Najvyšší súd 7 Cdo 112/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne PhDr. A. L., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. P., advokátom v Ba., proti ţ

§ 142ods.

1. O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalobkyňa podala dovolanie a ţiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a ţalobe vyhovieť. Prípustnosť dovolania odôvodnila tým, ţe vo veci na odvolacom súde rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa dovolateľky dôvod vo výpovedi z
2. mája 2010 nie je jednoznačne určený (konkretizovaný skutkovými okolnosťami prípadu), ak sa odvoláva len na citáciu časti zákonného ustanovenia (§ 63 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), čo zakladá neplatnosť výpovede. Záver súdov, ţe ţalobkyňa nespĺňa kvalifikačné predpoklady pre poskytnuté miesto učiteľa anglického jazyka korešponduje výpovednému dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. d/ bod
3. Zákonníka práce, čo moţno povaţovať za zmenu výpovedného dôvodu (§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce), pre ktorú v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce je výpoveď neplatná. Neplatnou je výpoveď aj z dôvodu, ţe neobsahuje splnenie podmienky podľa § 63 ods. 2 Zákonník práce (ponuku vhodnej práce ţalobkyni). Za nesprávny označila záver súdov, ţe ţalovaný ako zamestnávateľ nemal pre ţalobkyňu vhodnú prácu zodpovedajúcu jej kvalifikácii, za ktorú nepovaţoval jedno voľné miesto učiteľa s aprobáciou anglický jazyk. Ţalobkyňa ponúknuté miesto prijala a bola ochotná podrobiť sa predchádzajúcej príprave na jej výkon, čo bránilo platnej výpovedi. V tejto súvislosti poukázala na ustálenú judikatúru (R 15/78) z ktorej (m.i.) vyplýva, ţe ponuka práce, ktorá zakladá iný výpovedný dôvod, robí výpoveď neplatnou. Dovolateľka sa aţ z rozsudku odvolacieho súdu dozvedela, ţe vo veci (podľa jej názoru) rozhodoval vylúčený sudca JUDr. Ing. J. G., člen odvolacieho senátu 17 Co (§ 237 písm. g/ O.s.p.) v dôsledku objektívnych pochybností zakladajúcich pomer tohto sudcu k veci i k obom účastníkom konania (ţalobkyni i ţalovanému) z dôvodu, ţe sudca sa osobne pozná so ţalobkyňou i štatutárnou zástupkyňou ţalovaného PaedDr. Š. (riaditeľkou), keď počas štúdia jeho dcéry (ukončeného školským rokom 2009/2010) bol členom rady školy, ktorej členkou boli ţalobkyňa aj riaditeľka ţalovaného. JUDr. Ing. J. G., ako člen rady školy spolupracoval s riaditeľkou ţalovaného, ktorá skutočnosť je spôsobilá vzbudiť z objektívneho hľadiska pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti. 4 7 Cdo 112/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. V danom prípade dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ale takému jeho potvrdzujúcemu rozsudku vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ vecne nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Vzhľadom na to nie je dovolanie ţalobkyne podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O procesnú vadu konania v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, 5 7 Cdo 112/2011 ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo vecné nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe v konaní skutočne došlo k niektorej z taxatívne vymenovaných vád. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ f/ O.s.p. v dovolaní ţalobkyňou namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či rozhodoval vo veci vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). V ustanovení § 237 písm. g/ O.s.p. sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré aj samostatne zakladajú procesnú vadu významnú podľa tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi sú: a/ rozhodovanie vylúčeným sudcom, b/ rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným. V danom prípade dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní nerozhodovali súdy nesprávne obsadené ani vylúčení sudcovia.
4. Nesprávne obsadeným súdom (§ 237 písm. g/ O.s.p.) je súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zloţenie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec prejednať a o nej rozhodnúť. Súd treba povaţovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca (porovnaj tieţ nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
5. novembra 2008 sp. zn. II. ÚS 136/08). Zákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je sudca určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie o veci upravená Občianskym súdnym poriadkom. Nevyhnutným predpokladom toho, aby 6 7 Cdo 112/2011 účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci súdom, ktorý je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný. Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu. Zákonným sudcom je v prípade samosudcu ten sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane predpisov vnútornej povahy, ako napr. rozvrhom práce v zmysle § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) určený tú – ktorú vec prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu, sú zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec prejednať a rozhodnúť (viď tieţ § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie nie je postihnuté touto vadou, podľa § 237 písm. g/ O.s.p. keďţe konanie pred súdom prvého stupňa sa uskutočnilo na miestne a vecne príslušnom Okresnom súde Banská Bystrica, vo veci konala zákonná sudkyňa tohto súdu určená rozvrhom práce tohto súdu na príslušný kalendárny rok. Pokiaľ ide o konanie na odvolacom súde, o odvolaní ţalobkyne rozhodoval senát príslušného Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý je nadriadeným odvolacím súdom Okresného súdu Banská Bystrica. Z obsahu zápisnice o vyhlásení rozsudku pred odvolacím súdom z
6. mája 2011 vyplýva, ţe senát Krajského súdu v Banskej Bystrici 17 Co rozhodoval v zloţení predsedníčka senátu JUDr. Z. N., a členovia senátu JUDr. Ing. J. Ga., PhD. a JUDr. D. K., teda v zloţení zodpovedajúcom rozvrhu práce tohto krajského súdu na rok
8. Rozhodovanie vylúčeným sudcom (§ 237 písm. g/ O.s.p.) nastáva v prípadoch, ak u sudcu prejednávajúcho a rozhodujúceho vec (“zákonného sudcu”) existujú preukázateľné zákonom prezumované dôvody v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. Vo vyjadrení z
9. júna 2012 sudca JUDr. Ing. J. G., PhD. uviedol, ţe ţalobkyňu a riaditeľku ţalovanej pozná z pôsobenia v Rade školy v čase kedy ju navštevovala jeho dcéra, vzťahy k obom charakterizoval ako korektné a výslovne formálne, obmedzujúce sa len na zasadnutia v rade, ktoré zanikli ukončením štúdia jeho dcéry v máji
10. V čase 7 7 Cdo 112/2011 rozhodovania odvolacieho súdu (
11. máj 2011) uţ nemal ţiaden (ani len formálny) vzťah k ţalobkyni alebo k riaditeľke ţalovanej, preto sa necítil byť vo veci zaujatý. Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
12. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tieţ vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť),
13. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
14. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie bod 2.). Pri posudzovaní okolností, ktoré podľa dovolateľky zakladali dôvod pre vylúčenie sudcu JUDr. Ing. J. G., PhD. z prejednávania a rozhodovania tejto veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, ţe výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiţ vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo aţ vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.). Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti a nadŕţania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj 8 7 Cdo 112/2011 pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska (sudcu, či účastníka), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený 9 7 Cdo 112/2011 z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Pri rozhodovaní, či dovolateľkou uvádzané okolnosti prezrádzajú nedostatok nestrannosti sudcu JUDr. Ing. J. G., PhD. (z objektívnych aspektov) a teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie citovanej judikatúry ESĽP, ktorá vyţaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, či namietajúceho účastníka ale podľa objektívnych symptómov - rozhodujúca je existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (porovnaj I. ÚS 332/08, III. ÚS 158/08). Skutočnosti, ktoré podľa názoru dovolateľky sú objektívne spôsobilé pochybovať o nezaujatosti sudcu JUDr. Ing. J. G., PhD. sú spájané s účasťou sudcu v rade školy, v čase, kedy túto navštevovala jeho dcéra. Rada školy je orgán školskej samosprávy, ktorá sa skladá aj zo zvolených zástupcov rodičov i pedagogických pracovníkov škody. Zo „Správy o výchovno-vzdelávacej činnosti, jej výsledkoch a podmienkach školy“ (č.l. 134-135 spisu) predloţenej dovolateľkou nevyplýva, aby členom rady bola aj riaditeľka ţalovaného PaedDr. A. Š.. K tvrdeniu, ţe zasadnutia rady školy sa zúčastňovala i riaditeľka ţalovaného, je potrebné uviesť, ţe uvedená okolnosť nebola ničím preukázaná. Pokiaľ by sa napriek tomu riaditeľka ţalovaného osobne poznala s JUDr. Ing. J. G., PhD. práve (len) z jeho činnosti v samosprávnom orgáne (rady školy) bez ďalšieho takto označený vzťah neindikuje svojím charakterom vzťah sudcu k účastníkovi konania (k ţalovanému ale ani k ţalobkyni) na ktorý dopadá ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. (viď vyššie), a pre ktorý by bola odôvodnená obava pochybovať o nezaujatosti sudcu. Vychádzajúc z uvedených hľadísk Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti 10 7 Cdo 112/2011 sudcu JUDr. Ing. J. G., PhD. a teda ani existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
15. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe dovolateľka spochybňuje správnosť vecnej stránky rozsudku odvolacieho súdu (správnosť právnych záverov, pokiaľ ide o posúdenie platnosti výpovede z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a zastáva názor, ţe odvolací súd nerozhodol správne, keď rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Z obsahového hľadiska ide o námietku, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie; samo nesprávne právne posúdenie veci nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladá. Názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237 O.s.p., je zastávaný všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia tohto súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Keďţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, dovolací súd odmietol jej dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ani opodstatnenosťou tých dovolacích námietok, ktorými dovolateľka spochybňovala správnosť skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 O.s.p.). 11 7 Cdo 112/2011 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júla 2012 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová