← Slovensko

o zvýšenie výživného

Najvyšší súd 6 Cdo 102/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletú P. Š., narodenú X. a maloletú S. Š., narodenú X., bytom ako ich matka, deti rodičov matky Ing. D. Š., bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. Ivetou Vajdovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Námestie M. Benku 12, a otca Ing. P. Š., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. Dušanom Dudášom, advokátom so sídlom v Bratislave, Vyšehradská 14, o zvýšenie výživného, vedenej na Okresnom súde Bratislava II, pod sp.zn. 27 P 50/2011, o dovolaní otca proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo

  1. novembra 2011 sp.zn. 11 CoP 341/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie otca o d m i e t a . Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava II uznesením z
  2. júla 2011, č.k. 27 P 50/2011-23 v spojení s opravným uznesením z
  3. augusta 2011, č.k. 27 P 50/2011-33 ustanovil Úrad práce sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, Vazovova 7/A, za opatrovníka pre maloleté deti Š.: P., nar. X. a S., nar. X. na zastupovanie v konaní o návrhu matky o zvýšenie výţivného. Krajský súd v Bratislave uznesením zo
  4. novembra 2011 sp.zn. 11 CoP 341/2011 na odvolanie otca uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Po preskúmaní napadnutého uznesenia podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p., dospel k záveru, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Uviedol, ţe Zákon o rodine v právnych vzťahoch medzi rodičmi a ich maloletými deťmi obsahuje špeciálnu právnu úpravu pre prípad kolízie záujmov. Keďţe 6 Cdo 102/2012 2 v danej veci nemôţe ţiaden z rodičov ako zákonný zástupca zastúpiť svoje maloleté deti, súd prvého stupňa im správne v zmysle § 31 ods. 2 Zákona o rodine ustanovil za opatrovníka Úrad práce sociálnych vecí a rodiny v Bratislave. Poukázal na to, ţe subjektom práv a povinností vyplývajúcich z funkcie kolízneho opatrovníka je vţdy Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Nemohol preto ustanoviť za opatrovníka konkrétneho zamestnanca úradu, tak ako sa toho doţadoval otec maloletých detí. K ďalším námietkam otca neprihliadol z dôvodu, ţe sa týkajú postupu súdu, ktoré budú predmetom skúmania a dokazovania vo veci samej. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie otec maloletých detí. Navrhol rozhodnutia krajského i okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K prípustnosti dovolania uviedol, ţe konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté vadou podľa § 237 písm. b/, c/ a d/ O.s.p. Dovolanie odôvodnil i tým, ţe konanie na oboch súdoch je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Matka maloletých detí, ani kolízny opatrovník sa k dovolaniu otca nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1, druhá veta O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci dovolanie otca (ďalej len „dovolateľ“) smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré má procesnú formu uznesenia. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 239 O.s.p. Dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ 6 Cdo 102/2012 3 O.s.p.) na zaujatie stanoviska, pričom dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolateľ napadol uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, nejde ale o potvrdzujúce uznesenie uvedené v ustanovení § 239 ods. 2 O.s.p. Preto jeho dovolanie v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným). Dovolací súd nezistil existenciu ţiadneho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ aţ g/ § 237 O.s.p., a to ani tých dôvodov prípustnosti, ktoré dovolateľ výslovne namietal. Dovolanie v tejto veci preto podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Námietky dovolateľa, ktorými vytýka súdu existenciu tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba povaţovať za dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., ktoré však sami o sebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, ţe by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom 6 Cdo 102/2012 4 právnom posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody moţno uzavrieť, ţe dovolanie dovolateľa smerovalo proti uzneseniu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 239 O.s.p. prípustné nie je. Keďţe neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.). O trovách dovolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p., lebo ide o konanie o výţivnom pre maloleté deti, ktoré sa mohlo začať i bez návrhu. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  5. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  6. augusta 2012 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.