Obsah (4)

§ 420§ 143§ 139§ 357

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/91/2022 Identifikačné číslo spisu: 8816205136 Dátum vydania rozhodnutia: 31.05.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 420písm.

f) CSP, pozn.] nemôže preskúmavať správnosť úvahy súdu riešiaceho otázku, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom navrhnutou zmenou žaloby, môžu alebo nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe [§ 95 ods. 2 OSP (

§ 143ods.

1 CSP, pozn.)]. Ďalej z odôvodnenia predmetného judikátu vyplýva, že zmena žaloby nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, posudzuje súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 OSP (

§ 139

CSP, pozn.) dáva preto žalobcovi možnosť zmeniť žalobu (len) so súhlasom súdu; súd zmenu žaloby nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe [viď § 95 ods. 2 OSP (

§ 143ods.

1 CSP, pozn.)]. V prípade nepripustenia zmeny žaloby pokračuje súd v konaní o pôvodnej žalobe, pričom žalobca môže uplatniť svoj nárok v novom konaní. Osobitne treba zdôrazniť, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Pokiaľ je ním súd prvého stupňa, žalobca nie je oprávnený napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena žaloby, nie je prípustné [viď § 202 ods. 3 písm. f) OSP (

§ 357CSP a contrario, pozn.)].

Ani dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP [

§ 420písm.

1. f)CSP, pozn.], nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu (m. m. 3Cdo/94/2007, 3Cdo/304/2013, 7Cdo/93/2020, 8Cdo/303/2019). 16.8. S ohľadom na vyššie uvedené preto procesný postup súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení a zásad Civilného sporového poriadku, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale ani z ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420 písm.
2. f)CSP a žalobca neopodstatnene namieta, že odvolací súd (príp. súd prvej inštancie) mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. 17. Keďže dovolací súd dospel k záveru o tom, že prípustnosť dovolania žalobcu z ustanovenia § 420 písm.
3. f)CSP nevyplýva, pristúpil k posúdeniu dovolania žalobcu z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. 18. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
4. a)CSP (odvolací súd sa svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu). Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm.
5. a)CSP je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. 19. Žalobca namietal odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke výkladu a interpretácie právneho úkonu žalovanej a žalobcu v čase jeho urobenia. Mal za to, že súdy nižších inštancií nesprávne vyhodnotili uzavretie nájomnej zmluvy o práve bývania v nehnuteľnosti a vec nesprávne posúdili po právnej stránke. Tento názor opieral o skutočnosť, že konkludentný prejav možno urobiť predovšetkým použitím takých vyjadrovacích prostriedkov (v tomto prípade: ... „ja som navrhla žalobcovi, že keď chce, môže prespať u nás, kým si neurovná svoje veci“), ktoré v spoločenskom a v právnom styku obvykle slúžia na vyjadrenie určitej vôle. Správne mali súdy vec posúdiť tak, že došlo k platnému uzavretiu nájomnej zmluvy ako prejudiciálnej otázky a následne malo byť žalobe žalobcu vyhovené. 20. Žalobca na preukázanie odklonu odvolacieho súdu od ustálenej praxe dovolacieho súdu označil okrem nálezu Ústavného súdu Českej republiky (I. ÚS 436/05) aj dve rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 26. novembra 1998 sp. zn. 25Cdo/1650/1998 a z 28. marca 2002 sp. zn. 25Cdo/2020/2000. 20.1. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. 20.2. Vzhľadom na teritoriálnu pôsobnosť CSP sa potom (a contrario k R 71/2018) pod pojmom dovolací súd rozumie len Najvyšší súd Slovenskej republiky, a nie aj Najvyšší súd Českej republiky. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda aj Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky nespadajú pod pojem rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky rešpektuje názor najvyššieho súdu, že tieto rozhodnutia nepatria do ustálenej praxe dovolacieho súdu a z pohľadu posudzovania ustálenej praxe ich nebude zohľadňovať (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. októbra 2020 sp. zn. I. ÚS 115/2020). 20.3. Ak teda dovolateľ v dovolaní okrem nálezu Ústavného súdu Českej republiky (I. ÚS 436/05) poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky ako na rozhodnutia spadajúce pod ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd odklonil, takýto postup nemožno považovať za súladný s požiadavkami na formuláciu právnej otázky v dovolaní, ktorého prípustnosť je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm.
6. a)CSP. 20.4. Na druhej strane však platí, že pokiaľ dovolateľ v dovolaní uvádza svoju argumentáciu týkajúcu sa určitej právnej otázky a v súvislosti s ňou odkazuje na rozhodnutia českých súdov, najmä Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky a týmito rozhodnutiami svoju argumentáciu posilňuje, nie je namieste, aby najvyšší súd dovolateľa odbil tým, že táto jeho argumentácia je (ako taká) právne irelevantná. Najvyšší súd sa s podstatnými argumentmi strany musí vždy vysporiadať, či sú alebo nie sú podporené judikatúrou iných štátov (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. októbra 2020 č. k. I. ÚS 115/2020). 20.5. Dovolací súd k tomu udáva, že ak žalobca svoju argumentáciu chcel podporiť na podklade rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 26. novembra 1998 sp. zn. 25Cdo/1650/1998, podľa ktorého [názor odvolacieho súdu, „že výklad právneho úkonu podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy za situácie, keď výraz použitý v zmluve pripúšťa rôzny výklad a účastníci ho vykladajú rozdielne, nie je správny a nie je v súlade s ustálenou judikatúrou vzťahujúcou sa na ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Citované ustanovenie, ktoré ukladá súdu, aby bol právny úkon vyjadrený slovami interpretovaný pri použití zákonných výkladových pravidiel, sa vzťahuje totiž aj na situáciu, keď je výklad tohto právneho úkonu účastníkmi vzájomne odlišný v priebehu konania“] a rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky z 28. marca 2002 sp. zn. 25Cdo/2020/2000, v zmysle ktorého [„v daném případě je tedy tvrzená vůle žalovaného od smlouvy jednostranným právním úkonem odstoupit a dosáhnout zrušení smlouvy v souladu s jazykovým projevem žalovaného ve zmíněných dopisech vyjádřeným a odvolací soudu nepochybil, pokud obsah tohoto projevu vůle žalovaného za použití ust. § 35 odst. 2 obč. zákoníku vyložit tak, že směřoval k odstoupení od smlouvy a k jejímu zrušení, a že žalovaný chtěl dát najevo, že svůj závazek ze smlouvy nehodlá splnit“], tak týmito rozhodnutiami svoju argumentáciu nijak neposilnil. Vzhľadom na skutočnosť, že v hre o právne posúdenie je výklad právneho úkonu vyjadreného inak ako slovami, t. j. konkludentne (§ 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a nie výklad právneho úkonu vyjadreného slovami (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka), takto predostretá oponentúra dovolateľa je (skutočne) ako taká v celom rozsahu právne irelevantná. 20.6. Uvedené možno v plnej miere vztiahnuť aj na nález Ústavného súdu Českej republiky (I. ÚS 436/05), kde podstatnou ústavnej sťažnosti bola reakcia sťažovateľa, ktorý rozhodnutiam všeobecných súdov vytýkal najmä spôsob interpretácie darovacej zmluvy, najmä jeho čl. IV o doživotnom užívaní nehnuteľnosti sťažovateľom, ktorý súdy posúdili ako neplatný pre neurčitosť, ale na druhej strane zbytok zmluvy považovali za platný. Ústavný súd vyložil (voľný preklad), že zmluvnej slobode občana zodpovedajú také direktíva, ktoré zákonná úprava (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka) dáva sudcovi pri výklade zmluvných ustanovení, keď sa jednoznačne stanoví priorita skutočnej vôle účastníka zmluvy nad formálnym prejavom tejto vôle. 21. Pretože sa u najvyššieho súdu (stelesňujúceho vrchol sústavy všeobecného súdnictva) v zmysle zásady „iura novit curia“ prezumuje, že bude poznať nielen právo, ktoré je na prvý pohľad poznateľné z textu právneho predpisu, ale aj vlastnú judikatúru (I. ÚS 51/2020, III. ÚS 289/2017), dovolací súd nie je pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný (a zároveň obmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (sp. zn. 1VObdo/2/2020, 1VCdo/2/2022, 8Cdo/278/2019). 22. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke výkladu a interpretácie právneho úkonu žalovanej a žalobcu v čase jeho urobenia; v okolnostiach konkrétnej veci mal za to, že súdy nižších inštancií nesprávne vyhodnotili uzavretie nájomnej zmluvy o práve bývania v nehnuteľnosti; správne mali súdy vec posúdiť tak, že došlo k platnému uzavretiu nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom a následne malo byť žalobe žalobcu vyhovené. 23. Nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky (§ 663 Občianskeho zákonníka). 23.1. Predmetom nájmu môže byť vec, či už hnuteľná alebo nehnuteľná, byt, nebytový priestor alebo ich časť, ale aj súbor týchto vecí, ako aj vec určená hromadne. Podstatnými náležitosťami, ktoré sa vyžadujú na platnosť všeobecnej nájomnej zmluvy, sú určenie predmetu nájmu a odplatnosti. Pravidelnými zložkami nájomnej zmluvy zasa bývajú dojednania o dobe nájmu a jeho účele. Nepodstatnými, resp. náhodilými zložkami bývajú ďalšie dojednania bližšie vymedzujúce práva a povinnosti zmluvných strán, a to najmä vymedzenie práv a povinností v súvislosti s podnájmom, poistením predmetu nájmu a iné. K vzniku nájomnej zmluvy dôjde, ak sa zmluvné strany dohodli minimálne na podstatných zložkách nájomnej zmluvy. K definičným znakom nájomnej zmluvy je jej odplatnosť a odlišuje ju tak od zmlúv bezodplatných, predovšetkým od zmluvy o výpožičke. Ak napr. inominátna zmluva mlčí o odplate za užívanie, neponúka dostatočný podklad pre záver, že medzi účastníkmi mala založiť odplatný právny vzťah nájmu. 23.2. Ako vyplýva z uvedených ustanovení, pre všeobecnú nájomnú zmluvu zákon neustanovuje obligatórnu (písomnú) formu a zotrváva na požiadavke bezformálnosti právneho úkonu; to platí aj v prípade, ak sa nájomná zmluva týka nehnuteľností (bytu). 24. Nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania, nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Nájom bytu je chránený, ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov uvedených v zákone (§ 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 25. O konkludentný prejav vôle pôjde vtedy, ak sa stal inak ako výslovne, avšak spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť (§ 35 ods. 1 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka). Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený (§ 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že obsah konkludentného právneho úkonu treba vykladať pomocou troch kritérií:
7. i)obvyklého chápania spôsobu ich vyjadrenia,
8. ii)vôle toho, kto právny úkon urobil, a iii) dobromyseľnosti adresáta právneho úkonu, ktorého ochrana sa preferuje so zreteľom na spôsob vyjadrenia právneho úkonu. Tieto kritériá však treba použiť vo vzájomnej súvislosti a ani jedno nemožno nadradiť druhému alebo niektoré z nich opomenúť. Iba tak možno spoľahlivo zistiť, čo mienil ten, kto právny úkon urobil. 25.1. Za konkludentné právne úkony sa považujú všetky prejavy vôle, ktoré sa uskutočnili inak než výslovným spôsobom. Nemajú znaky slovného prejavu, avšak vôľa konajúceho je vyjadrená takým spôsobom, že nevznikajú žiadne pochybnosti o tom, že ide o prejav vôle a aký je jeho obsah. Tieto spôsoby sa vyabstrahovali zo spoločenskej a právnej praxe, a preto ide o vyjadrovacie prostriedky, ktorým by mal každý rozumieť (napr. pohyb hlavou, ktorý značí nesúhlas, a pod.). Nemožno však vylúčiť také konkludentné konanie, ktoré nemá oporu v bežnom spoločenskom styku, avšak napriek tomu so zreteľom na konkrétnu situáciu bude obsahovať určitú vôľu. Aj v takom prípade ide o právny úkon per facta concludentia. 26. Zistenie, či z určitého správania účastníkov vyplýva nepochybne vôľa určitého obsahu, je zistením skutkovým; posúdenie právnych dôsledkov tejto vôle je posúdením právnym. Preto prijatie záveru všeobecného súdu o obsahu právneho úkonu (zmluvy) je posúdením právnym, predstavuje autoritatívnu interpretáciu právne relevantného prejavu súkromnej vôle, nie je teda zistením skutkovým, ale robením právnych poznatkov. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). 27. Vzhľadom na skutočnosť, že dovolateľom uplatnený dovolací dôvod bol vymedzený v zákonných mantineloch § 432 ods. 2 CSP, dovolací súd dospel k záveru, že bol splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
9. a)CSP a na tomto základe podrobil rozsudok odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu; pristúpil k posúdeniu dôvodnosti dovolania z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t. j. posúdenia vzniku nájomného pomeru nevýslovným prejavom vôle medzi žalobcom a žalovanou s prihliadnutím na konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu. 28. Vymedzenou právnou otázkou z pohľadu rozličných aspektov sa už dovolací súd zaoberal v rozhodnutiach publikovaných ako judikáty (R 88/1954, R 77/1966, R 73/1968, R 72/2015) a v ďalších rozhodnutiach (sp. zn. 7MCdo/12/2011, 5Cdo/144/2007, 5Cdo/266/2007, 5Cdo/213/2008, 1Cdo/113/2007), ktoré v medziach nastolenej otázky treba považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Vec prejednávajúci senát preto skúmal, či napadnutým rozhodnutím došlo k odklonu od tejto rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. 28.1. Mlčanie je možné považovať za prejav vôle len za podmienky, že je možné s určitosťou usudzovať, že ním bola prejavená vôľa určitého obsahu (R 88/1954). Skutočnosť, že žalobkyňa opustila už pred rozvodom spoločný byt (§ 187 ods. 1 OZ), samo osebe ešte nemusí znamenať, že mala v úmysle trvale sa vzdať práva tento byt užívať (R 77/1966). Okolnosť, že každý z rozvedených manželov si ponechá po rozvode niektoré veci zo spoločného majetku (hoci približne v rovnakej hodnote), neodôvodňuje ešte bez ďalšieho záver, že medzi nimi bola uzavretá dohoda o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva (R 73/1968). Najvyšší súd v rozsudku z 23. októbra 2014 sp. zn. 5Cdo/199/2013 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (R 72/2015) v právnej vete judikoval, že sama skutočnosť, že nájomníčka bytu umožnila v byte bývať ďalšej osobe, neznamená, že medzi nimi došlo konkludentne k uzatvoreniu zmluvy o podnájme bytu (§ 719 Občianskeho zákonníka). 28.2. V uznesení z 20. júna 2012 sp. zn. 7MCdo/12/2011 zase najvyšší súd konštatoval, že danosť vôle je základným predpokladom každého právneho správania - tvorí podstatnú, neopomenuteľnú a ničím nenahraditeľnú (výkladom neodstrániteľnú) náležitosť právneho úkonu. Právny úkon je prejavom vôle, s ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Podstatu právneho úkonu tvorí prejav vôle. Vôľa je nenahraditeľným elementom (prvkom) prejavu vôle. Prejav je odrazom (vyjadrením) psychického vnútra človeka rozpoznateľný v objektívnej realite. Aby sa vôľa mohla v objektívnej realite (navonok) uplatniť, musí byť vyjadrená tak, aby bola rozpoznateľná a uplatniteľná. Pokiaľ ide o prejav vôle výslovný (vyjadrený napríklad slovom, písmom, kresbou a pod.) spravidla ľahšie možno v ňom identifikovať uvedené rozlišovacie znaky charakterizujúce vôľu a jej obsahovú stránku. Zložitejšia situácia nastáva, ak je prejav vôle uskutočnený mlčky (konkludentne), v týchto prípadoch sa uplatňuje pravidlo, ktoré dovoľuje na ňu prihliadať, len pokiaľ (vzhľadom na všetky okolnosti) sú vylúčené akékoľvek pochybnosti o tom, že tu vôľa je a tiež i to, aká je táto vôľa (porovnaj § 35 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka). 28.3. Najvyšší súd v zrušujúcom rozsudku z 30. mája 2008 sp. zn. 5Cdo/144/2007 na účely ďalšieho konania objasnil, že prejav vôle možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu konajúceho robí poznateľnou pre iné osoby. Právny úkon možno urobiť aj konkludentne (nevýslovne, faktickým správaním) za predpokladu, že tento spôsob prejavu nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel subjekt prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy nemá za následok jej neplatnosť (§ 686 ods. 1 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka); nájomná zmluva môže vzniknúť aj ústne, prípadne mlčky. V takom prípade ale prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom teda nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu tak na strane prenajímateľa ako aj na strane nájomcu. Otázku, či k takému prejavu došlo treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu. Konkludentný prejav možno urobiť predovšetkým použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré v spoločenskom a v právnom styku obvykle slúžia na vyjadrenie určitej vôle (napr. prikývnutie hlavou), ale aj použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré síce obvykle neslúžia na vyjadrenie určitej vôle, z ktorých ale, vzhľadom na okolnosti prípadu, treba vyvodiť v konkrétnom prípade, že ide i o prejav určitej vôle (napr. prijatie návrhu na uzavretie zmluvy tým, že sa subjekt, ktorému je návrh určený, sa podľa neho zachová za podmienok a v lehotách určených navrhovateľom). 28.4. Podľa názoru najvyššieho súdu vyjadreného v zrušujúcom rozsudku z 23. mája 2008 sp. zn. 1Cdo/113/2007, uzavretie nájomnej zmluvy ústnou či konkludentnou formou môžu preukazovať aj ďalšie skutočnosti, ako nerušené užívanie bytu po odovzdaní vyprataného bytu s dodávkou a odberom plnení poskytovaných s užívaním bytu, vystavenie evidenčného listu na meno nájomcu na začiatku užívania bytu alebo neskôr po zmene rozhodných skutočností pre výpočet plnení poskytovaných s užívaním bytu, pravidelné predpisovanie a platenie nájomného zodpovedajúce dohodnutému nájomnému a jeho preberanie prenajímateľom bez akýchkoľvek výhrad, pravidelné predpisovanie záloh na plnenia poskytované s užívaním bytu, vypracovanie vyúčtovaní týchto služieb a prevzatie platieb na tieto plnenia prenajímateľom, vzájomná korešpondencia týkajúca sa predmetného bytu napr. reklamácia závad, hlásenie počtu osôb v byte, hlásenie trvalého pobytu a pod. Z uvedeného vyplýva, že za dôkazy preukazujúce uzavretie nájomnej zmluvy konkludentne môžu slúžiť hlavne výsluchy dotknutých osôb, ale aj doklady o platení nájomného, evidenčné listy, vyúčtovanie služieb, korešpondencia týkajúca sa bytu a pod. 28.5. Najvyšší súd v zamietajúcom rozsudku z 31. januára 2008 sp. zn. 5Cdo/266/2007 uviedol, že neexistencia písomnej formy nájomnej zmluvy sama osebe nespôsobuje jej neplatnosť podľa § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tým nezabraňuje vzniku nájmu bytu, (preto) odvolací súd správne skúmal, či k jeho vzniku neprišlo konkludentným spôsobom. Poukázal na tú skutočnosť, že hoci nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy nespôsobuje jej neplatnosť, prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli účastníci konania prejaviť (§ 35 Občianskeho zákonníka). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom preto nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu tak na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu (nájomcov). 28.6. Najvyšší súd v zamietajúcom rozsudku z 24. februára 2010 sp. zn. 5Cdo/213/2008, v konaní o vypratanie bytu a vzájomnom návrhu žalovanej na určenie nájomcu bytu poukázal na skutočnosť, že prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy museli byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli účastníci konania prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom preto nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu. V tomto smere iba samotné presvedčenie odporkyne o tom, že sa k nej navrhovateľ správal ako k nájomníčke v kontexte s vyjadrením navrhovateľa a vykonaným dokazovaním vyplývajúcim z obsahu spisu neumožňuje záver o zhodne prejavenej vôli prenajímateľa a žalobkyne. 29. Dovolací súd, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súdmi nižších inštancií, ktorým je viazaný (§ 442 CSP), porovnal právne závery, na ktorých v napadnutom rozsudku založil svoje rozhodnutie odvolací súd s podstatou záverov dovolacieho súdu vyjadrených v rozhodnutiach uvádzaných v odseku 28 a dospel k záveru, že súdy nižších inštancií nevybočili z premís stanovených ustálenou rozhodovacou praxou pre posudzovanie uzavretia nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom. 30. Prejudiciálne vyriešenie otázky existencie nájomného vzťahu bolo základným predpokladom rozhodovania súdov o návrhu žalobcu na určenie neplatnosti výpovede práva nájmu žalobcu z bytu v dome súp. č. XX v H.. Možno konštatovať, že súdy nižších inštancií sa náležitým spôsobom vysporiadali s otázkou možného konkludentného uzavretia nájomnej zmluvy, ktorý predpokladá existenciu konkludentného prejavu vôle ako na strane prenajímateľa, v tomto prípade žalovanej, ktorá žalobcovi dovolila v nehnuteľnosti prespať kým si neurovná svoje veci [„ja som navrhla žalobcovi že keď chce, môže prespať u nás“... kým si neurovná svoje veci], tak aj na strane nájomcu (žalobcu), ktorý mal nehnuteľnosť urobiť obývateľnou, potom v nej býval, opravil okolo nehnuteľnosti plot a uhrádzal inkaso (platby spojené s užívaním nehnuteľností). 31. S ohľadom na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania dovolací súd nemá pochybnosti o správnosti záverov súdov nižších inštancií, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že spolu so žalovanou uzavreli nájomnú zmluvu konkludentnou formou, ktorej predpokladom je existencia konkludentného prejavu vôle, nielen na strane nájomcu (žalobcu), ale aj na strane prenajímateľa (žalovanej). Preto pokiaľ aj došlo k nasťahovaniu žalobcu do predmetnej nehnuteľnosti, záver o úmysle účastníkov uzavrieť konkludentnú nájomnú zmluvu nebolo možné urobiť z dôvodu neunesenia dôkazného bremena o splnení predpokladov pre takýto konkludentný právny úkon. Žalobca si robí z vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery týkajúce sa konkludentného vzniku nájomnej zmluvy, ktorej vznik však nemožno usudzovať na jednej strane z trpenia užívania domu žalovanou a na strane druhej z faktického užívania domu žalobcom. Z obsahu spisu nevyplývajú ani žalobcom podsúvané skutkové závery bez pravdivostnej hodnoty o tom, že bol zámerne vystavený nebezpečenstvu stavu bezdomovca, ktorý predal rodinný dom v ktorom býval, peniaze poskytol do domácnosti žalobkyne a napokon ostal bez bývania. 32. Vo všeobecnosti platí, že na konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy nemožno usudzovať len na základe zistenia, že žalovaná proti užívateľovi jej nehnuteľnosti nezasahovala, ale prijímala od neho plnenia povedzme v podobe jej opráv a inkasa. Prejav vôle smerujúci k uzatvoreniu nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom vyjadruje vôľu konajúcej osoby takým spôsobom, že so zreteľom na všetky okolnosti prípadu nezanecháva pochybnosti o tom, že 1/ tu bol úmysel vlastníčky nehnuteľnosti (žalovanej) dať ju do nájmu jeho užívateľovi; [ponuka žalobcovi, že keď chce, môže u nich prespať... kým si neurovná svoje veci] však takýto úmysel (smerujúci k uzavretiu nájomnej zmluvy) jednoznačne nevyjadruje; a 2/ čo bolo obsahom zhodnej vôle účastníkov právneho vzťahu, t. j. že to bola dohoda o predmete nájmu a jeho odplatnosti; čo presne však malo byť predmetom nájmu (ako už bolo uvedené vyššie) nedokázal ustáliť ani samotný žalobca (byt v dome č. XX v obci H., alebo celý rodinný dom súp. č. XX a priľahlé stavby zapísané na LV č. XXX, k. ú. H.). 33. Preto pokiaľ ide o konkludentné prejavy strán sporu a charakter právneho vzťahu medzi sporovými stranami, bol podľa dovolacieho súdu priliehavý právny záver odvolacieho súdu (vychádzajúc zo zisteného skutkovému stavu), že zo strany žalovanej ako do úvahy prichádzajúceho prenajímateľa nešlo o konkludentný prejav uzavretia nájomnej zmluvy s konkrétnym predmetom nájmu, ale realita bola taká, že žalovaná ako vlastníčka domu súp. č. XX v obci H. trpela užívanie miestnosti v tomto rodinnom dome žalobcom, dokiaľ si neusporiada svoje pomery (neusporiada svoj život so svojou družkou). Hodno zdôrazniť, že ani ochrana dobrej viery toho, komu bol právny úkon určený nie je absolútna, nakoľko kritériá pre výklad obsahu konkludentného právneho úkonu vyjadrené v § 35 ods. 3 treba použiť vo vzájomnej súvislosti a nemožno ani jedno z nich nadradiť druhému. 34. Pretože v okolnostiach konkrétnej veci prejavy vôle smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy neboli urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli účastníci konania prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka), dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu, že neboli splnené podmienky pre vznik práva nájmu konkludentne s tým, že iba samotné presvedčenie žalobcu, že sa k nemu žalovaná správala ako k nájomcovi neumožňuje záver o zhodne prejavenej vôli účastníkov právneho vzťahu. 35. Podľa názoru dovolacieho súdu sa tak odvolací súd riešením dovolacej otázky nastolenej žalobcom (ods. 22 a 27) neodklonil od podstaty všeobecných právnych záverov dovolacieho súdu uvedených v rozhodnutiach, ktoré boli citované v odseku 28. Nosné dôvody (ratio decidendi) oboch nižších súdnych rozhodnutí, na základe ktorých bola žaloba zamietnutá nie sú v kolízii s právnymi závermi zodpovedajúcimi ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Odvolací súd o nastolenej právnej otázke (s meritórnym významom pre jeho rozhodnutie) rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu a teda napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.
10. a)CSP). 36. Keďže dovolacia námietka žalobcu, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v ňom vymedzenej právnej otázke (§ 421 ods. 1 písm.
11. a)CSP) je nedôvodná a vzhľadom na neopodstatnenosť námietky, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm.
12. f)CSP, dovolací súd dovolanie žalobcu ako celok podľa ustanovenia § 448 CSP zamietol. 37. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP), preto jej dovolací súd proti žalobcovi priznal v súlade s § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 38. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.