Obsah (7)

§ 393§ 544§ 408§ 110§ 432§ 159§ 421

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Obdo/18/2022 Identifikačné číslo spisu: 6119368672 Dátum vydania rozhodnutia: 30.05.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Andrea Sedlačková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 393

a § 397 Obchodného zákonníka, ale aj

§ 544ods.

1 a 2 Občianskeho zákonníka upravujúce možnosť dojednať zmluvnú pokutu a

§ 408

Obchodného zákonníka, ako aj skutočnosť, že

§ 110ods.

1 Občianskeho zákonníka sa pri obchodnoprávnych vzťahoch neuplatňuje. 19. S prihliadnutím na citované

§ 544ods.

1 a 2 Občianskeho zákonníka má žalovaný za to, že zmluvná pokuta, pri ktorej je dohodnutý spôsob určenia jej výšky ako určité percento z určitej sumy za každý deň omeškania, musí byť vykladané len spôsobom, že:

1. i)stanovuje spôsob výpočtu výšky zmluvnej pokuty,
2. ii)stanovuje povinnosť, pri ktorej porušení vzniká právo na zaplatenie zmluvnej pokuty (tou je napr. povinnosť zaplatiť faktúru do dohodnutej doby, čiže do termínu je splatnosti), iii) nestanovuje, že v každý deň omeškania vzniká nové samostatné právo na zaplatenie zmluvnej pokuty. Žalovaný ďalej uviedol, že zmluvná pokuta je dojednaná pre prípad porušenia, nie porušovania dohodnutej povinnosti a v prípade jej porušenia je ten, kto takúto povinnosť poruší, povinný zaplatiť zmluvnú pokutu v dohodnutej výške, resp. vo výške stanovenej podľa dohodnutého spôsobu určenia. Právnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje vznik práva na zaplatenie zmluvnej pokuty, je porušenie povinnosti, ktorej splnenie je zabezpečené zmluvnou pokutou.

§ 544ods.

2 Občianskeho zákonníka upravuje len časť formálnych podmienok požadovaných pre platné dohodnutie zmluvnej pokuty a odstraňuje pochybnosť, či možno platne dohodnúť zmluvnú pokutu, ktorej výška nie je dohodnutá určitou sumou, ale je dohodnutý spôsob jej určenia.

§ 544ods.

2 Občianskeho zákonníka ani žiadne iné

právnych predpisov nestanovuje žiadny špecifický režim v súvislosti so vznikom práva na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá má dohodnutý spôsob určenia výšky zmluvnej pokuty. Pre vznik práva na zaplatenie zmluvnej pokuty je rozhodné porušenie povinnosti. Porušenie povinnosti nastáva omeškaním s jej splnením. Žalovaný má teda za to, že splniť povinnosť/ záväzok so stanovenou splatnosťou možno porušiť len raz a nie je ju možné porušiť opakovane, ale je možné len zotrvávať v porušení povinnosti. Napr. záväzok so splatnosťou

1. mája 2022 je porušený
2. mája 2022 o 0:00 a až do momentu jeho splnenia zostáva dlžník v omeškaní s jeho splnením, ale neporušuje ho opakovane. Keďže zotrvávanie v omeškaní nespôsobuje opätovné porušenie povinnosti, potom nemôže spôsobiť ani vznik ďalšieho práva na zaplatenie zmluvnej pokuty. Podľa žalovaného nie je žiaden relevantný dôvod, aby tomu bolo inak v prípade, ak výška zmluvnej pokuty závisí aj od dĺžky omeškania. V takom prípade môže mať zotrvávanie v omeškaní vplyv len na výšku zmluvnej pokuty a nemôže spôsobiť počas jednotlivých období omeškania vznik samostatných práv na zaplatenie zmluvnej pokuty. Uvedené podľa žalovaného potvrdzuje aj § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva že zmluvná pokuta musí mať dojednanú výšku, alebo spôsob určenia výšky (neupravuje spôsob určenia práva na zaplatenie zmluvnej pokuty). Z ustanovenia § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ani zo žiadneho iného ustanovenia právnych predpisov nevyplýva, že by existoval akýkoľvek rozdiel medzi tým, kedy a za akých podmienok vzniká právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá je dohodnutá v presne stanovenej výške a zmluvnou pokutou s dohodnutým spôsobom určenia. Žalovaný má za to, že neexistuje žiaden relevantný dôvod, ktorý by odôvodnil potrebu takéhoto rozdielu. Zotrvávanie v porušení povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou určenou percentuálnou sadzbou za každý deň omeškania nespôsobuje to, že by bola povinnosť porušovaná opakovane v každý deň, ani že by každý deň vzniklo ďalšie právo na zmluvnú pokutu. Takéto zotrvávanie v porušení povinnosti má vplyv len na výšku zmluvnej pokuty, pričom právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vzniká momentom porušenia povinnosti, čiže momentom omeškania.
3. Žalovaný poukázal tiež na

§ 408ods.

1 Obchodného zákonníka a zopakoval, že považuje za nesprávny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorej spôsob určenia výšky je stanovený ako určité percento z určitej sumy za každý deň omeškania, sa premlčuje samostatne za každý deň omeškania. Žalovaný taktiež považuje za nesprávny záver súdu, že v prípade premlčania zabezpečovanej povinnosti sa premlčí aj právo na zaplatenie zmluvnej pokuty za obdobie, ktoré nasleduje po premlčaní zabezpečovanej povinnosti (zdieľa jej osud). Pripustenie takéhoto záveru by po zohľadnení ustanovenia § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka o maximálnej premlčacej dobe, ktorej plynutie sa ničím neprerušuje, spôsobovalo to, že časť veriteľovho práva na zaplatenie zmluvnej pokuty by sa mohla premlčať, hoci by ju v konaní ani nemohol uplatniť. Zmluvnú pokutu za omeškanie, napr. za desiaty rok a prvý deň omeškania, by mohol veriteľ uplatniť až po tomto dni, avšak v tom čase by už bola vždy premlčaná zabezpečovaná povinnosť, čoho dôsledkom by bolo aj premlčanie práva na zmluvnú pokutu za tento a každý nasledujúci deň omeškania. Žalovaný má za to, že nie je možný taký výklad právnych predpisov, ktorý by v konečnom dôsledku mohol spôsobiť, že by nastalo premlčanie práva, ktoré nemohlo byť ešte ani uplatnené. Pri rešpektovaní záverov odvolacieho súdu by takéto premlčanie mohlo nastať. Žalovaný ma za to, že skutočnosti uvedené v ods. 29 až 32 dovolania tiež potvrdzujú, že právo na zaplatenie zmluvnej pokuty sa premlčuje v štvorročnej premlčacej lehote, ktorá začne plynúť prvým dňom omeškania so splnením zmluvnou pokutou zabezpečenej povinnosti, a to bez ohľadu na to, či je dohodnutá výška zmluvnej pokuty alebo je dohodnutý spôsob určenia výšky zmluvnej pokuty. Podľa žalobcom a súdom tvrdených skutočností povinnosť, z ktorej porušenia vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, bola porušená dňa 02.04.2015, pričom žaloba, ktorou sa žalobca domáhal uhradenie zmluvnej pokuty bola podaná až dňa 11.09.2019, čiže po uplynutí premlčacej doby práva na zaplatenie zmluvnej pokuty. Odvolací súd nesprávne právne posúdil právnu otázku premlčania práva na zaplatenie zmluvnej pokuty, čo spôsobilo aj nesprávne právne posúdenie otázky premlčania jej príslušenstva. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má žalovaný za to, že je naplnený dovolací dôvod stanovený § 421 CSP. 21. K dovolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá sa s námietkami žalovaného uvedenými v dovolaní nestotožnila. Po rekapitulácii skutkového stavu uviedla, že predmetom tohto konania bolo právo žalobkyne na zaplatenie zmluvnej pokuty z dôvodu porušenia včasnej úhrady hlavného záväzku žalovaného zabezpečeného zmluvnou pokutou, ktorý bol žalobkyni právoplatne priznaný. Pre priznanie nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty bola žalobkyňa povinná preukázať

1. i)platné dojednanie zmluvnej pokuty medzi stranami;
2. ii)porušenie povinnosti, ku ktorej je zmluvná pokuta viazaná; iii) dobu trvania porušenia povinnosti, za ktorú patrí nárok na zmluvnú pokutu. Zmluvná pokuta bola dojednaná v čl. 7 ods. 2 zmluvy o poskytovaní pozáručných servisných služieb a opráv č. 7205/2011 (ďalej len „zmluva“), z ktorého vyplýva, že zmluvná pokuta bola dojednaná pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného včas uhradiť peňažný záväzok, t. j. pre prípad jeho omeškania so zaplatením peňažného záväzku vzniknutého zo zmluvy. Platnosť dojednania žalovaný nerozporoval. Porušenie povinnosti, ku ktorej je zmluvná pokuta viazaná zmluvná pokuta bola uplatnená k porušeniu povinnosti žalovaného zaplatiť včas faktúru č. 20150014 na sumu vo výške 50 388 eur, a teda k porušeniu povinnosti žalovaného zaplatiť včas faktúru, ktorej úhrady sa žalobkyňa domáhala v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 63Cb/190/2015. Z obsahu odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 8. júna 2017, č. k. 63Cb/190/2015-359 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. apríla 2018, č. k. 41Cob/202/2017-417 je zrejmé, že súd dospel k záveru, že žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie faktúry č. 20150014 odo dňa 1. apríla 2015, preto zaviazal žalovaného na úhradu istiny a že žalovaný bol s jej úhradou v omeškaní odo dňa 2. apríla 2015, preto zaviazal žalovaného na úhradu úrokov z omeškania. Súd v konaní sp. zn. 63Cb/190/2015 teda záväzne určil aj to, že žalovaný sa dostal do omeškania odo dňa 2. apríla 2015, t. j. od tohto dňa začal porušovať svoju povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou. Žalovaný porušoval svoju povinnosť až do dňa 13. júna 2018, keď uhradil žalobkyni celú žalovanú sumu. Z vyššie uvedeného podľa názoru žalobkyne vyplýva, že otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci boli záväzne vyriešené v konaní sp. zn. 63Cb/190/2015 a ich vyriešenie bolo pre súd záväzné aj v tomto konaní. Žalobkyňa uviedla, že rozhodnutie prvoinštančného a ani odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné a nedostatočne neodôvodnené, pretože prvoinštančný a aj odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Rozhodnutia sú dostatočne odôvodnené a preskúmateľné, pričom ako celok spĺňajú parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. S poukazom na uvedené žalovaný nedôvodne argumentuje, že rozsudok odvolacieho súdu je arbitrárny a svojvoľný. 22. K právnej otázke nastolenej žalovaným - ako sa premlčuje právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, pri ktorej je dohodnutý spôsob určenia jej výšky ako určité percento z určitej sumy za každý deň omeškania, žalobkyňa uviedla, že žalovaný v podanom dovolaní iba polemizuje so závermi rozsudku NS SR sp. zn. 4Cdo/222/2005 a iba účelovo spochybňuje jeho aplikovateľnosť a súčasne žalovaný iba opakuje svoje tvrdenia a presvedčenia zo svojich predchádzajúcich vyjadrení. Žalovaný však nezohľadnil ďalšie argumenty, ktoré odvolací súd použil pri svojom posudzovaní otázky premlčania, najmä názory odbornej praxe a tiež judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj ako „NS ČR“). Žalobkyňa má za to, že žalovaný neuviedol, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ako to vyžaduje

§ 432ods.

2 CSP. Odvolací súd nastolenú otázku správne právne posúdil a rovnako aj náležite odôvodnil. Ďalej žalobkyňa uviedla, že možno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že uvedená otázka „ako sa premlčuje právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, pri ktorej je dohodnutý spôsob určenia jej výšky ako určité percento z určitej sumy za každý deň omeškania“, nebola doposiaľ rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky riešená/vyriešená (s výnimkou konania sp. zn. 4Cdo/222/2005). Súčasne poukázala na skutočnosť, že nastolená právna otázka už bola vyriešená českým najvyšším súdom. Žalobkyni je známe, že rozhodnutia českého najvyššieho súdu nespadajú pod ustálenú rozhodovaciu prax, avšak poukazuje na ne v rámci komparatívneho výkladu práva (zvlášť v prípadoch, keď v čase vydania týchto rozhodnutí bola právna úprava posudzovanej veci totožná). Na judikatúru súdov Českej republiky poukázal pri svojom odôvodnení aj odvolací súd, pričom uviedol, že síce nie je judikatúrou najvyššej súdnej inštancie na území Slovenskej republiky, avšak jej závery vychádzajú z totožnej právnej úpravy, pričom odvolací súd sa s týmito závermi stotožňuje. Podľa rozsudku NS ČR z

1. októbra 2002, sp. zn. 29Odo/847/2001, uverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí Najvyššieho súdu pod č. R 36/2003, pri práve na zaplatenie zmluvnej pokuty dohodnutej percentuálnou sadzbou zo stanovenej čiastky za každý deň omeškania s platením peňažného záväzku preto začína plynúť premlčacia doba v zmysle § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka nielen prvým dňom omeškania, ale aj každým ďalším dňom omeškania, za ktorý vzniklo veriteľovi právo na zmluvnú pokutu. Právo na zaplatenie takto dohodnutej zmluvnej pokuty vzniknutej za určitý deň omeškania sa preto premlčí uplynutím štvorročnej premlčacej doby počítanej od tohto dňa (§ 393 ods.1, § 387 ods.1, § 397 Obchodného zákonníka). Podľa rozsudku NS ČR z
2. januára 2011, sp. zn. 33Cdo/2637/2008, pri práve na zmluvnú pokutu, ktorá je dojednaná percentuálnou sadzbou z dlžnej čiastky za každý deň omeškania, beží premlčacia doba pri každom jednotlivom práve na zmluvnú pokutu samostatne a nepremlčuje sa teda ako celok. Žalobkyňa dala tiež do pozornosti názory odbornej praxe, ktoré rovnako zastávajú názor, že zmluvná pokuta dojednaná narastajúcim spôsobom sa premlčuje za každý deň samostatne, aj keď argumentácia v prospech tohto názoru je rôzna. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobkyňa navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v dovolacom konaní advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania, dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je prípustné, avšak nie je dôvodné a treba ho zamietnuť.
4. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. Súvisí to s tým, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým zákonným obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.
5. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu dovolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené zákonné predpoklady, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (III. ÚS 474/2017 a I. ÚS 438/2017).
6. O tom, či je daná prípustnosť dovolania, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ vysvetlil, konkretizoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje ním uvedené zákonné ustanovenia. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom, neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (napr. 3Cdo/235/2016). K prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p.
7. Žalovaný odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa 420 písm. f/ CSP tým, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne, pretože súd sa odmietol zaoberať niektorými námietkami žalovaného s odôvodnením, že ich považoval za námietky, ktorých prejednaniu bránila prekážka res iudicata právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63Cb/190/
8. Podľa dovolateľa následne súd pochybil aj v tom, že na skutočnostiach, ktoré boli označené ako preukázané v odôvodnení rozhodnutia o istine, čiže v inom konaní, založil ním skutkový stav bez toho, aby vykonal akýkoľvek dôkazný prostriedok, z ktorého by mohli relevantne vyplynúť takéto skutkové závery. Z dovolania vyplýva, že námietkami, ktorými sa súd odmietol zaoberať, boli námietky o neodbornom vykonaní údržby a námietky o oprávnenom odmietnutí potvrdenia vykonania údržby a úhrady jej ceny.
9. Dovolací súd poukazuje na body
10. až
11. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Podstatou argumentácie odvolacieho súdu bol názor, že tým, že v predchádzajúcom konaní bola žalobkyni priznaná istina spočívajúca vo vyúčtovanej cene plnenia, t. j. bola priznaná hlavná pohľadávka, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou, znamená, že o existencii, oprávnenosti, dôvodnosti, ako aj o výške hlavej pohľadávky, t. j. zabezpečeného práva bolo už rozhodnuté právoplatným rozsudkom súdu. Zároveň bolo právoplatne rozhodnuté aj o tom, že s úhradou hlavného záväzku sa žalovaný dostal do omeškania od
12. apríla 2015, nakoľko od tohto dňa bol priznaný žalobkyni úrok z omeškania právoplatným rozsudkom súdu v predchádzajúcom konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu tak súd prvej inštancie postupoval správne, keď neprihliadal na tie skutkové výhrady žalovaného voči hlavnej pohľadávke, t. j. zabezpečenému právu (vyúčtovanej cene plnenia), keď spochybňoval aj v tomto konaní o zaplatenie zmluvnej pokuty neodbornosť servisu, neoprávnenosť vystavenia faktúry a právo žalovaného odmietnuť potvrdenie protokolu.
13. Odvolací súd zdôraznil skutočnosť, že predmetom tohto konania je právo na zaplatenie zmluvnej pokuty z dôvodu porušenia povinnosti včasnej úhrady tohto hlavného záväzku žalovaného, ktorý bol žalobkyni právoplatne priznaný (vrátane prvého dňa omeškania s úhradou tohto hlavného záväzku) v predchádzajúcom konaní. Otázky medzi stranami sporu týkajúce sa existencie a výšky zabezpečenej pohľadávky, vrátane určenia okamihu vzniku omeškania s povinnosťou včasnej úhrady boli už právoplatne rozhodnuté a nie sú preto predmetom tohto konania. Podľa odvolacieho súdu, predmetom tohto konania je identifikácia, či sa jedná o totožnú peňažnú povinnosť, ktorá už bola právoplatne priznaná v predchádzajúcom konaní, zistenie, či došlo k splatnosti zmluvnej pokuty, ktorá je viazaná na porušenie povinnosti včasnej úhrady hlavného záväzku a vysporiadanie sa s otázkou premlčania, ktorú uplatnil žalovaný.
14. Pre ďalšie zaoberanie sa touto námietkou žalovaného je potrebné poukázať na zmluvné dojednanie, ktoré je pre posudzovanie tejto námietky podstatné, a to na čl. 7.
15. zmluvy. Z tohto článku vyplýva, že v prípade nesplnenia povinnosti včas uhradiť dohodnutú cenu, vznikne žalovanému povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu. Možno teda konštatovať, že jediným momentom, kedy žalovanému vznikne povinnosť zaplatiť úroky z omeškania a kedy mu súčasne vznikne povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, je nezaplatenie dohodnutej ceny včas. Skutočnosť, že žalovaný porušil povinnosť zaplatiť cenu diela a zároveň deň, kedy sa tak stalo, sa v predchádzajúcom konaní premietla do výroku právoplatného rozhodnutia, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť istinu 50 388,- eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej istiny od
16. apríla 2015 do zaplatenia.
17. Dovolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
18. júna 2017, sp. zn. 3Cdo/115/2016, v zmysle ktorého súdna prax i odborné publikácie sa zhodujú v názore, že právoplatným rozsudkom súdu ukladajúcim povinnosť sa pre adresátov účinkov záväznosti tohto rozhodnutia označených v ustanovení § 159 ods. 2 O. s. p. zakladá prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O. s. p.). Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané; jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím (porovnaj napr. Števček, Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár, Praha 2009, str. 425). Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (rei iudicatae) bráni opätovnému prejednaniu veci, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. O rovnakú vec ide vtedy, ak v neskoršom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom bolo už v inom konaní právoplatne rozhodnuté a týka sa rovnakého predmetu konania a rovnakých osôb. Záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia spôsobuje tzv. prekážku právoplatne rozhodnutej veci (impedimentum rei iudicatae), čo znamená, že o tej istej veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť. Ide o procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, teda nikdy nie dvakrát o tej istej veci. Naopak o prekážku právoplatne rozhodnutej veci nejde v prípade, ak súd určitú otázku v konaní posúdi prejudiciálne. Prejudiciálna otázka a jej posúdenie nesmie byť nikdy poňaté do výroku súdneho rozhodnutia. Výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť. Prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci (porovnaj aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/2/2014 z
19. októbra 2014). Inak povedané prejudiciálny účinok právoplatnosti skoršieho rozsudku v novom (ďalšom) občianskom súdnom konaní s neidentickým predmetom konania (inak by tu bola prekážka rei iudicatae) je pre súd záväzný, ak právoplatným rozsudkom už bolo o danej otázke rozhodnuté. Aby však takéto posúdenie bolo záväzné, otázka, ktorá je predbežnou otázkou v novom ďalšom konaní, musela byť v predchádzajúcom súdnom konaní právoplatne skončenom priamym predmetom sporu a musela byť posúdená vo výroku rozsudku. Právne posúdenie predbežnej otázky v odôvodnení rozhodnutia nemôže predurčovať hmotnoprávny stav pre rozhodnutie, ktoré ešte súdom nebolo vydané, pretože by tým dochádzalo k obmedzeniu subjektívneho hmotného práva žalobcu a jeho výkonu. Súd je teda viazaný iba výrokom rozsudku, nie jeho odôvodnením. Pre súd je záväzné posúdenie predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi totožnými účastníkmi, ak ide o otázku riešenú vo výroku rozhodnutia, t. j. otázku, ktorá bola predmetom konania, pričom riešenie ostatných otázok, s ktorými sa súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, nie je pre súd v inej veci záväzné (porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo/2804/2012 z
20. júna 2014 a sp. zn. 32Cdo/4004/2014 z
21. decembra 2013). Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama), je týmto vyriešením viazaný (

§ 159ods.

2 O. s. p. predstavuje totiž vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O. s. p. osobitnú procesnú úpravu). Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie uloženej povinnosti medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté (porovnaj aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/44/2010 z

1. januára 2012).
2. Aplikujúc tieto závery na posudzovaný prípad možno konštatovať, že súdy konajúce o nároku žalobkyne na zaplatenie zmluvnej pokuty boli viazané právoplatným rozhodnutím, ktorým bola deklarovaná povinnosť žalovaného zaplatiť istinu a ktorým bol súčasne deklarovaný deň omeškania so zaplatením istiny (
3. apríla 2015). V tomto konaní preto súdy neboli oprávnené opätovne vyhodnocovať námietky žalovaného, ktoré sa týkali samotnej existencie hlavnej pohľadávky (t. j. ceny diela), prípadne ktoré sa týkali okamihu porušenia povinnosti včasnej úhrady tejto pohľadávky. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že iné námietky ako neodbornosť servisu, neoprávnenosť vystavenia faktúry a právo žalovaného odmietnuť potvrdenie protokolu, ktorým sa súdy odmietli zaoberať, žalovaný v tomto konaní nevzniesol.
4. Dovolateľ súčasne argumentoval existenciu vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP aj námietkou, že odvolací súd založil skutkový stav na skutočnostiach označených ako preukázané v odôvodnení iného rozhodnutia o istine bez toho, aby vykonal akýkoľvek dôkazný prostriedok, z ktorého by mohli takéto skutkové závery vyplynúť. Uvedené možno posúdiť ako námietku nesprávneho hodnotenia dôkazov. V súvislosti s preskúmavaním hodnotenia dôkazov dovolací súd poznamenáva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je určené na prehodnotenie dokazovania (1Cdo/145/2020). V rámci tohto dôvodu prípustnosti dovolania je však najvyšší súd oprávnený preskúmavať logickú, funkčnú a teleologickú konzistentnosť hodnotenia dôkazov ako súčasť posudzovania práva na spravodlivý proces (III. ÚS 104/2022). Preskúmaním hodnotenia dôkazov vo vyššie uvedených intenciách dovolací súd konštatuje, že krajský súd nevyhodnotil dôkazy svojvoľne a mimo prípustného a logického rámca hodnotenia dôkazov tak, aby tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd vyhodnocoval dotknuté skutočnosti v kontexte prekážky právoplatne skončenej veci a prejudiciálnych účinkov. Kontrolou hodnotenia dôkazov odvolacím súdom aj s poukazom na vyššie uvedené závery týkajúce sa viazanosti právoplatným rozhodnutím nebolo zistené porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces.
5. Dovolateľ ďalej v rámci uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP namietal, že rozhodnutie je arbitrárne a svojvoľné vo vzťahu k posúdeniu námietky rozporu výkonu práv so zásadami poctivého obchodného styku. Podľa dovolateľa sa mal súd bez ohľadu na to, či žalobkyňa porušila alebo neporušila jej povinnosti zaoberať, či uplatňovanie týchto ďalších práv (práva na zmluvnú pokutu a úroku z omeškania zo zmluvnej pokuty), nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Mal prihliadnuť najmä na skutočnosť, že žalovaný splnil všetky ostatné povinnosti, hoci sa žalobkyňa vyhýbala plneniu svojich povinností, odmietol vysvetliť úkon, ktorého vykonanie žiadal potvrdiť v protokole o údržbe.
6. K tejto námietke dovolateľa poukazuje dovolací súd na body
7. až
8. napadnutého rozsudku krajského súdu. Z tejto časti odôvodnenia vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neexistencii rozporu so zásadami poctivého obchodného styku. Aj v súvislosti s touto námietkou žalovaného súd prvej inštancie poukázal na to, že skutkové tvrdenia vo vzťahu k vyúčtovanej faktúre, to znamená k cene plnenia, už boli predmetom riešenia pôvodného konania vedeného pod sp. zn. 63Cb/190/
9. Keďže cena plnenia bola už žalobkyni právoplatne priznaná, boli výhrady žalovaného o konaní žalobkyne v rozpore s poctivým obchodným stykom pri uplatňovaní zmluvnej pokuty a úroku z omeškania zo zmluvnej pokuty, ktoré žalovaný opätovne skutkovo odôvodnil porušením povinnosti zo strany žalobkyne pri vyúčtovaní ceny plnenia, irelevantné.
10. Odvolací súd zopakoval k námietke žalovaného o konaní žalobkyne v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, v zmysle ktorej hoci samotná žalobkyňa porušovala svoje povinnosti, uplatňoval jednaj nárok na istinu s úrokom z omeškania, ako aj na zmluvnú pokutu s úrokom z omeškania, že táto námietka je založená na jeho výhradách o neplnení povinnosti žalobkyne vo vzťahu k hlavnej zabezpečenej pohľadávke, ktorá bola žalobkyni priznaná právoplatným rozhodnutím súdu. Na základe uvedeného považoval záver súdu prvej inštancie o neexistencii rozporu so zásadami poctivého obchodného styku pri uplatnení zmluvnej pokuty, za správny.
11. Na záver tejto časti odôvodnenia dovolací súd uvádza, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov, resp. tohto, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok,
12. vydanie, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2022, 1550 s.). Ústavný súd Slovenskej republiky a Najvyšší súd Slovenskej republiky takisto už viackrát vo svojich skorších rozhodnutiach prezentovali názoru, že z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva pre stranu sporu právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (napr. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, 3Cdo/129/2018 a 3Cdo/162/2018).
13. Dovolací súd s poukazom na body
14. až
15. uzatvára, že vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f/ CSP dovolateľ neuviedol to, aký nesprávny procesný postup súdu, ktorý mu znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, teda v posudzovanom prípade nedošlo k vade zmätočnosti v zmysle citovaného ustanovenia.
16. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je právna otázka, ktorá ešte nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a b/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. 40.

§ 421ods.

1 písm. b/ CSP dopadá na situáciu, v ktorej určitá právna otázka ešte nebola dovolacím súdom vyriešená (preto ani nedošlo k vytvoreniu a ustáleniu jeho rozhodovacej praxe). Pojem "vyriešená otázka" treba vykladať ako "otázka vyriešená ustálene". Nemožno ho vykladať tak, že ide o otázku, ktorá vôbec nebola riešená v rozhodnutí najvyššieho súdu. Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze zo 6. októbra 2020, č. k. I. ÚS 115/2020 uviedol, že: „na posúdenie, či ide o otázku už vyriešenú ustálene, treba potom aplikovať výklad najvyššieho súdu o ustálenej praxi dovolacieho súdu. Podľa najvyššieho súdu „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“ (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017, 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017, 6Cdo/129/2017, 8Cdo/33/2017). Inak povedané, pokiaľ nejde o rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (relevantné sú aj staršie zbierky, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu z 24. januára 2018, sp. zn. 6Cdo/29/2017), tak možno za ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať ďalšie predpoklady, a to (

1. i)buď je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach, alebo (
2. ii)názor je vyjadrený aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený) nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho názoru vo viacerých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že pokiaľ najvyšší súd odkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by ísť o „viacero“ takýchto rozhodnutí. Ak aj najvyšší súd mieni pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu začleniť aj v príslušnej zbierke nepublikované rozhodnutia, musí byť rozhodovacia činnosť senátov najvyššieho súdu skutočne opakujúca sa. Len tak sa naplní záver, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú. K tomu, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú (a teda opakujúcu sa), by ďalej malo nasvedčovať to, že tieto nepublikované rozhodnutia sú verejne dostupné a ľahko dohľadateľné (najmä prostredníctvom internetu) aj pri bežnej lustrácii medzi rozhodnutiami najvyššieho súdu k danej právnej otázke, keďže ich je opakujúce sa množstvo. Ak by však takéto nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu neboli verejne dostupné a dohľadateľné (ako napr. najvyšším súdom uvádzané rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 126/97), nemožno ich považovať za ustálenú prax dovolacieho súdu. Ustálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd, prípadne sporové strany), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti). Ak nastane situácia, že najvyšší súd považuje určitý právny názor za ustálený, mohlo by to byť pre najvyšší súd impulzom na jeho publikáciu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Tým sa zároveň odstráni neistota týkajúca sa toho, či ide o právnu otázku v praxi dovolacieho súdu vyriešenú alebo nie (pozri aj I. ÚS 51/2020). 41. V prejednávanej veci žalovaný v rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP vymedzil právnu otázku v znení ako sa premlčuje právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, pri ktorej je dohodnutý spôsob určenia jej výšky ako určité percento z určitej sumy za každý deň omeškania. 42. Dovolací súd uvádza, že dovolateľom vymedzená právna otázka už bola najvyšším súdom vyriešená v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2021, sp. zn. 2Obdo/3/2021. Najvyšší súd v uvedenom uznesení vyslovil právny názor, podľa ktorého: „každým ďalším dňom po dobu, čo trvá omeškanie dlžníka s plnením záväzku, dlžník opätovne porušuje povinnosť plniť riadne a včas a z tohto dôvodu za každý ďalší deň omeškania vzniká veriteľovi právo na zmluvnú pokutu. Uvedené znamená, že pri zmluvnej pokute dojednanej fixnou sadzbou za jeden kalendárny deň omeškania začína plynúť premlčacia doba nielen prvým dňom omeškania, ale každým ďalším dňom omeškania, za ktorý vzniká veriteľovi právo na zmluvnú pokutu. 43. Právny názor prijatý v predmetnom rozsudku NS SR je aplikovateľný v prejednávanej veci a najvyšší súd sa s ním plne stotožňuje. Preto najvyšší súd nevzhliadol dôvod odkloniť sa od právneho názoru na obdobnú právnu otázku vyjadreného v uznesení sp. zn. 2Obdo/3/2021. Aj napriek tomu, že existuje uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Obdo/3/2021, dovolací súd konštatuje, že právna otázka nastolená dovolateľom dovolaní, nebola dovolacím súdom ustálene vyriešená (viď bod 40.). Vzhľadom k tomu, že predmetná právna otázka nebola doposiaľ vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ustálene, dovolací súd považuje za potrebné právne posúdenie vo vzťahu k položenej právnej otázke ustáliť. 44. Pre posúdenie otázky premlčania/nepremlčania práva na zaplatenie zmluvnej pokuty súd prvej inštancie v prvom rade správne aplikoval na daný právny vzťah úpravu premlčania podľa Obchodného zákonníka, pričom vychádzal z dohody zmluvných strán vyplývajúcej z čl. 9 bod 9 zmluvy uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, v ktorom si zmluvné strany dohodli aplikáciu Obchodného zákonníka na daný právny vzťah. Zároveň charakter obchodnoprávneho vzťahu je daný aj povahou subjektov zmluvných strán v zmysle § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka (v podrobnostiach bod 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku). S poukazom na uvedené najvyšší súd vyhodnotil námietku dovolateľa o potrebe aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka ako nedôvodnú. 45. Ďalej bolo potrebné pristúpiť k posúdeniu charakteru porušenia povinnosti a momentu vzniku práva na zaplatenie zmluvnej pokuty. V tomto smere je rozhodujúce dojednanie o spôsobe určenia výšky zmluvnej pokuty. Zmluvné strany v čl. 7 ods. 2 zmluvy dojednali, že zmluvná pokuta je určená percentuálnou sumou z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Inak povedané zmluvná pokuta bola zjednaná ako sadzba za určitú jednotku času, kedy je jej výška závislá na dĺžke omeškania. Odvolací súd v bode 53. odôvodnenia uviedol, že: „pri takto určenom spôsobe zmluvnej pokuty percentuálnou sadzbou za každý deň porušenia povinnosti dochádza k porušeniu povinnosti opakovane a tým aj právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vzniká opakovane každým dňom omeškania, teda opakovaným porušením povinností v určitom časovom intervale.

§ 393ods.

1 Obchodného zákonníka spája začiatok plynutia premlčacej doby s okamihom, keď bola povinnosť porušená. Z uvedeného potom vyplýva, že pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúci prvý a každý nasledujúci deň omeškania s plnením povinnosti, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou. Začiatok plynutia premlčacej lehoty podľa § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka je preto spájaný s okamihom porušenia povinnosti, na ktorú je zmluvná pokuta viazaná a nie s dobou splatnosti zmluvnej pokuty. K porušeniu povinnosti dochádza opakovane, až kým nedôjde k splneniu zabezpečenej povinnosti alebo k zániku iným spôsobom. Znamená to, že je potrebné rozlišovať začiatok plynutia premlčacej lehoty na zmluvnú pokutu, ktorým je prvý deň, ako aj každý ďalší deň omeškania pri zmluvnej pokute dohodnutej percentuálnou sadzbou za každý deň porušenia, od splatnosti zmluvnej pokuty, čo súd prvej inštancie správne v napadnutom rozhodnutí aj rozlíšil. Nie je možné preto spájať začiatok plynutia premlčacej lehoty pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti, t.j. pri zmluvnej pokute s jej splatnosťou. Toto rozlíšenie vzniku začatia plynutia premlčacej lehoty a jej splatnosti uviedol aj NS SR v rozhodnutí sp