Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/74/2022 Identifikačné číslo spisu: 2118203751 Dátum vydania rozhodnutia: 30.05.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Beáta Miničová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 419

CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 15. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak:

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 16.

§ 421ods.

1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 17. Podľa § 431 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2). 18.

§ 432ods. 1 a 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

§ 431C.s.p.

a z tohto dôvodu nemôžu predstavovať vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm.

1. f)CSP. Z obsahu dovolania je najvyššiemu súdu zrejmé, že žalobkyňa ním vyjadruje len svoj nesúhlas s neúspechom v spore. 23. Dovolací súd považuje za dôležité upozorniť, že súdy oboch inštancií, v rámci vysporiadania sa so skutočnosťou, ktorá je kľúčová pre rozhodovaný spor a má podstatný vplyv na výsledok konania skúmali naplnenie podmienok prípustnosti žaloby na obnovu konania proti právoplatnému rozsudku, upravených ust. § 397 CSP. Kľúčovou v rozhodovanej veci bola skutočnosť, či z hľadiska ust. § 397 písm.
2. a)CSP žalobkyňa mohla skutočnosti (plnomocenstvo v pôvodnom konaní zo 4. septembra 2012 so sfalšovanými podpismi žalobkyne, na základe ktorého ju v pôvodnom konaní zastupovala AK Herceg, s.r.o., a na VPD z 31. januára 2011, ktorý bol v konaní úspešne použitý proti nej ako dôkaz o tom, že prijala žalovanú sumu) bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, resp. kedy získala žalobkyňa vedomosť o týchto skutočnostiach, ktoré môžu privodiť pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ dovolateľka tvrdí, že odvolací súd v rozhodnutí svojimi úvahami deformuje súdom prvej inštancie z vykonaného dokazovania ustálený skutkový stav, čo smeruje k jeho nesprávnemu vyhodnoteniu a porušeniu princípu uvedeného v čl. 11 ods. 4 CSP, nakoľko z vykonaného dokazovania podľa žalobkyne nevyplýva skutočnosť, že by dovolateľka mala už v marci 2015 vedomosť o tom, čoho sa pôvodný súdny spor mal týkať, s uvedeným nemožno súhlasiť. Odvolací súd v bode 12. odôvodnenia svojho rozsudku jednoznačne uviedol, že preberá skutkový stav ustálený súdom prvej inštancie, keďže nezistil, že by tento porušil pravidlá pri hodnotení dôkazov (čl. 15 a § 191 CSP). Vykonaným dokazovaním už súd prvej inštancie zistil, že o pôvodnom konaní sa žalobkyňa dozvedela v marci 2015 keď uzavrel, že obsahom zásielky doručenej žalobkyni 17. marca 2015 bol prvoinštančný rozsudok z tohto konania. Tento skutkový záver odvolaním nebol napadnutý, z ktorého dôvodu odvolací súd bol ním viazaný, a to bez ohľadu na to, že žalobkyňa s ním vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasila. Odvolací súd rovnako v zhode so záverom okresného súdu uviedol, že pokiaľ žalobkyňa na jednom mieste tvrdí, že s obsahom zásielky, ktorá jej bola doručená, sa neoboznámila, pretože zásielku neotvorenú odovzdala svojmu manželovi (zápisnica z pojednávania, č.l. 205), nemôže byť úspešná jej obrana, že obsahom zásielky nebol prvoinštančný rozsudok. Súd prvej inštancie taktiež skonštatoval, že žalobkyňa sa v marci 2015 osobne stretla so svedkom Z., ktorý ju informoval o tomto súdnom konaní (bod 30. rozhodnutia okresného súdu). Odvolací súd teda komplexne vychádzal už zo skutkových zistení súdu prvej inštancie a zhodne s okresným súdom uviedol, že žalobkyňa sa o skutočnostiach, ktoré uplatnila ako dôvod obnovy konania, dozvedela ešte počas pôvodného konania (bod 15. rozsudku odvolacieho súdu), a to jednak zo zásielky doručenej žalobkyni 17. marca 2015, ako aj zo stretnutia so svedkom Z. v marci 2015, na ktorom sa žalobkyňa dozvedela o faktúre č. 201520 vystavenej AK Herceg s.r.o. na úhradu odmeny za zastupovanie v pôvodnom konaní (č.l. 178 spisu) a na ktorom aj došlo k spísaniu vyhlásenia L.. Z. z 22. marca 2015 (č.l. 5, 26, 31), v ktorom pán Z. potvrdil, že sfalšoval podpis žalobkyne ako na generálnej plnej moci, tak aj na výdavkovom pokladničnom doklade z 31. januára 2011 (bod 10. rozhodnutia okresného súdu). Na tomto stretnutí sa žalobkyňa dozvedela aj o súdnom konaní na Okresnom súde Trnava sp. zn. 36Cbi/7/2012 a existencii pohľadávky voči žalobkyni (bod 8. rozhodnutia okresného súdu). Z výsluchu žalobkyne pred okresným súdom ako aj z bodu 10. odôvodnenia jeho rozhodnutia taktiež vyplýva, že žalobkyňa ,,do návštevy pána Z. v marci 2015 nevedela nič o žiadnom súdnom konaní na Slovensku, ktorého by mala byť účastníčkou. Podpísaním obsahu oboch potvrdení mala za to, že vec je pre ňu ukončená, vybavená a preto ani nevidela dôvod na to sa zaujímať, či je aj naďalej voči nej vedené nejaké súdne konanie na Slovensku a s akým výsledkom". Z výpovede svedka L.. Z. a z bodu 11. rozhodnutia okresného súdu taktiež vyplýva, že ,,ešte pred jeho návštevou žalobkyne a jej manžela v marci 2015 ju manžel žalobkyne telefonicky informoval, že prevzal nejakú zásielku zo Slovenska, že ide o nejakú sumu a žalovanou je jeho manželka. Povedal mu, že o tom informoval svoju manželku, a aby sa stretli". Okresný súd ďalej v bode 12. uviedol, že svedkyňa M.. S. uviedla, že ,,rozsudok súdu I. stupňa č. k. 36Cbi/7/2012-140 z 18. februára 2015 doručovali priamo žalovanej do cudziny a má aj doručenku, podľa ktorej bol rozsudok doručený žalovanej dňa 17. marca 2020. K rozsudku pripojili sprievodný list v anglickom jazyku zo dňa 10. marca 2015 (č.l. 208 spisu). Zároveň doručili žalovanej aj výpoveď plnomocenstva, ktoré skončilo po napísaní a podaní odvolania". 23.1. Z ustanovenia § 191 ods. 1 CSP vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Z obsahu spisu ako i rozhodnutí súdov oboch inštancií je zrejmé, že k záveru odvolacieho súdu o vedomosti žalobkyne o existencii vyššie uvedených skutočností predstavujúcej objektívnu možnosť ich v pôvodnom konaní použiť, súdy dospeli na základe riadne vykonaného dokazovania a dovolací súd nie je oprávnený posudzovať a prehodnocovať procesne náležitým spôsobom zistený a ustálený skutkový stav zo strany súdov a zaoberať sa skutkovými otázkami. Dovolací súd zdôrazňuje, že svedecká výpoveď M.. S., z ktorej okrem iného vyplýva, že obsahom zásielky zo 17. marca 2022 bol rozsudok súdu I. stupňa, nebola jediným dôkazom, ktorý preukázal vedomosť žalobkyne o pôvodnom súdnom konaní a o skutočnostiach, ktoré mohla v pôvodnom konaní použiť s vierou v pre ňu priaznivejšieho rozhodnutia vo veci. Odvolací súd v bode 18. svojho rozhodnutia napokon sám uviedol, že súd prvej inštancie v tejto súvislosti nezistil žiadne okolnosti, ktoré by žalobkyni znemožňovali dané skutočnosti použiť v pôvodnom konaní, a to dokonca hneď, ako sa o nich dozvedela, v dôsledku čoho treba uzavrieť, že žalobkyňa procesne zavinila, že tieto skutočnosti neboli súdu oznámené. 23.2. Pokiaľ dovolateľka nesúhlasí s úvahou odvolacieho súdu, že dôvera žalobkyne v p. Z. nemôže byť vzhľadom na okolnosti odôvodnená a vytýka odvolaciemu súdu, že zo žiadneho vykonaného dôkazu v konaní pred súdom prvého stupňa nevyplýva, že dovolateľka, resp. W. Z. rozumejú slovenskému jazyku, k uvedenému dovolací súd iba pripomína, že odvolací súd argumentáciu súdu prvej inštancie o jazykovej bariéra žalobkyne označil za nadbytočnú, pretože žalobkyňa v prvoinštančnom konaní nikdy netvrdila, že sa nevedela s prvoinštančným rozsudkom oboznámiť preto, že bol v slovenčine (tvrdila, že zásielku prevzala a neotvorenú ju odovzdala manželovi). Naviac i súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že v slovenčine boli vyhotovené aj rozsudky zaslané W. Z. dňa 31. januára 2018 žalobkyni a ak súd prvej inštancie v ďalšom vychádzal z vyjadrenia žalovanej, že sa s rozhodnutiami oboznámila dňa 31. januára 2018 potom, ako správne uviedol odvolací súd to, že rozhodnutia boli vyhotovené len v slovenčine, nepredstavovalo takú jazykovú prekážku, aby sa s nimi neoboznámila (prinajmenšom v takej miere, aby vedela, že sa týkajú jej samotnej). 23.3. Dovolací súd vo vzťahu k žalobkyňou tvrdenej prípustnosti dovolania v zmysle ust. 420 písm.
3. f)CSP záverom uvádza, že z rozsudku odvolacieho súdu ako aj z konania, ktoré mu predchádzalo je zrejmé a pre vec relevantné, že súdy sa námietkou vedomosti, resp. nevedomosti žalobkyne o existencii skutočností predstavujúcej objektívnu možnosť ich v pôvodnom konaní použiť a čase, kedy žalobkyňa získala vedomosť o týchto skutočnostiach zaoberali a pokiaľ dospeli k záveru, že žalobkyňa túto vedomosť získala už v marci 2015, dovolací súd nemá v rámci limitov svojej prieskumnej činnosti možnosť vstupovať do takto zisteného skutkového stavu. 24. Len celkom výnimočne môžu nastať prípady, keď práve skutkové zistenia prvostupňového a druhostupňového súdu sú natoľko chybné, že vo svojom dôsledku predstavujú porušenie práv garantovaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ide o tzv. extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami), a preto Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky neostáva nič, len kasačným rozhodnutím v dovolacom konaní poskytnúť ochranu týmto právam. Ide obvykle o situáciu, keď je zistenie skutkového stavu prima facie natoľko chybné, že by k nemu súd pri rešpektovaní zásad hodnotenia dôkazov nemohol nikdy dospieť. Podstatou prieskumu teda nebýva prehodnocovanie skutkového stavu, ale kontrola postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). Dovolací súd v intenciách k vyššie uvedenému konštatuje, že o taký prípad sa v tu preskúmavanej dovolacej veci nejedná. 24.1. Dovolací súd naviac akcentuje, že pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm.
4. f)CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie požiadavky, že nesprávnym procesným postupom súd znemožnil dovolateľovi realizovať jemu patriace procesné práva a zároveň intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo v danom prípade podľa najvyššieho súdu dovolateľka nepreukázala. Vzhľadom na uvedené skutočnosti konanie pred odvolacím súdom v rozhodovanej veci nebolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 420 písm.
5. f)CSP, preto dovolací súd považuje dovolanie žalobkyne v tejto časti za nedôvodné. Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm.
6. b)CSP 25. V časti, v ktorej malo byť dovolanie žalobkyne prípustné

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP, dovolací súd uvádza, že podané dovolanie je absolútne neprejednateľné. 26. Dovolateľka v časti dovolania, ktorého prípustnosť odvodzuje od ust. § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP tvrdí nesprávne právne posúdenie otázky prípustnosti podania žaloby na obnovu konania podľa § 397 písm.
3. a)CSP zo strany odvolacieho súdu a tvrdí nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu v jeho prvom výroku. Odvolací súd podľa dovolateľky nesprávne právne posúdil podanú žalobu na obnovu konania ako neprípustnú a odôvodnil to tým, že sú tu skutočnosti, ktoré dovolateľka mohla použiť už v pôvodnom konaní. V tejto súvislosti za dovolacím súdom doposiaľ nevyriešenú a pre rozhodnutie vo veci podľa žalobkyne podstatnú označila dovolateľka nasledujúcu právnu otázku: 1./ Možno podanú žalobu na obnovu konania, vzhľadom na konkrétny zistený skutkový stav a skutkové okolnosti, považovať za prípustnú v zmysle ust. § 397 písm.
4. a)CSP, a to aj vo svetle očakávania definitívne priaznivého rozhodnutia pre dovolateľku v obnovenom konaní (v obnovenom konaní by sa dovolateľka vedela efektívne brániť a dosiahnuť rozhodnutie, ktoré by ju nezaväzovalo žalovanému zaplatiť požadovanú vysokú sumu, ktorú ako už vyplynulo aj z vykonaného dokazovania v konaní o povolenie obnovy konania, dovolateľka neprevzala?). Dovolateľka túto otázka špecifikovala aj nasledovne: Je žaloba na obnovu konania podľa § 397 písm.
5. a)CSP skutočne neprípustná, ak sú budúcemu žalobcovi (vo vzťahu k žalobe na obnovu konania) síce známe určité skutočnosti a dôkazy objektívne existujúce už v čase pôvodného konania, tieto sú však najmä vo vzťahu k predmetu pôvodného konania natoľko bezobsažné, že nevyvolávajú, a ani nemôžu na strane budúceho žalobcu aj vzhľadom na špecifické skutkové okolnosti (existencia dobrej viery budúceho žalobcu na základe písomných potvrdení a ubezpečení) vyvolať bezprostrednú potrebu použiť ich v už v pôvodnom konaní? Dovolateľka má za to, že iba samotné informácie v spojení s ubezpečeniami a písomnými vyhláseniami, ktoré získala v marci 2015, nemožno vo svetle daných skutkových okolností hodnotiť ako skutočnosti, resp. dôkazy, ktoré dovolateľka bez svojej viny mohla použiť v pôvodnom konaní, t.j. už v marci 2015. Žalobkyňa tvrdí, že napriek tomu, že skutočnosti a dôkazy objektívne v čase pôvodného konania existovali, táto z procesného hľadiska nezavinila, že sa súd s nimi nemohol v pôvodnom konaní oboznámiť. 27. Žalobkyňa v rozhodovanej veci vyvodzovala prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
6. b)CSP. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania predpokladá, že právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t.j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). 27.1. Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom. 28. Dovolací súd vo vzťahu k uvedenému uvádza, že za právnu otázku v zmysle ust. § 421 ods. 1 CSP nemožno považovať právne posúdenie skutkového stavu v konkrétnom prípade, ale len taký výklad právneho predpisu, ktorý na jednej strane zodpovie otázku explicitne nezodpovedanú textom právneho predpisu a na strane druhej umožňuje jeho zovšeobecnenie a aplikáciu aj pre iné prípady. Za právnu otázku nemožno považovať právne vyhodnotenie skutkovej situácie v individuálnom prípade danom vykonaným dokazovaním. Otázky položené dovolateľkou súdu, vymedzené vzhľadom na konkrétny zistený skutkový stav a skutkové okolnosti, či dokonca obsahujúce tvrdenie o existencii vedomosti žalobkyne o určitých skutočnostiach a dôkazoch objektívne existujúcich už v čase pôvodného konania, ktoré sú však vo vzťahu k predmetu pôvodného konania podľa dovolateľky bezobsažné, nie sú otázkami náležite vymedzenými v zmysle § 432 CSP. Ide skôr o akési neurčité úvahy dovolateľky, z ktorých vyplýva jej nesúhlas s výsledkom konania, resp. nesúhlas so zistením a záverom súdov o vedomosti žalobkyne o existencii pôvodného konania už v marci 2015. Z dovolania nevyplýva žiadna právna otázka, od ktorej vyriešenia by mal rozsudok krajského súdu závisieť, naopak, je podľa najvyššieho súdu evidentné, že žalobkyňa sa prostredníctvom svojho dovolania snaží domôcť posúdenia zisteného skutkového stavu, čo v žiadnom prípade nepredstavuje dovolací dôvod v zmysle ust. § 421 ods. 1 CSP. Všeobecná nespokojnosť dovolateľky a samotná polemika dovolateľky s právnymi názormi odvolacieho súdu, resp. súdu prvej inštancie a spochybňovanie správnosti ich rozhodnutí, nezodpovedá kritériu uvedenému v ust. § 421 ods. 1 písm.
7. b)CSP v spojení s ust. § 432 ods. 1 a 2 CSP. 29. Dovolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že záver súdu o tom, či je určitá skutočnosť preukázaná, alebo nie je výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov. Ide o skutkovú úvahu, nie o právne posúdenie (viď napr. II. ÚS/205/2022). Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý považoval za dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým zisteniam. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J. Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1409 s.). 30. Dovolací súd naviac dodáva, že pokiaľ dovolateľka preukázateľne nebola v pôvodnom konaní zastúpená, neboli jej ani doručené rozhodnutia súdu v pôvodnom konaní, z ktorého dôvodu nemohli tieto nadobudnúť právoplatnosť, a teda nemohol byť ani návrh na obnovu konania prípustný, nakoľko tento je možné podať výlučne voči právoplatnému rozhodnutiu súdu. 31. Dovolateľka nesúhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu ani v jeho druhom výroku a tvrdí i nesprávne právne posúdenie odkladu vykonateľnosti rozsudkov v pôvodnom konaní zo strany odvolacieho súdu, ktorý svoje rozhodnutie podľa dovolateľky iba stručne odôvodnil tým, že len výška pohľadávky bez ďalšieho nezakladá dôvod hodný osobitného zreteľa, o to viac, keď žalobkyňa ani netvrdila, že by žalovaný vykonával akékoľvek kroky smerujúce k vymáhaniu pohľadávky. Uvedené právne posúdenie hodnotí dovolateľka ako nesprávne tvrdiac, že žalobkyni hrozí na základe vykonateľných rozsudkov majetková exekúcia, s akcentom na výšku pohľadávky, pričom dovolateľka nedisponuje takými aktívami, ktorými by mohla pohľadávku uspokojiť. Tvrdí, že ak žalovaný je v tomto konaní procesne aktívny, vyplýva z uvedeného tá skutočnosť, že má naďalej záujem na vymáhaní pohľadávky voči dovolateľke. 32. Pokiaľ ide o dovolateľkou označenú prípustnosť jej dovolania

§ 421ods.

1 CSP vo vzťahu k