Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obo/5/2022 Identifikačné číslo spisu: 5001897488 Dátum vydania rozhodnutia: 31.05.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 49a

OZ, a preto sú platnými právnymi úkonmi, b/ pôvodný žalobca nebol povinný poskytnúť dlžníkovi druhú časť úveru vo výške 15 000 000 Sk, a preto nie je možné považovať uplatnený nárok za výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a c/ nakoľko zo strany pôvodného žalobcu nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti, nemohol spôsobiť dlžníkovi ani žiadnu škodu. Uvedené závery rozsudku sú podľa odvolateľov nesprávne, v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním a právnou úpravou. 25. Odvolatelia upriamili pozornosť na obsah spisu a vykonané dokazovanie, z ktorého vyplýva, že pôvodný žalobca v roku 1996 poskytol dlžníkovi podnikateľský úver vo výške 17 000 000 Sk na základe jeho žiadosti, súčasťou ktorej bola aj dokumentácia vyžadovaná bankou (podnikateľský projekt s projektom zabudovania a rozmiestnenia technologických zariadení, plán splátok úveru, projekcia súvahy, výkaz ziskov a strát, zoznam hlavných obchodných partnerov s odbytovým krytím produkcie, atď.). Z dokumentácie vyplýva, že dlžník požadoval od banky (pôvodného veriteľa) celkový úver vo výške 32 000 000 Sk, ktorý mal byť rozdelený na dve časti (17 000 000 Sk a 15 000 000 Sk), a to na zabezpečenie financovania stavebnej pripravenosti, stavebných úprav a technologických zariadení určených na výrobu. Z predloženého podnikateľského plánu a žiadosti o poskytnutie úveru teda bolo zrejmé, že obe časti požadovaného úveru sú na sebe závislé a že poskytnutie len jednej časti nemá žiadny ekonomický zmyslel. Uvedené potvrdila aj Ing. D. E., ktorá v rozhodnom čase pôsobila na pozícii vedúcej úverového oddelenia pobočky v Martine. K žiadosti dlžníka o poskytnutie úveru v dvoch častiach došlo práve na podnet banky a pokiaľ by podnikateľský zámer neobsahoval druhú časť úveru vo výške 15 000 000 Sk, pôvodný dlžník by nedostal ani prvú časť vo výške 17 000 000 Sk, nakoľko bez úveru na technológie nemal projekt zmysel. Z tohto dôvodu pobočka schválila čerpanie druhej časti úveru v objeme 15 000 000 Sk, avšak následne regionálny úverový výbor čerpanie druhej časti zamietol. Žalovaní legitímne očakávali, že zo strany banky bude dlžníkovi poskytnutá aj druhá časť úveru a výlučne len z tohto dôvodu súhlasili s osobným ručením za poskytnutú prvú časť. Dlžník si po vyčerpaní prvej časti úveru riadne plnil svoje povinnosti, splácal istinu a úroky. Až po tom, čo banka bez akéhokoľvek odôvodnenia neposkytla dlžníkovi druhú časť úveru, tento už ekonomicky nestačil splácať pôvodný úver. K neposkytnutiu druhej časti úveru teda nedošlo z dôvodu, že by si dlžník neplnil svoje záväzky voči banke. Nie je tiež pravdou, že by dlžník po odmietnutí poskytnutia druhej časti úveru sa neobrátil na iné banky za účelom získania prostriedkov na financovanie výrobnej technológie. SLSP, a.s. však odmietla udeliť súhlas na zriadenie záložného práva na zakúpených nehnuteľnostiach v prospech inej banky. Z vykonaného dokazovania preto vyplýva, že žalovaní konali pri poskytnutí osobného ručenia za prvú časť podnikateľského úveru v omyle tak,

§ 49a

OZ, keďže ručenie za úver tretej osoby urobili v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola pre jeho uskutočnenie rozhodujúca - žalovaní dôvodne predpokladali poskytnutie druhej časti úveru. Osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť - banka vedela, že celý projekt nemá bez zakúpenia výrobnej technológie zmysel a ekonomickú opodstatnenosť, pretože prvú časť úveru nebude mať dlžník bez započatia výroby z čoho splácať, no napriek uvedenému druhú časť úveru, ktorá mala slúžiť práve na zakúpenie výrobnej technológie, banka bez akéhokoľvek odôvodnenia neposkytla. Na základe uvedeného je potrebné považovať ručiteľské vyhlásenie za neplatné.

1. Postup banky nie je možné považovať za konanie v súlade s poctivým obchodným stykom, nakoľko banka svojím konaním zmarila podnikateľský zámer dlžníka, ktorý pôvodne schválila. Ak banka považovala podnikateľský zámer dlžníka za rizikový alebo nezrealizovateľný, nemala mu poskytnúť ani prvú časť úveru, keďže vedela, že bez druhej časti projekt nebude úspešný. Napriek uvedenému banka dlžníkovi poskytla len prvú časť úveru a za účelom jej poskytnutia si vynútila aj osobné ručenie žalovaných. Uvedený postup banky nie je možné považovať za súladný s poctivým obchodným stykom, a preto uplatnený nárok nemôže požívať ani právnu ochranu podľa § 265 Obch. zák.
2. Odvolatelia nesúhlasili ani so záverom súdu prvej inštancie, že kompenzačná námietka nie je dôvodná. Poukázali na § 415 OZ, ktorého obsahom je tzv. klauzula generálnej prevencie, t. j. povinnosť každého subjektu počínať si tak, aby predchádzal vzniku škody. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pôvodný veriteľ schválil podnikateľský zámer dlžníka, ktorý počítal s poskytnutím úveru vo výške 32 000 000 Sk, a to formou dvoch splátok. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že prvá časť úveru bola dlžníkovi poskytnutá, a to práve na základe podnikateľského zámeru predloženého banke spolu so žiadosťou o poskytnutie úveru. Prvú časť úveru dlžník použil na kúpu nehnuteľností, v ktorých mala prebiehať výroba. Banka však následne odmietla uvoľniť dlžníkovi druhú časť úveru, ktorá mala slúžiť na kúpu výrobnej technológie, čo nakoniec vyústilo do vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Banka rovnako odmietla dlžníkovi udeliť súhlas na zriadenie záložného práva ku zakúpeným nehnuteľnostiam v prospech inej banky, ktorá by poskytla úverové prostriedky na zakúpenie výrobnej technológie, aby mohol byť podnikateľský zámer zrealizovaný. Pôvodný veriteľ ako bankový ústav svojím postupom nielen že zapríčinil neschopnosť dlžníka splácať úver, ale mu spôsobil aj škodu, ktorá vznikla a bola v konaní uplatnená formou kompenzačnej námietky voči žalobou uplatnenému nároku. Názor súdu o neexistencii škody ako takej na strane dlžníka preto nemôže obstáť. Kompenzačná námietka bola v konaní uplatnená už pôvodnou právnou zástupkyňou žalovaných v podaní zo dňa 25.08.
4. Odvolatelia v odvolaní ďalej uplatnili námietku premlčania. Poukázali na to, že od roku 2005 uplatnenú pohľadávku nevlastnila Slovenská sporiteľňa, a.s., pretože táto bola postúpená spoločnosti Credit Clearing Center a.s., ktorá túto skutočnosť oznámila žalovanému 1/ podaním zo dňa 13.01.
5. Aj napriek uvedenému pôvodný žalobca navrhol vstup nového veriteľa do konania až podaním zo dňa 23.10.2014, čo je zrejmé z uznesenia súdu zo dňa 2.12.2014, ktorým rozhodol o vstupe spoločnosti Credit Clearing Center a.s. do konania na miesto pôvodného žalobcu. V konaní teda vystupoval na strane žalobcu subjekt, ktorý nebol aktívne vecne legitimovaný, t. j. nebol vlastníkom uplatnenej pohľadávky po dobu takmer 9 rokov.
6. Odvolatelia uviedli, že nespochybňujú, že po podaní žaloby došlo k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby uplatneného nároku. Poukázali však na to, že v priebehu konania vystupoval na strane žalobcu subjekt, ktorý po dobu 9 rokov nebol vlastníkom žalovanej pohľadávky. Na zachovanie účinkov pretrhnutia premlčacej doby tak,

§ 402Obch.

zák. je podľa názoru žalovaných nutné, aby subjekt, na ktorého pohľadávka prešla, promptne uplatnil svoje práva už v začatom konaní. V opačnom prípade nemôže požívať právnu ochranu, keďže pretrhnutie premlčacej doby nemôže trvať večne, a to najmä v prípade, ak je oprávnený subjekt ľahostajný a svoje procesné práva a povinnosti si neuplatní včas, s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V danej veci preto platí, že subjektívna premlčacia doba začala opätovne plynúť po postúpení pohľadávky na nového majiteľa, nakoľko tento bol 9 rokov absolútne nečinný a od roku 2005 do roku 2014 si neuplatnil žiadne práva v súdnom konaní. Pokiaľ by bolo pretrhnutie plynutia premlčacej doby zachované aj za situácie, že v konaní vystupuje na strane žalobcu 9 rokov nevlastník pohľadávky, bolo by to vrcholne nespravodlivé vo vzťahu k žalovaným.

1. K odvolaniu žalovaných zaslal žalobca písomné vyjadrenie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolanie považuje za nedôvodné a účelové, s cieľom vyhnúť sa splneniu povinnosti. V odvolaní nie sú uvedené žiadne nové skutočnosti a ani tvrdenia, než tie, ktoré vo svojich predchádzajúcich písomných vyjadreniach a na pojednávaniach uviedol právny zástupca žalovaných, pričom súd prvej inštancie sa s nimi dostatočne vysporiadal. K uplatnenej kompenzačnej námietke uviedol, že zo strany žalovaných nedošlo k splneniu podmienok podľa § 529 ods. 2 OZ, a preto žalovaní nemôžu voči žalobcovi uplatniť pohľadávky, ktoré mali mať voči pôvodnému žalobcovi.
2. K námietke premlčania uplatnenej v odvolaní žalobca uviedol, že tvrdenia o absolútnej nečinnosti žalobcu sú nepravdivé a zavádzajúce, nakoľko uznesením č. k. 15Cb/46 /0 1-167 zo dňa 28.11.2005 súd konanie prerušil z dôvodu prebiehajúceho konania pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 26Cb/103/05, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti ručiteľského vyhlásenia zo dňa 28.06.1996 podpísaného žalovanými. V konaní sp. zn. 26Cb/103/05 vystupovala na strane žalovaného už spoločnosť Credit Clearing Center a.s. ako právny nástupca pôvodného žalobcu, pričom konanie bolo zastavené uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/197/2012-232 zo dňa 24.10.2013 z dôvodu späťvzatia žaloby zo strany žalobcov. Z uvedeného vyplýva, že konanie o zaplatenie bolo od roku 2005 do roku 2013 prerušené a následne podaním zo dňa 23.10.2014 pôvodný žalobca navrhol zmenu na jeho strane, ktorú súd prvej inštancie pripustil uznesením zo dňa 2.12.
3. Na základe uvedeného nemožno v žiadnom prípade hovoriť o ľahostajnosti a absolútnej nečinnosti na strane pôvodného žalobcu. V zmysle § 402 Obch. zák. premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za účelom uspokojenia alebo určenia svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý sa podľa predpisu upravujúceho súdne konanie považuje za jeho začatie alebo za uplatnenie práva v už začatom konaní. S poukazom na predmetné ustanovenie je zrejmé, že premlčacia doba nemohla uplynúť a pohľadávka žalobcu nie je premlčaná.
4. K vyjadreniu žalobcu zaslali žalovaní svoje vyjadrenie (tzv. repliku), v ktorom uviedli, že argument žalobcu ohľadom nesplnenia podmienky podľa § 529 ods. 2 OZ neobstojí, pretože žalovaní uplatnili voči žalovanej pohľadávke kompenzačnú námietku v podaní zo dňa 28.05.2004, a to voči pôvodnému žalobcovi. Keďže v konaní bola uplatnená kompenzačná námietka ešte predtým, ako došlo k postúpeniu pohľadávky, na danú vec nie je možné aplikovať § 529 ods. 2 OZ.
5. K námietke premlčania uviedli, že skutočnosť, či predmetné konanie bolo alebo nebolo prerušené, nemení nič na tom, že od roku 2005 do roku 2014 nebol účastníkom tohto konania majiteľ žalovanej pohľadávky. Nadobúdateľovi pohľadávky, resp. pôvodnému žalobcovi nič nebránilo, aby postúpenie pohľadávky súdu oznámil aj počas prerušeného konania. Majiteľ žalovanej pohľadávky bol po dobu od roku 2005 do roku 2014 absolútne nečinný. Z tohto dôvodu preto nie je možné poskytnúť žalovanej pohľadávke ochranu spočívajúcu v pretrhnutí premlčacej doby tak,

§ 402Obch.

zák. Takúto ochranu nie je možné poskytnúť o to viac, že tzv. absolútna 10 - ročná premlčacia doba podľa § 408 ods. 1 Obch. zák. uplynula práve medzi rokmi 2005 až 2014, teda v čase, keď v konaní vystupoval na strane žalobcu nevlastník žalovanej pohľadávky.

1. V priebehu odvolacieho konania bol uznesením Okresného súdu Bratislava I z
2. septembra 2022 sp. zn. 31K/25/2022 vyhlásený konkurz na majetok žalobkyne Silverside, a. s., Bratislava, Plynárenská 7/B, IČO: 50 052
3. Do funkcie správcu súd ustanovil JUDr. Alexandru Molnárovú, so sídlom kancelárie v Bratislave, Kominárska 2-
4. Predmetné uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 187/2022 dňa
5. septembra
6. Uznesením zo dňa
7. októbra 2022, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 194/2022 dňa
8. októbra 2022, Okresný súd Bratislava I odvolal JUDr. Alexandru Molnárovú z funkcie správcu a zároveň do tejto funkcie ustanovil JUDr. Jaroslava Jakubča, so sídlom kancelárie v Banskej Bystrici, Horné Záhrady
9. Uznesením z
10. marca 2023, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 52/2023 dňa
11. marca 2023, Okresný súd Bratislava I odvolal JUDr. Jaroslava Jakubča, PhD. z funkcie správcu a uznesením z
12. apríla 2023, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 85/2023 dňa
13. mája 2023, Okresný súd Bratislava I do tejto funkcie ustanovil obchodnú spoločnosť UBC 2020, k. s., so sídlom kancelárie v Bratislave, Zelinárska 6, IČO: 53 151
14. Vyhlásením konkurzu na majetok žalobkyne nastali účinky predpokladané ustanovením § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), podľa ktorého (ak tento zákon neustanovuje inak) sa vyhlásením konkurzu prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Zároveň podľa § 47 ods. 4 ZKR platí, že v konaniach prerušených podľa odseku 1 možno pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním návrhu stáva účastníkom konania namiesto úpadcu. Ak návrh na pokračovanie v konaní nie je podaný do konca prvej schôdze veriteľov, súd vyzve správcu a dlžníka, prípadne nerozlučných spoločníkov na strane dlžníka na jeho podanie. V predmetnom spore sa žalobkyňa voči žalovaným 1/ až 4/ domáhala zaplatenia sumy 17 283 259,50 Sk (573 699,11 eura) s príslušenstvom titulom ručenia za záväzok obchodnej spoločnosti KOMPLEX steel - wood, spol. s r.o., IČO: 31 614 248 z úverovej zmluvy č. 414-8269848-369-1 (nové číslo 0062735782), uzavretej dňa
15. júna 1996 medzi dlžníkom KOMPLEX steel - wood, spol. s r.o. a veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s. Krajský súd v Žiline prvou výrokovou vetou rozsudku zo dňa
16. júna 2021 č. k. 15Cb/46/2001-602 uložil žalovaným 1/ až 4/ povinnosť zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 476 155,35 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku, druhou výrokovou vetou zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 97 543,76 eura a treťou výrokovou vetou žalobkyni priznal voči žalovaným 1/ až 4/ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom žalovaných 1/ až 4/ zaviazal k náhrade trov konania spoločne a nerozdielne. Z uvedeného vyplýva, že na prebiehajúci spor je potrebné nahliadať ako na spor týkajúci sa majetku (pohľadávky) podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, a preto dňom vyhlásenia konkurzu na majetok žalobkyne sa predmetný súdny spor v zmysle ustanovenia § 47 ods. 1 ZKR ex lege prerušil. S prihliadnutím na to, že návrh na pokračovanie v konaní zo strany predchádzajúcich správcov ani žalobkyne (úpadcu) nebol podaný do konca prvej schôdze veriteľov, ktorá bola zvolaná na deň
17. januára 2023 (OV č. 225/2022), Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací súd“) v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami vyzval nového správcu - obchodnú spoločnosť UBC 2020, k. s., aby v lehote 30 dní odo dňa doručenia výzvy podala návrh na pokračovanie v predmetnom konaní. Na výzvu odvolacieho súdu správca UBC 2020, k. s. dňa
18. mája 2023 oznámil, že navrhuje v takto prerušenom súdnom konaní pokračovať. Zároveň bolo odvolaciemu súdu oznámené udelenie splnomocnenia na zastupovanie v konaní advokátskej kancelárii VIVID LEGAL, s. r. o., Bratislava, Plynárenská 7/A, IČO: 36 807 915, v mene ktorej koná advokát Mgr. Dušan Mihaleje. Na základe uvedeného oznámenia odvolací súd pokračoval v konaní s obchodnou spoločnosťou UBC 2020, k. s., Trnava, Tamaškovičova 2742/17, IČO: 53 151 135, ktorá v konaní nahradila pôvodnú žalobkyňu.
19. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, po prejednaní odvolania bez nariadenia pojednávania v rozsahu a z dôvodov v ňom uvedených, dospel k záveru, že odvolaniu žalovaných podanému proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je možné vyhovieť.
20. V prvom rade odvolací súd uvádza, že žalovaní podali odvolanie voči celému rozsudku súdu prvej inštancie, t. j. aj proti druhej výrokovej vete, ktorou súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 97 543,76 eur (na základe späťvzatia žaloby v uvedenej sume). Následne podaním zo dňa 12.07.2022 právny zástupca žalovaných odvolaciemu súdu oznámil, že berie späť svoje odvolanie podané proti druhej výrokovej vete rozsudku súdu prvej inštancie (o zastavení konania v sume 97 543,76 eur) a žiada, aby súd odvolacie konanie v tejto časti zastavil. Vzhľadom na dispozičný úkon odvolateľov odvolací súd výrokom I. tohto rozsudku rozhodol tak, že zastavil konanie o odvolaní žalovaných 1/ až 4/, ktoré podali proti druhej výrokovej vete rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 97 543,76 eur zastavené (§ 369 ods. 4 CSP).
21. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti výroku rozsudku Krajského súdu v Žiline, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/ až 4/ zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 476 155,35 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
22. V odvolacom konaní sa odvolací súd zaoberal odvolacími dôvodmi odvolateľov, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), a to vo vzťahu k napadnutým záverom súdu prvej inštancie, s ktorými odvolatelia nesúhlasili, považujúc ich za nesprávne, v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním a právnou úpravou. Ide o závery súdu prvej inštancie, že: a) ručiteľské vyhlásenia žalovaných neboli urobené v omyle tak,

§ 49a

OZ, a preto sú platnými právnymi úkonmi,

1. b)pôvodný žalobca nebol povinný poskytnúť dlžníkovi druhú časť úveru vo výške 15 000 000 Sk, a preto nie je možné považovať uplatnený nárok za výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a
2. c)nakoľko zo strany pôvodného žalobcu nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti, nemohol spôsobiť dlžníkovi žiadnu škodu. 39. Podľa názoru odvolateľov, ručiteľské vyhlásenia sú neplatné podľa § 49a OZ, lebo boli urobené v omyle. Postup pôvodného žalobcu (veriteľa) bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pretože pôvodný žalobca (veriteľ) bol povinný poskytnúť dlžníkovi aj druhú časť úveru vo výške 15 000 000 Sk, nakoľko v zmysle podnikateľského plánu dlžník požadoval od pôvodného veriteľa celkový úver vo výške 32 000 000 Sk, ktorý mal pokrývať náklady na kúpu nehnuteľností, ako aj technologického zariadenia, a poskytnutie úveru pre pôvodného dlžníka malo zmysel len vcelku, pretože bez úveru na technológie nemal projekt zmysel. Zámer rozdeliť úver na dve časti vzišiel práve zo strany veriteľa - pôvodného žalobcu a keďže žalovaní legitímne očakávali, že dlžníkovi bude poskytnutá zo strany veriteľa aj druhá časť úveru, súhlasili s osobným ručením a za týmto účelom podpísali ručiteľské vyhlásenia. Pôvodný veriteľ zmaril podnikateľský zámer dlžníka, ktorý pôvodne schválil a jeho konanie je treba považovať za rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. Zároveň pôvodný veriteľ porušil povinnosť podľa § 415 OZ (tzv. generálnu klauzulu predchádzania škode) a neposkytnutím druhej časti úveru spôsobil dlžníkovi škodu, ktorú žalovaní uplatnili v konaní formou kompenzačnej námietky v podaní zo dňa 25.08.2004. 40. Po preskúmaní veci odvolací súd sa stotožnil so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania, ktoré bolo postačujúce na riadne zistenie skutkového stavu. Na základe správne zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel aj k správnemu právnemu posúdeniu veci, keď na základe ručiteľských vyhlásení zaviazal žalovaných k zaplateniu záväzku dlžníka, vyplývajúceho z úverovej zmluvy zo dňa 28.06.1996, za ktorý sa žalovaní zaručili v písomných vyhláseniach o ručiteľskom záväzku zo dňa 28.06.1996. Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré považuje za správne a v celom rozsahu naň odkazuje. S námietkami, ktoré uviedli odvolatelia v odvolaní v čl. II. a čl. III. písm. a/ a písm. b/ sa zaoberal a vysporiadal už súd prvej inštancie v odôvodnení svojho pomerne rozsiahleho rozsudku (odseky 58, 60-66 odôvodnenia), kde detailne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo ručiteľské vyhlásenia žalovaných neboli urobené v omyle, prečo neboli splnené zákonné podmienky na aplikáciu § 49a OZ a prečo uplatnenie pohľadávky na zaplatenie žalovanej sumy, vyplývajúcej z úverovej zmluvy, nemožno považovať za výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obch. zák. Len na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam odvolateľov odvolací súd uvádza nasledovné: 41. Žalovaná pohľadávka vyplývajúca z úverovej zmluvy nie je sporná čo do základu a výšky. Z listinných dokladov založených v spise vyplýva, že dlžník v Podnikateľskom zámere počítal s financovaním vo výške 32 000 000 Sk a že v tomto smere prebiehali medzi dlžníkom a pôvodným veriteľom aj vzájomné rokovania. Nesporným však je, že na základe úverovej zmluvy (čl. I. a čl. II.), uzavretej dňa 28.06.1996 medzi dlžníkom a pôvodným veriteľom, bol dlžníkovi poskytnutý úver vo výške 17 000 000 Sk, ktorý sa dlžník zaviazal splácať formou štvrťročných splátok a splatiť ho do 31.12.2002. Návratnosť úveru podľa čl. V. bola zabezpečená zriadením záložného práva k nehnuteľnostiam, ďalej vinkuláciou poistnej zmluvy na založený hnuteľný a nehnuteľný majetok do doby splatenia úveru a ručiteľským záväzkom fyzických osôb - žalovaných 1/ až 4/. V ten istý deň ako bola uzavretá úverová zmluva boli podpísané aj vyhlásenia žalovaných 1/ až 4/ o ručiteľskom záväzku. Aj keď medzi dlžníkom a pôvodným veriteľom prebiehali viaceré rokovania o poskytnutí ďalšieho úveru vo výške 15 000 000 Sk, úver v takejto výške nebol dlžníkovi zo strany pôvodného veriteľa poskytnutý, pretože nedošlo k jeho odsúhlaseniu tzv. vyšším kompetenčným stupňom veriteľa, ktorý ho neschválil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku správne uviedol, že na ručenie žalovaných sa vzťahuje právna úprava Obchodného zákonníka (§ 303 a nasl.), pretože v danom prípade ručenie (jedná sa o akcesorický a subsidiárny záväzok) zabezpečuje záväzok dlžníka z úverovej zmluvy uzavretej podľa