Najvyšší súd 8Sžo/39/2011 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera v právnej veci ţalobcu: JUDr. I. N., bytom v T., N. proti ţalovanej: Akadémii Policajného zboru v Bratislave, so sídlom v Bratislave, Sklabinská 1, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovanej č. p.: PA-56/PVZV-2007 zo dňa 5.11.2007, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 13/2008-105 zo dňa 19.5.2011, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 13/2008-105 zo dňa
- mája 2011 p o t v r d z u j e. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. O d ô v o d n e n i e Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti stanoviska ţalovanej zo dňa 5.11.2007, č. p.: PA- 56/PVZV/2007, ktorým ţalobcovi neumoţnila vykonať obhajobu dizertačnej práce. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, ţe ţalobcovi ich náhradu nepriznal. Rozsudok odôvodnil tým, ţe napadnuté rozhodnutie, ako aj postup správneho orgánu boli v súlade so zákonom a námietky ţalobcu neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Uviedol, ţe z pripojeného administratívneho spisu ţalovanej zistil, ţe ţalobca vykonal dizertačnú skúšku dňa 23.4.2003 po tom, čo si dňa 25.3.2002 podal prihlášku na jej vykonanie a predloţil dizertačnú prácu, avšak ţiadosť o obhajobu dizertačnej práce vzal späť dňa 21.10.
- V máji 2004 vydal ţalobca kniţne monografiu „Kriminalistické skúmanie ručného písma“. Dňa 1.7.2004 podal opakovane ţiadosť o povolenie obhajoby dizertačnej práce, ale túto ţiadosť stiahol, na základe čoho mu bola práca vrátená. V máji 2006 vydal druhé, doplnené a prepracované vydanie vyššie citovanej monografie. Dňa 29.5.2006 poţiadal 2 8Sţo/39/2011 o povolenie obhajoby dizertačnej práce – publikované monografie a podaním zo dňa 20.9.2006 doplnil svoju ţiadosť, na základe čoho mu ţalovaný dňa 27.6.2006 oznámil, ţe vyhláška Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 131/1997 Z.z. o doktorandskom štúdiu, účinná do 31.3.2002, (ďalej v texte rozsudku len „vyhláška č. 131/1997 Z.z.) uţ neplatí, a preto nie je moţné jeho ţiadosti vyhovieť. Ďalším podaním zo dňa 21.3.2007 doručeným ţalobcovi mu ţalovaná oznámila, ţe nebol prijatý na externú formu doktorandského štúdia, nebol a nie je externým doktorandom, bolo mu umoţnené bez predchádzajúceho absolvovania doktorandského štúdia predloţiť dizertačnú prácu na obhajobu s podmienkou predchádzajúceho vykonania dizertačnej skúšky. Krajský súd poukázal na to, ţe ţiadosť o povolenie obhajoby dizertačnej práce zo dňa 1.7.2004 ţalobca vzal späť z dôvodu jej prepracovania a doplnenia a platná úprava neumoţňuje, aby obhajobu dizertačnej práce bez predchádzajúceho doktorandského štúdia ţalovaná povolila. Uviedol, ţe doktorandské štúdium v rozhodnom období bolo upravené zákonom č. 172/1990 Zb. o vysokých školách (účinný do 31.3.2002) a podrobnejšie vyhláškou č. 131/1997 Z.z., pričom v zmysle ustanovenia § 22c zákona č. 172/1990 Zb. bolo moţné predloţiť po vykonaní dizertačnej skúšky dizertačnú prácu na obhajobu aj bez predchádzajúceho absolvovania doktorandského štúdia, avšak zákon č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1.4.2002, túto formu získania vedecko-akademického titulu neprevzal (§ 60). K námietke ţalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého stanoviska pre porušenie čl. 21 Štatútu Akadémie, krajský súd uviedol, ţe ţalobca vyčerpal moţnosti, ktoré mu umoţňovala právna úprava platná do apríla 2002 v ustanovení § 22c zákona č. 172/1990 Zb., a keďţe ţiadosť o povolenie obhajoby dizertačnej práce vzal uţ 21.10.2004 späť, po späťvzatí ţiadosti uţ nie je moţné v tomto prípade postupovať podľa predpisov predchádzajúcej právnej úpravy, a preto podľa názoru krajského súdu ţalovaná postupovala zákonným spôsobom, keď ţalobcovi neumoţnila obhajovať dizertačnú prácu. Krajský súd sa stotoţnil s názorom ţalovanej, ţe ţalobca neabsolvoval doktorandské štúdium, nebol ani nie je doktorandom ţalovanej, dvakrát vzal práce späť a po predloţení tretej práce nebolo moţné uţ postupovať podľa neplatnej právnej úpravy. Zdôraznil, ţe zákon č. 131/2002 Z.z. obhajobu dizertačnej práce bez predchádzajúceho doktorandského štúdia neumoţňuje. K nesúhlasu ţalobcu s tým, ţe na predmetné konanie sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, poukázal krajský súd na ustanovenie § 34 zákona č. 172/1990 Z.z a § 108 zákona č. 131/2002 Z.z., podľa ktorých sa na rozhodovanie podľa tohto zákona nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Výrok o trovách konania odôvodnil krajský súd poukazom na § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) vychádzajúc z neúspechu ţalobcu v súdnom konaní. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, povaţujúc rozsudok za nesprávny a odôvodňujúc odvolanie ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ OSP. Vytkol krajskému súdu, ţe sa neriadil názormi odvolacieho súdu vyslovenými v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sţo/366/2009 zo dňa 20.1.2011, ktorým zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.5.2009 o zastavení konania, citujúc v odvolaní časť jeho odôvodnenia. Poukázal na to, ţe súdne pojednávanie trvalo maximálne 10 minút, bolo odročené na vyhlásenie rozsudku a ţalobcovi nebolo dovolené argumentovať názormi a konštatovaním odvolacieho súdu vo vyššie označenom rozsudku. Namietal, ţe súd prvého stupňa sa neriadil dôsledne ustanovením § 157 ods. 2 OSP, a preto je jeho odôvodnenie nepresvedčivé. Ţalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K vecnej stránke odvolania a jednotlivým odvolacím dôvodom 3 8Sţo/39/2011 konštatovala, ţe ţalobca v priebehu súdneho konania neţiadal doplnenie dokazovania, súhlasil so skončením dokazovania. K odvolaciemu dôvodu, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, poukázala na to, ţe nie je celkom zrejmé, o ktoré skutočnosti ţalobca toto tvrdenie opiera; pokiaľ ţalobca svoje tvrdenie opiera o uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sţo/366/2009, ktorého časti doslovne prebral do svojho odvolania, zdôraznila, ţe týmto uznesením najvyšší súd riešil nedôvodnosť zastavenia konania súdom prvého stupňa, avšak nezaoberal sa hodnotením dôkazov vo veci samej. Ţalovaná naďalej zotrvala na svojich doterajších vyjadreniach. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) s tým, ţe miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 1, 3 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné priznať úspech. Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá ţaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu, ktorým bolo jeho stanovisko zo dňa 5.11.2007 č. p.: PA-56/PVZV/2007, ktorým nebolo ţalobcovi umoţnené vykonať obhajobu dizertačnej práce, pričom odvolací súd v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovanej najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovanej. Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán v preskúmavanej veci postupoval v intenciách na vec sa vťahujúcich právnych noriem a jeho rozhodnutie moţno povaţovať za skutkovo správne a v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov súd prvého stupňa rozhodol v danej veci skutkovo a právne správne, keď ţalobu ako nedôvodnú zamietol. Po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov ţalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Keďţe sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Ţalobca odôvodnil odvolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu tým, ţe c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ OSP). 4 8Sţo/39/2011 Najvyšší súd k tomu povaţuje za potrebné uviesť, ţe dôvodom odvolania nemôţu byť síce tvrdené, avšak nekonkretizované vady v konaní, či v právnom úsudku krajského súdu. Vymedzenie rozsahu odvolania a špecifikácia jeho dôvodov leţí na odvolateľovi v dôsledku dispozičnej zásady, ktorá ovláda i odvolacie konanie. Uvedenie konkrétnych námietok nemoţno - tak ako to urobil ţalobca - nahradiť púhym odkazom na zákonné ustanovenia. Konkretizáciu namietaných nedostatkov právneho názoru krajského súdu nemoţno účinne nahradiť iba zhrnutím, ţe tieto právne závery ţalobca neprijíma a nesúhlasí s nimi. Prevaţnú časť odvolania ţalobcu nemoţno povaţovať za samostatné námietky, nakoľko ţalobca v ňom cituje odôvodnenie predtým vydaného rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu o zastavení konania pre neodstránenie vád ţaloby, keďţe mal za to, ţe ţalobca dôvody ţaloby doplnil, teda z jej obsahuje zrejmé, čoho sa domáha, poukazujúc pritom na prílišný formalizmus postupom krajského súdu pri posudzovaní úkonov ţalobcu, ktorý nie je v súlade s princípmi spravodlivého procesu. Meritom veci, teda preskúmaním zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu ţalovanej sa odvolací súd vo vyššie citovanom rozhodnutí nezaoberal. Pokiaľ ţalobca všeobecne vytýkal krajskému súdu, ţe v napadnutom rozsudku nerešpektoval názor odvolacieho súdu, bez bliţšej konkretizácie, v čom bol postup krajského súdu v rozpore s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, nemoţno tejto odvolacej námietke priznať právnu relevanciu. Práve naopak, krajský súd tým, ţe predmetnú vec meritórne prejednal a o nej rozhodol, a to v rozsahu a z dôvodov podanej ţaloby, postupoval v súlade s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom. Vychádzajúc z uvedeného a s ohľadom na to, ţe odvolanie ţalobcu neobsahuje ţiadne nové právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a s pouţitím § 246c ods. 1 vety prvej OSP. Ţalobca v odvolacom konaní nemal úspech, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Úspešná ţalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa
- júna 2012 JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková