žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Rozsudok odôvodnil aplikáciou ustanovení § 11, § 12 ods. l, ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), § 1 písm. a), b) bod 5, § 2 písm. a), b), f), g), h), i), § 8 ods. 3, § 19 ods. l, § 26 ods. 3 zákona č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pamäti národa“), § 4, § 5 ods. l zákona č. 70/1965 Zb. o Zbore národnej bezpečnosti, § 82 ods. l, § 78 ods. 5 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, čl. l, čl. 3 ods. l ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky. 1.1. Žalobca sa žalobou, po jej zmenách so súhlasom súdu, domáhal ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, a síce I. určenia,
je vedený neoprávnene v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti pod registračným číslom XXXXX ako kandidát tajnej spolupráce a agent pod krycími menami V. a V.; II. určenia,
žalovaný neoprávneným zverejnením jeho mena a dátumu narodenia ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta s krycími menami V. a V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti, pod registračným č. XXXXX na internetovej stránke žalovaného, v správe žalovaného, čím porušil právo žalobcu na ochranu osobnosti; III. uloženia povinnosti žalovanému do troch dní od právoplatnosti rozsudku na internetovej stránke žalovaného zverejniť ospravedlnenie v tomto znení: „M.. W. G., narodený dňa XX.XX.XXXX, je neoprávnene evidovaný ako kandidát tajnej spolupráce a agent s krycími menami V. a V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti pod registračným číslom XXXXX, obsah týchto registračných protokolov týkajúcich sa M.. W. G. nie je pravdivý a za jeho zverejnenie sa mu ospravedlňujeme.“ Povinnosť zverejniť ospravedlnenie žalobcovi podľa tohto výroku trvá po celú dobu, po ktorú žalovaný bude na svojej internetovej stránke zverejňovať registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti v časti týkajúcej sa žalobcu; IV. uloženia povinnosti žalovanému do troch dní od právoplatnosti rozsudku zverejniť na internetovej stránke žalovaného tento rozsudok v celom znení s tým,
povinnosť zverejniť rozsudok podľa tohto výroku trvá po celú dobu, po ktorú žalovaný bude na svojej internetovej stránke zverejňovať registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti v časti týkajúcej sa žalobcu; V. zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 3 320 eur; VI. náhrady trov konania. 1.2. V konaní bolo preukázané,
žalovaný na svojej internetovej stránke zverejnil skutočnosti vyplývajúce z prevzatých dokumentov bývalej Štátnej bezpečnosti, z ktorých vyplýva,
žalobca bol vedený ako „agent“ v zoznamoch bývalej Štátnej bezpečnosti pod registračným č. XXXXX s krycími menami V., resp. V.. Podľa žalobcu žalovaný do jeho osobnosti zasiahol tým,
uverejnil dokumenty bývalej Štátnej bezpečnosti, v ktorých sú podľa jeho názoru uvedené nepravdivé informácie o jeho osobe. Žalobca netvrdil, ani nepreukázal,
by dané dokumenty vytvoril žalovaný a
informácie v nich uvedené do dokumentov vložil žalovaný, resp. neskôr tieto menil, dopĺňal, vôbec akokoľvek s ich obsahom žalovaný narábal. Žalobca v konaní ďalej nepreukázal a ani netvrdil,
žalovaný pri vykonávaní svojej činnosti prekročil svoje právomoci uložené mu zákonom o pamäti národa,
v zverejnených prepisoch uverejnil aj také údaje, ktoré neboli uvedené v pôvodných evidenčných zložkách Štátnej bezpečnosti. Dokumenty vo vzťahu k žalobcovi, ktoré vznikli činnosťou Štátnej bezpečnosti (§ 6 ods. l zákona o pamäti národa) boli predmetom sprístupnenia a zverejnenia, zo spisu nevyplýva,
by išlo o dokumenty uvedené v § 6 ods. 2, ods. 3 zákona, teda také, ktoré sprístupneniu nepodliehali. Zákonodarca žalovanému neukladal a neukladá povinnosť overovať, či údaje obsiahnuté v dokumente a údaje získané do informačného systému dokumentov zo zachovaných evidenčných pomôcok sú presné alebo pravdivé; žalovaný bol povinný dokumenty prijať, archivovať v stave a obsahu, ako mu boli doručené, zostali vlastníctvom ústavu a sú nenahraditeľným svedectvom o historickom období, v ktorom vznikli a pre uchovanie pamäti národa sú jeho kultúrnym dedičstvom a v takom obsahu aj zverejniť; čo sa nepochybne stalo aj v prejednávanej veci. Z daného vyplýva,
prijatím týchto dokumentov a ich zverejnením žalovaný splnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona o pamäti národa. 1.3. Súd vyvodil,
žalovaný nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný. Žalovaný splnením a plnením zákonných povinností (bez akýchkoľvek excesov) nebol spôsobilý zasiahnuť negatívnym spôsobom do osobnosti žalobcu, ktorý v súlade s účelom a cieľom zákona o pamäti národa skúma, zhromažďuje, sprístupňuje, zverejňuje informácie o činnosti represívnych zložiek štátu v čase neslobody (v prejednávanej veci Štátnej bezpečnosti). Žalovaný nie je nositeľom zodpovednosti za činnosť Štátnej bezpečnosti, nie je právnym predchodcom, ani právnym nástupcom Štátnej bezpečnosti, a v súlade so zákonom o pamäti národa len prevzal dokumenty vytvorené Štátnou bezpečnosťou, preto nie je dôvod na to, aby niesol zodpovednosť za to, čo v týchto archívnych materiáloch bolo v minulosti zaevidované, v súlade so zákonom neskôr zverejnené a v tejto súvislosti prečo by malo ísť zo strany žalovaného o neoprávnene zverejnené dokumenty. 1.4. Žalovaný v zmysle zákona o pamäti národa, ani v zmysle zákonov č. 40/1974 Zb., č. 204/1991 Zb., č. 171/1993 Z. z., nie je právnym nástupcom bývalej Štátnej bezpečnosti. K evidovaniu žalobcu v materiáloch Štátnej bezpečnosti došlo pred 31. decembrom 1992. Podľa ústavného zákona č. 542/1992 Zb. ČSFR zanikla uplynutím dňa 31. decembra 1992, týmto dňom zanikli aj jej ozbrojené a bezpečnostné zložky a jej nástupníckymi štátmi sa stali Slovenská republika a Česká republika. Na území Slovenskej republiky bolo v zákonoch č. 204/1991 Zb. a č. 171/1993 Z. z. zakotvené,
ak sa v iných zákonoch alebo všeobecne záväzných právnych predpisoch hovorí o Zbore národnej bezpečnosti, Verejnej bezpečnosti alebo o príslušníkoch Zboru národnej bezpečnosti alebo Verejnej bezpečnosti, rozumie sa tým Policajný zbor alebo policajti. Jednou zo zložiek ZNB bola aj ŠTB (§ 5 ods. 1 zákona č. 70/1965 Zb., § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1974 Zb.), z čoho vyplýva,
Zbor národnej bezpečnosti sa považuje za Policajný zbor. Zodpovednosť za škodu spôsobenú príslušníkmi Zboru národnej bezpečnosti niesol štát - ČSSR zastúpený Federálnym ministerstvom vnútra alebo ministerstvami vnútra republík (§ 593 ods. 7 zákona č. 40/1974 Zb.). V súčasnosti štát v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky zodpovedá za škodu spôsobenú Policajným zborom alebo policajtom v súvislosti s plnením ich úloh ustanovených zákonom (§ 78 ods. 5, ods. 7 v spojení s § 82 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z.). Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kam nepochybne patrilo aj vedenie zväzkov Štátnej bezpečnosti, upravoval aj ďalší právny predpis - zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov súd dospel k záveru,
pasívne vecne legitimovaným subjektom je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky; nie žalovaný. 1.
súd prvej inštancie sa dôsledne riadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení (v poradí treťom) a správne uzavrel,
žalovaný v predmetnej právnej veci nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie. Pre konanie o nárokoch žalobcu vo veci samej bolo nevyhnutné v prvom rade vyriešiť otázku, či žalovaný je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie a keďže jej nositeľom nie je, odvolacie dôvody vychádzajúce z ustanovenia § 365 ods. l písm. b), d), e), f), g) CSP neboli spôsobilé privodiť žalobcovi úspech v odvolacom konaní (tieto dôvody sa vzťahujú k veci samej). V zhode so súdom prvej inštancie aj odvolací súd dôvodil,
Ústav pamäti národa bol zriadený zákonom o pamäti národa, ktorý žalovanému ukladal presne vymedzené povinnosti, ktoré aj plnil. Splnením a plnením zákonných povinností (bez akýchkoľvek excesov) žalovaný potom nebol spôsobilý zasiahnuť negatívnym spôsobom do osobnosti žalobcu. V konaní zostalo nepochybné,
žalovaný nie je právnym predchodcom, ani právnym nástupcom Štátnej bezpečnosti. V súlade so zákonom o pamäti národa len prevzal dokumenty vytvorené Štátnou bezpečnosťou, a preto nie je zákonný dôvod na to, aby niesol zodpovednosť za to, čo v týchto archívnych materiáloch bolo v minulosti zaevidované, v súlade so zákonom neskôr zverejnené a v tejto súvislosti prečo by malo ísť zo strany žalovaného o neoprávnene zverejnené dokumenty. 2.2. Ustanovenie § 17 ods. 2 zákona o pamäti národa neupravuje zodpovednosť žalovaného za obsah zväzkov, ale upravuje výlučne jeho povinnosti vydať pre potreby znaleckej činnosti originál zachovaného osobného zväzku alebo personálneho (kádrového) spisu na žiadosť právnickej osoby, toto ustanovenie nemožno vykladať ako základ pre pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v sporoch o pravosti ním spravovaných dokumentov. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie, v odvolaní, ani len netvrdil, nieto preukázal,
by dané dokumenty vytvoril žalovaný,
informácie v nich uvedené do dokumentov vložil žalovaný, resp. neskôr tieto menil, dopĺňal alebo akokoľvek s ich obsahom narábal. Žalobca ani len netvrdil, nieto preukázal,
žalovaný pri vykonávaní svojej činnosti prekročil právomoci uložené mu zákonom o pamäti národa,
v zverejnených prepisoch uverejnil aj také údaje, ktoré neboli uvedené v pôvodných evidenčných záznamoch Štátnej bezpečnosti. Dokumenty vo vzťahu k žalobcovi, ktoré vznikli činnosťou Štátnej bezpečnosti, boli predmetom sprístupnenia a zverejnenia a nevzťahovala sa na ne výnimka uvedená v § 6 ods. 2, ods. 3 zákona o pamäti národa. Zákonodarca žalovanému neuložil povinnosť ani právo overovať, či údaje obsiahnuté v dokumente a údaje získané do informačného systému dokumentov zo zachovaných evidenčných pomôcok sú presné alebo pravdivé; žalovaný bol povinný dokumenty prijať, archivovať v stave a v obsahu, ako mu boli doručené, a v takom obsahu aj zverejniť, čo sa nepochybne stalo aj v prejednávanej veci. 2.3. Splnenie zákonnej povinnosti žalovaným podľa § 19 zákona o pamäti národa, a teda zverejnenie prepisov evidenčných záznamov z protokolov Štátnej bezpečnosti, nemožno považovať za porušenie povinnosti zo strany žalovaného a za zásah do osobnostných práv žalobcu. Zákon o pamäti národa neposkytoval a neposkytuje žalovanému možnosť vybrať si dokument alebo záznam, ktorý zverejní a ktorý nie, legislatívne je táto povinnosť vyjadrená slovom „vydá“, ktoré nepripúšťa žiadnu moderáciu ani viacvýznamový výklad. Ak teda žalovaný zverejnil na svojej stránke,
žalobca bol vedený vo zväzkoch Štátnej bezpečnosti ako kandidát tajnej spolupráce a agent s krycími menami V. a V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov pod registračným číslom XXXXX, splnil len svoju zákonnú povinnosť, čo mu nemôže byť na ujmu. Porušenia povinnosti by sa žalovaný dopustil v opačnom prípade, teda keby túto informáciu nezverejnil. 2.4. Do rozhodnutia súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom, ale ani v odvolaní proti nemu, žalobca ani len netvrdil, nieto preukázal,
by sa žalovaný pri plnení povinností vyplývajúcich mu zo zákona č. 553/2002 Z. z. dopustil excesu a presne akého a z tohto dôvodu by bol nositeľom pasívnej vecnej legitimácie o nárokoch žalobcu v predmetnej právnej veci. Takéto tvrdenie žalobca predložil až vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu, na čo potom odvolací súd prihliadať nemohol. Tým viac, keď žalobca predložil len veľmi všeobecné tvrdenie, presne neoznačil spomínaný exces, kedy sa ho žalovaný dopustil, na čom presne, čo tým porušil; bez súčasného označenia, predloženia, dôkazov. V prospech žalobcu nebolo možné zohľadniť ani rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/83/2010, 5Cdo/83/2008, 2Cdo/984/2015, ani to,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
ak sa v iných zákonoch alebo všeobecne záväzných právnych predpisoch hovorí o Zbore národnej bezpečnosti, Verejnej bezpečnosti alebo o príslušníkoch Zboru národnej bezpečnosti alebo Verejnej bezpečnosti, rozumie sa tým Policajný zbor alebo policajti. Jednou zo zložiek Zboru národnej bezpečnosti bola aj Štátna bezpečnosť (§ 5 ods. 1 zákona č. 70/1965 Zb., § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1974 Zb.). Z uvedeného potom vyplýva,
Zbor národnej bezpečnosti sa považuje za (mieni sa ním) Policajný zbor. V tomto kontexte podľa ustanovenia § 72 ods. 1 zákona č. 333/1991 Zb. o Federálnom policajnom zbore a Zbore hradnej stráže policajtmi sa dňom účinnosti tohto zákona stávajú príslušníci Zboru národnej bezpečnosti zaradení v odbore pôsobnosti Federálneho ministerstva vnútra. Podľa § 74 citovaného zákona práva a povinnosti zo služobného pomeru a iných vzťahov príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti zaradených v odbore pôsobnosti Federálneho ministerstva vnútra a príslušníkov pohraničnej stráže v služobnom pomere vojak z povolania, ktoré nezanikli do dňa účinnosti tohto zákona, preberá Federálne ministerstvo vnútra. Svedkovia M.. T. N., F.. I. C., O.. M. P., boli príslušníkmi Zboru národnej bezpečnosti v odbore pôsobnosti Federálneho ministerstva vnútra. Zodpovednosť za škodu spôsobenú príslušníkmi Zboru národnej bezpečnosti niesol štát - ČSSR zastúpený Federálnym ministerstvom vnútra alebo ministerstvami vnútra republík (§ 59 ods. 7 zákona č. 40/1974 Zb.). Inak tomu nie je ani v súčasnosti - štát v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky zodpovedá za škodu spôsobenú Policajným zborom alebo policajtom v súvislosti s plnením ich úloh ustanovených zákonom (§ 78 ods. 5, ods. 7 v spojení s § 82 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z.). Okrem toho, zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kam nepochybne patrilo aj vedenie zväzkov Štátnej bezpečnosti, upravoval aj ďalší, osobitný právny predpis, ktorým bol zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov súd prvej inštancie opätovne vecne a právne správne dospel k záveru,
pasívne vecne legitimovaným subjektom je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky; nie žalovaný. 2.
Ústav pamäti národa v konaní o ochranu osobnosti nie je pasívne vecne legitimovaný z hľadiska zodpovednosti za neoprávnenú evidenciu, z hľadiska zodpovednosti za zverejnenie tejto evidencie. Napokon Ústavný súd Slovenskej republiky (body
odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení právnej otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore o ochranu osobnostných práv, ku ktorých porušeniu došlo: (
najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutím sp. zn. 2Cdo/119/2018 z
žalovaný je pasívne legitimovaný, pretože ústavný súd nebral do úvahy všetky špecifické okolnosti prípadu. Rozhodujúcou podstatou veci je tá skutočnosť,
práve žalovaný (ani on netvrdí,
to urobil niekto iný) celú neoprávnenú a nepravdivú evidenciu vyprodukovanú bývalou Štátnou bezpečnosťou (v tomto prípade uvedenie žalobcovho mena a dátumu narodenia v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa štátnej bezpečnosti, pod registračným číslom XXXXX ako kandidát tajnej spolupráce a agent pod krycími menami V. a V.j) zverejnil a dal k dispozícii fakticky každému na internete, t. j. celému svetu; i keď nebol povinný skúmať pravosť a pravdivosť dokladov pochádzajúcich od Štátnej bezpečnosti, neznamená to jeho zbavenie sa zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti, keď je tu konflikt dvoch základných práv (právo na ochranu osobnosti a základné právo na súkromný a rodinný život na jednej strane a právo na informácie na druhej strane) a rozhodne nie je ústavne konformným výkladom úplne negovať právo na ochranu osobnosti a právo na ochranu súkromia do tej miery, ako keby neexistovalo. Uvedenie mena a dátumu narodenia fyzickej osoby v registračných protokoloch Štátnej bezpečnosti a jeho zverejnenie je závažným zásahom do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a je objektívne spôsobilé ohroziť či porušiť subjektívne osobnostné práva, ak ide o nedôvodný záznam, má takáto osoba právo na ochranu svojej cti, dôstojnosti, povesti, mena a vážnosti v spoločnosti. Zákonná povinnosť zverejniť obsah registračných protokolov nevylučuje občianskoprávnu zodpovednosť žalovaného za zverejnenie nepravdivých a neoprávnene vyhotovených registračných protokolov ev. ich častí. Je namieste vyriešiť právnu otázku, či plnenie zákonnej povinnosti žalovaného zverejniť registračné protokoly vytvorené Štátnou bezpečnosťou predstavuje (ne)oprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti, ani plnenie zákonnej povinnosti zverejniť registračné protokoly nevylučuje zodpovednosť žalovaného za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti, poukazujúc na závery najvyššieho súdu v rozsudkoch sp. zn. 6Cdo/83/2010 zo dňa 31. mája 2011 (R 39/2012) a sp. zn. 5Cdo/83/2008 zo dňa 27. novembra 2008. 3.3. Pasívne legitimovaným v spore o ochranu osobnosti je nielen ten, kto vytvoril neoprávnene evidenciu s nepravdivým obsahom, ale aj ten, kto ju má k dispozícii, spravuje ju, a zverejnil a sprístupnil ju celému svetu na internete; námietka v smere,
si tým plnil zákonnú povinnosť, neznamená nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného, ale kladie súdu len právnu otázku, ako ústavne konformným spôsobom vyriešiť konflikt dvoch základných práv - práva na ochranu súkromia a práva na ochranu osobnosti na jednej strane (článok 19 Ústavy Slovenskej republiky a § 11 a nasl. OZ) a práva na informácie na druhej strane (článok 26 Ústavy Slovenskej republiky, § 19 zákona o pamäti národa). 3.4. K tejto otázke sa vyjadril aj ústavný súd v náleze zo dňa 12. októbra 2017 č. k. II. ÚS 285/2017-163 tak,
považuje z ústavného hľadiska za neakceptovateľný postup krajského súdu v jeho napadnutom rozsudku založený na pokuse o „vyvažovanie“ medzi záujmom na ochrane osobnosti a záujmom verejnosti poznať obsah evidencie represívnych zložiek prednovembrového režimu. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy boli totiž sudcovia odvolacieho súdu viazaní zákonom, teda aj § 19 zákona o pamäti národa. Odvolací súd bol teda povinný vychádzať z toho,
ak zákonodarca v § 19 zákona o pamäti národa uložil sťažovateľovi povinnosť zverejniť všetky dokumenty týkajúce sa činnosti ŠtB, tak tým sám vyvážil záujem na ochrane osobnosti na jednej strane a s potrebou vysporiadať sa s minulosťou na druhej strane, pričom preferoval záujem na transparentnosti tohto procesu (porov. bod 9.5; porov. II. ÚS 480/2014 bod 33.), t. j. zákonodarca vytvoril normatívnu situáciu, v ktorej už neostáva priestor na vyvažovanie pre aplikačné orgány. Ak bol krajský súd toho názoru,
zákona o pamäti národa je v „rozpore“ s § 13 Občianskeho zákonníka, nemôže tento (zdanlivý) konflikt riešiť „vyvažovaním“, ale len použitím všeobecných derogačných pravidiel. V prerokúvanej veci pritom tak zásada lex posterior derogat priori, ako aj lex specialis derogat generali vedú k jednoznačnému záveru,
zákona o pamäti národa predstavuje právny základ postupu sťažovateľa pri zverejnení uvedených archívnych materiálov. Ak bol odvolací súd toho názoru,
aj v spojení s jeho ďalšími ustanoveniami) nie je v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami (resp. je s nimi v napätí), mal možnosť (a aj povinnosť) postupovať podľa čl. 144 ods. 2 ústavy, t. j. podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy a nie riešiť tento problém v rámci rozhodovania o určovacej žalobe žalobcu (porov. aj II. ÚS 16/2011). Iba ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov je totiž oprávnený posúdiť otázku, či zákonodarca pri vydávaní označeného ustanovenia zákona správne vyvážil jednotlivé základné práva a slobody, ktoré sú v danej veci „v hre“. Odvolací súd však napadnutým rozsudkom v podstate „súdil“ zákonodarcu (normotvorcu), k čomu nie je oprávnený, pretože je podľa čl. 144 ods. 1 ústavy viazaný „zákonom“. 3.5. S poukazom na takýto právny názor ústavného súdu dovolateľ navrhol dovolaciemu súdu dovolacie konanie prerušiť podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP a podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa článku 125 ods. 1 ústavy z dôvodu,
1 zákona o pamäti národa (pojednávajúci o zverejňovacej povinnosti žalovaného registračných protokolov Štátnej bezpečnosti) nie je v súlade s článkom 19 ústavy. Takýto nesúlad citovaného ustanovenia zákona o pamäti národa má potom rozhodujúci vplyv na posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného. Plnením „zverejňovacej povinnosti“ žalovaného rozhodne dochádza k zásahu do základného práva na súkromný a rodinný život a práva na ochranu osobnosti, v napadnutom rozsudku absentuje akákoľvek logická a racionálna argumentácia, prečo osoba poškodená žalovaným zverejnenou nepravdivou a neoprávnenou evidenciou produkovanou Štátnou bezpečnosťou musí tento stav a ujmu na svojej osobnej cti tolerovať a tváriť sa,
sa nič nestalo. Pri riešení otázky konfliktu dvoch základných práv pri interpretácii dvoch proti sebe stojacich právnych noriem je prvoradý ústavne konformný výklad (článok 152 ods. 4 ústavy), je nutné vziať do úvahy článok 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. V napadnutom rozsudku však bolo bezdôvodne uprednostnené právo na informácie (článok 26 ústavy) na úkor základného práva na súkromný a rodinný život a práva na ochranu osobnosti (článok 19 ústavy, § 11 a nasl. OZ). Preto nezodpovedá ústavnej požiadavke primeranosti obmedzenia základného práva podľa článku 19 ústavy a práva podľa § 11 a nasl. OZ záver v napadnutom rozsudku,
tieto práva musia absolútne ustúpiť „zverejňovacej povinnosti“ žalovaného. Legitímnym cieľom zákona o pamäti národa nebolo zasahovať do práva na ochranu osobnosti bezúhonných ľudí, ktorí so Štátnou bezpečnosťou vedome nespolupracovali. Zverejnenie mena a dátumu narodenia fyzickej osoby v registračných protokoloch Štátnej bezpečnosti ale zakladá zodpovednosť žalovaného za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, ak sa preukáže,
evidencia fyzickej osoby v registračných protokoloch Štátnej bezpečnosti bola neoprávnená a materiály Štátnej bezpečnosti týkajúce sa takej fyzickej osoby nie sú pravdivé ev. sú vyfabrikované; nie je rozhodujúce, kto takéto materiály vyprodukoval, ale to, kto ich zverejnil. Preto aj z ústavnoprávneho hľadiska nepodložené uprednostňovanie práva na informácie podľa článku 26 ústavy a § 19 zákona o pamäti národa zakladá porušenie základného práva podľa článku 19 ústavy a práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ a tým sa znemožňuje účinná súdna ochrana (čl. 46 ods. 1 ústavy) práva na ochranu osobnosti. Výsledkom je stav,
orgán na základe osobitného zákona môže zverejniť akékoľvek - aj nepravdivé a ohováračské - informácie o fyzickej osobe bez toho, aby niesol zodpovednosť za neoprávnený zásah do práv podľa článku 19 ústavy a § 11 a nasl. OZ. Takýto stav potom odporuje ust. čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Pritom všeobecné súdy sú povinné chrániť ústavný poriadok a právomoc ústavného súdu je daná až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (nález ústavného súdu II. ÚS 13/2001 ). 3.
ponecháva všeobecným súdom v rámci ich následnej rozhodovacej činnosti, resp. príp. aj zákonodarcovi priestor k hľadaniu odpovede na otázku, ako má byť poskytovaná efektívna súdna ochrana fyzickým osobám, ktoré sa domáhajú určenia,
sú neoprávnene evidované v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti. Už rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
pasívne legitimovaným subjektom má byť Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Právne predpisy použité v tejto veci odvolacím súdom pre odôvodnenie pasívnej legitimácie Slovenskej republiky - Ministerstva vnútra Slovenskej republiky evidentne na túto vec sa nevzťahujú, konkrétne:
sa jednalo o poskytnutie pomoci Zboru národnej bezpečnosti alebo jeho príslušníkom; v prípade neoprávnenej evidencie fyzickej osoby v materiáloch Štátnej bezpečnosti sa rozhodne nejedná o pomoc Zboru národnej bezpečnosti a jeho príslušníkom, a už vôbec toto ustanovenie nerieši pasívnu vecnú legitimáciu subjektu, keď porušeniu osobnostných práv došlo neoprávnenou t. j. protizákonnou evidenciou fyzickej osoby v materiáloch Štátnej bezpečnosti; tento zákon predpokladá náhradu škody v peniazoch alebo uvedením do predošlého stavu a platí tu to isté, čo sa týka použiteľnosti zákona č. 58/1969 Zb.,
v takýchto veciach „... má byť poskytovaná efektívna súdna ochrana fyzickým osobám, ktoré sa domáhajú určenia,
sú neoprávnene evidované v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti...“; keď odvolací súd poukazoval na vyššie označené ustanovenia právnych predpisov, tak zabudol na to,
náhrada škody podľa týchto predpisov je predpokladaná len v peniazoch a ako majetkové právo je už dávno premlčaná, a nie je tak splnená podmienka efektívnej súdnej ochrany pri takom žalobcovi, ktorý sa domáha určovacieho výroku o neoprávnenosti svojej evidencie; Z uvedeného teda vyplýva,
tieto právne predpisy sa na danú vec nevzťahujú a pasívne legitimovaným subjektom je žalovaný (aj pri všetkých výhradách k nálezu ústavného súdu II. ÚS 285/2017; dovolací súd v tejto právnej otázke má možnosť podať návrh na konanie o súlade právnych predpisov, ako to aj predpokladá uvedený nález). 3.9. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) v spojení s § 432 CSP je daný aj pri riešení právnej otázky excesu zo zverejňovacej povinnosti žalovaného podľa § 19 zákona o pamäti národa v súvislosti s tým,
táto bola výslovne nastolená až v odvolacom konaní. Odvolací súd dospel k záveru,
žalovaný sa excesu nedopustil, pričom neprihliadol na tvrdenia žalobcu vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k podanému odvolaniu, právnu argumentáciu žalobcu k excesu a predložené dôkazy (obzvlášť niektoré tvrdenia a dôkazy žalobcu boli prezentované ešte v žalobe a pred súdom prvej inštancie). Táto právna otázka excesu zo zverejňovacej povinnosti žalovaného podľa § 19 zákona o pamäti národa, ktorá bola nastolená až v odvolacom konaní len preto,
dovtedy nebola právne významná, ešte nebola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu; t. j. ide o právnu otázku zásadného významu o tom,
odvolací súd má sa vysporiadať s novými skutočnosťami, dôkazmi a právnou argumentáciou strany prezentovanými po uplynutí lehoty na podanie odvolania len preto,
ide o reakciu na nové rozhodnutie ústavného súdu negujúce celú dovtedajšiu ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, pričom nová argumentácia má za účel preukázať,
k excesu zo zverejňovacej povinnosti žalovaného došlo, a preto nové rozhodnutie ústavného súdu na danú vec nie je použiteľné. 3.
strana sporu je povinná tvrdiť a dokazovať len tie skutočnosti, ktoré sú pre posúdenie veci rozhodujúce a dôležité;
žalovaný je pasívne legitimovaný (napr. sp. zn. 3Co/397/2006, 6Co/35/2010, 6Co/13/2007, 5Co/144/2006, 5Co/635/2014, 8Co/298/2009, 8Co/228/2008, 8Co/42/2010); dokonca aj v tejto veci odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 12. marca 2012 sp. zn. 2Co/129/2010-317 vyslovil právny názor,
žalovaný je pasívne legitimovaný; otázka, či sa žalovaný dopustil excesu z plnenia svojich zákonných povinností podľa zákona o pamäti národa (najmä § 19 ods. 1), nebola dovtedy pre posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného právne významná; odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobca podával dňa
odvolací súd tejto právnej otázke nevenoval vôbec pozornosť s prostým konštatovaním,
k excesu nedošlo a aj tak na neho prihliadať nemohol v odvolacom konaní, vec nesprávne právne posúdil v tejto časti (odbijúc ju tým,
bola prezentovaná „aj tak neskoro“ a navyše úplne ignorujúc konkrétne skutkové tvrdenia, dôkazy a právnu argumentáciu žalobcu, zaťažil napadnutý rozsudok navyše vadou nepreskúmateľnosti do tej miery,
písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, čím je s poukazom na stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod R 2/2016 naplnený aj dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. 3.13. K excesu žalovaného pri zverejnení evidencie Štátnej bezpečnosti a prekročeniu zákonnej licencie žalovaného pri zverejnení dovolateľ argumentoval tým,
je potrebné danú vec posúdiť v kontexte s následným správaním žalovaného, obzvlášť s jeho medializovanými vyjadreniami, t. j. so všetkými okolnosťami, ktoré počas konania vyšli a vychádzajú najavo. V tomto kontexte sa žalovaný pripájaním rôznych sprievodných komentárov k pôvodným archívnym dokumentom dopúšťal excesu z jeho zverejňovacej povinnosti. Samotný zákon o pamäti národa nijako nedefinuje a neurčuje,
konkrétna osoba je agentom Štátnej bezpečnosti. Žalobca už pred súdom prvej inštancie prezentoval skutkové tvrdenia a dôkazy, ktoré nasvedčovali (dovtedy právne nevýznamnej) skutočnosti,
žalovaný sa dopustil excesu z plnenia jeho zákonných povinností pri zverejňovaní materiálov Štátnej bezpečnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o pamäti národa (hoci to ako exces výslovne právne nekvalifikoval, právne kvalifikovať vec nebol ani povinný ), ktoré však odvolací súd úplne odignoroval tiež; napríklad: k žalobe bol pripojený registračný protokol týkajúci sa žalobcu, kde pri jeho mene a dátume narodenia výrazne červenou svieti nápis „agent“ a komentár „Zvýraznené kategórie sú kategóriami vedomých spolupracovníkov“ a komentár „Spolupracovník ŠtB je ... agent (A, TS)...“, teda nie je pravdou,
žalovaný zverejnené materiály nekomentoval, nič k nim nepridával a
informoval verejnosť,
sú to materiály, pri ktorých nie je možné overiť pravdivosť ani presnosť údajov (ako je uvedené v dôvodovej správe k uvedenému zákonu a aj v pôvodnej procesnej obrane žalovaného), a
žalovaný materiály zverejňuje v stave takom, v akom ich prebral a nenárokuje si ich pravdivosť (ako to v podstate odôvodnil odvolací súd); už vstup k registračným protokolom na internetovej stránke žalovaného obsahuje sprievodný a kategorický úvodný komentár v znení: „UPOZORNENIE ! pred vstupom do registračných protokolov zdôrazňujeme,
osobou evidovanou ako spolupracovník ŠtB je osoba, ku ktorej bol kedykoľvek v období od
všetci ... si ma automaticky (tzn. „bez ďalšieho“!) stotožnia s osobou v evidencii uvedenou a čo je horšie, tiež s jej pejorativným podtextom, ... Takýto záver- aspoň pre mňa- vyplýva z uverejnenia môjho mena a dátumu narodenia v predmetných inkriminovaných zväzkoch, hoci nemôže existovať žiaden právne relevantný podklad a dokument, z ktorého by príslušný záver mohol byť dôvodne podložený príslušným právnym dokladom.“ Tvrdenia nasvedčujúce excesu žalovaného obsahuje aj podanie žalobcu zo dňa 27. júna 2005, napr. „2/ malo by byť nesporné,
žalovaný uverejnením napadnutého „zoznamu“ na internete a citovaním môjho mena a dátumu narodenia- v tomto zozname tak učinil, hoci nemal k tomu žiadne, dôvodné ani podklady ani dokumenty!“, a iné; tvrdenia nasvedčujúce excesu žalovaného obsahuje aj podanie žalobcu zo dňa 8. septembra 2005, napr. „ ... z evidencie (ktorá bola zverejnená!) vyplýva explicitne,
tieto údaje nie sú verifikovateľné, pretože ani táto evidencia nebola vedená riadne.“ ... „žalovaný nie je schopný nijakým spôsobom verifikovať svoje tvrdenia publikované na internete“ ... „ak neexistuje voči osobe navrhovateľa- v dispozícii žalovaného!- žiadna pravdivá a verifikovateľná dokumentácia, tak žalovaný zverejnením mena a dátumu narodenia žalobcu v dokladoch ním označovaných ako „registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov štátnej bezpečnosti“ hrubým spôsobom zasiahol neoprávnene do osobnej cti a dôstojnosti žalobcu“ Na pojednávaní dňa 12. septembra 2005 zástupkyňa žalovaného uviedla,
: „Odporca netvrdí,
navrhovateľ bol agentom ŠtB, odporca iba zverejnil evidenciu osôb a zväzkov, ktoré boli v registračných protokoloch tak, ako sa tam nachádzali.“ , naproti tomu v sprievodných komentároch k zverejneným registračným protokolom a následných podaniach žalovaného a mediálnych vyjadreniach žalovaného (V. M. A. P. G.) už je obsiahnuté vehementné tvrdenie,
žalobca jednoznačne bol agentom Štátnej bezpečnosti. 3.
každá osoba evidovaná ako agent týmto vedomým spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti skutočne bola. Žalovaný sa sám iniciatívne pustil do hodnotenia pravdivosti zverejnenej evidencie Štátnej bezpečnosti, obsah tejto evidencie Štátnej bezpečnosti neponecháva autentickým (v zmysle „osoby evidovanej ako spolupracovník bezpečnostnej zložky“ tak, ako má na mysli § 2 písm. i) zákona o pamäti národa), neprezentuje teda neutrálne vecné upozornenie v zmysle,
žalovaný len plní zverejňovaciu povinnosť bez toho, aby bol podľa § 26 ods. 3 zákona o pamäti národa oprávnený skúmať oprávnenosť, presnosť či pravdivosť zverejnenej evidencie resp.,
prosto zverejňuje historické dokumenty v takom stave, v akom sa zachovali, ale (!) tvrdí,
žalobca ako aj každá iná osoba evidovaná ako agent Štátnej bezpečnosti týmto vedomým spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti skutočne aj bola. Pri samotnom vyhľadávacom formulári zverejnenom na internetovej stránke žalovaného pri vyhľadaní konkrétneho mena (
nie je oprávnený hodnotiť pravdivosť či oprávnenosť zverejnených materiálov. 3.16. Dovolateľ poukázal aj na samotné tlačové správy zverejnené na internetovej stránke žalovaného ako oficiálne tlačové vyhlásenia žalovaného, ktoré je treba hodnotiť v kontexte s jeho zverejnenými a „dotvorenými“ textami k registračným protokolom Štátnej bezpečnosti: „Podľa P. G., A. Z. F. Ú.Z. A. D. „cieľom Ústavu pamäti národa je skúmať a chrániť pravdu o našej minulosti. Preto Ústav pamäti národa berie veľmi vážne všetky spory, ktoré sa týkajú osôb vedených v zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti. ...Pri vedení súdnych sporov, ktorým Ústav pamäti národa čelí, si nemôžeme dovoliť laxný prístup a sme povinní využiť všetky právne prostriedky na to, aby nedochádzalo k prepisovaniu pravdy o našej minulosti, a aby sme obránili existenciu inštitúcie, ktorá túto pravdu skúma a chráni“ dodáva P. G..“ „Sme nútení konštatovať,
našu históriu prepisujú ľudia, ktorí počas komunizmu pôsobili v zločineckej organizácii, ktorou Štátna bezpečnosť bezpochyby bola. Je nám ľúto,
v pozícii žalovaných nestoja práve tí príslušníci Štátnej bezpečnosti, ktorí vytvárali fiktívne agentúrne zväzky a viedli falošnú evidenciu, a ktorí by mali niesť zodpovednosť za prípadné podvody a obohacovanie sa pri vedení evidencie. ... Je priam symbolické,
dnešné rozhodnutie súdu padlo presne v deň 70.výročia vzniku a založenia zločineckej organizácie, akou bola Štátna bezpečnosť. Štátna bezpečnosť má na svedomí tisíce obetí, ľudských životov, či skazených osudov.“ „ÚPN je rozhodnutý dôsledne hájiť pravdu o našej minulosti pred tvrdeniami, ktoré bagatelizujú činnosť bývalého zločineckého komunistického režimu, ktoré spochybňujú pôsobenie zločineckej organizácie ŠtB a z jej zväzkov robia trhací kalendár. Nie je predsa spravodlivé, aby príslušníci ŠtB aj 26 rokov po skončení komunistického režimu požívali väčšiu dôveru súdov ako dôkazy, ktoré máme v archívoch, akými sú dokumenty, ktoré títo príslušníci sami vytvorili, alebo ktoré obsahujú stanoviská popredných expertov. ÚPN opätovne zdôrazňuje,
nie je nástupcom ŠtB a nenesie zodpovednosť za protiprávnu činnosť jej bývalých príslušníkov“. Žalovaný aj vo svojich podaniach v tejto veci sa vymyká plneniu svojej (prostej) zverejňovacej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o pamäti národa, ale iniciatívne púšťa sa do hodnotenia pravdivosti evidencie vyprodukovanej Štátnou bezpečnosťou v súvislosti so žalobcom a túto prezentuje ako jednoznačne pravdivú; takže nedá sa tu hovoriť o púhom plnení zákonnej zverejňovacej povinnosti, citujúc konkrétne body podania žalovaného zo dňa 30. augusta 2017, v ktorom žalovaný poukazuje na preukázanie pravdivosti evidencie Štátnej bezpečnosti. 3.17. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) v spojení s § 431 CSP je podľa žalobcu daný tým,
odvolací súd vo vzťahu k excesu zo zverejňovacej povinnosti žalovaného neprihliadal na skutkové tvrdenia a dôkazy žalobcu preukazujúce exces zo zverejňovacej povinnosti žalovaného, a tak porušil právo na spravodlivý proces, princíp rovnosti účastníkov konania, princíp kontradiktórnosti konania, princíp „rovnosti zbraní“, povinnosť v odôvodnení rozhodnutia dať špecifickú odpoveď na argument strany, ktorý je pre vec právne významný, čím konanie zaťažil vadou predpokladanou v § 420 písm. f) CSP. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je naviac nepreskúmateľný, zmätočný a vnútorne protirečivý, pretože: 1. obsahuje k právne významnej skutočnosti excesu zo zverejňovacej povinnosti žalovaného nelogický záver,
k excesu žalovaného nedošlo (bod 13.1. odôvodnenia), naproti tomu
na tvrdenia žalobcu o excese odvolací súd prihliadať nemohol (bod 14.1. odôvodnenia), a naproti tomu ešte aj
žalobca exces netvrdil ani nepreukázal (bod 13.
„žalobca predložil len veľmi všeobecné tvrdenie, presne neoznačil spomínaný exces, kedy sa ho žalovaný dopustil, na čom presne, čo tým porušil; bez súčasného označenia, predloženia, dôkazov“, naproti tomu tvrdenia a dôkazy nasvedčujúce excesu žalovaného obsahujú: žaloba a k nej pripojený inkriminovaný registračný protokol Štátnej bezpečnosti s jeho úvodom a so sprievodnými a kategorickými komentármi žalovaného, podania žalobcu zo dňa 27. júna 2005 a 8. septembra 2005, podanie ža
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.