Občianskeho zákonníka s poukazom na to, ţe tento sa svojej zodpovednosti nezbavil. Uviedol, ţe po doplnení dokazovania nemal znaleckým posudkom preukázanú bezprostrednú príčinu vzniku poţiaru. Vychádzal preto z najpravdepodobnejšej príčiny, ktorou bolo
záveru znaleckého posudku vznietenie sa horľavého materiálu od sálavého tepla prevádzkovanej saunovej piecky, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou musela zostať pod elektrickým napätím (nedošlo k jej mechanickému vypnutiu), alebo došlo k poruche v jej elektrickom rozvodnom, istiacom a ovládacom zariadení, čím zostala v prevádzke. Pri vyčíslení škody na rodinnom dome č. X. a na hnuteľných veciach vychádzal zo znaleckých posudkov, výpovedí svedkov a predloţených listinných dôkazov. Ţalobu proti ţalovanému 1/ nepovaţoval za opodstatnenú z toho dôvodu, ţe saunu vybudoval ţalovaný 2/ v čase, keď bol vlastníkom nehnuteľností a tým, ţe zodpovednosť sám prevzal v celom rozsahu na seba, čo vyplývalo
názoru okresného súdu z jeho podania (č.l. 126), v ktorom uviedol, ţe ţalovaný 1/ je v tejto veci úplne bez viny. Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobcov 1/ aţ 4/ rozsudkom z 24. júna 2010 sp. zn. 11 Co 74/2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovaným 1/ a 2/ uloţil spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobkyni 1/ 17 963,70 Eur a 20 000,-- Kč, ţalobcovi 2/ 3 571,17 Eur, ţalobkyni 3/ 3 571,17 Eur a ţalobcovi 4/ 3 875,39 Eur a nahradiť im trovy prvostupňového 3 4 Cdo 152/2011 a odvolacieho konania v sume 7 663,55 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd, majúc za to, ţe v danej veci ide o prípad vzájomného vyrovnania vzťahu medzi ţalovanými (vyporiadanie náhrady škody spôsobenej oboma ţalovanými), vzhľadom na ţalobcami uplatňovaný nárok na náhradu škody voči obom ţalovaným spoločne a nerozdielne a vzhľadom na obsah i petit odvolania, prejednal nárok ţalobcov na náhradu škody voči obom ţalovaným, teda i voči ţalovanému 2/, hoci sám odvolanie proti výroku, ktorým mu bola uloţená povinnosť nahradiť ţalobcom škodu, nepodal a tento výrok nebol inak ani odvolaním dotknutý. Stotoţnil sa so skutkovými závermi súdu prvého stupňa v tom, ţe vykonaným dokazovaním bolo preukázané spôsobenie škody na majetku ţalobcov poţiarom, vzniknutým v priestore sauny, ktorej vlastníkom bol v čase poţiaru ţalovaný 1/. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal však za to, ţe za škodu zodpovedá aj ţalovaný 1/, a to
Prevádzku sauny posúdil ako prevádzkovú činnosť a zodpovednosť za škodu spôsobenú takouto činnosťou ako objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie a tejto zodpovednosti sa moţno zbaviť iba v prípade, ak škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného. Skutočnosť, ţe ţalovaný 1/ bol v čase vzniku poţiaru vlastníkom nehnuteľnosti ako i zariadenia sauny, zakladá
jeho názoru aj zodpovednosť ţalovaného 1/ ako vlastníka zariadenia, keď nepreukázal zákonný dôvod zbavenia sa svojej zodpovednosti. Odvolací súd neprihliadol na prenesenie zodpovednosti ţalovaného 1/ na ţalovaného 2/ zmluvou o nájme z dôvodu viazanosti právoplatným súdnym rozhodnutím, ktorým bola určená neplatnosť tejto zmluvy o nájme. Zodpovednosť aj ţalovaného 2/ videl vo faktickom zabezpečovaní prevádzky sauny v presvedčení, ţe je jej nájomcom. Bolo preto jeho zákonnou povinnosťou v rámci všeobecnej povinnosti
Občianskeho zákonníka predchádzať škodám a počínať si tak, aby pri prevádzkovaní sauny nedošlo ku škode na majetku iných osôb. Na základe preukázanej zodpovednosti oboch ţalovaných za škodu spôsobenú ţalobcom, odvolací súd rozhodol o ich zodpovednosti za škodu a povinnosť plniť im uloţil spoločne a nerozdielne. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie obaja ţalovaní
1 O.s.p. z dôvodov
2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhli rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) videli 4 4 Cdo 152/2011 v prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu a v jeho nepreskúmateľnosti. Ţalobcovia sa k dovolaniam ţalovaných písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolania podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolania sú dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd je
ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov
2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. (vrátane, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi, ako v preskúmavanej veci). Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Obligátorne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). 5 4 Cdo 152/2011 Dovolatelia nenamietali, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolací súd vzhľadom na dôvod dovolania i svoju zákonnú povinnosť osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe odvolací súd nečakane zaloţil svoje rozhodnutie na inom právnom ustanovení a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Dospel pritom k záveru, ţe konanie je takouto vadou postihnuté. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny poriadok priznáva.
2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 6 4 Cdo 152/2011 V preskúmavanej veci odvolací súd na rozdiel od prvostupňového súdu dospel k odlišnému právnemu záveru, preto rozsudok okresného súdu, ktorým tento súd ţalobe vyhovel len vo vzťahu k ţalovanému 2/ a nevyhovel vo vzťahu k ţalovanému 1/, zmenil tak, ţe povinnosť nahradiť škodu uloţil obom ţalovaným spoločne a nerozdielne. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa však obmedzil iba na konštatovanie stotoţnenia sa so skutkovými závermi súdu prvého stupňa v tom, ţe vykonaným dokazovaním bolo preukázané spôsobenie škody na majetku ţalobcov poţiarom vzniknutým v priestore sauny, ktorej vlastníkom bol v čase poţiaru ţalovaný 1/ a na konštatovanie zodpovednosti ţalovaného 1/
Občianskeho zákonníka z dôvodu, ţe v čase vzniku poţiaru bol vlastníkom nehnuteľností ako i zariadenia sauny a nepreukázal zákonný dôvod zbavenia sa svojej zodpovednosti, s poukazom na viazanosť právoplatným súdnym rozhodnutím, ktorým bola určená neplatnosť zmluvy o nájme. K zodpovednosti ţalovaného 2/ uviedol, ţe z dôvodu jeho faktického zabezpečovania prevádzky sauny v presvedčení, ţe je jej nájomcom, bolo jeho zákonnou povinnosťou, v rámci všeobecnej povinnosti predchádzať škodám
Občianskeho zákonníka a počínať si tak, aby pri jej prevádzkovaní nedošlo ku škode na majetku iných osôb. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu tak neobsahuje vysvetlenie, na základe čoho dospel odvolací súd k danému právnemu záveru. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol ako sa vyjadrili ţalovaní, ani sa nevysporiadal so skutkovými zisteniami, najmä, kedy a kde vznikol poţiar, na akom majetku a v akej výške bola ţalobcom spôsobená škoda poţiarom, z akých dôkazov vyvodil skutkové závery o vzniku poţiaru, škode a jej výške, o vlastníckych vzťahoch účastníkov konania k nehnuteľnostiam a saune ako i o existencii právoplatného rozhodnutia o neplatnosti zmluvy o nájme, ktorým mal byť viazaný a na základe akého právneho ustanovenia. Z odôvodnenia rozhodnutia ďalej nevyplýva, na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, ţe ţalovaný 2/ (keď zmluvu o nájme povaţoval za neplatnú a ţalovaného 1/ ako vlastníka za zodpovedného za škodu spôsobenú inému prevádzkovou činnosťou) mal fakticky zabezpečovať prevádzku sauny ţalovaného 1/, pričom porušil svoju prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z § 415 Občianskeho zákonníka. Neuviedol, akú zodpovednosť malo toto porušenie zaloţiť, t.j., či vznik všeobecnej zodpovednosti za škodu
Občianskeho zákonníka, alebo porušenie inej povinnosti
určitého konkrétneho ustanovenia Občianskeho zákonníka, alebo iného zákona. Rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné i v časti týkajúcej sa solidárnej zodpovednosti 7 4 Cdo 152/2011 oboch ţalovaných. Nevyplýva z neho, z akých skutkových záverov túto zodpovednosť vyvodil. Vo svojom odôvodnení iba uviedol, z akého dôvodu preskúmaval celé rozhodnutie súdu prvého stupňa a ţe spoločná zodpovednosť ţalovaných vyplýva z § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Napokon z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe akých skutkových záverov odvolací súd uloţil ţalovaným zaplatiť časť náhrady škody v českých korunách.
2 O.s.p., sa totiţ výrok o plnení v peniazoch môţe vyjadriť v cudzej mene, ak to neodporuje okolnostiam prípadu a ak a/ predmet konania je vyjadrený v cudzej mene a účastník, ktorý má plniť, je devízovým tuzemcom a má účet v cudzej mene, alebo b/ niektorý z účastníkov je devízovým cudzozemcom. Z odôvodnenia nevyplýva, ţe ţalovaní ako devízoví tuzemci majú účet v cudzej mene, resp. ţe ţalobkyňa 1/ je devízovým cudzozemcom. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu niţšieho stupňa musí obsahovať zákonné náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.), pretoţe pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom, tento súd svojim rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Nestačí len konštatovanie odvolacieho súdu, ţe sa stotoţnil so skutkovými závermi súdu prvého stupňa, ani citovanie právneho ustanovenia bez ďalšieho. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, ţe rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal, z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť v dovolacom konaní náleţite argumentovať. 8 4 Cdo 152/2011 Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t. j. musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je moţné preskúmať správnosť postupu odvolacieho súdu. Jeho rozhodnutie neobsahuje dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré dospel k danému právnemu záveru. Dovolací súd tak nemá moţnosť posúdiť opodstatnenosť a dôvodnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, a teda ani preskúmať, či zmeňujúci rozsudok spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Dovolací súd zároveň poukazuje na to, ţe v danej veci tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd, po pripustení vstupu ţalovaného 2/ do konania na strane ţalovanej, uznesením zo 17. decembra 2003 č.k. 8 C 108/2000-66, rozhodovali o zmenenom návrhu ţalobcov bez toho, aby tento zmenený návrh bol ţalovaným doručený na vyjadrenie a aby o pripustení zmeny návrhu bolo rozhodnuté.
1 a 2 O.s.p., navrhovateľ môţe za konania so súhlasom súdu meniť návrh 9 4 Cdo 152/2011 na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobcovia sa návrhom na začatie konania domáhali náhrady škody (bez jej vyčíslenia) iba proti ţalovanému 1/. Návrhom na zmenu petitu z 13. marca 2001 (č.l. 55) však ţiadali súd, aby uloţil povinnosť ţalovaným spoločne a nerozdielne na náhradu celej škody
jej vyčíslenia jednotlivým ţalobcom. Túto zmenu návrhu (ako všetky zmeny návrhu) bol okresný súd povinný doručiť ţalovaným do vlastných rúk, keďţe k zmene došlo písomným podaním adresovaným súdu (mimo pojednávania) a zároveň bol povinný rozhodnúť o (ne)pripustení zmeny návrhu pred rozhodnutím vo veci samej. Bez toho, aby okresný súd takto postupoval, vo veci samej rozhodol. Tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd v odvolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného konštatuje odňatie moţnosti ţalovaným konať pred súdom tým, ţe im zmenený návrh nebol doručený na vyjadrenie a nebola im tak daná primeraná moţnosť predniesť svoje vyjadrenia k zmenenému návrhu za podmienok, ktoré ich nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako ţalobcov. Nedoručením zmeneného návrhu ţalobcov im bola odňatá moţnosť zoznámiť sa so všetkými vyjadreniami, ktoré boli v danej veci predloţené ţalobcami s cieľom dosiahnuť určité rozhodnutie súdu (uloţiť ţalovaným povinnosť zaplatiť náhradu škody spoločne a nerozdielne) a vyjadriť sa k takémuto návrhu. V prejednávanej veci dovolací súd ďalej konštatuje, ţe odvolací súd nielenţe vec inak právne posúdil, ale posúdil ju
ustanovení právneho predpisu, ku ktorým sa účastníci dovtedy nevyjadrovali. 10 4 Cdo 152/2011 Súd prvého stupňa totiţ zodpovednosť za škodu posudzoval
Občianskeho zákonníka, upravujúceho zodpovednosť za škodu vzniknutú porušením právnej povinnosti, pričom dospel k záveru, ţe za škodu
tohto ustanovenia zodpovedá iba ţalovaný 2/. Naproti tomu, odvolací súd svoj zmeňujúci rozsudok zaloţil na solidárnej zodpovednosti oboch ţalovaných. Zodpovednosť ţalovaného 1/ za škodu pritom posúdil
Občianskeho zákonníka, upravujúceho zodpovednosť za škodu spôsobenú inému prevádzkovou činnosťou a zodpovednosť ţalovaného 2/
Občianskeho zákonníka (bez uvedenia, akú zodpovednosť malo porušenie prevenčnej povinnosti zaloţiť). Na vznik zodpovednosti za škodu
Občianskeho zákonníka sa vyţaduje zavinenie, pričom dôkazné bremeno je na ţalobcoch a tejto zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáţe, ţe škodu nezavinil (§ 420 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka). Naproti tomu na vznik zodpovednosti za škodu
Občianskeho zákonníka stačí, ţe je tu príčinná súvislosť medzi prevádzkovou činnosťou a škodou spôsobenou touto činnosťou. Ide o osobitný druh objektívnej zodpovednosti, pri ktorej sa nevyţaduje protiprávnosť konania. Ide o zodpovednosť za výsledok. Tejto zodpovednosti sa ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáţe, ţe škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného (§ 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka zakotvuje („len“) všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, na prírode a ţivotnom prostredí. Porušenie tejto zodpovednosti sa stáva dôvodom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu
Občianskeho zákonníka, pokiaľ sa nedokáţe porušenie povinnosti
určitého konkrétneho ustanovenia Občianskeho zákonníka, alebo iného zákona (pričom odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s otázkou, či ide o všeobecnú alebo inú konkrétnu zodpovednosť ţalovaného 1/).
2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
uvedeného ustanovenia musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to 1/ musí ísť o ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a 2/ toto 11 4 Cdo 152/2011 ustanovenie musí byť pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Ak sú súčasne splnené obe podmienky, je odvolací súd povinný vyzvať účastníkov, aby sa k moţnej aplikácii tohto ustanovenia vyjadrili. Za danej právnej úpravy je porušenie povinnosti zo strany súdu potrebné kvalifikovať ako odňatie moţnosti účastníkom konať pred súdom. Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov konania môţe súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. Úmyslom zákonodarcu novelou § 213 ods. 2 O.s.p. od 15. októbra 2008, ako to vyplýva z dôvodovej správy k novele O.s.p., bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Odvolací súd je povinný v prípade, ţe mieni vec posúdiť
iného právneho ustanovenia, vyzvať účastníkov, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. mandukčnej (poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Princíp tzv. „predbeţného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali príleţitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbeţný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010). 12 4 Cdo 152/2011 V preskúmavanej veci, z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa, odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch neţ súd prvého stupňa. Účastníkom konania tak v danej procesnej situácii odňal moţnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní. V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. mal odvolací súd vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu iných ustanovení Občianskeho zákonníka,
ktorých mienil posúdiť zodpovednosť za škodu. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd takto nepostupoval a účastníkom nevytvoril procesnú moţnosť vyjadriť sa k aplikácii ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce. Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesným vadám
f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnými procesnými vadami, nemôţe byť povaţované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov vyššie uvedených zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. júna 2012 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová 13 4 Cdo 152/2011
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.