Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/98/2021 Identifikačné číslo spisu: 7118224719 Dátum vydania rozhodnutia: 27.04.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Lubor Šebo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023

§ 420písm.

1. f)CSP 7. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľka namietala v súvislosti s nedostatkom riadneho odôvodnenia rozhodnutí súdov v základnom konaní, ktoré sa podľa nej nedostatočne vysporiadali s jej námietkami a preto považovala napadnuté rozhodnutie v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie za arbitrárne a nepreskúmateľné. 8. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti. 9. Dovolací súd súčasne pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. 10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
3. f)CSP, sú
4. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
5. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 11. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Z odôvodnenia rozhodnutí nižších inštancií je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Z rozhodnutia oboch súdov vyplýva, na základe akých skutočností dospeli k záveru, že žalobkyňa preukázala uplatňovaný nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie odôvodnil priznanie nároku v časti náhrady škody tým, že existenciu nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci ako prvého predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, žalobkyňa odvodzovala od uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré neúspešne napadla sťažnosťou. Súd prvej inštancie mal za to, že zastavenie trestného stíhania, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre jeho nezákonnosť. Druhým predpokladom bola existencia škody. Náhrada skutočnej škody, ktorú žalobkyňa uplatnila v konaní, pozostávala z nákladov na obhajobu v trestnom konaní (obhajoba žalobkyne + jej manžela) v sume 3600 eur, zo sumy 4558,81 eur ako ušlej mzdy manžela žalobkyne, ktorú by zarobil za obdobie, keď sa nachádzal vo väzbe a zo sumy 500 eur za vypracovaný znalecký posudok. Súd prvej inštancie poukázal na to, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a konštatoval, že náklady za právne zastúpenie tak žalobkyne ako aj jej manžela boli hradené z finančných prostriedkov, ktoré patrili do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a jej manžela, pričom žalobkyňa listinnými dôkazmi preukázala ňou uplatňovanú výšku škody. Priznanú výšku (16 000 eur) nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na to, že trestné stíhanie, najmä ak je osoba obvinená zo závažného trestného činu, predstavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že všetky následky predstavujúce nemajetkovú ujmu boli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Súd hodnotiac, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť, postavenie žalobkyne v súvislosti s trestným stíhaním, dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala existenciu následkov takej intenzity, ktorá by zakladala jej právo na priznanie peňažnej náhrady v ňou uplatnenej sume 21 750 eur. Vo väzbe na uvedené potom rozhodol aj odvolací súd, ktorý zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, jeho postup vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie nemožno považovať za neodôvodnený, pričom odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. 12. Podľa dovolacieho súd boli odvolacím súdom zohľadnené aj námietky žalovanej. Odvolací súd poukázal na to, že nezákonným rozhodnutím na základe ktorého si žalobkyňa uplatňovala nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy bolo rozhodnutie o vznesení uznesenia vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Východ sp. zn. ČVS:PPZ-XX/BPK-V-XXXX zo dňa 16.01.2012, ktorým bolo vznesené obvinenie žalobkyni ako aj manželovi žalobkyne. Nemožno sa teda stotožniť s argumentáciou žalovanej, že z odôvodnenia súdov v základnom konaní nebolo zrejmé, ktoré rozhodnutie považovali za nezákonné. Vo vzťahu k námietkam žalovanej ohľadom nepreukázania uskutočnenia úkonov právnej služby a ich nutnosti a účelnosti dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí dostatočným spôsobom vysporiadal aj s týmito námietkami, keď uviedol, že v tomto konaní pri uplatňovaní nákladov na nutnú obhajobu v trestnom konaní žalobkyne a jej manžela nebolo zistené, aby si uplatňovali neprimerané náklady nad rozsah stanovený vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o tarifnej odmene. Od momentu právoplatného skončenia trestného stíhania bez uznania viny spĺňali žalobkyňa a jej manžel v časti náhrady nákladov vynaložených na obhajobu v trestnom konaní všetky podmienky pre priznanie náhrady škody v tejto časti. Dovolací súd zároveň uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 13. Dovolateľka ďalej v dovolaní namietala porušenie práva na spravodlivý proces vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania, pričom toto rozhodnutie považovala za arbitrárne a nepreskúmateľné. 14. K uvedenému dovolací súd uvádza, že odvolací súd postupoval správne keď žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Nebolo by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobkyne, aby svoju ujmu podceňovala iba preto, aby potom nemusela hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobkyninho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Podľa dovolacieho súdu žalobkyňa má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci" (§ 255 CSP), keďže ten sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. 15. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.
6. f)CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Samotné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 324/2011). Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm.
7. f)CSP. Dovolací súd neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, ktoré žalovaná uvádzala v dovolaní o zmätočnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie, trpiacich nedostatkom riadneho odôvodnenia s poukazom na nevysporiadanie sa s námietkami žalovanej a nesprávne priznanie nároku na náhradu trov konania, pretože uvedené nezistil. Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm.
8. f)CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti nezakladá (R 24/2017); tento právny záver považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019). 16. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalovaná neopodstatnene namieta, že odvolací súd (prípadne súd prvej inštancie) nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.
9. f)CSP).

§ 421ods.

1 písm. a) CSP

1. Dovolateľka namietala, že rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko podľa nej sa súdy v základnom konaní odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe (6MCdo/15/2012, 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 3Cdo/7/2017, 3Cdo/19/2018) pri riešení otázky ,,neprimeranosti priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy".
2. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.
3. Dovolací súd je toho názoru, že nebolo možné sa stotožniť s názorom dovolateľky, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe reprezentovanej rozhodnutiami 6MCdo/15/2012, 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 3Cdo/7/2017, 3Cdo/19/
4. Z uvedených rozhodnutí vyplýva záver, že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy súdu, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu, jej základnom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislosti. Všeobecné súdy majú určiť primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy po zohľadnení iných predpisov upravujúcich odškodnenie ako aj judikatúry Ústavného súdu SR a ESĽP a určiť maximálnu hranicu náhrady nemajetkovej ujmy, tak aby priznaná náhrada nebola vyššia ako je náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov.
5. K uvedenej otázke týkajúcej sa ,,neprimeranosti priznanej výšky nemajetkovej ujmy" dovolací súd uvádza, že práve naopak súdy v základnom konaní postupovali v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že trestné stíhanie predstavovalo vážny zásah do osobnostných práv žalobkyne. Zároveň zohľadnil aj judikatúru súdov, ktorá vyslovila názor, že trestné stíhanie predstavuje závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud fyzickej osoby. Po vykonanom dokazovaní uzavrel, že žalobkyňa požívala vážnosť, bola spoločensky obľúbená, považovali ju za dobrého, poctivého človeka. Po vznesení obvinenia sa ich spolu s manželom ľudia začali strániť, museli čeliť ohováraniu, narušili sa rodinné väzby. Žalobkyňa spolu s manželom podnikali v oblasti zahraničného obchodu, pričom v dôsledku ich ,,kauzy" viacero obchodných partnerov prestalo mať záujem o vzájomnú spoluprácu, čo viedlo k značným finančným problémom. Zo strachu a straty sebavedomia žalobkyňa prestala vykonávať podnikateľskú činnosť, prežívala stavy poníženia, úzkosti, že v dôsledku bezdôvodného trestného stíhania môže byť odsúdená a môže byť ohrozená starostlivosť a o jej maloleté deti. Na uvedené následne nadviazal aj odvolací súd, ktorý konštatoval, že trestné konanie trvalo viac ako štyri roky, žalobkyňa bola vystavená neustálym procesným úkonom zo strany OČTK. Celá táto udalosť podľa neho mala negatívny dopad na rodinný, pracovný život ako aj spoločenský život. Odvolací súd zároveň dodal, že pod negatívny dopad na žalobkyňu sa podpísalo aj to, že sa musela vysporiadať s psychickým stavom svojho manžela, ktorý prestal byť oporou rodiny a najmä maloletých detí, ktoré museli navštevovať odbornú psychickú pomoc. Z uvedeného je zrejmé, že súdy nižších inštancií vychádzali z konkrétnych skutkových okolností ustáleného skutkového stavu, ktoré boli pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmy relevantné, pričom svoje závery zodpovedajúcim spôsobom na podklade daných zistení tiež náležite odôvodnili. Dovolací súd má za to, že súdy v základnom konaní zohľadnili kritéria pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na osobu poškodeného (žalobkyne) a jej doterajší život, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobkyni v súkromnom živote ako aj závažnosť následkov, ktoré jej vznikli v spoločenskom uplatnení. Dovolateľka navyše ani riadne, s ohľadom na okolnosti posudzovaného prípadu či konkrétne závery súdov, nešpecifikovala v čom malo spočívať tvrdené odklonenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe pri stanovení primeranej výšky nemajetkovej ujmy.
6. Súdy v základnom konaní zároveň tiež správne zohľadnili, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe priznaná výška nemajetkovej ujmy nesmie byť vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov. V dôsledku toho znížili žalobkyňou požadovanú sumu z 21 750 eur na 16 000 eur, keďže žalobkyňa nepreukázala existenciu následkov takej intenzity, ktorá by zakladala jej právo na priznanie peňažnej sumy v ňou uplatnenej sume. V posudzovanom prípade sa teda súdy v základnom konaní pri riešení predmetnej otázky neodklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej vo vyššie uvedených rozhodnutiach. Podľa dovolacieho súdu postup súdov v základnom konaní bol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, keďže súdy sa venovali jednak okolnostiam, prečo je priznaná výška nemajetkovej ujmy primeraná a zároveň zohľadnili aj skutočnosť, že priznaná výška nebola vyššia ako pri smrteľných trestných činoch (6Mcdo/15/2012). Dovolateľka síce poukázala na skutočnosť, že priznaná výška bola porovnateľná výške, v prípade ak bola trestným činom spôsobená smrť v zmysle zákona č. 215/2006 Z. z., avšak dovolací súd je toho názoru, že priznaná výška nemajetkovej ujmy bola nižšia a teda súdy v základnom konaní postupovali v rámci mantinelov ustálenej rozhodovacej praxe, ktorá poukazuje na tú skutočnosť, že priznaná výška nemôže byť vyššia ako pri smrteľných trestných činoch a všeobecné súdy v rámci svojho rozhodovania sú povinné túto skutočnosť zohľadniť, čo v uvedenom prípade bolo splnené.

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP 22. Nesprávne právne posúdenie žalovaná videla pri riešení otázky ,,Či možno považovať uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné rozhodnutie v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho neprípustnosti pre úmrtie obvineného a je možné priznať nárok na náhradu škody titulom takéhoto uznesenia o vznesení obvinenia?" 23. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ z § 421 ods. l CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam. Závery o (ne)prípustnosti dovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ súdu vysvetlí (konkretizuje), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. l písm.
2. b)CSP). Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, 2Cdo/54/2018, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017). 24. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené zastavením konania v dôsledku smrti obvineného, ak neskorší výsledok trestného konania určil, že skutok za ktorý bol obvinený, nie je trestným činom, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou OČTK vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako OČTK vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (4Cdo/183/2009). 25. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Súdna judikatúra dovodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonností) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania (4Cdo/183/2009). 26. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. (I. ÚS 65/2019). 27. Dovolací súd k uvedenej právnej otázke uvádza, že zo súdneho spisu vyplýva, že manželovi žalobkyne bolo vznesené obvinenie za také skutky, za ktoré bolo vznesené obvinenie v konaní aj iným osobám. Z uznesenia prokurátorky sp. zn. VII/1 Gv 20/16/1000-4 zo dňa 09.05.2016 však následne bolo preukázané, že žiadne z konaní, pre ktoré bolo vznesené obvinenie (aj manželovi žalobkyne) nemalo charakter trestnej činnosti. Dovolací súd je toho názoru, že vzhľadom na vyššie uvedené by bolo v rozpore s dobrými mravmi a účelom zákona č. 514/2003 Z. z., aby sa žalovaná zbavila zodpovednosti za škodu len z toho dôvodu, že manžel žalobkyne v priebehu trestného konania zomrel a nebolo tak možné voči nemu zastaviť trestné stíhanie z dôvodu, že skutok nebol trestným činom, ale len formálne z dôvodu jeho úmrtia. Dovolací súd uvádza, že vo výnimočných prípadoch možno vychádzať z nezákonnosti trestného stíhania konkrétnej osoby, ktorej bolo stíhanie zastavené z objektívnej príčiny jej smrti, keď konečné rozhodnutie v trestnom konaní zakladajúce nezákonnosť trestného stíhania ostatných spoluobvinených, neobsahuje rozdielne posúdenie skutku voči zomrelej osobe, resp. z neho nevyplývajú žiadne špeciálne okolnosti pre takéto rozdielne posúdenie. Dovolací súd bol toho názoru, že prípadným akceptovaním argumentácie žalovanej by sa poprel cieľ zákonodarcu sledovaný zákonom o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. 28. V preskúmavanej veci odvolací súd správne aplikoval na daný prípad zákon č. 514/2003 Z. z. a správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. So zreteľom na uvedené závery správne interpretoval ustanovenie § 6 ods. 1 tohto zákona v otázke, či uznesenie o zastavení trestného stíhania z dôvodu, že obvinený zomrel, keď následne bolo trestné stíhanie jeho spoluobvineným zastavené z dôvodu, že skutok, ktorí spáchali nie je trestným činom, má rovnaký význam ako rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. 29. Dovolateľka zároveň namietala aj nesprávne právne posúdenie otázky ,,Či možno odvodzovať začatie plynutia subjektívnej 3 - ročnej premlčacej lehoty podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., od právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania, ktoré bolo vydané vo vzťahu k inej osobe, ako je osoba, o ktorej nároku na náhradu škody sa koná?" 30. Podľa dovolacieho súdu premlčacia lehota na uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zomrelej osoby v tomto prípade začne plynúť rovnako ako u spoluobvinených právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení ich trestného stíhania, z dôvodu, že skutok pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie nie je trestným činom (t. j. rozhodnutie z ktorého vyplýva nezákonnosť trestného stíhania spoluobvinených). Práve z tohto momentu bolo možné vyvodiť či predpokladať nezákonnosť trestného stíhania aj voči zomrelej osobe. Nemožno sa teda stotožniť s argumentáciou žalovanej, že už právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, z dôvodu, že manžel žalobkyne zomrel, bolo možné zistiť nezákonnosť rozhodnutia. V tomto čase nebolo možné ešte ani určiť, že došlo k vzniku škody a predovšetkým ustáliť, že za škodu zodpovedá štát. Vzhľadom na vyššie uvedené má dovolací súd za to, že súdy v základnom konaní postupovali správne, keď začiatok premlčacej doby počítali od právoplatnosti uznesenia prokurátorky sp. zn. VII/1 Gv/20/16/1000-4 zo dňa 09.05.2016 (právoplatnosť 22.05.2016) a teda nárok žalobkyne na náhradu škody nebolo možné považovať za premlčaný. 31. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovanej neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd preto jej nedôvodné dovolanie zamietol podľa § 448 CSP. 32. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.