← Slovensko

určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/194/2020 Identifikačné číslo spisu: 1514213632 Dátum vydania rozhodnutia: 26.04.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Zemková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:1514213632.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne O. P., rod. A., narodenej XX. R. XXXX, F. 952/33, A. J., zastúpenej: JUDr. Evou Peničkovou, advokátkou, Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, proti žalovaným 1. S.. E. Q., narodenej XX. K. XXXX., V. XXX/X, D., 2. K.. J. Q., narodenej X. I. XXXX, C. XXXX/XX., D., 3. S.. E. Q., narodenej X. februára XXXX, C. XXXX/XX, D., žalované zastúpené: prof. JUDr. Máriou Srebalovou, PhD., advokátkou, Námestie hraničiarov 9, Bratislava, o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 43C/284/2014, o dovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/266/2019, 7Co/8/2020 zo dňa 26. februára 2020, takto rozhodol: Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/266/2019, 7Co/8/2020 zo dňa 26. februára 2020 z r u š u j e vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 43C/284/2014-789 zo dňa 1. apríla 2019 a vo výroku o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, a vec v rozsahu zrušenia vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Odôvodnenie Rozsudok súdu prvej inštancie 1. Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. konania 43C/284/2014-789 z 1. apríla 2019 v znení opravného uznesenia č. konania 43C/284/2014-804 z 24. mája 2019 určil, že dôvody vydedenia žalobkyne poručiteľom S.. W. Q., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. XXXX/XX, D., uvedené v listine o vydedení zo dňa 24.112013, naposledy bytom C. XXXX/XX D., uvedené v listine o vydedení zo dňa 9.10.2002 nie sú dané (výrok I) a žalobkyni proti žalovaným l. až 3. priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II). Odvolanie žalovaných 1.,2.3. a rozsudok odvolacieho súdu 2. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalované 1.-3., o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. februára 2020 tak, že rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 01.04.2019, č. k. 43C/284/2014-789 potvrdil. Zároveň odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24.05.2019, č. k. 43C/284/2014-804 odmietol. Žalobkyni proti žalovaným 1., 2., 3. priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 3. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa podľa odvolacieho súdu nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1., 2., 3. (ďalej aj „žalovaných“) proti rozsudku okresného súdu bolo podané nedôvodne. 4. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie sa žalobkyňa domáhala určenia, že dôvody vydedenia žalobkyne poručiteľom S.. W. Q., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX nie sú dané. V žalobe uviedla, že Okresný súd Bratislava V, v konaní vedenom pod sp. zn. 1D/838/18, uznesením zo dňa 27.03.2014 v dedičskej veci po poručiteľovi S.. W. Q. prerušil konanie o dedičstve a uložil žalobkyni, aby do jedného mesiaca od právoplatnosti uznesenia podala na Okresnom súde Bratislava V žalobu proti žalovaným o určenie neplatnosti listiny o vydedení zo dňa 09.10.2002. Poukázala na to, že v zmysle listiny o vydedení zo dňa 09.10.2002 dôvodom vydedenia žalobkyne bolo, že napriek dlhoročnému úsiliu poručiteľa, dcéra o neho nikdy neprejavovala opravdivý záujem, ktorý ako dcéra mala prejavovať, okrem nárokov na výživné, ktoré si uplatňovala aj v prípade, keď na to nemala nárok. Údajne neprávom a podvodným spôsobom vymáhala výživné v čase, keď bola zamestnaná a nenavštevovala školu. Konštatovala, že rodičia žalobkyne uzavreli manželstvo niekoľko mesiacov po narodení žalobkyne v roku 1976, pričom rozvedené bolo v roku 1977. Od rozvodu poručiteľ žalobkyňu nenavštevoval, ani ju nijakým spôsobom nekontaktoval, a to ani pri príležitosti jej narodenín, či iných sviatkov alebo významných životných udalostí. O nezáujme poručiteľa svedčí, že dobrovoľne neplnil svoju vyživovaciu povinnosť, lebo matka žalobkyne bola nútená priznané výživné vymáhať exekučne. Poručiteľ odmietol vyplácať matke aj prídavky na dieťa, ktoré poberal a ktorých sa musela matka domáhať súdnou cestou. Poručiteľ opustil matku a svoju maloletú dcéru bez snahy prejavovať o ňu úprimný záujem. Matka žalobkyne opustila Dolný Kubín a začala pracovať v meste Trstená, kde žalobkyňa navštevovala materskú školu a prvé ročníky základnej školy. Ťažkú situáciu matky žalobkyne poručiteľ neriešil ani vo forme materiálneho zabezpečenia, keď žalobkyňa dostala od poručiteľa jediný balík, obsahom ktorého boli vyschnuté fixky a pyžamo. Matka vyhovela prosbám žalobkyne a pokúsila sa s otcom stretnúť v meste, kde pracoval. Reakcia poručiteľa bola odmietavá s tým, že si neželá aby sa podobné návštevy opakovali. Po tomto bolestnom stretnutí žalobkyňa videla svojho otca až na pojednávaní v konaní o návrhu plnoletého dieťaťa na určenie výživného. Po uzatvorení nového manželstva matky a narodení sestry, zažila skutočne prejavovaný záujem jej nevlastného otca. Z dôvodov vytvorenia rodinného zázemia požiadala svoju matku, aby mohla používať jej nové priezvisko. Otec s návrhom na zmenu priezviska nesúhlasil, avšak súd napriek tomu návrhu vyhovel. Konajúci súd nevzhliadol v konaní otca dostatočný záujem o maloletú, pretože od rozvodu počas trinástich rokov o dieťa reálny záujem neprejavil. K dôvodu na vydedenie, že žalobkyňa podvodným spôsobom vymáhala výživné, uviedla, že táto skutočnosť nie je pravdivá. Žalobkyňa podala návrh na určenie výživného 18.02.1994, keď študovala formou štúdia popri zamestnaní na SOU textilnom v Ružomberku a podľa vtedy platných právnych predpisov spĺňala podmienku nezaopatreného dieťaťa. Po ukončení štúdia bola žalobkyňa prijatá na denné štúdium na Textilnej fakulte v Liberci od 14.09.1995. Predmetné štúdium musela ukončiť dňa 20.10.1995 z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. V priebehu súdneho konania o výživné sa zmenila legislatíva a štúdium popri zamestnaní sa prestalo považovať za sústavnú prípravu na povolanie. Súd preto nevyhovel jej návrhu v plnom rozsahu a priznal jej výživné od podania návrhu od 18.02.1994 do 31.08.1994 a od 14.09.1995 do 20.10.1995. Zo strany žalobkyne tak nešlo o podvodné konanie, ale o oprávnený nárok na výživné. Uvedené však preukazuje, že poručiteľ nemienil na žalobkyňu vynakladať finančné prostriedky a ani v tejto dôležitej životnej etape nenašla žalobkyňa u otca žiadnu oporu. Mala za to, že situáciu, že o poručiteľa žalobkyňa neprejavovala záujem, bolo spôsobené poručiteľom, ktorý počas života so žalobkyňou neudržiaval žiadne príbuzenské vzťahy. Preto žalobkyňa nemôže znášať zákonné dôsledky vydedenia. 5. Z obsahu Notárskej zápisnice zo dňa 09.10.2002 vyplýva, že sa jedná o listinu o vydedení, ktorou W. Q. vydedil dcéru O. A., rod. Q. nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX Dolný Kubín, z dôvodu, že o neho neprejavuje záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať. V Listine o vydedení sa uvádza, že dcéru vydedil z dôvodu, že i napriek jeho dlhoročnému úsiliu o neho nikdy neprejavovala opravdivý záujem, ktorý by ako dcéra mala prejavovať, okrem nárokov na výživné, ktoré si uplatňovala i v prípade keď na to nemala nárok. Neprávom a podvodným spôsobom vymáhala výživné v čase, keď bola riadne zamestnaná a nenavštevovala školu, čo sa preukázalo v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava V a Krajským súdom v Bratislave. Od uvedeného súdneho konania ho nekontaktovala a ani iným spôsobom neprejavila záujem o jeho osobu. 6. Odvolací súd vyhodnotil za neopodstatnenú žalovanými uplatnenú odvolaciu námietku o oneskorenom podaní žalobného návrhu. Okresný súd Bratislava V vydal vo veci uznesenie dňa 27.03.2014, ktorým konanie o dedičstve prerušil a uložil žalobkyni, aby do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto uznesenia podala na Okresnom súde Bratislava V žalobu proti žalovaným o určenie neplatností listiny o vydedení zo dňa 9.10.2002. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaných, že sa v posudzovanom prípade jedná o hmotnoprávnu a prekluzívnu lehotu na podanie žaloby, avšak nestotožnil sa s ich názorom, že dátum doručenia bol zo strany žalobkyne zámerne prepísaný. Odvolací súd má za to, že síce došlo k prepísaniu dátumu na doručenke, avšak nie je preukázané, že k doručeniu zásielky došlo dňa 2.4.2014, resp. došlo k zámernému prepísaniu dátumu na doručenke za účelom nezmeškania lehoty na podanie žaloby. Po obdržaní zásielky sa doručenka opatrená podpisom a dátumom doručenia zasiela naspäť' k odosielateľovi, a to tak, že doručenku po prevzatí zásielky ihneď prevezme poštový doručovateľ. V predmetnom prípade je sporná doručenka súčasťou dedičského spisu so sp. zn. 1D/838/13 a súdu bola vrátená dňa 7.4.2014. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyni až následne po doručení zásielky, ktorá obsahovala predmetné uznesenie, začala plynúť jednomesačná lehota na podanie žaloby. Následné doručenie žalobného návrhu zo strany právnej zástupkyne na súd prebiehalo tak v čase, kedy už žalobkyňa nedisponovala so spornou doručenkou, ale bola súčasťou dedičského spisu, do ktorého žalobkyňa ani nenahliadala. Žaloba bola súdu doručená dňa 21.05.2014. Je preto nepravdepodobné, že by žalobkyňa prepísala údaj na doručenke ešte v čase, keď vôbec nemala vedomosť, kedy žaloba bude pripravená a podaná na súd. Polemiku o účelnom prepísaní údajov na doručenke za týchto okolnosti odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Vzal do úvahy aj stanovisko Slovenskej pošty, a. s., zo dňa 25.02.2019 (č. l. 694 súdneho spisu), podľa ktorého došlo k prepísaniu údaju na doručenke, keďže prepísanie dátumu doručenia je z doručenky zjavné. Avšak takéto prepísanie nebolo účelové z dôvodu nezmeškania lehoty na podanie žaloby, nakoľko v čase podania žaloby už žalobkyňa nemala k dispozícii doručenku a z obsahu dedičského spisu nevyplýva, že žalobkyňa alebo jej právna zástupkyňa do spisu nahliadala za účelom prepísania údajov na doručenke. K prepísaniu dátumu doručenia podľa názoru odvolacieho súdu došlo z dôvodu, že ku skutočnému doručeniu zásielky došlo až dňa 03.04.2014. V doručenke nie je síce uvedený dátum opakovaného doručenia, avšak vyplýva z nej, že neúspešný pokus o doručenie bol uskutočnený dňa 02.04.2014 a deň doručenia je tak 03.04.2014. Odvolací súd uzavrel, že ak došlo k doručeniu zásielky dňa 03.04.2014, je správne na uznesení o prerušení konania vyznačený dátum právoplatnosti deň 22.04.2014 (utorok), pretože koniec zákonnej pätnásťdňovej lehoty na podanie odvolania pripadol na sviatok (18.04.2014 bol Veľký piatok a dňa 21.04.2014 bol Veľkonočný pondelok). Vzhľadom k uvedenému, pokiaľ bola žaloba doručená na príslušný súd dňa 21.05.2014, bola doručená v jednomesačnej prekluzívnej a hmotnoprávnej lehote a bola tak podaná včas. Z uvedeného dôvodu, odvolací súd námietky žalovaných v tomto ohľade považuje za nedôvodné. 7. K žalovanými uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd nevykonal navrhnutý dôkazný prostriedok na zistenie rozhodujúcich skutočností, odvolací súd uvádza, že navrhovanie dôkazov je právom a zároveň povinnosťou účastníkov konania, avšak len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Žalované v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie nevykonal dožiadanie na Sociálnu poisťovňu o poskytnutie informácie, či bola žalobkyňa počas konania pred Obvodným súdom Bratislava V, sp. zn. 5C 127/95, t.j. od 18.02.1994 do 25.03.1996 zamestnaná, v akom období a u akého zamestnávateľa, tak ako to žiadala vo svojom podaní zo dňa 10.09.2014. Z obsahu podania žalovaných l., 2. a 3. zo dňa 10.09.2014, ktorým sa vyjadrili k podanej žalobe a okrem iného pripojili 23 dôkazov, žiadali súd, aby požiadal Sociálnu poisťovňu o predmetnú informáciu. V tejto súvislosti poukázal odvolací súd aj na zápisnicu o pojednávaní zo dňa 01.04.2019, v zmysle ktorej žalované nemali žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Vo vzťahu k námietkam žalovaných, že súd prvej inštancie ani len taxatívne neuviedol úplne všetky dôkazy, ktoré žalované v konaní predložili odvolací súd uviedol, že viacero dôkazných prostriedkov, ktoré žalované vymenovali vo svojom odvolaní, boli predložené aj žalobkyňou a súd prvej inštancie ich v rozsudku vymenoval ako prostriedky procesného útoku žalobkyne. Tak bola označená napríklad aj v odvolaní namietaná príloha 9, 10, 24, 52 až 62. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (R 45/1986). Do obsahu základného práva nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci sudcovi a súdu umožňuje vykonať' len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Odvolací súd na podklade uvedeného nepovažoval za naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.

  1. d)CSP, a to také porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mat' za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie v spore vykonal výnimočne rozsiahle dokazovanie, aby zistil dostatočne a riadne skutkový stav v posudzovanom prípade a z tohto dôvodu nepovažoval za vadu, keď nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Žalovanými navrhované dôkazy by podľa názoru odvolacieho súdu nevyvrátilo ani otázku oneskoreného podania žaloby ani existenciu dôvodov vydedenia, keď súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie postačovalo pre riadne zodpovedanie týchto otázok. Za vadu konania nemožno považovať okolnosť, že si súd neosvojil tvrdenia žalovaných, prípadne nevykonal dôkaz na preukázanie skutočnosti, ktorá nebola podstatná pre daný spor (Najvyšší súd SR, sp. zn. 1 Obdo V 37/2010, ZSP 4/2013). Za daných okolností nevzhliadol odvolací súd taký postup zo strany súdu prvej inštancie, ktorým by znemožnil žalovaným, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd tak zároveň posúdil odvolaciu námietku žalovaných, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako nedôvodnú. 8. V súvislosti s namietanou zmenou zákonného sudcu, odvolací súd uviedol, že v spise je Úradný záznam zo dňa 04.07.2017 (č. l. 524), v zmysle ktorého na základe zmeny rozvrhu práce č. 14 na rok 2017 (Spr. 3685/2016 s účinnosťou od 24.05.2017) bol tento spis prevzatý sudkyňou Mgr. Evou Vallovou. Žalované namietali, že v období od 24.05.2017 do 04.07.2017 nemal spis žiadneho zákonného sudcu a žalovaná 1. opakovane žiadala o uskutočnenie výsluchu svedka pani K. Q. pre jej vysoký vek. Z obsahu spisu však vyplýva, že v súvislosti s výsluchom tejto svedkyne súd prvej inštancie dňa 12.05.2017 adresoval svedkyni žiadosť o písomné vyjadrenie sa k otázkam (č.l. 511). Súd prvej inštancie pojednávanie nariadené na deň 22.05.2017 na základe ospravedlnenia neúčasti a žiadosti o odročenie pojednávania žalovanej 2 (č.l. 502) odročil. Svedkyňa K. Q. listom zo dňa 28.05.2017 žiadala súd o viac času na napísanie odpovedí. Nová zákonná sudkyňa už dňa 04.07.2017 dala pokyn kancelárii, aby svedkyni K. Q. oznámil, že jej predlžuje lehotu na napísanie odpovedí do 31.07.2017 (č.l. 525). Súd prvej inštancie tak vykonal všetky úkony, a to v súlade so zásadou rýchlosti preto, aby táto svedkyňa vo veci podala písomnú výpoveď. Údaje v spise odvolací súd nevyhodnotil ako protirečivé, pretože je zrejmé, že spis bol novej zákonnej sudkyni pridelený rozvrhom práce s účinnosťou od 24.05.2017 a fyzicky tento spis prevzala zákonná sudkyňa dňa 04.07.2017, kedy v tento deň aj vykonala procesný úkon. Časový úsek od 24.05.2017 do 04.07.2017, v rámci ktorého nebol vykonaný procesný úkon zo strany súdu prvej inštancie nepovažuje odvolací súd za neprimerane dlhé obdobie (41 dní z toho 29 pracovných dní), keď' aj s poukazom na ďalší procesný postup boli vykonávané ďalšie procesné úkony zo strany súdu v primeranej dobe. Vo vzťahu k odvolateľkami namietanej vade, že súd prvej inštancie nevyzval žalované l. a 3. kpoloženiu otázok svedkyni K. Q. odvolací súd skonštatoval, že tento nedostatok žalované namietli až v odvolaní, t. j. tri roky po tom, čo boli otázky svedkyni položené. Žalované 1. a 3. mali možnosť' v priebehu konania na súde prvej inštancie pochybenie namietať, keď spor nebol skončený a konalo sa v ňom ešte niekoľko pojednávaní, vo veci podali žalované ešte viacero vyjadrení a mali možnosť nahliadnuť do spisu. Z uvádzaných dôvodov v takomto postupe odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo ho možno kvalifikovať ako postup nesprávny s dôsledkom odňatia možnosti žalovaných konať pred súdom. 9. Odvolací súd sa vyjadril i k otázke existencie dôvodov vylúčenia sudcov, ktorí rozhodovali spor na okresnom súde a uviedol, že žalované v spore vzniesli voči konajúcej sudkyni Mgr. Anne Križákovej námietku zaujatosti podaním zo dňa 13.11.2015, ktorú odôvodnili v podstate rovnako ako ju odôvodnili v podanom odvolaní. O uvedenej námietke zaujatosti rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 07.12.2015, sp. zn. 6NcC/76/2015 tak, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava V Mgr. Anna Križáková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 43C/284/2014. Odvolací súd s poukazom na uvedené ako aj na skutočnosť, že Mgr. Anna Križáková vec už ďalej neprejednávala, ani vo veci meritórne nerozhodla s poukazom na zmenu zákonnej sudkyne, neposúdil predmetnú odvolaciu námietku ako námietku zaujatosti a argumentáciu žalovaných v tomto smere považuje za bezvýznamnú. 10. Odvolateľky mali za to, že opakovane došlo k porušovaniu princípu rovnosti strán sporu, keď im nebolo doručené procesné vyjadrenie žalobkyne predložené dňa 23.10.2015 a nemali možnosť sa s jeho obsahom oboznámiť pred konaním pojednávania dňa 30.10.2015. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať' za súčasť' práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. augusta 2014, sp. zn. 2 Cdo 209/2014). Odvolací súd uviedol, že význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť' rozhodnutie súdu. Z obsahu spisu (úradný záznam č.l. 323) vyplýva, že podanie právnej zástupkyne žalobkyne z 22.10.2015 bolo doručené žalovanej dňa 28.10.2015. Pojednávanie sa vo veci konalo dňa 30.10.2015, pričom zo zápisnice z pojednávania (č.l. 324-328) vyplýva, že súd skonštatoval, že konajúcej sudkyni bolo podanie právnej zástupkyne žalobkyne z 22.10.2015 do spisu založené tesne pred pojednávaním. Žalovaná strana namietla, že podanie nebolo súdu doručené v potrebnom rozsahu a žiada, aby predmetné podanie bolo doručené žalovaným. Napriek tomu, že súd prvej inštancie nedoručil predmetné podanie žalovaným l. a 3., mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie neporušil princíp rovnosti zbraní. Od predmetného pojednávacieho dňa konanie na súde prvej inštancie trvalo až do 01.04.2019, vykonalo sa ešte niekoľko pojednávaní a strany sporu mali možnosť v spore podávať návrhy, vyjadrenia, žiadosti, nahliadať do spisu, prípadne kedykoľvek namietnuť, že predmetné procesné podanie im nebolo doručené. Žalované l. a 3. počas konania na súde prvej inštancie na danú vadu nepoukázali a nedoručenie podania nenamietali skôr ako v odvolaní, pričom zjavne mali možnosť' nedoručenie namietaného podania využiť. Daná námietka žalovaných uplatnená až v odvolaní sa tak javila odvolaciemu súdu ako zjavne obštrukčná. S poukazom na uvedené, mal odvolací súd za to, že žalovaným l. a 3. nedoručením jedného procesného vyjadrenia za situácie, keď im bola daná možnosť oboznámiť sa s predmetným podaním nahliadnutím do spisu, resp. mohli žiadať o doručenie tohto podania zjavne skôr, nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam uvedeným v tomto podaní a týmto postupom nedošlo k odopretiu spravodlivosti. 11. Vo vzťahu k námietkam odvolateliek, že súd prvej inštancie odňal žalovanej 3. právo konať pred súdom, keď vykonal pojednávanie dňa 12.05.2016 v jej neprítomnosti, odvolací súd podľa obsahu spisu zistil, že pojednávanie z 30.10.2015 bolo odročené na deň 11.02.2016. Žalovaná 3. podaním zo dňa 03.02.2016 ospravedlnila svoju neúčasť a žiadala pojednávanie odročiť vzhľadom k tomu, že zo zdravotných dôvodov sa nemôže predmetného pojednávania zúčastniť a trvala na osobnej prítomnosti na pojednávaní (č.l. 397). Súd prvej inštancie akceptoval predmetnú žiadosť žalovanej 3. a nariadil nový termín pojednávania na deň 12.05.2016. V zmysle listu zo dňa 03.05.2016 žalovaná 3. opätovne ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní a žiadala pojednávanie nariadené na deň 12.05.2016 odročiť zo zdravotných dôvodov, pričom trvala na osobnej účasti na pojednávaní (č. l. 420). K listu pripojila potvrdenie o zdravotnom stave, v zmysle ktorého je zrejmé, že žalovaná nebola zdravotne spôsobilá zúčastniť sa súdneho pojednávania, nakoľko by sa jej mohol vážne zhoršiť zdravotný stav. Súd prvej inštancie neakceptoval žiadosť o odročenie pojednávania s poukazom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania a s odôvodnením, že predchádzajúce pojednávanie vo veci bolo už odročené z rovnakého dôvodu zohľadňujúc predpokladanú dobu liečenia žalovanej 3. Uviedol, že na pojednávaní majú byt' vypočutí svedkovia, pričom za účelom plynulosti a rýchlosti konania pristúpi k ich výsluchu za prítomnosti žalovaných l. a 2., ktoré majú rovnaký záujem na výsledku sporu ako žalovaná 3. a žalovaná 3. bude mať zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s obsahom úkonov vykonaných na pojednávaní. Podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 pojednávanie bolo možné odročiť len z dôležitých dôvodov (§ 119 ods. 1 O.s.p.). Súd za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. mohol uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez prítomnosti účastníka, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v posudzovanom prípade bolo dôvodné s poukazom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania, nevyhovieť návrhu žalovanej 3. na odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov. Práva žalovanej 3. podľa názoru odvolacieho súdu neboli porušené, keď vo veci bolo následne pojednávanie nariadené na deň 01.10.2018 a 01.04.2019, kde bola žalovaná 3. už prítomná a bola oprávnená v prípade rozpornosti vo výpovediach svedkov navrhnúť ich konfrontáciu, prípadne zopakovanie vykonania ich výsluchu. Zároveň neopomenul skutočnosť, že na predmetnom pojednávaní boli prítomné žalované l. a 2., dcéry žalovanej 3., ktorých záujmy korelujú so záujmami žalovanej 3. 12. Odvolateľky namietali aj porušenie procesných predpisov počas opakovaného výsluchu matky žalobkyne na pojednávaní dňa 1.10.2018. Z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že súd prvej inštancie na predmetnom pojednávaní vykonal výsluch svedkyne O. C.. Vzhľadom k rozporu vo výpovedi tejto svedkyne, právna zástupkyňa žalobkyne navrhla konfrontáciu matky žalobkyne so svedkyňou, čo namietala žalovaná 1. z dôvodu, že nebola zachovaná päťdňová lehota na prípravu. Súd prvej inštancie rozhodol, že ku konfrontácii pristúpi z dôvodu hospodárnosti konania, súčasne oznámil žalovaným, že budú mat' právo dodatočne navrhnúť konfrontáciu, či výsluch svedkov. Odvolací súd sa s uvedeným postupom súdu prvej inštancie stotožnil. Ak sa súd rozhodne vykonať konfrontáciu svedkov na pojednávaní z dôvodu hospodárnosti a rýchlosti konania, ako aj z dôvodu odstránenia rozpornosti výpovedí svedkýň, o ktorom strany sporu vopred nevedeli, nejedná sa bez ďalšieho o porušenie práva na prípravu pojednávania ani o porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Žalovaným dal súd prvej inštancie možnosť následne v konaní navrhnúť vykonanie konfrontácie, či výsluch svedkýň. Žalované túto možnosť nevyužili a predmetný postup súdu namietali až v odvolaní. 13. K námietke žalovaných, že súd prvej inštancie neuviedol svoje predbežné právne posúdenie, odvolací súd uvádza, že ak samosudca toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. zo strany súdu nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a možno ho vyhodnotiť len ako tzv. inú vadu konania a existencia tejto vady sama o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia (Uznesenie NS SR, SP. zn. 4 Cdo 167/2012). 14. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv žalovaných na pojednávaní dňa 31.10.2015 (pri výsluchu svedkov), k nedoručeniu výsledku prešetrenia reklamácie Slovenskej pošty, a.s., k vykonaniu dôkazov ex offo zo strany súdu a nesprávnemu postupu pri vyhotovení zápisnice z pojednávania zo dňa 01.04.2019, odvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.07.2010, sp. zn. 3 Cdo /61/2010 v zmysle ktorého: „Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm.
  2. f)O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné nedostatky v postupe súdov (II. ÚS 261/06). Nie každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania.” V zmysle § 126 ods. 3 O.s.p. bol sudca potom, ako svedok súvisle opísal všetko, čo vie o predmete výsluchu, oprávnený klásť svedkovi otázky potrebné na doplnenie a vyjasnenie jeho výpovede. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia otázky môžu dávať so súhlasom samosudcu i účastníci. Zasahovanie do výsluchu samosudcom bolo oprávnené a odôvodnené, keď považoval niektorú z kladených otázok na svedka za nespornú, mal záujem korigovať odpovede svedkov z hľadiska toho, aby nevybočovali od predmetu sporu, prípadne kladené otázky neboli z hľadiska posúdenia veci významné. Niektoré z namietaných otázok súdu mohli byt' sčasti so sugestívnym podtónom a súd prvej inštancie mal doručiť výsledok prešetrenia reklamácie Slovenskej pošty, a.s. stranám sporu, avšak odvolací súd vyhodnotil tieto namietané vady ako aj vady pri protokolácii a vyhotovení zápisnice o pojednávaní za vady takej intenzity, že nemajú za následok porušenie práv žalovaných na spravodlivý proces. Zároveň odvolací súd k namietanému odňatiu práva žalovaných na záverečnú reč uvádza, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 01.04.2019 (č. l. 779-784) ako aj zo zvukového záznamu je zrejmé, že žalovaným l. až 3. bolo umožnené predniesť záverečné reči. Po skončení záverečnej reči žalovanej 3., žalobkyňa požiadala súd prvej inštancie o krátku reakciu na to, čo žalované l, 2 a 3 vo svojich záverečných rečiach uviedli. Súd prvej inštancie jej vyhovel. Po skončení reakcie žalobkyne, žalované nepožiadali súd prvej inštancie o reakciu na to, čo uviedla žalobkyňa, preto súd prvej inštancie nijakým spôsobom nezasiahol do ich práv tým, že by im odňal možnosť vyjadriť sa alebo im uvedené bezdôvodne odoprel. Súd prvej inštancie im neodoprel, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci ani týmto postupom neporušil ich práva na spravodlivý súdny proces. 15. K námietkam žalovaných, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd skonštatoval že vydedením rozumie jednostranný výslovný prejav poručiteľovej vôle, ktorým sa odníma potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona. Vydedenie ako jednostranný právny úkon poručiteľa musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Ustanovenie § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) taxatívne vypočítava dôvody vydedenia a zaraduje ich do štyroch skupín. Pre všetky dôvody je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení. Čí ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b/ OZ, možno považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ OZ, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. I písm. b/ OZ totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa je treba posudzovať s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho dovodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom k jeho vydedeniu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo 239/2009). 16. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa od svojho otca počas detstva ani po dosiahnutí plnoletosti nedostala reálnu príležitosť vybudovať si bližší citový vzťah. S ohľadom na nevybudovaný citový vzťah, ktorého základom bol nezáujem poručiteľa o žalobkyňu už od jej detstva, nemožno od žalobkyne ani ako plnoletej osoby spravodlivo žiadať, aby niesla zákonné dôsledky vydedenia, nakoľko situáciu, že o poručiteľa neprejavovala opravdivý záujem, bol spôsobený predovšetkým poručiteľom. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom, že poručiteľ mal byt' v zásade tou osobou, ktorá sa v období detstva maloletej mal starať o to, aby si vybudoval vzťah s dcérou lebo žalobkyňa takúto možnosť nemala. Pokiaľ otca nepoznala, nemala ako nadviazať s ním ako maloletá kontakt, na ktorý by mohla následne nadviazať ako plnoletá. V konaní bolo preukázané, že za dlhé roky mladosti žalobkyne veškerá prejavená starostlivosť poručiteľa o ňu spočívala výlučne v plnení si vyživovacej povinnosti, a to tak ako ju stanovil súd. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaných, že bolo právom poručiteľa podať návrh na zrušenie výživného, keď prestala byť žalobkyňa nezaopatreným dieťaťom, avšak bolo taktiež právom žalobkyne výživné žiadať, keď jej naň vznikol nárok. Odvolací súd mal za to, že uplatňovanie si oprávnených nárokov z titulu výživného, nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu, tak ako to uvádzajú žalované. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 25.03.1995, č. k. 5C/127/95, ktorý bol potvrdený Mestským súdom v Bratislave zo dňa 06.08.1996, č. k. 9Co/202/96-100 bola poručiteľovi uložená povinnosť platiť žalobkyni výživné. V rozhodnutí sa konštatuje, že počas štúdia na SOU Ružomberok bola navrhovateľka nezamestnaná a poberala hmotné zabezpečenie. Rozhodnutím Obvodného úradu práce bolo od 01.11.1993 žalobkyni zabezpečenie odňaté a z evidencie bola vyradená, keďže podľa zákona spĺňala podmienky nezaopatreného dieťaťa. Súd posúdil večerné štúdium ako sústavnú prípravu na povolanie avšak s účinnosťou od 01.09.1994 bola prijatá novela a štúdium popri zamestnaní sa nepovažovalo za sústavnú prípravu na povolanie. Žalobkyňa nastúpila na denné štúdium na vysokej škole, ktoré však k 20.10.1995 bolo ukončené. Podľa Zápisnice o pojednávaní zo dňa 25.03.1996 (č. l. 115) žalobkyňa po otvorení pojednávania uviedla, že štúdium na vysokej škole ukončila k 20.10.1995. Preto súd zaviazal poručiteľa povinnosťou platiť výživné od 18.02.1994 (od podania návrhu) do 31.08.1994 a od 14.09.1995 do 20.10.1995. Z uvedeného je zrejmé, že nárok na výživné bol oprávnený a nemožno ho považovať za podvod zo strany žalobkyne. Aj z odvolania poručiteľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 25.03.1995 (č. l. 773) vyplýva, že žalobkyňa až po ukončení štúdia na vysokej škole, t. j. až dňa 23.10.1995 bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie, preto odvolací súd nemal za preukázané, že by žalobkyňa zároveň poberala sociálne dávky a žiadala výživné. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že výživné ani podanie návrhu na určenie výživného nemožno kvalifikovať ako trestný čin. 17. Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s právnymi a skutkovými závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 01.04.2019, č. k. 43C/284/2014-789 výrok I. ako vecne správny potvrdil. 18. Žalované l., 2. a 3. odvolaním napadli aj uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24.05.2019, č. k. 43C/284/2014-804, ktorým súd prvej inštancie bez návrhu strany sporu opravil výrokovú časť rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 43C/284/2014-789 zo dňa 01.04.2019 z dôvodu chyby v datovaní listiny o vydedení z nesprávneho dátumu 09.10.2012 na správny dátum 09.10.2002. Civilný sporový poriadok výslovne obmedzuje prípustnosť odvolania proti uzneseniu o návrhu na opravu chýb. V danom prípade však nebol podaný návrh na opravu chýb v predmetnom rozsudku, keď súd prvej inštancie opravil chybu v rozsudku sám, bez návrhu strany sporu. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolanie žalovaných l, 2 a 3 proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24.5.2019, č. k. 430284/2014-804, výrokom II. podľa § 386 písm.
  3. c)CSP odmietol, keďže smeruje proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Dovolanie žalovaných 1.,2.,3. 19. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalované 1.,2.,3. (ďalej len „žalované“ aj „dovolateľky“) dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzovali z § 420 písm. f),
  4. e)a § 421 a/, b/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 19.1.Prípustnosť dovolania voči prvému výroku rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie je podľa dovolateliek daná tým, že ide o rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej a a. žalovaným bolo nesprávnym procesným postupom súdu znemožnené, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
  5. f)CSP; b. rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd podľa § 420 písm.
  6. e)CSP; a zároveň ide o meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky podľa § 421 CSP, pričom ide o: c. predbežnú otázku posúdenia oneskoreného podania žaloby podľa § 175k ods. 2 O.s.p. ako procesnej podmienky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená podľa § 421 písm.
  7. b)CSP; d. právnu otázku vo veci samej, že dôvody vydedenia dané boli, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa § 421 písm.
  8. a)CSP; e. právnu otázku posúdenia dôkazného bremena, ktoré má v konaní žalobkyňa, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa 421 písm.
  9. a)CSP; f. nepreskúmanie právnej otázky dedičskej nespôsobilosti žalobkyne podľa § 469 Občianskeho zákonníka, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená podľa § 421 písm.
  10. b)CSP. 19.2. Prípustnosť dovolania voči druhému výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odmietol odvolanie voči rozsudku okresného súdu v znení opravného uznesenia je podľa dovolateliek daná tým, že ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí vo veci samej a g. žalovaným bolo nesprávnym procesným postupom súdu znemožnené, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
  11. f)CSP. 20. Dovolateľky uviedli, že v dedičskej veci vydal Okresný súd Bratislava V uznesenie o prerušení konania, v ktorom v súlade s § 175k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) určil lehotu na podanie žaloby o určenie neplatnosti listiny o vydedení do jedného mesiaca od právoplatnosti uznesenia. Podľa dovolateliek žalobkyňa prevzala uznesenie dňa 02. 04. 2014, tento dátum bol na doručenke následne prepísaný na deň 03.04.2014. Podľa názoru dovolateliek je uvedená lehota hmotnoprávna a prekluzívna a je zachovaná vtedy, ak je žaloba fyzicky podaná najneskôr v posledný deň lehoty (t. j. 19.05.2014) na súd. Žaloba o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, bola na súd doručená dňa 21.05.2014. Dovolateľky poukázali na skutočnosť, že súd prvej inštancie ako i odvolací súd sa nevysporiadali s námietkou oneskoreného podania žaloby, ktorú mali posúdiť ako prejudiciálnu otázku a rozhodli v prospech žalobkyne i napriek tomu, že žalobu mali zamietnuť ako oneskorene podanú. V otázke včasnosti podania žaloby sa odvolací súd odvolával na bol 57 rozsudku okresného súdu, v ktorom sa súd prvej inštancie nevysporiadal so stanoviskom Slovenskej pošty z 25.02.2019, podľa ktorého uznesenie o prerušení konania prevzala žalobkyňa 02.04.2014; vôbec sa nevyjadril k charakteru hmotnoprávnej lehoty na podanie dedičskej žaloby podľa § 175k ods. 2 O.s.p. a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít založil svoje závery na tom, že poštové podmienky nie sú pre súd záväzné. Dovolateľky uviedli, že rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné, keď na jednej strane konštatoval, že dátum na doručenie je prepísaný a zároveň uviedol, že za deň doručenia sa považuje 02.04.2014, čo ďalej nijako neodôvodnil a nepreveroval včasnosť podania žaloby ako základnú procesnú podmienku. Hmotnoprávny charakter lehoty na podanie žaloby dovolateľky odvodzovali z toho, že skutkovou otázkou sporu je okruh dedičov, pričom účastníctvo v dedičskom konaní odráža ich postavenie podľa hmotného práva. 21. Dovolateľky uviedli, že meritórne rozhodnutie súdu záviselo od posúdenia právnej otázky týkajúcej sa existencie, resp. neexistencie dôvodov vydedenia, ktoré v sebe zahŕňa posúdenie, či žalobkyňa ako potomok prejavovala o poručiteľa opravdivý záujem a posúdenie okolností, či poručiteľ prejavoval záujem o potomka. Poručiteľ vydedil žalobkyňu podľa § 469a ods. 1 písm.
  12. b)OZ z dôvodu, že i napriek jeho dlhoročnému úsiliu nikdy neprejavovala o poručiteľa opravdivý záujem, ktorý by ako dcéra prejavovať mala, okrem nárokov na výživné, ktoré si uplatňovala i v prípade,keď na to nemala nárok, t. j. v čase, keď bola riadne zamestnaná a nenavštevovala školu. Podľa názoru dovolateliek takýto názor predstavuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom odvolací súd zároveň neposúdil materiálny dôvod vydedenia a založil svoje rozhodnutie a posúdenie vzťahu žalobkyne a poručiteľa výlučne na výpovedi matky žalobkyne, ktorej výroky boli protirečivé a poznačené osobnými invektívami a antagonistickým vzťahom k poručiteľovi. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané naplnenie materiálnej podmienky vydedenia - neprejavovanie skutočného záujmu o poručiteľa, keďže žalobkyňa sama na prvom pojednávaní uviedla, že o poručiteľa nikdy neprejavila záujem nijakou formou. Žalobkyňa počas celého konania nepredložila žiaden relevantný dôkazný prostriedok, ktorým by preukázala svoj záujem o poručiteľa. Nikdy neiniciovala kontakt s ním, či už osobne, telefonicky, písomne ani iným spôsobom, neoznámila mu priamo žiadne dôležité udalosti zo svojho života. Jej jediný spôsob kontaktu, ktorý si sama zvolila bol vždy cestou súdu, či už šlo o zmenu priezviska alebo podanie návrhu na súd ohľadne výživného. Žalobkyňa neuviedla žiadne objektívne prekážky, ktoré by jej bránili v prejavení záujmu o otca a v tomto smere ani nenavrhla vykonanie žiadnych relevantných dôkazov. Bolo na žalobkyni, aby preukázala, že o otca preukázala opravdivý záujem, ktorý ako potomok prejavovať mala. Poručiteľ nezáujmom zo strany žalobkyne trpel, usiloval sa kontinuálne o kontakt s ňou, avšak tomuto kontaktu zabraňovala matka žalobkyne. Žalobkyňa nemala záujem o kontakt s ním ani počas konania o výživné v roku 1995, keď sa s ním odmietla rozprávať a odmietla jeho ponuku na stretnutie prostredníctvom poručiteľovho otca a tety po tom, čo sa jej narodili deti. Za tejto situácie nie je možné viniť poručiteľa, lebo poručiteľ o žalobkyňu záujem prejavoval. 22. Žalované uviedli, že súd prvej inštancie a odvolací súd nesprávne právne posúdili prejudiciálnu právnu otázku dedičskej nespôsobilosti žalobkyne podľa § 469 OZ v súvislosti s jej podvodným konaním voči poručiteľovi. Z listiny o vydedení vyplýva, že dôvodom vydedenia nebolo uplatnenie si nároku na výživné zo stany žalobkyne, ale sklamanie poručiteľa z jej podvodného konania a uvedenie poručiteľa do omylu tým, že počas konania o výživnom predstierala, že študuje, hoci štúdium už dávno zanechala, zamestnala sa, súbežne poberala sociálne dávky a bola evidovaná v evidencii nezamestnaných. Poručiteľ nárok svojej dcéry na výživné nikdy nespochybnil. Dovolateľky poukázali na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý sa v bode 35 obmedzil na formálne skonštatovanie, že „uplatňovanie si oprávnených nárokov z titulu výživného nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu, tak ako to uvádzajú žalované“. Podľa názoru dovolateliek odvolací súd pochybil, keď nesprávne posúdil právnu otázku dedičskej nespôsobilosti žalobkyne, pretože v dôsledku spáchania úmyselného trestného činu podvodu voči poručiteľovi podľa § 250 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. žalobkyňa je dedičsky nespôsobilá podľa § 469 OZ. Podľa dovolateliek, konanie žalobkyne tiež mohlo naplniť znaky skutkovej podstaty úmyselného trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa 209 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Dovolateľky uviedli, že je nesporné, že k úmyselnému podvodnému konaniu zo strany žalobkyne došlo a dedičský súd bol povinný túto otázku riešiť ako predbežnú otázku podľa § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a to aj v prípade, ak rozhodnutie trestného súdu nebolo vydané alebo nemohlo byt' vydané napríklad z dôvodu premlčania. 23. Dovolateľky namietali porušenie zásady rovnosti zbraní v konaní pred súdom prvej inštancie a porušenie procesných práv žalovaných, a to z nasledujúcich dôvodov: 23.1.Súd nevyhovel žiadosti žalovanej 3. o odročenie pojednávania z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu, a to z dôvodu hospodárnosti, čím bola žalovaná 3. vylúčená z realizácie svojich procesných práv. 23.2. Súd v konaní nerozhodol o žiadosti na vykonanie dôkazu žalovaných - dožiadania na Sociálnu poisťovňu o poskytnutie informácie, či bola žalobkyňa počas konania pred Obvodným súdom Bratislava V, sp. zn. 5C/127/95, t. j. od 18.02.1994 do 25.03.1996 zamestnaná, v akom období a u akého zamestnávateľa, pričom išlo o dôkaz, ktorým by sa preukázalo protiprávne konanie žalobkyne na ujmu štátu, ako aj poručiteľa. 23.3. Odvolací súd sa nevysporiadal s vytýkanými vadami výsluchov pani K. Q., ktoré sa uskutočnili v písomnej forme, pričom pri prvom výsluchu súd svedkyňu nepoučil v súlade s § 196 ods. 3 CSP a žalovaným neumožnil klásť pani Q. otázky a pri druhom výsluchu neoznámil uskutočnenie výsluchu žiadnej zo žalovaných a nevyzval ich na položenie otázok svedkyni. 23.4. Ďalej dovolateľky vytýkali súdu prvej inštancie porušenie procesných noriem, keď neposkytol žalovaným dostatočnú lehotu na prípravu na pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 30.10.2015. Žalobkyňa dňa 23.10.2015 (t. j. štyri pracovné dni pred pojednávaním) doručila súdu obsiahle podanie, ktoré súd vôbec nedoručil žalovanej 1. a 3. a žalovanej 2. ho doručil jeden pracovný deň pred pojednávaním, pričom námietke žalovaných, že nebola dodržaná lehota na prípravu pojednávania so žiadosťou o odročenie pojednávania (t. j. pri prvej možnej príležitosti), súd prvej inštancie nevyhovel a odvolací súd v danej veci v rozhodnutí uviedol, že námietka žalovaných je obštrukčná, keďže mali namietať nedoručenie podania skôr. Týmto konaním súd odňal žalovaným právo pripraviť sa na výsluch svedkov, právo klásť svedkom otázky po konfrontácii tvrdení uvedených v podaní žalobkyne za účelom preukázania ich nepravdivosti. Pri výsluchu svedkov súd opakovane nepripustil otázky žalovaných na svedkov, hoci o tomto zamietnutí nerozhodol uznesením v rozpore s § 167 O. s. p. a otázky ani ich zamietnutie nezaprotokoloval do zápisnice a zasahoval do výsluchu svedkov tak, že im kládol sugestívne otázky, pričom samotný odvolací súd označil otázky súdu prvej inštancie ako otázky sčasti so sugestívnym podtónom. Z dôvodu, že súd nezaprotokoloval viaceré otázky, žalované písomne požiadali o opravu a doplnenie zápisnice z pojednávania, ktorú súd na pojednávaní dňa 12.05.2016 bez odôvodnenia zamietol. V tejto súvislosti žalované uviedli, že otázky právnej zástupkyne žalobkyne súd protokoloval kompletne, t. j. všetky otázky spolu s odpoveďami svedkov a žiadna otázka žalobkyne nebola zo strany súdu zamietnutá. Na pojednávaní konanom dňa 01.10.2018 súd uskutočnil výsluch svedkyne A. Dvořákovej, aj napriek tomu, že na pojednávanie nebola predvolaná, čím odňal žalovaným možnosť prípravy na výsluch svedkyne v minimálnej päťdňovej lehote. Súd sa dopustil pri výsluchu ďalších procesných vád, keď neuložil žalobkyni povinnosť zabezpečiť prítomnosť svedkov a neplánoval vykonať ich výsluch a opakoval výsluch tej istej osoby - svedkyne A. A., čo je vylúčené podľa § 199 ods. 1 CSP, pretože vypovedala na pojednávaní dňa 30.10.2015 ako prvý svedok v poradí a po skončí jej výsluchu až do skončenia pojednávania neopustila pojednávaciu miestnosť. 23.5. Dovolateľky poukázali na vykonávanie dôkazov súdom ex offo dopytom na Sociálne služby mesta Trenčín a zariadenie za účelom zistenia zdravotného stavu a spôsobilosti poskytnutia písomnej výpovede svedkyne K. Q.. Súdy oboch inštancii použili tieto informácie ako podklad na zhodnotenie svedeckej výpovede, dovolateľkám však bolo znemožnené vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, čím bolo porušené ich právo na spravodlivý súdny proces. 23.6. Dovolateľky uviedli, že súd porušil svoju povinnosť podľa § 99 ods. 2 CSP, keď zápisnicu z pojednávania zo dňa 01. 04. 2019 nedoručil bezodkladne, ale až spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie, zápisnica nebola žurnalizovaná, neobsahovala podpis sudcu. Časť zápisnice bola v písomnej forme, pričom dovolateľkám boli na pojednávaní doručené len nepárne strany a ostatná časť zápisnice bola vyhotovená použitím diktafónu, čo je podľa názoru dovolateliek neprípustné. Súd prvej inštancie pochybil, keď dovolateľkami navrhované listinné dôkazy v počte 29 nevykonal, neoboznámil sa s ich obsahom a vo svojom rozhodnutí nezdôvodnil ich nevykonanie. 24. Podľa názoru dovolateliek rozhodnutia súdu prvej inštancie ani odvolacieho súdu nie súd riadne odôvodnené, lebo sa súdy nevysporiadali s otázkou oneskoreného podania žaloby, s protiargumentáciou a dôkaznými prostriedkami vyvracajúcimi tvrdenia žalobkyne, nepreskúmali vady doložky právoplatnosti uznesenia dedičského súdu o prerušení konania a nepreskúmali otázky dedičskej nespôsobilosti žalobkyne. Súd prvého stupňa opomenul zhodnotiť a zvážiť dôkaznú silu svedeckých výpovedí v prospech poručiteľa, predovšetkým svedeckú výpoveď K. Q., A. K., K. F., O. C. a žalovaných. Naproti tomu bez racionálneho odôvodnenia sa odvolával výlučne iba na výsluch žalobkyne a svedkov - najbližších rodinných príbuzných žalobkyne, ktorí si vo svojich výpovediach protirečili a ich výpovede nie sú hodnoverné vzhľadom na blízky príbuzenský pomer so žalobkyňou. Súdy sa nevysporiadali s rozpormi vo výpovediach svedkov navrhnutých žalobkyňou, a to konkrétne o okolnostiach stretnutia K. Q. a žalovanej, o ktorých vypovedala svedkyňa Ľ. D., o rozpore prvého stretnutia K. Q. a matky žalobkyne a o rozporoch vo výpovediach matky žalobkyne A. A., ktorá si vo svojich výrokoch protirečila aj sama sebe a vlastným výrokom a jej výpoveď je nesúladná aj s tvrdeniami žalobkyne. 25. Dovolateľky poukázali na porušenie práva na zákonného sudcu. Na súde prvej inštancie sa na prejednávaní veci podieľali tri sudkyne: Mgr. Zita Leimbergerová (od 21.05.2014 do 22.06.2015), Mgr. Anna Križáková (od 23.06.2015 do 23.05.2017) a Mgr. Eva Vallová (od 07.08.2017 do vydania rozsudku). Podľa zmeny rozvrhu práce na Okresnom súde Bratislava V č. 14 na rok 2017 došlo k zmene zákonného sudcu z Mgr. Anny Križákovej na novú sudkyňu Mgr. Evu Vallovú s účinnosťou od 24.05.2017. Z potvrdenia doručeného dovolateľkám súdom prvej inštancie však vyplýva, že spis bol Mgr. Eve Vallovej ako zákonnej sudkyni prerozdelený až 07.08.2017. Súd nemohol byť správne obsadený, keďže v prejednávanej veci nemal takmer tri mesiace zákonného sudcu (od 24.05.2017 do 07.08.2017), hoci Mgr. Vallová v období od 04.07.2017 do 07.08.2017 uskutočňovala viacero procesných úkonov. V dovolaní uviedli, že odvolací súd sa nevysporiadal s jedným z odvolacích dôvodov, a to rozhodovanie vylúčeného sudcu alebo nesprávne obsadeného súdu podľa § 365 ods. 1 písm.
  13. c)CSP, ktorým dovolateľky dôvodili zaujatosťou sudkyne Mgr. Anny Križákovej. Týmto dôvodom sa odvolací súd nezaoberal s odôvodnením, že o námietke zaujatosti voči uvedenej sudkyni bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6NcC/76/2015, zo dňa 07.12.2015 tak, že nie je vylúčená z prejednania veci. Dovolateľky takého rozhodnutie odvolacieho súdu považujú za arbitrárne a porušujúce právo dovolateliek na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 26. Dovolateľky uviedli, že konanie pred odvolacím súdom trpí viacerými procesnými vadami. Odvolací súd neoznámil miesto verejného vyhlásenia rozsudku, nakoľko v oznámení o verejnom vyhlásení rozsudku zverejneného na webovom stránke absentuje číslo pojednávacej miestnosti, v ktorej mal byť rozsudok vyhlásený. Pri verejnom vyhlásení rozsudku má len ten účastník, ktorý bol riadne oboznámený s časom a miestom verejného vyhlásenia možnosť uplatniť svoje procesné práva priznávané mu pri tomto procesnom úkone súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť, či bol rozsudok v jeho veci vôbec vyhlásený. Význam presnej identifikácie miesta vyhlásenia rozsudku na webovej stránke je daný tiež tým, že účastníci konania o ňom neboli osobitne oboznámení a ústne pojednávanie nebolo nariadené. Odvolací súdu rozhodol bez nariadenia pojednávania v rozpore s § 385 ods. 1 CSP aj napriek tomu, že bolo potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie (preverenie včasnosti podania žaloby a dožiadanie na Sociálnu poisťovňu o poskytnutie informácie, či bola žalobkyňa počas konania pred Obvodným súdom Bratislava V od 18.02.1994 do 25.03.1996 zamestnaná, v akom období a u ktorého zamestnávateľa). 27. Dovolateľky ďalej namietali procesný postup odvolacieho súdu, ktorý jedným rozsudkom rozhodoval v dvoch veciach bez toho, aby vydal uznesenie o spojení vecí. V danej veci žalované podali odvolanie voči dvom rozhodnutiam okresného súdu, a to voči rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej a voči opravnému uzneseniu, v ktorom súd prvej inštancie z hľadiska techniky zvolil postup, pri ktorom neopravil len chybu v písaní, ale bol kompletne nahradený celý text prvého výroku vo veci samej, čo podľa názoru žalovaných znamená, že rozsah opravy sa týkal celého prvého výroku rozsudku okresného súdu. t. j. došlo k obsahovej zmene výroku z hľadiska práv a povinností strán sporu. Odvolací súd odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia odmietol podľa § 386 písm.
  14. c)CSP, lebo smerovalo proti rozhodnutiu, voči ktorému odvolanie nie je prípustné. Dovolateľky uviedli, že odvolací súd o odmietnutí rozhodoval vo forme rozsudku, pričom tento postup je v rozpore s kogentnými procesnými normami, konkrétne v rozpore s § 392 CSP, nakoľko o odmietnutí odvolania sa rozhoduje podľa § 392 CSP vo forme uznesenia. Podľa názoru žalovaných je výklad ustanovenia § 357 CSP zo strany odvolacieho súdu, podľa ktorého nie je možné podať odvolanie voči opravnému uzneseniu, ktoré nahradilo celý výrok vo veci samej, ústavne neudržateľný a rýdzo formalistický, pretože by § 357 písm.
  15. f)CSP bol v rozpore s § 362 ods. 1 druhej vety a ods. 3 CSP. Oprávnenie žalovaných na podanie odvolania voči opravnému uzneseniu rozsudku súdu prvej inštancie explicitne vyplýva z § 362 ods. 1 druhej vety CSP súdu prvej inštancie, ktorá umožňuje podať odvolanie proti opravnému uzneseniu v rozsahu vykonanej opravy, t. j. v danom prípade voči celému prvému výroku opravného uznesenia. Podľa dovolateliek súdy pochybili, keď súd prvej inštancie nesprávne poučil žalované o nemožnosti podať odvolanie voči opravnému uzneseniu, ktorým bolo nahradené znenie celého prvého výroku vo veci samej v rozpore s § 362 ods. 1 druhou vetou CSP a odvolací súd iba formálne odmietol odvolanie bez akéhokoľvek vyjadrenia k argumentom žalovaných, čo predstavuje vadu zmätočnosti podľa 420 písm.
  16. f)CSP. Dovolateľky ďalej uviedli, že rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa obligatórne náležitosti písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd rozhodoval jedným rozsudkom o dvoch konaniach bez toho, aby veci spojil uznesením na spoločné konanie, v záhlaví rozsudku boli uvedené dve spisové značky: 7Co/266/2019 a 7Co/8/2020, pričom na prvej strane vpravo hore sú uvedené ECLI a IČS, ktoré sa viažu ku spisovej značke 7Co/266/2019, záhlavie však neobsahuje IČS, ktorý sa viaže k druhej spisovej značke. 28. V súlade s § 444 ods. 2 CSP dovolateľky požiadali o odklad právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvej inštancie do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní z dôvodu, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa a právne vzťahy nikoho iného než strán sporu nie sú odložením právoplatnosti dotknuté. V žiadosti uviedli, že od výsledku dovolacieho konania závisí určenie okruhu dedičov a na to nadväzujúca úprava majetkových vzťahov medzi účastníkmi konania - dedičmi. Žalovaným hrozí značný zásah do ich základných práv, nakoľko iba odkladom právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvej inštancie sa zabráni pokračovaniu v dedičskom konaní po poručiteľovi počas dovolacieho konania. Vyjadrenie žalobkyne k dovolaniu 29. K podanému dovolaniu žalovaných sa vyjadrila žalobkyňa dňa 5. augusta 2020 tak, že napriek rozsiahlym výhradám žalovaných, sa plne stotožňuje so závermi rozsudku Krajského súdu v Bratislave, a to v rozsahu vyhodnotenia skutkového stavu, ako aj procesného postupu. Okresný súd a následne aj odvolací súd vyhodnotili vykonané dôkazy jednotlivo, ale aj v širších súvislostiach navzájom a dospeli k totožným záverom. Žalované sa v dovolaní opätovne vracajú ku skutočnostiam, ktoré už boli vyhodnotené dvoma súdmi a pokračujú v prekrúcaní dôkazov a vytváraní vlastných príbehov, tak aby boli vnímané v ich prospech. 30. Žalobkyňa sa vyjadrila ku všetkým dôvodom vydedenia, obvinenia žalovaných a svoje tvrdenia podložila dostupným dôkazmi. Snažila sa ľudsky vysvetliť svoje vnímanie „vzťahu“ s otcom, ktorého nikdy nepoznala, a preto nemohla doceniť kvality jeho osobnosti, tak ako jeho dcéry a manželka. Žalobkyňa je vďačná za svoj život a neľútostné okolnosti vyťahované žalovanými 1. až 3. o interrupcii, nijako nezmenili jej úctu a vďačnosť k mame, ktorá zvládla ťažkú životnú situáciu a vychovala ju. Donekonečna vnucovaná myšlienka žalovaných o opakovanej snahe ich otca zveriť maloletú Alexandru do osobnej starostlivosti a celoživotnom úsilí stretnúť sa s dcérou, ktorej prázdnotu rozpoznal už Okresný súd Dolný Kubín č.k. P 83/78, v konaní o zmene priezviska maloletej, keď v konaní otca videl nedostatočný záujem o maloletú, pretože prakticky od rozvodu manželstva, teda počas 13 rokov o dieťa reálny záujem neprejavil 31. Vzhľadom na úprimnosť svedeckých výpovedí svedkov navrhnutých žalobkyňou je veľmi ťažké nájsť nezrovnalosti v popisovaných udalostiach, preto žalované museli zapojiť vlastnú fantáziu a interpretáciu dôkazov. Žalované s istotou vysvetľujú okolnosti a popisujú udalosti, pri ktorých nikdy neboli, ani ony ani ich svedkovia, vkladajú vety do úst svedkom, ktoré nikdy nepovedali a predložené dôkazy (aj listinné) menia a prekrúcajú, dokonca poznajú pohnútky a úmysly žalobkyne. 32. Právo na výživné, ako osobitné právo každého bolo žalovanými zmenené na podvodné konanie žalobkyne. Napriek tomu, že žalobkyňa vyvrátila všetky obvinenia žalovaných, žalované l. až 3. neustále právo ich sestry vnímajú ako podvod a označujú ho za trestný čin. Celoživotná nevedomosť, resp. vzťahová vzdialenosť dcéry od otca bola určite menej bolestivá, ako všetky útoky a osočovania, ktoré žalobkyňa počas súdneho konania musela prežiť. Podobne ako napádané právo na výživné plnoletého dieťaťa, si rodina žalobkyne teraz uzurpuje aj jej zákonné dedičské právo. 33. Žalobkyňa trvá na svojom tvrdení, že uznesenie o prerušení konania o dedičstve zo dňa 27.03.2014 jej bolo doručené dňa 03.04.2014 a nadobudlo právoplatnosť dňa 22.04.2014, tak ako je to potvrdené pečiatkou na tomto uznesení. Žalobkyňa nemala žiadnu príležitosť s doručenkou neskôr disponovať a svoj žalobný návrh podala v lehote jedného mesiaca, tak ako určil súd. 34. Žalobkyňa súhlasí s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava a preto navrhuje, aby dovolací súd mimoriadny opravný prostriedok ako neopodstatnený zamietol a priznal žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu Posúdenie veci dovolacím súdom 35. Dňa 26. marca 2021 predložili Najvyššiemu súdu SR žalované 1., 2., 3. doplnenie dovolania, ktoré súd doručil protistrane dňa 31. októbra 2022 na vedomie. Obsahom uvedeného sa dovolací súd nezaoberal pretože bolo podané až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov na podanie dovolania (§ 427 ods. 1 CSP ). 36. Najvyšší súd SR príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) žalovaných 1., 2. a 3., po zistení, že podali dovolanie v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je čiastočne dôvodné. 37. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné pre

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.