Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/5/2022 Identifikačné číslo spisu: 7116226313 Dátum vydania rozhodnutia: 28.02.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Beáta Miničová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 39

OZ (pričom je zrejmé, že nerozlišuje medzi dôvodom neplatnosti právneho úkonu z dôvodu rozporu so zákonom a dôvodom neplatnosti právneho úkonu z dôvodu obchádzania zákona a následne v bode 80. konštatuje neplatnosť tej istej zmluvy z dôvodu „nejasnosti, nezrozumiteľnosti a neurčitosti dojednania ceny“, t.j.

§ 37ods.

1 OZ (pričom je zrejmé, že taktiež vôbec nerozlišuje medzi dôvodom neplatnosti právneho úkonu z dôvodu nezrozumiteľnosti a dôvodom neplatnosti právneho úkonu z dôvodu jeho neurčitosti. 40. Dovolateľ v rámci svojej argumentácie zotrval na neexistencii neplatnosti Zmluvy o prístupe z dôvodu „rozporu so zákonom resp. jeho obchádzania“, t.j.

§ 39

OZ a neexistencii neplatnosti z dôvodu „nejasnosti, nezrozumiteľnosti a neurčitosti dojednania ceny“, t.j.

§ 37ods.

1 OZ.

1. Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižšej inštancie bolo zrejmé a medzi stranami sporu bolo nesporné, že hodnota maximálnej rezervovanej kapacity bola medzi stranami sporu dohodnutá v Zmluve o pripojení, a rovnako tiež v posudzovanej Zmluve o prístupe na hodnotu vo výške 990 kW. Dôraz dovolateľ kládol na to, že bez samotného prístupu by výrobcovi zo strany žalovaného nebolo umožnené maximálnu rezervovanú kapacitu aj reálne využívať, t.j. vpúšťať výrobcom vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného. Žalovaný má za to, že posudzovaná Zmluva o prístupe je zmluvou v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike v spojení s § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike.
2. Ustálená súdna prax dovolacieho súdu obsiahnutá v náleze Ústavného súdu SR zo dňa
3. októbra 2014, sp. zn. I. ÚS 640/2014, uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa
4. apríla 2009, sp. zn.: 5Cdo/205/2008, náleze Ústavného súdu SR zo dňa
5. júna 2008, sp. zn.: I ÚS 243/07, náleze Ústavného súdu SR zo dňa
6. júna 2018, sp. zn.: II. ÚS 294/2018, uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa
7. marca 2012, sp. zn.: 1Cdo/58/2010, uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa
8. novembra 2013, sp. zn.: 4Cdo/119/2011 a rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa
9. októbra 2010, sp. zn.: 1Cdo/48/2009 (R číslo: 29/2011) podľa dovolateľa formuje právny názor, že záver o neplatnosti právneho úkonu pre jeho neurčitosť alebo pre jeho nezrozumiteľnosť je opodstatnený len vtedy, ak pochybnosti o jeho obsahu sa nepodarilo odstrániť ani výkladom za použitia výkladových pravidiel stanovených všeobecne v § 35 ods. 2 a 3 OZ a pre obchodné záväzkové vzťahy tiež v § 266 OBZ.
10. Žalobca svoju vôľu užívať prístup do distribučnej sústave, a teda vstúpiť do zmluvného vzťahu so žalovaným a za týmto účelom a uzatvoriť zmluvu o prístupe v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR obsiahnutým vo vyššie vymenovaných uzneseniach prejavil už v roku 2011 uvedením svojho výrobného zariadenia do prevádzky a rozhodnutím pôsobiť ako výrobca na otvorenom trhu s elektrinou.
11. Následne žalobca túto vôľu opakovane písomne potvrdil v posudzovanej písomne uzavretej Zmluve o prístupe v roku
12. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca naďalej dlhodobo pôsobí, ako výrobca na otvorenom trhu s elektrinou, z ktorej skutočnosti zjavne vyplýva vôľa žalobcu užívať distribučnú sústavu žalovaného a vstúpiť s ním do záväzkovoprávneho vzťahu. Vzhľadom na uvedené, nie je možné podľa názoru dovolateľa konštatovať, že vôľa žalobcu užívať distribučnú sústavu žalovaného a uzatvoriť s ním za týmto účelom Zmluvu o prístupe, nie je daná.
13. Podľa dovolateľa Zmluva o prístupe obsahuje všetky náležitosti požadované zákonom pre platnosť právneho úkonu. Žalobca Zmluvu o prístupe uzatvoril slobodne, dobrovoľne a vážne s tým, že jej obsah je dostatočne jasný a zrozumiteľný a jednoznačným spôsobom upravuje práva a povinnosti zmluvných strán, neexistuje preto žiaden právny dôvod pre vyslovenie záveru súdom prvej inštancie potvrdeným odvolacím súdom o neplatnosti písomne uzatvorenej Zmluvy o prístupe medzi stranami sporu.
14. Na doplnenie dovolateľ uviedol, že žalobca pôsobil v žalovanom období a naďalej pôsobí na trhu s elektrinou ako výrobca elektriny, je pripojený do distribučnej sústavy žalovaného, žalovaný mu rezervuje maximálnu rezervovanú kapacitu v dohodnutom rozsahu 990 kW a v tomto rozsahu mu umožňuje užívať distribučnú sústavu žalovaného, v dôsledku čoho žalobca môže realizovať a aj realizuje dodávku ním vyrobenej elektriny prostredníctvom distribučnej sústavy žalovaného spoločnosti Východoslovenská energetika a.s., vôľa oboch strán sporu je z ich konania teda jednoznačne zrejmá.
15. Súdy nižšej inštancie na vôľu strán sporu vyjadrenú tak písomne v texte posudzovanej Zmluvy o prístupe, ako aj konkludentne svojim aktívnym komisívnym konaním vôbec neprihliadli, v rozpore s vyššie citovanými právnymi názormi dovolacieho súdu neaplikovali § 266 ods. 1, 2 ani 3 OBZ. a namiesto aplikácie zásady preferencie platnosti právnych úkonov a rešpektovania autonómie vôle strán sporu, zamerali svoju pozornosť na vyhľadávanie dôvodov neplatnosti posudzovanej zmluvy o prístupe, čím sa dostali do rozporu s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu.
16. V článku I. bod 1 Zmluva o prístupe jednoznačne obsahuje záväzok žalovaného umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy a v článku I. bod
17. záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy. Záver súdu prvej inštancie, že: „V tejto zmluve však nebola jasne, zrozumiteľne a určite dohodnutá cena - „platba za prístup do regionálnej distribučnej sústavy“, potvrdený aj odvolacím súdom, dovolateľ nepovažuje za správny.
18. Určitosť dojednania výšky platby za prístup a rovnako ani zrozumiteľnosť dojednania výšky platby za prístup nebola žiadnou zo sporových strán nikdy spochybňovaná, z ktorého dôvodu máme za to, že súdy nižšej inštancie ani neboli oprávnené sa výkladom dotknutých ustanovení Zmluvy o prístupe zaoberať a tieto vykladať v rozpore s jednoznačne existujúcou a písomne, ako aj konkludentne prejavenou vôľou oboch zmluvných strán, opakovane potvrdzovanou v celom žalovanom období vzájomným správaním sa oboch strán sporu.
19. Výška odplaty za prístup do distribučnej sústavy je regulovaná zo strany ÚRSO prostredníctvom jeho cenových rozhodnutí vydávaných periodicky v každom kalendárnom roku. Vzhľadom ku skutočnosti, že výška platby za prístup do distribučnej sústavy podlieha cenovej regulácii a s tým súvisiacim zmenám, nebolo možné, aby si strany v čase uzatvárania Zmluvy o prístupe dohodli výšku platby za prístup do distribučnej sústavy fixnou sumou, pretože v prípade takejto dohody strán sporu by muselo každoročne dochádzať k zmenám Zmluvy o prístupe za účelom jej zosúladenia s aktuálne platným a účinným cenovým rozhodnutím ÚRSO.
20. Položenie tretej právnej otázky dovolateľ odôvodnil poukazom na Nález PL. ÚS 17/2014, z ktorého vyplýva, že: „otázku všeobecných platieb za služby v oblasti elektroenergetiky nemožno považovať za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ale za platby založené na trhovom mechanizme odplaty za poskytované služby/ dobrá (pripojenie a prístup do distribučných sústav)“. Z uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3Obdo/18/2019, sp. zn.: 2Obdo/9/2019, sp. zn.: 2Obdo/15/2019, sp. zn.: 1Obdo/13/2019, sp. zn.: 1Obdo/18/2019, sp. zn.: 1Obdo/25/2019 a sp. zn.: 4Obdo/95/2018 je zrejmé, že povinnosti prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy umožniť výrobcovi elektriny prístup do sústavy, zodpovedá právo prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy požadovať od výrobcu elektriny odplatu za takúto poskytnutú službu, na ktorej skutočnosti podľa Najvyššieho súdu SR nemení nič ani zmena právnej úpravy.
21. Súdy nižšej inštancie preto nesprávne právne posúdili samotnú povahu platby za prístup do distribučnej sústavy, v dôsledku čoho v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu konštatovali bezodplatnosť žalovaným žalobcovi poskytovanej a žalobcom počas celého žalovaného obdobia užívanej služby prístupu do distribučnej sústavy žalovaného.
22. Dovolateľ sa stotožnil s názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v rámci ustálenej rozhodovacej praxe v tom, že odplata za prístup do sústavy predstavuje synalagmatickú odplatu jedného súkromného subjektu voči druhému súkromnému subjektu, teda za žalobcom užívanú distribučnú sústavu žalovaného, ako aj s tým súvisiacich služieb poskytovaných zo strany žalovaného.
23. Z európskych právnych predpisov, vnútroštátnych právnych predpisov a rovnako, ani zo samotného Nálezu PL. ÚS 17/2014, ako ani zo záverov Najvyššieho súdu SR v jeho uzneseniach sp. zn.: 3Obdo/18/2019, sp. zn.: 2Obdo/9/2019, sp. zn.: 2Obdo/15/2019, sp. zn.: 1Obdo/13/2019, sp. zn.: 1Obdo/18/2019, sp. zn.: 1Obdo/25/2019 a sp. zn.: 4Obdo/95/2018 nevyplýva, že užívanie distribučnej sústavy by malo byť bezodplatné a že žalovanému za poskytovanie možnosti užívať distribučnú sústavu a služby žalovaného s tým súvisiace, nevzniká nárok na žiadnu odplatu a uvedené nevyplýva ani zo všeobecných súkromnoprávnych predpisov.
24. Závery všeobecných súdov o bezodplatnosti prístupu do distribučnej sústavy žalovaného a neexistencii nároku žalovaného na odplatu za poskytované služby prístupu žalobcovi v prípade, ak medzi stranami sporu neexistuje zmluva o prístupe a distribúcii v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, napriek skutočnosti, že k reálnemu poskytnutiu služieb zo strany žalovaného v prospech žalobcu došlo a tento ich dlhodobo užíval, a to ani titulom bezdôvodného obohatenia sa žalobcu, považuje dovolateľ za formalistické a v rozpore s právnym názorom Ústavného súdu SR v Náleze PL. ÚS 17/2014, ako aj názorom dovolacieho súdu obsiahnutým v jeho ustálenej rozhodovacej praxi.
25. Za právne nesúladné považuje dovolateľ, aby všeobecné súdy dospeli na jednej strane k záveru o neplatnosti Zmluvy o prístupe v akejkoľvek forme, a teda neexistencii platného právneho titulu na úhradu platieb za prístup a na strane druhej zároveň k záveru, že napriek neplatnosti Zmluvy o prístupe žalobca distribučnú sústavu žalovaného, vrátane služieb žalovaného s tým súvisiacich užíval oprávnene a bezodplatne, a vylúčili tak aplikáciu inštitútu bezdôvodného obohatenia sa na konanie žalobcu, čím deklarovali bezodplatnosť žalovaným poskytovaných služieb.
26. V súvislosti so štvrtou formulovanou právnou otázkou dovolateľ argumentoval, že súd prvej inštancie po vyhodnotení neplatnosti Zmluvy o prístupe konštatoval oprávnenosť pohľadávok žalobcu na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy žalovaného ako platieb „z právneho dôvodu, ktorý odpadol“, pričom odvolací súd vyvodil oprávnenosť žalobcom uplatnených pohľadávok ako platieb „bez právneho dôvodu“. Nakoľko konajúce súdy dôsledne nerozlišovali medzi jednotlivými skutkovými podstatami bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 OZ, dostali sa do rozporu s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Týmto je podľa dovolateľa daná prípustnosť jeho dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.. Za týmto účelom dovolateľ upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR zn. R 26/1975, R 1/1979, R 25/1986, Rc 13/2002, Rc 28/2006, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
27. decembra 2005, sp. zn. 4Cdo/237/2005 (R 37/2007), rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/96/
29. Vzhľadom ku skutočnosti, že plnenia zo záväzkového vzťahu medzi stranami sporu boli poskytované nielen zo strany žalobcu žalovanému (v podobe úhrad odplaty za prístup do sústavy), ale tiež zo strany žalovaného žalobcovi (v podobe umožnenia realizácie práva na prístup do sústavy, a teda umožnenia užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcovi), bolo zo strany všeobecných súdov nevyhnutné vysporiadať sa nielen s otázkou následkov (ne)existencie právneho dôvodu žalobcom poskytovaných plnení, ale tiež s otázkou následkov (ne)existencie právneho dôvodu žalovaným poskytovaných a žalobcom prijímaných a užívaných protiplnení.
30. Ak odvolací súd, aj súd prvej inštancie, bez bližšieho odôvodnenia ich úvahy, popierajú existenciu akéhokoľvek platného právneho titulu, ktorý by oprávňoval žalobcu na užívanie distribučnej sústavy žalovaného, je potrebné dospieť k záveru, že distribučná sústava žalovaného bola zo strany žalobcu užívaná z neplatného právneho úkonu, a teda právnym dôvodom pre žalovaným prijaté platby musí byť záväzkovoprávny vzťah z titulu bezdôvodného obohatenia sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle § 457 a nasl. OZ, a to užívaním distribučnej sústavy žalovaného z neplatného právneho titulu.
31. Užívanie distribučnej sústavy v podobe prístupu žalobcom a prijímanie odplaty za toto užívanie žalovaným sú dve navzájom prepojené synalagmatické práva strán sporu, ktorým zodpovedajú rovnako prepojené synalagmatické povinnosti strán sporu v podobe povinnosti žalovaného umožniť žalobcovi prístup do distribučnej sústavy a povinnosti žalobcu uhrádzať žalovanému za umožnenie realizácie jeho práva na prístup do sústavy primeranú odplatu.
32. Vo vzťahu k piatej právnej otázke dovolateľ upozornil na to, že zväčšenie majetku na strane žalovaného predstavuje základnú podstatnú obsahovú náležitosť inštitútu bezdôvodného obohatenia, a rovnako apeloval na subsidiaritu inštitútu bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k inému právnemu titulu vzniku žalovanej pohľadávky.
33. Vzhľadom ku skutočnosti, že zo skutkového stavu je jednoznačne zrejmé, že v období roku 2015 neboli zo strany žalobcu voči žalovanému realizované žiadne dobrovoľné úhrady, a teda majetok žalovaného sa žiadnym spôsobom nezväčšil a na strane žalovaného nenastal žiaden majetkový prospech, neboli splnené základné znaky skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 1 a 2 OZ. V prípade, ak súdy nižšej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia priznali žalobcovi, napriek vyššie uvedenému, ním uplatnené pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 1 a 2 OZ, dostali sa takýmto postupom do rozporu s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, čím je daný dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.
34. Dovolateľ upriamil pozornosť na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, kde bolo konštatované uplatnenie nárokov titulom bezdôvodného obohatenia ako „ultima ratio“. Uvedené vyplýva napr. z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa
35. decembra 2010, sp. zn. 2Cdo/48/2010, R 1/1979, ako aj R 25/
37. Ak medzi účastníkmi existuje osobitný záväzkový vzťah, z ktorého vyplýva (v prípade posúdenia jeho platnosti a oprávnenosti uplatneného nároku) pre jednu zo zmluvných strán povinnosť na určité peňažné plnenie, nemožno vyvodiť povinnosť tej istej zmluvnej strany na ďalšie peňažné plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia (R 1/1979 ako aj R 25/1986).
38. Nakoľko pohľadávky žalobcu zaniknuté započítaním s pohľadávkami žalovaného na úhradu odplaty za užívanie distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu, ktorých splnenia sa tento za obdobie roku 2015 domáha, vznikli z osobitného zmluvného vzťahu, nebola zo strany odvolacieho súdu, ako ani súdu prvej inštancie dodržaná subsidiarita inštitútu bezdôvodného obohatenia. Takéto právne posúdenie právneho titulu žalobcom uplatneného žalobného nároku nie je správne, čím sa odvolací súd dostal aj pri takomto posúdení do rozporu s vyššie citovanou ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu v otázke subsidiarity možnosti uplatnenia inštitútu bezdôvodného obohatenia, čo považoval dovolateľ za spôsobilé založiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.
39. Vo vzťahu k šiestej položenej právnej otázke týkajúcej sa posúdenia hmotnoprávnych účinkov derogačného Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014 dovolateľ videl prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p., nakoľko bola v rámci rozhodovacej praxe dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne s rôznymi právnymi závermi.
40. Dovolateľ uviedol rozhodnutia, v ktorých boli konštatované hmotnoprávne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR ex tunc, konkrétne nález Ústavného súdu SR zo dňa
41. októbra 2006, sp. zn.: PLz. ÚS 1/2006, nález Ústavného súdu SR zo dňa
42. júna 2006, sp. zn.: I. ÚS 51/2006 a nález Ústavného súdu SR zo dňa
43. júna 2006, sp. zn.: II. ÚS 72/
44. Hmotnoprávne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR ex nunc boli konštatované v uznesení Ústavného súdu SR 04.04.2018, sp. zn.: PL. ÚS 4/2018, náleze Ústavného súdu SR zo dňa
45. januára 2006, sp. zn.: III.ÚS 24/2006, náleze Ústavného súdu SR zo dňa
46. decembra 2006, sp. zn.: II. ÚS 40/2006, náleze Ústavného súdu SR zo dňa
47. apríla 1998, sp. zn.: PL. ÚS 13/98, náleze Ústavného súdu SR zo dňa
48. mája 2009, sp. zn.: PL.ÚS 17/08 a uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
49. apríla 2009, sp. zn.: 6Obdo/11/
51. Pri posudzovaní hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu Ústavného súdu SR dovolateľ považoval za potrebné rozlišovať medzi ich aplikáciou na: (i) práva a povinnosti vzniknuté v súlade s napadnutou právnou úpravou, ktoré už boli dobrovoľne splnené v čase pred vydaním derogačného nálezu Ústavného súdu SR a na (ii) práva a povinnosti vzniknuté v súlade s napadnutou právnou úpravou, ktoré sa majú plniť až v čase po vydaní derogačného nálezu Ústavného súdu SR. Dovolateľ zastáva názor, že v prípade povinností, ktoré boli v čase vydania derogačného nálezu Ústavného súdu SR už splnené, či už nútene, alebo dobrovoľne, sa týchto účinky derogačného Nálezu PL. ÚS 17/2014 nedotýkajú. Ústavný súd SR vo svojom zjednocujúcom stanovisku sp. zn.: PL.z 1/06 posudzoval iný právny aj skutkový stav, než aký je predmetom tohto sporu, preto jeho závery nemôžu byť podľa dovolateľa aplikované analogicky na predmet sporu. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolateľ trvá na tom, že derogačný Nález PL. ÚS 17/2014, o nesúlade časti napadnutého ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky o cenovej regulácii, nemôže mať v posudzovanom právnom spore účinky do minulosti - ex tunc, ako mu priznáva odvolací súd spolu so súdom prvej inštancie. Týmto dovolateľ uzavrel, že účinky predmetného Nálezu PL. ÚS 17/2014 možno aplikovať výlučne do budúcna, tzn. ex nunc.
52. Právny názor súdov nižšej inštancie o účinkoch Nálezu PL. ÚS 17/2014 ex tunc (spätne) k momentu vzniku dotknutej právnej normy s odkazom na zjednocujúce stanovisko ústavného súdu sp. zn. Plz. ÚS 1/2006-4 považoval dovolateľ za nesprávny. Vo vzťahu k uvedenému dovolateľ namietal aj existenciu vady zmätočnosti podľa ust. § 420 písm. f/ C.s.p., nakoľko v napadnutom rozhodnutí nie sú obsiahnuté úvahy, akými sa súdy nižšej inštancie riadili pri konštatovaní účinkov derogačného Nálezu PL. ÚS 17/
54. Dovolateľ mal za to, že dôsledkom derogačného nálezu ústavného súdu nie je neplatnosť právneho predpisu, ale jeho nezáväznosť pre protiústavnosť. Uviedol, že retroaktívny účinok derogačného nálezu ústavného súdu ex tunc, presadený súdmi nižšej inštancie, je spojený so stratou platnosti, kde sa vyžaduje neaktivita normotvorcu, ktorý nechá 6-mesačnú lehotu márne uplynúť. Ďalej tvrdil, s ohľadom na formuláciu ust. § 125 ods. 3 ústavy, že prijatie novej právnej úpravy v ústavou stanovenej 6-mesačnej lehote je spôsobilé zvrátiť prípadné účinky nálezu pôsobiace ex tunc. V danom prípade však nedošlo k zániku platnosti napadnutého ustanovenia vyhlášky márnym uplynutím lehoty na jej zosúladenie s dotknutými ustanoveniami ústavy, nakoľko ÚRSO splnilo povinnosť zosúladiť napadnutú právnu normu v súlade so závermi Nálezu PL ÚS 17/2014 v zákonom stanovenej lehote.
55. K namietanému právnemu posúdeniu hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu v prípade horizontálneho vzťahu strán sporu uviedol, že je nevyhnutné posudzovať prioritne povahu právneho vzťahu, ktorý je predmetným nálezom ústavného súdu (PLz. ÚS 1/06-) dotknutý. Poukazoval na to, že postavenie subjektov, ktorých sa napadnuté zákonné ustanovenia a následné posudzovanie hmotnoprávnych účinkov týkali, nebolo v prípade nálezu sp. zn. PL. ÚS 38/03-89 a naň nadväzujúceho zjednocujúceho stanoviska PLz. ÚS 1/2006-4 rovnocenné, ako to je v prípade daného sporu. V uvedenej veci na jednej strane vystupoval subjekt verejnej správy, vystupujúci v postavení nadradenosti voči druhému dotknutému subjektu.
56. Dovolateľ aplikáciu záverov zjednocujúceho stanoviska sp. zn. PLz. ÚS 1/2006-4, pri vyhodnocovaní hmotnoprávnych účinkov Nálezu PL. ÚS 17/2014 týkajúceho sa čisto súkromnoprávneho vzťahu medzi dvomi subjektmi súkromného práva ako podnikateľskými subjektmi, nepovažuje za správne. Mal za to, že takýmto postupom by sa priznala neprimeraná ochrana práv jednej skupine subjektov súkromného práva na úkor druhej skupiny subjektov súkromného práva, a že pri uplatňovaní účinkov Nálezu PL. ÚS 17/2014 zo strany súdu prvej inštancie malo byť na súkromnoprávnu povahu dotknutého právneho vzťahu prihliadané a mali byť z jeho strany dodržané princípy právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.
57. K dovolaniu žalovaného s