← Slovensko

o náhradu škody

Najvyšší súd 6 Cdo 37/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne JUDr. K. D., bývajúcej v K., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66, proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Ţupné námestie 13, o náhradu škody, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 9 C 92/2007, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. decembra 2011 sp.zn. 4 Co 74/2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Prešove z
  2. decembra 2011 sp.zn. 4 Co 74/2011 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobkyni 230 000 €, z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo
  3. mája 2011 č.k. 9 C 92/07-377 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku 230 000 € spolu o 9 %-ným úrokom z omeškania z istiny ročne od
  4. januára 2007 do zaplatenia. Ţalobu vo zvyšku zamietol. O trovách konania nerozhodol s tým, ţe tak urobí osobitným rozhodnutím. Pri rozhodnutí o veci samej vychádzal z toho, ţe dňa
  5. augusta 1995 bolo voči ţalobkyni vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania spáchaného formou spolupáchateľstva a ţe ţalobkyňa bola dňa
  6. augusta 1995 vzatá do väzby, v ktorej bola aţ do
  7. februára
  8. Rozsudkom Okresného súdu Ţilina sp.zn. 3 T 394/00-1562 zo
  9. októbra 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
  10. júla 2005, bola ţalobkyňa napokon oslobodená spod obţaloby. Zistený skutkový stav posúdil podľa ustanovení § 5 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 22 ods. 3, § 23 zákona č. 58/1969 Zb. 6 Cdo 37/2012 2 o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/19069 Zb.“), čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“) a § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“). Dospel k záveru, ţe základ nároku ţalobkyne „je daný v súlade s Dohovorom o ľudských právach aj v ustanovení Občianskeho zákonníka o nemajetkovej ujme“. Pri určení rozsahu náhrady vychádzal z toho, ţe „výška nároku má byť primeraná okolnostiam dotknutej osoby“ a ţe „kaţdý takýto nárok a osoba, ktorá uplatňuje nárok na súde je individuálne“. Ustálil, ţe v danej veci je potrebné vychádzať „z pomerov u ţalobkyne v čase vznesenia obvinenia a vzatia do väzby, priebeh celého trestného konania, oslobodzujúceho rozhodnutia a ţivota ţalobkyne po skončení trestného konania.“ Tieţ uviedol, ţe základ nároku je moţné odvodiť z oslobodzujúcich rozsudkov súdov, ktoré konštatovali nezákonnosť prípravného konania proti ţalobkyni. Uviedol, ţe „práve nezákonné vzatie ţalobkyne do väzby v trvaní 6 mesiacov spôsobilo ujmu v jej osobnom, profesionálnom, citovom a rodinnom ţivote a tieţ ujmu na zdraví“. Podľa súdu prvého stupňa trestné stíhanie v rozpore so zákonom je dôvodom na satisfakciu zo strany štátu a „finančné zadosťučinenie je jedinou moţnosťou aj v súlade s čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ a pri zvaţovaní jej primeranosti je potrebné zohľadniť „vzhľadom na rozsah zásahu – osoby ţalobkyne – ţeny, manţelky, matky, dcéry, advokátky, spoločensky pôsobiacej v sídle krajského mesta“. Podľa súdu prvého stupňa dôstojnosť, zdravie, strata súkromia, dobrá povesť a osobná česť ţalobkyne bola jednoznačne a vo veľkom rozsahu zasiahnutá. Preto „za kaţdú oblasť zásahov – zdravie, smrť otca, strata klientely, nedôvera v kruhoch súdov, prokuratúry, advokácie, narušenie vzťahov medzi kolegami a priateľmi, narušenie postavenia manţela ţalobkyne v práci, ústrhy voči synovi ţalobkyne, finančné straty na zárobku ţalobkyne“ jej priznal 230 000 €. K priznanej náhrade tieţ uviedol, ţe „napriek tomu, ţe akékoľvek finančné odškodnenie nemôţe napraviť uvedené postavenie ţalobkyne v spoločnosti, aspoň z časti je vyjadrená sankcia štátu za postup voči ţalobkyni, ktorý nebol v súlade so zákonom tohto štátu.“ Úrok z omeškania priznal ţalobkyni podľa § 517 ods. 2 O.z. majúc za to, ţe ţalovaná sa dostala do omeškania v prvý deň po uplynutí šesť mesačnej lehoty, v ktorej mala uspokojiť nárok ţalobkyne. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), konajúci o odvolaniach účastníkov, rozsudkom z
  11. decembra 2011 sp.zn. 4 Co 74/2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobkyni 230 000 € a vo výroku, ktorým bola ţaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a zmenil ho vo výroku o priznaní úroku z omeškania 6 Cdo 37/2012 3 tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia uviedol, ţe keďţe zákon č. 58/1969 Zb. právo na „náhradu odškodnenia“ neupravoval, bolo potrebné ţalobkyňou uplatnený nárok posúdiť podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Predmetný článok síce pouţíva termín „odškodnenie“, ale „podstata odškodnenia spočíva v nemateriálnej ujme“. Predpokladom nároku podľa tohto ustanovenia je, ţe škoda vznikla „v príčinnej súvislosti s vytýkaným porušením čl. 5“. Povinným subjektom je jedine štát, lebo ide o objektívnu zodpovednosť. Dospel k záveru, ţe keďţe pri vzatí ţalobkyne do z väzby nebol dodrţaný zákonný postup, vzniklo jej právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Nezákonným vzatím ţalobkyne do väzby „a následne neprimeraným vedením trestného stíhania“ voči nej došlo k zásahu do jej osobného, spoločenského, profesionálneho, rodinného ţivota, ako aj do jej postavenia v spoločnosti s prihliadnutím na to, ţe ţalobkyňa je advokátkou a poskytuje právnu pomoc spojenú s realizáciou ústavou garantovaných práv občanov na súdnu ochranu v trestnom konaní. Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne posúdil okolnosti prípadu s poukazom na ustanovenia § 13 ods. 2, 3 O.z. Súdom prvého stupňa priznanú náhradu nemajetkovej ujmy povaţoval za primeranú okolnostiam prípadu, postaveniu ţalobkyne a závaţnosti zásahu do jej osobnostnej sféry. Na záver svojich úvah o rozsahu odškodnenia uviedol, ţe ide o ojedinelý prípad, aký doposiaľ nebol riešený všeobecným súdmi, „avšak v súlade s ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka súd v prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, povaţoval túto výšku za primeranú“. Zmenu rozsudku súdu prvého stupňa a zamietnutie ţaloby v časti o zaplatenie úroku z omeškania s plnením odškodnenia, odvolací súd odôvodnil vecnou nesprávnosťou rozhodnutia v tejto časti. Keďţe ustálenie rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od rozhodnutia súdu, ţalovaná sa nemohla dostať do omeškania uplynutím šiestich mesiacov od podania ţiadosti o predbeţné prerokovanie nároku. Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobkyni 230 000 € podala ţalovaná dovolanie. Navrhla rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá podľa názoru ţalovanej zakladá i prípustnosť jej dovolania. V odôvodnení uviedla, ţe súdy konštatovali porušenie osobnostných práv ţalobkyne a priznali jej nemajetkovú ujmu podľa ustanovenia § 13 ods. 3 O.z. aj napriek tomu, ţe toto konanie sa netýkalo ochrany osobnosti, ale nároku ţalobkyne 6 Cdo 37/2012 4 na náhradu škody za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup podľa zák. č. 58/1969 Zb. V odôvodneniach sa ani jeden zo súdov nevyrovnal so zmenou právnej kvalifikácie. Okrem toho, ak súd zmenil právnu kvalifikáciu, mal povinnosť vyrovnať sa aj s uplatnenou námietkou premlčania, nakoľko nemajetková ujma (aj podľa ust. § 13 O.z.) je satisfakciou v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jej vyjadrenie peňaţným ekvivalentom spôsobuje, ţe ide o osobné právo majetkovej povahy a v tomto prípade princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané ţiadne právne účinky. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v tomto prípade je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť práva fyzickej osoby. Ďalej ţalovaná namietala, ţe ţalobkyňa si rozšírením ţaloby uplatnila nový nárok na náhradu škody, ktorý jej mal byť spôsobený nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní, a to uţ za účinnosti nového zákona č. 514/2003 Z.z., pričom neboli splnené podmienky pre vedenie súdneho konania v tejto časti ţalobného návrhu, nakoľko nárok ţalobkyne prevyšujúci pôvodne uplatnený nárok nebol predbeţne prerokovaný príslušným ústredným orgánom a súd neodstránil túto prekáţku konania. Všetky vyššie uvedené skutočnosti sú podľa ţalovanej nielen dôvodom nesprávneho právneho posúdenia, ale aj dôvodom nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj prvostupňového súdu. Podľa ţalovanej odvolací súd a rovnako aj súd prvého stupňa jej odňali moţnosť konať pred súdom, a to tým, ţe svoje rozhodnutia náleţite neodôvodnili a ich rozhodnutia majú znaky arbitrárnosti. Ţalovaná za neprimeranú povaţuje aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy. K tomu uviedla, ţe i keď výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská, čo v danej veci nebolo splnené. Ţalovaná tieţ namieta, ţe ţalobkyňa ohľadne ňou tvrdených skutočností neuniesla dôkazné bremeno. Spochybnila aj závery okresného súdu, ţe práve nezákonné vzatie ţalobkyne do väzby v trvaní 6 mesiacov spôsobilo ujmu v jej osobnom, profesionálnom, citovom a rodinnom ţivote a tieţ ujmu na zdraví. K uvedeným záverom dospel súd na podklade svedeckých výpovedí, avšak nešpecifikoval a ani v krátkosti neuviedol, k akej konkrétnej ujme malo dôjsť v jednotlivých osobnostných zloţkách ţalobkyne tak, aby na základe týchto zásahov mohol riadne určiť, či skutočne je tu dôvod na satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy a v akej výške s ohľadom na obdobné prípady a aplikačnú prax. V tejto súvislosti povaţuje ţalovaná odôvodnenie súdu o následkoch väzobného stíhania na zdravotnom stave ţalobkyne za nepostačujúce a nepresvedčivé. Záver o týchto dôsledkoch vychádza iba z určitej časovej korelácie udalostí bez akejkoľvek vecnej súvislosti. Podobne spochybňuje i závery súdov niţších stupňov, ţe dôsledky väzobného 6 Cdo 37/2012 5 stíhania nastali aj v rodinnom ţivote a smrti otca ţalobkyne. Poukázala na to, ţe vykonaným dokazovaním neboli preukázané ţiadne nezhody, resp. narušenie rodinných väzieb. V prípade úmrtia otca ţalobkyne súd k uvedenému záveru dospel len na základe svedeckých výpovedí, pričom nebral do úvahy, ţe príčiny smrti sú rôznorodé a tie moţno preukázať len odborným postupom. Súd sa ďalej podľa dovolateľky nevyrovnal s otázkou príčinnej súvislosti a jeho závery v tomto prípade preto nie sú presvedčivé a preukázateľné. Taktieţ ţalovaná namieta, ţe súdy poukazovali vo svojich odôvodneniach na kniţnú publikáciu "Mafia na Slovensku" a rovnako na medializáciu kauzy, avšak v tomto prípade sa vôbec nevyrovnali s námietkou pasívnej legitimácie, nakoľko v tomto prípade by za škodu mali byť zodpovedné média a autor publikácie, nie ţalovaná. V súvislosti zo zásahom do profesionálneho ţivota ţalobkyne súdy podľa dovolateľky neskúmali, či tento bol skutočne ovplyvnený, nakoľko neboli nevykonané ţiadne dôkazy preukazujúce činnosť ţalobkyne pred trestným stíhaním a následne po prepustení z väzby. Vôbec sa nezaoberali skutočnosťou, ţe ţalobkyňa ďalej pokračovala v činnosti advokáta. Ţalovaná v dovolaní vyslovila i domnienku, ţe súd mal pri odôvodňovaní rozsudku tendenciu všetky negatívne ţivotné udalosti u ţalobkyne dávať do príčinnej súvislosti s trestným konaním. Podľa ţalobkyne súdy nehodnotili dôkazy v súlade s ustanovením § 132 O.s.p., neuviedli, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili, neposudzovali mieru unesenia dôkazného bremena ohľadom jednotlivých zásahov, ale len zhrnuli obsah svedeckých výpovedí a ďalej sa nimi nezaoberali. Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla mimoriadny opravný prostriedok ţalovanej odmietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej je prípustné. Vychádzal pritom z týchto záverov: Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je 6 Cdo 37/2012 6 prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci samej predtým ešte nerozhodoval. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolania nie sú prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním 6 Cdo 37/2012 7 konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Práve zo skutočnosti, ţe súdny proces musí byť „spravodlivý“, vyplýva povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe „ ... podľa ustálenej judikatúry zohľadňujúcej princíp vzťahujúci sa na riadny výkon spravodlivosti, rozsudky súdov a tribunálov musia dostatočne uviesť dôvody, na ktorých sú zaloţené.“ (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, § 26) alebo ţe „národné súdy musia ale vyjadriť s dostatočnou jasnosťou dôvody, na ktorých zaloţili svoje rozhodnutia“ (napr. Hadjianastassiou v. Grécko, § 33) alebo ţe „ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené.“ (napr. II. ÚS 410/06 a ďalšie). Súd pritom by nemal byť pri argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Povinnosťou súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie zaloţil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránke rozhodnutia (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08, m.m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). 6 Cdo 37/2012 8 Porušením práva účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom ) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal stanovisko, ţe aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba povaţovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (pozri napr. rozsudky sp.zn. 2 Cdo 132/2011, 4 Cdo 163/2011, 5 Cdo 110/2012, 6 Cdo 37/2012, 7 Cdo 31/2011 a pod.). Podľa názoru dovolacieho súdu je konanie pred odvolacím súdom a jeho rozhodnutie v posudzovanej veci postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa citovaného zákonného ustanovenia rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie. V súlade s ním musí odvolací súd podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môţu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. V posudzovanej veci bola predmetom konania ţaloba o splnenie povinnosti nahradiť škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu spočívajúcu jednak v „materiálnej škode“ 6 Cdo 37/2012 9 (o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom súdu prvého stupňa z
  12. marca 2009 č.k. 9 C 92/07-223 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu z
  13. novembra 2009 sp.zn. 4 Co 76/2009, ktoré rozhodnutia súdov nie sú predmetom prieskumu dovolacieho súdu v tomto konaní) a v „morálnej ujme“ ostatne uplatnenej vo výške 1 000 000 €, spolu s úrokom z omeškania. Podľa ţalobkyne k vzniku uvedenej ujmy došlo jednak nezákonným rozhodnutím o väzbe, ktorú vykonala od
  14. augusta 1995 do
  15. februára 1996, ako aj „na to nadväzujúcim trestným stíhaním“ vedeným proti nej, ktoré sa napokon skončilo (aţ) v roku 2004 oslobodzujúcim rozsudkom. Hoci ustálenie toho, za čo vlastne ţalobkyňa odškodnenie poţadovala, bolo rozhodujúce pre náleţité skutkové a právne posúdenie veci, podľa dovolacieho súdu súdy niţších stupňov túto otázku náleţite nevyriešili; ich závery o nej sú v dôvodoch preskúmavaných rozhodnutí protirečivé. Kým v niektorých častiach rozhodnutí za rozhodujúce pre priznanie odškodnenia povaţovali celý priebeh, výsledok a dopad trestného stíhania včítane vzatia do väzby na osobu ţalobkyne [porovnaj napr. časť odôvodnenia súdu prvého stupňa, ţe „trestné stíhanie v rozpore so zákonom je dôvodom pre satisfakciu zo strany štátu“ a výpočet okolností, na ktoré prihliadol pri určení rozsahu odškodnenia (str. 7 ods. 8 a jeho dokončenie na str. 8 rozsudku súdu prvého stupňa, alebo str. 6 ods. 3, 4 jeho rozsudku)], v iných častiach za významné povaţovali (len) výkon väzby (porovnaj napr. konštatovanie súdu prvého stupňa, ţe „práve nezákonné vzatie do väzby v trvaní 6 mesiacov spôsobilo ujmu v jej osobnom, profesionálnom, citovom a rodinnom ţivote a tieţ ujmu na zdraví“ na str. 6 ods. 6 jeho rozsudku). Tieto protirečenia neodstránil ani odvolací súd, ktorý sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, a ani on si riadne neujasnil skutkový a právny základ rozhodnutia o ţalobe o splnenie povinnosti (kým na str. 5 ods. 4 svojho rozsudku vyvodzoval záver o práve ţalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru len z jej nezákonného vzatia do väzby, v iných častiach svojho rozhodnutia za základ svojho rozhodnutia o náhrade nemajetkovej ujmy povaţuje aj trestné stíhanie vedené voči ţalobkyni). Súdy niţších stupňov teda boli vo svojej argumentácii, pokiaľ ide o predpoklady vzniku práva ţalobkyne na odškodnenie, protikladné a ich závery nie sú jednotné, pretoţe ich tvrdenia, resp. argumenty uvedené v rozhodnutiach si navzájom odporujú, čím strácajú svoju presvedčivosť a spravodlivosť. 6 Cdo 37/2012 10 Rovnako za riadne odôvodnené nemoţno povaţovať záver odvolacieho súdu, ktorý ho (v konaní o odškodnenie podľa zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, teda v konaní o náhrade škody) viedol k moţnosti aplikácie ustanovení § 13 ods. 2 a 3 O.z., upravujúcich prostriedky, ktorými sa fyzická osoba môţe domáhať ochrany svojej osobnosti. Dovolací súd za riadne odôvodnený nepovaţuje ani záver odvolacieho súdu o primeranosti odškodnenia ţalobkyne práve sumou 230 000 €. Náleţité odôvodnenie rozhodnutia o rozsahu náhrady presne v uvedenej výške vyţadovalo práve jeho záver, ţe ide o ojedinelý prípad odškodnenia a ţe „výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy sa v objektívnej rovine nedá vyčísliť“, alebo ţe „napriek tomu, ţe akékoľvek finančné odškodnenie nemôţe napraviť uvedené postavenie ţalobkyne v spoločnosti, aspoň z časti je vyjadrená sankcia štátu za postup voči ţalobkyni, ktorý nebol v súlade so zákonom tohto štátu.“ Keďţe konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu v časti, ktorou potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobkyni 230 000 €, má vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti ţalovanej konať pred súdom, je jej dovolanie proti tomuto výroku rozsudku odvolacieho súdu nielen prípustné, ale aj dôvodné, lebo rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou nemôţe byť správne. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu v jeho dovolaním napadnutej časti zrušil podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie podľa § 243b ods. 2 O.s.p. Dovolací súd pre ďalšie konania, na ktoré sa vec vracia, pripomína súdu niţšieho stupňa závery, ku ktorým dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky pri riešení otázok odškodnenia väzby v rozsudku z
  16. mája 2007, sp. zn. 4 Cdo 177/2005 (uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod poradovým číslom 13/2009). V uvedenom rozsudku súd vylovil, ţe nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. V odôvodnení tohto rozsudku bolo primerane vysvetlené, okrem iného, ţe úprava odškodňovania za väzbu v zmysle ustanovenia § 5 zákona č. 58/1969 Zb. sa vo viacerých ohľadoch líši od toho, čo vyţaduje čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Nárok na odškodnenie sa priznáva, aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol 6 Cdo 37/2012 11 obvinený oslobodený spod obţaloby. Na rozdiel od toho v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 aţ 4 Dohovoru, alebo ţe pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl.
  17. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna (napr. rozhodnutia Wassink v. Holandsko, Tsirlis a Kouloumpas v. Grécko). I keď čl. 5 ods. 5 Dohovoru zaručuje odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch obdobných prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, moţno pouţiť tento článok aj v prípadoch, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa zákona č. 58/1969 Zb. (teda aj vtedy, keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obvinený oslobodený spod obţaloby). Vzhľadom na vnútroštátnu úpravu, ktorá sankcionuje štát zodpovednosťou za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, treba aj tieto prípady povaţovať za prípady vadného pozbavenia osobnej slobody. K týmto záverom dovolací súd dodáva, ţe je potrebné, aby si súd niţšieho stupňa ujasnil, ţe čl. 5 ods. 5 Dohovoru umoţňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo zadrţania v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami (len) za nezákonné zatknutie alebo zadrţanie (väzbu), a nie za ich celé trestné stíhanie; zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obţaloby je podľa predpokladov odškodnenia ustanovených podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb. (len) podmienkou vzniku nároku na odškodnenie. Vzhľadom na uvedené, pri určení rozsahu odškodnenia podľa predpisov pouţitých súdmi je moţné prihliadnuť len na okolnosti prípadu v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, nie aj v súvislosti s celým trestným stíhaním (zastavenie ktorého alebo oslobodenie spod obţaloby je len podmienkou vzniku práva na odškodnenie). Ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru pokiaľ ide o spôsob a rozsah odškodnenia neustanovuje ţiadne hľadiská; jeho ustanovenie teda obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyţaduje aplikáciu tohto pojmu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu a hodnotiace naplnenie (výklad) tohto pojmu vo svetle týchto skutkových okolností. Neurčité právne pojmy v ţiadnom prípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umoţňovali ľubovôľu alebo ktoré by umoţňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu. Aplikáciu a výklad tohto neurčitého právneho pojmu vo svetle skutkových okolností je súd povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia 6 Cdo 37/2012 12 aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, v prejednávanej veci obdobných veciach (pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 147/06 zo
  18. decembra 2006 a na neho nadväzujúci rozsudok ESĽP zo
  19. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  20. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  21. júla 2012 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.