ustanovení § 137 písm. c/, § 215 ods. 1 a ods. 2, § 228 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 706 ods. 3, § 100 ods. 1, § 101, § 686 ods. 1, § 685 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), čl. 6 ods. 1 a čl. 16 ods. 2 Stanov SBD Bratislava I a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. K určovacej žalobe v prvom rade skúmal, či má žalobkyňa naliehavý právny záujem na určení, že je členkou SBD Bratislava I, a že má právo nájmu k predmetnému bytu ako vlastníčka členského podielu v družstve. Vychádzal z toho, že základnou podmienkou dôvodnosti a predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je existencia naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná žalovanými 1/ a 2/ popieranou existenciou (neexistenciou) práva či právneho pomeru žalobkyne, teda stavom, že právny vzťah alebo právo je medzi účastníkmi konania sporné, a právo či právny vzťah je ohrozený, resp. právne postavenie žalobkyne je neisté, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom súdu. V danom prípade žalovaní 1/ a 2/ tvrdili, že naliehavý právny záujem žalobkyne nie je daný, lebo smrťou poručiteľa na ňu prešlo právo nájmu a zdedila členský podiel predmetného bytu zo zákona
ustanovenia § 706 ods. 3 Občianskeho zákonníka a preto nie je potrebné, aby súd určoval, že žalobkyňa je nájomcom predmetného bytu, resp. vlastníčkou členského podielu, lebo to vyplýva z rozhodnutia o dedičstve po neb. Petrovi Vyskočovi. Na druhej strane však tieto práva žalobkyne popierali, vzniesli námietku premlčania jej nároku a namietali tiež aktívnu legitimáciu žalobkyne. Z uvedeného bolo zrejmé, že postavenie žalobkyne je v tomto prípade neisté, keďže žalovaní 1/ a 2/ popierajú existenciu jej právneho vzťahu k predmetnému bytu a preto len určovací výrok súdu môže odstrániť stav neistoty právneho postavenia žalobkyne. Tým je daný naliehavý právny záujem žalobkyne na určení, že je nájomcom predmetného bytu a členkou SBD Bratislava I. Súd na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava V z
názoru súdu začala plynúť od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Pokiaľ bola žaloba podaná na súd 10. marca 2016, bola podaná pred uplynutím premlčacej doby. Zo spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn 16C/3/2007 súd zistil, že žalovaný 2/ užíva predmetný byt bez právneho dôvodu, nie je jeho vlastníkom ani na neho neprešlo právo nájmu. Nájomcom uvedeného bytu, ako je už vyššie uvedené, je od smrti svojho otca, žalobkyňa a preto je aktívne legitimovaná na podanie žaloby na jeho vypratanie. Z týchto dôvodov súd uložil žalovanému 2/ výrokom II. povinnosť predmetný byt vypratať, lebo nemá právny titul predmetný byt užívať a skutočnému nájomcovi ho bráni užívať. Návrh na nahradenie prejavu vôle žalovaného 1/ ako prenajímateľa s uzavretím nájomnej zmluvy k predmetnému bytu súd prvej inštancie výrokom III. žalobu zamietol s poukazom na ustanovenia § 686 ods. 1 a § 685 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko návrh nájomnej zmluvy neobsahoval zákonom stanovené náležitosti. O trovách konania súd rozhodol
ustanovenia § 255 ods. 2 CSP a čiastočne úspešnej žalobkyni (súd vyhovel žalobe vo výroku I. a II., vo výroku III. žalobu zamietol) priznal náhradu trov konania v rozsahu 33 %.
ustanovenia § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba. K námietke žalovaného 2/, že žalobkyňa sa mala domáhať tohto, aby jej bolo umožnené byt užívať od žalovaného 1/ ako prenajímateľa, odvolací súd uviedol, že táto možnosť nemení nič na oprávnení nájomcu domáhať sa vypratania veci od jej neoprávneného užívateľa. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobkyňa proti žalovanému 2/ podala žalobu s odôvodnením, že užíva byt, ku ktorému má ona právo nájmu a preto žiada, aby súd nariadil jemu, aby predmetný byt vypratal a odovzdal jej ho, a ak aj v návrhu petitu žaloby uviedla, že žiada aby žalovaný 2/ vypratal byt a odovzdal ho žalovanému 1/ a súd rozhodol
zisteného skutkového stavu tak, že vo zvyšnej časti žalobu zamietol, nešlo o rozhodnutie o inom žalobnom návrhu, nakoľko vo vzťahu k uloženiu povinnosti odovzdať byt žalovanému 1/ neobsahovala žaloba žiadne dôvody, a tieto by ani nezodpovedali účelu žaloby, ktorou sa žalobkyňa v podstate domáha niečoho pre seba. Nešlo o vadu týkajúcu sa procesných podmienok konania a tak sa odvolací súd dôvodmi uvedenými vo vyjadrení žalovaného 2/ k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu, ktoré boli novými odvolacími dôvodmi, nezaoberal. Pretože žalovaný 2/ v odvolaní proti výroku II. napadnutého rozsudku neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd napadnutý rozsudok v celej zvyšnej napadnutej časti (aj v súvisiacom výroku IV.) ako vecne správny
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s jeho § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že žalobkyni, ktorá mala vo veci úspech (odmietnutie odvolania považoval odvolací súd za procesný neúspech žalovaného 2/), priznal proti žalovanému 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
ktorého procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha, Poukázal aj na rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/192/2004 a právnu vetu
ktorej na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným), Ďalej na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/205/2009 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod. č. 40/1996. Prípustnosť dovolania
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP žalovaný 2/ založil na tom, že obdobné právo na ochranu toho, kto je oprávnený mať vec u seba
2 Občianskeho zákonníka je majetkovým právom, nespadá pod výnimky stanovené zákonom, a preto sa
Občianskeho zákonníka premlčuje
ust. § 101 vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Otázku premlčateľnosti práva nájmu, ktorej nesprávne posúdenie vytýkal žalovaný 2/ vo svojom odvolaní bola odvolacím súdom nesprávne posúdená. Závery odvolacieho súdu sú v rozpore s právnou vetou z rozsudku dovolacieho súdu sp. zn. 1Obo/19/2008 z 29. apríla 2009,
ktorej § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone stanovenej (§ 101 až § 110).
odseku 2 veta prvá tohto ustanovenia, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva, žaloba nesmerovala na ochranu vlastníckych práv, ale o potvrdene členstva v družstve a taktiež sa domáhala práva na uzavretie nájomnej zmluvy. Toto právo bolo možné uplatniť už nasledujúci deň po smrti poručiteľa ako člena v družstve, to znamená, že žalobkyňa ako dedička, na ktorú prešlo dňom smrti poručiteľa členstvo v družstve, sa mohla sa na súde domáhať nárokov ako univerzálny sukcesor, avšak nie ako vlastník bytu. Žalobkyňa v trojročnej lehote si neuplatnila právo na uzavretie nájomnej zmluvy, tak došlo k premlčaniu jej práva na uzavretie nájomnej zmluvy. Toto právo jej vyplývalo z jej dedeného členstva v družstve. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, priznal žalovanému 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % a odložil vykonateľnosť rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu až do právoplatného skončenia konania o podanom dovolaní žalovaného 2/ z 12. mája 2021. 4. Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu žalovaného 2/ vyjadrila a navrhla, aby dovolací súd zamietol dovolanie
5.
1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. 6. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia
ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Uvedený procesný postup z ústavnoprávneho hľadiska považuje za udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (m. m. IV. ÚS 158/2022, IV. ÚS 442/2022).
f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
f/ CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už
predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP. B. nedostatočné odôvodnenie k otázke premlčania práva žalobkyne podať určovaciu žalobu na súd. Argumentáciu obsiahnutú v odôvodnení napadnutého rozsudku považuje za rozpornú a ako celok nepresvedčivú. - Dovolací súd poukazuje, že vo vzťahu k tejto uplatnenej námietke obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Odvolací súd odôvodnil zákonným spôsobom prečo odvolanie žalovaného 2/ v časti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie odmietol a prečo výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie sa jeho právneho postavenia netýka, t.j. týmto výrokom žalovaný 2/ nebol po procesnej stránke nijako negatívne dotknutý na svojich právach a nebol ani stranou sporu v tejto časti, preto na podanie odvolania nebol subjektívne oprávnený (§ 386 CSP). Odvolací súd preto
ust. § 386 písm. b/ CSP odvolanie žalovaného 2/ odmietol a z tohto dôvodu sa ďalej otázkou premlčania práva žalobkyne podať určovaciu žalobu na súd nezaoberal. C. odmietnutie jeho odvolania proti prvému výroku rozsudku odvolacieho súdu, keď na takýto postup neboli splnené procesné podmienky v zmysle ust. § 386 písm. b/ CSP. - Dovolací súd k tejto dovolacej námietke uvádza, že právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie podala sporová strana, je povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech. Podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že takáto ujma sporovej strane nevznikla, odvolanie odmietne. Odvolací súd uviedol, že žalovaný 2/ v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol právny dôvod, na základe ktorého užíva predmetný byt a preto sa jeho právneho postavenia netýka, týmto rozhodnutím súdu prvej inštancie (výrok I.) nebol po procesnej stránke nijako negatívne dotknutý na svojich právach a nebol ani stranou sporu v tejto časti. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na ust. § 76 CSP, v zmysle ktorého samostatné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne. V zmysle § 77 ods. 1 CSP nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných. Podstatným pre posúdenie tejto veci je to, či sťažovateľ môže v dotknutom konaní konať sám za seba
j. má samostatné procesné spoločenstvo, alebo ide o tzv. nerozlučné spoločenstvo
CSP, a teda či bol odvolací súd oprávnený odmietnuť odvolacie konanie žalovanému 2/ proti I. výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
1 CSP proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bola žalobkyňa vo výroku I a II.
Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné. Na rozdiel od toho sa subjektívna stránka prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvého stupňa bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania, ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. novembra 2012, sp. zn. 3Cdo/240/2012). V danej veci súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že žalobkyňa je členkou Stavebného bytového družstva Bratislava I, IČO: 00 169 226, so sídlom v Bratislave, Palackého 24, a výlučným vlastníkom členského podielu v Stavebnom bytovom družstve Bratislava I s právom nájmu bytu č. 4 na III. poschodí bytového domu na K. B. Č.. XX v D., súpisné č. XXXX, vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Bratislava na liste vlastníctva katastra nehnuteľností č. XXXX pre okres D. C., obec D. - m. č. N., katastrálneho územia Petržalka. Z uvedeného plynie záver, že napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie I. výrokom tento riešil otázku prechodu nájmu bytu po smrti otca v súvislosti s dedením členského podielu, ktoré žalovaný 1/ popieral a žalobkyňa nemala inú možnosť ako sa na súde žalobou domáhať určenia, že k takému prechodu práv došlo a ona je členkou Stavebného bytového družstva Bratislava I. a vlastníčkou členského podielu v tomto družstve s právom nájmu predmetného bytu. Odvolaním žalovaného 2/ v zmysle ustanovenia § 397 písm. b/CSP nemôže byť dotknutý výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na základe uvedeného, odvolanie proti výroku I. napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 359 CSP mohol podať žalovaný 1/ (Stavebné bytové družstvo Bratislava I), pretože rozhodnutie bolo vydané v jeho neprospech. Dovolací súd zdôrazňuje, že žalobkyňa sa svojho práva mohla domáhať samostatnou žalobou, v ktorej by žalovaný 2/ nebol ani stranou sporu. Preto bol správny záver odvolacieho súdu, že v tejto časti žaloby (výrok I.) nebol žalovaný 2/ subjektívne oprávnený
ust. § 359 CSP a správne jeho odvolanie proti tomuto výroku
b/ CSP odvolací súd odmietol. D. že výrok II. napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je zmätočný, nakoľko z neho nie je zrejmé odvolanie ktorého zo žalovaných odvolací súd odmieta. - Dovolací súd uvádza, že ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, kde miera porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva (6Cdo/69/2017). Ale toto vytýkané pochybenie nenapĺňa takú vadu konania, ktorá by spôsobila nezákonnosť napadnutého výroku a vytýkaná vada nie je takej intenzity, ktorá by spôsobila porušenie práva dovolateľa na spravodlivý proces.
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
1 písm. a/ CSP voči výroku I. aj výroku II. dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie pri riešení otázky a to: „ súd prvej inštancie ako aj odvolací súd vyvodili aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne vo vzťahu k žalobe o vypratanie k II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, pretože považovali žalobkyňu za osobu ktorej prislúchajú práva
2 Obč. zák. a to napriek tomu, že jej žaloba o nahradenie prejavu vôle uzatvoriť nájomnú zmluvu bola zamietnutá a v čase rozhodovania neexistovala žiadna nájomná zmluva so žalobkyňou ani iný vzťah ktorý by ju oprávňoval uplatňovať práva v zmysle ust. § 126 ods. 2 Obč. zák. voči žalovanému 2/ t.j. nebola ani oprávneným držiteľom dokonca ani detentorom“, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 19. Právnu otázku od ktorej riešenia sa mal odvolací súd odkloniť žalovanému 2/ vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/192/2004
ktorého na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. 20.
žalovaného 2/ uvedené je aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou dovolacieho súdu in concreto s právnou vetou rozsudku najvyššieho súdu z 29.6.2010, sp. zn. 2Cdo/205/2009
ktorej aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. 21. Žalovaný 2/ danosť dovolacieho dôvodu vidí v tom, že súd z dôvodu nesprávneho vyriešenia otázky existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne nesprávne vyriešil otázku existencie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovaných určeniach, čím rozhodol v rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou dovolacieho súdu. Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996
ktorého právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba. 22. Poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 6. decembra 2012, sp. zn. 5Cdo/31/2011
ktorého procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). Je názoru, že vysvetlenie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu o danosti naliehavého právneho záujmu na určení, že je nájomcom a členkou družstva neobstojí, pretože pokiaľ sa žalobou domáhala žalobkyňa o.i. aj nahradenia prejavu vôle uzatvoriť nájomnú zmluvu, súd mohol túto otázku riešiť ako prejudiciálnu. Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov.
obsahu dovolania žalovaný 2/ považoval za nesprávny právny záver odvolacieho súdu týkajúci sa posúdenia a vyhodnotenia aktívnej vecnej legitimácie a naliehavého právneho záujmu žalobkyne pri výroku II. V tejto súvislosti sa však dovolaciemu súdu žiada uviesť, že odvolací ako aj prvoinštančný súd sa zaoberali otázkou aktívnej vecnej legitimácie a naliehavým právnym záujmom žalobkyne na podanie žaloby (výrok II.) a dospeli k záveru, že tieto sú dané, čo v napadnutom rozhodnutí aj riadne odôvodnili. Bolo v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov pri riešení procesnej prípustnosti žaloby, túto vyhodnotiť ako dôvodnú. I keď žalovaný 2/ svoje dovolanie odôvodnil nesprávnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom v oboch výrokoch v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, právnu otázku zásadného významu (
neho odvolacím súdom riešenú nesprávne) na ktoré poukázal vo veci aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne a naliehavého právneho záujmu, majú univerzálnu platnosť a sú bez konkrétnej väzby na posudzovaný prípad. Z obsahu dovolania tak možno vyvodiť, že dovolateľ nesúhlasí s logickými úvahami a skutkovými závermi odvolacieho súdu a s vyhodnotením zistených skutkových okolností, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov odvolací súd viedli k prijatiu jeho rozhodnutia. Z uvedeného je tak zjavné, že dovolateľ v tomto prípade namieta nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom; žiadnou takouto nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (bez ohľadu na písmeno). Ako bolo uvedené, len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, či sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní nárokov vyplývajúcich zo žalobného návrhu, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 a § 432 ods. 2 CSP, navyše keď dovolací súd dospel k záveru, že žalovaným 2/ vymedzených právnych otázok nedošlo zo strany odvolacieho súdu k odklonu rozhodovacej praxe odvolacieho súdu. 25. Najvyšší súd z vyššie uvedených dôvodov preto dovolanie
ustanovenia § 447 písm. c/ CSP (pokiaľ šlo o tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), resp. aj
písmena f/ rovnakého ustanovenia (tu pokiaľ šlo o spochybňovanie hodnotenia dôkazov odvolacím súdom, spadajúce pod pojem odôvodnenia dovolania neprípustným dovolacím dôvodom) odmietol. 26. Dovolateľ v dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod
1 písm. b/ CSP t. j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá ešte rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola vyriešená.
1 písm. b/ CSP predpokladá, že právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od
1 CSP sa rozumie otázka hmotnoprávna - ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine - ako aj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. Zároveň právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) je potrebné koncipovať jednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 CSP, no zároveň aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. apríla 2020, sp. zn. III. ÚS 123/2020,
ktorého už zo samotného znenia § 421 CSP je možné vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum, a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej „zovšeobecnenia“. 30. Dovolací súd konštatuje, že žalovaný 2/ v podanom dovolaní, dovolací dôvod
1 písm. b/ CSP vzhliadol nesprávnym právnym posúdením k výroku II. rozsudku odvolacieho súdu, ktoré spočíva v tom, že obdobné právo na ochranu toho, kto je oprávnený mať vec u seba
2 Občianskeho zákonníka je majetkovým právom, nespadá pod výnimky stanovené zákonom, a preto sa
Občianskeho zákonníka premlčuje
ust. § 101 vo všeobecnej 3 ročnej premlčacej lehote, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 31. Najvyšší súd uvádza, že
1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.
1 písm. a/ CSP voči výroku I. 36. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalovaného 2/ vyvodená § 421 ods. 1 písm. b/ CSP a z obsahu dovolania
f/ CSP nie je procesne daná, preto jeho dovolanie
b/ CSP odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.