1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
názoru odvolacieho súdu súdom prvej inštancie správne zamietnutý. Odvolací súd sa napokon stotožnil aj s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobu žalobkyne je potrebné zamietnuť aj v časti, v ktorej sa domáhala náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v poskytnutí vyjadrenia hovorkyne KR PZ v Trenčíne prostredníctvom tzv. "zvodky" médiám o tom, že žalobkyňa konala protiprávnym spôsobom. Priklonil sa k záveru, že žalobkyňa, pokiaľ sa mienila domáhať preskúmania postupu hovorkyne KR PZ v Trenčíne, mala sa domáhať ochrany osobnosti
Občianskeho zákonníka a taktiež, že na strane žalovanej chýba pasívna vecná legitimácia. Poukázal pritom najmä na rozhodnutie z 30. septembra 2014 sp. zn. 7Cdo/126/2013, kde Najvyšší súd SR dospel k stanovisku, že v konaní o ochranu osobnosti fyzickej osoby, do ktorej bolo zasiahnuté nepravdivou informáciou poskytnutou médiám hovorcom ústredného orgánu štátnej správy, je pasívne vecne legitimovaný ústredný orgán štátnej správy, ktorého je hovorcom, nie Slovenská republika. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm.
ktorého osobe, voči ktorej bolo vedené trestné stíhanie na základe nezákonného rozhodnutia a ktorá z toho pociťuje úzkosť, strach a obavy z budúcnosti, nepatrí náhrada nemajetkovej ujmy, považovala za nesprávne posúdenie veci. Konštatovala, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (sp. zn. 3Cdo/19/2018, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, 8Cdo/177/2017 či 4Cdo/125/2019),
ktorej je právo na náhradu nemajetkovej ujmy poškodeného imanentnou súčasťou inštitútu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom výška nemajetkovej ujmy sa určuje
kritérií, vzťahujúcich sa k závažnosti, intenzite, dopadom a dĺžke trvania zásahu. 3.2. Dovolateľka ďalej považovala záver, že nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej informovaním o trestnom stíhaní hovorcom KR PZ v rozpore s prezumpciou neviny nemožno uplatniť
zákona č. 514/2003 Z. z., za nesprávny. Poukázala na to, že z obsahu pojmu „nesprávny úradný postup“ vyplýva, že môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí určitého štátneho orgánu, pričom zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vzniká vtedy, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu, alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie, alebo cieľov tejto činnosti. Vzhľadom na to považovala za nesporné, že poskytovanie informácií o trestných konaniach
Trestného poriadku je úradným postupom, pričom Trestný poriadok ukladá povinnosť poskytovať informácie o trestných konaniach orgánom činným v trestnom konaní. Dodala, že pokiaľ odvolací súd poukazoval v otázke pasívnej legitimácie na ustálenú súdnu prax, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sa vzťahovali ku konaniam o ochrane osobnosti, pričom žalobkyňa si uplatnila nárok
zákona č. 514/2003 Z. z. Dovolateľka preto konštatovala, že zamietnutie jej žaloby v časti nemajetkovej ujmy so zreteľom na poskytnutie informácie o jej trestnom stíhaní hovorkyňou KR PZ spôsobom odporujúcim zásadám uvedeným v ustanovení § 6 Trestného poriadku pre nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovanej spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. 3.3. Dovolateľka taktiež namietala, že odvolací súd sa názorom,
ktorého premlčacia doba práva na ušlý zisk začne plynúť skôr než samotný zisk, ktorý takto uchádza, vznikol, odklonil od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu, reprezentovanej rozhodnutím z
všeobecne v právnej teórii akceptovaného názoru začať plynúť pred začiatkom plynutia objektívnej premlčacej lehoty, potom záver odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že žalobkyňa sa dňa 22. februára 2007 dozvedela o tom, aký zisk jej ujde v nasledujúcich rokoch, nemožno považovať za správny. 3.4. Napokon sa
žalobkyne odvolací súd nesprávne stotožnil s názorom, že samotná skutočnosť, že na prideľovanie nových vecí nemala žalobkyňa právny nárok postačuje na záver tom, že jej nárok na ušlý zisk je nedôvodný. Mala za to, že priebeh 2 rokov spolupráce s KR PZ preukázal súdu pravidelný beh vecí, teda počet pridelených návrhov, a teda žalobkyňa preukázala základný predpoklad na priznanie nároku na náhradu škody v podobe ušlého zisku v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/319/
1 písm. b) CSP. Odôvodnenia súdov nižších inštancií súčasne považovala za dostatočne vyčerpávajúce v súvislosti s predmetom daného súdneho sporu. Vzhľadom na to navrhla podané dovolanie odmietnuť, eventuálne zamietnuť
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 8. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Dovolanie vo vzťahu k nároku na náhradu ušlého zisku
1 písm. a) CSP, sa dovolací súd zameriava na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pri tom za pomoci abstrakcie interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). 16. Vec prejednávajúci senát dospel k záveru, že dovolateľkou označené rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 2Cdo/118/2008 nie je vo vzťahu k preskúmavanej veci priliehavé pre odlišnosť nielen skutkových okolností, ale predovšetkým právnej otázky v ňom riešenej. V predmetnom rozsudku sa totiž najvyšší súd prioritne zaoberal otázkou, či pri náhrade škody, ktorá predstavuje ušlý zisk vyplývajúci z nájomného vzťahu medzi podnikateľmi, sa posudzuje premlčacia lehota
Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. V nadväznosti na zodpovedanie uvedenej otázky sa následne venoval výkladu ustanovení § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka pojednávajúcich o plynutí premlčacej lehoty pri nároku na náhradu ušlého zisku. V uvedenom rozhodnutí sa však najvyšší súd ani okrajovo nezaoberal otázkou premlčania nároku
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý je rozhodujúcim právnym predpisom v prejednávanom prípade. Pritom je potrebné zdôrazniť, že úprava premlčania nároku na náhradu škody je v Občianskom zákonníku (§ 106) koncipovaná už len s ohľadom na rozdielnosť povahy nároku odlišne než v ustanovení § 19 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kde zákonodarca stanovil ako rozhodujúci moment pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty doručenie nezákonného rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu nebolo možné závery vyslovené v dovolateľkou prezentovanom rozhodnutí aplikovať na posudzovanú vec. 17. V tejto súvislosti hodno poznamenať, že analógiou v skutkovom stave ako predpokladu aplikácie ustálenej rozhodovacej praxe sa zaoberal aj ústavný súd v náleze z 9. júna 2020 sp. zn. I. ÚS 51/2020, pričom judikoval, že „Posúdenie skutočnej vedomosti o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, sa posudzuje vždy
konkrétnych skutkových okolností, pri ktorých je potrebné rozoznávať určité typové situácie (typové skutkové okolnosti), pre posúdenie ktorých možno používať skoršiu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Ak však nejde o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú podobu, aplikácia skorších súdnych rozhodnutí nie je namieste.“. V náleze z
1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade mali súdy preukázané, že žalobkyňa sa dňa 23. marca 2007 dozvedela, že dôvodom neprideľovania nových prípadov je vznesenie trestného stíhania voči jej osobe. Najneskôr týmto dňom sa teda začalo premlčiavať jej právo na náhradu škody (ušlého zisku). Keďže premlčacia doba neplynula počas 6 mesiacov predbežného prerokovania nároku (od 04. marca 2008 do 04. septembra 2008), v zmysle § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. napokon uplynula dňa 23. septembra 2010. Keďže žalobkyňa rozšírila svoj návrh o nárok vo výške 307 307,854 eur až podaním zo dňa 30. mája 2011, jej nárok je v tejto časti premlčaný. Pre úplnosť možno uviesť, že objektívna premlčacia lehota začala v danom prípade plynúť doručením uznesenia o vznesení obvinenia č. ČVS:ORP-142/01-OVK-TN-2007 žalobkyni dňa 23. februára 2007, teda pred momentom začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. 19. Dovolateľka ďalej namietala nesprávne posúdenie samotného nároku na ušlý zisk (vzhľadom na záver v bode 18. už len v jeho nepremlčanej časti - pozn. dovolacieho súdu). Poukázala na odklon odvolacieho súdu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu - sp. zn. 4Cdo/319/2008. 20. Vo všeobecnosti štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci (§ 1 písm.
zákona č. 514/2003 Z. z. dospeli k záveru, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom žalobkyňou tvrdeného ušlého zisku a z dôvodu absencie jedného zo základných predpokladov pre zodpovednosť za uplatnenú škodu v predmetnej časti žalobu zamietli.
názoru dovolacieho súdu sa súdy týmto úsudkom nemohli odkloniť od výkladového pravidla vymedzeného rozhodnutím sp. zn. 4Cdo/319/2008, ktorý definoval ušlý zisk ako následok škodnej udalosti len za predpokladu danosti príčinnej súvislosti medzi (v tomto prípade) nezákonným rozhodnutím a vznikom takej formy škody. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom tvrdeného ušlého zisku, cez prizmu uvedeného rozhodnutia možno rovnako dospieť k záveru, že nebola preukázaná danosť „istoty“ pravidelného behu vecí. Z tohto pohľadu preto záveru súdov v danej veci nemožno nič vytknúť. V tejto súvislosti najvyšší súd konštantne judikuje záver, v zmysle ktorého otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach (rozsudok Najvyššieho súdu SR z
1 písm. a) CSP - uviedla, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí k tejto otázke nezaujal žiadny názor či stanovisko, pritom už v odvolaní namietala nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie poukazujúc na to, že trestné stíhanie voči nej predstavovalo pre ňu skľučujúcu a znepokojujúcu skutočnosť. Vzápätí konštatovala, že názor,
ktorého osobe, voči ktorej bolo vedené trestné stíhanie na základe nezákonného rozhodnutia a ktorá z toho pociťuje úzkosť, strach a obavy z budúcnosti, nepatrí náhrada nemajetkovej ujmy, považuje za nesprávne posúdenie veci, ktorým sa odvolací súd odklonil od ustálenej súdnej praxe. 26. Aj keď dovolateľka tvrdený nedostatok rozhodnutia odvolacieho súdu sama označila ako nesprávne právne posúdenie
1 písm. a) CSP, vo všeobecnosti nie je vylúčené a v okolnostiach jej prípadu ani nepochopiteľné, že posudzujúc jej dovolanie
obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) v skutočnosti namieta aj vadu zmätočnosti
f) CSP; hoci obvykle nenastáva situácia, že by obsahovo tá istá dovolacia námietka spadala pod obidva dôvody prípustnosti dovolania (m. m. IV. ÚS 372/2020). 27. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu potom platí, že dovolací súd najprv skúma prípustnosť dovolania z dôvodu zmätočnosti a až ak namietaný dôvod
CSP preukázaný nie je, pristúpi subsidiárne dovolací súd k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho v správnosti právneho posúdenia veci (§ 421 CSP). 28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd prednostne pristúpil k posúdeniu existencie namietanej vady
1 CSP v spojení s § 420 písm. f) CSP), pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. 30. Po posúdení obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou konania
f) CSP.
ktorej spôsob prežívania predmetnej situácie spočíva v citlivej povahe žalobkyne a v tom, že je osobou „s nižším prahom citlivosti vnímania vlastného negatívneho postavenia v spoločnosti“. Poukázala na to, že sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej jej zverejnením nepravdivých informácií o tom, že konala protiprávne, spôsobila škodu za viac ako 21 miliónov Sk, a že exekvovala - zastupujúc oprávnených či podnikateľské subjekty - neexistujúce pohľadávky. Dodala, že samotná skutočnosť trestného stíhania pôsobila na ňu nepredstaviteľne skľučujúco a znepokojujúco. V súvislosti s vnímaním jej trestného stíhania v očiach verejnosti ďalej podotkla, že vedomosť o etapách trestného stíhania nemožno predpokladať a očakávať u ľudí bez právnického vzdelania, ktorých je väčšina a ktorí nerozlišujú medzi vznesením obvinenia a vinou. Osobitne v situácii, keď hovorkyňa KR PZ informovala o tom, ako „protiprávne postupovala“, nemožno u väčšiny ľudí očakávať pochybnosť o tom, že sa skutočne protiprávneho konania dopustila. Pritom je všeobecne známe, že vo verejnosti je podstatne nižšia ochota uveriť v nevinu verejného činiteľa, ako v jeho vinu. Na základe uvedeného dôvodila, že výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy považuje z dôvodu nezákonného rozhodnutia, aj nesprávneho úradného postupu, za odôvodnenú. Odvolací súd v tejto súvislosti v bode 46. síce uviedol, že súd prvej inštancie sa správne zaoberal tým, či žalobkyni v dôsledku vydaného nezákonného rozhodnutia
1 zákona č. 514/2003 Z. z. vzniklo právo na náhradu škody v rozsahu uvedenom v § 17 zákona č. 514/2003 Z. z., avšak ďalej už neposkytol žiadnu objektívne zrozumiteľnú odpoveď na špecifický argument žalobkyne ohľadom danosti uplatneného nároku a existencie dôvodov pre priznanie požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej predmetným nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní. Dovolací súd zdôrazňuje, že súd sa musí v odôvodnení rozhodnutia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery; a to aj v situácii, keď potvrdzuje prvoinštančné rozhodnutie ako vecne správne. 33. Dovolací súd konštatuje, že uvedený nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v otázke vady konania namietanej dovolateľkou má v danom prípade za následok, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky stanovené súdu v ustanovení § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP na riadne odôvodnenie rozsudku. Z tohto dôvodu je dovolanie žalobkyne procesne prípustné
ktorej trestné stíhanie, ktorého následkom nie je odsúdenie stíhanej osoby, je zásahom do práv takto postihnutej osoby, za ktorú štát zodpovedá. Zároveň je ale potrebné zdôrazniť, že stále platia základné východiská predpokladov vzniku za nemajetkovú ujmu (uznesenie najvyššieho súdu z 12. decembra 2012 sp. zn. 7Cdo/145/2011), že pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať súd preukázanú skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie
1 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne (viď aj Rč 21/1995). 36. Dovolateľka napokon uplatnila dovolací dôvod
1 písm. b) CSP, keď považovala v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu za dosiaľ nevyriešenú otázku, či je možné zo strany osoby, o trestnom stíhaní ktorej bolo informované hovorcom KR PZ, uplatniť nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) postupom
zákona č. 514/2003 Z. z. voči štátu. 37.
301/2005 Z. z. Trestného poriadku (ďalej len „TP“) orgány činné v trestnom konaní a súd informujú verejnosť o trestnom konaní
tohto zákona poskytnutím informácií oznamovacím prostriedkom. Pri tomto informovaní však musia dbať na ochranu utajovanej skutočnosti, obchodného tajomstva, bankového tajomstva, daňového tajomstva, poštového tajomstva alebo telekomunikačného tajomstva (ods. 1). Pri poskytovaní informácií sú orgány činné v trestnom konaní a súd oprávnení utajiť tie skutočnosti, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť objasnenie a vyšetrenie veci. Pritom sú povinní dbať na zásadu prezumpcie neviny. Dbajú aj na to, aby nezverejňovali chránené osobné údaje ani skutočnosti súkromného charakteru, najmä rodinného života, obydlia a korešpondencie, ktoré priamo s trestnou činnosťou nesúvisia. Osobitne dbajú na záujmy maloletých, mladistvých a poškodených, ktorých osobné údaje sa nezverejňujú (ods. 2). V konaní pred súdom rozsah poskytovaných informácií vyplýva zo zásady verejnosti. V priebehu súdneho konania nemožno účastníkom zakázať zhotovovanie písomných poznámok alebo nákresov, ak sa touto činnosťou nenarušuje priebeh konania (ods. 3). Ak by poskytnutie informácie porušilo alebo ohrozilo záujmy uvedené v odseku 1 alebo 2, orgán činný v trestnom konaní a súd odmietnu poskytnutie informácie (ods. 4). 38. Povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov informovať verejnosť o svojej činnosti je realizáciou čl. 26 ods. 1 ústavy,
ktorého sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené, a čl. 26 ods. 5 ústavy,
ktorého orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Trestný poriadok ustanovuje základné pravidlá, ktoré musia byť pri informovaní dodržané. V odseku 1 je upravené prvé pravidlo, a to že poskytovateľ informácie musí dbať na ochranu utajovanej skutočnosti, obchodného tajomstva, bankového tajomstva, daňového tajomstva, poštového tajomstva a telekomunikačného tajomstva. Ďalšími pravidlami, ktoré treba dodržať pri informovaní, sú: oprávnenie utajiť tie skutočnosti, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť objasnenie alebo vyšetrenie veci; povinnosť dbať na prezumpciu neviny; nezverejňovať chránené osobné údaje a skutočnosti súkromného charakteru, ktoré priamo nesúvisia s trestnou činnosťou; osobitne treba dbať na záujmy maloletých, mladistvých a poškodených a nezverejňovať ich osobné údaje. Trestný poriadok výslovne upravuje povinnosť odmietnuť poskytnutie informácie, ak by informovanie malo porušiť niektoré z pravidiel ustanovených v odsekoch 1 a 2. To však neznamená, že orgány činné v trestnom konaní a súd v takom prípade neinformujú vôbec, čo by bolo porušením jednak čl. 26 ods. 1 a 5 ústavy a jednak § 6 ods. 1 prvá veta TP. V takom prípade sa z poskytnutia informácie len vynechá tá informácia, resp. jej časť, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s pravidlami uvedenými v odsekoch 1 a 2. 39. Pojem „nesprávny úradný postup“ nenachádza v zákone č. 514/2003 Z. z. svoju legálnu definíciu. Zákonodarca len exemplifikatívne vypočítava kategórie, ktoré možno pod nesprávny úradný postup subsumovať (§ 9 ods. 1). Z obsahu tohto pojmu v zásade vyplýva, že
konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje (rozsudok Najvyššieho súdu SR z
Trestného poriadku je celkom určite úradným postupom, ktorým orgány činné v trestnom konaní vykonávajú zákonom zverenú kompetenciu za účelom naplnenia ústavnej požiadavky na informovanie verejnosti o svojej činnosti. Ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 TP pritom upravujú kautely pre informovanie verejnosti, z ktorých orgány činné v trestnom konaní nesmú v konkrétnom prípade vybočiť a tým ohroziť záujmy chránené uvedenými ustanoveniami. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní tieto zákonom stanovené mantinely dodržia, tak nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. V opačnom prípade to má za následok (za splnenia ostatných predpokladov) vznik nároku na náhradu škody, subsumovateľný pod nesprávny úradný postup
zákona č. 514/2003 Z. z. 41. Pokiaľ odvolací súd v odôvodnení argumentoval závermi vyslovenými v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/126/2013, vec prejednávajúci senát má za to, že takáto argumentácia je v danom prípade nenáležitá vzhľadom na odlišný predmet konania. Z predmetného rozhodnutia zároveň nevyplýva, že pri (neopakovateľnom) skutkovom základe v danej veci možno nárok na náhradu nemajetkovej ujmy požadovať iba v konaní o ochranu osobnosti. Dovolací súd pritom zdôrazňuje, že v prípade uplatnenia nároku v sporovom konaní
z. je zodpovedným subjektom na žalovanej strane vždy štát. Konkludujúc uvedené, najvyšší súd konštatuje, že odvolací súd otázku nastolenú žalobkyňou v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu
1 písm. b) CSP posúdil v preskúmavanom prípade nesprávne a podané dovolanie je vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy aj z hľadiska § 421 CSP dôvodné. 42. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže
povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.