okolností vyžadovať zrušenie zákona či právoplatného súdneho alebo iného rozhodnutia. V prípade porušenia hmotných práv zaručených Dohovorom je obnova konania aktuálna, ak negatívne dôsledky spôsobené sporným vnútroštátnym rozhodnutím nie sú dostatočne napravené priznaným spravodlivým zadosťučinením a nemôžu by odstránené inak ako obnovou konania. Účelom obnoveného konania je v tomto prípade dosiahnutie pokiaľ možno takého stavu, ktorý by tu existoval, keby k porušeniu Dohovoru nedošlo. Z hľadiska odôvodnenosti žaloby na obnovu konania je teda nepochybne relevantná závažnosť zisteného porušenia a existencia príčinnej súvislosti medzi ním a konečným rozhodnutím vo veci. Žaloba na obnovu konania
d/ CSP je osobitým prostriedkom procesnej nápravy sui generis, kedy následky porušenia Dohovoru nemožno odčiniť len priznaním spravodlivého zadosťučinenia a vykonanie rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva si vyžaduje „znovuotvorenie" vnútroštátneho procesu. Odvolací súd teda uzavrel, že v danej veci rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nekompenzuje stratu vlastníckeho práva žalobkyne garantovaného Ústavou (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ďalej len ,,Ústava") a nemožno ju stotožňovať s majetkovým nárokom (ujmou), ktorý je predmetom konania vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 18C/154/2012. Náprava zisteného porušenia práv vyplývajúcich z Dohovoru si vyžaduje znovuotvorenie procesu žalobkyne a obnovu konania vo veci. Napokon vyslovil, že žalované nedôvodne argumentovalo tiež námietkou týkajúcou sa posúdenia, že výsledok obnoveného konania nemôže pre žalobkyňu privodiť priaznivejšie rozhodnutie v jej prospech. Zdôraznil, že pri rozhodovaní o povolaní obnovy konania z dôvodov vyplývajúcich z § 397 písm. d/ CSP, nie je potrebné (a ani logické), vzhľadom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovujúci porušenie Dohovoru rozhodnutím súdu, posudzovať odôvodnenosť žaloby aj posúdením týchto dôvodov, resp. podmienok
a/ a b/ CSP, ktorú argumentáciu správne odmietol aj súd prvej inštancie, ak nevyhodnocoval, či povolenie obnovy konania môže privodiť pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci alebo nie. Napadnuté rozhodnutie vo výroku o povolení obnovy konania ako vecne správne potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 CSP; výrok o trovách konania zrušil v súlade s ustanoveniami § 416 v spojení s § 417 ods. 3 CSP. 5. Proti rozsudku odvolacieho súdu čo do potvrdzujúceho výroku podalo žalované (ďalej tiež len ,,dovolateľ") dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovalo z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP argumentujúc tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a to ohľadom právneho posúdenia, či je možné pripustiť obnovu konania v zmysle ustanovenia § 397 písm. d/ CSP v prípade, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil záver, že k porušeniu práva sťažovateľa došlo a zároveň priznal za toto porušenie zadosťučinenie, pričom však v rozhodnutí nekonštatoval, že by závažné dôsledky takéto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením sťažovateľovi (i); za situácie, že rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva bolo sťažovateľovi priznané spravodlivé zadosťučinenie, či je prípustné povoliť obnovu konania, a to na základe vlastnej úvahy súdu (ii). Dovolateľ nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu o naplnení prípustnosti podmienky pre povolenie obnovy konania v situácii, ak rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva bolo žalobkyni priznané spravodlivé zadosťučinenie. V tomto kontexte namietal nesprávnu interpretáciu uvedeného rozsudku z dôvodu, že Európsky súd pre ľudské práva síce dospel v rozsudku k záveru, že rozhodnutím najvyššieho súdu bol porušený článok 6 Dohovoru, ale na druhej strane ani vo výroku, ani v odôvodnení rozhodnutia nedospel k záveru, že dôsledky tohto porušenia nie sú odstránené priznaným finančným zadosťučinením.
dovolateľa odvolací súd rozhodol arbitrárne (svojvoľne), keď vyslovil záver o tom, že suma odškodnenia priznaná a zdôvodnená Európskym súdom pre ľudské práva vo výške 7 500 eur je pre tento prípad nedostatočná; pričom z odôvodnenia rozsudku nie sú zrejmé myšlienkové pochody a kroky, ktoré viedli odvolací súd k potvrdeniu tohto záveru vyplývajúceho z rozhodnutia súdu prvej inštancie. Zdôraznil, že zásadu nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia je možné narušiť len „mimoriadne a výnimočne" (I. ÚS 128/2010). Takýmto povoleným prípadom prelomenia uvedenej zásady je síce aj obnova konania, ale vzhľadom k tomu, že sa jedná o zásah do princípu právnej istoty, je namieste skôr reštriktívna aplikácia príslušných ustanovení zákona pri výklade prípustnosti povolenia obnovy konania. Práve preto sú kladené aj vyššie nároky na odôvodnenie prípadného rozhodnutia o povolaní obnovy konania.
názoru dovolateľa, pokiaľ bolo Európskym súdom pre ľudské práva priznaných z požadovaných 50 000 eur len 7 500 eur za ujmu, o ktorej sa rozhodovalo na podklade sťažnosti, je neudržateľné, aby vnútroštátne súdy túto sumu považovali za nedostatočnú, iba na základe vlastnej úvahy súdu. Zároveň dovolateľ zdôraznil, že v posudzovanom prípade ani nie je možné prijať záver o tom, že zistené porušenie zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré spočívalo rýdzo v procesných pochybeniach je takej závažnosti, ktoré by vrhalo vážne pochybnosti na výsledok vnútroštátneho konania, ktoré bolo predmetom sťažnosti. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval porušenie práv sťažovateľa z dôvodu, že zrušenie právoplatného rozhodnutia podaním mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora považoval nesúladné s Dohovorom. Je potrebné však zohľadniť skutočnosť, že najvyšší súd rozhodoval v danom čase
platných procesných predpisov, pričom procesný postup bol posudzovaný Európskym súdom pre ľudské práva až následne. Navrhol zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
jej názoru dovolateľom nastolené právne otázky, nie sú otázkami zásadného významu, sú iba všeobecnými otázkami, pričom zároveň sú otázkami, ktoré vyvolávajú ďalšie otázky, resp. potrebu bližšieho výkladu. Ide o priveľmi široké vymedzenie predmetu prípadného prieskumu súdu v civilnom sporovom konaní. Podotkla, že žalované v dovolaní neuviedlo, aké právne posúdenie veci pokladá za nesprávne a neuviedlo, v čom má spočívať nesprávnosť tohto právneho posúdenia tak, ako to predpokladá ustanovenie § 432 ods. 2 CSP. Podané dovolanie považovala preto za ,,ďalšie odvolanie". Nesúhlasila s názorom žalovaného, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne, resp. neodôvodnené. Navrhla dovolanie, ako aj návrh na odklad právoplatnosti rozsudku zamietnuť.
čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru; uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uložil najvyššiemu súdu povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 616,38 eur; vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. Ústavný súd v odôvodnení uviedol, že pri posudzovaní podania
jeho obsahu nemôže súd určitému podaniu dávať iný význam, než ktorý zodpovedá obsahu podania, jeho vnútornej skladbe, logike, v podaní použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu podania. Posudzovanie podania taktiež neumožňuje súdu obsah úkonu výkladom dopĺňať či domýšľať alebo z neho vyvodiť závery, ktoré z obsahu úkonu nevyplývajú. Nepochybne dovolateľ v dovolaní vzniesol námietku nedostatočnosti odôvodnenia odvolacieho súdu k záveru o tom, že náhrada nemajetkovej ujmy nekompenzuje stratu vlastníckeho práva sťažovateľky. Túto však vzniesol v rámci druhej právnej otázky predostretej v súvislosti s predmetným právnym záverom krajského súdu, ktorý považoval za nesprávne právne posúdenie, pričom zároveň bližšie ozrejmil, v čom nesprávnosť právneho posúdenia spočívala. Námietka nedostatku odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu bola všeobecnou námietkou, ktorú dovolateľ bližšie nerozvádzal ani nekonkretizoval, preto považoval za prekvapivé konštatovanie najvyššieho súdu, ktorý z obsahu dovolania vyvodil vadu zmätočnosti, ktorú dovolateľ odôvodnil absenciou náležitého vysporiadania sa s uplatnenými odvolacími námietkami dovolateľa, týkajúcimi sa posúdenia dôvodnosti podanej žaloby o povolenie obnovy konania
ustanovenia § 397 písm. d/ CSP. Ústavný súd sa stotožnil s argumentom sťažovateľa, že dovolateľ skutočnosť, že súdy nižších inštancií sa nevysporiadali s námietkami žalovaného, v dovolaní vôbec neuviedol. Konštatoval, že postupom najvyššieho súdu došlo pri posudzovaní dovolacieho dôvodu dovolateľa ku konaniu v rozpore s ustanovením § 440 CSP, ako aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy. Ústavný súd sa z už identifikovaného dôvodu nezaoberal vecnými námietkami, týkajúcimi sa právneho posúdenia splnenia podmienok prípustnosti žaloby na obnovu konania vznesenými v ústavnej sťažnosti. 9. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky
novembra 2022 sp. zn. IV. ÚS 438/2022 v súlade s ustanovením § 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, postupom v súlade s § 438 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, ale nedôvodné. 10.
2 CSP ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa; ustanovenie § 230 tým nie je dotknuté. 11. V súvislosti s posúdením návrhu na odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia
2 CSP, najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre vyhovenie návrhu, preto v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Povolenie obnovy konania vo veci samo osebe nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa pre vyhovenie návrhu na odklad právoplatnosti.
CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 15.
1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného
uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. 17. Z hľadiska prípustnosti dovolania
1 písm. b/ CSP má určujúci význam vymedzenie „právnej" otázky, ktorá dovolacím súdom ešte nebola riešená. Dôvod prípustnosti dovolania
1 písm. b/ CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd doposiaľ neriešil a je daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil, ak s právnym posúdením veci odvolacím súdom dovolateľ nesúhlasí. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom vymedzenej právnej otázky a že sa jedná o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Zároveň platí, že nastolená právna otázka, ktorá nebola doposiaľ vyriešená dovolacím súdom, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom. 18.
CSP dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
d/ CSP aj za situácie, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil záver, že k porušeniu práva sťažovateľa došlo a zároveň priznal za toto porušenie zadosťučinenie, pričom však v rozhodnutí nekonštatoval, že by závažné dôsledky takéto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením sťažovateľovi (i); ak rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva bolo sťažovateľovi priznané spravodlivé zadosťučinenie, či je prípustné povoliť obnovu konania, a to na základe vlastnej úvahy súdu (ii); sú právnymi otázkami, lebo posúdenie, či v žalobe na obnovu konania uvádzané skutočnosti napĺňajú znaky niektorého z dôvodov obnovy konania v zmysle § 397 CSP, je v konaní o žalobe na obnovu konania právnym posúdením (R 54/2012 per analogiam). 21. Vzhľadom k tomu, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ otázka posudzovania prípustnosti dôvodu povolenia obnovy konania
ustanovenia § 397 písm. d/ CSP nebola vyriešená, dovolací súd po konštatovaní prípustnosti dovolania pristúpil k meritórnemu posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. právneho posúdenia vymedzených právnych otázok. 22.
d/ CSP proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody strany a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s porušením práva na spravodlivé konanie (napr. právo byť prítomný na pojednávaní, právo na verejné prerokovanie veci, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na prístup k súdu či pri porušení práva na kontradiktórne konanie). Tento princíp sa uplatňuje v situáciách, v ktorých cieľ zabezpečiť ľudské práva jednotlivca spolu s účinnou implementáciou rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva prevyšuje nad princípmi res iudicata a právnej istoty. V dôsledku uplatnenia tohto princípu mnohé štáty vrátane Slovenskej republiky pristúpili k výkonu rozsudkov nariadením obnovy konania vo veci alebo nového preskúmania veci v súdnom alebo v správnom konaní. Z rezolúcie (odporúčenia) Výboru ministrov Rady Európy dňa 19. januára 2001 č. R
čl. 6 Dohovoru vychádzal z toho, že nesprávne právne posúdenie súdmi nepredstavovalo okolnosť závažnej a podstatnej povahy alebo podstatnú chybu, ktorá by presahovala obyčajnú možnosť existencie dvoch rozličných názorov na vec. Využitie inštitútu mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom z podnetu druhej strany sporu (v danom prípade žalovaného), na základe ktorého uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/1/2021 z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.