1, ods. 3 Tr. zák. účinného do
1 písm. b/, písm. c/, písm. d/ a písm. e/ Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) sa napadnutý rozsudok z r u š u j e v celom rozsahu. I. Na základe § 259 ods. 3 Tr. por. sa obţalovaný M. V., nar. X. v K., trvale bytom v K., naposledy ţivnostník, t. č. na neznámom mieste 2 6 To 3/2009 u z n á v a z a v i n n é h o, ž e ako jeden zo spoločníkov a zástupcov spoločnosti B., so sídlom v K., ul. P. č. X., 1/ dňa
1, ods. 5 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z. z. Z a t o s a o d s u d z u j e :
5 za pouţitia § 40 ods. 1 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z. z. na trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov nepodmienečne.
3 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z. z. sa obţalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny. II. Na základe § 259 ods. 1 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) v oslobodzujúcej časti rozsudku sa vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 18. decembra 2008, sp. zn. 1 T 11/02, uznal obţalovaného M. V. za vinného z pokračovacieho trestného činu skrátenia dane
1, ods. 3 Tr. zák. (v znení zákona č. 557/1991 Zb.) účinného v čase spáchania 7 6 To 3/2009 trestného činu, a to na skutkovom základe uvedenom v bodoch 1/ aţ 5/ tohto rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Za to bol odsúdený
3, s pouţitím § 40 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov.
2 písm. a/ Tr. zák. bol na výkon tohto trestu zaradený do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny. Krajský súd v Košiciach zároveň uvedeným rozsudkom
c/ Tr. por. účinného do
1, ods. 4 Tr. zák. účinného v čase spáchania trestného činu, ktorý mal spáchať tak, ţe dňa 21. septembra 1992 v L., v sídle firmy L., vylákal od štátneho podniku Z. 4 ks univerzálnych nakladačov čelných UNC 060 výr. č. X., X., X. a X. v hodnote 1 229 610 Kčs, 3 ks univerzálnych nakladačov čelných UNC 750 výr. č. X., X. a X. v hodnote 930 000 Kčs a 1 ks presuvného podkopu výr. č. X. v hodnote 99 000 Kčs a to tak, ţe s poškodeným, zastúpeným mandatárom L., uzatvoril kúpnu zmluvu č. X., pričom dohodnutú kúpnu cenu do dnešného dňa neuhradil, čím poškodenému spôsobil škodu vo výške 2 258 610 Sk, lebo nebolo dokázané, ţe tento skutok spáchal obţalovaný. Proti uvedenému rozsudku (s výnimkou jeho oslobodzujúcej časti) podal v zákonnej lehote obţalovaný M. V., prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Š. J., odvolanie. V odôvodnení uvedeného odvolania obţalovaný konkrétne k bodu 1/ rozsudku uviedol, ţe v tejto časti bol uznaný vinným najmä na základe odvolávania sa na výpoveď svedka J. P., ktorý síce na hlavnom pojednávaní tvrdil, ţe ho nepozná, avšak v prípravnom konaní
tvrdenia súdu uviedol, ţe sa mu mal prestaviť ako zástupca firmy B. menom V., pričom jeho totoţnosť si overoval v predloţenom cestovnom pase. Ako obţalovaný poznamenal, svedok J. P. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní uviedol, ţe s ním jednal sám a na overenie jeho totoţnosti si vyţiadal výpis z podnikového registra. V rámci uvedeného výsluchu bola tomuto svedkovi ukázaná aj jedna jeho fotografia, o ktorej povedal, ţe by to mohol byť on, 8 6 To 3/2009 nie je si však istý, čo však nemoţno
obţalovaného povaţovať za procesne relevantný dôkaz – opoznávanie jeho osoby. Okrem uvedeného namietal, ţe sa v spise nenachádza originál výpisu z podnikového registra, ktorým sa mal preukázať a taktieţ, ţe všetky doklady súvisiace s prevzatím tovaru sa nachádzajú v spise len vo forme fotokópií, na ktorých je dokonca skomolené jeho meno na V., V., a to aj napriek tomu, ţe súd uloţil na hlavnom pojednávaní dňa 19. júna 2005 svedkovi J. P. zaslať originály dokladov. Na záver k tomuto bodu dodal, ţe hoci je aj na niektorých dodacích listoch napísané číslo jeho cestovného dokladu, nebolo potvrdené, ţe ho predkladal on. Pokiaľ ide o bod 2/ napadnutého rozsudku, obţalovaný poznamenal, ţe ako jeden z podstatných dôkazov pre uznanie jeho viny súd uvádza výpoveď svedka Ing. A. Š., ktorý ho mal v prípravnom konaní opoznať ako osobu odoberajúcu tovar bez dane z obratu. Obţalovaný však poukázal na to, ţe v rámci predmetného výsluchu bola tomuto svedkovi predloţená len 1 fotografia, ku ktorej sa mal vyjadriť, pričom táto fotografia sa pri výsluchu svedka ani nenachádza. Podobne svedkovi PhDr. P. Š. vyšetrovateľ v prípravnom konaní predloţil 1 fotografiu muţa, ktorého však s plnou istotou neopoznal, pričom podotkol, ţe v čase, keď on jednal s osobou vystupujúcou v mene firmy B., tak táto osoba vyzerala úplne ináč. Obţalovaný ďalej uviedol, ţe len v tomto bode boli zaistené originály dokladov a do konania bol pribratý Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru Bratislava, na vypracovanie znaleckého posudku z odboru kriminalistiky – písmoznalectvo, ktorý mal určiť, kto je pisateľom sporných podpisov na piatich faktúrach. Zároveň podotkol, ţe vo všetkých prípadoch pritom išlo o tzv. parafy, šifry, nie o písaný text. Obţalovaný sa z dôvodu nesúhlasu so záverom spracovateľky posudku Mgr. A. N. uţ v rámci konania na súde obrátil prostredníctvom svojho obhajcu na renomovaného znalca z odboru písmoznalectvo, ktorý však pre zdravotné a osobné problémy znalecký posudok nespracoval v čase, počas ktorého mal sporný materiál k dispozícii, no obţalovaný interpretoval jeho záver o tom, ţe pre jednoznačné a nespochybniteľné určenie pisateľa sporného podpisu je nedostatočné skúmať len parafy, šifry. Tieţ záver druhého osloveného znalca bol taký, ţe predloţený materiál na skúmanie je nedostatočný na prijatie záveru o pisateľovi. Záverom obţalovaný poznamenal, ţe k ďalším odberom tovaru neboli zabezpečené originály dokladov. 9 6 To 3/2009 K bodu 3/ napadnutého rozsudku obţalovaný skonštatoval, ţe k prijatiu záveru o jeho vine v tejto časti viedli súd zistenia z prečítaných výpovedí svedkov Ing. M. K., M. H., J. K. a A. H. Iba Ing. M. K. pritom prišiel do styku so zástupcom spoločnosti B., ktorý sa mu preukázal výpisom z podnikového registra, avšak tento ho ani neopoznal a ani neposkytol taký opis osoby, ktorý by umoţňoval prijať záver o jeho účasti na tomto skutku. Obţalovaný zdôraznil, ţe ani v tomto prípade neboli zaistené originály dokladov k jednotlivým obchodným prípadom. Pokiaľ ide o bod 4/, obţalovaný poznamenal, ţe v tejto súvislosti boli na hlavnom pojednávaní prečítané výpovede svedkov Ing. O. P. a V. Š. z prípravného konania, kde títo popisovali okolnosti uzavretia obchodu so zástupcom spoločnosti B., ktorý sa preukázal výpisom z obchodného registra. S touto osobou jednal pritom iba svedok Ing. O. P. a z jeho výpovede
obţalovaného nebol získaný ţiadny dôkaz o tom, ţe by ho identifikoval ako páchateľa. Okrem toho obţalovaný opäť namietal chýbajúce originály dokladov. Čo sa týka bodu 5/ rozsudku, v styku so všetkými dodávateľmi tovaru (I.; O. a M.) vystupovala ako odberateľ spoločnosť C., v ktorej svedkovia R. K. a Ing. M. P. pracovali. Menovaní svedkovia mali pritom so zástupcom spoločnosti B. uzavretú len údajnú ústnu dohodu o sprostredkovaní. Obţalovaný uviedol, ţe krajský súd za jeden z rozhodujúcich dôkazov v tomto bode rozsudku povaţoval práve výpoveď svedka R. K. na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní, v ktorej tento popisoval kontakty so zástupcom spoločnosti B., pričom ako zástupcu identifikoval jeho. Z výpovede tohto svedka vyplýva okrem iného i tá skutočnosť, ţe on mal byť spolu s obţalovaným len pri odbere tovaru v T. a pri ďalších odberoch mal byť obţalovaný sám. Tomuto jeho tvrdeniu sa však
obţalovaného nevenovala pozornosť, pretoţe výsluchom pracovníkov zvyšných dvoch spoločností (I. a M.) mohlo byť zistené, či v týchto podnikoch skutočne bol za účelom odberu tovaru. Následne poukázal v tejto súvislosti na tvrdenie svedka Ing. J. R. (č. l. 852 spisu), ktorý pri výsluchu dňa 21. januára 1994 uviedol, ţe ako zástupca firmy C. vystupoval p. P. a osoby z fotoalbumu nikdy v ţivote nevidel. Nehovoriac uţ o tom, ako sa na doklady spoločností I. a M. dostali pečiatky C. a kto za tovar v P. a P. zaplatil. Obţalovaný je tieţ toho názoru, ţe svedok Ing. M. P. sa dostal do rozporu so svedkom R. K., keď odmietol v prípravnom konaní ako i na hlavnom pojednávaní akúkoľvek účasť na týchto obchodoch a ani obţalovaného neopoznal. Takisto 10 6 To 3/2009 podotkol, ţe v spise sa ani nenachádza ţiaden doklad o prevzatí tovaru spoločnosťou B. a tieţ o tom, ţe by menovaná spoločnosť dala nejaké peniaze na platby za tovar. Obţalovaný sa vyjadril tieţ k výpovedi svedkyne B. K., ktorá ho v rámci prípravného konania opoznala (vo fotoalbume) ako osobu, ktorá prišla v spoločnosti R. K. k nej potvrdiť realizáciu obchodu s liehovinami. Z jej výpovede vyplýva aj to, ţe
zmluvy o sprostredkovaní mal R. K. a Ing. M. P. dostať od firmy B. cez V. províziu, ktorú ale mali odovzdať do pokladne firmy C., čo neurobili. Nakoľko však táto svedkyňa uţ zomrela, nie je moţné zistiť, o akej zmluve o sprostredkovaní medzi spoločnosťami B. a C. vlastne hovorí, keďţe vo firme C. sa nenašli ţiadne doklady o obchodnom vzťahu medzi uvedenými spoločnosťami a svedok R. K. vypovedal, ţe medzi nimi nebola uzavretá ţiadna zmluva, len ústna dohoda. K vyššie uvedeným výsluchom svedkov R. K., Ing. M. P. a B. K. z prípravného konania obţalovaný súčasne uviedol, ţe títo boli vypočutí v priebehu mesiaca január 1994, pričom za tento skutok mu bolo vznesené obvinenie aţ dňa 8. marca 1994, a z toho dôvodu povaţuje tieto úkony za procesne nepouţiteľné. Okrem toho v súvislosti s výsluchom R. K. a B. K. spochybnil jeho opoznanie uvedenými svedkami vo fotoalbume i z toho dôvodu, ţe v texte týchto
obţalovaného procesne nepouţiteľných výpovedí sa síce uvádza, ţe títo ho opoznali na fotografii č. 5, no fotoalbum k tomuto úkonu pripojený nie je a nemôţe teda ísť o procesný úkon upravený v súčasnosti v § 126 Tr. por. (okrem iného aj pre to, ţe chýba predchádzajúci opis osoby). Hoci sa v spise na str. 886-888 a 908-911 nachádzajú fotoalbumy s nejasnými čiernobielymi fotografiami (či skôr siluetami osôb), nie je zrejmé, k čomu ich treba pripojiť. Obţalovaný pripúšťa, ţe tento procesný nedostatok bol čiastočne sanovaný v prípade svedka R. K. na hlavnom pojednávaní, kedy tento
súdu opoznal obţalovaného ako osobu, ktorá s ním uzavrela ústnu dohodu, no
obţalovaného ani v tomto prípade nešlo o procesný úkon
por., pretoţe po vstupe do pojednávacej miestnosti muselo byť svedkovi jasné, kto je obţalovaný. V súvislosti s týmto bodom bol vypočutý v prípravnom konaní a tieţ na hlavnom pojednávaní aj svedok Ing. M. U. Z jeho výpovede z prípravného konania vyplynulo, ţe viackrát sa stretol s osobou vystupujúcou pod menom V., ktorá sa mu preukázala výpisom z obchodného registra. Po dohode s touto osobou vycestoval do spoločnosti O. kde s pani Ing. J. Š. prejednal podmienky odberu liehovín. Obdrţal aj tlačivo na uzatvorenie hospodárskej zmluvy, ktoré 11 6 To 3/2009 odovzdal V. a ten mu vypísané tlačivo vrátil, pričom ako odberateľ bola uvedená nejaká maďarská spoločnosť. On sám nič nepodpisoval okrem nejakého dodatku, zmluvu odovzdal Ing. J. Š. Viackrát sa uţ s V. nestretol napriek tomu, ţe bol prítomný pri odbere tovaru v troch alebo štyroch prípadoch, miesto V. tam však bola iná osoba. Mená R. K. a Ing. M. P., ako aj názov spoločnosti C. mu nič nehovoria a pre túto spoločnosť nevykonával ţiadne aktivity. V prípravnom a ani na hlavnom pojednávaní ho tento svedok neopoznal, hoci mu bola jeho osoba povedomá. Z výpovede svedkyne J. Š. vyplýva, ţe táto dňa 21. februára 1992 v zastúpení O. so spoločnosťou C. ako odberateľom uzatvorila hospodársku zmluvu, pričom odberateľa zastupoval Ing. M. U., ktorý k vykonaniu úkonu predloţil písomné plnomocenstvo. Obţalovaný sa preto pýta, ţe pokiaľ sa mal teda stretnúť s Ing. M. U. a preukázať sa výpisom z obchodného registra ako zástupca spoločnosti B., ako je moţné, ţe menovaná spoločnosť nie je v nijakom vzťahu k odberu tovaru a pokiaľ sa Ing. M. U. predstavil menom a názvom spoločnosti B., ktorú mal zastupovať, ako je tieţ potom moţné, ţe Ing. J. Š. hovorí len o spoločnosti C., ktorú mal Ing. M. U. zastupovať a pritom predloţil aj písomné plnomocenstvo? Obţalovaný v tejto súvislosti súčasne upozornil na to, ţe
výpovede Ing. M. U. odovzdal Ing. J. Š. overenú kópiu výpisu z obchodného registra, avšak táto kópia sa v spise nenachádza. Obţalovaný k tomuto bodu ďalej uviedol, ţe na č. l. 899 spisu sa síce nachádza fotokópia objednávky B. pre C. zo dňa 2. marca 1992, no nie je jasné, na základe čoho mohla C. sprostredkovať odber tovaru uţ v dňoch 19, 26 a 27. februára 1992. Taktieţ nebolo
obţalovaného preukázané ani to, ţe uvedený doklad podpísal on. Navyše na č. l. 938, 939, 983 a 984 spisu sa nachádzajúce poštové poukáţky zaslané spoločnosťou C. pre spoločnosť O.
obţalovaného vyvracajú tvrdenia o priamej platbe za tovar. Obţalovaný na záver poukázal aj na tú skutočnosť, ţe keby sa tak stalo, ako to z prehľadu jednotlivých obchodných aktivít uvedených v bodoch 1/ aţ 5/ vyplýva, tak v jeden deň by musel byť vo viacerých prípadoch súčasne prítomný na niekoľkých miestach, čo objektívne nie je moţné. Uvedené
názoru obţalovaného preto vylučuje jeho účasť na spomenutých obchodných aktivitách, keďţe sa to nedá vykonať spôsobom, ţe by to všetko mal robiť on sám. 12 6 To 3/2009 Na základe vyššie uvedeného obţalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil a
1 Tr. por. vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach na nové prejednanie a rozhodnutie. Aj krajský prokurátor podal v zákonnej lehote odvolanie proti predmetnému rozsudku krajského súdu, presnejšie proti jeho oslobodzujúcemu výroku a výroku o treste.
jeho názoru sa prvostupňový súd pri tomto skutku nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a v dôsledku toho je rozsudok v oslobodzujúcej časti chybný a uloţený trest neprimeraný. Konkrétne krajský prokurátor uviedol, ţe dňa
názoru prokurátora odôvodňujú uznanie viny u obţalovaného M. V. aj pri predmetnom trestnom čine. Uvedený výrok by sa mal následne odraziť aj v prísnejšom treste uloţenom obţalovanému. Krajský prokurátor na základe vyššie uvedených dôvodov navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
1 písm. b/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. zrušiť a vec vrátiť
1 Tr. por. Krajskému súdu v Košiciach na nové prejedanie a rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací postupujúc s prihliadnutím na prechodné ustanovenie § 564 ods. 4 Tr. por. (zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) účinného od 1. januára 2006
predpisov dovtedy účinných, t.j.
zákona č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (o trestnom konaní súdnom), preskúmal
1 Tr. por. (po zistení, ţe neprichádza do úvahy rozhodnutie
) zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohli obţalovaný a prokurátor podať odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, prihliadajúc pritom i na prípadné chyby, ktoré v odvolaní neboli vytýkané a zistil, ţe odvolanie obţalovaného je dôvodné, avšak z iných neţ ním uplatnených dôvodov. Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora, toto je dôvodné len vo vzťahu k oslobodzujúcej časti napadnutého rozsudku. Najvyšší súd k týmto záverom dospel na verejnom zasadnutí konanom v neprítomnosti obţalovaného, keďţe odvolacie konanie prebehlo proti ušlému. Na takýto postup boli splnené podmienky stanovené v § 302 a nasl. Tr. por. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bodoch 1/ aţ 5/ tohto rozsudku, Najvyšší súd Slovenskej republiky pri skúmaní skutkového stavu zistil, ţe krajský súd tento ustálil v súlade s výsledkami 14 6 To 3/2009 dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Prvostupňový súd pritom vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu v súlade s ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por. a tieto aj správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 6 Tr. por. V odôvodnení rozsudku krajský súd v súlade s ustanovením § 125 Tr. por. vyloţil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, existenciu ktorých skutočností pokladá so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú a tieţ akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia je tieţ zrejmé, ako sa vyrovnal s obhajobou obţalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny. Keďţe písomné odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá ustanoveniu § 125 Tr. por. a odvolacie námietky obţalovaného, resp. ţiadne iné zistené okolnosti nemajú zásadný vplyv na správnosť meritórnych záverov v danej veci, odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na tam uvedené dôvody, ktoré si osvojuje. Reagujúc na odvolacie námietky obţalovaného je však nevyhnutné uviesť nasledovné: Pokiaľ ide o niekoľkokrát opakovanú námietku obţalovaného, ţe niektoré listinné dôkazy sa nachádzajú v spise len vo forme fotokópie, tak k tomu odvolací súd uvádza, ţe fotokópia listiny je rovnako ako jej originál spôsobilá byť dôkazným prostriedkom a je tieţ spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom, pričom takto získaný dôkaz hodnotí súd ako kaţdý iný dôkaz
zásady upravenej v § 2 ods. 6 Tr. por. V rámci uvedeného hodnotenia dôkazov, t.j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy
svojho vnútorného presvedčenia zaloţeného na starostlivom uváţení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, sa potom súd zaoberá tieţ posudzovaním jej pravosti a pravdivosti. K uvedenému treba na záver ešte dodať toľko, ţe zo zásady bezprostrednosti (§ 2 ods. 12 Tr. por.) síce vyplýva, aby orgány činné v trestnom konaní pouţili k dokazovaniu v prvom rade dôkazy pôvodné (originál listiny), no nie je vylúčené pouţiť i dôkaz odvodený (fotokópia listiny), a to predovšetkým v tých prípadoch, kedy pôvodné dôkazy uţ neexistujú alebo ich nemoţno opatriť. 15 6 To 3/2009 Obţalovaný vo svojom odvolaní okrem iného tieţ uviedol, ţe opoznanie jeho osoby v prípade niektorých svedkov nemoţno akceptovať ako procesne relevantný dôkaz - rekogníciu, nakoľko bola týmto svedkom predloţená len 1 fotografia obţalovaného a neboli splnené ani ďalšie podmienky potrebné k tomu, aby mohlo ísť o spomínanú rekogníciu (chýbal predchádzajúci opis osoby a pod.). S tým tvrdením obţalovaného, ţe v uvedených prípadoch nemoţno hovoriť o rekognícii, sa odvolací súd plne stotoţňuje, no zároveň dodáva, ţe ani súd prvostupňový nehodnotil opoznanie osoby v týchto prípadoch ako dôkaz získané prostredníctvom vykonania rekognície. Napriek uvedenému bol ale v daných prípadoch získaný procesne relevantný poznatok, ktorý prispel k identifikácii osoby obţalovaného zo strany predmetných svedkov a ktorý v súhrne s inými získanými dôkazmi dostatočne preukazuje vinu obţalovaného. Z odvolania obţalovaného k bodu 1/ rozsudku vyplýva, ţe ten svoju vinu za dané protiprávne konanie spochybnil okrem iného i tým, ţe na fotokópiách dokladov je jeho meno skomolené na V., či V. Odvolací súd v tejto súvislosti zistil, ţe sa jedná konkrétne o dodacie listy vystavené J. P., pričom ten v rámci svojej svedeckej výpovede v prípravnom konaní (č. l. 179) uviedol, ţe pokiaľ je aj na uvedených dodacích listoch uvedené meno odberateľa V. (na jednom aj V.) a nie V., priznáva, ţe mohol prepočuť. Z výpovede tohto svedka vyplýva ďalej aj to, ţe keď uzatváral zmluvy s firmou B. , tak si od jej zástupcu pýtal výpis z podnikového registra a na overenie totoţnosti tieţ cestovný pas, ktorého číslo je uvedené aj na spomínaných dodacích listoch. Vychádzajúc z uvedených dôkazov a v súhrne s inými vykonanými dôkazmi má rovnako ako krajský súd aj súd odvolací za to, ţe práve M. V. vystupoval v danom prípade ako zástupca spoločnosti B. Čo sa týka konania v bode 2/ napadnutého rozsudku, obţalovaný v odvolaní spochybnil predovšetkým závery znaleckého posudku z odboru kriminalistika – písmoznalectvo vypracovaného Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru Bratislava. Najvyšší súd Slovenskej republiky v prvom rade upresňuje, ţe predmetom posudzovania v danom prípade boli nielen sporné podpisy (v počte 7) vyhotovené v tvare paráf, ale taktieţ 1 sporný textový a číselný zápis na šeku Č. Spracovateľka posudku Mgr. A. N. sa pritom na hlavnom pojednávaní dňa
1 Tr. zák. sa trestnosť činu posudzuje
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný;
neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Pokiaľ ide o trestné sadzby uvedené v § 148 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. v znení zákona č. 557/1991 Zb. (účinný v čase spáchania trestného činu) a § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z. z.,
ktorého rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (nový Trestný zákon účinný od
4 Tr. zák. má podstatný význam nielen pre úvahu, či ide vôbec o trestný čin, ale rozhodujúcim spôsobom zasahuje aj do úvah o tom, či ide o trestný čin závaţnejšieho alebo menej závaţnejšieho charakteru. Uvedené ustanovenie treba povaţovať i pri úvahách v zmysle § 16 ods. 1 Tr. zák. za jedno z určujúcich hľadísk, ktoré sa stáva zásadným určovateľom pre posúdenie trestnosti určitého konania (Rozhodnutie Najvyššieho súdu zo 4. mája 1962 - To 04/62, Č 33/1962). 18 6 To 3/2009
14 Tr. zák. v znení zákona č. 557/1991 Zb. bola škodou veľkého rozsahu suma dosahujúca najmenej dvestopäťdesiatnásobok najniţšej mesačnej mzdy, teda suma dosahujúca najmenej 500 000 Kčs (vychádzajúc z nariadenia vlády ČSFR č. 464/1991 Zb. o určení najniţšej mesačnej mzdy na účely Trestného zákona účinného od 29. novembra 1991), zatiaľ čo
14 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z. z. bola škodou veľkého rozsahu uţ suma dosahujúca najmenej päťstonásobok najniţšej mesačnej mzdy, teda suma dosahujúca najmenej 1 225 000 Sk (vychádzajúc z nariadenia vlády ČSFR č. 53/1992 Zb. o minimálnej mzde v znení nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 645/1992 Zb. a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 248/1993 Z. z. účinného od 30. októbra 1993). Keďţe v posudzovanom prípade obţalovaný svojím konaním v bodoch 1/ aţ 5/ napadnutého rozsudku spôsobil škodu vo výške 31 711 726 Kčs,
zákona účinného v čase spáchania trestného činu by prekročil vyššie uvedenú hranicu škody veľkého rozsahu viac ako 63 – krát, zatiaľ čo
zákona neskoršieho „len“ viac ako 25 - krát. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, ţe Trestný zákon v znení zákona č. 248/1994 Z. z. je pre obţalovaného M. V. priaznivejší neţ Trestný zákon účinný v čase spáchania trestného činu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preto na podklade odvolania obţalovaného M. V. zrušil napadnutý rozsudok
ustanovení citovaných vo výroku tohto rozsudku a sám vo veci
3 Tr. por. rozhodol tak, ţe ho uznal za vinného z pokračovacieho trestného činu skrátenia dane
1, ods. 5 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z. z., keďţe pouţitie tohto zákona je pre obţalovaného najpriaznivejšie. Odvolací súd zároveň po zhodnotení všetkých okolností daného prípadu a tieţ kritérií uvedených v § 31 ods. 1 Tr. zák. majúcich význam pre voľbu druhu trestu a jeho výmeru, prihliadajúc pritom aj na účel trestu vyjadrený v § 23 ods. 1 Tr. zák. dospel k záveru, ţe trest uloţený obţalovanému M. V. krajským súdom je neprimeraný. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, ţe obţalovaný sa posudzovaného pokračovacieho trestného činu skrátenia dane a poistného dopustil uţ začiatkom roka 1992 a trestné stíhanie so súčasným vznesením obvinenia proti M. V. bolo pre konanie uvedené v bodoch 1/ aţ 4/ tohto rozsudku začaté 20. októbra 1993 a pre konanie uvedené v bode 5/ tohto rozsudku 3. novembra 1993, pričom obvinenie bolo M. V. v tejto veci vznesené aţ neskôr, presnejšie 19 6 To 3/2009 8. marca 1994. K spojeniu oboch vecí
3 (per analogiam) s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 1 Tr. por. došlo uznesením z
1 písm. a/ Tr. por. o postúpení predmetnej trestnej veci Krajskému súdu v Košiciach. Hlavné pojednávanie v danej veci sa na uvedenom prvostupňovom súde prvýkrát uskutočnilo aţ
ktorých moţno posudzovať rýchlosť trestného konania sú zloţitosť veci z hľadiska právneho a skutkového, správanie subjektov konania, samotný postup (konanie) orgánov činných v trestnom konaní a prípadné zvláštne okolnosti, ktoré môţu spôsobiť prieťahy v konaní. Iba prieťahy, ktoré je moţné pripísať štátu, môţe viesť k záveru, ţe primeraná lehota nebola rešpektovaná (prezumpcia zavineného konania štátu). 20 6 To 3/2009 Pri uváţení vyššie uvedených kritérií a tieţ s ohľadom na spomenuté osobitosti priebehu konania v danej veci má Najvyšší súd Slovenskej republiky za to, ţe trestná vec obţalovaného M. V. v primeranej lehote prejednaná nebola, čím bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Taktieţ
4 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní musia (okrem iného) trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a musia dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou. Neprimeranú dĺţku konania treba hodnotiť so zreteľom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ako neprimeranú pre trestné konanie – stíhanie povaţuje uţ dobu 6 rokov), ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prospech obţalovaného pri rozhodovaní o treste. Z tohto pohľadu povaţoval rovnako ako prvostupňový súd aj súd odvolací za potrebné kompenzovať porušenie práva na primeranú dĺţku konania zmiernením trestu obţalovaného, a síce pouţitím ustanovenia § 40 Tr. zák.
1 Tr. zák., ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, ţe by pouţitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne, a ţe moţno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môţe zníţiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom. Pri aplikácii citovaného ustanovenia mal Najvyšší súd Slovenskej republiky na zreteli ustálenú súdnu prax,
ktorej nemoţno zníţiť trest odňatia slobody z dôvodov okolností prípadu pod dolnú hranicu trestnej sadzby uvedenej v kvalifikovanej skutkovej podstate trestného činu. Táto súdna prax však zohľadňuje v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák. predovšetkým tie okolnosti prípadu, ktoré súvisia so skutkom ako takým a s jeho právnym posúdením. Ide teda o okolnosti činu v uţšom zmysle slova. Najvyšší súd Slovenskej republiky je však toho názoru, ţe pod okolnosťami prípadu treba rozumieť aj okolnosti v širšom zmysle slova, súvisiace v konkrétnom prípade so spôsobom jeho prejednávania a dĺţkou konania. 21 6 To 3/2009 Pri rozhodovaní o druhu trestu a jeho výmery vzal odvolací súd do úvahy i tú skutočnosť, vyplývajúcu z registra trestov, ţe od spáchania predmetného trestného činu sa obţalovaný M. V. nedopustil ţiadnej trestnej činnosti. Odvolací súd zohľadnil tieţ to, ţe celková výška spôsobenej škody, ktorá v čase spáchania činu predstavovala mnohonásobok hranice škody veľkého rozsahu, je v čase rozhodovania ani nie 7 násobkom hranice škody veľkého rozsahu (
ustanovenia § 89 ods. 14 Tr. zák. v znení zákona č. 248/1994 Z. z. sa škodou veľkého rozsahu rozumie suma dosahujúca najmenej päťstonásobok najniţšej mesačnej mzdy), ktorá predstavuje sumu najmenej 4 635 000 Sk (vychádzajúc z nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 441/2009 Z. z.), čo tieţ čiastočne zmierňuje spoločenskú nebezpečnosť konania obţalovaného. Túto skutočnosť treba hodnotiť v prospech obţalovaného. Odvolací súd tak v zmysle § 259 ods. 3 Tr. por. obţalovanému uloţil
5 Tr. zák. s pouţitím § 40 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov nepodmienečne, pričom na výkon tohto trestu ho zaradil do I. nápravnovýchovnej skupiny (§ 39a ods. 3 Tr. zák.). Uvedený trest
názoru odvolacieho súdu spĺňa kritéria uvedené v § 23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Tr. zák. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva je zaloţená na tom, ţe v prípade porušenia práva na primeranú dĺţku konania vyslovuje súd porušenie Dohovoru a priznáva primerané zadosťučinenie. Európsky súd pre ľudské práva však akceptuje, ţe dostatočnou formou kompenzácie na úrovni vnútroštátnej úpravy zmluvných štátov môţe byť aj zmiernenie trestu, ak ho súd výslovne pouţije preto, ţe bolo porušené právo na prejednanie veci v primeranej lehote a uvedie, v akej miere bol trest z tohto dôvodu zmiernený. Za týchto podmienok má Európsky súd pre ľudské práva za to, ţe zmluvný štát poskytol dostatočnú ochranu právam vyplývajúcim z Dohovoru s tým, ţe sťaţovateľ stráca postavenie poškodeného
Dohovoru. Odvolací súd povaţuje za potrebné na záver zdôrazniť to, ţe ním uloţený nepodmienečný trest odňatia slobody pri pouţití zmierňovacieho ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák. je teda moţné v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva povaţovať za faktické odškodnenie pre obţalovaného za prieťahy v trestnom konaní, keď dĺţka trestného stíhania mohla mať negatívny dopad na jeho pracovné, osobné i rodinné vzťahy a zabraňuje prípadnej ţalobe o odškodnenie za prieťahy v konaní. 22 6 To 3/2009 So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti je teda zrejmé, prečo Najvyšší súd Slovenskej republiky neakceptoval odvolacie námietky krajského prokurátora smerujúce voči skôr uloţenému trestu. Pokiaľ ide o oslobodzujúci výrok napadnutého rozsudku, ktorým bol obţalovaný M. V. oslobodený pre skutok, právne kvalifikovaný ako trestný čin podvodu
1, ods. 4 Tr. zák. účinného v čase spáchania trestného činu (zákon č. 557/1991 Zb.), nakoľko nebolo preukázané, ţe tento skutok spáchal (§ 226 písm. c/ Tr. por.), tak tento Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania krajského prokurátora
1 písm. b/ Tr. por. zrušil a
1 Tr. por. v tejto časti rozsudku vec vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku, podstatnou okolnosťou pre vynesenie oslobodzujúceho výroku bola váţna pochybnosť krajského súdu o tom, či obţalovaný M. V. vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný stav v predmetnom období mohol byť v L. v čase spáchania skutku, t.j.
cestovného pasu, ktorý mu predloţil (č. l. 667 - 668). Číslo tohto pasu bolo poznačené aj na kúpnej zmluve ohľadom predmetných nakladačov pri mene M. V. (č. l. 673). Cestovný pas s týmto číslom si pritom obţalovaný prevzal mesiac pred skutkom (č. l. 88). Čo sa týka listinných dôkazov priloţených k tomuto skutku vo forme fotokópie, tak k tomu odvolací súd uvádza, ţe z dodatku zápisnice o výsluchu svedka J. L. na č. l. 669 vyplýva, ţe ten predloţil vyšetrovateľovi na nahliadnutie kúpnu zmluvu z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.