1 555,73 eur s prísl.
Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/121/2022 Identifikačné číslo spisu: 8718203180 Dátum vydania rozhodnutia: 28.02.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Brňák Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:8718203180.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu A. P., bývajúceho v H., Z. 5, zastúpeného JUDr. Ladislavom Riedlom, advokátom so sídlom Slovenská 46, Prešov, proti žalovanému I. S., s miestom podnikania H. XXX/X, T., IČO: 47 741 961, zastúpenému splnomocnenkyňou Advokátskou kanceláriou JUDr. Karol Orolín, s.r.o., so sídlom Námestie sv. Egídia 42, Poprad, IČO: 47 237 805, o zaplatenie 1.555,73 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 8C/29/2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 31. mája 2021 sp. zn. 16Co/9/2020, takto rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") rozsudkom zo 16. januára 2020 č. k. 8C/29/2018-94 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaviazať žalovaného zaplatiť mu 1.555,73 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % od druhého dňa po doručení žaloby, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
1.1. Prvoinštančný súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o dielo, podľa ktorej mal žalovaný odstrániť vady na motorovom vozidle žalobcu, ktoré odstránenie podľa žalobcu nebolo vykonané riadne. Ujma, ktorá vznikla žalobcovi a spočíva vo vadnom poskytnutí plnenia je napraviteľná len v rámci zodpovednosti za vady a nie je ju možné uplatňovať prostredníctvom náhrady škody (§ 499 a nasl. Občianskeho zákonníka).
1.2. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že žalobca si v režime zodpovednosti za vady voči žalovanému neuplatnil žiadne nároky (mal to v konaní i potvrdiť), preto žaloba nie je dôvodná. Žalobca totiž nedodržal zákonný postup, keď po zistení vady opravy na motorovom vozidle tieto žalovanému nevytkol a nepristavil motorové vozidlo na odstránenie vád diela žalovanému, ale objednal si služby iného dodávateľa. Priznanie nákladov na opravu vád u tretej osoby nemá podľa súdu oporu v zákone. Navyše žalobca ani len nestotožnil vykonávané opravy žalovaným a ich následné reparovanie iným servisom. Žalovaný pritom preukázal, že opravy na motorovom vozidle iným servisom neboli totožné s opravou ním vykonanou, vzájomne mali odlišný pôvod a dôvod.
1.3. Podľa názoru prvoinštančného súdu bolo práve povinnosťou žalobcu tvrdiť určité skutočnosti odôvodňujúce nárok uplatnený žalobou, pričom v konaní nevedel špecifikovať predmet opravy, existenciu reklamačného konania, dôkazy nepredložil a nakoniec svoje tvrdenia zo žaloby zmenil a uviedol, že k reklamačnému konaniu nedošlo.
1.4. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP.
2.1. Odvolací súd reagoval na odvolaciu námietku žalobcu o nedostatku vecného odôvodnenia podaného odporu zdôraznením, že žalovaný musí vo svojom odpore nevyhnutne uviesť skutočnosti odôvodňujúce spochybnenie žalobcom tvrdeného nároku, a to buď v rovine skutkových tvrdení, alebo v rovine právneho posúdenia. Podľa jeho názoru v danom prípade boli splnené podmienky na zrušenie platobného rozkazu. Žalovaný v podanom odpore stručne skutkovo odôvodnil prečo nesúhlasí s podanou žalobou a prečo namieta uplatňovaný nárok v prebiehajúcom konaní.
2.2. K námietke o nespornosti uplatnenia reklamácie odvolací súd poukázal, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca síce komunikoval telefonicky so žalovaným o tom, že došlo k poruche auta, avšak reklamáciu si u žalovaného neuplatnil. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, že žalobca nekonal v súlade s § 655 odsek 2 Občianskeho zákonníka. Práva zo zodpovednosti za vady si u žalovaného neuplatnil, nevykonal úkon, ktorým by bol vytkol žalovanému konkrétnu vadu, pričom na vytknutie vady nestačí len výzva na odstránenie neurčenej vady. Povinnosť uplatniť si u zhotoviteľa právo zo zodpovednosti za vady platí aj pre spotrebiteľské spory.
2.3. Odvolací súd ďalej zdôraznil, že správny je aj ten záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi opravou vykonanou v inom servise s opravami, ktoré vykonal pre žalobcu žalovaný. Vada musí mať vždy pôvod v zmluvnom plnení a zhotoviteľ nemôže zodpovedať za vady veci, ktorých odstránenie nebolo predmetom zmluvy o oprave veci a ani za tie vady opravy veci, ktoré nemali pôvod v činnosti zhotoviteľa pri odstraňovaní vady veci, v zmysle vykonávania opravy veci. Žalobca v konaní predložil posúdenie garančným technikom autorizovaného servisu AutoForte, s.r.o. označené ako ,,Zistenie nedostatkov " zo dňa 7.6.2018, z ktorého však nevyplýva skutočnosť, že oprava v inom servise bola v priamej súvislosti s opravou žalovaným. V tomto servise došlo k oprave vád spôsobenej prasknutým piestom. Žalovaný opravoval prasknutú hlavu valcov a vymenil turbodúchadlo za repasované. Bol to žalovaný, ktorý predložil v konaní súkromný znalecký posudok, z ktorého vyplýva že prasknutý piest nie je v príčinnej súvislosti s opravami, ktoré realizoval žalovaný. Znalec pri vypracovaní znaleckého posudku nemal k nahliadnutiu auto žalobcu, avšak vedel o aký model ide a ako uviedol na pojednávaní, jeho záver platí všeobecne, aj keby išlo o iné auto.
2.4. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný v plnom rozsahu, preto mu odvolací súd priznal nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
3.1. Podľa dovolateľa prvé porušenie práva na spravodlivý proces nastalo v okamihu rozhodnutia prvoinštančným súdom z 8. januára 2019, že zrušuje vydaný platobný rozkaz, aj keď odpor žalovaného nezodpovedal atribútom podľa § 267 ods. 2 písm. c/ CSP.
3.2. Dovolateľ následne argumentoval, že súd prvej inštancie rozhodol na základe úvah, ktoré žalovaný sám, ani prostredníctvom advokáta nikdy nepredniesol, t. j. žalovaný hmotnoprávnu námietku o nereklamovaní vady z diela ako dôvod pre zamietnutie žaloby nevzniesol. Napriek tomu, že to opakoval i v podanom odvolaní, odvolací súd nezaujal k tejto námietke vôbec žiadne stanovisko. Zdôraznil aj vykazovanie známok svojvôle, arbitrárnosti a porušenia princípu rovnosti strán v prospech žalovaného a zjavnú nespravodlivosť, keď prvoinštančný súd nevyslovil predbežné posúdenie veci počas konania.
3.3. Za ďalšie dovolateľ vytýka prvoinštančnému súdu, že opakovane prihliadal na prostriedky procesnej obrany uplatnené žalovaným a odignoroval povinnosť splnenia podmienky sudcovskej koncentrácie konania. Pripomenul pritom, že v tomto prípade by mal byť súd obzvlášť prísny k posúdeniu konania žalovaného, nakoľko ide o dodávateľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu, v ktorom vystupuje ako spotrebiteľ.
3.4. Na záver dovolateľ vyčíta odvolaciemu súdu nevysporiadanie sa s jeho odvolacou argumentáciou, ktorou napadol výrok rozsudku prvoinštančného súdu o náhrade trov konania.
Opisom rozhodujúcich skutočností žalovaný reaguje na to, čo o skutočnostiach významných pre rozhodnutie vo veci tvrdil žalobca; obrana žalovaného spočíva v tom, že hoci pravdivosť niektorých tvrdení žalobcu môže potvrdzovať, svojimi konkrétnymi údajmi vyvracia pravdivosť iných tvrdení žalobcu, prípadne uvádza ďalšie skutočnosti, ktoré žalobca netvrdil, na základe ktorých by spor mal vyznieť v prospech žalovaného. Svoju obranu proti nároku uplatnenému v žalobe žalovaný nemusí rozvádzať do všetkých podrobností a výslovne sa vyjadrovať ku všetkým tvrdeniam žalobcu; postačí, ak postaví proti tvrdeniam žalobcu aspoň také svoje tvrdenia o rozhodujúcich skutočnostiach, z ktorých vyplýva základ jeho obrany proti žalobe, teda ak uvedie prinajmenšom také skutočnosti, ktoré, ak budú tiež preukázané, môžu viesť k tomu, že bude (môže) mať v spore aspoň čiastočný úspech.
Pri posudzovaní, či podmienky odôvodnenosti odporu sú, alebo nie sú splnené, je preto potrebné postupovať pri každom jednom podanom odpore individuálne.
16.1. V prípade, ak všeobecný súd postupuje striktne podľa CSP (tu podľa § 181 ods. 2 CSP podaním predbežného právneho posúdenia veci), strany sporu by mali už na prvom pojednávaní vedieť ako sa ich spor môže skončiť, a tým sa napĺňa právna istota, spojená s predvídateľnosťou práva. Po podaní predbežného právneho posúdenia veci by tak strany sporu mali vedieť, čo môžu očakávať, resp. sa môžu rozhodnúť zmeniť svoju procesnú taktiku. Účelom § 181 ods. 2 CSP je eliminovať jav tzv. prekvapivých rozhodnutí súdov, pri ktorých je strana sporu presvedčená o tom, že využila všetky procesné prostriedky k tomu, aby v spore uspela, na druhej strane však ale nič netušiac o myšlienkových pochodoch všeobecného súdu, ktorý sa mal postarať o realizáciu ústavne zaručujúceho práva strany sporu na súdnu ochranu v konkrétnej veci, môže byť konfrontovaný s celkom nečakaným a pre takúto stranu sporu zásadne novým pohľadom súdu na vec. Pritom sa ale vynára otázka, či absencia splnenia tejto povinnosti musí za každých okolností predstavovať procesnú vadu zmätočnosti.
16.2. Z obsahu spisu je zrejmé, že prvoinštančný súd nariadil prvé pojednávanie vo veci na deň 6. mája 2019, na ktorom pojednávaní právny zástupca žalobcu predniesol žalobný návrh, súd vypočul žalovaného, právny zástupca žalovaného predložil súdu listinné dôkazy (č. l. 46 až 70 spisu, vrátane znaleckého posudku) a bol vypočutý svedok žalobcu (otec žalobcu, ktorý so žalovaným ohľadne vád komunikoval), ktorého účasť na pojednávaní žalobca zabezpečil. Zo zápisnice z pojednávania tiež vyplýva námietka právneho zástupcu žalobcu, že žalovaným predložené listinné dôkazy mali byť pripojené už k odporu a pre ich množstvo nemôže na tieto dôkazy kvalifikovane reagovať. Pojednávanie bolo odročené na deň 15. júla 2019, na ktorom pojednávaní súd následne vypočul právnych zástupcov sporových strán, prítomného svedka strany žalovaného (osobu, ktorá vypracovala žalovaným predložený znalecký posudok) súd nevypočul a pojednávanie odročil, za účelom jeho vypočutia na ďalšom pojednávaní. Na nasledujúcom pojednávaní súd prvej inštancie vypočul žalobcu, svedka žalovaného a pojednávanie odročil za účelom ďalšieho vypočutia svedka žalobcu, ktorý vypovedal na prvom pojednávaní. Dňa 28. novembra 2019 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd vypočul svedka žalobcu, s tým, že strany nemali návrhy na doplnenie dokazovania, podľa § 204 CSP súd uskutočnil oboznámenie s listinnými dôkazmi, ktoré tvoria súčasť spisu, ku ktorým sa sporové strany nevyjadrili a na výzvu súdu sporové strany pristúpili k prednes u záverečných rečí, po ktorých bolo dokazovanie vyhlásené za skončené a súd odročil pojednávanie za účelom oboznámenia sa s ich prednesmi na 16. januára 2020, na ktorom pojednávaní vyhlásil rozsudok vo veci. Z opísaného postupu prvoinštančného súdu vyplýva, že súd na prvom pojednávaní a ani neskôr neoboznámil strany sporu s tým, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné a nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Zároveň však z neho vyplýva, že súd prvej inštancie poskytol stranám dostatočný priestor na vzájomné oboznámenie sa s dôkazmi, ktoré mu predložili na preukázanie nimi tvrdených skutočností, tieto dôkazy súd na pojednávaní i vykonal a vyzval strany na prípadné doplnenie návrhov na dokazovanie, na čo zhodne strany uviedli, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemajú.
I keď v zásade platí, že postup súdu podľa § 181 ods. 2 CSP je pre strany sporu a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný (pozri aj bod 16.1.), procesnú stranu to nezbavuje zodpovednosti za vlastnú procesnú aktivitu a transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. To, že žalobca možno aj vzhľadom na skôr vydaný platobný rozkaz predpokladal iné meritórne rozhodnutie, nezbavilo to žalobcu povinnosti predložiť všetky potrebné dôkazy na preukázanie oprávnenosti a dôvodnosti uplatneného nároku. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 CSP).
Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením. Navyše súd môže dať stranám i inak najavo, akú skutkovú otázku a z akého dôvodu rieši. Môže to vyplynúť aj z jeho postupu, ktorý nadväzuje na úkony strán tak, ako tomu bolo v danom spore, v ktorom mal žaloba dostatočný priestor na to, aby identifikoval a reagoval na rozhodujúcu a skutkovo spornú okolnosť, ktorou bolo riadne reklamovanie vady u žalovaného. Preto nemožno dospieť k záveru, navyše pokiaľ dovolateľ v dovolaní ani neozrejmil, v čom by jeho procesná situácia bola iná, v prípade že by súd postupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, že by rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo pre neho prekvapivé, nepredvídateľné a nespravodlivé.
Za podstatné možno považovať aj to, že právny zástupca žalobcu - advokát súd o predbežné právne posúdenie ani nepožiadal.
16.3. Dovolací súd vyslovený záver opiera aj o svoje rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/167/2012, z ktorého vyplýva, že: „ ... aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia (pozn. § 118 ods. 2 OSP, aktuálne § 181 ods. 2 CSP) nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ OSP (teraz § 421 písm. f/ CSP - pozn.). Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo napokon v prejednávanej veci vyplýva aj z obsahu zápisníc z pojednávaní pred súdom prvého stupňa, keď súd vykonával dokazovanie výsluchmi účastníkov a svedkov, ku ktorým sa účastníci mali právo priebežne vyjadrovať, rozhodoval uznesením aj o návrhoch na vykonávanie ďalších dokazovaní a v závere pojednávania účastníkov vyzval, aby zhrnuli svoje návrhy. ...
Striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 OSP zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP odôvodniť. Existencia tejto vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP.".
Napokon žalobca bol počas celého súdneho konania zastúpený advokátom s kvalifikačným predpokladom o znalosti procesných práv a povinností, ktorý nesie zodpovednosť konať s náležitou znalosťou veci a odbornou starostlivosťou (čl. 11 ods. 3 CSP a § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.