Obsah (8)

§ 419§ 420§ 421§ 431§ 432§ 440§ 442§ 447

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/9/2022 Identifikačné číslo spisu: 6119373777 Dátum vydania rozhodnutia: 18.04.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Nemčeková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 419

CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 34.

§ 420písm.

f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces 35.

§ 421ods.

1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 36.

§ 431ods.

1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom spočíva táto vada.( § 431 ods. 2 CSP) 37.

§ 432ods.

1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) 38.

§ 440CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

39.

§ 442CSP, dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil odvolací súd.

40. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania, vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.

1. f)CSP 41. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval primárne z ust. § 420 písm.
2. f)CSP, nakoľko mu ako žalobcovi mal súd nesprávnym procesným postupom znemožniť, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K tvrdenej vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením § 420 písm.
3. f)CSP malo dôjsť v dôsledku toho, že odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie) nevykonal navrhovaný dôkaz konkurzným spisom a tiež tým, že sa podľa názoru dovolateľa odvolací súd neoboznámil so zvukovou nahrávkou z pojednávania zo dňa 24.09.2020 pred súdom prvej inštancie. 42. Ustanovenie § 420 písm.
4. f)CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany ako dôsledok nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Relevantnými znakmi, charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, sú zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. 43. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05 ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07 ). 44. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 45. V súvislosti s namietanými nedostatkami vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd zdôrazňuje, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie sporových strán (§ 185 ods. 1 CSP). Súd hodnotí predložené dôkazy, resp. vykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a následne ich hodnotí podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. 46. Dovolací súd konštatuje, že už v judikáte R 37/1993 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3-4/1993, ktorý je aplikovateľný aj od 1. júla 2016 pre konania podľa CSP, najvyšší súd uviedol, že „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.“ 47. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle ust. § 420 písm.
5. f)CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčené (obdobne R 125/1999, R 6/2000). Rovnako, pokiaľ by aj súd niektorý z vykonaných dôkazov vyhodnotil nesprávne, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné. 48. Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (viď sp. zn. I. ÚS 46/05, sp. zn. II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla1993, séria A. č.254-B, s. 49, § 30). 49. Najvyšší súd (obdobne aj Ústavný súd SR) už ustálene judikuje, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo strany, aby všeobecný súd prijal jej hodnotenie dôkazov alebo vykonal všetky ňou navrhnuté dôkazy, avšak v prípade ich nevykonania je povinný tento svoj postup v konečnom rozhodnutí primerane odôvodniť. Avšak len bežná polemika strany so skutkovým názorom alebo s postupom súdu pri vykonávaní dokazovania spravidla nezakladá vadu, ktorá by zasahovala do práva na spravodlivý proces. 50. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle ust. § 420 písm.
6. f)CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil. 51. V odôvodnení napadnutého rozsudku je zreteľne vyjadrené, prečo odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Odvolací súd tým, že sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré ako vecne správne potvrdil, aproboval aj všetky dôvody, pre ktoré už súd prvej inštancie považoval relevantné skutkové zistenia za dostatočné pre prijaté skutkové a právne závery, potrebné pre rozhodnutie vo veci. Osobitne k odvolacej námietke nevykonania žalobcom všeobecne navrhovaného dokazovania celým konkurzným spisom tak, že až v procese jeho oboznamovania súdom by žalobca zisťoval a označil, ktoré listiny z tohto spisu by prípadne mohli podporiť jeho žalobu (viď odôvodnenie dovolania v bode 2), sa odvolací súd podrobne a náležite vyjadril v ods. 64 a 65 napadnutého rozsudku. V tomto ohľade svoj záver o absencii takého procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorým by došlo k porušeniu práva strany na spravodlivý proces, oprel o procesnoprávne hľadisko, keďže žalobca nepredložil konkrétny návrh na vykonanie konkrétnych dôkazov - listín z konkurzného spisu - pričom o obsahu konkurzného spisu musel mať ako účastník konkurzného konania vedomosť. Taktiež svoj záver odôvodnil nehospodárnosťou vykonania tohto dôkazu, nakoľko zo zoznamu veriteľov predloženého žalovaným vyplývalo, že sa medzi nimi nenachádzali bankové či nebankové subjekty poskytujúce úvery. V neposlednom rade odvolací súd akcentoval aj zmätočnosť argumentácie žalobcu, ktorý na jednej strane proklamoval, že si pred refinancovaním úveru žalovaného overoval, či má žalovaný aj iné záväzky zo zmlúv o úvere, pričom zároveň navrhoval vykonanie dôkazu, ktorý mal preukázať, že jeho vlastný záver v rámci posudzovania bonity dlžníka, neobstojí. 52. Dovolací súd považuje vyššie uvedené odôvodnenie k nevykonaniu dokazovania, v časti namietanej dovolateľom, prezentované odvolacím súdom v napadnutom rozsudku, za postačujúce a právne substancované. 53. Žiada sa len dodať, že pokiaľ takéto dôvody neboli primárne vyjadrené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, dovolací súd prihliadol na to, že v prípade napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ide o rozhodnutie potvrdzujúce rozhodnutie súdu prvej inštancie, s ktorým tak aj čo odôvodnenia tvorí jeden organický celok. Tu dovolací súd poukazuje na vlastnú stále použiteľnú judikatúru, podľa ktorej podmienka dovolania podľa § 237 písm.
7. f)O.s.p. (aktuálne § 420 písm. f/ CSP) nie je splnená, v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie (rozsudok najvyššieho súdu z 30. júna 1992, sp. zn. 2Cdo/29/1992, v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR ako R 39/1993). V tomto prípade teda namietaný procesný postup z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie nespĺňal podmienku intenzity porušenia dosahujúcej až ústavnoprávny rozmer. 54. Dovolací súd, v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovými závermi odvolacieho súdu, akcentujúc v zmysle čl. 17 CSP princíp hospodárnosti, na dôvažok uvádza, že ani prípadné vykonanie (doposiaľ žalobcom nešpecifikovaných listín) z konkurzného spisu, by vzhľadom na charakter v konaní zistených veriteľov žalovaného, už vykonané overenie záväzkov žalovaného v rozhodnom čase zo strany žalobcu, dosiahnuté základné vzdelanie žalovaného, či jeho presvedčenie, že pridelením právnej pomoci centrom pre konanie o konkurze došlo k jeho oddlženiu, by nemalo, z hľadiska ustálenia skutkového stavu, na doteraz vyvodené závery súdov nižších inštancií, zásadný vplyv. 55. Pokiaľ tiež dovolateľ označil procesný postup súdov oboch nižších inštancií a napadnuté rozhodnutie za arbitrárne, a to preto, že vecne nevyhovelo jeho žalobnému nároku, tak ide len o prejav nespokojnosti žalobcu s výsledkom sporu, a nie o prípustné a dôvodné výhrady voči procesnému postupu súdov v prvoinštančnom a odvolacom konaní. Dovolací súd preskúmaním veci z hľadiska podaných dovolacích dôvodov nezistil arbitrárnosť v zmysle svojvôle súdov nižších súdov v konaní o spore, či pri formulovaní dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu napadnutého dovolaním. Z procesného hľadiska preskúmavané rozhodnutie odvolacieho súdu obsahovalo dostatočnú právnu argumentáciu k relevantným odvolacím námietkam žalobcu a je dostatočne odôvodnené. Odvolacími námietkami žalobcu sa odvolací súd zaoberal a nie je možné vytýkať súdom oboch inštancií, že sa vo svojich rozhodnutiach nestotožnili s argumentáciou žalobcu a jeho názorom na skutkový a právny stav veci. 56. K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď uviedol, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17). O taký prípad však v danej veci nejde, keďže z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sú dostatočne zrejmé dôvody vedúce k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie. 57. Ďalšou výhradou žalobcu, vyvodzovanou ako dovolací dôvod z ust. § 420 písm.
8. f)CSP, je domnelé nevypočutie odvolacím súdom zvukového záznamu z pojednávania uskutočneného 24.09.2020 pred súdom prvej inštancie. Najvyšší súd konštatuje, že dovolacia argumentácia dovolateľa v tejto časti ide zjavne nad rámec ustanovenia § 420 písm.
9. f)CSP, ktoré, ako už bolo vyššie povedané, ako prípustný dovolací dôvod normuje porušenie práva na spravodlivý proces v relevantnej intenzite. Tvrdenie žalobcu v tomto prípade však predstavuje iba jeho nepodložený, subjektívny pocit, ktorý okrem toho, že zasahuje do voľnej úvahy súdu pri hodnotení skutkového stavu (ktorým je dovolací súd viazaný), dokonca nemá oporu ani v samotnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu. Odvolací súd sa s námietkou žalobcu zreteľne vysporiadal v bode 54. odôvodnenia rozsudku, keď uviedol, že žalobcove vyjadrenia plynúce z jeho písomných podaní či prednesov na pojednávaní nenapĺňali predpoklady popierajúceho tvrdenia, resp. tvrdenia, že skutočnosti „prebiehali inak“ (§ 151 ods. 2 CSP). 58. Pokiaľ aj zvyšná časť námietok dovolateľa týkajúcich sa procesného postupu súdov v konaní [hoci v dovolaní ďalej uvádzaných k § 421 ods. 1 písm.
10. b)CSP] smerovala v podstate k nesprávne zistenému skutkovému stavu a z neho vyplývajúcemu nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, tak dovolací súd uvádza, že v tejto časti dovolania nešlo o prípustné dovolacie dôvody. Obsahom týchto námietok bola argumentácia žalobcu, že len za vykonania ďalšieho dokazovania „o majetkových pomeroch žalovaného, zoznamu veriteľov a ďalších skutočnostiach, ktoré rozhodne mali vplyv na objasnenie skutkového stavu veci a skutočností, ktoré sa v konaní javili ako rozporuplné, by vedel konajúci súd dospieť k takému rozhodnutiu, ktoré nevyvoláva otázniky nad jeho zákonnosťou“. Ďalej uviedol, že „(z)ákladnou otázkou v tejto veci je preskúmanie skutkového stavu veci a následná aplikácia ustanovenia § 166g zákona o konkurze o reštrukturalizácii“. Na rozdiel od záverov napadnutého rozhodnutia bolo podľa žalobcu potrebné vychádzať zo stavu, že žalovaný nepredložil žiadne relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, svojou výpoveďou na pojednávaní priznal, že nebol platobne neschopný, klamlivým konaním v predzmluvných vzťahoch uviedol žalobcu do omylu a že, v kontexte časových súvislostí medzi žiadosťou o poskytnutie úveru a iniciovaním oddlženia, sa snažil obohatiť na úkor žalobcu. 59. Dovolací súd k tejto časti dovolania týkajúcich sa dôvodov v zmysle § 420 písm.
11. f)CSP sumarizuje, že inštitút dovolania je súčasťou subsystému opravných prostriedkov, ktorými možno za stanovených podmienok prelomiť právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov, pričom z hľadiska jeho prípustnosti, ako aj priebehu konania je primárne zameraný na odstránenie vád zmätočnosti a nesprávneho právneho posúdenia veci, a nie na odstránenie skutkových deficitov civilného sporového konania. Vady vyskytujúce sa v priebehu zisťovania skutkového stavu veci môžu zakladať porušenie práva na súdnu ochranu len celkom výnimočne, najmä v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla určitú intenzitu, pričom tieto vady sa prelínajú s právom na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (vrátane aspektu predvídateľnosti a presvedčivosti) a prejavujú sa primárne ako deficit primeraného odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu. Ide o prípady tzv. opomenutých dôkazov (nevykonanie dôkazného prostriedku bez vecného zdôvodnenia v odôvodnení konečného rozhodnutia) a extrémneho nesúladu medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi na jednej strane a vykonanými dôkazmi na strane druhej. Uvedené v tu preskúmavanej veci nenastalo. 60. Dovolací súd dodáva, že v sporovom konaní súd pri rozhodovaní vychádza zo skutkového (nie skutočného) stavu veci, zisteného podľa výsledkov dokazovania a jeho hodnotenia. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne vysvetlil dôvody potvrdenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, uviedol podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, zhrnul skutkový stav a tiež ako právne vec posúdil, v potrebnom rámci sa vyjadril aj k námietkám k procesnému postupu v konaní, preto napadnuté rozhodnutie nemožno z hľadiska námietok dovolateľa považovať za arbitrárne resp. nedostatočne odôvodnené a z tohto dôvodu za vykazujúce vady zmätočnosti v zmysle ust. § 420 písm.
12. f)CSP. 61. Z vyššie uvedených dôvodov boli vo vzťahu k tejto časti dovolania splnené podmienky pre jeho odmietnutie podľa § 447 písm.
13. c)CSP ako podaného proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 421 ods. 1 CSP) 62. Dovolateľ prípustnosť dovolania kumulatívne vyvodzoval aj z dôvodov ním výslovne odvodzovaných z ust. § 421 ods. 1 písm.
14. b)CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 63. Pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Pokiaľ dovolateľ nevymedzí ním tvrdený dovolací dôvod uvedeným spôsobom, je to dôvodom pre odmietnutie dovolania

§ 447písm.

1. f)CSP, podľa ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435. 64. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania. 65. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku, ktorá je pre konanie kľúčová, a ktorá doposiaľ nebola predmetom posúdenia zo strany dovolacieho súdu a b/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP. 66. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska ust. § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP, musí mať charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o právnu otázku, nie o otázku skutkovú. Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa rozumie tak otázka hmotnoprávna ako aj procesnoprávna. Musí však ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, teda vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu, aj keby bola v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Dôvodnosť prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). 67. Dovolateľ úvodom konštatuje, že namietané nesprávne právne posúdenie podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
5. b)CSP vidí v nesprávnom posúdení otázky poctivého zámeru dlžníka, resp. žalovaného. V ďalšom texte dovolania svoju konštatáciu odôvodňuje skutkovými okolnosťami, zdôrazňujúc konverzáciu žalovaného s jeho kamarátom, ktorý mu mal povedať, že osobný bankrot sa oplatí, a taktiež (podľa názoru žalobcu) nesprávnym uvedením skutočností zo strany žalovaného v žiadosti o úver - o neexistencii iných pôžičiek a úverov, z ktorých by bol povinný. 68. Dovolateľ námietku o nepoctivom zámere žalovaného zakladá na svojich vlastných skutkových záveroch, ktoré však nekorešpondujú, resp. sú v rozpore so skutkovým stavom v konaní ustáleným oboma súdmi nižších inštancií. Na str. 6 dovolania dovolateľ dokonca najvyšší súd výslovne žiada o preskúmanie skutkového stavu veci a následne o posúdenie správnosti aplikácie ustanovení ZKR. 69. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že právna otázka o správnosti posúdenia poctivého zámeru dlžníka v kontexte ustáleného skutkového stavu síce je otázkou právnou, vyplývajúcou najmä z ust. § 166g ods. 2 ZKR, avšak z dovolania žalobcu vyplýva, že ťažiskom jeho námietok je (podľa jeho názoru) predovšetkým nesprávne zistený skutkový stav, na ktorý uvedené právne posúdenie, dovolateľom tým pádom považované za nesprávne, bezprostredne nadväzuje. Dovolateľ tu najvyšší súd nežiada (rýdzo) o prieskum právneho záveru odvolacieho súdu, ale o prieskum skutkovej „kapitoly“ konania, ktorú uzatvárajú súdy nižšej inštancie. 70. Dovolací súd zdôrazňuje svoj záver, prijatý už v minulosti, že dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou (tzv. skutkovým súdom), a preto sa ním nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a z tohto hľadiska ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania (viď 5Obdo/69/2016, publikované pod č. 25 v ZSP 3/2017). 71. Ako vyplýva z vyššie prezentovanej judikatúry, dovolací súd nie je skutkovou inštanciou, ale inštanciou právnou, abstrahujúcou a odpovedajúcou na právne otázky, formulované za splnenia podmienok prípustnosti dovolacích dôvodov. V logickej nadväznosti na to, inštitút dovolania nemožno považovať za „druhé/ďalšie odvolanie“ spôsobilé namietať skutkové okolnosti. 72. Preto v tej časti dovolania, ktorá sa viazala na dovolateľom kritizované skutkové závery uzavreté v konaní pred súdmi nižších inštancií a na žalobcom podsúvaný vlastný náhľad na skutkový stav, podľa názoru dovolateľa relevantný pre rozhodnutie veci, neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1, 2 CSP, § 421 ods. 1 CSP). 73. Dovolanie podané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci musí mať určitú kvalitu, a to v tom, že musí zodpovedať náležitostiam podľa § 432 ods. 1 a 2 CSP. Podľa doktríny „(u)platnenie dovolacích dôvodov je plne v dispozícii strán konania. Zákon kladie na ich vymedzenie prísne kvalitatívne nároky (§ 431 ods. 2, § 432 ods. 2, § 433), čo súvisí aj s požiadavkou povinného zastúpenia. ... Nesprávne právne posúdenie môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok napadnutého rozhodnutia. Ak bude dovolateľ tvrdiť, že súdy z vykonaného dokazovania nezistili správne skutkový stav a nesprávne vec právne posúdili, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý považoval za dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým zisteniam. Nemôže byť v tomto smere postačujúce, nakoľko je dovolací súd viazaný obsahovým vymedzením dovolacieho dôvodu, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo uvedené len odkazom na zákonné ustanovenie, ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne uviedol právnu otázku a uviedol, prečo zaujal odvolací súd nesprávny právny názor na jej riešenia.“ (Števček, M., Ficová, J., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2022, s. 1604, s. 1606). 74. Uvedené kritériá prípustnosti dovolanie žalobcu nespĺňa v tej časti ním uplatnených dovolacích dôvodov, v ktorých námietku nesprávneho právneho posúdenia veci spája s námietkou o nesprávne zistenom skutkovom stave. 75. Odhliadnuc od vyššie uvedeného dovolací súd považuje za potrebné dodať, že z komplexu skutkových záverov prijatých vo veci súdmi oboma nižších inštancií, žalobcom tvrdený nepoctivý zámer žalovaného vyvodiť nemožno. Odvolací súd sa s námietkami predostretými žalobcom vysporiadal dostatočne predovšetkým v bode 60. odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď uzavrel, že v danom prípade samotná (podrobne obsahovo nezistená) informácia, žalovaným nadobudnutá od kamaráta (bližšie nezistenej osoby), o účinkoch oddlženia, nevylučuje nevedomosť žalovaného o tom, že sa tieto účinky mali vzťahovať aj na „nový úver“, o to viac berúc ohľad na uistenie, ktoré žalovaný dostal od samotnej zamestnankyne žalobcu. V bode 65. odôvodnenia rozsudku odvolací súd akcentuje, že žalobca si sám zisťoval, či má žalovaný iné úvery, pričom dospel k zápornej odpovedi - z uvedeného vyplýva, že údaj v žiadosti o refinancovanie úveru, v zmysle ktorého žalovaný tvrdil, že nemá povinnosť hradiť iné úvery a pôžičky, bola v súlade so záverom posúdenia jeho bonity žalobcom. Naviac, ostatní účastníci konkurzného konania neboli bankové či nebankové subjekty poskytujúce úvery a pôžičky, a preto bol údaj dodaný žalovaným opodstatnene považovaný za správny. 76. Pokiaľ teda dovolateľ v rámci ním formulovaných dôvodov dovolania v podstate žiadal dovolací súd o preskúmanie a prehodnotenie skutkového stavu vyvodeného z dokazovania a uzavretého zo strany súdov nižších inštancií, nemožno jeho otázku k správnosti posúdenia poctivého zámeru žalovaného ako dlžníka kvalifikovať ako otázku právnu, spĺňajúcu predpoklady prípustnosti podľa § 421 ods. 1 písm.
6. b)CSP vo väzbe na § 432 ods. 2 CSP. 77. Podľa obsahu dovolania ďalej dovolateľ najvyššiemu súdu adresoval otázku, či možno jeho popretie skutkových tvrdení považovať za dostatočné, resp. kvalifikované v zmysle § 151 ods. 2 CSP. 78. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 30. septembra 2020, sp. zn. 4Obdo/86/2019, v ktorom bolo dovolanie, obdobne sa o. i. koncentrujúce na kvalifikovanosť popretia skutkových tvrdení protistranou, posúdené ako neprípustné z dôvodu skutkového charakteru takých dôvodov, a teda mimo mantinely prieskumnej právomoci dovolacieho súdu. Dovolací súd v tu posudzovanej veci nemá dôvod odchýliť sa od tohto posúdenia, a predmetnú otázku považuje za týkajúcu sa skutkového stavu veci, a teda z hľadiska vecného dovolacieho prieskumu za neprípustnú. Len sa žiada dodať, že na uvedený záver nemá vplyv to, že v uvádzanom prípade (sp. zn. 4Obdo/86/2019) bola prípustnosť námietky k správnosti popretia vyvodzovaná v zmysle § 420 písm.
7. f)CSP ako zmätočnostná vada procesného postupu súdu. Ak je však raz (obdobná) dovolacia otázka posúdená ako skutková podľa jedného dovolacieho dôvodu, nemalo by logiku prijímať iný záver ani pri inom dovolacom dôvode (§ 421 CSP). 79. V predmetnej veci je však podstatné to, že odvolací súd sa s vyššie uvedenými námietkami žalobcu riadne vysporiadal. Vyjadrenia žalobcu posúdil ako nespadajúce pod náležité popretie podľa § 151 ods. 2 CSP (body 53. až 55. odôvodnenia napadnutého rozsudku), pričom podrobne vysvetlil a zdôraznil, že aby popretie mohlo mať svoje zákonom stanovené účinky, musí ísť o popretie kvalifikované, konkrétne a určito uvádzajúce, napr. tak, že „sa dej odohral iným spôsobom“. V tomto ohľade závery odvolacieho súdu možno označiť za riadne odôvodnené a substancované. 80. Ďalšia otázka vyplývajúca z dovolania sa týka tzv. negatívnej dôkaznej teórie, t. j. či je sporová strana povinná preukazovať skutočnosti, ktoré sa nestali. Dovolateľ namieta, že uvedená požiadavka by bola objektívne nemožná - žalobca teda podľa jeho názoru nebol povinný preukázať, že zo strany žalovaného nebol informovaný o jeho podanej žiadosti o zastupovanie (centrom) v konkurznom konaní. 81. Ako vyplýva z dikcie ust. § 421 ods. 1 CSP, otázka predložená dovolaciemu súdu v zmysle tohto ustanovenia musí byť pre jeho rozhodnutie kľúčová, resp. musí byť od nej závislé - v opačnom prípade nenapĺňa predpoklad jej prípustnosti. Ťažisko argumentácie dovolateľa sa však aj v tejto časti týka dokazovania a ustálenia skutkového stavu v konaní pred súdmi nižšej inštancie. Napriek tomu dovolací súd uvádza, že v danom prípade otázka týkajúca negatívnej dôkaznej teórie z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP „kľúčová“ nie je. Odvolací súd totiž od žalobcu v skutočnosti nevyžadoval preukázanie negatívnej skutočnosti, ale pre rozhodnutie vo veci zásadnej skutočnosti vymedzenej pozitívne, a to existencie nepoctivého zámeru žalovaného pri uzavieraní Zmluvy o úvere. 82. Pre vylúčenie prípadných pochybností dovolací súd dodáva, že súdy nižších inštancií, popri ust. § 166g ods. 2 písm.
8. g)a
9. h)ZKR aplikujúc aj ust. § 166g ods. 4 ZKR, sa celkom správne neuspokojili iba s preukázaním „neuvedomelosti“ žalovaného. Žalobu zamietajúce rozhodnutie, potvrdené napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu, totiž spočívalo na kľúčovom závere o neunesení dôkazného bremena k tvrdeniu, že dlžník poctivý zámer pri podpise predmetnej Zmluvy o úvere nemal, a to s ohľadom na konkrétne, v konaní preukázané, skutkové okolnosti prípadu. 83. Ani prípadná námietka prílišného „dôkazného zaťaženia“ žalobcu ako veriteľa neobstojí, nakoľko je logickým protipólom ustanovenia § 166g ods. 4 ZKR, ktoré kladie požiadavku miernejšieho posúdenia poctivého zámeru u dlžníka, ktorý o. i. dosiahol iba základné vzdelanie, resp. bol postihnutý životnou udalosťou, ktorá sťažila jeho uplatnenia v spoločnosti. Najvyšší súd konštatuje, že ak by aplikácia § 166g ods. 4 ZKR neimplikovala zvýšené nároky na unesenie dôkazného bremena veriteľa, zakotvenie uvedeného ustanovenia by nemalo prakticky žiaden význam. 84. V konaní o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka podľa ust. § 166g ods. 2 ZKR v prípade splnenia podmienok ustanovených § 166g ods. 4 ZKR je opodstatnené vyžadovať, aby veriteľ preukázal (pozitívne formulované) napríklad (nie však výlučne) aj také okolnosti, že sa dlžníka pred uzavretím úverovej zmluvy dopytoval, či inak aktívne zisťoval, či si dlžník podal prihlášku do konkurzu, resp. žiadosť Centru právnej pomoci o zastupovanie v konkurznom konaní. Uvedený dopyt (zisťovanie) možno charakterizovať ako naplnenie jednej z povinností veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v príslušnom znení. Veritelia nemôžu nenáležité plnenie svojich povinností v predzmluvných vzťahoch sanovať žalobou o zrušenie oddlženia dlžníka, ktoré má pre dotknuté subjekty zásadné „erga omnes“ účinky a vzhľadom na ex post charakter predstavuje zásadný zásah do právnej istoty všetkých dotknutých subjektov. 85. Dovolací súd teda k námietke ohľadom tzv. negatívnej dôkaznej teórie uzatvára, že vzhľadom na pozitívne vymedzený základ dôkazného bremena veriteľa (dovolateľa), nemožno kvalifikovať túto otázku ako kľúčovú pre dané konanie a rozhodnutie. Od dovolateľa sa vyžaduje preukázanie pozitívnej skutočnosti - nepoctivý zámer dlžníka. 86. Len na margo zdôrazňovania dovolateľom svojho postavenia veriteľa, ktorý je bankou, a ktorý chce zo svojej činnosti prirodzene dosahovať zisk, v opozite ku namietanému správaniu dlžníka, dovolací súd poukazuje aj na povinnosť takého veriteľa, plynúcu z komplexu právnych predpisov týkajúcich sa jeho postavenia ako banky, ako aj z charakteru bankovej činnosti - konať s odbornou starostlivosťou, osobitne pri poskytovaní úverov vo vzťahu k spotrebiteľom. 87. Dovolateľ taktiež namieta nesprávnu aplikáciu zásady iura novit curia, s tým, že odvolací súd sa pri posudzovaní poctivého zámeru žalovaného obmedzil iba na dôvody podľa § 166g ods. 2 písm.
10. g)a
11. h)ZKR, a z dôvodu uplatnenia ustanovení o koncentrácii v konaní, sa odmietol zaoberať ďalším dôvodom nepoctivosti zámeru dlžní