Obsah (5)

§ 243f§ 237§ 243a§ 243i§ 242

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 MCdo 21/2010 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. E. P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s.r.o., so

§ 243fods.

1 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

f/ a g/ O.s.p. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie. Namietal odňatie moţnosti ţalobcovi konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) nedoručením mu vyjadrenia ţalovanej k jeho odvolaniu a rozhodovanie vo veci vylúčenou sudkyňou (§ 237 písm. g/ O.s.p.). Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol, ţe články, ktorými malo byť podľa názoru ţalobcu zasiahnuté do jeho práva na ochranu osobnosti, vychádzali z informácií týkajúcich sa tzv. „konkurznej mafie“, z medializovaných informácií o previerkach vykonaných na základe pokynu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky na jednotlivých konkurzných súdoch, 3 4 MCdo 21/2010 ale najmä z nadväzujúcich rozhodnutí príslušných disciplinárnych senátov, ktorými boli riešené konkrétne pochybenia sudcov preverovaných krajských súdov. Vo vzťahu k ţalobcovi je nesporné, ţe dotknuté články vychádzali aj z disciplinárneho konania, ktoré bolo proti nemu ako konkurznému sudcovi Krajského súdu v Bratislave vedené pod sp.zn. 1 Ds 15/

1. Rozhodnutím v tomto konaní bol ţalobca uznaný vinným zo závaţného disciplinárneho previnenia na tom skutkovom základe, ţe v jemu pridelených veciach nekonal bez zbytočných prieťahov a súčasne, ţe ustanovil správcu konkurznej podstaty mimo poradia. Za toto disciplinárne previnenie bolo ţalobcovi uloţené Najvyšším súdom Slovenskej republiky – disciplinárnym senátom, zloţeným z predsedníčky JUDr. E. Z. a ďalších dvoch členov senátu, disciplinárne opatrenie, zníţenie funkčného platu o 50% na obdobie troch mesiacov. Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, senátu predsedníčky JUDr. E. Z., preukázateľne vyplýva, ţe krajský súd (i okresný súd) rozhodoval najmä pod vplyvom vyššie uvedeného disciplinárneho rozhodnutia, na ktoré priamo nadväzoval vo svojej argumentácii pri zdôvodňovaní oprávnenosti článkov uverejnených v denníku P.. Skutočnosť, ţe JUDr. E. Z. rozhodovala aj ako predsedníčka disciplinárneho senátu v disciplinárnom konaní vedenom proti ţalobcovi, aj ako predsedníčka senátu odvolacieho súdu, rozhodujúceho o odvolaní ţalobcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v jeho veci o ochranu osobnosti, do ktorej malo byť zasiahnuté vyššie uvedenými článkami, vychádzajúcimi aj z uvedeného disciplinárneho konania, a tieto konania spolu súviseli, pričom konanie o disciplinárnom previnení ţalobcu predchádzalo konaniu o ochranu osobnosti, odôvodňuje podľa jeho názoru záver, ţe u konajúcej sudkyne JUDr. E. Z. moţno mať pochybnosti o jej nezaujatosti s poukazom na čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a § 14 ods. 1 a § 15 ods. 1 O.s.p. Generálny prokurátor preto namietal, ţe v danej veci rozhodovala vylúčená sudkyňa, ktorá nepostupovala v zmysle § 15 ods. 1 O.s.p. Uviedol, ţe sám ţalovaný nemal reálnu moţnosť dozvedieť sa o zloţení senátu odvolacieho súdu a vzniesť námietku zaujatosti voči konajúcej predsedníčke senátu odvolacieho súdu JUDr. E. Z., a tak zabrániť tomu, aby vo veci rozhodovala vylúčená sudkyňa. Poukázal na porušenie procesných ustanovení O.s.p. odvolacím súdom, ktorý ţalobcovi nedoručil vyjadrenie ţalovanej k jeho odvolaniu. Podľa jeho názoru skutočnosť, ţe ţalobcovi nebolo zo strany odvolacieho súdu doručené vyjadrenie ţalovanej k jeho odvolaniu, spôsobila, ţe ţalobca sa tak nedozvedel o zloţení senátu odvolacieho súdu, ktorý ako prikázaný súd rozhodoval o jeho odvolaní podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia 4 4 MCdo 21/2010 pojednávania a rozhodnutie verejne vyhlásil bez účasti účastníkov konania. Nedoručením predmetného vyjadrenia k odvolaniu došlo podľa názoru generálneho prokurátora zároveň i k odňatiu moţnosti ţalobcovi konať pred súdom, nakoľko bol ukrátený na svojom zákonnom procesnom práve. Na základe uvedeného generálny prokurátor povaţoval rozhodnutie odvolacieho súdu za nezákonné. Ţalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora uviedla, ţe nie sú dané dôvody pre zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa jej názoru napadnutý rozsudok, ani konanie, ktoré mu predchádzalo, netrpí ţiadnou z vád uvádzaných generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla podané mimoriadne dovolanie zamietnuť. Ţalobca sa k mimoriadnemu dovolaniu osobitne nevyjadril. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol odloţiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
2. februára 2011 odloţil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z
3. júna 2010 sp.zn. 17 Co 283/2009 v časti výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III z
4. októbra 2008 č.k. 11 C 116/2004-600, zaväzujúci ţalobcu na náhradu trov konania ţalovanej v sume 17 890,33 € (538 964 Sk), do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, ţe mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 243f ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 243aods.

1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné. V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie 5 4 MCdo 21/2010 vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k takýmto vadám. Osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu moţnosti ţalobcovi konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

f/ O.s.p.) nedoručením mu vyjadrenia ţalovanej k jeho odvolaniu a či vo veci (ne)rozhodovala vylúčená sudkyňa (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

g/ O.s.p.) Dospel k záveru, ţe konanie je týmito vadami postihnuté a napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť. Generálny prokurátor namietal odňatie moţnosti ţalobcovi konať pred súdom tým, ţe mu odvolací súd nedoručil vyjadrenie ţalovanej k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny poriadok priznáva. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva 6 4 MCdo 21/2010 na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z

1. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z
2. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z
3. apríla 2007). Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv. Z obsahu spisu vyplýva, ţe k odvolaniu ţalobcu zo
4. decembra 2008 proti rozsudku súdu prvého stupňa (č.l. 625) sa ţalovaná písomne vyjadrila podaním, doručeným súdu prvého stupňa
5. februára 2009 (č.l. 639), ktoré ţalobcovi doručené nebolo. V spise nie je zaloţená doručenka, ani uvedený pokyn sudcu, doručiť toto vyjadrenie ţalobcovi. Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba povaţovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďţe v danej veci vyjadrenie ţalovanej k odvolaniu, 7 4 MCdo 21/2010 obsahujúce jej názor k odvolaniu, podané s cieľom ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu, vyzývajúc na potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. nebolo doručené ţalobcovi, treba konštatovať, ţe v tejto súvislosti nebolo moţné odvolacie konanie povaţovať za spravodlivé. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z
6. apríla 2010 v prípade Hudáková proti Slovenskej republike, v ktorom bolo poukázané na to, ţe princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku,
7. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (por. Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24). Dovolací súd poukazuje aj na to, ţe význam poţiadavky, aby bolo vyjadrenie k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá moţnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu, aby pred svojím rozhodnutím o odvolaní, o ktorom rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., poskytol odvolateľovi moţnosť vyjadriť sa l písomnému podaniu ţalovanej (vyjadreniu k odvolaniu), keď tak neurobil súd prvého stupňa v rámci prípravy predloţenia veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu základného práva ţalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). 8 4 MCdo 21/2010 Dovolací súd povaţoval za dôvodnú aj námietku generálneho prokurátora o rozhodovaní veci vylúčenou sudkyňou (§ 237 písm. g/ O.s.p.). Podľa § 237 písm. g/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa § 14 ods. 2 O.s.p. na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde niţšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní. Podľa § 15 ods. 1 prvej a druhej vety O.s.p., ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môţe zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Dovolací súd mal z obsahu spisu v danej veci preukázané, ţe JUDr. E. Z. rozhodovala aj ako predsedníčka senátu disciplinárneho súdu v disciplinárnom konaní vedenom proti ţalobcovi (rozhodnutie z
8. septembra 2004 sp.zn. 1 Ds 15/2004), aj ako predsedníčka senátu odvolacieho súdu, rozhodujúceho o odvolaní ţalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa v jeho veci o ochranu osobnosti, do ktorej malo byť zasiahnuté vyššie uvedenými článkami, vychádzajúcimi aj z uvedeného disciplinárneho konania a rozhodnutia. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu taktieţ vyplýva, ţe odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal aj z uvedeného disciplinárneho rozhodnutia (pozn. NS SR – v čase rozhodovania odvolacieho súdu v preskúmavanej veci uţ bolo predmetné disciplinárne rozhodnutie odvolacím senátom disciplinárneho súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie). Pomerom sudcu k veci je aj skutočnosť, ţe získal informácie o veci inak, neţ dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo (napr. bol svedkom skutočnosti, ktorá sa vo veci stala predmetom dokazovania, bol s vecou niektorým z účastníkov oboznámený ešte pred začatím súdneho konania). 9 4 MCdo 21/2010 V preskúmavanej veci bola JUDr. E. Z. oboznámená s disciplinárnym konaním, vedeným proti ţalobcovi a rozhodnutím, ktoré vzišlo z tohto konania ešte pred odvolacím konaním, v ktorom rozhodovala o odvolaní ţalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa. Mohla tak vnímať a hodnotiť v preskúmavanom konaní vykonaný dôkaz (disciplinárne rozhodnutie vydané senátom disciplinárneho súdu, ktorému predsedala) inak, celkovejšie, neţ má moţnosť sudca, ktorý sa s dôkazom zoznamuje prvýkrát v konaní o určitej ţalobe priamo alebo zo zápisnice. Podľa názoru dovolacieho súdu skutočnosť, ţe JUDr. E. Z. rozhodovala ako predsedníčka senátu v oboch konaniach (disciplinárnom i odvolacom) a tieto konania spolu súviseli, pričom konanie o disciplinárnom previnení ţalobcu predchádzalo konaniu o ochranu osobnosti, odôvodňuje záver, ţe u konajúcej sudkyne moţno mať pochybnosti o jej nezaujatosti. V danej veci bola preto JUDr. E. Z. povinná v zmysle § 15 ods. 1 O.s.p. predsedovi súdu neodkladne oznámiť skutočnosť, ţe ako predsedníčka disciplinárneho senátu rozhodovala o disciplinárnom previnení ţalobcu, ktoré disciplinárne rozhodnutie bolo podkladom článkov a predmetom dokazovania v danej veci, pre ktorú je vylúčená z rozhodovania. V konaní mohla urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Predsedníčka senátu odvolacieho súdu JUDr. E. Z. nepostupovala v súlade s procesným ustanovením § 15 O.s.p., ukladajúcim jej túto povinnosť a vo veci rozhodla. Z obsahu spisu je zároveň zrejmé, ţe ţalobca nemal vedomosť, ktorému senátu odvolacieho súdu bola vec pridelená na rozhodnutie. V čase od doručenia vyjadrenia ţalovanej k odvolaniu ţalobcu, vrátane času od postúpenia veci na rozhodnutie Krajskému súdu v Trenčíne totiţ ţalobca, ani jeho právny zástupca do spisu nenahliadali a neboli im odvolacím súdom doručované ţiadne písomnosti, z ktorých by sa mohli dozvedieť, ţe vec bola pridelená práve senátu JUDr. E. Z.. Navyše odvolací súd za splnenia podmienok uvedených v § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodoval vo veci bez nariadenia pojednávania, pričom ţalobca, ani jeho právny zástupca sa nezúčastnili verejného vyhlásenia rozsudku. Neexistencia ţiadneho rozhodnutia o vylúčení JUDr. E. Z. nebránila dovolaciemu súdu posúdiť túto otázku pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. Po preskúmaní dospel dovolací súd k záveru, ţe v danej veci ide o taký pomer 10 4 MCdo 21/2010 sudkyne k veci, ktorý vyvoláva pochybnosti o jej nezaujatosti, z dôvodu ktorého je konanie zaťaţené procesnou vadou podľa § 237 písm. g/ O.s.p. Procesné vady podľa ustanovenia § 237 písm. f/ a g/ O.s.p. zakladajú prípustnosť dovolania a sú zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnými procesnými vadami nemôţe byť povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O.s.p.). Z dôvodu, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je zaťaţené procesnými vadami, generálny prokurátor dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 O.s.p.

§ 243fods.

1 písm. c/ O.s.p., keďţe to vyţadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.) s tým, ţe právny názor ním vyslovený je pre súd záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júna 2012 JUDr. Ľubor Šebo, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 11 4 MCdo 21/2010