Obsah (4)

§ 142§ 211§ 243b§ 224

Najvyšší súd 6 Cdo 45/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne S. B., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. Jozefom Holičom, advokátom so sídlo

§ 142ods.

1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu v celom rozsahu podala dovolanie ţalobkyňa. Ţiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako i rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, ţe jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Túto vadu konania videla v nedostatočnom odôvodnení rozsudkov súdov niţších stupňov, ktoré povaţovala za nepreskúmateľné, nepresvedčivé a nezákonné. Namietala tieţ, ţe odvolací súd rozhodoval o jej odvolaní bez nariadenia pojednávania a bez oznámenia termínu vyhlásenia rozsudku. Napokon napadla aj výrok o trovách konania, keď súdy pri rozhodovaní neprihliadli na ustanovenie § 150 ods. 1, 2 O. s. p. Ţalovaní vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne povaţovali tento mimoriadny opravný prostriedok za neprípustný, a preto ho ţiadali zamietnuť. 6 Cdo 45/2012 3 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpená (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, ţe dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie (iba) odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4

čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011). V preskúmavanej veci dovolateľka napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 238 O. s. p. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého 6 Cdo 45/2012 4 stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolateľka v prejednávanej veci napadla dovolaním aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Jej dovolanie smeruje v tejto časti proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, avšak svojim charakterom sa jedná o uznesenie v zmysle § 167 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania, treba prípustnosť dovolania proti nemu posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú prípady prípustnosti dovolania proti uzneseniu (§ 239 O. s. p.). Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ako je však výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O. s. p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Pretoţe v prejednávanej veci je dovolaním ţalovanej napadnutá aj časť rozhodnutia odvolacieho súdu, vykazujúca znaky uznesenia, ktoré je výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O. s. p., je prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia vylúčená. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie 6 Cdo 45/2012 5 z hľadiska § 238 O. s. p. a § 239 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľky, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu. Úvodom k tejto dovolacej námietke treba pripomenúť, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z

1. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd povaţuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo
2. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Naostatok nemoţno opomenúť ani ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená 6 Cdo 45/2012 6 stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal pri závere, ţe boli splnené všetky podmienky platnosti vyššie uvedenej kúpnej zmluvy, pôvodne neplatnosti ktorej sa ţalobkyňa ţalobou domáhala. Vysvetlil tieţ, prečo ju nepovaţoval za rozpornú s dobrými mravmi, ani uzavretú v tiesni. Svedecké výpovede potvrdili, ţe predávajúci M. B. rozumel obsahu danej zmluvy a bol spôsobilý na uzatvorenie takéhoto právneho úkonu. I keď súd prvého stupňa výslovne neuviedol, či vykonal dôkaz „znaleckým posudkom“ doc. PaedDr. D. T., PhD., z odôvodnenia jeho rozsudku (str. 8 prvý odsek) vyplýva, ţe sa v skutočnosti vyrovnal so závermi tohto posudku. Podľa súdu prvého stupňa: „ Z vykonaného dokazovania súdu nevyplynulo, ţe by predmetná kúpna zmluva bola pre nebohého M. B. nezrozumiteľná“. Tým súd prvého stupňa nepochybne reagoval aj na záver posudku doc. PaedDr. D. T., PhD., ţe „na základe vyššie spomenutých okolností sa nazdávame, ţe nebohý s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nebol schopný len na základe prečítania porozumieť kúpnej zmluve a nebol schopný pochopiť dôsledky, ktoré mu z toho dokumentu vyplývajú, resp. vyplývajú pre jeho blízkych do budúcnosti.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. 6 Cdo 45/2012 7 Krajský súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu, ktorý povaţoval za vecne správny. Vyrovnal sa aj s odvolacou námietkou ohľadne nevykonania ţalobkyňou navrhnutého dôkazu. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. umoţňujúcim odvolaciemu súdu podrobnejšie nezdôvodňovať svoje rozhodnutie a odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotoţňuje. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv ţalobkyne. Vo svojom dovolaní ţalobkyňa ďalej vytýkala odvolaciemu súdu rozhodnutie bez nariadenia pojednávania a bez oznámenia termínu vyhlásenia rozsudku. Táto námietka dovolateľky je taktieţ nedôvodná, vzhľadom na ustanovenie § 214 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31.decembra 2011, v zmysle ktorého odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t.j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť, s výnimkou konaní podľa § 120 ods. 2 O. s. p., závisí od úvahy odvolacieho súdu), alebo ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania alebo ak to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Pretoţe v predmetnej veci nešlo o ţiaden z prípadov vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O. s. p., odvolací súd mohol podľa odseku 2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania. Dovolací súd ďalej poukazuje na ustanovenie § 156 ods. 3 O. s. p. (

§ 211ods.

2 O. s. p.), v ktorom sa uvádza, ţe vo veciach rozhodnutých rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, súd oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Z č. l. 312 spisu vyplýva, ţe predmetné oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bez nariadenia pojednávania dňa

1. augusta 2011 o 10.15 hod., bolo vyvesené na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa
2. júla 2011 a zvesené bolo
3. augusta
4. Odvolací súd teda postupoval v súlade s uvedeným ustanovením. Týmto postupom preto nedošlo k odňatiu moţnosti účastníčke konať pred súdom. Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 6 Cdo 45/2012 8 O. s. p., § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalobkyne odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O. s. p.

§ 243bods.

5 O. s. p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe trovy ţalovaných, ktoré im vznikli v súvislosti s vyjadrením ich právneho zástupcu k dovolaniu, nepovaţoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za potrebné na účelné bránenie práva. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 15. augusta 2012 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová