Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/80/2022 Identifikačné číslo spisu: 2116222110 Dátum vydania rozhodnutia: 23.05.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Miroslava Janečková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:2116222110.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne RED ARROW, s.r.o., Gen. M. R. Štefánika 6670/19, Trenčín, IČO: 50 157 256, zastúpenej MÚDRY & MINÁRIKOVÁ advokátska kancelária s.r.o., Palackého 6403, Trenčín, IČO: 52 418 219, proti žalovanej Ladvenica Transport, s.r.o., Coburgova 84, Trnava, IČO: 44 318 499, zastúpenej HALADA advokátska kancelária, s.r.o., Kapitulská 21, Trnava, IČO: 36 669 661, o zaplatenie 1 000 eur, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 23Cb/117/2016, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 15. decembra 2021 č. k. 31Cob/44/2020-364, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalovaná má proti žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Trnava v poradí druhým rozsudkom z 10. septembra 2019 č. k. 23Cb/117/2016-259 v spojení s opravným uznesením z 5. decembra 2019 č. k. 23Cb/117/2016-287 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 100 eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. 2. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru a v konaní ani nebolo sporné, že sporové strany ako podnikateľské subjekty uzavreli zmluvu o preprave veci (v zmysle § 610 a nasl. Obchodného zákonníka), a to na základe objednávky žalovanej č. 216504 zo dňa 13. mája 2016. Na základe tejto zmluvy si žalovaná ako odosielateľ objednala u žalobkyne ako dopravcu vykonanie prepravy tovaru s miestom nakládky - Hermann Stahlschmidt, Fermerweg 1, Willich, Spolková republika Nemecko, s dátumom nakládky - 13. máj 2016 do 14. hodiny. Miesto vykládky bolo určené na adrese ZF Sachs Slovakia, a.s., Ku Bratke 5, Levice, s dátumom vykládky - 16. máj 2016 do 21:30 hodiny. Strany si dohodli cenu dopravy vo výške 100 eur plus 20% DPH. Pokiaľ ide o skutkový stav veci, žalobkyňa uviedla a žalovaná nerozporovala, že vodič spoločnosti žalobkyne dorazil na miesto nakládky dňa 13. mája 2016 približne o 13:48 hodine, avšak v dôsledku toho, že mu nebolo umožnené v mieste nakládky naložiť tovar, žalobkyňa na túto situáciu upozornila zástupcu spoločnosti žalovanej, ktorá súhlasila so zaslaním storna objednávky, aby vozidlo spoločnosti žalobkyne mohlo pokračovať v ďalšej preprave. Ako uviedla žalobkyňa, objednaná preprava bola tzv. „dokládkou“, t. j. prepravou nákladu, ktorá je iba priložená k iným prepravám, ktoré dopravca už na danej trase vezie a všetky náklady samotného vozidla má už zaplatené. Ako vyplýva z priloženého mailu, spoločnosť žalovanej dňa 13. mája 2016 o 14:23 hodine zaslala spoločnosti žalobkyne storno objednávky Willich - Levice. Žalobkyňa na storno objednávky reagovala mailom zo dňa 13. mája 2016 o 14:33 hodine, v ktorom si voči žalovanej uplatnila zmluvnú pokutu vo výške 100 eur s poukazom na čl. 7 Prepravného poriadku žalobkyne. Následne žalovaná mailom zo dňa 30. mája 2016 o 09:04 hodine oznámila žalobkyni, že jej môže zaslať storno na sumu 100 eur tak, ako sa dohodli predtým. 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že zmluvná pokuta je dohodou určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade porušenia povinnosti, ktorej splnenie vyplýva zo zabezpečovanej zmluvy. Dojednanie jej výšky či spôsobu určenia je teda vecou dohody účastníkov. Účelom zmluvnej pokuty zakotvenej v ustanovení § 544 a 545 Občianskeho zákonníka je donútiť dlžníka hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Zmluvná pokuta teda predovšetkým predstavuje hrozbu dlžníkovi, že pokiaľ nesplní svoju (najmä) zmluvnú povinnosť, vznikne mu povinnosť poskytnúť pre tento prípad dojednané plnenie t. j. pokutu. Podľa úpravy Obchodného zákonníka má súd moderačné právo a zmluvnú pokutu môže znížiť až do výšky škody vzniknutej do doby súdneho rozhodnutia porušením zabezpečovacieho záväzku. 4. Uviedol ďalej, že základom pre dohodu zmluvných strán o zmluvnej pokute je vymedzenie zmluvného záväzku v uzavretej zmluve, ktorého porušenie je dôvodom pre vznik povinnosti platiť zmluvnú pokutu. Zmluvná povinnosť zabezpečená zmluvnou pokutou sa musí v zmluve vyjadriť presne a zrozumiteľne, aby nevznikala pochybnosť o jej obsahu. V prípade nedostatočne jasného a zrozumiteľného vyjadrenia zmluvného záväzku, ktorého nesplnenie je dôvodom na vznik nároku na uplatnenie zmluvnej pokuty, by išlo o neplatný právny úkon, ktorý by mohol mať právny dôsledok na neplatnosť dohody o zmluvnej pokute. Z formálneho hľadiska sa pre platnosť dojednania o zmluvnej pokute vyžaduje písomná forma, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takéhoto právneho úkonu v prípade nedodržania stanovenej zákonnej formy. 5. Predloženou písomnou objednávkou č. 2161504 mal za preukázané, že žalobkyňa a žalovaná uzavreli zmluvu o preprave v písomnej forme. Takisto žalovaná nerozporovala uverejnenie Prepravného poriadku žalobkyne na jej webovom sídle a ani žalobkyňou predložené znenie Prepravného poriadku. V Prepravnom poriadku žalobkyne sa v bode 7 písm. b/ uvádza, že v prípade zrušenia prepravy objednávateľom po pristavení vozidla na nakládku, vzniká dopravcovi (žalobkyni) nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 10-násobku ceny prepravy. Poukázal na ustanovenie § 4 ods. 6 Zákona o cestnej premávke, podľa ktorého je zverejnený Prepravný poriadok súčasťou návrhu dopravcu na uzavretie prepravnej zmluvy a po jej uzatvorení je jeho obsah súčasťou zmluvných práv a povinností účastníkov zmluvy. Niet pochýb, že medzi stranami došlo pred písomnou objednávkou žalovanej k predzmluvným rokovaniam, na základe ktorých žalobkyňa ponúkla žalovanej na prepravu konkrétne nákladné motorové vozidlo, čo vyplýva predovšetkým z toho, že samotná žalovaná uviedla vo svojej objednávke evidenčné číslo vozidla žalobkyne, ktorým mala byť preprava vykonaná. Už v rámci predzmluvných rokovaní sa takto prepravný poriadok žalobkyne stal ex lege súčasťou jej návrhu na uzavretie prepravnej zmluvy. Následne, po uzavretí zmluvy po podpísaní žalovanej objednávky žalobkyňou, sa znenie prepravného poriadku stalo súčasťou zmluvných dojednaní, vrátane dojednania o zmluvnej pokute. V tejto súvislosti mal súd za to, že žalovaná v rámci svojej procesnej obrany podala účelovú interpretáciu citovaného ustanovenia § 4 ods. 6 Zákona o cestnej premávke v snahe vyhnúť sa plneniu a súd sa s ňou nestotožnil. Dojednanie o zmluvnej pokute je z formálneho hľadiska platné, pretože prepravný poriadok žalobkyne zverejnený na jej webovom sídle sa stal súčasťou písomnej zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami. 6. Ďalej súd uviedol, že na základe vykonaného dokazovania nemal pochybnosti o tom, že žalovaná neumožnila vykonať dojednanú prepravu tovaru, a následne na žiadosť žalobkyne, aby táto mohla pokračovať v ďalšej preprave, jej zaslala storno objednávky. Je teda zrejmé, že došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti žalobkyne, tak ako to mali strany dojednané v zmysle čl. 7 Prepravného poriadku žalobkyne. Súd považoval argumentáciu žalovanej, že k stornovaniu objednávky došlo na základe dohody a že prepravu bolo možné vykonať neskôr, za účelovú. Žalovaná nepopierala, že žalobkyni nebolo umožnené vykonať dohodnutú prepravu a zároveň z predloženej elektronickej komunikácie medzi žalobkyňou a žalovanou žiadnym spôsobom nevyplýva, že by žalovaná mala záujem o vykonanie prepravy v neskoršom čase. Práve naopak, mailom zo dňa 30. mája 2016 súhlasila so zmluvnou pokutou vo výške 100 eur za stornovanie objednávky. 7. Na základe vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že sporové strany si pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti platne dojednali zmluvnú pokutu, a keďže zo strany žalovanej došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti, žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty. Žalovaná namietala (okrem iného) aj neprimeranosť zmluvnej pokuty vo výške 10-násobku dohodnutej prepravy. Súd mal za to, že v posudzovanom prípade je potrebné uplatniť moderačné právo súdu v zmysle § 301 Obchodného zákonníka a neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť s ohľadom na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. 8. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že akákoľvek zavedená prax medzi podnikateľmi, ktorá je v rozpore so zákonom (bez ohľadu na rozsah jej rozšírenia), sa nemôže stať obchodnou zvyklosťou, na ktorú by bolo možné brať pri posudzovaní platnosti právneho úkonu zreteľ, teda, obchodná prax, ktorá je v rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi sa dodatočne nestane právne aprobovanou len na základe rozsahu alebo trvania jej používania v určitom podnikateľskom odvetví. 9. Vyslovil názor, že v prípade, že možno nejakú obchodnú zvyklosť vymedziť ako ustálenú obchodnú prax, neznamená to ešte, že každé zaužívané pravidlo správania účastníkov obchodných vzťahov musí predstavovať obchodnú zvyklosť. Nebude tomu tak predovšetkým v prípadoch opakovaného porušovania práv a povinností, pretože je pojmovo vylúčené, aby pravidlo správania, ktoré je v rozpore so zákonom, bolo spôsobilé nadobudnúť formu obchodnej zvyklosti (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 22. marca 2011 sp. zn. 32 Cdo 4932/2009). 10. Konštatoval, že pri skúmaní platnosti dojednania o zmluvnej pokute z hľadiska dobrých mravov je potrebné zvážiť preventívnu, uhradzovaciu a sankčnú funkciu zmluvnej pokuty. V súvislosti s tým je potrebné posúdiť, či pokuta primerane zabezpečuje veriteľa proti prípadným škodám, teda či zahŕňa všetky škody, ktoré možno rozumne v danom konkrétnom vzťahu s porušením zmluvnej povinnosti očakávať. Zmluvná pokuta teda musí zahŕňať všetky rozumne očakávateľné škody a musí mať dostatočnú, nie však premrštenú stimulačnú výšku. Zmluvnú pokutu, ktorej výška výrazne prevyšuje výšku skutočne vzniknutej škody označil za neprimeranú a pre rozpor s dobrými mravmi neplatnú. 11. Ak však sadzba zmluvnej pokuty za porušenie dojednanej povinnosti (zrušenie prepravy) má dosiahnuť v prejednávanej veci desaťnásobok pôvodne dohodnutého prepravného konštatoval, že je treba dojednanú výšku zmluvnej pokuty pokladať za prehnanú (a teda neakceptovateľnú z hľadiska zásady dobrých mravov) a nič na tom nemenia ani argumenty zdôrazňované žalobkyňou o zrušení prepravy ako najhoršom „scenári“ pre dopravcu. Okolnosti prejednávaného prípadu nemôžu ospravedlniť celkom neadekvátny majetkový prospech (v podobe 10-násobku ceny prepravy), ktorý by mala žalobkyňa získať na úkor žalovanej, aby ju tak „motivoval“ neporušovať v budúcnosti jej zmluvné povinnosti. Poukázal na to, že samotná žalobkyňa v konaní uviedla, že v danom prípade išlo o tzv. dokládku, t. j. prepravu tovaru, ktorá je iba priložená k iným prepravám, ktoré dopravca už na danej trase vezie a všetky náklady použitého vozidla má už zaplatené. Žalobkyni nič nebránilo vykonať ostatné dohodnuté prepravy, čo v konečnom dôsledku v konaní ani nenamietala. Konštatoval, že za týchto okolností jej nemohla reálne vzniknúť vyššia škoda, ako cena dojednanej prepravy. Súd dospel k záveru, že zmluvná pokuta vo výške 100 eur je v danom prípade dostatočne primeraná aj s ohľadom na to, že žalovaná s takouto výškou zmluvnej pokuty súhlasila, čo vyplýva z obsahu jej mailu zo dňa 30. mája 2016. Poukázal na ustanovenie § 301 ObZ, z ktorého vyplýva, že súd môže znížiť zmluvnú pokutu najviac do výšky škody spôsobenej porušením povinnosti, ale keďže žalovaná sama uznala sumu 100 eur ako sankciu za stornovanie objednávky, vyslovil názor, že nie je dôvod ani z hľadiska hospodárnosti konania zisťovať skutočnú výšku škody a za tým účelom vykonávať ďalšie dokazovanie, navyšovať tak trovy konania a predlžovať spor. Pokiaľ ide o žalobkyňou vyčíslenú škodu vo výške 240 eur, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku objednania si právneho poradenstva od Mgr. Juraja Kaščáka na základe Dohody o spolupráci zo dňa 4. februára 2016, súd sa aj v tejto časti stotožnil s argumentáciou žalovanej, že mediátor má nárok na odmenu len za výkon mediácie, ktorá sa vykonáva na základe obligatórne písomnej dohody o mediácii, v ktorej sa zúčastnené strany a mediátor dohodnú na riešení ich vzájomného sporu prostredníctvom mediácie. Žalovaná poprela a žalobkyňa nepreukázala, že medzi nimi došlo k uzatvoreniu dohody o mediácii a že by medzi nimi prebehli nejaké mimosúdne rokovania za účasti mediátora. Navyše, vzhľadom na skutočnosť, že Q. je konateľom žalobkyne, ho súd považoval za mediátora zo zákona vylúčeného z výkonu akejkoľvek mediácie medzi žalobkyňou a žalovanou. Napokon uviedol, že súd nemá predstavu, akým spôsobom môže mediátor poskytovať odborné konzultácie konateľovi žalobkyne, keďže ide o totožnú osobu. Uzavrel, že za náklady vynaložené v dôsledku porušenia povinnosti druhej strany (v zmysle § 380 Obchodného zákonníka) rozhodne nemožno považovať nepreukázané, resp. neúčelne vykonané konzultácie poskytnuté samému sebe. 12. V súvislosti s výrokom týkajúcim sa nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie uviedol, že hoci žalobkyňa bola v konaní úspešná pokiaľ ide o dôvodnosť jej nároku, mieru jej úspechu by po uplatnení moderačného práva súdu bolo možné vyčísliť v rozsahu 10%. Z toho však nemožno vyvodiť, že miera úspechu žalovanej je v rozsahu 90%, pretože výška priznanej zmluvnej pokuty závisela od uváženia súdu. Poukázal na to, že predchádzajúci procesný predpis (Občiansky súdny poriadok) pre takýto prípad určoval možnosť priznať trovy konania čiastočne úspešnej strane sporu (§ 142 ods. 3 OSP). Súčasný procesnoprávny predpis (Civilný procesný poriadok) takúto výslovnú právnu úpravu trov konania neobsahuje, avšak súd mal v zmysle čl. 4 ods. 2 CSP za to, že aj v prejednávanej veci by bolo namieste priznať žalobkyni plnú náhradu trov konania. Vzhľadom na to, že žalobkyňa vo svojej záverečnej reči výslovne uviedla, že žiada nepriznať žiadnej zo strán sporu trovy konania, súd to rešpektoval a o nároku na náhradu trov konania rozhodol za použitia § 257 CSP tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. 13. Na základe odvolania žalovanej Krajský súd v Trnave (ďalej aj „ako súd odvolací“) rozsudkom z 15. decembra 2021 č. k. 31Cob/44/2020-364 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku zmenil tak, že žalobu aj v tejto časti zamietol a rozhodol, že žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím. 14. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) s prihliadnutím ex offo na prípadné vady, týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolacie námietky vznesené žalovanou sú dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné postupom podľa § 388 CSP zmeniť, nakoľko nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 15. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že predmetom konania je žaloba o zaplatenie 1 000 eur titulom nároku dopravcu na zaplatenie zmluvnej pokuty za zrušenie prepravy objednávateľom po pristavení vozidla na nakládku. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný v časti o zaplatenie 100 eur, v ktorej časti žalobe vyhovel, čo však neplatilo o zostatku uplatneného nároku a preto vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zdôraznil, že vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie právnej otázky a nie skutkovej, nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002), podľa ktorej v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám upravených v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky. 16. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie sa odvolací súd nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nárok žalobcu je dôvodný do výšky 100 eur. Pre rozhodnutie vo veci považoval za podstatné, či strany platne dojednali pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti žalovanej zmluvnú pokutu a či žalovaná takúto povinnosť porušila a vznikla jej povinnosť pokutu zaplatiť. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že ustanovenia upravujúce zabezpečenie záväzkov sú použiteľné aj v obchodných vzťahoch a to vtedy, ak Obchodný zákonník neobsahuje vlastnú právnu úpravu. Zo znenia § 544 ods. 1 OZ vyplýva, že predpokladom pre vznik zabezpečenia záväzku zmluvnou pokutou je zmluva, na základe ktorej sa veriteľ a dlžník dohodnú na tom, že účastník záväzkového vzťahu, ktorý poruší dohodnutú zmluvnú povinnosť zaplatí zmluvnú pokutu, a to aj vtedy, keď oprávnenému účastníkovi porušením povinností nevznikne škoda. Zdôraznil, že pre zmluvnú pokutu je teda typické, že ju možno dohodnúť len pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, t. j. povinnosti zo zmluvy. Poukázal na účel zmluvnej pokuty, ktorým je donútiť dlžníka pod hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Okrem toho má zmluvná pokuta aj funkciu reparačnú, lebo jej zmyslom je tiež reparovať na strane veriteľa ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia povinnosti zo strany dlžníka (porovnaj napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/9/2012). Konštatoval, že ak má byť záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty dohodnutý platne, musí z dojednania o zmluvnej pokute jednoznačne vyplývať, splnenie ktorej konkrétnej povinnosti je týmto inštitútom zaistené, tzn. pri porušení ktorej konkrétnej povinnosti vzniká nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty a takto zabezpečená povinnosť musí platne vzniknúť, aby mohla byť zmluvnou pokutou zabezpečená. Ak totiž nevznikla povinnosť plniť, nemôže byť ani porušená, a preto nemôže vzniknúť ani nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Vyslovil názor, že vznik zmluvnej pokuty však nemožno viazať na zánik záväzku, na výkon práva odstúpiť od zmluvy. Ustanovenie § 544 ods. 1 OZ, ktoré má kogentnú povahu, totiž umožňuje dohodnutie zmluvnej pokuty iba pre prípad porušenia účastníkov (§ 344 ObZ) nemôže byť porušením zmluvnej povinnosti. Preto strana, ktorá jednostranným úkonom platne od zmluvy odstúpila, neporušila žiadnu zmluvnú povinnosť, ale iba realizovala právo, ktoré jej podľa zmluvy patrilo (pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 23Cdo/2575/2010 a sp. zn. 5Cdo/5/2000). Uzavrel, že ak je na základe dohody zaplatenie zmluvnej pokuty viazané na odstúpenie účastníka od zmluvy, hoci odôvodnené porušením povinnosti druhej strany, tak ide o mechanizmy, ktoré odporujú kogentnému ustanoveniu § 544 ods. 1 OZ a ako také je takéto dojednanie podľa § 39 OZ neplatné. Zdôraznil, že zmluvnú pokutu nemožno zamieňať s odstupným, ktoré predpokladá platné odstúpenie od zmluvy a plní funkciu akéhosi odškodnenia druhého účastníka zmluvy za to, že k plneniu alebo k prijatiu plnenia nedošlo, čo však nebol prípad práve prejednávanej veci. 17. Odvolací súd považoval za potrebné dodať, že v zmysle ustálenej súdnej praxe nie je dôležité, aká bola vôľa vyjadrená pomocou pojmu „storno“, ktorý Občiansky ani Obchodný zákonník nepozná. Za podstatné považoval, že jeho význam je bežne dostupný a s pojmami Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom užívanými identifikovateľný. Lexikálny „význam storna“ je zreteľný potiaľ, že predstavuje ekvivalent výrazu zrušenie, pričom zrušenie zmluvy je už pojmom legálnym a rovnako ako odstúpenie od zmluvy je úkonom (jednostranným), ktorý smeruje k jednoznačne určeným dôsledkom (§ 349 ods. 1 ObZ, príp. § 457 OZ). Pretože sú tieto dôsledky zhodné, z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti pojmu „storno“ považoval za nevýznamné, ak zahŕňa odstúpenie od zmluvy a jej zrušenie. Vyslovil názor, že pod pojmom „storna“ zmluvy o preprave veci, v nadväznosti na dohodnutú majetkovú sankciu, ktorú je pre ten ktorý prípad objednávateľ prepravy povinný zaplatiť, možno preto rozumieť len to, že objednávateľ prepravy je oprávnený podľa dohody účastníkov od zmluvy odstúpiť a to v podstate z akýchkoľvek dôvodov, alebo bez uvedenia dôvodu (napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 3Cdon/1398/96). Obdobne to bude aj v prípade slovného spojenia „zrušenie prepravy objednávateľom“ v nadväznosti na dohodnutú majetkovú sankciu, ktorú je pre ten ktorý prípad objednávateľ prepravy povinný zaplatiť. Takémuto slovnému spojeniu bez ďalšieho dojednania je potom možné rozumieť len v tom zmysle, že objednávateľ prepravy je oprávnený podľa dohody účastníkov od zmluvy odstúpiť z akýkoľvek dôvodov alebo bez uvedenia dôvodu. Za nesporné v konaní označil, že žalobca si nárok na zmluvnú pokutu voči žalovanému uplatnil na základe dohody zmluvných strán o zmluvnej pokute, ktorá je súčasťou jeho Prepravného poriadku a to konkrétne bodu 7 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.