o zaplatenie 11 617,87 € s príslušenstvom

Najvyšší súd 6 Cdo 20/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ R. B., bývajúceho v P. a 2/ J. B., bývajúceho v P., proti ţalovanému P. J., bývajúcemu v P., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. Mariom Buksom, právne sluţby, s.r.o. so sídlom v Martine, Červenej armády 1, o zaplatenie 11 617,87 € s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. 17 C 209/2009, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z

1. júna 2011 sp.zn. 17 Co 367/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobcom 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Prievidza (ďalej len „súd prvého stupňa) rozsudkom z
2. septembra 2010 č.k. 17 C 209/2009-106 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1/ sumu 4 979,09 € spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,25 % denne od
3. novembra 2008 do zaplatenia a náhradou trov konania v sume 299 € a ţalobcovi 2/ sumu 6 638,78 € spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,25 % denne od
4. novembra 2008 do zaplatenia a náhradou trov konania v sume 398 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Pri rozhodnutí vo veci samej vychádzal z toho, ţe ţalobcovia na základe písomnej zmluvy o pôţičke z
5. júla 2008 poskytli ţalovanému pôţičku, ţalobca 1/ v sume 150 000,-- Sk (4 979,09 €) a ţalobca 2/ v sume 200 000,-- Sk (6 638,78 €), s tým, ţe ţalovaný im peniaze vráti najneskôr do
6. augusta
7. Pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti ţalovaným vrátiť peniaze včas si účastníci dojednali zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % z neplatenej pôţičky za kaţdý deň omeškania. Ţalovaný pôţičku nevrátil a nepreukázal ani to, ţe by pohľadávka ţalobcov zanikla iným spôsobom. Ţalobu ţalobcov na splnenie povinnosti vrátiť pôţičku a zaplatiť zmluvnú pokutu (túto ţalobcovia poţadovali iba vo výške 0,25 %) povaţoval preto za 2 6 Cdo 20/2012 dôvodnú. V rozsudku tieţ uviedol dôvody, o ktoré oprel svoje rozhodnutie nevyhovieť ţiadosti ţalovaného o odročenie pojednávania za účelom, aby sa v konaní dal zastúpiť zástupcom z radov advokátov. Mal za to, ţe ţalovaný mal v konaní dosť času, aby si zabezpečil svoje zastúpenie kvalifikovaným zástupcom. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) konajúci o odvolaní ţalovaného rozsudkom z
8. júna 2011 sp.zn. 17 Co 367/2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalobcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Reagujúc na dôvody odvolania, ţe konanie súdu prvého stupňa má vady uvedené v § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) a aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, uviedol, ţe postupom súdu prvého stupňa pri zabezpečovaní účasti ţalovaného na pojednávaniach mu nebola odňatá moţnosť konať pred súdom. Naostatok, pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ţalovaný sa zúčastnil. Za odňatie moţnosti ţalovanému konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. odvolací súd nepovaţoval ani to, ţe súd prvého stupňa nevyhovel jeho ţiadosti o odročenie pojednávania za účelom, aby si mohol zvoliť zástupcu. Ţalovaný, hoci mu v tom nebránil ţiadny dôleţitý dôvod, nezvolil si zástupcu ani v ďalšom štádiu konania. Proti rozsudkom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu ţalovaný podal dovolanie, ktorým sa domáha ich zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, ţe postupom súdov mu bolo odňaté právo náleţite konať pred súdom, osobitne právo na právnu pomoc v konaní. Uviedol, ţe hoci na pojednávaní súdu prvého stupňa
9. septembra 2010 dal jasne a zrozumiteľne najavo, ţe v konaní sa chce dať zastúpiť advokátom, súd mu neposkytol moţnosť a primeraný čas na realizáciu jeho práva na právnu pomoc. Splnenie povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súdom prvého stupňa na ostatnom pojednávaní bolo podľa ţalovaného „len formálnym aktom bez toho, ţe by sa dalo zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 08.09.2010 zistiť, či ţalovaný poučeniu porozumel a či si je vedomý právnych následkov svojho vyjadrenia“. Odvolací súd nielenţe toleroval jeho procesné práva porušujúci postup súdu prvého stupňa, ale sám sa dopustil procesnej chyby tým, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vôbec nevyrovnal s dôleţitými listinnými dôkazmi, ktoré mu predloţil v prílohe svojho podania súdu doručeného
10. mája
11. Ţalobcovia navrhli dovolanie ţalovaného zamietnuť. 3 6 Cdo 20/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, ţe dovolanie treba odmietnuť. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie ţalovaného smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť v danej veci podaného dovolania z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva; napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. So zreteľom na to by dovolanie ţalovaného mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval 4 6 Cdo 20/2012 vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní výslovne namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov niţších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľovi bola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Ţalovaný vidí predmetnú vadu konania v odňatí jeho práva na právnu pomoc. Tvrdí, ţe hoci na pojednávaní súdu prvého stupňa
12. septembra 2010 dal jasne a zrozumiteľne najavo, ţe v konaní sa chce dať zastúpiť advokátom, súd mu neposkytol moţnosť a primeraný čas na realizáciu jeho práva na právnu pomoc. Podľa dovolacieho súdu ale tvrdenie ţalovaného o odňatí práva nemá oporu v spise súdu prvého stupňa. Podmienky uplatnenia práva na právnu pomoc, majúceho svoj základ v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), upravuje Občiansky súdny poriadok v svojich ustanoveniach tretej hlavy prvej časti (Účasť na konaní). Zastupovanie účastníka konania je upravené tak, aby účastník mal moţnosť právneho zastúpenia, ak sa rozhodne pre zástupcu (výnimkou sú prípady povinného zastúpenia, kedy účastník musí mať zástupcu, inak je tu nedostatok procesnej podmienky riadneho zastúpenia), alebo aby bol zastúpený v prípadoch, v ktorých nemá procesnú spôsobilosť v celom rozsahu, prípadne zastupovanie si vyţaduje ochrana jeho záujmov v konaní a táto ochrana sa nedá zabezpečiť inak neţ procesným zastúpením. Hlavný význam práva na právnu pomoc (zástupcu) v občianskom súdnom konaní spočíva v tom, ţe súdy majú tomuto právo zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred ním vyuţíval právnu pomoc (porovnaj napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 60/08 zo
13. februára 2008) a povinnosť zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania poskytnutá rozumná a dostatočná moţnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania vyuţitím svojich procesných práv za podmienok, 5 6 Cdo 20/2012 ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 153/07 z
14. októbra 2007). Ak ale procesný postup súdu objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť právo na právnu pomoc, no ten ho bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyuţil, nemoţno dospieť k záveru, ţe došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie ( porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 153/07 z
15. októbra 2007). Procesný postoj účastníka konania totiţ zásadne nemôţe bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 372/06 z
16. marca 2007). V prípade, ţe sťaţovateľ nevenoval konaniam vedeným všeobecnými súdmi potrebnú pozornosť, ako sa v sporovom konaní od neho ako účastníka konania na strane navrhovateľa predpokladalo, a svoje nie v nepodstatnej miere pasívne správanie sa snaţí dodatočne odčiniť aţ v konaní o sťaţnosti vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky, nie je namieste vytýkať všeobecným súdom odopretie jeho základného práva na právnu pomoc v situácii, keď sťaţovateľ mal moţnosť v prípade náleţitejšej procesnej aktivity a zodpovednejšieho prístupu k svojej právnej veci domáhať sa účinnejšie ochrany označených práv priamo v konaniach vedených všeobecnými súdmi. Uvedené skutočnosti preto neumoţňujú Ústavnému súdu Slovenskej republiky dospieť k záveru, ţe napadnutým postupom všeobecných súdov mohlo dôjsť k takému porušeniu základného práva sťaţovateľa podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ktoré by v okolnostiach daného prípadu dosiahlo relevantnú ústavnú intenzitu (mutatis mutandis uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 272/07 z
17. októbra 2007). Zo spisu súdu prvého stupňa vyplýva, ţe na ostatnom pojednávaní súdu prvého stupňa konanom
18. septembra 2010 (na predchádzajúce pojednávania sa ţalovaný z rôznych dôvodov nedostavil), ţalovaný ţiadal súd o odročenie pojednávania, „nakoľko si chce zvoliť nového 6 6 Cdo 20/2012 právneho zástupcu“. Na otázku súdu, kto je jeho zástupcom, ţalovaný odpovedal: „Je to JUDr. Z., resp. JUDr. Ţ., ktorí sú v zahraničí a nemôţu ma zastupovať“. Na otázku súdu, na akú dlhú dobu chce, aby súd pojednávanie odročil, uviedol: „Čo mi povedal JUDr. Z., tak mám ţiadať odročenie tak na jeden mesiac, aby sa mohol oboznámiť so spisom“. Na ďalšiu otázku súdu ţalovaný reagoval takto: „Ja som JUDr. Z. podpísal plnomocenstvo minulý týţdeň v utorok, neviem prečo nebolo predloţené.“ Po vykonaní dokazovania listinnými dôkazmi, ţalovaný na otázku súdu, či má námietky voči vykonaným dôkazom, uviedol: „Bez svojho právneho zástupcu sa nebudem vyjadrovať.“ Po poučení súdom podľa § 120 ods. 4 O.s.p. takisto uviedol: „Chcel by som niečo doplniť, ale neurobím to bez prítomnosti svojho právneho zástupcu a budem sa toho domáhať na odvolacom súde.“ Naostatok na ďalšiu výzvu súdu, aby sa na záver vyjadril k veci, uviedol: „Na záver sa nechcem vyjadriť.“ Zo spisu tieţ vyplýva, ţe proti rozsudku súdu prvého stupňa ţalovaný podal
19. novembra 2010 osobne na súde odvolanie, v ktorom navrhol, aby napadnuté rozhodnutie bolo zrušené a bolo nariadené nové pojednávanie, „na ktoré po dohode s mojím právnym zástupcom predloţím všetky dôkazy, či uţ v písomnej forme alebo ústnej forme, ktoré mám vo svojom vlastníctve a doteraz som ich nepredloţil nakoľko som, nevedel posúdiť ich dopad v môj prospech alebo neprospech.“ Ţalovaný ani pri podaní riadneho opravného prostriedku nebol zastúpený zástupcom. Súd prvého stupňa nevyhovenie návrhu ţalovaného na odročenie pojednávania z dôvodu, aby sa mohol dať zastúpiť „novým“ zástupcom, odôvodnil tým, ţe ţalovaný od doručenia ţaloby spolu s platobným rozkazom dňa
20. januára 2010 mal dostatok času, aby si zabezpečil svoje zastúpenie advokátom. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvého stupňa stotoţnil, v jeho konaní nezistil znaky procesnej vady majúcej za následok odňatie moţnosti ţalovanému konať pred súdom, a k tomu ešte uviedol, ţe rozsudok súdu prvého stupňa bol vyhlásený
21. septembra 2010, doručený ţalovanému
22. októbra
23. Ţalovaný si nezvolil zástupcu ani do podania odvolania
24. novembra 2010, hoci podľa ošetrujúceho lekára nebol práceneschopný a neurobil tak ani do rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa dovolacieho súdu sú tieto závery súdov niţších stupňov správne a v ich postupe nezistil znaky konania majúceho za následok odňatie moţnosti ţalovanému konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Procesný postup súdov niţších stupňov objektívne poskytol ţalovanému rozumnú a dostatočnú moţnosť a dostatok priestoru na uplatnenie práva na „novú“ právnu pomoc, no ten ho bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyuţil. 7 6 Cdo 20/2012 Ţalovaný nevenoval konaniam vedeným súdmi niţších stupňov potrebnú pozornosť, ako sa v sporovom konaní od neho ako účastníka konania predpokladalo, a svoje nie v nepodstatnej miere pasívne správanie sa snaţí dodatočne odčiniť aţ v dovolacom konaní. V konaní nevyvíjal dostatočnú procesnú aktivitu a zodpovedný prístup k svoje právnej veci. Na tomto mieste povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe z obsahu preskúmaného spisu vyplýva, ţe ţalovaný ani v jednom zo svojich podaní urobených v konaní pred súdom prvého stupňa sa ku skutočnostiam, z ktorých ţalobcovia vyvodzovali svoje práva, nevyjadril. Z týchto dôvodov dovolací súd dospel k záveru, ţe postupom a rozhodnutiami súdu prvého stupňa ani odvolacieho súdu ţalovanému nebola odňatá moţnosť konať pred súdom. Pokiaľ ţalovaný vytýka odvolaciemu súdu, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vôbec nevyrovnal s dôleţitými listinnými dôkazmi, ktoré mu predloţil v prílohe svojho podania doručeného
25. mája 2011, dovolací súd uvádza, ţe ţalovaný v prílohe svojho podania zo
26. mája 2011 (doručeného súdu
27. mája 2011), ktoré označil ako „Ţiadosť o doplnenie dokumentov“, zaslal odvolaciemu súdu neoverené fotokópie niekoľkých výdavkových pokladničných dokladov. Tieto listiny (fotokópie) neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa a preto mohli byť pri odvolaní podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p. odvolacím dôvodom len vtedy, ak a/ by sa týkali podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b/ malo byť nimi preukázané, ţe v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c/ odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a d/ ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predloţiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ţalovaný pri predloţení kópií pokladničných dokladov netvrdil ani jeden z uvedených taxatívne vymenovaných podmienok spôsobilosti byť odvolacím dôvodom a z obsahu spisu takáto podmienka ani nevyplýva. Pokiaľ ţalovaný v dovolaní namieta, ţe splnenie povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súdom prvého stupňa na ostatnom pojednávaní bolo „len formálnym aktom bez toho, ţe by sa dalo zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 08.09.2010 zistiť, či ţalovaný poučeniu porozumel a či si je vedomý právnych následkov svojho vyjadrenia“, dovolací súd povaţuje túto jeho námietku za neopodstatnenú. Z vyššie citovanej reakcie ţalovaného na poučenie súdom prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p. vyplýva, ţe plne porozumel obsahu poučenia. Tomu, ţe ţalovaný bol a je si vedomý zmyslu tohto poučenia účastníka, nasvedčuje aj jeho procesná aktivita v inom konaní, v konaní Okresného súdu 8 6 Cdo 20/2012 Prievidza vedenom pod sp.zn. 17 C 67/2010, v ktorom zastupoval ţalovanú Martu Jančovičovú. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe ţalovanému tým, ţe odvolací súd opomenul nevyrovnať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s jeho „Ţiadosťou o doplnenie dokumentov“ zo
28. mája 2011, nebola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ o.s.p. V dovolacom konaní procesne úspešným ţalobcom 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý v tomto konaní úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal úspešným ţalobcom náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
29. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
30. júla 2012 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová