Obsah (4)

§ 237§ 104§ 218§ 224

Najvyšší súd 5 Cdo 115/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ I. N.B., 2/ H. N.B., oboch zastúpených JUDr. S., advokátom so sídlom v N

rozsudkom Krajského súdu v N. z

1. novembra 2009, č.k. 5 Co l10/2009, právoplatného
2. februára 2010, ţalobcom 1/ a 2/ (v uvedenom konaní v procesnom postavení ţalovaných) bola uloţená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalovanej (v uvedenom konaní v procesnom postavení ţalobkyne) sumu 527,79 € s príslušenstvom, ako aj náhradu trov konania, a to titulom bezdôvodného obohatenia. Ďalej poukázal na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v predmetnej veci, ktorý jednoznačne konštatoval, ţe: „V danej veci ţalobkyňa preukázala vlastnícke právo k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. Z., ktorá je na Správe katastra v N. zapísaná na LV č. X. ako parc. č. X. - ostatná plocha o výmere 53 m2 a tieţ preukázala, ţe ţalovaní uţívajú túto parcelu bez právneho titulu, bez právneho dôvodu...“. Z uvedeného povaţoval za zrejmé, ţe v konaní 3 5 Cdo 115/2012 vedenom na Okresnom súde N. pod sp.zn. 19C 4/2008 si oba súdy (prvostupňový aj odvolací) pred rozhodnutím vo veci samej - na plnenie, vyriešili ako predbeţnú otázku - otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. Z., vedenej na Správe katastra v N. na LV č. X. ako parc. X., ostatná plocha o výmere 53 m
3. Uzavrel, ţe právoplatný rozsudok Okresného súdu N. z
4. decembra 2008, č.k. 19 C 4/2008-195,

rozsudkom Krajského súdu v N. z

1. novembra 2009, sp.zn. 5 Co l10/2009, ktorým bolo rozhodnuté o ţalobe na plnenie, je takým rozhodnutím vo veci, ktoré bráni prejednaniu návrhu o určenie vlastníckeho práva k tej istej nehnuteľnosti, ktorej sa týkala ţaloba na plnenie (nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplýval z uţívania totoţnej parcely ţalobcami bez právneho titulu, či právneho dôvodu). Povaţoval za nesporné, ţe v prebiehajúcom konaní ide o tých istých účastníkov konania a zároveň aj ten istý predmet konania - nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v kat. úz. Z., zapísanú v Správe katastra N., LV č. X., ako parc. č. X. ostatná plocha o výmere 53 m
2. Uzavrel, ţe právoplatný rozsudok o ţalobe na plnenie z hľadiska identity predmetu konania tvorí prekáţku rozhodnutej veci pre konanie o ţalobe na určenie, či tu právo je alebo nie je, nakoľko vychádza z toho istého skutkového základu. Právoplatný rozsudok o ţalobe na plnenie totiţ v sebe zahŕňa kladné vyriešenie otázky o existencii vlastníckeho práva. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 a § 146 ods. 2 O.s.p. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 1/ a 2/, ktoré odôvodnili tým, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. K odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) malo dôjsť podľa ich názoru tým, ţe súdy niţších stupňov odmietli nariadiť a vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru zememeračstva na preukázanie skutočnosti, ţe zápis parc. č. X. v katastri nehnuteľnosti nie je správny. V dovolaní opakovane tvrdili skutočnosti uvádzané uţ v konaní pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom. Navrhli, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaná sa vo vyjadrení k dovolaniu stotoţnila s rozhodnutím odvolacieho súdu. Navrhla dovolanie ţalobcov odmietnuť a ţiadala priznať aj náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátkou (§ 241 4 5 Cdo 115/2012 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd a/ zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavené), je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods.1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či je dovolanie prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník 5 5 Cdo 115/2012 konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. So zreteľom na obsah dovolania a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p., dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces. 6 5 Cdo 115/2012 Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Ţalobcovia súdom niţších stupňov vytýkajú, ţe nenariadili nimi navrhnuté znalecké dokazovanie znalcom z odboru zememeračstva. Námietka ţalobcov o postupe súdov niţších stupňov súvisiaca s nevykonaním dôkazov, nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv ţalobcov nie je ani postupom, ktorým by im súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Pokiaľ ţalobcovia 1/ a 2/ v súvislosti s nevykonaním nimi navrhovaného dôkazu spochybňujú úplnosť zistenia skutkového stavu veci treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom 7 5 Cdo 115/2012 určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, ţe odvolací súd meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil s poukazom na ustanovenie § 103

§ 104ods.

1 a § 159 ods. 3 O.s.p. Jeho právny záver o tom, ţe právoplatný rozsudok na plnenie z hľadiska identity predmetu konania tvorí prekáţku rozhodnutej veci pre konanie o ţalobe na určenie, či tu právo je alebo nie je, nakoľko vychádza z toho istého skutkového základu je v súlade s konštantnou judikatúrou súdov, a preto jeho aplikáciou nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti ţalobcom 1/, 2/ konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcov 1/ a 2/ nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. V dovolacom konaní procesne úspešne ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom 1/ a 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 39,84 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,63 €)] predstavuje za dva úkony spolu 47,47 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 8 5 Cdo 115/2012 V Bratislave 1. augusta 2012 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová