Najvyšší súd 5 Cdo 115/2010 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J.J.V. bývajúceho v B.B., zastúpeného JUDr. J., advokátom, so sídlom v B., , proti ţalovanej S.S.S. so sídlom v B.B. IČO X.X., zastúpenej JUDr. R., advokátom so sídlom v B., , o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 6 C 135/2004, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo
- septembra 2008 sp. zn. 2 Co 290/2008, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo
- septembra 2008 sp. zn. 2 Co 290/2008 vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 49 500 €, uznesenie Okresného súdu Bratislava V z
- októbra 2009 pod sp. zn. 6 C 135/2004 – 270a uznesenie Krajského súdu v Bratislave z
- decembra 2009 sp.zn. 2 Co 274/2009 z r u š u j e a v zrušenom rozsahu vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava V sa ţalobca domáhal ochrany osobnosti, do ktorej ţalovaná ako vydavateľka týţdenníka P.P.P. neoprávnene zasiahla tým, ţe
- mája 2004 v čísle 18 tohto týţdenníka uverejnila článok formou rozhovoru s V.V.D.V.“ s podtitulkom „Podľa V.V. má M. zdravotné problémy a je na tabletkách“ (ďalej tieţ „predmetný článok“). Za neoprávnený zásah do osobnosti označil ţalobca nepravdivé tvrdenia v článku, 1/ ţe ţalobca financoval výstavbu rodinného domu v Trenčianskych Tepliciach iným spôsobom, ako prostredníctvom pôţičky od tretej osoby a v súvislosti s touto výstavbou (rekonštrukciou) ţalobca nie je nikomu nič dlţný a 2/ ţalobca má zdravotné problémy duševného charakteru a podrobuje sa medikamentóznej liečbe. Za tento zásah do osobnosti ţalobca ţiadal jednak to, aby sa mu ţalovaná ospravedlnila v týţdenníku P.P.P. 2 5 Cdo 115/2010 uverejnením ospravedlňujúceho textu naformulovaného v ţalobe, jednak aby mu zaplatila náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 000 000 Sk. Ţiadal tieţ nahradiť trovy konania. Okresný súd Bratislava V rozsudkom z
- apríla 2005 č.k. 6 C 135/2004-89 uloţil ţalovanej povinnosť ospravedlniť sa ţalobcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku tak, ţe v týţdenníku P.P.P. uverejní ospravedlnenie podpísané redakciou s nasledovným textom: „S.S.S. ako vydavateľ spoločenského týţdenníka P.P.P. sa týmto ospravedlňuje JUDr. V.V. za uverejnenie nepravdivých údajov, týkajúcich sa financovania rodinného domu v Trenčianskych Tepliciach a zdravotného stavu J.J.V. ktoré boli uverejnené dňa 3.5.2004 v spoločenskom týţdenníku P.P.P. na strane 30 – 31 v článku pod názvom D. ma neplatí, s podtitulkom Podľa V.V. má M. zdravotné problémy a je na tabletkách, od autorky K. Š.. Nakoľko údaje, uvedené v napadnutom článku sú údajmi nepravdivými, redakcia sa ospravedlňuje a vzhľadom na skutočnosť, ţe citovanými výrokmi sa hrubým spôsobom neoprávnene zasiahlo do práva na ochranu osobnosti J.J.V. vyslovuje ľútosť nad zásahom do jeho zákonom chráneného práva.“ Prezentácii ospravedlnenia bola povinná ţalovaná venovať príslušnú časť titulnej strany týţdenníka P.P.P. a samostatné ospravedlnenie uverejniť na tridsiatej strane. Ţalobu v časti nemajetkovej ujmy zamietol. Ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania 188 145,60 Sk k rukám právneho zástupcu ţalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe v predmetnom článku bol publikovaný rozhovor redaktorky Š. s V.V., v prípade ţalobcom napadnutých tvrdení o financovaní jeho nehnuteľnosti a zdravotného stavu ţalobcu, sa nestotoţňuje s pôvodnými otázkami a najmä odpoveďami pána T. na magnetofónovom zázname, zhotovenom pri realizácii rozhovoru. Výrok o financovaní „V.V.“ redaktorka doplnila tvrdeniami, ktoré pán T. nepovedal. Uverejnené informácie v očiach beţného čitateľa boli spôsobilé vyvolať dojem, ţe ţalobca financoval svoj rodinný dom z nepoctivých zdrojov. Pôvodné odpovede pána T. na otázky o zdravotnom stave ţalobcu jednoznačne smerovali k tomu, ţe oslovená osoba sa nechcela bliţšie k veci vyjadrovať ani vec komentovať, magnetofónový záznam neobsahuje vyjadrenie, ţe ţalobca je na tabletkách, uverejnené v podtitulku. Pri porovnaní magnetofónového záznamu a publikovaného textu je zrejmé, ţe redaktorka sa snaţila dostať odpovede pána T. do polohy, do ktorej on nemal záujem ísť, čo potvrdila aj svedecká výpoveď osloveného a konštatovanie, ţe článok nebol autorizovaný. Výroky pána T. redaktorka interpretovala nepresne, so zámerným doplnením a prispôsobením faktov, evidentne so snahou zaujať čitateľa, bez ohľadu na skutočné výroky osloveného. Uverejnené tvrdenia skresľovali pravdu a vyvolávali u beţného čitateľa dojem, ţe ţalobca je duševne 3 5 Cdo 115/2010 chorým človekom, ktorý sa musí podrobovať liečbe. Zdravotný stav fyzickej osoby tvorí citlivú otázku subjektívneho charakteru. V prípade verejne činného človeka má verejnosť právo na informácie, týkajúce sa jeho zdravotného stavu, no uverejnením ničím nepodloţených a nepreverených informácií, navodzujúcich dojem, ţe ţalobca je duševne chorým človekom, nastal zásah objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť chránené práva ţalobcu ako fyzickej osoby, nakoľko došlo k zníţeniu jeho dôstojnosti, cti a váţnosti medzi spoluobčanmi, ktoré mnoho rokov ako verejne činný človek poţíval. Podľa názoru tohto súdu k zásahu do osobnostných práv ţalobcu došlo v rámci nepresne publikovaných a čiastočne prispôsobených odpovedí osloveného verejného činiteľa v článku. Priamu príčinnú súvislosť uverejneného článku so zníţením preferencii politickej strany, ktorej je ţalobca predsedom, preukázanú súd nemal. Týţdenník P.P.P. má vysokú predajnosť nákladu a pôsobí na mienkotvorbu verejnosti podstatným spôsobom, oslovuje mnoţstvo ľudí, ktorí podané informácie prijímajú ako dôverihodné a pravdivé. Zohľadňujúc intenzitu, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov dospel k záveru, ţe morálne zadosťučinenie formou ospravedlnenia takým istým spôsobom, akým sa zásah uskutočnil, je primerané a postačujúce, ţalobu preto v časti nemajetkovej ujmy zamietol. Na odvolanie ţalobcu (v zamietajúcej časti) a odvolanie ţalovanej (vo vyhovujúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania) Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
- septembra 2006 sp. zn. 2 Co 171/2005 rozsudok súdu prvého stupňa v ţalobcom napadnutej zamietajúcej časti vrátane trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; v zostávajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe obsah článku bol objektívne spôsobilý dopadnúť znevaţujúco na osobnosť ţalobcu – privodiť ujmu na cti, dôstojnosti a váţnosti ţalobcu, odznel v jednom z verejnosti najdostupnejšom a najčitateľnejšom týţdenníku s celorepublikovou pôsobnosťou, čím vstúpil aj do súkromnej sféry ţalobcu a preto je moţné zastávať názor, ţe v čase zásahu bola v značnej miere zníţená dôstojnosť ţalobcu a jeho váţnosť v spoločnosti. Existujú teda okolnosti preukazujúce skutočnosť, ţe je potrebné, aby sa ţalovaná ospravedlnila ţalobcovi spôsobom zodpovedajúcim forme, v ktorej k zásahu došlo. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry uviedol, ţe ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby došlo v médiach (napr. v tlači), treba vţdy vychádzať z toho, ţe mal širokú publicitu a preto v týchto prípadoch môţe byť opodstatnené uplatňovanie aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, jej výšku súd určí s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej ujmy. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa neuviedol 4 5 Cdo 115/2010 v napadnutom rozhodnutí dostatočné dôvody, pre ktoré zamietol ţalobu v časti nemajetkovej ujmy (t.j. 3 000 000 Sk). Z tohto dôvodu povaţoval odvolací súd napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a jeho odôvodnenie za priečiace sa ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. V ďalšom konaní uloţil súdu prvého stupňa zisťovať, či vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostných práv ţalobcu je v tomto prípade na mieste okrem morálnej satisfakcie i peňaţné zadosťučinenie a v akej výške alebo či vzhľadom na obsah článku a odstup času nepostačuje plne ospravedlnenie, ktoré bolo ţalobcovi priznané; v tomto smere dôkazné bremeno zaťaţuje ţalobcu. Okresný súd Bratislava V, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom z
- septembra 2008 č.k. 6 C 135/2004-225 ţalobu v časti nemajetkovej ujmy zamietol; účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe obsah článku z hľadiska intenzity nemal taký negatívny vplyv, ţe by v značnej miere spôsobil zníţenie dôstojnosti a váţnosti ţalobcu v rodine a spoločnosti, aj vzhľadom na skutočnosť, ţe podobné informácie zverejnili ďalšie média v predchádzajúcom i rozhodnom časovom období. Ţalobca okrem vlastného vyhlásenia neprodukoval dôkazy, aby publikované informácie sa výrazne negatívne dotkli členov jeho rodiny. Vysvetľovanie majetkových pomerov a zdravotného stavu nespochybnilo postavenie ţalobcu v politickej strane, kde zastáva funkciu predsedu. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, ţe by sa váţnosť ţalobcu v súkromnej (rodinnej) alebo spoločenskej (tieţ politickej) sfére v dôsledku uverejnenia nepravdivých údajov zníţila v značnej miere, čo by opodstatňovalo priznanie mimo morálnej satisfakcie (ospravedlnenia) aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., pričom prihliadal na čiastočný úspech ţalobcu a ţalovanej v konaní. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
- septembra 2009 sp.zn. 2 Co 290/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 49 500 €; v zostávajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil; zrušil výrok o náhrade trov konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd vychádzal z toho, ţe obsah predmetného článku pokiaľ ide o informácie o zdravotnom stave a financovaní nehnuteľnosti bol objektívne spôsobilý dopadnúť znevaţujúco na osobnosť ţalobcu a privodiť mu ujmu na jeho cti, dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti, pretoţe bol uverejnený v jednom z verejnosti najdostupnejšom a najčítanejšom týţdenníku s celoslovenskou pôsobnosťou. Vychádzal z odôvodnenia 5 5 Cdo 115/2010 rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo ţalovanej uloţené ospravedlniť sa ţalobcovi a v ktorom sa konštatuje, ţe autorka článku výroky V.V.V.T. uviedla nesprávne, publikovaný rozhovor redaktorky s V.V.V. ohľadne financovania nehnuteľnosti a zdravotného stavu ţalobcu sa nestotoţňuje s pôvodnými otázkami a najmä odpoveďami V.V.V.T. na magnetofónovom zázname, zhotovenom pri realizácii rozhovoru. Výrok o financovaní „V.V.“ redaktorka doplnila tvrdeniami, ktoré V.V.T. nepovedal. Uvedené informácie v očiach beţného čitateľa boli spôsobilé vyvolať dojem, ţe ţalobca financoval svoj rodinný dom z nepoctivých zdrojov. Prezentované tvrdenia skresľovali pravdu a vyvolávali u beţného čitateľa dojem, ţe ţalobca je duševne chorým človekom, ktorý sa musí podrobovať liečbe. Zdravotný stav fyzickej osoby tvorí citlivú otázku subjektívneho charakteru. Kaţdý má právo, aby bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť, osobná česť, dobrá povesť a chránené jeho meno. Kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromaţdením, zverejňovaním alebo iným zneuţívaním údajov o svojej osobe (čl. 10 ods. 1,3 Listiny základných práv a slobôd). Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka dotknutej fyzickej osobe umoţňuje za určitých kvalifikovaných podmienok priznať zodpovedajúce zadosťučinenie (morálne, prípadne aj materiálne), určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch nie je vymedzené hranicou (minimálnou alebo maximálnou), musí byť však primerané. Súd je povinný vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu veci a opierať sa o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská (zistenú závaţnosť nemajetkovej ujmy a zistené okolnosti za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo). Občianskoprávna ochrana osobnosti môţe byť v súčasných podmienkach a v určitých prípadoch účinná len vtedy, ak aj výška plnenia uloţená rušiteľovi bude postihnutej osobe zaisťovať nie len primerané zadosťučinenie zodpovedajúce závaţnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy, ale zároveň bude preventívne pôsobiť na rušiteľa i všetkých ostaných. Uţ z názvu článku vyplýva, ţe autor mal záujem čitateľa presvedčiť, ţe ţalobca je duševne chorý človek odkázaný na liečbu, ktorý svoj rodinný dom financoval z nepoctivých zdrojov. V konaní nebolo preukázané, aby ţalobca dal ţalovanej súhlas s uverejnením údajov týkajúcich sa jeho súkromia, preto konaním ţalovanej došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia, zakladajúceho zodpovednosť v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa ustálenej judikatúry, ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby došlo v médiách, napr. v tlači, treba vţdy vychádzať z toho, ţe mal širokú publicitu a v takýchto prípadoch môţe byť opodstatnené uplatňovanie aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch je potrebné prihliadnuť na závaţnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostných práv došlo. Článok bol predmetom rokovania v politickom vedení strany, ţalobca ako 6 5 Cdo 115/2010 predseda strany sa musel vyjadrovať a vysvetľovať skutočnosti uvedené v článku, musel čeliť nedôvere členov a sympatizantov strany, samotný článok mal negatívny vplyv na stranu, keď verejnosť zisťovala, aký je zdravotný stav ţalobcu, ako sa cíti. Z výpovedí svedkov vyplýva, ţe zásah do osobnostných práv ţalobcu trvá, pretoţe tento je stále dotazovaný na zdravotný stav a financovanie nehnuteľnosti. Odvolací súd dospel k záveru, ţe obsah predmetného článku bol objektívne spôsobilý dopadnúť znevaţujúco na osobnosť ţalobcu a privodiť mu ujmu na jeho cti, dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti v značnej miere a bol uverejnený v jednom z verejnosti najdostupnejšom a najčítanejšom týţdenníku s celoslovenskou pôsobnosťou a zasiahol do súkromnej sféry ţalobcu, čím bola v značnej miere zníţená dôstojnosť ţalobcu a jeho váţnosť v spoločnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je ospravedlnenie postačujúce a preto ţalobcovi priznal nemajetkovú ujmu 49 500 €; v zostávajúcej zamietajúcej časti nemajetkovej ujmy rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesením Krajského súdu v Bratislave z
- decembra 2009 sp.zn. 2 Co 274/2009, ktorým bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Bratislava V z
- októbra 2009 pod sp. zn. 6 C 135/2004 – 270 bola úspešnému ţalobcovi priznaná náhrada trov konania 16 837,39 €. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla ţalovaná dovolaním. Ţiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. I keď dovolateľka uvádza, ţe dovolaním napadá rozhodnutie odvolacieho ako celok, vychádzajúc z z obsahu odôvodnenia dovolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) je zrejmé, ţe toto smeruje proti zmeňujúcemu výroku odvolaciemu súdu, ktorým bolo ţalobe o náhradu nemajetkovej ujmy 49 500 € vyhovené. Dovolanie odôvodnila tým, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 f/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesúhlasila so záverom odvolacieho súdu, ktorý na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe neoprávneným zásahom došlo v značnej miere k zníţeniu dôstojnosti a váţnosti ţalobcu v spoločnosti. Odvolací súd bez vykonania dôkazov a ich opakovania dospel k odlišným skutkovým zisteniam, z jeho odôvodnenia nie je zrejmé z ktorých dôkazov vychádzal. Odvolací súd konal nad rámec odvolania ţalobcu, pretoţe ţalobca ako odvolací dôvod neuviedol nesprávne skutkové zistenia. Odvolací súd je pritom viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa; ak odvolací súd povaţoval skutkové zistenia súdu prvého stupňa za nesprávne, mal dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd takto ale nekonal, ţiadne dôkazy nezopakoval a svojím postupom odňal 7 5 Cdo 115/2010 ţalovanej moţnosť zúčastniť sa vykonávania dokazovania, klásť prípadne svedkom otázky a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom. Týmto postupom odvolacieho súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a bolo porušené ústavné právo ţalovanej v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Pri rozhodovaní vo veci mal odvolací súd prihliadať na viaceré články Ústavy Slovenskej republiky (najmä na čl. 26 ods. 2 a 4, čl. 46 ods.1, čl. 144), ako aj na čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré upravujú právo na slobodu prejavu a jeho medze. Na odôvodnenie námietky, ţe odvolací súd zaloţil rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci pokiaľ ide o splnenie hmotnoprávnych podmienok vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výšky, dovolateľka poukázala na niektoré právne názory vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. R 29/2001, sp.zn. 4 Cdo 171/2005) a Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3 Co 128/
- Ţalobca vo vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť. Vychádzal z toho, ţe nie sú dané dôvody dovolania v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. a nedošlo ani k vadám konania, pre ktoré by bolo potrebné dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. Odvolací súd konal v intenciách skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, nemal povinnosť vykonať dokazovanie (§ 213 ods. 3,4 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. l O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. l O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v kaţdom prípade, ale iba ak podanie dovolania pripúšťa zákon – v zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. ním totiţ moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V danom prípade je dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu; dovolanie ţalovanej je v dôsledku toho procesne prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.). 8 5 Cdo 115/2010 Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôţe obstáť z aspektu opodstatnenosti v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je v uvedenom zmysle zároveň procesný prostriedok (nástroj), ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú moţnosť, aby v prípadoch (a za podmienok) v zákone uvedených spochybnil opodstatneným uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia. Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje aj v tom, ţe účastník konania nemôţe úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu). Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, ţe dovolací súd je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, ţe (pokiaľ sú splnené ďalšie procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou osobou) zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho 9 5 Cdo 115/2010 opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť dovolania, je však relevantný dovolací dôvod, ktorý v prípade jeho opodstatneného uplatnenia vedie k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia. Na existenciu procesných vád konania tejto povahy (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) musí dovolací súd vziať vţdy zreteľ – či uţ bolo na ne v dovolaní poukázané alebo nie (viď § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). V prípade nesprávneho právneho posúdenia veci (ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tretím dovolacím dôvodom), je situácia iná. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá prípustnosť dovolania a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý (§ 242 ods. 1 veta prvá O.s.p.), pričom (ako uţ bolo uvedené vyššie) je viazaný tým, ako účastník konania vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod. Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti dovolania má v prípade dovolania, v ktorom bol uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., osobitný význam práve úplné, vecne správne a efektívne vymedzenie dovolacieho dôvodu. Pri tomto dovolacom dôvode totiţ dovolací súd preskúmava správnosť právneho posúdenia veci niţšími súdmi len z aspektov uvedených a dostatočne vysvetlených v dovolaní.
- K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. dovolací súd uvádza, ţe o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. 10 5 Cdo 115/2010 Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Ţalovaná v dovolaní namieta existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký procesne nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi odníma moţnosť realizovať procesné práva priznané účastníkovi občianskeho súdneho konania. Dovolateľka tvrdenú procesnú vadu konania vyvodzuje z toho, ţe odvolací súd neopodstatnene zaujal záver o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa, dokazovanie v potrebnom rozsahu nezopakoval ani nedoplnil, v dôsledku čoho ţalovanej neumoţnil zúčastniť sa dokazovania, klásť prípadne otázky svedkom a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom. Pokiaľ dovolateľka uvádza, ţe odvolací súd ţiadne dokazovanie nevykonal (ani nezopakoval) a tým jej znemoţnil účasť na dokazovaní, treba uviesť, ţe ustálená judikatúra dovolacieho súdu nepovaţuje nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom za postup, ktorým súd odníma účastníkovi moţnosť konať pred súdom (viď najmä R 37/1993 a R 125/1999). Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a akým spôsobom k ich vykonaniu dôjde, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Skutočnosť, ţe súd niektorý dôkaz nevykonal, nevedie k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V súvislosti s uvedenou námietkou ţalovanej (o vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.) treba uviesť, ţe odlišné (rozhodné) skutkové zistenia, z ktorých sú vyvodené odlišné právne závery vedúce k zmene rozhodnutia v inštančnom odvolacom postupe zaloţené na výsledkoch dokazovania, ktoré nezodpovedajú zákonným ustanoveniam upravujúcich dokazovanie sú naplnením (len) inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 98/2010, 2 Cdo 266/2010, 3 Cdo 124/2011, 4 Cdo 20/2011, 5 Cdo 157/2010, 6 Cdo 114/2010). V dovolacom konaní nebola zistená ani vada v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 11 5 Cdo 115/2010
- K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. dovolací súd uvádza, ţe tzv. inou vadou konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. V súvislosti s námietkou o existencii tejto vady konania dovolateľka uvádza, ţe v zmysle § 213 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa. Pokiaľ odvolací súd nevykonal ani nezopakoval dokazovanie nemohol dospieť k odlišným skutkovým zisteniam o značnej miere zníţenia dôstojnosti ţalobcu a jeho váţnosti v spoločnosti, o negatívnom vplyve článku na stranu a následne i právnym záverom o vzniku nemajetkovej ujmy ţalobcu, neţ súd prvého stupňa. K uvedenému dovolací súd ďalej poznamenáva, ţe v právnom poriadku inštitúty slúţiace k reparácii porušených právnych vzťahov sú výsledkom vlastnej aplikačnej činnosti orgánu na základe právneho uváţenia vychádzajúcej z konkrétnych okolnosti prípadu, ktoré nasledujú aţ po ustálení zodpovednosti. Ide o hodnotenie okolnosti po nesporne ustálenej deliktuálnej zodpovednosti – jej právnej i skutkovej stránky, o ktorých uţ nie je ţiadna pochybnosť – je preukázaná a nesporná. Pri posudzovaní kaţdej formy zadosťučinenia (reparácie – satisfakcie) je nutné vziať zreteľ na všetky okolnosti prípadu (právne i skutkové), rovnako na okolnosti priťaţujúce alebo poľahčujúce, prihliadnuť k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty, k trvaniu a šírke ujmy, miere zavinenia, a pod. Zohľadniť sa musia okolnosti na oboch stranách (na strane rušiteľa zásahu i postihnutého). Uvedená metodika je príznačná pre právo deliktuálne, tak verejné ako aj súkromné (porovnaj Eliáš, K. a spol.: Občanský zákoník, Velký akademický komentář,
- svazek, Linde Praha, 2008, str. 143 body 1,16). S právnym následkom neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby zákon spája moţnosť jeho zmiernenia jednou z foriem morálneho zadosťučinenia v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka a v prípade, ţe táto nepostačuje, podporne prichádza do úvahy pouţitie relutárnej náhrady (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Uloţenie niektorej formy zmiernenia je zdôraznením preventívno-satisfakčnej funkcie neoprávneného zásahu, ktorá z pohľadu pôvodcu zásahu má tieţ sankčný charakter. Stanovenie relutárnej náhrady (i jej výšky) je zo zákona vecou úvahy súdu (§ 136 O.s.p.), ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave ohľadne oboch zákonom predvídateľných kritérií, t.j. ohľadne závaţnosti vzniknutej ujmy i ohľadne okolnosti za ktorých k porušeniu 12 5 Cdo 115/2010 práva došlo. Súd prvého stupňa ţalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol s odôvodnením, ţe z dôkazov produkovaných ţalobcom nemal za preukázané zníţenie dôstojnosti a váţnosti ţalobcu v rodine a v spoločnosti v značnej miere. Za postačujúcu povaţoval morálnu satisfakciu. Na rozdiel od toho odvolací súd dospel k záveru, ţe konaním ţalovaného došlo v značnej miere k zníţeniu cti, váţnosti a dôstojnosti ţalobcu v rodine a spoločnosti. Za primeranú povaţoval mimo morálnej satisfakcie aj relutárnu náhradu. Vychádzal pritom z vlastného hodnotenia dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa. Z rozhodnutí je zrejmé, ţe súdy z tých istých dôkazov odlišne ustálili skutkovú stránku veci – jej skutkové okolnosti ohľadne závaţnosti vzniknutej ujmy i ohľadne okolnosti za ktorých k porušeniu práva, čo viedlo k ich iným právnym záverom v otázke primeranej satisfakcie za neoprávnený zásah. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých, alebo ochrana súkromného ţivota účastníkov, alebo v rozsahu povaţovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných 13 5 Cdo 115/2010 slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia pred súdom prvého stupňa ( § 211 ods. 3 O. s. p. ). Z ustanovenia § 125 O. s. p. vyplýva, ţe za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov obce, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov konania. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. V zmysle ustanovenia § 220 O. s. p. odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie (§ 219 O. s. p.), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O. s. p. ). Ak odvolací súd má za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O. s. p.). Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, ţe predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním zaloţených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom nevyhnutným. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je skutočnosť, ţe odvolací súd opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacim podklad pre rozhodnutie v danej veci. Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov (v tom, či ţalobcovi spôsobená ujma je ujma závaţná, či samotný článok mal negatívny vplyv na ţalobcu v politickej strane, kde pôsobí, v jeho rodine a v spoločnosti), mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. sám 14 5 Cdo 115/2010 v potrebnom rozsahu opakovať (zaznamenať to v zápisnici o pojednávaní) a zadováţiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného procesu. Je neprípustné, aby odvolací súd k svojím odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru, ktorým zmenil rozhodnutie okresného súdu, dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa. Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad v danej veci nepostupoval. Z obsahu zápisnice odvolacieho súdu z pojednávania z
- septembra 2009 a zo
- septembra 2009 (čl. 258- 260 a 261- 262 spisu) nevyplýva, ţe by boli zopakované dôkazy vykonané súdom prvého stupňa alebo ţe by bolo doplnené dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov. Doplnením dokazovania alebo jeho zopakovaním, nie je totiţ podanie správy o doterajšom priebehu konania povereným členom senátu ani vyjadrenie zástupcov účastníkov konania k veci na odvolacom pojednávaní. Z uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd si tak nezadováţil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. , a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie. Konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). K takejto vade bol dovolací súd povinný prihliadnuť, aj keby nebola uplatnená ako dôvod prípustnosti dovolania (§ 242 ods. 1 druhá veta O. s. p.).
- V dovolaní sa namieta, ţe napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový aplikuje príslušnú právnu normu a pri ktorej zo svojich skutkových zistení vyvodzuje právne závery. Dovolateľkou napadnutý rozsudok nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia 15 5 Cdo 115/2010 odvolacieho súdu nemohli byť v dovolacom konaní (vzhľadom na uţ spomenuté tzv. iné vady konania) pre toto posúdenie dostatočným podkladom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnuté zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 49 500 € ako aj nadväzujúce rozhodnutia o trovách konania (uznesenie Okresného súdu Bratislava V z
- októbra 2009 pod sp. zn. 6 C 135/2004 – 270 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave z
- decembra 2009 sp.zn. 2 Co 274/2009) zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2, 3 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.). Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júna 2012 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta