1 písm. b), ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona a iné, o dovolaniach manželky obvineného J. C. a obvineného A. L. proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/33/2020, z 8. septembra 2020 takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie Z. C. manželky obvineného J. C. a dovolanie obvineného A. L. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/113/2018, z 2. októbra 2019 boli obvinení J. C. a A. L. uznaní vinnými zo spáchania pokračovacieho zločinu krádeže
1 písm. b), ods. 2 písm. a), ods. 3 písm.
Trestného zákona a pokračovacieho prečinu poškodzovania cudzej veci
1 Trestného zákona v spolupáchateľstve
v dobe od 13.30 hod. dňa
3, § 41 ods. 1, § 38 ods. 3, § 37 písm. h), § 36 písm. l), písm. n) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 roky; so zaradením
2 písm. a) Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Obvinenému A. L. bol uložený
3, § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, ods. 5, § 37 písm. h), § 37 písm. m), § 36 písm. l), písm. n) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov.
2 písm. b) Trestného zákona ho súd zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
1 Trestného poriadku súd uložil obvineným J. C. a A. L. povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne škodu: - M. M., vo výške 5.000,- KČ, - spoločnosti F., vo výške 35.000,- KČ, - Y., vo výške 63.311,- KČ, - Y., Z., vo výške 77.000,- KČ.
2 Trestného poriadku súd odkázal poškodenú Y., Z., so zvyškom nároku na náhradu škody na civilný proces. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, rozhodujúci na podklade odvolaní podaných obvinenými, rozhodol rozsudkom, sp. zn. 1To/33/2020, z 8. septembra 2020 tak, že
1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/113/2018, z 2. októbra 2019 vo výroku o uloženom treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu u obvineného A. L.. Na podklade § 322 ods. 3 Trestného poriadku pri nezmenenom výroku o vine, výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu u obvineného J. C. a výroku o náhrade škody citovaného rozsudku, A. L. uložil
3, § 41 ods. 1, § 38 ods. 3, ods. 5, § 37 písm. h), § 37 písm. m), § 36 písm. l), písm. n) úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov.
2 písm. b) Trestného zákona obvineného A. L. zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
C. zamietol, pretože nie je dôvodné. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala prostredníctvom obhajcu Z. C., manželka obvineného J. C., dovolanie s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
1 písm.
názoru manželky obvineného však táto okolnosť mohla a mala byť zohľadnená aspoň pri druhu a výške uloženého trestu. Odsúdenému mohol a aj mal byť uložený iný druh trestu ako trest odňatia slobody, ktorý už má za rovnaký delikt uložený, pričom súčasné pomery obvineného a okolnosti prípadu (dvojité potrestanie) odôvodňoval aj prípadné mimoriadne zníženie trestu
1 Trestného zákona". [§ 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku] „Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/113/2018, z
zákonov platných na území Slovenskej republiky ako aj zákonov Českej republiky, ide o pokračovacie trestné činy krádeže a poškodzovania cudzej spáchané v jednočinnom súbehu, teda na území oboch štátov ide o jeden delikt". „Už aj
znenia § 120 ods. 10 Trestného zákona účinného do konca júla 2019 bolo zamedzené posúdenie viacerých čiastkových útokov napĺňajúcich spolu skutkovú podstatu jedného trestného činu ako jeden delikt len v prípadoch, ak časť konania páchateľa bola vykonaná na území Slovenskej republiky a len niektoré z čiastkových skutkov boli spáchané v cudzine. Vyplýva to aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Urto/6/2014, z
5 Trestného poriadku, pretože zásada ne bis in idem znamená nielen zákaz dvojitého stíhania a súdenia, ale aj zákaz dvojitého potrestania. Hoci Ústavný súd Slovenskej republiky už v minulosti vyslovil možnosť samostatného stíhania za čiastkové útoky inak jedného pokračovacieho trestného činu, tak len v prípadoch, že stíhanie bolo vykonávané za niektoré z čiastkových útokov spáchaných na území Slovenskej republiky. Nikdy však v prípade, a celý jeden pokračovací trestný čin bol spáchaný v inom členskom štáte Európskej únie, v ktorom bol zaň aj páchateľ právoplatne odsúdený". [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku] Manželka obvineného Z. C. preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/33/2020, z 8. septembra 2020 vo výroku, ktorým bolo
C. ako aj rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/113/2018, z 2. októbra 2019 vo výroku o uloženom treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu u obvineného J. C.. K dovolaniu manželky obvineného Z. C. sa využijúc svoje právo
Trestného poriadku vyjadril prokurátor, a síce v podstate takto: Dovolateľka nepreukázala existenciu ani jedného z troch namietaných dovolacích dôvodov, ktoré bližšie v podanom texte rozviedla a prokurátor preto navrhol dovolanie Z. C. zamietnuť
Proti tomu istému rozsudku podal dovolanie aj obvinený A. L. prostredníctvom toho istého obhajcu ako manželka obvineného J. C., s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
1 písm.
1 písm. h) Trestného poriadku, podradil on pod dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. Obvinený A. L. vo svojom dovolaní konštatoval: „Pokiaľ aj slovenský prvostupňový a odvolací súd dospeli k názoru, že napriek právoplatnému odsúdeniu v Českej republike, možno odsúdeného samostatne stíhať a potrestať za čiastkové útoky jedného pokračovacieho trestného činu spáchaného v celom rozsahu na území Českej republiky, tak k jednému z podstatných faktorov patrí, že sankcia uložená v Českej republike za rovnaký delikt sa zohľadní aj v konaní pred slovenskými súdmi, a to tak, aby jednotlivec nebol vystavený nadmernej záťaži. Súdy však pri ukladaní samostatného trestu, túto okolnosť nezohľadnili. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku síce uvádzal, že za iných okolností by prichádzal do úvahy spoločný, resp. súhrnný trest, ale ďalej konštatoval, že súd nemôže prihliadať na odsúdenie iného členského štátu Európskej únie.
názoru manželky obvineného však táto okolnosť mohla a mala byť zohľadnená aspoň pri druhu a výške uloženého trestu. Odsúdenému mohol a aj mal byť uložený iný druh trestu ako trest odňatia slobody, ktorý už má za rovnaký delikt uložený, pričom súčasné pomery obvineného a okolnosti prípadu (dvojité potrestanie) odôvodňoval aj prípadné mimoriadne zníženie trestu
1 Trestného zákona". Zároveň tvrdil, že sa odvolací súd v odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou, ktorú uvádza obvinený pod dôvodom dovolania uvádzaným nižšie. V tomto smere má byť rozhodnutie nepreskúmateľné. [§ 371 ods. 1 písm.
zákonov platných na území Slovenskej republiky ako aj zákonov Českej republiky, ide o pokračovacie trestné činy krádeže a poškodzovania cudzej veci spáchané v jednočinnom súbehu, teda na území oboch štátov ide o jeden delikt. Pokiaľ sa Slovenská republika a Česká republika, tento jeden pokračovací delikt spáchaný v jednočinnom súbehu v celom rozsahu na území Českej republiky a v celom rozsahu objasnený na jej území rozhodli súdiť a potrestať ako dva delikty, tak potom je potrebné vychádzať z ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania súdeného deliktu, ktorý riešil situáciu čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu". „Pri posudzovaní trestnosti činu sa vždy vychádza zo zásady, že páchateľov skutok sa posudzuje
toho práva, ktorého použitie je pre páchateľa priaznivejšie. V zmysle ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného zákona účinného do konca júla 2019 bolo zamedzené posúdenie viacerých čiastkových útokov napĺňajúcich spolu skutkovú podstatu jedného trestného činu ako jeden delikt v prípade čiastkových útokov spáchaných mimo územia Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že obvinený A. L. bol stíhaný za čiastkové útoky spáchané mimo územia Slovenskej republiky, tak v zmysle § 122 ods. 10 Trestného zákona, časť vety za bodkočiarkou, v znení účinnom v čase ich spáchania, tieto útoky nemôžu byť posudzované ako čiastkové útoky jedného pokračovacieho trestného činu, ale ako samostatné trestné činy, pričom ani pri jednom z nich nebolo poškodených viac osôb. Konanie obvineného preto nemohlo byť posudzované ako pokračovací zločin krádeže spáchaný na viacerých osobách, ale ako samostatné prečiny krádeže
3 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom do 31. júla 2019, pri ktorých je trestná sadzba v rozpätí šesť mesiacov až tri roky. Obvinený A. L. mal byť preto odsúdený za viacčinný rovnorodý súbeh prečinov krádeže
3 písm. a) Trestného zákona a prečin poškodzovania cudzej veci
1 Trestného zákona účinného do 31. júna 2019, spáchaný formou spolupáchateľstva. Pokiaľ v minulosti obvinený poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Urto/6/2014, z 1. októbra 2014, tak toto je na daný prípad nepoužiteľné, pretože rieši situáciu, keď jeden členský štát Európskej únie logicky odsúdi páchateľa za všetky čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu spáchané na jeho území. V predmetnej veci však dva štáty Európskej únie ,rozdelili' jeden delikt spáchaný a objasnený v celom rozsahu na území jedného štátu na dva delikty tak, aby bol páchateľ za jeden delikt dvakrát potrestaný dvomi štátmi". Obvinený preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/33/2020, z 8. septembra 2020 ako aj rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 2T/113/2018, z 2. októbra 2019. [§ 371 ods. 1 písm.
c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Trestného poriadku. Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie". Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
Trestného poriadku a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku, alebo zamietne
1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom
a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo 16. augusta 2011, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012). K dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku:
1 písm.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Vyššie podrobne opisovaná zásada obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ako obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Keďže obvinený J. C. urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie
1 písm. b) Trestného poriadku o tom, že je vinný zo žalovaného trestného činu, zvolil najvyšší súd pri skúmaní opodstatnenosti uvedeného dovolacieho dôvodu medzi ním a obvineným L. diferencovaný postup. Vo vzťahu k obvinenému J. C. je potom nutné uviesť, že v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku platí, že ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine, môže vo vzťahu k vine uplatňovať len dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. To obvinený C. (resp. jeho manželka) aj urobil. Zároveň však platí, že proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny, dovolanie môže podať len minister spravodlivosti, a to na podnet obvineného alebo na podnet inej osoby (R 12/2017). Inými slovami - tak manželka obvineného ako i samotný obvinený sú v tomto prípade osobami neoprávnenými na podanie dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. Vo vzťahu k obvinenému A. L. v rámci namietaného dovolacieho dôvodu najvyšší súd uvádza, že dovolateľ namietal, že odvolací súd sa riadne nevysporiadal s jeho podstatnou námietkou týkajúcou sa samostatného stíhania a potrestania slovenskými súdmi za čiastkové útoky jedného pokračovacieho trestného činu spáchaného v celom rozsahu na území Českej republiky, napriek právoplatnému odsúdeniu v Českej republike a otázkami s tým súvisiacimi. V súvislosti s obvineným namietanou arbitrárnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, dáva potom najvyšší súd v tomto smere do pozornosti odôvodnenie rozsudku tohto súdu, konkrétne na str. 20-21, kde sa síce odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zo str. 16.17, ale len z toho dôvodu, že Krajský súd v Žiline sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou tam citovanou. S takto zvoleným odôvodnením Krajského súdu v Žiline sa najvyšší súd ako vecne i zákonne správnym rovnako v úplnostiach stotožnil, nakoľko súd prvého stupňa sa vyjadril jasne, zrozumiteľne a presvedčivo, čím obvinenému poskytol dostatočne vyčerpávajúcu argumentáciu na jeho námietky. Vo vzťahu k námietkam obvineného A. L. ohľadom ukladaného trestu, bude sa nimi najvyšší súd zaoberať nižšie, keďže nimi relevantne nenamietal žiadne okolnosti spadajúce pod dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo zmieneného vyplýva, že v trestnej veci obvinených nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. K dôvodu dovolania
1 písm. h) Trestného poriadku:
1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa - to znamená, že - obvinenému bol uložený trest mimo trestnej sadzby ustanovenej v Trestnom zákone alebo - obvinenému bol uložený taký druh trestu, ktorý Trestný zákon nepripúšťa. Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu odňatia slobody obvinenému mimo trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom za trestný čin, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným ako aj prekročenie maximálne povolenej výmery trestu (trestu domáceho väzenia, trestu povinnej práce, peňažného trestu, zákazu činnosti, zákazu pobytu a vyhostenia a pod.). Dovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa (napr. uloženie trestu zákazu pobytu za nedbanlivostný trestný čin). Tento dovolací dôvod možno použiť aj v prípadoch, pri ktorých boli súčasne uložené tresty, pričom Trestný poriadok uloženie takýchto trestov súčasne nepripúšťa - § 34 ods. 7 Trestného zákona. Dovolatelia v podstate namietali neaplikovanie mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby
Trestného zákona ako i to, že konajúce súdy nezohľadnili pri ukladaní trestu sankciu, ktorá im za časť trestnej činnosti bola uložená súdom v Českej republike. Z uvedeného dôvodu v ďalšom najvyšší súd dovolacie dôvody obvineného L. [ním zaradené pod dovolací dôvod
1 písm. c/ Trestného poriadku] podradil pod dovolací dôvod
1 písm. h) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o tvrdenia, že nepoužitím ustanovenia § 39 Trestného zákona súdmi by došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, najvyšší súd k tomu uvádza, že nepoužitie ustanovenia § 39 Trestného zákona nezakladá tak označený ako ani žiaden iný dôvod dovolania. Je tomu tak z dôvodu, že hmotnoprávne ustanovenie § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody sa svojou povahou a významom primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 a nasl. Trestného zákona. Na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 (o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 Z toho plynie záver, že pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov
1 písm.
1 písm. h) Trestného poriadku ale nie je naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest za použitia § 39 a nasl. Trestného zákona (resp. § 40 a nasl. Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2006), v dôsledku čoho uložený trest má byť neprimeraný. Pokiaľ totiž súd nevyužil moderačné oprávnenie
uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie ustanovenia § 39 a nasl. Trestného zákona preto nezakladá žiadny dovolací dôvod (viď R 5/2011). Dôvodná nie je ani námietka obvinených, že pri ukladaní trestu nebola zohľadnená sankcia uložená im za súvisiacu trestnú činnosť v Českej republike. Po prevzatí veci z Českej republiky totiž posudzovali orgány Slovenskej republiky (konajúce súdy) danú trestnú vec autonómne a samostatne. Súdy Slovenskej republiky preto nemali právnu povinnosť zohľadňovať akýmkoľvek odsúdenie obvinených v Českej republike za obdobnú trestnú činnosť za účelom ukladania miernejšieho či alternatívneho trestu. Ustanovenie § 7b ods. 2 Trestného zákona uvádza, že právoplatné odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnom konaní sa na účely trestného konania zohľadní rovnako, ako keby bolo vydané súdom Slovenskej republiky, ak bolo vydané pre čin trestný aj
právneho poriadku Slovenskej republiky. Jeho účelom je priznať rovnaké právne účinky trestným rozhodnutiam iných štátov EÚ, ako majú predchádzajúce vnútroštátne odsúdenia, a to najmä napríklad pri posudzovaní recidívy ako priťažujúcej okolnosti a podobne. Citované ustanovenie preto nedopadá na prípad obvinených v tom smere, ako oni uvádzajú. Napokon, súdy oboch stupňov obvineným vo svojich rozhodnutiach dostatočne vysvetlili, prečo nebolo možné v danej veci ukladať spoločný trest. Z uvedeného je zrejmé, že v danej veci obvinených nemožno ustáliť, že by bol naplnený dôvod dovolania
1 písm. h) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku:
1 písm.
3 Trestného poriadku). Najvyšší súd pripomína, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a má doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie - viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Keďže obvinený J. C.Č. urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie
1 písm. b) Trestného poriadku o tom, že je vinný zo žalovaného trestného činu, zvolil najvyšší súd opakovane i pri skúmaní opodstatnenosti uvedeného dovolacieho dôvodu medzi ním a obvineným L. diferencovaný postup. S poukazom na už vyššie uvedené, musí najvyšší súd vo vzťahu k dovolaniu Z. C. opakovane konštatovať, že i v tejto časti bolo podané neoprávnenou osobou. Preto sa v tejto časti jej dovolacími námietkami nebude zaoberať. Vo vzťahu k dovolacím námietkam obvineného A. L. sú potom pre dovolací súd sú v zmysle uvedeného kľúčové skutkové zistenia,
ktorých obvinený spáchal trestné činy tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa. Popísanému skutkovému stavu potom plne zodpovedá aj právny záver vyjadrený v posúdení konania obvinených ako pokračovací zločin krádeže
1 písm. b), ods. 2 písm. a), ods. 3 písm.
Trestného zákona a pokračovací prečin poškodzovania cudzej veci
1 Trestného zákona v spolupáchateľstve
Použitú právnu kvalifikáciu
citovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označených trestných činov. To isté potom platí aj o tvrdení, že trestný čin krádeže obvinení spáchali závažnejším spôsobom konania
j) Trestného zákona na viacerých osobách, čo sa neopodstatnene pokúšal rozporovať obvinený A. L.. V tejto súvislosti poukazuje najvyšší súd na závery súdnej judikatúry,
ktorých objektom trestných činov proti majetku je ochrana majetku a majetkových práv ustanoveniami uvedenými v štvrtej hlave osobitnej časti Trestného zákona (§ 212 až § 249 Trestného zákona). Individuálnym objektom trestného činu krádeže
Trestného zákona je ochrana vlastníckeho vzťahu k určitým veciam, legálnej držby veci a faktickej dispozície s vecou. Predmetom útoku je vec patriaca nositeľovi týchto vzťahov dotknutých protiprávnym zásahom páchateľa, vo vzťahu ku ktorému sú hmotné predmety útoku cudzou vecou. Ak je taký čin spáchaný na ujmu viacerých osôb, napríklad formou pokračovania v trestnej činnosti, je naplnený znak spáchania činu závažnejším spôsobom konania
j) Trestného zákona, teda spáchanie činu na viacerých osobách (stanovisko NS SR č. 13/2015). Vo vzťahu k ustanoveniu § 122 ods. 10 Trestného zákona účinného do 31. júla 2019 upravujúceho legálnu definíciu pokračovacieho trestné činu je pravdou, že v uvedenom znení zákon pôvodne vyžadoval, aby všetky čiastkové útoky boli spáchané na území Slovenskej republiky. V uvedenej trestnej veci však prišlo k prevzatiu trestnej veci z Českej republiky, a preto sa pre účely posúdenia viny a ukladania trestu všetky skutkové okolnosti prípadu posudzujú tak, ako by celá trestná činnosť bola spáchaná na území Slovenskej republiky. Znenie ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutkov tak, ako to namietal obvinený, je pre posúdenie právnej kvalifikácie v danom prípade bez významu. Vo vzťahu k tomuto dôvodu dovolania sa dovolateľ tiež snažil namietať predovšetkým trestné stíhanie a potrestanie zo strany slovenských súdov za čiastkové útoky jedného pokračovacieho trestného činu spáchaného v celom rozsahu na území Českej republiky, a to aj napriek existencii právoplatného odsúdenia v Českej republike. Na tomto mieste je v úvode potrebné poznamenať, že ku spáchaniu žalovaných skutkov došlo na území Českej republiky, pričom pred orgánmi Českej republiky bolo vedené trestné konanie voči obvineným v štádiu prípravného konania. Na základe žiadosti Okresného štátneho zastupiteľstva v Uherskom Hradišti rozhodla Okresná prokuratúra Liptovský Mikuláš o prevzatí tohto trestného konania, a to za časť trestnej činnosti tak, ako to navrhli orgány Českej republiky. Jedná sa síce o riešenie možno neštandardné, avšak takýto postup vylúčený nie je. Rozhodne tým nebola porušená zásada aut dedere aut judicare, pretože od momentu prevzatia trestného konania sa obe „časti" súvisiacej trestnej činnosti posudzujú samostatne. Zároveň je možné skonštatovať, že obvinení sa v inkriminovanom období dopustili na území Českej republiky aj ďalších skutkov kvalifikovaných rovnako ako trestný čin krádeže a poškodzovania cudzej veci
Trestného zákonníka Českej republiky na skutkovom základe opísanom vo výroku trestného rozkazu Okresného súdu Vsetín, sp. zn. 3T/70/2017, nachádzajúceho sa v súdnom spise. Trestná činnosť, za ktorú boli na území Českej republiky uvedeným trestným rozkazom odsúdení, síce zrejme tvorí „súčasť" ich celkovej trestnej činnosti. Smerodajné však je, že v Slovenskej republike boli obvinení postihnutí delikty, ktoré neboli pokryté odsudzujúcim rozhodnutím (trestným rozkazom) v Českej republike. Súdu prvého stupňa preto neostalo nič iné, len rešpektovať autonómne rozhodnutie príslušných orgánov Českej republiky, že skutky opísané v citovanom trestnom rozkaze neboli predmetom odovzdania trestného konania do Slovenskej republiky. Za iných okolností by predstavovali čiastkové útoky tvoriace jeden pokračovací trestný čin. Ako už však bolo zároveň viackrát prízvukované, neboli na území Slovenskej republiky splnené podmienky pre uloženie spoločného, resp. súhrnného trestu odňatia slobody, keďže v tomto smere pre účely ich uloženia súd nemôže prihliadať na odsúdenie súdom iného členského štátu EÚ. Keď potom dovolatelia naznačovali, že takýto postup by bolo možné považovať za duplicitné potrestanie a porušenie zásady ne bis in idem, najvyšší súd pripomína, že týmito námietkami by sa mohli eventuálne domáhať naplnenia dôvodu dovolania
1 písm. k) Trestného poriadku, ale ani ten by v zmysle skôr vysvetleného nemohol byť naplnený. Odsúdenie obvinených súdom Českej republiky zároveň nevytvára prekážku rozhodnutej veci, keďže v dôsledku odovzdania a prevzatia trestného stíhania Slovenskou republikou bola daná právomoc slovenských orgánov viesť trestné stíhanie, a teda aj súdov Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej obžalobe za skutky, ktoré boli predmetom odovzdania, pričom skutky, ktoré boli predmetom odovzdania, neboli predmetom odsudzujúceho rozhodnutia orgánov Českej republiky (vzťahovali sa na inú časť trestnej činnosti). Tomu napokon zodpovedá i (obvineným L. predložené) uznesenie Okresného štátneho zastupiteľstva v Uherskom Hradišti, sp. zn. ZT 58/2017, z 12. februára 2021, ktorým bolo v zmysle ustanovení českého Trestného poriadku na území Českej republiky obligatórne zastavené trestné stíhanie voči obvineným za tú časť trestnej činnosti, ktorá bola na trestné stíhanie prevzatá orgánmi Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k obvinenému L. nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku, a preto aj v tejto časti dovolaciu argumentáciu najvyšší súd odmietol ako zjavne nedôvodnú. Nakoľko najvyšší súd s poukazom na vyššie konštatované nezistil naplnenie dovolacích dôvodov namietaných dovolateľmi rozhodol v konečnom dôsledku tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Vo vzťahu k žiadosti obvineného A. L. adresovanú Okresnému súdu Liptovský Mikuláš z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.