1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom
f) Trestného poriadku dovolanie obvineného J. X. o d m i e t a. Odôvodnenie Uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej aj „súd prvého stupňa" alebo „okresný súd") zo 6. novembra 2020, sp. zn. 3Nt/23/2020 bol
1, § 402 ods. 2 Trestného poriadku odmietnutý návrh manželky odsúdeného W. X. (ďalej tiež „navrhovateľka"), na povolenie obnovy konania v trestnej veci Okresného súdu Trnava, skončeného rozhodnutím z
1 písm.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor"). Namietal, že základné práva a slobody je potrebné vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich podstata a zmysel s tým, že dovolateľ je oprávnený nielen dovolanie podať, ale Trestný poriadok mu v tejto súvislosti garantuje práva, ktoré mu nemôžu byť odňaté formalistickým a reštriktívnym postupom (primerane v tomto smere poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 305/2009). Ďalej namietal, že „rozhodnutie od stola" je,
jeho názoru, jasným porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 1/2007, I. ÚS 57/2007, IV. 182/2007 tvrdil, že Ústavný súd Slovenskej republiky uprednostňuje vo vojom rozhodovaní materiálne poňatie právneho štátu, dbá na to, aby prijaté rozhodnutia boli akceptované z hľadiska všeobecnej spravodlivosti, preto výklad noriem nemôže byť tak formalistický, aby sa ním zmaril účel súdnej ochrany. Obvinený poukazujúc ďalej na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 262/2019, I. ÚS 307/2011 dôvodil, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP") požaduje v prípadoch, keď sa opätovne preskúmava otázka opodstatnenosti rozhodnutia alebo iná zásadná otázka, z hľadiska práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c) Dohovoru, aby sa obvinený mohol osobne alebo so svojím obhajcom hájiť a vyjadriť k meritu veci. Z dôvodu, že takýto postup bol v jeho prípade,
jeho názoru, odmietnutý a prístup k súdu zmarený, došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru s tým, že súdy nižšieho stupňa ho zbavili možnosti dosiahnuť spravodlivosť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011, Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 4022/2018, II. ÚS 2027/2017. Situáciu, v ktorej sa nachádza, nepovažuje za spravodlivú, ale skôr za extrém a exces, ktorý možno vnímať ako ponižujúce zaobchádzanie
čl. 3 Dohovoru. V nadväznosti na to namietal porušenie § 34 ods. 3 Trestného zákona, keďže trestným konaním v jeho veci bola,
jeho názoru, potrestaná aj jeho rodina. Namietal ešte, že súdy nižšieho stupňa vôbec nezohľadnili zásadu plynúcu z ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona a v tejto súvislosti nezohľadnili pomery páchateľa s tým, že bagatelizácia pozitívnych aspektov je ústavne neudržateľná, pričom v tomto smere poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 311/2017. Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Trestného poriadku vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Trnave z 30. septembra 2021, sp. zn. 5Tos/81/2021 a konaním ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach, o ktoré sa dôvod dovolania opiera a § 319 Trestného poriadku, v neprospech obvineného, aby
2 Trestného poriadku zrušil uznesenie Krajského súdu v Trnave z
2 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu v Trnave, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. V dôvodoch doplnenia dovolania obvinený opätovne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 284/2011, v zmysle ktorého je prípustné podať dovolanie aj proti obnove konania, poukázal tiež na rozhodnutie ESĽP vo veci Delcourt proti Belgicku, Sutter proti Švajčiarku, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 305/2009 a dôvodil, že jeho rodina mala upreté právo na prístup k súdnej ochrane
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, zdôraznil dovolacie dôvody
1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku a namietal, že nečinnosť ovplyvnila jeho postavenie, ako aj postavenie jeho rodiny poukazujúc v tejto súvislosti na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 322/2017. Ďalej namietal, že rozhodnutie Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014 má,
jeho názoru, zásadné vady, ktoré vzhliadol v tom, že menovaný súd mal povinnosť
1, § 18 ods. 1 Trestného poriadku predbežne posúdiť a zohľadniť, že rozhodnutím Okresného súdu Trnava dôjde k navýšeniu trestu o 2 roky a 9 mesiacov a 7 dní. V nadväznosti na to namietal, že Okresný súd Komárno mal použiť § 43 Trestného zákona, nakoľko išlo o ďalší trest, avšak dotknutý súd túto skutočnosť posúdil ako skončený trest a použil ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona, v rámci ktorého zvýšil spodnú hranicu trestu na 11 rokov trestu odňatia slobody. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
f) Trestného poriadku odmietol. Na vyjadrenie prokurátora zareagoval obvinený podaním, v ktorom uviedol, že všetky štátne inštitúcie vrátane súdov a prokuratúr sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonmi, ale predovšetkým ústavou a pri rozhodovaní o právach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb musia dbať na to, aby postup pri ich rozhodovaní a samotné rozhodnutie bolo predovšetkým v súlade s ústavou a s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, a ktoré majú prednosť pred zákonmi. Vo svojom podaní ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Tdo/57/2016, článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 47 Charty základných práv Európskej únie, ktorý garantuje právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom a na článok 49 ods. 3 spomínanej Charty, v zmysle ktorého prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu a vyjadril názor, že Okresný súd Trnava v konaní sp. zn. 3Nt/23/2020 nevzal do úvahy skutočnosti závažného charakteru, v dôsledku čoho odmietol vyhodnotiť výnimočné okolnosti prípadu a pomery páchateľa s ohľadom na jeho chorého syna a manželku. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 4022/2018, v zmysle ktorého v záujme individualizácie trestu a jeho pozitívneho vplyvu na páchateľa, musí súd nariaďujúci výkon trestu prihliadať aj na kumuláciu samostatne ukladaných trestov tak, aby nedošlo k výkonu neprimerane dlhého trestu, za takejto situácie súd nemusí nariadiť výkon trestu ani v prípade, ak odsúdený neviedol v skúšobnej dobe riadny život. V tejto súvislosti ešte namietal, že k nariadeniu trestu v jeho prípade dôjde až po pätnástich rokoch (predpokladaný začiatok výkonu zvyšku trestu bol stanovený na 14. februára 2025), pričom namietal, že súd nebral do úvahy ani ustanovenie § 34 ods. 3 Trestného zákona, že výkonom trestu nemôže byť trestaná jeho rodina (choré dieťa). Vyjadril názor, že za takejto situácie môže zasiahnuť Najvyšší súd Slovenskej republiky a celú záležitosť prejednať v zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5, článku 154c ods. 1 ústavy (teda
Dohovoru a Charty, ktoré mu zabezpečujú väčší rozsah práv, a preto majú prednosť pred zákonom). V tejto súvislosti potom ešte uviedol, že v tomto smere je nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 284/2011 irelevantný, a preto sa dištancuje od jeho použitia a uplatnenia s tým, že podnet ním podaný na Najvyšší súd Slovenskej republiky má
jeho názoru oporu v nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Pl. ÚS 106/2011, I. ÚS 311/2017, v článku 47 a 49 Charty základných práv Európskej únie, článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v odlišnom stanovisku k odôvodneniu nálezu sp. zn. III. ÚS 412/2020 a v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tdo/57/2016, z ktorého vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky môže rozhodnutie súdov nižších stupňov zrušiť aj s použitím článkov 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pričom takýto postup žiada v zmysle článku 13 dotknutého Dohovoru. Na tomto podklade potom navrhol uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. septembra 2021, sp. zn. 5Tos/81/2021, ako aj uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 3Nt/23/2020 z dôvodu porušenia zákona v neprospech obvineného zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vyjadrenie prokurátora považoval za neopodstatnené a z tohto dôvodu žiadal, aby nebolo brané do úvahy. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, pretože bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím
odseku 1 sa rozumie
písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
2 Trestného poriadku minister spravodlivosti podá dovolanie okrem dôvodov uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného poriadku alebo osobitného predpisu o väzbe, Trestného zákona alebo Trestného poriadku o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, o výkone zvyšku trestu po podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený popri peňažnom treste. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že dovolanie je jedným z mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré možno podať iba proti takzvaným meritórnym rozhodnutiam, teda rozhodnutiam vo veci samej, ktorými sa trestné stíhanie končí, a ktoré sú výslovne vymenované v ustanovení § 368 ods. 2 Trestného poriadku. Prípustnosť dovolania teda nie je možné vyvodzovať len z izolovaného znenia ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku bez súčasného použitia jeho odseku 2, pretože naposledy spomínané ustanovenie (§ 368 ods. 2 Trestného poriadku) na odsek 1 výslovne odkazuje. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným a záväzným rozhodnutiam súdov predstavuje výrazný zásah do právnej istoty a stability právnych vzťahov v právnom štáte, preto je jeho použitie len mimoriadne, výnimočné a je obmedzené na nápravu len tých najzásadnejších vád, ktoré by svojimi dôsledkami mohli zásadne ovplyvniť trestné konanie [primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod číslom 57/2007]. Preto dovolanie nie je prípustné voči všetkým rozhodnutiam vydávaným v priebehu celého konania ale len, ako to už bolo vyššie uvedené, proti meritórnym rozhodnutiam výslovne vymenovaným v § 368 ods. 2 Trestného poriadku. S ohľadom na už vyššie spomínanú mimoriadnosť a výnimočnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia bráni predchádzajúce zistenie, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný. V prejednávanej veci podal obvinený J. X. dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o návrhu navrhovateľky na povolenie obnovy konania. Z ustanovení § 368 ods. 2 Trestného poriadku, § 371 ods. 2 Trestného poriadku, ale ani iných ustanovení Trestného poriadku však nevyplýva prípustnosť podania dovolania proti uzneseniu o odmietnutí návrhu manželky obvineného - navrhovateľky na povolenie obnovy konania a ani proti uzneseniu o zamietnutí sťažnosti obvineného proti takémuto uzneseniu.
f) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Keďže dovolanie obvineného J. X. bolo podané proti rozhodnutiu súdu, proti ktorému jeho podanie nie je prípustné, najvyššiemu súdu nezostávalo nič iné, len podané dovolanie na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci
f) Trestného poriadku odmietnuť (primerane v tomto smere rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 98/2020, III. ÚS 135/2023). Nad rámec uvedeného len pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že ústavný súd v obvineným namietanom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 284/2011 posudzoval možnosť podania dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania k 4. augustu 2010, kedy najvyšší súd svojím rozhodnutím sp. zn. 4Tdo/28/2010 konštatoval, že dovolanie proti takémuto rozhodnutiu nie je prípustné poukazujúc na ustálenú súdnu prax najvyššieho súdu prezentovanú rozhodnutím najvyššieho súdu publikovaným v Zbierke pod číslom 19/2007.
článku 47 Charty základných práv Európskej únie negarantuje zároveň aj právo na úspech
predstáv obvineného, v podstate čoho sa obvinený v prejednávanej veci domáha. Taktiež nie je možné bez ďalšieho odôvodniť postup v rozpore so zákonom (v prejednávanej veci s ustanoveniami § 368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, § 371 ods. 2 Trestného poriadku) s poukazom na článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, prípadne článok 47 Charty základných práv Európskej únie. Napokon ani choroba dieťaťa prípadne manželky, nemusia samé osebe predstavovať výnimočné okolnosti na strane obvineného, pričom za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby
2 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku obvineným bolo možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere od 7 do 15 rokov s tým, že
Trestného zákona zákonným limitom pre ďalší trest spolu s pôvodne uloženým trestom je doba dvadsiatich piatich rokov (prípadne trest odňatia slobody na doživotie), preto ani ďalší trest spolu s pôvodne uloženým trestom v celkovej výmere 13 rokov, 9 mesiacov a 7 dní za obvineným spáchané trestné činy (zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby a trestný čin vraždy) sa nejaví byť ako na prvý pohľad, zjavne neprimeraný. Na základe vyššie uvedených dôvodov preto senát najvyššieho súdu jednomyseľne rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.