Najvyšší súd 5 Cdo 5/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mgr. V. S., zastúpeného JUDr. J. D., DrSc., advokátom so sídlom v B., proti ţalovaným 1/ plk. JUDr. J. S., zastúpenému Advokátskou kanceláriou R., s.r.o., so sídlom v B., 2/ M., o ochranu osobnosti a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava II, pod sp.zn. 10 C 322/2007, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 14. septembra 2011, sp.zn. 15 Co 84/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 7. mája 2009, č.k. 10 C 322/2007-278 zamietol ţalobu voči ţalovaným 1/ a 2/, ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému 1/ náhradu trov konania v sume 696,20 € na účet advokáta JUDr. V. G. do troch dní od jeho právoplatnosti, ţalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe nárok ţalobcu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy nie je dôvodný. Poukázal na čl. 26 ods. 5, čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovenie § 11, § 13 ods. l, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, § 8a ods. l Trestného poriadku, ako aj na Nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 38/2004 a uviedol, ţe predmetom ochrany všeobecného osobnostného práva ako jednotného práva je aj osobnosť kaţdej fyzickej osoby a jeho identity. Po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, ţe u ţalovaného 1/ absentuje pasívna vecná legitimácia v konaní. Poukázal na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, ţe ak bol zásah do osobnostných práv spôsobený niekým, kto bol pouţitý právnickou osobou, či inou fyzickou osobou alebo aj štátom k realizácii činností týchto osôb či štátu, majú občianskoprávne sankcie postihnúť 2 5 Cdo 5/2012 práve tieto právnické, či fyzické osoby alebo štát, lebo im sa tento zásah prisudzuje. Iba vo výnimočnom prípade, t.j. keby išlo o vybočenie z realizácie činnosti právnickej, fyzickej osoby, či štátu, postihli by občianskoprávne sankcie priamo túto pouţitú osobu. Mal za to, ţe takýto prípad v prejednávanej veci nenastal. Pokiaľ ide o ţalovaného 2/ uviedol, ţe aj tu absentuje pasívna legitimácia. Vyplýva to jednak z toho, ţe v danom prípade išlo o plnenie úloh orgánu verejnej moci, teda štátu a hoci ţalovaný 2/ disponuje právnou subjektivitou, nebol ţalobcom úplne, a teda ani správne označený. Poukázal na analógiu so zákonom č. 514/2003 Z.z. o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, či jeho nesprávnym úradným postupom, ktorá sa pouţíva v aplikačnej praxi súdov. Uviedol, ţe nemohol tento nedostatok odstrániť postupom podľa § 43 O.s.p., nakoľko ide o vecnú pasívnu legitimáciu, ktorá vyplýva z hmotného práva, a teda by ţalobcovi neprípustne poskytol hmotnoprávne poučenie nad rámec § 5 O.s.p. Mal za to, ţe pasívna vecná legitimácia ţalovaných 1/ a 2/ nevyplýva ani zo samotných tvrdení ţalobcu a ním predloţených, či označených dôkazov. Ţalobca v spore nijako nepreukázal, ţe ním tvrdená ujma na jeho osobnostných právach bola spôsobená výlučne sporným výrokom ţalovaného 1/ vysloveným na tlačovej konferencií 18. októbra 2004. Uviedol, ţe ním predloţené dôkazy a tvrdenia v návrhu smerujú skôr k preukázaniu ujmy na jeho právach spôsobenej článkami v hromadných oznamovacích prostriedkoch. Po preskúmaní obsahu predmetných článkov zistil, ţe informácie v nich sú skreslené, prispôsobené spravodajskému účelu ich autorov, neobsahujú presnú citáciu výroku ţalovaného 1/, hoci sa na ňu odvolávajú a sú značným spôsobom zavádzajúce. Poukázal tieţ na to, ţe petit ţaloby je absolútne nevykonateľný a nie je moţné zaviazať ţalovaného 1/ na povinnosť zverejniť obsah ospravedlnenia v tlači, nakoľko takúto povinnosť moţno uloţiť len vydavateľovi konkrétneho denníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu rozsudkom zo 14. septembra 2011, sp.zn. 15 Co 84/2010 rozsudok súdu prvého stupňa voči ţalovanému 1/ potvrdil, voči ţalovanému 2/ napadnutý rozsudok zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému 1/ trovy odvolacieho konania v sume 308,54 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jeho právnej zástupkyne. Dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je dôvodné, pokiaľ ide o rozhodnutie voči ţalovanému 2/, voči ţalovanému 1/ odvolanie nepovaţoval za dôvodné. Stotoţnil sa s právnym záverom súdu prvého stupňa vo vzťahu k ţalovanému 1/ a mal za to, ţe súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie a z vykonaného dokazovania vyvodil aj 3 5 Cdo 5/2012 správny právny záver. Uviedol, ţe v konaní nebolo sporné, ţe inkriminované výroky urobil ţalovaný 1/ na tlačovej konferencii ministerstva vnútra v postavení prvého viceprezidenta Policajného zboru Slovenskej republiky, v rámci plnenia svojich sluţobných povinností. Mal za to, ţe išlo o oficiálne vyhlásenie orgánu verejnej moci (štátneho orgánu), teda o plnenie jeho úloh, čo vzhľadom na obsah poskytnutej informácie vylučuje osobnú zodpovednosť ţalovaného 1/ ako občana, a tým aj jeho pasívnu legitimáciu v spore. Nestotoţnil sa s právnym záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o ţalovaného 2/, v ktorom vyslovil, ţe nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa odstraňovať vady podanej ţaloby postupom podľa ustanovenia § 43 O.s.p. Dospel k záveru, ţe uplatnený nárok voči ţalovanému 2/ je potrebné posudzovať podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu a jeho nesprávnym úradným postupom, čo naznačil aj súd prvého stupňa. Mal za to, ţe súd prvého stupňa v predmetnom konaní porušil svoju poučovaciu povinnosť, vyplývajúcu mu z ustanovenia § 100 ods. 1 O.s.p., keď účastníka neinformoval, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukázaných skutočností javí právne posúdenie veci. Povaţoval za nesporné, ţe ţalobca označil ţalovaného 2/ ako Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Podľa jeho názoru bol súd povinný postarať sa v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. o opravu alebo doplnenie ţaloby, aby v ňom bol označený účastník v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 O.s.p. a § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ to tak nie je, je tým znemoţnené príslušnému ústrednému orgánu, aby v konaní vystupoval v mene štátu. Tým, ţe súd prvého stupňa nevyzval ţalobcu na odstránenie vád podania, pokiaľ ide o označenie ţalovaného 2/, mal za to, ţe mu odňal moţnosť konať pred súdom, a preto boli dané dôvody na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo vzťahu k ţalovanému 2/. O trovách odvolacieho konania vo vzťahu k ţalovanému 1/ rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal v celom rozsahu (proti všetkým jeho výrokom) dovolanie ţalobca. Namietal, ţe vo vzťahu k ţalovanému 1/ mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.
- b)O.s.p). Vo vzťahu k ţalovanému 2/ namietal, ţe jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru ţalobcu tým, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v časti ţaloby voči ţalovanému 1/ sa nezakladá na úplnom zistení skutkového stavu, pretoţe súd prvého stupňa nevykonal ním navrhnuté dôkazy. 4 5 Cdo 5/2012 Taktieţ namietal, ţe súd prvého stupňa sa dopustil hodnotiacej nesprávnosti po vykonaní dôkazov, čím ho poškodil na jeho základnom práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj na práve na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uviedol, ţe odvolací súd namiesto toho, aby sa zameral na podstatu jeho odvolania, o odvolaní rozhodol formálne, zdanlivo, keď sa vyhol posúdeniu skutkového stavu spojeného s nevykonaním dôkazov, aj právnej kvalifikácii nevykonania navrhnutých dôkazov pre rozhodnutie o pasívnej legitimácii ţalovaného 1/. Rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej označil výrok za absolútne nevykonateľný z dôvodu, ţe výlučne vydavateľ periodika (a nie tretia osoba) má moţnosť (povinnosť) zverejniť v ním vydávanej tlači článok s určitým obsahom, označil za svojvoľný z dôvodu, ţe v nej neoznačil prameň práva, z ktorého pri tomto závere čerpal s následkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Podotkol, ţe túto skutočnosť namietal v odvolaní, pričom odvolací súd sa tým vôbec nezaoberal. O rozhodnutí odvolacieho súdu voči ţalovanému 2/ uviedol, ţe spočíva na atypickej forme nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, ţe výrok rozsudku týkajúci sa ţalovaného 2/ je zdanlivo správny a ţe aţ z odôvodnenia je očividné, ţe odvolací súd svojim právnym názorom zaväzuje súd prvého stupňa k takému postupu podľa výroku odvolacieho rozsudku, ktorým ţalobcu zbavuje prístupu k súdnej ochrane o uplatnenom nároku (s poukazom na ustanovenie § 226 O.s.p.). Zdôraznil, ţe uplatnil zodpovednosť za porušenie práv na ochranu svojej osobnosti s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a nie ako to uviedol odvolací súd, aby sa konanie viedlo podľa § 514/2003 Z.z. V dôvodoch dovolania ďalej podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaní 1/ a 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. 5 5 Cdo 5/2012 V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobcu je napadnutý 1/ potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, 2/ zrušujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu a 3/ výrok o trovách konania. Ad 1/ V danom prípade dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu proti tomuto výroku nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia 6 5 Cdo 5/2012 moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť pred ním konať. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ţalobca namietal, ţe odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe súd prvého stupňa nevykoval ním navrhnuté dôkazy, čím ho poškodil na jeho základnom práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základnom práve na spravodlivý proces čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom súčasne uviedol, ţe voľné hodnotenie dôkazov nesiaha tak ďaleko, aby súd mohol odmietnuť vykonanie dôkazu, ktorý má potenciál preukázať ţalobcom uplatnený nárok. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý 7 5 Cdo 5/2012 súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Pokiaľ ţalobca odôvodnil svoje dovolanie tým, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm.
- a)aţ
- c)O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods.2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten – ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd 8 5 Cdo 5/2012 nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Pokiaľ dovolateľ dáva do súvislosti nesprávne hodnotenie dôkazov s nevykonaním ním navrhnutých dôkazov, ako bolo vyššie uvedené, rozhodnutiu súdu vo veci samej, musí predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv ţalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňala moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).Ak však súd rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná, musí svoj postup odôvodniť (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné). . Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia k návrhom ţalobcu na vykonanie ďalšieho dokazovania výsluchom ďalších svedkov uviedol, ţe nepovaţuje za potrebné, hospodárne a ani účelné, aby vypočul všetkých ţalobcom označených svedkov, pretoţe nemajú vzťah k meritu prejednávanej veci. Taktieţ k námietke ţalobcu, ţe súd nevypočutím všetkých ním navrhnutých svedkov nemá záujem na zistení materiálnej pravdy, uviedol, ţe zásada materiálnej pravdy sa v minulosti uplatňovala v právnych systémoch sovietskeho typu, ktorý je uţ prekonaný a súdy v súčasnosti rozhodujú len na základe skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania (153 ods. 1 O.s.p). Nakoľko súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, prečo ţalobcom navrhnuté dôkazy nevykonal, nemoţno jeho rozhodnutie povaţovať za neodôvodnené, svojvoľné a tým aj vybočujúce z rámca spravodlivého procesu. K námietke ţalobcu, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu trpí nepreskúmateľnosťou (arbitrárnosťou) a tým aj vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
- b)O.s.p., pretoţe odvolací súd sa nezaoberal jeho námietkou, ţe súd prvého stupňa, bez odkazu 9 5 Cdo 5/2012 na príslušný právny predpis v časti, v ktorej označil výrok za absolútne nevykonateľný z dôvodu, ţe výlučne vydavateľ periodika (a nie tretia osoba) má moţnosť (povinnosť) zverejniť v ním vydávanej tlači článok s určitým obsahom, dovolací súd uvádza, ţe z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Pokiaľ však súdy nedostatočne odôvodnia svoje rozhodnutie, nedostatok takéhoto odôvodnenia zakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 237 písm.
- f)O.s.p. Iná vada konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
- c)O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ 10 5 Cdo 5/2012 Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné. Jeho skutkové a právne závery (s výkladom aplikovaných právnych predpisov) sú zrozumiteľné. Odvolací súd svoje rozhodnutie taktieţ riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom odvolania ţalobcu, ako sa k dovolaniu vyjadrili ţalovaní 1/ a 2/, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil). Uviedol, ţe sa stotoţňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a dodal, ţe bez ohľadu na to, či tvrdený zásah do osobnostných práv ţalobcu bol alebo nebol oprávnený, či bol alebo nebol spôsobilý privodiť ţalobcovi ujmu a do akej miery, bez ohľadu na to, či výrok vyslovený ţalovaným 1/ bol alebo nebol difamačný, či znevaţujúci, pravdivý, či nepravdivý, ţalovaný 1/ ho vyslovil v rámci plnenia úloh polície a v rámci plnenia si svojich pracovných povinností, nakoľko v čase konania tlačovej konferencie bol prvým viceprezidentom Policajného zboru Slovenskej republiky. Odôvodnenie rozsudku 11 5 Cdo 5/2012 odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti obsahuje podľa názoru dovolacieho súdu dostatočné skutkové aj právne dôvody, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie vo veci dovolateľa a nemoţno ho povaţovať za zrejme neodôvodnené a arbitrárne. Dôvody, na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie, nie sú podľa názoru dovolacieho súdu rozporné alebo svojvoľné. Odvolací súd v podstate prevzal skutkový stav ako ho ustálil súd prvého stupňa a stotoţnil sa aj s jeho právnym názorom. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní ( II. ÚS 78/05 ). Nakoľko súd prvého stupňa ţalobu voči ţalovanému 1/ zamietol (a odvolací súd tento jeho výrok potvrdil) z dôvodu, ţe ţalovaný 1/ nie je vo veci pasívne legitimovaný, posúdenie ostatných právnych otázok nebolo v prejednávanej veci dôleţité. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k názoru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu. Z obsahu dovolania ţalobcu vyplýva námietka, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje 12 5 Cdo 5/2012 zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, aj tu treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.
- b)O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Vzhľadom k tomu dospel dovolací súd k záveru, ţe v tejto časti nie je daný dovolací dôvod v zmysle § 237 O.s.p. Ad 2/ Ţalobca napadol rozsudok odvolacieho súdu aj v časti, v ktorej odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie v tejto časti smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.). 13 5 Cdo 5/2012 Dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď § 239 ods. 2 O.s.p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.). Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade rozhodnutím odvolacieho súdu bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa ţaloby voči ţalovanému 2/), je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa. Keďţe ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada vyplývajúca z ustanovenia §237 O.s.p., nie je dovolanie ani v tejto časti procesne prípustné. Z dovolania ţalobcu ďalej vyplýva, ţe aj vo vzťahu k zrušujúcemu výroku odvolacieho súdu namietal skutočnosť, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ako bolo uţ uvedené, nesprávne právne posúdenie veci ako dovolací dôvod by prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, ţe právny záver odvolacieho súdu, ktorým je pre súd prvého stupňa po zrušení rozhodnutia v zmysle § 226 O.s.p. viazaný, nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Z uvedeného vyplýva, ţe dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. (§ 239 O.s.p.) nie je daný a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., dovolací súd dovolanie ţalobcu v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení 14 5 Cdo 5/2012 s ustanovením § 218 ods. 1 písm.
- c)O.s.p. ako smerujúce voči rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je procesne prípustné, odmietol. Ad 3/ Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm.
- c)O.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie ţalobcu smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd nezistil, ţe by došlo k vade konania v zmysle § 237 písm.
- f)O.s.p. V dovolacom konaní úspešným ţalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorí úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodali návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 1. marca 2012 JUDr. V. Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová