Obsah (7)

§ 237§ 239§ 109§ 157§ 167§ 241§ 218

Najvyšší súd 4 Cdo 146/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. J. P., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. Marekom Morochovičom, advokát

ktorého okamţité skončenie pracovného pomeru ţalobcu je neplatné. Uviedol, ţe ţalobca sa výtlačkom inzerátu ţalovaného v denníku Hospodárske noviny zo

1. mája 2010 snaţil preukázať, ţe likvidátor ţalovaného uskutočňuje úkony smerujúce k zbavovaniu sa svojho majetku, keď vyhlásil konanie o najvhodnejšiu ponuku na odkúpenie časti majetku. Tento dôkaz súd nepovaţoval za preukazujúci hroziace nebezpečenstvo prípadného poškodenia práv ţalobcu v čase podania jeho predchádzajúceho návrhu na vydanie predbeţného opatrenia, kedy takémuto návrhu nevyhovel, pretoţe takúto okolnosť nepovaţoval bez ďalších rozhodných okolností za nasvedčujúce tomu, ţe ţalovaný vykonáva úkony, ktorými sa snaţí zmenšovať svoj majetok. Takejto snahe však v súčasnosti 2 4 Cdo 146/2012 nasvedčuje vyjadrenie ţalovaného vo vzťahu k súčasnému návrhu ţalobcu z ktorého jasne vyplýva, ţe likvidátor spoločnosti kontinuálne vykonáva úkony smerujúce k likvidácii majetku spoločnosti, teda speňaţuje majetok ţalovaného v snahe získať čo najvyšší likvidačný zostatok, keďţe od jeho výšky sa odvíja aj jeho odmena ako likvidátora spoločnosti. Nárok ţalobcu by sa tak mohol stať nevymoţiteľným. Sumu určenú na zloţenie do úschovy povaţoval súd za primeranú, keď zodpovedá sume náhrady mzdy poţadovanej ţalobcom za obdobie 12 mesiacov trvania pracovného pomeru. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením z
2. marca 2012, sp. zn. 14 Co 102/2012, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, keď sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotoţnil. Nestotoţnil sa však s námietkou ţalovaného týkajúcej sa prekáţky veci rozhodnutej kde namietal, ţe súd napriek predchádzajúcemu zamietavému uzneseniu nariadil predbeţné opatrenie bez zmeny skutkových okolností. Uviedol, ţe predchádzajúce (návrh zamietajúce – pozn. dovolacieho súdu) predbeţné opatrenie bolo vydané
3. júna
4. S prihliadnutím na časový odstup takmer dvoch rokov a ďalej prebiehajúcu likvidáciu spoločnosti ţalovaného, nemoţno hovoriť o totoţnosti skutkových okolností a tým ani o vzniku prekáţky res iudicata, pretoţe je nesporné, ţe práve v súvislosti s časovým intervalom, v rámci ktorého likvidátor postupoval v zmysle zákona za účelom zabezpečenia likvidácie majetku spoločnosti, došlo aj k reálnej zmene majetkových pomerov ţalovaného. Tieto sa budú postupom likvidácie v budúcnosti meniť aj ďalej v podobe speňaţovania majetku, prípadného vyplácania pohľadávok a následného zániku spoločnosti. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý ţiadal napadnuté uznesenie zmeniť a návrh na vydanie predbeţného opatrenia zamietnuť. Opodstatnenosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. d/ a f/ O.s.p. Poukázal na to, ţe uţ v odvolacom konaní namietal, ţe predbeţné opatrenie bolo nariadené napriek tomu, ţe v rovnakej veci sa uţ konalo a právoplatne rozhodlo tak, ţe návrh na nariadenie predbeţného opatrenia bol právoplatne zamietnutý. Pre vyslovenie námietky res iudicata je podmienkou totoţnosť účastníkov a totoţnosť prejednávanej a rozhodnutej veci. Obe tieto podmienky

dovolateľa boli splnené a s touto otázkou sa nevysporiadal ani odvolací súd keď neuviedol, v čom sa podmienky na uloţenie povinnosti zloţiť peňaţné prostriedky do úschovy zmenili. Poukázal pritom na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. mája 2011, ktorý svoje stanovisko limitoval predpokladom, 3 4 Cdo 146/2012 ţe „pokiaľ nedôjde k zmene skutkových okolností, tvorí právoplatné uznesenie, ktorým súd zamietol návrh na nariadenie predbeţného opatrenia, prekáţku veci právoplatne rozsúdenej...“. Uviedol, ţe časový odstup vydania dvoch predbeţných opatrení netvorí zmenu skutkových skutočností. Namietol tieţ, ţe odôvodnenie napadnutého uznesenia je nepreskúmateľné, čo zakladá vadu

§ 237písm.

f/ O.s.p., pre jeho nezrozumiteľnosť a nepresvedčivosť, je protirečivé a pri námietke veci právoplatne rozsúdenej sa súd vyjadril opačne, pokiaľ išlo o tvrdenie zmeny naturálnej formy majetku na formu peňaţnú. Vstup spoločnosti do likvidácie nemôţe byť argumentom o osvedčení reálne a bezprostredne hroziacej ujmy ţalobcovi. Napokon uviedol, ţe konanie je postihnuté aj inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., keď odvolací súd sa vo svojom uznesení nevyporiadal s námietkou uvedenou v odvolaní týkajúcou sa dôkazov a tvrdení o kvantitatívnom stave nehnuteľného majetku ţalovaného, vrátane zrušenia ponukového konania na jeho predaj. Ţalobca navrhol dovolanie ţalovaného „zamietnuť“ ako nedôvodné, keď rozhodnutia oboch súdov povaţuje za vecne správne a k tvrdeným vadám konania v predmetnej veci nedošlo. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), predovšetkým skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.

§ 239ods.

1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým 4 4 Cdo 146/2012 sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

§ 109ods.

1 písm. c/.

§ 239ods.

2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

§ 239ods.

3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. V treťom odseku ustanovenia § 239 O.s.p. sú vymenované prípady, ktoré vylučujú prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, proti ktorým by inak bolo dovolanie

odsekov 1 a 2 prípustné. Jedným z nich je aj prípad, keď dovolanie smeruje proti uzneseniu o predbeţnom opatrení. V prejednávanej veci je nepochybné, ţe ţalovaný dovolaním napáda uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci predbeţného opatrenia. Jeho dovolanie je preto

§ 239ods.

3 O.s.p. procesne neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania

§ 239

O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci 5 4 Cdo 146/2012

zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania

tohto ustanovenia preto predmet konania nie je významný. Ak je teda konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie o predbeţnom opatrení. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, e/, ani g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkami, či sa v tej istej veci uţ prv právoplatne nerozhodlo, a či sa účastníkovi konania postupom súdu neodňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. d/ a f/ O.s.p.).

názoru dovolateľa konanie trpí procesnou vadou spočívajúcou v prekáţke veci právoplatne rozhodnutej (§ 237 písm. d/ O.s.p.). Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Cpj 15/2011 zo

1. mája
2. Dovolací súd nemá dôvod odstúpiť od názoru vysloveného v predmetom stanovisku, v ktorom najvyšší súd o.i. uviedol, ţe pokiaľ po vydaní uznesenia zamietajúceho návrh na nariadenie predbeţného opatrenia dôjde k zmene pomerov (k zmene skutkových okolností významných pre rozhodnutie), nezakladá uţ právoplatné rozhodnutie zamietajúce návrh na nariadenie predbeţného opatrenia prekáţku veci rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O.s.p.) a súd môţe rozhodnúť o novom návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia, i keby prípadne išlo o návrh toho istého účastníka s petitom identickým ako bol petit návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia, ktorý bol skôr (pred zmenou pomerov) právoplatne zamietnutý uznesením súdu. Odvolací súd preto poukazuje na uznesenie súdu prvého stupňa, ktorý vo svojom odôvodnení zrozumiteľne uviedol, v čom videl zmenu pomerov, pre ktorú, napriek predchádzajúcemu, návrh zamietajúcemu uzneseniu, novému návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia vyhovel. Zatiaľ čo v čase rozhodovania o predchádzajúcom návrhu 6 4 Cdo 146/2012 ţalobcu (
3. mája 2010) ţalovaný len vyhlásil konanie o najvhodnejšiu ponuku na odkúpenie časti majetku, v čase nového rozhodovania (
4. januára 2012) mal preukázané, ţe likvidátor spoločnosti uţ majetok spoločnosti speňaţuje. Dovolací súd tu poukazuje aj na odôvodnenie odvolacieho súdu, ktorý sa s touto námietkou ţalovaného v dôvodoch svojho rozhodnutia náleţite vyporiadal a na ktoré dovolací súd v plnom rozsahu poukazuje a stotoţňuje sa s ním. Z uvedeného je zrejmé, ţe v prípade oboch rozhodnutí nie sú naplnené znaky totoţnosti, preto nemohlo dôjsť k porušeniu ustanovenia § 237 písm. d/ O.s.p. Ţalovaný v dovolaní ďalej tvrdil, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. pre jeho nepreskúmateľnosť. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, pričom

obsahu dovolania v tejto časti namietal skôr nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

§ 167ods.

2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
3. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
4. februára 1998). 7 4 Cdo 146/2012 Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
5. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Odvolací súd napriek tomu, ţe sa s napadnutým uznesením súdu prvého stupňa stotoţnil, neobmedzil sa len na konštatovanie jeho správnosti (por. § 219 ods. 2 O.s.p.), ale sám zaujal stanovisko ku skutočnostiam uvádzaným v odôvodnení súdu prvého stupňa, pričom sa vyporiadal aj so všetkými námietkami odvolateľa uvádzanými v jeho odvolaní. Na základe uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd svojím postupom nezaloţil ani vadu konania

§ 237písm.

f/ O.s.p., teda neodňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom. Dovolateľ namietal, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou konania (§ 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), spočívajúcou v tom, ţe odvolací súd sa nevyporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa dôkazov a tvrdení o kvantitatívnom stave jeho nehnuteľného majetku, vrátane zrušenia ponukového konania na jeho predaj. Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť 8 4 Cdo 146/2012 rozhodnutia. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencii tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či uţ teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ ide o ţalovaným uplatnené dovolacie dôvody, z obsahu podaného dovolania je zrejmé, ţe dovolateľ namieta najmä vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ktorým vyhovel návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia, teda namieta aj existenciu vady

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd však uvádza, ţe tzv. nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe však taktieţ prípustnosť dovolania nezakladá. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nie je moţné napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, ţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 237 O.s.p., ani z ustanovenia § 239 O.s.p., dovolanie teda smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. odmietol bez toho, aby bola preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky o trovách dovolacieho konania nerozhodoval z dôvodu, ţe dovolaním napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím, ktorým by sa konanie medzi účastníkmi končilo, berúc zreteľ na to, ţe ide o konanie o predbeţnom opatrení (§ 145 O.s.p.). 9 4 Cdo 146/2012 Vo veci bude ďalej konať súd prvého stupňa, ktorý rozhodne aj o trovách doterajšieho konania, t.j. vrátanie trov dovolacieho konania v súlade s úpravou zakotvenou v § 151 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 26. júna 2012 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová