← Slovensko

35 927,76 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/10/2022 Identifikačné číslo spisu: 6613210036 Dátum vydania rozhodnutia: 14.06.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Nemčeková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:6613210036.2 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej PhD. a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu Ján Debnár, s miestom podnikania Trebeľovce 84, IČO: 32 623 526, zastúpeného Viktória Hellenbart advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Ulica Martina Rázusa 23, Lučenec, IČO: 47 250 640, proti žalovanému MORAVOSEED CZ a.s., so sídlom Mušlov 1701/4, Mikulov, Česká republika, IČO: 246 85 381, zastúpenému BUŽEK & TEREM advokáti, s.r.o., so sídlom Mariánska 12, Bratislava, IČO: 36 867 276, vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp zn. 13Cb/55/2013, o zaplatenie 35.927,76 euro s príslušenstvom, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. novembra 2021, č. k. 41Cob/47/2020-1378, takto rozhodol: I. Dovolanie žalovaného v časti voči výroku II. napadnutého rozsudku o d m i e t a. II. Dovolanie žalovaného vo zvyšnej časti z a m i e t a. III. Žalobca m á voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 7. mája 2020 č. k. 13Cb/55/2013-1259 (druhým v poradí), v prvom výroku rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 35.927,76 euro s úrokom z omeškania 8,05 % ročne od 4. novembra 2013 do zaplatenia. Druhým výrokom žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 35.927,76 euro od 23. mája 2013 do 3. novembra 2013 a úroku z omeškania 0,45 % ročne zo sumy 35.927,76 euro od 4. novembra 2013 do zaplatenia zamietol. Posledným výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. 2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 35.927,76 euro s príslušenstvom titulom náhrady škody v súvislosti s vadným tovarom (osivom) dodaným žalobcovi. Kúpnu cenu tovaru, ktorú žalovaný vyúčtoval faktúrami č. 2600274 zo dňa 16. februára 2011 v sume 2.790 eur a č. 2600386 zo dňa 18. mája 2011 v sume 528 eur, žalobca riadne a včas zaplatil. Dodanie tovaru, bližšie špecifikovaného v ods. 1 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (ďalej aj „tovar“ alebo „osivo“), vyplývalo z dodacích listov č. EX-249 k faktúre č. 2600274 a č. EX-402 k faktúre č. 2600386. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ rozsudkom zo dňa 5. marca 2018, č. k. 13Cb/55/2013-1092 (prvým v poradí), pôvodne žalobu zamietol, tak na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením zo dňa 29. októbra 2019, č. k. 41Cob/148/2018-1198, tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že sa dostatočne nevysporiadal so závermi znalcov v ich posudkoch podaných vo veci, čo malo za následok nepreskúmateľnosť prvoinštančného rozhodnutia. 4. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení (v poradí druhého) rozsudku uviedol, že žalobca ako podnikateľ v poľnohospodárskej prvovýrobe a obchodnej činnosti použil osivo (semená kapusty partia 0-0051-90096-2) na určený účel a s náležitou odbornou starostlivosťou, pričom po vysadení sa v období tvorby hlávok kapusty v júli 2011 na uvedenom type kapusty objavili príznaky napadnutia bakteriózou, o čom žalobca žalovaného bezodkladne informoval. Dňa 26. augusta 2011 došlo k fyzickej kontrole porastov za účasti povereného zamestnanca žalovaného, ktorý vyhotovil fotodokumentáciu a odobral niekoľko vzoriek rastlín na vykonanie rozboru na prítomnosť bakteriózy. Následne žalovaný dňa 30. septembra 2011, listom označeným ako „reklamace porostu Avak F1“, žalobcovi oznámil, že výsledky skúšky potvrdili prítomnosť bakteriózy v žalobcom reklamovanej partii 0-0051-90096-2 kapusty, s tým, že o ďalšom postupe bude žalobcu informovať. Žalobca požiadal Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky v Bratislave (ďalej aj „ÚKSUP“) o vyhotovenie laboratórneho rozboru na prítomnosť škodlivých činiteľov, ktorý na základe vzoriek odobratých v dňoch 26. - 27. júla 2011 a vykonaného rozboru v dňoch 1. až 31. augusta 2011 potvrdil pozitivitu na baktériovú čiernu žilkovitosť (ďalej tiež „bakterióza“). Žalovaný listom označeným ako „Stanovisko k reklamaci zelí Avak F1“ zo dňa 13. októbra 2011 oznámil žalobcovi, že napriek výsledkom oboch rozborov neuznal žalobcovo uplatnenie nárokov zo zodpovednosti za vady, škodu a jej náhradu neuznal z dôvodu, že podľa neho k silnému rozvoju choroby došlo vplyvom nepriaznivých klimatických podmienok. Zároveň žalovaný navrhol žalobcovi mimosúdne vyrovnanie formou odberu iného tovaru v hodnote 2.500 eur bez DPH, čo žalobca vzhľadom na výšku jemu spôsobenej škody neakceptoval. 5. Z hľadiska právneho posúdenia veci súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1212/2012 právomoc na rozhodnutie sporu majú súdy Slovenskej republiky, pričom súdom miestne a vecne príslušným na prejednanie a rozhodnutie sporu je Okresný súd Lučenec [čl. 4 bod. 1, čl. 5 bod 1 a čl. 7 bod 1 písm.

  1. a)a
  2. b)Nariadenia]. Taktiež uviedol, že na rozhodovanie má byť, podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), použité právo krajiny obvyklého pobytu predajcu - Česká republika (kapitola II čl. 3 a 4 Nariadenia). Preto na právne posúdenie veci aplikoval zákon č. 513/1991 Sb. [český] Obchodní zákonník (ďalej aj „ObZ“), a to ust. § 409 ods. 1, 2, § 420 ods. 1, 2, § 422 ods. 1, § 425 ods. 1, § 428 ods. 1, 2, § 436 ods. 1-4, § 373, § 374, § 437 ods. 1 a 2, § 440 a § 369 ods. 1 a 2 ObZ v znení ku dňu 1. februára 2011 a 18. mája 2011 a tiež ust. § 1 nariadenia vlády ČR č. 142/1994 Sb. v znení účinnom k 2. novembru 2013, kterým se stanoví výše úroků z prodlení a poplatku z prodlení podle Občanského zákoníku, a kterým se stanoví minimální výše nákladů spojených s uplatňováním pohledávky. 6. Ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil právo (správne nárok, pozn. dovolacieho súdu) titulom náhrady škody vzniknutej v dôsledku tvrdených vád dodaného tovaru, ktorej výšku spočívajúcu v ušlom zisku špecifikoval predloženým znaleckým posudkom. Žalobca v rámci notifikácie vád právo z vád tovaru neuplatnil dôsledne, keď neuskutočnil voľbu medzi jednotlivými nárokmi z vád podľa § 436 ods. 1 a 2 ObZ. K notifikácii vád u žalovaného ako predávajúceho došlo bez zbytočného odkladu po tom, čo žalobca pri vynaložení odbornej starostlivosti podľa § 428 ods. 1 písm.
  3. c)ObZ vady zistil z vykonaných testov na prítomnosť baktérie. Podľa súdu v prípade, ak by prítomnosť baktérie (v osive) bola považovaná za vadu tovaru, jednalo by sa o podstatné porušenie zmluvy a kupujúcemu by vznikli nároky v zmysle § 436 ods. 1 ObZ, žalobca sa však v tomto prípade mohol domáhať jedine nárokov ako pri nepodstatnom porušení zmluvy podľa ust. § 437 ods. 1 ObZ, nakoľko nevykonal voľbu medzi nárokmi z vád tovaru. 7. Podľa súdu prvej inštancie si žalobca uplatnil právo titulom ušlého zisku a nákladov spojených s uplatnením tohto práva, čo vyhodnotil ako legitímne si uplatnenie práva na náhradu škody. Uzavrel, že uplatnená náhrada škody podľa § 373 a nasl. ObZ vyplýva z porušenia zmluvných povinností žalovaným ako predávajúcim tým, že tovar mal vady spočívajúce vo výskyte baktérie a takto kontaminovaným osivom následne bola spôsobená škoda na poraste žalobcu, teda v príčinnej súvislosti s vadným plnením (osiva) žalovaného bola spôsobená škoda vo forme ušlého zisku, ktorý by bol žalobca dosiahol v produkcii (kapusty), keby plnenie nebolo vadné. 8. Pre vyriešenie zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi baktériou, ktorá bola prítomná v ním dodaných semenách kapusty, súd prvej inštancie považoval za podstatnú otázku, či sa žalovaný dopustil protiprávneho konania, ak áno, o aké protiprávne konanie sa jednalo, ak ním dodaný tovar (semená kapusty) bol kontaminovaný baktériou, a či takéto kontaminovanie je možné považovať za protiprávne, a či dodaný tovar trpí vadami. Pre existenciu protiprávnosti bolo podľa súdu prvej inštancie podstatné, či dodané osivo bolo kontaminované, čomu podľa súdu prvej inštancie nasvedčoval rad vzájomne sa doplňujúcich a nevylučujúcich dôkazov (znalecké posudky, výsledky laboratórnych skúšok), z ktorých je možné vyvodiť, že infekcia porastu sa šírila z dodaného osiva. Pri konštatovaní zamorenia osiva, napriek tomu, že zákon nevyžaduje určité vlastnosti a nie je povinnosť kontroly osiva na existenciu danej baktérie, bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné posúdiť, či takto dodané osivo bolo skutočne možné považovať za osivo v zmysle zákona ako bezvadné. 9. Súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenie svedka doc. Ing. H., PhD. (znalca v odbore poľnohospodárstvo), že „každé osivo vždy nesie určité riziko kontaminácie, ale nie je možné toto riziko z hľadiska zodpovednosti za škodu prenášať na kupujúceho, ktorého očakávania pri kúpe sú zakúpiť vec bez vád hodiacu sa na ním zamýšľaný účel“. Ďalej súd uviedol, že pokiaľ žalobca dodal tovar, z ktorého pri štandardných podmienkach nebolo možné dopestovať zdravý porast u žalobcu, pričom aj znalci v konaní konštatovali, že príčinou zamorenia porastu v takom rozsahu u žalobcu bola kontaminácia osiva, tak takto dodané osivo nespĺňalo zákonné požiadavky podľa Obchodného zákonníka ani Viedenského dohovoru o medzinárodnej kúpe tovaru o dodaní tovaru hodiaceho sa na účel, pre ktorý sa obvykle používa. Ak teda žalobcovi bolo dodané kontaminované osivo a v štandardných podmienkach, za ktorých ho pestoval v príslušnom roku 2010 príčinou zamorenia porastu a jeho znehodnotenia bolo kontaminované osivo, tak potom takéto sa nehodilo na účel, pre ktorý bolo žalobcovi dodané a je ho potrebné považovať za vadné. 10. Podľa súdu prvej inštancie to, že právne predpisy nepožadujú striktne testovanie osiva na každé možné ochorenie, vrátane baktérie, ktorou bolo napadnuté osivo dodané žalobcovi, samo o sebe neznamená, že takéto osivo môže byť ľubovoľne kontaminované ochoreniami, ktoré zákon nepožaduje (testovať). Dodanie osiva kontaminovaného danou baktériou prísne normatívne vzaté podľa súdu žiadny právny predpis nezakazuje, avšak v širšom slova zmysle takto kontaminované osivo za predpokladu, že sa choroba jeho použitím rozvinie, nemožno považovať za osivo bezvadné. Ak aj výrobcovi osiva zákon neurčuje povinnosť jeho skúšok na prítomnosť danej baktérie ani eventuálne neurčuje požiadavku na toto osivo bez prítomnosti tejto baktérie, tak to neznamená, že by žalobca mal takéto osivo predávať. Tu súd poukázal aj na vyjadrenie znalca doc. Ing. H. PhD., že „je fakticky nemožné vyrobiť osivo nezamorené, avšak s tým, že v prípade, ak takéto zamorenie spôsobí ďalej vo vzťahu k subjektu, ktorému osivo bolo dodané následky spočívajúce v zamorení porastu, zničení, nemožnosti dosiahnuť výnosy, tak potom takéto osivo nepochybne je osivom z tohto pohľadu vadným“. Súd prvej inštancie uzavrel, že tovar žalovaným dodaný žalobcovi bol vadný, pričom zodpovednosť za vady je zodpovednosťou objektívnou a v prípade, že dodaním vadného tovaru je spôsobená škoda, potom za takúto škodu žalovaný zodpovedá. 11. K druhému predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu - k existencii škody, súd prvej inštancie uviedol, že podľa jeho názoru je táto zodpovednosť nesporná, pretože porasty kapusty boli zničené, žalobca úrodu nemohol dosiahnuť, čo žalovaný ani nenamietal, výška škody bola žalobcom preukázaná s poukazom na znalecký posudok súdneho znalca doc. Ing. H. PhD., ktorý v tejto časti žalovaný nenamietal. Konkrétne náhrada škody na ušlom zisku bola vyčíslená týmto posudkom vo výške 3.860,33 euro/ha pričom žalobca deklaroval pestovanie na rozlohe 9,19 ha (35.476,43 euro). Žalobcovi ďalej vznikla škoda vo výške nákladov spojených s uplatnením náhrady škody, a to v súvislosti s obstaraním znaleckého posudku doc. Ing. H. PhD., vo výške 317,46 euro, ako aj úhradou za vykonanie skúšok a obstaranie protokolov o týchto skúškach vo výške 91,07 euro (2.304,- CZK v kurze k 19.1.2012) a 42,80 euro. Výška škody nebola zo strany žalovaného namietaná, ani neboli predložené dôkazy, ktoré by túto výšku z hľadiska jej určenia s poukazom na znalecký posudok doc. Ing. H. PhD., a príslušné doklady o zaplatení nákladov spojených s testovaním, namietali (spochybnili). 12. K príčinnej súvislosti, ako tretiemu predpokladu pre priznanie náhrady škody, medzi protiprávnosťou, v danom prípade dodaním vadného tovaru a vzniknutou škodou - znehodnotením porastu s následnou nemožnosťou jeho predaja na trhu a dosiahnutím zisku, súd prvej inštancie poukázal na znalecké posudky, ktoré za primárnu príčinu kontaminácie a znehodnotenia porastu považovali dodané osivo. Pokiaľ z tohto osiva žalobca vypestoval rastliny napadnuté baktériou, a takéto nebolo možné ďalej na trhu predať a dosiahnuť zamýšľaný zisk, potom jednoznačnou príčinou vzniku škody bolo podľa súdu dodanie vadného tovaru v rozpore s kúpnou zmluvou. 13. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný je v omeškaní s úhradou náhrady škody. Povinnosť zaplatiť náhradu škody vzniká doručením výzvy na jej zaplatenie, čo žalobca nepreukázal, preto súd za rozhodný považoval dátum doručenia žaloby žalobcovi (pozn. správne malo byť žalovanému) 1. novembra 2013, omeškanie u žalovaného tak nastalo dňom 2. novembra 2013 (sobota), s posunom na nasledujúci pracovný deň 4. novembra 2013. Výška úroku z omeškania za vychádzania z ust. § 1 nariadenia vlády ČR č. 142/1994 Sb. ku dňu 4. novembra 2013 predstavovala 8,05 % ročne. V prevyšujúcej časti, vo vzťahu k uplatnenému úroku z omeškania do 3. novembra 2013, ako aj k výške tohto úroku, súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). 14. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súdu“) rozsudkom zo dňa 24. novembra 2021 č. k. 41Cob/47/2020-1378 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. potvrdil. Odvolanie žalovaného voči výroku II. odmietol a posledným výrokom žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 15. Podľa odvolacieho súdu žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu, pričom II. výrok napadnutého rozsudku nebol v neprospech žalovaného (§ 359, § 379 CSP), a preto odvolanie v tejto časti podľa ust. § 386 písm.
  4. b)CSP odmietol. 16. Odvolací súd k žalovaným namietanému postupu voči priebehu konania pred súdom prvej inštancie uviedol, že v konaní nedošlo k takej vade konania, ktorá by zakladala nesprávne rozhodnutie vo veci. Taktiež konštatoval, že nedošlo ani k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by žalovanému bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. 17. Odvolací súd aj s poukazom na svoje predchádzajúce kasačné rozhodnutie uviedol, že žalovaný mal vedomosť, aké závery znalci v znaleckých posudkoch prijali, a teda jeho námietky nemôžu opodstatnene viesť k záveru o prekvapivosti či nepredvídateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie (v I. a III. výroku) v tom, že súd žalobe napokon vyhovel. Odvolací súd síce ponechal vyhodnotenie znaleckých posudkov a ich záverov na súd prvej inštancie, tento sa však v novom rozhodnutí podrobne vysporiadal s dôvodmi, ktoré ho viedli k žalobe vyhovejúcemu rozhodnutiu a odvolací súd sa s týmito dôvodmi v celom rozsahu stotožnil. 18. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď (v novom konaní nasledujúcom po prvom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu) v zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré sú nesporé, ktoré dôkazy vykoná, a ktoré nie, odvolací súd uviedol, že táto povinnosť súdu je iba na prvom pojednávaní. V ďalšom konaní súdu prvej inštancie takáto povinnosť nevznikla, a preto jeho postup nemožno považovať za arbitrárny a ani nepredvídateľný. Pokiaľ odvolací súd zrušil v poradí prvý, žalobu zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie, mal žalovaný možnosť využiť ďalšie prostriedky procesnej obrany, čo neurobil. Odvolací súd s ohľadom na rozsiahlo vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie pred vyhlásením prvého rozsudku, považoval za správne, keď tento v súlade s princípom hospodárnosti konania a princípmi CSP ďalšie dôkazy nevykonával, nakoľko strany sporu po zrušení prvého rozsudku nenavrhli vykonanie ďalších dôkazov. 19. K námietke, že žalobcom uplatnenú výšku ušlého zisku žalovaný neuznal a rozporoval ju tým, že popieral samotný základ uplatneného nároku, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatoval, že žalovaný vôbec v konaní nenamietal samotnú výšku škody. Preto pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru o oprávnenosti nároku ako takého, považuje sa žalobcom uplatnená výška škody za nesporú a žalovaným nespochybnenú. Bolo povinnosťou žalovaného aj v prípade, že namietal samotný základ uplatnenej žaloby, aby podľa zásad CSP namietal nielen žalobcom uplatnenú výšku ušlého zisku, ale aj navrhol dôkaz, resp. preukázal, že žalobcom uplatnená výška škody je, v prípade oprávnenosti základu uplatneného nároku, nesprávna. Postup žalovaného, ktorý nevyužil svoje oprávnenie tvrdiť a preukázať ním tvrdené skutočnosti, má za následok jeho neúspech v spore. Pritom žalovaný mal dostatočný priestor na to, aby počas súdneho konania navrhol všetky dôkazy a takéto tvrdenia vierohodne preukázal. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie ohľadom preukázania ušlého zisku uplatneného žalobcom v konaní v súvislosti so závermi znaleckých posudkov, tu aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) z 28. apríla 2010, sp. zn. 4Cdo/319/2008. Konštatoval, že žalobca ohľadom ušlého zisku preukázal, že ako poškodený mohol dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku dodania vadného osiva zo strany žalovaného. 20. K námietkam voči záverom znaleckých posudkov, v ktorých znalci jednoznačne uviedli a následne potvrdili vo svojich svedeckých výpovediach, že príčinou škody na poraste kapusty bolo vadné osivo dodané žalovaným, pričom podľa žalovaného „slepo dôverovať“ záverom znalcov by znamenalo popretie zásady voľného hodnotenia dôkazu, odvolací súd uviedol, že v spore bola zásadnou otázka, či osivo dodané žalovaným bolo vadné a či toho následkom žalovaný zodpovedá za ušlý zisk žalobcu. V konaní bolo podstatné posúdiť skutočnosti, o ktorých súd nemal dostatočné odborné znalosti, a preto bolo nutné vychádzať zo záverov znaleckých posudkov, ktoré boli vypracované dva - jeden predložený žalobcom a jeden žalovaným. Znalci ustálili, že škodu na kapuste spôsobilo vadné osivo a uviedli, že ďalšie faktory (podmáčanie, zlý agrotechnický postup a pod.) nemohli spôsobiť škodu v takom rozsahu. Preto odvolací súd považoval za preukázané znaleckými posudkami, ktoré boli vo svojich záveroch zhodné, že osivo dodané žalovaným bolo vadné. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodením rozhodnutia súdu prvej inštancie ohľadom splnenia všetkých zákonných podmienok pre priznanie ušlého zisku žalobcovi. 21. K námietke, že vzorky rastlín pre účely znaleckých posudkov sa odoberali z iného pozemku, ako bola reklamovaná kapusta pestovaná, odvolací súd uviedol, že išlo o novotu v odvolacom konaní, ktorú žalovaný pred súdom prvej inštancie nevzniesol, pričom nešlo o prípad uvedený v § 366 CSP, a teda na túto odvolaciu námietku neprihliadal. 22. K ďalšej námietke, že súd neaplikoval Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 58/2007 Z. z., ktorým sa ustanovujú požiadavky na uvádzanie osiva zelenín na trh, čím vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd za podstatné považoval to, že súd prvej inštancie pri právnom posúdení správne použil príslušné ustanovenia (českého) ObZ. Súd prvej inštancie rozhodol podľa správnych právnych noriem a pokiaľ neprihliadol na žalovaným uvedené nariadenie vlády SR, tak toto nemalo relevantný vplyv na právne posúdenie veci. Predmetným nariadením žalovaný prvýkrát argumentoval až v podanom odvolaní. Nariadenie upravuje požiadavky na uvádzanie osiva zelenín na trh (v SR), pričom v Prílohe č. 2 (na ktorú poukazoval aj žalovaný) sa uvádza, aké vlastnosti dovezené osivo musí vykazovať. Podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že prítomnosť chorôb a škodlivých organizmov, ktoré znižujú úžitkovosť osiva, musí byť na čo najnižšej úrovni, teda súd prvej inštancie nekonal v rozpore s týmto nariadením, keďže znalci ustálili, že škodlivé organizmy museli byť vo vyššej úrovni, keď došlo k takému poškodeniu kapusty; zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. 23. K námietke žalovaného, že testovanie osiva od žalobcu v ÚKSUP nespĺňalo podmienky Medzinárodnej akcie testovania semien tzv. ISTA metodikou, odvolací súd uviedol, že ÚKSUP je orgánom spôsobilým pre vykonávanie testovania semien a súd nie je oprávnený spochybňovať ním vystavený doplnok č. 1 k skúšobnému protokolu č. 651/11/FYTO SMBL zo dňa 18. mája 2020. Pokiaľ žalovaný nesúhlasil s výsledkami uvedenými v tomto doplnku, mohol si sám dať urobiť obdobné testovanie osiva, ktoré určite mal k dispozícii, keďže žalobca získal testované semeno „hobby balenie“ práve od žalovaného. Z tohto dôvodu aj túto námietku považoval odvolací súd za nedôvodnú. 24. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že nebolo testované osivo, ktoré bolo žalobcom vysiate, a že osivo poskytnuté na testovanie nie je identické, resp. totožné s tým, ktoré bolo vysiate. Súd poukázal na to, že „hobby balenia“ sú vzorkami, ktoré žalovaný poskytuje kupujúcim ako vzorku osiva, ktoré následne v tej istej kvalite kupujúcemu dodá. A pokiaľ žalobca semeno zakúpené od žalovaného vysial, nemohol ho už odovzdať na prípadné testovanie, a preto postup žalobcu predložením na testovanie vzorky od žalovaného z tej istej šarže, je správnym postupom, a záver z testovania bol podľa odvolacieho súdu relevantný. Odvolací súd zároveň nesúhlasil ani s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nepoložil ustanoveným znalcom relevantné otázky pre zistenie podstatných skutočností pre rozhodnutie sporu. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že žalovaný mal zo strany súdu umožnené klásť sám otázky znalcom, mal možnosť im položiť otázky aj pri ich osobnom výsluchu na pojednávaní, a pokiaľ tak neurobil a tieto námietky uvádza až v podanom odvolaní, ide o skutočnosti, ktoré mal žalovaný namietať už v konaní pred súdom prvej inštancie. 25. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a vecne správne rozhodol. 26. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodil z ust. § 420 písm.
  5. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
  6. b)CSP. Navrhol, aby najvyšší súd (ďalej tiež „dovolací súd“) napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, nové rozhodnutie a priznal žalovanému trovy pôvodného konania ako aj dovolacieho konania. 27. Dovolateľ z hľadiska dôvodov dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm.
  7. b)CSP považoval rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie za nesprávne, keďže tieto vec nesprávne právne posúdili dospejúc k záveru, že osivo dodané žalovaným bolo vadné. Súdy neaplikovali relevantnú právnu normu, ktorá určuje akosť osiva prípustnú na užívanie. Dovolateľ ako otázky, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, uviedol otázky [ďalej tiež otázky
  8. a)až c)]: -
  9. a)či dodanie osiva kapusty žalobcovi s baktériou Xynthomonas campestris je porušením zmluvnej alebo zákonnej povinnosti žalovaného, ak si žalobca ako kupujúci žiadne vlastnosti tohto osiva v kúpnej zmluve nevymienil, -
  10. b)či bolo povinnosťou súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu pre právne posúdenie tejto veci použiť ustanovenia osobitného právneho predpisu, ktorý určuje akosť osiva prípustnú na užívanie (Nariadenia vlády SR č. 58/2007 Z. z., ktorým sa ustanovujú požiadavky na uvádzanie osiva zelenín na trh v SR v znení z februára a mája roku 2011), -
  11. c)či je možné ustáliť porušenie povinnosti dovolateľa dodať osivo v kvalite vhodnej k užívaniu bez toho, aby bolo preukázané skutočné množstvo patogénu v osive, ktoré bolo žalobcovi dodané (a vychádzať teda iba z „pravdepodobnosti“ jeho výskytu „na vyššej úrovni“). 28. Uviedol, že konštatovanie odvolacieho súdu v bode 111. jeho rozhodnutia, ohľadom zamorenia osiva a jeho závažnosti, je podľa dovolateľa špekuláciou odvolacieho súdu, ktorú súd prvej inštancie nedokazoval ani nekonštatoval, a na ktorej nemožno založiť zodpovednosť dovolateľa. Za správne právne posúdenie veci dovolateľ považuje to, že neporušil žiadnu povinnosť zo záväzkového vzťahu so žalobcom, pretože prítomnosť patogénu baktérie v osive sama o sebe nie je vadou osiva v zmysle osobitných predpisov ustanovujúcich požiadavky na kvalitu osív. Žalobca si „bezpatogénovosť“ osiva v kúpenej zmluve nevymienil a množstvo patogénu v dodanom osive nebolo žalobcom preukázané, teda nemožno ustáliť, v akej úrovni (či v najnižšej alebo vyššej ako najnižšej) sa tento patogén v osive nachádzal. 29. Podľa dovolateľa žalovaný (pozn. dovolacieho súdu správne malo byť žalobca) neuniesol dôkazné bremeno preukázania, že žalovaný (dovolateľ) porušil povinnosť zo záväzkového vzťahu. Žalobca si v zmluve so žalovaným neupravil práva či nároky prísnejšie, nevymienil si akékoľvek špecifické povinnosti zo strany žalovaného na zloženie, vlastnosti alebo povahu osiva. Preto, keďže podľa dovolateľa neexistuje porušenie povinnosti dovolateľa, nemožno hovoriť ani o ďalších predpokladoch zodpovednosti za škodu. Porušenie povinnosti žalovaného musí byť podľa neho preukázané a nemožno ho založiť na špekulácii alebo pravdepodobnosti tvrdiac, že závery znalcov, tvrdenia žalobcu, či konštatovania súdu sú v rovine neprípustných špekulácií a sú založené na hypotetických predpokladoch a neoveriteľných domnienkach. 30. V ďalšom dovolateľ poukazoval na existenciu vady podľa ust. § 420 písm.
  12. f)CSP, pričom porušenie práva na spravodlivý proces videl v tom, že konania súdov nižšej inštancie nevykazujú takú kvalitu súdneho konania a rozhodnutia, ktorú ma na mysli Ústava Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“) a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tiež „Dohovor“) v čl. 6 ods. 1 pod pojmom „právo na spravodlivý proces“ (nedostatočne odôvodnené rozhodnutia, arbitrárnosť). Poukazoval na to, že súd nemal ustálené právne predpisy, ktorých použitie je pre vec zásadné, neoveril si, či požiadavky na osivo sú alebo nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi stanovené. 31. Nesprávna činnosť súdu bola podľa dovolateľa vyvolaná postupom žalobcu, ktorý predložil súkromný znalecký posudok doc. Ing. H., PhD., vypracovaný na žiadosť a zadanie žalobcu pred začatím konania, pričom tento mal byť postavený na domnienkach a tendenčne položených otázkach. Znalec mal vychádzať z jednostranných, neúplných a zaujatých informácií získaných od žalobcu, pričom nikdy nemal k dispozícii skutočne vysádzané osivo. Dovolateľ mal za to, že na strane žalobcu už pri podaní žaloby existoval stav dôkaznej núdze. Konanie o spore bolo od začiatku vedené zmätočne, súd nedokazoval relevantné skutočnosti, nepoložil znalcom správne otázky, ktoré ich mali doviesť k záveru a predpokladu zodpovednosti dovolateľa za škodu, pričom súd sa nikdy nedopytoval otázky, ktoré by mohli byť skutkovým predpokladom pre ustálenie porušenia právnej povinnosti na strane dovolateľa. 32. Dovolateľ ďalej tvrdil, že postup súdu, kedy tento neaplikuje právny predpis a následne vedie spor zmätočne, nevykazuje potrebnú kvalitu súdneho konania a rozhodnutia. Podľa dovolateľa ide o závažné pochybenie súdu, ktorým dochádza k zrejmej nespravodlivosti, pretože ak by súd na danú vec právny predpis (Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 58/2007 Z. z.) použil, celkom inak by viedol dokazovanie a dospel by k opačnému záveru, a to, že žalovaný za škodu nezodpovedá. Namietal, že nebolo úlohou znalcov, ale súdu určiť, či osivo dodané v určitej kvalite bolo vadné alebo nie, a ak súd bez toho, aby sám vykonal právne posúdenie veci, prijal tvrdenia znalca o „vadnosti“ osiva, nepostupoval správne a došlo tak k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko záver o vadnosti osiva neurobil súd, ale znalec. 33. Porušenie práva na spravodlivý proces videl dovolateľ aj v skutočnosti, že odvolací súd neaplikoval ust. § 382 CSP vo vzťahu k použitiu Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 58/2007 Z. z. tvrdil, že nakoľko odvolací súd vedel o tom, že predmetný právny predpis nebol až do odvolania použitý, mal vyzvať sporové strany, aby sa vyjadrili k použitiu ustanovení daného nariadenia. Keďže toto odvolací súd nevykonal, tak nesprávnym procesným postupom znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 34. V ďalšom dovolateľ namietal aj spôsob, akým došlo k vydaniu rozhodnutia súdu prvej inštancie (druhého v poradí), ktoré malo obsahovať (oproti prvému v poradí) úplne odlišné právne posúdenie veci, považujúc ho tým pádom za prekvapivé, a také, ktoré vykazuje podľa dovolateľa znaky neprijateľnej svojvôle. Nakoľko podľa dovolateľa odvolací súd toto pochybenie neodstránil, tak jeho konanie zakladá dôvodnosť dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
  13. b)CSP v spojení s ust. § 420 písm.
  14. f)CSP a § 431 ods. 1 CSP. 35. Pochybenie konajúcich súdov, a teda nesprávne právne posúdenie podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
  15. b)CSP v spojení s vadou zmätočnosti podľa ust. § 420 písm.
  16. f)CSP videl dovolateľ v dvoch rovinách, ku ktorým za doposiaľ dovolacím súdom nevyriešené právne otázky [ďalej tiež otázka
  17. d)a otázka e)] považuje:
  18. d)či je zákonný taký postup súdu prvej inštancie, (
  19. ak)po tom ako mu bolo odvolacím súdom zrušené rozhodnutie a vec vrátená na ďalšie konanie, zmenil výrok pôvodného rozsudku a uviedol úplne odlišné právne posúdenie veci bez toho, aby dal účastníkom možnosť k novému právnemu posúdeniu veci sa vyjadriť, prípadne aplikovať ust. § 181 ods. 2 CSP. Je správny názor odvolacieho súdu, že súd je povinný aplikovať ust. § 181 ods. 2 CSP iba výlučne na prvom pojednávaní?
  20. e)či je dovolateľ povinný osobitne popierať aj výšku škody (ušlého zisku), ak jednoznačne poprel právny základ nároku ako takého a nárok žalobcu poprel „v celom rozsahu“. 36. Dovolateľ k otázke
  21. d)uviedol, že súd prvej inštancie pôvodne žalobu zamietol, keď ustálil, že právny základ nároku neexistuje, nakoľko žalovaný právnu povinnosť neporušil. Odvolací súd vo svojom kasačnom rozhodnutí neuviedol žiadne právne posúdenie v merite veci, nevyjadril sa podľa dovolateľa k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu a vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie z procesných dôvodov. Následne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí zmenil svoj právny názor, pričom vo veci nedošlo k zmene skutkového základu sporu. Dovolateľ takýto postup súdu prvej inštancie považuje za arbitrárny a nepredvídateľný, odopierajúci žalovanému právo na spravodlivý proces. Podľa dovolateľa mal súd prvej inštancie uviesť svoje „nové“ právne posúdenie veci a dať sporovým stranám možnosť relevantne sa vyjadriť - uplatniť postup podľa ust. § 181 ods. 2 CSP, keďže len takýto postup by zodpovedal právu na spravodlivý proces. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie novým rozhodnutím rozhodol s celkom opačným záverom ako v pôvodnom rozhodnutí, považuje dovolateľ toto za prekvapivé, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 37. K otázke
  22. e)o povinnosti namietať výšku škody dovolateľ uviedol, že od začiatku popieral samotný nárok žalobcu na náhradu škody, čím teda nemohol súhlasiť ani s tvrdeným následkom - výškou škody. Nakoľko odvolací súd označil „nekonanie“ dovolateľa v tom, že nenamietal uplatnenú výšku ušlého zisku, za také, ktoré je v rozpore so zásadami CSP, ide podľa neho o procesnú právnu otázku. Tvrdí, že právne posúdenie odvolacím súdom, podľa ktorého mal dovolateľ v konaní namietať aj výšku škody bez ohľadu na to, že namietal škodu, a teda právny základ nároku ako taký, a zároveň predkladať dôkazy o nesprávnosti výpočtu škody, je nesprávne, nelogické, vykazujúce znaky prílišného formalizmu a tiež v rozpore s princípom hospodárnosti konania. Z tvrdenia odvolacieho súdu nie je podľa dovolateľa jasné, ktorú zásadu, resp. zásady CSP mal súd presne na mysli, a preto jeho myšlienková úvaha je ťažko preskúmateľná. 38. V ďalšom dovolateľ poukázal na to, že vo svojich podaniach namietal nepredvídateľnosť škody z hľadiska jeho zodpovednosti za škodu, čo už samotné je nesúhlasom s rozsahom náhrady škody požadovanej žalobcom. Výška škody bola vyčíslená v posudku doc. Ing. H., PhD., v roku 2013, ktorý predložil žalobca ako podklad pre podanie žaloby. Podľa dovolateľa teda nešlo o znalecký posudok podľa vtedy platného a účinného ust. § 127 ods. 1 OSP, ale len o listinný dôkaz. Uvedený znalec nebol oprávnený posúdiť skutočnosti týkajúce sa ušlého zisku, nakoľko nie je zapísaný v zozname znalcov pre relevantné odvetvie a ani nebol ustanovený podľa ust. § 15 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. Podľa dovolateľa žiaden znalec ustanovený súdom, ktorý aj poskytol znalecký posudok, nebol inštruovaný súdom prvej inštancie na určenie výšky škody, resp. nevyjadroval sa na základe uznesenia súdu k hodnote primeranej ceny úrody kapusty v roku 2011 v lokalite Lučenec, či výške škody ako takej. Dovolateľ preto záver odvolacieho súdu v bode 107., v ktorom sa stotožnil so súdom prvej inštancie ohľadne preukázania ušlého zisku žalobcu ako preukázaného znaleckými posudkami, označil za nie pravdivý. Výšku škody nestanovil súdom vymenovaný znalec, ani sa v konaní nevyjadril k hodnote priemernej ceny úrody kapusty v roku 2011. Preto nebolo možné od dovolateľa spravodlivo očakávať, aby sa k nejakej výške škody vyjadril, nakoľko taká nebola žiadnym znaleckým dokazovaním pred súdom vyčíslená. 39. Dovolateľ v ďalšej časti dovolania namietal, že rozsudok odvolacieho súdu je prekvapivým rozhodnutím a spôsob jeho odôvodnenia vykazuje znaky nespravodlivosti, svojvôle a arbitrárnosti v takej intenzite, že predstavuje porušenie práva dovolateľa na spravodlivý proces [§ 420 písm.
  23. f)CSP]. Podľa neho odvolací súd v napadnutom rozhodnutí dopĺňa a uvádza nové skutkové závery, ktoré z dokazovania nevyplynuli bez toho, aby postupoval podľa § 383 CSP, preto je rozhodnutie odvolacieho súdu prekvapivé. 40. K tvrdeným skutočnostiam, označeným odvolacím súdom ako „novoty“, ohľadom odoberania vzoriek rastlín z iného pozemku, ako bola reklamovaná kapusta, poukázal dovolateľ na to, že tieto skutočnosti boli už skôr uvádzané v jeho vyjadrení zo dňa 24. januára 2017 k znaleckému posudku Ing. H., ako aj v záverečnej reči zo dňa 1. februára 2018 na súde prvej inštancie. Preto záver, že ide o novotu v odvolacom konaní, je nepravdivý, a tým deformuje aj závery odvolacieho súdu týkajúce sa zodpovednosti za vady, pričom pri zohľadnení týchto skutočností by tieto mohli privodiť pre dovolateľa celkom iné rozhodnutie. 41. Ďalej dovolateľ uviedol, že odvolací súd konštatuje závery, ktoré z dokazovania nikdy nevyplynuli, pričom nepostupoval podľa § 383 CSP. Poukazoval na ods. 113. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, týkajúceho sa „hobby balenia osiva“, kde skutočnosť konštatovanú odvolacím súdom, že hobby balenia sú vzorkami, poskytovanými kupujúcim, ako vzorky osiva, ktoré následne v tej istej kvalite kupujúcemu dodá, dovolateľ ani žalobca nikdy netvrdili a taký záver nevyslovil ani súd prvej inštancie. Týmto postupom odvolací súd poprel doterajšie dokazovanie a vytvoril nové dokazovanie, ktoré bez ďalšieho sám uzavrel. Ak pritom odvolací súd nepostupoval podľa ust. § 383 CSP, odňal dovolateľovi možnosť konať pred súdom, a tým porušil jeho právo na spravodlivý proces. 42. Porušenie práva na spravodlivý proces videl dovolateľ aj v tom, že odvolací súd dostatočne nevysvetlil, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, a preto dovolateľ považuje ním napadnuté rozhodnutie za arbitrárne a nepreskúmateľné. Pritom za nedostatočne odôvodnený považoval kauzálny nexus ako jednu zo základných zložiek zodpovednosti za škodu, ktorá musí byť preukázaná, a teda nestačí konštatovať jej pravdepodobnosť, pričom dovolateľ predložil celý rad rôznych faktorov mimo jeho kontrolu, ktoré mohli spôsobiť kontamináciu úrody, resp. významne zhoršiť jej šírenie, s ktorou námietkou sa odvolací súd nevysporiadal. 43. K dovolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, považujúc dovolanie za nedôvodné, pričom sa podrobne vyjadril k jednotlivým námietkam dovolateľa. Najvyššiemu súdu navrhol, aby dovolanie žalovaného podľa § 448 CSP zamietol a priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov dovolacieho konania. 44. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, postupom bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) a v súlade s § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 438 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalovaného v časti voči výroku II. napadnutého rozsudku je potrebné odmietnuť (§ 447 písm.
  24. c)CSP) a vo zvyšku je dovolanie žalovaného potrebné zamietnuť (§ 448 CSP). 45. Podľa obsahu dovolania dovolateľ napadol všetky výroky rozsudku odvolacieho súdu. Odvolací súd vo výroku II. odmietol odvolanie žalovaného proti druhému výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu proti žalovanému v časti o zaplatenie úroku z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 35.927,76 euro od 23. mája 2013 do 3. novembra 2013 a úroku z omeškania 0,45 % ročne zo sumy 35.927,76 euro od 4. novembra 2013 do zaplatenia. Dôvodom odmietnutia odvolania v dotknutej časti bola absencia subjektívneho oprávnenia žalovanej strany podať odvolanie voči rozhodnutiu, ktoré nevyznelo v jej neprospech (§ 359 CSP a contrario). Vo vzťahu k výroku II. rozhodnutia odvolacieho súdu tak žalovaný (dovolateľ) rovnako nie je stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (žiadnym spôsobom negatívne nezasahuje do jeho práv), a preto nie je osobou subjektívne oprávnenou voči tomuto výroku podať dovolanie. Vyplýva to a contrario z ust. § 424 CSP, podľa ktorého dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Preto v tejto časti dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol podľa § 447 písm.
  25. b)CSP ako podané neoprávnenou osobou. 46. Dovolací súd k zvyšnej časti dovolania úvodom konštatuje, že dovolateľ v dôvodoch dovolania súbežne uvádza a kombinuje námietky týkajúce sa tak skutkových zistení, právneho posúdenia veci ako aj procesného postupu v konaní oboch súdov nižších inštancií, a to bez rešpektovania zákonných limitov prípustného dovolacieho prieskumu takýchto námietok dovolacím súdom. 47. Tu dovolací súd považuje za potrebné poukázať na rozdiel medzi procesným postupom súdu, skutkovými otázkami a právnymi otázkami, resp. právnym posúdením veci. a. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2019, sp. zn. 2Cdo/225/2018). b. Skutková otázka súvisí so zisťovaním skutkového stavu a súvisí s ustálením toho, čo sa stalo (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2022, sp. zn. III. ÚS 97/2022-49, ods. 20). c. Úvahy súdu o tom, ako zistený skutkový stav právne posúdiť, aký právny záver zo skutkového stavu vyvodiť a pod akú normu ho podradiť, je právnym posúdením. Otázky s tým súvisiace sú právne otázky (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2022, sp. zn. III. ÚS 97/2022-49, ods. 20). d. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2020, sp. zn. 5Obdo/45/2020 (ods. 33), postup súdu pri zisťovaní právnych a skutkových poznatkov je odlišný, s čím prirodzene následne súvisí rozlišovanie skutkových a právnych otázok. Neobjasnená skutková otázka zakladá stav non liquet, a len v tejto oblasti je možné uplatniť pravidlá dôkazného bremena. Je dôležité presne rozlišovať medzi právnymi a skutkovými otázkami (
  26. aj)v súvislosti s mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Revízia rozhodnutí súdov nižšej inštancie je možná výlučne vo svetle skúmania riešenia právnych otázok, nikdy nie skutkových. Tu najvyšší súd poukázal na myšlienku Gerlicha, ktorý pre rozlišovanie skutkových a právnych poznatkov stanovil kritérium, podľa ktorého všetky tie poznatky, ktoré sme získali hľadajúc odpoveď na otázku, čo má byť, sú poznatky právne, a tie, ktoré sme získali odpoveďou na otázku, čo je, sú poznatky skutkové (Gerlich, K.: Skutkové zjištění a právní posouzení v řízení soudním. Praha, Brno: Orbis, 1934) [m. m. uznesenie najvyššieho súdu z 28. apríla 2020, sp. zn. 5Obdo/16/2020, ods. 38]. e. Pokiaľ otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán, tak na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu na aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (I. ÚS 242/2021). 48. Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád (viď napr. 6Cdo/90/2010, Sutyazhnik v. Rusko). 49. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z tohto, že právna istota a stabilita, ktoré sú nastolené právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Dovolanie je tak mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré je v porovnaní s odvolaním výrazne obmedzené a je prípustné len za podmienok stanovených v CSP (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1518). 50. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 51. Dovolateľ podal dovolanie kumulatívne z dôvodov podľa § 420 písm.
  27. f)CSP ako aj podľa § 421 ods. 1 písm.
  28. b)CSP. Dovolací súd pristúpil k skúmaniu prípustnosti dovolania tak z hľadiska dovolateľom namietanej vady zmätočnosti podľa § 420 písm.
  29. f)CSP, ako aj (nesprávneho) právneho posúdenia veci odvolacím súdom z hľadiska dovolateľom vyvodzovanej prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP (viď sp. zn. 1VCdo/1/2018). K prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm.
  30. f)CSP. 52. Podľa § 420 CSP písm.
  31. f)CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 53. Ustanovenie § 420 písm.
  32. f)CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných ústavou. 54. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
  33. f)CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 55. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu zmätočnosti skutočne došlo. 56. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
  34. f)CSP, musí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov. 57. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. 58. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, dôsledkom čoho by bolo popretie zmyslu a podstaty práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 59. Dovolateľ vadu zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm.
  35. f)CSP videl vo viacerých rovinách, najmä v tom, že konanie a rozhodnutia súdov nižších inštancií nevykazujú zákonom vyžadovanú kvalitu, čo má za následok ich nepreskúmateľnost a arbitrárnosť, nakoľko súdy nemali ustálené právne predpisy, ktorých použitie je pre vec zásadné. Porušenie práva na spravodlivý proces videl tiež v skutočnosti, že odvolací súd neaplikoval ust. § 382 CSP vo vzťahu k žalovaným navrhovanému použitiu Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 58/2007 Z. z. Porušenie práva na spravodlivý proces videl aj v spôsobe odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré podľa neho vykazuje znaky nespravodlivosti, svojvôle a arbitrárnosti, keďže sa odvolací súd dostatočne nevyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam žalovaného. Tiež namietal, že odvolací súd dopĺňa a uvádza nové skutkové závery, ktoré z dokazovania nevyplynuli, a to bez toho, aby postupoval podľa § 383 CSP, preto rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za prekvapivé a nepredvídateľné. 60. Dovolateľ taktiež pochybenie konajúcich súdov, a teda nesprávne právne posúdenie podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
  36. b)CSP v spojení s vadou zmätočnosti podľa ust. § 420 písm.
  37. f)CSP videl v tom, že súd prvej inštancie (oproti prvému žalobu zamietajúcemu rozsudku) v novom rozhodnutí prijal diametrálne odlišné závery a rozhodol opačne, pričom dovolateľ takýto postup považuje za arbitrárny a nepredvídateľný, odopierajúci žalovanému právo na spravodlivý proces, nakoľko pri novom rozhodovaní mal súd prvej inštancie uviesť svoje „nové“ právne posúdenie veci a uplatniť postup podľa ust. § 181 ods. 2 CSP. Námietka nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu 61. K namietanej vade zmätočnosti, ku ktorej malo dôjsť v dôsledku toho, že odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nedostatočne odôvodnené, arbitrárne, a podľa dovolateľa náležite nereaguje na jeho odvolaciu argumentáciu a tvrdenia, a to v miere, ktorá má zakladať porušenie práva na spravodlivý proces, dovolací súd uvádza, že dovolacím prieskumom opodstatnenosť tejto dovolacej námietky nezistil. 62. Prednostne k pojmu „arbitrárne rozhodnutie“ alebo „arbitrárne právne posúdenie“ je žiaduce uviesť, že sa používa „v rôznych významoch, často ako určité univerzálne pomenovanie rozhodnutia alebo právneho posúdenia, s ktorým nemožno súhlasiť“ (Gešková, K. O tom, či je arbitrárne právne posúdenie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm.
  38. f)CSP. In: Súkromné právo roč. 2023, č. 1, s. 14). Podľa ústavného súdu (
  39. o)arbitrárne rozhodnutie ide vtedy, ak je svojvoľné. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. ... Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces. (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020, bod 37). 63. Za porušenie práva na spravodlivý proces sa považuje aj v zmysle rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) situácia, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodní a nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sporovými stranami, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. V takom prípade všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. 64. Z už ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu ako aj ústavného súdu vyplýva, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je možné v rámci dovolacieho konania namietať ako vadu zmätočnosti podľa § 420 písm.
  40. f)CSP (napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obdo/7/2018 a ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 45/2021). 65. Podľa článku 2 Základných princípov CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty (odsek 1); právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (odsek 2, časť vety pred bodkočiarkou) a ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu (odsek 3). 66. K namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej dohovor) a čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 383/06). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko zo dňa 29. apríla 1993, séria A. č.254-B, s.49, § 30). 67. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 220 ods. 2 CSP. v spojení s ust. § 234 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 68. Ohľadom nedostatočného a nepreskúmateľného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd taktiež poukazuje na to, že z judikatúry ústavného súdu vo vzťahu k všeobecnému súdnictvu vyplýva, že jednou z garancií obsiahnutých v pojme práva na spravodlivý proces je aj celkom nepochybné právo účastníka na riadne odôvodnenie, nielen na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných argumentov reagujúcich na relevantné námietky odvolateľa zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom. K naplneniu tohto dovolacieho dôvodu preto nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou či svojvoľnosťou. Striktné oddeľovanie procesného postupu súdu a rozhodnutia, ktorý je jeho sumárom a výsledkom, nie je ústavne udržateľným konceptom, pretože celý faktický proces súdu a naň nadväzujúci myšlienkový proces hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2020 zo dňa 21.1.2021). Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre pripomína, že všeobecné súdy pri výklade a aplikácii aj procesných právnych noriem musia uprednostniť vždy ten z rôznych do úvahy prichádzajúcich výkladov, ktorý je priaznivejší, ústretovejší a zabezpečujúci plnohodnotnejšiu realizáciu práv pre účastníka konania. Pretože jednotlivec sa obracia na súd s požiadavkou o poskytnutie súdnej ochrany jeho ohrozenému alebo porušenému právu s dôverou, že táto ochrana bude poskytnutá spravodlivo a v súlade s právnym poriadkom vrátane európskej úrovne štandardov ochrany ľudských práv (II. ÚS 419/2021). 69. K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril ústavný súd ďalej tak, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17). 70. V nadväznosti na vyššie uvedené východiská dovolací súd uvádza, že v preskúmavanom prípade napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je zrozumiteľné a jasne z neho vyplývajú závery o dôvodnosti podanej žaloby, pričom odvolací súd sa stotožnil s nosným záverom súdu prvej inštancie o preukázaní ušlého zisku uplatneného žalobcom. Z rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, prečo odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Odvolací súd sa vyjadril ku všetkým podstatným a pre posúdenie veci relevantným odvolacím námietkam, a nie je mu možné vytýkať, že sa vo svojom rozhodnutí v odôvodnení dostatočne nevysporiadal s argumentáciou sporových strán, resp. žalovaného. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísali priebeh konania, stanoviská sporových strán k prerokovávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citovali právne predpisy, ktoré aplikovali na daný prípad a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). 71. Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nejde o taký prípad zmätočnosti ako namieta dovolateľ. Dovolací súd k celej argumentácii dovolateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého odvolacieho rozsudku uzatvára, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že odvolací súd považoval ním preskúmavané rozhodnutie za vecne správne, a preto pokiaľ pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie postupoval v súlade s ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, nemožno tento jeho postup považovať za porušenie práva strany na spravodlivý proces. 72. Rovnako, pokiaľ dovolateľ označil napadnuté rozhodnutie za arbitrárne, a to preto, že súdy sa nestotožnili s jeho argumentami a tvrdeniami, tak ide len o prejav nespokojnosti žalovaného s výsledkom sporu, a nie o prípustné a dôvodné výhrady voči procesnému postupu súdov v prvoinštančnom a odvolacom konaní. Dovolací súd preskúmaním veci z hľadiska podaných dovolacích dôvodov nezistil arbitrárnosť v zmysle svojvôle súdov nižších súdov v konaní o spore, či pri formulovaní dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu napadnutého dovolaním. Rozhodnutie odvolacieho súdu obsahovalo dostatočnú právnu argumentáciu k relevantným odvolacím námietkam žalovaného a je dostatočne odôvodnené. Odvolacími námietkami žalovaného sa odvolací súd zaoberal a nie je možné vytýkať súdom oboch inštancií, že sa vo svojich rozhodnutiach nestotožnili s argumentáciou žalovaného a jeho názorom na skutkový a právny stav veci. 73. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd vo vzťahu k prvému výroku, rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdzujúcemu, podrobne konštatoval argumentáciu strán v celom konaní, priebeh a vyhodnotenie dokazovania súdom prvej inštancie, jeho zistenia a prijaté skutkové a právne závery, s ktorými sa stotožnil (ods. 1. až 70., 78., 80. až 82.). Za tohto stavu by bol v zmysle § 387 ods. 2 CSP postačujúci aj len odkaz na rozhodnutie súdu prvej inštancie a jeho odôvodnenie. V tomto ohľade je potrebné p

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.