← Slovensko

vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

Obsah (6)§ 216§ 853§ 443§ 419§ 420§ 432

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/146/2021 Identifikačné číslo spisu: 1510213560 Dátum vydania rozhodnutia: 29.05.2023 Meno a priezvisko: Mgr. Renáta Gavalcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 216ods.

2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) súd môže prekročiť v prejednávanej právnej veci návrhy účastníkov pokiaľ ide o cenu a to, ako ich vyporiada z kvalitatívneho hľadiska, teda ako veci rozdelí, ktorému z manželov ich prikáže, prípadne prikáže jednému z nich s povinnosťou vyplatiť finančnú sumu na vyrovnanie podielu druhému manželovi. Vychádzajúc z uvedeného súd vykonal vyporiadanie z kvalitatívneho hľadiska tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Pri prikázaní 4-izbového bytu do vlastníctva žalovanej súd zohľadnil, že vo vyporiadavanej nehnuteľnosti žalovaná nepretržite býva, sama hradí náklady spojené s jeho užívaním, o byt sa reálne stará. Žalovaná je podľa preukazu č. XXXXXX občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, byt má bezbariérovo prispôsobený svojmu zdravotnému stavu. Súd akceptoval aj ďalšie ňou uvádzané dôvody, pre ktorý chce naďalej predmetný byt užívať, a to dostupnosť k lekárom a do rehabilitačného zariadenia v neďalekom zdravotnom stredisku, ľahká dostupnosť obchodov, to všetko bez použitia MHD. V tomto byte má navyše registrované miesto podnikania s prideleným IČO: XX XX XXXX (po nahliadnutí do živnostenského registra súd zistil, že žalovaná ako podnikateľský subjekt má od 01.12.2015 do 01.12.2018 pozastavenú živnosť), na zveľadenie bytu použila úspory z vlastných finančných prostriedkov, ktoré nadobudla ešte pred uzatvorením manželstva so žalobcom. Z predmetného bytu žalobca odišiel. Súd nemal pochybnosti, že žalovaná môže zabezpečiť jeho riadnu prevádzku aj v budúcnosti. Pri vyporiadaní nebolo potrebné prihliadať na záujem detí strán sporu, ktoré sú už plnoleté. Pri prikázaní drobného hnuteľného majetku tvoriaceho zariadenie a vybavenie bytov súd vychádzal zo zhodného návrhu účastníkov a účelnosti jeho využitia. Aj keď zostatková hodnota tohto majetku je s ohľadom na jeho amortizáciu podľa dohody strán nulová, v prikázanom byte má naďalej svoje uplatnenie vzhľadom na svoju úžitkovú hodnotu a ani čo do rozsahu podľa názoru súdu nezvýhodňuje žiadnu zo strán sporu. Zostatok na bežnom účte č. XXXXXXXXX/XXXX, založenom 17.08.1984, ktorého spolumajiteľom bola od 25.07.2005 žalovaná, súd prikázal na návrh žalobcu do výlučného vlastníctva žalovanej bez povinnosti výplaty vyrovnávacieho podielu žalobcovi, keďže od odchodu žalobcu zo spoločnej domácnosti s účtom disponovala výlučne žalovaná a žalobca si nárok na podiel z tohto majetku neuplatňoval, nežiadal. Z histórie tohto účtu, predloženého žalovanou za obdobie roku 2004 (č. l. 344 - 366 v súdnom spise), je zrejmé, že peniaze z účtu boli vyberané z bankomatu oboma manželmi počas trvania manželstva a jednotlivými účtovnými transakciami na tomto účte bolo preukázané financovanie nákupov, podľa výšky zaplatených súm aj iných ako len bežných potrieb domácnosti. Žalovaná ďalej predložila sumár príjmov a výdavkov od roku 1997 do 16.10.2008 vyplývajúcich z tohto spoločného účtu, prehľad výberov z účtu kartou žalobcom za roky 1998 - 2007, výberov hotovosti za roky 1998, 2002 - 2005 a prevodov na osobný poistný účet dcéry X. za rok 2006 a 2007, rozpis nájomného a preddavkov do FOaÚ a do fondu prevádzky, týkajúci sa bytu na W. za roky 2006 až 2016 (č. l. 300, 304 v súdnom spise) a za roky 2007 - 2017 (č. l. 368 v súdnom spise), mesačný sumár výberov kartou žalobcom v roku 2004 (č. l. 370 a 371 v súdnom spise), výpisy zo sporožírového účtu č. XXXXXXXXX/XXXX za rok 2004 a prehľad o platení životných poistiek na životné poistenie žalobcu, žalovanej, dcéry X. a dcéry J., všetko za obdobie od 25.03.1993 do 30.03.20016, doplnené rôznymi ďalšími dokladmi (rukou písané lístočky, rôzne pokladničné doklady, zmluvy), význam ktorých v kontexte s predmetom konania žalovaná zrozumiteľne nevysvetlila, a význam ktorých sa nepodarilo zistiť ani súdu. Spoločným znakom predložených listín bolo iba to, že podľa dátumu sa týkali niektorých rokov počas trvania manželstva účastníkov. Súd poznamenáva, že narábanie so spoločnými financiami, na ktoré žalovaná v tomto konaní poukazovala a predmetnými listinami osvedčovala, sa týkali obdobia trvania bezpodielového majetkového spoločenstva účastníkov. Pokiaľ pri hospodárení so spoločnou vecou počas trvania manželstva vznikli medzi manželmi nezhody, dotknutý manžel sa mohol domáhať ochrany súdnou cestou. V tomto konaní ani jeden z bývalých manželov netvrdil nezhody pri hospodárení so spoločnými financiami počas manželstva, takáto skutočnosť nevyplývala ani z rozvodového spisu tunajšieho súdu sp. zn. 7C/179/2007 a to napriek tomu, že žalovaná určité nedorozumenia v oblasti finančného hospodárenia v rodine vnímala. 1.6. V konaní nebolo preukázané, že peniaze, ktoré tvorili spoločný majetok manželov, boli použité na osobný majetok niektorého z nich, nebolo ani preukázané, že by žalobca pri výbere peňazí konal s úmyslom použiť tieto len pre vlastnú potrebu. Súd poznamenáva, že pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva sa nemožno domáhať náhrady toho, čo bolo vynaložené na zadováženie vecí, ktoré slúžia, resp. slúžili bežnej osobnej potrebe jedného z manželov. Za trvania manželstva účastníkov v súvislosti s existenciou BSM vznikol manželom spoločný úverový dlh. Tento bol do 16.10.2008 splácaný zo spoločných prostriedkov a jeho zostatok v sume 8.143,29 eur zaplatil žalobca už ako rozvedený a zo svojich prostriedkov. Ostalo medzi sporovými stranami nesporné, že úver bol zdrojom pre nadobudnutie majetku do bezpodielového spoluvlastníctva. Na toto pasívum súd pri rozhodovaní o nároku uplatnenom žalobou prihliadal napriek tomu, že pohľadávky a dlhy nie sú predmetom vlastníctva, teda ani BSM.

§ 853

Občianskeho zákonníka na túto nesplatenú časť dlhu prihliadal obdobne podľa zásad uvedených v § 149 a § 150 Občianskeho zákonníka. Spoločný dlh v uvedenej výške existoval v dobe zániku BSM, dlh zanikol splnením, ku dňu vyhlásenia rozsudku neexistoval. Vyporiadanie sa zásadne vykonáva podľa stavu existujúceho v čase zániku BSM. Vyporiadať (prikázaním tomu-ktorému účastníkovi rozsudkom súdu) je možné len veci k času rozhodovania súdu existujúce, do BSM patriace a v ňom sa i naďalej nachádzajúce. Rozdelenie vecí medzi účastníkov tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, súd považoval za účelné a vhodné s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Pri rozdeľovaní spoločného majetku súd prihliadal, aby každý z bývalých manželov dostal časť vecí tvoriacich spoločný majetok, aby čiastka predstavujúca finančné vyrovnanie podielov bola čo najmenšia, aby veci boli prikázané tomu z manželov, ktorý ich mal naposledy v užívaní, a u ktorého došlo k ich amortizácii. Pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. 1.

  1. V prejednávanej veci súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali, aby sa súd pri vyporiadaní odchýlil od zásady rovnosti podielov účastníkov na spoločnom majetku. Žalovaná disparitu podielov navrhovala a svoj návrh odôvodňovala tým, že žalobca si už počas manželstva svoj podiel vyčerpal. Žiadne iné relevantné okolnosti pre svoje zvýhodnenie oproti žalobcovi neuviedla. Výšku podielu môže ovplyvniť napr. alkoholizmus a požívanie drog jedným z manželov, výkon trestu odňatia slobody, bezdôvodné opúšťanie spoločnej domácnosti, ľahkomyseľné preberanie záväzkov, súd však v tomto konaní také skutočnosti na strane žiadneho z bývalých manželov nezistil. Pokiaľ disparita podielov mala zohľadňovať žalovanou vnesený vlastný majetok, v tomto smere nemožno považovať za relevantné, čím a v akej výške každý z manželov prispel na obstaranie spoločného majetku zo svojho oddeleného majetku. Ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka rieši takú situáciu právom manžela požadovať, aby mu bolo nahradené, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok. Určenie nerovnosti vo veľkosti podielov manželov po zániku ich BSM je odlišným právnym inštitútom než je určenie sumy, ktorá by mala byť nahradená zo spoločného majetku manželov, a výška ktorej sa potom premietne do sumy určenej na záverečné vyrovnanie medzi manželmi. Cenu všetkých vecí v bezpodielovom spoluvlastníctve (BSM) tvorí suma 231.000 eur. Bolo potrebné vziať do úvahy, že žalobca zaplatil na spoločný dlh manželov po zániku BSM sumu 8.143 eur zo svojich prostriedkov. Každý z účastníkov by mal dostať majetok v hodnote 115.500 eur. Žalobcovi boli prikázané nehnuteľnosti v hodnote 94.000 eur, žalovanej v sume 137.000 eur. Žalovaná by mala zaplatiť na vyrovnanie podielu sumu 21.500 eur. Keďže žalobca zaplatil na spoločný dlh manželov 8.143 eur, o 1/2 z tejto sumy, t. j. o sumu 4.071,50 eur bolo potrebné sumu na vyrovnanie podielu zvýšiť. Vyrovnávací podiel tak predstavuje sumu 25.571,50 eur, ktorú musí žalovaná zaplatiť žalobcovi, aby podiely oboch na spoločnom majetku boli rovnaké. 1.
  2. Určitá disparita podielov môže byť zrejmá z výrokovej vety tohto rozsudku, ktorým súd prikázal žalovanej zostatok na účte bez toho, aby ju zaviazal povinnosťou finančne sa so žalobcom o tomto zostatku vyporiadať. Súd pri vyporiadaní tejto zložky majetku vychádzal zo stavu existujúceho v čase zániku BSM, ktorý mal osvedčený potvrdením Slovenskej sporiteľne, a. s. a z návrhu žalobcu, ktorý premietol do svojho rozhodnutia. Je nepochybné, že v období medzi zánikom BSM a jeho vyporiadaním došlo k dispozíciám zo strany oboch účastníkov s niektorými vecami patriacimi do tohto majetku. Konajúci súd tieto, prípadne veci u ktorých bolo sporné, u ktorého z účastníkov sa nachádzajú, do masy BSM nezahrnul. Masu BSM potom ustálil vo svojom výroku (bod I.) v hodnotách podľa znaleckého dokazovania (nehnuteľný majetok) a dohody strán sporu (drobný hnuteľný majetok). Na iné hodnoty (pasíva, výška ktorých vyplývala z potvrdenia príslušnej bankovej inštitúcie) prihliadal v rámci tzv. širšieho vyporiadania. Súd považuje za potrebné uviesť, že žalobcom deklarovanú solventnosť v súvislosti s povinnosťou vyplatenia podielu druhému účastníkovi nepovažoval za prioritnú okolnosť rozhodujúcu pre prikázanie 4-izbového bytu do jeho výlučného vlastníctva, preto návrhu žalobcu na rozdelenie majetku v tomto smere nevyhovel. Predmet bezpodielového spoluvlastníctva je vymedzený v ustanovení § 143 Občianskeho zákonníka. Konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je konanie o vzťahu, ktorého spôsob vyporiadania je ustanovený právnym predpisom, § 150 Občianskeho zákonníka, ktorý má kogentnú povahu. To znamená, že súd sa od tejto úpravy nemôže odchýliť. Vychádzajúc z uvedeného sa preto súd ostatnými požiadavkami žalovanej, uplatnenými v záverečnom návrhu, nezaoberal.
  3. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“ a „krajský súd“), na odvolanie žalobcu a žalovanej, rozsudkom z
  4. decembra 2019 sp. zn. 15Co/63/2017 rozhodol tak, že: „I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V z
  5. februára 2017 č. k. 11 C 44/2010-477, ktorým vo výroku I. rozhodol tak, že z vecí, ktoré mali žalobca a žalovaná v bezpodielovom spoluvlastníctve, pripadá do výlučného vlastníctva žalobcu: - byt č. C. na X. p. bytového domu súp. č. XXXX na D. a spoluvlastnícky podiel 2771/678071 na spoločných častiach a zariadeniach domu, zapísaný na LV č. XXXX pre katastrálne územie W., obec U., okres U., vo všeobecnej hodnote 65.300 eur, - bytové zariadenie a vybavenie domácnosti tohto X-izbového bytu v celkovej hodnote 0 eur, určenej vzájomnou dohodou účastníkov, - pozemok o výmere 789 m2 v obci F. parcela registra „C“ č. 178/23 - orná pôda, zapísaný na LV č. XXXX, pre katastrálne územie F., obec F., okres D., vo všeobecnej hodnote 28.700 eur, z vecí, ktoré mali žalobca a žalovaná v bezpodielovom spoluvlastníctve, pripadá do výlučného vlastníctva žalovanej: - byt č. XX na X. p. bytového domu súp. č. XXXX na W. spolu so spoluvlastníckym podielom 347/10000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, zapísaných na LV č. XXXX pre katastrálne územie R., obec U., okres U., vo všeobecnej hodnote 137.000 eur, - bytové zariadenie a zariadenie domácnosti tohto 4-izbového bytu v celkovej hodnote 0 eur, určenej vzájomnou dohodou účastníkov, - zostatok na bežnom účte č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX v Y. v sume 571,24 eur bez povinnosti výplaty podielu žalobcovi; vo výroku II. tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 25.571,50 eur do 90 dní od právoplatnosti rozsudku; vo výroku III. tak, že uložil stranám povinnosť zaplatiť štátu na účet Okresného súdu Bratislava V súdny poplatok 6.930 eur, každá strana sporu vo výške 3.465 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; vo výroku IV. tak, že žalobcovi vrátil prostredníctvom učtárne Okresného súdu Bratislava V nespotrebované preddavkové trovy dôkazov vo výške 213,50 eur, vedené na doklade o prijatí preddavku č. 8/8/2014; vo výroku V. tak, že žalovanej vrátil prostredníctvom učtárne Okresného súdu Bratislava V nespotrebované preddavkové trovy dôkazov vo výške 213,50 eur, vedené na doklade o prijatí preddavku č. D 35-3/2016; vo výroku VI. rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, p o t v r d z u j e . II. Žiadna zo strán sporu n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.“ 2.
  6. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu ani odvolaniu žalovanej nemožno priznať úspech. Žalovaná vo svojom odvolaní namietala predovšetkým skutočnosť, že súd prvej inštancie neakceptoval jej návrhy na vykonanie dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci. Mala za to, že banky na žiadosť súdu prvej inštancie síce zaslali informácie, ale všetky neuviedli potrebné skutočnosti (s výnimkou Poštovej banky, a. s.). Neboli doložené podrobné pohyby na účtoch, výbery a zostatky. Súd prvej inštancie tiež odmietol vykonať dôkaz lustrovaním účtov tretích osôb. Konkrétne žalovaná uviedla účty na meno J. T. (matka žalobcu), a to č. účtu XXXXXXXX/XXXX s vkladom 3.800 eur a č. účtu XXXXXXXX/XXXX s vkladom 15.000 eur, na ktorých je žalobca disponentom, pričom namietala, ako J. T., ktorá bola na starobnom dôchodku od roku 1982 a nezdedila žiaden finančný majetok, mohla disponovať s takýmto majetkom. Dedil jedine H. T. (otec žalobcu), za ktoré finančné prostriedky kúpil záhradu v Y. a postavil chatu. Tiež namietala, že tým, že žalobca ju nikdy nedal na žiadny účet ako disponenta, nekonal voči nej čestne. Ďalej žiadala opätovne podrobne preveriť účet, na ktorý si žalobca dal presmerovať výplatu a tiež, aby žalobca predložil pracovné zmluvy a výpisy, na ktoré mu chodili príjmy zo zahraničných aktivít. Žalovaná poprela, že by viedli nadštandardný život, a preto mala za to, že nejaké úspory z manželstva zostať museli. 2.
  7. K uvedenému odvolací súd uviedol, že civilný proces je založený na princípe rovnosti a kontradiktórnosti. Rovnosť spočíva v takom procesnom postupe súdu, aby sa každej zo strán sporu umožnilo v rovnakej miere realizovať svoje procesné oprávnenia. To, či sporová strana svoje procesné oprávnenia aj reálne využije a v akej kvalite, už netvorí obsah princípu rovnosti sporových strán. Obsahom princípu kontradiktórnosti civilného sporového konania je existencia právne dvoch proti sebe stojacich sporových strán s kontradiktórnym záujmom na výsledku civilného procesu. Inak povedané, žalobca a žalovaný vyvíjajú procesnú aktivitu smerom k výsledku konania, ktorý by im bol na prospech. Odvolací súd má za to, že vykonanie ďalších dôkazov navrhnutých žalovanou (lustrácia účtov tretích osôb, opätovné podrobné lustrácie tých istých účtov) by bolo nehospodárne a mohlo by spôsobiť bezdôvodné prieťahy v konaní, no predovšetkým presahuje pojem vykonávania dôkazov smerom k vykonávaniu plošného vyšetrovania, navyše s neprijateľným zasahovaním do práv osôb, ktoré nie sú stranami sporu. Takýto postup súdu by negatívnym spôsobom zasiahol do rovnosti strán sporu a kontradiktórnosti procesu, preto má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď navrhnuté dôkazy nevykonal. Bolo povinnosťou žalovanej predkladať v konaní konkrétne relevantné dôkazy, ktoré je možné na pojednávaní priamo vykonať, majú právny význam a nemajú špekulatívnu povahu. Ak sa žalovaná domnievala, že žalobca ich spoločné úspory ešte pred rozvodom previedol na iné účty, mala tieto svoje úvahy riadnym spôsobom preukázať, čo sa jej však ani v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní nepodarilo, a to ani na úrovni indícií. 2.
  8. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie nevykonal správne dokazovanie výsluchom svedkov pani G. U. a Z. T., ktoré navrhla vypočuť žalovaná, ale z účasti na pojednávaní bola ospravedlnená z dôvodu úrazu. Podľa žalovanej svedkyňa Z. T. mala potvrdiť, že spolu mali založené sporenie pre mladých a svedkyňa G. U., že žalobca spolu s bratom už v roku 2000 niekoľkokrát navštívili jej realitnú kanceláriu za účelom kúpy nehnuteľnosti. Napriek neprítomnosti žalovanej súd prvej inštancie svedkov vypočul a uviedol, že svedkovia k predmetu sporu nemajú čo povedať. Odvolací súd nepovažoval výsluchy týchto svedkov za relevantné pre rozhodnutie v danej veci. Skutočnosť, že sa žalobca s bratom informovali v realitnej kancelárii na kúpu nehnuteľnosti, je ničím nepodloženou špekuláciou žalovanej, podľa ktorej jej bývalý manžel spotreboval ich spoločné úspory len pre seba. Čo sa týka výsluchu druhej svedkyne, ktorá mala potvrdiť, že spolu so žalovanou mali sporenie pre mladých, súd prvej inštancie považoval, na základe uvedeného dôkazu, túto skutočnosť za preukázanú, avšak prikázaním drobného hnuteľného majetku, tvoriaceho zariadenie 4-izbového bytu, do výlučného vlastníctva žalovanej mal za to, že je to pre vyrovnanie postačujúce. 2.
  9. V ďalšom žalovaná žiadala do vyrovnávacieho podielu započítať polovicu šrotovného z osobného motorového vozidla Škoda Felícia, navýšené splátky do fondu prevádzky údržby a opráv, ktoré platila sama, odkedy žalobca prestal prispievať, a ktoré boli navýšené rekonštrukciou bytového domu, poistenie, ktoré platila žalobcovi aj po rozvode, ako aj osobný finančný majetok (sporenie pre mladých), ktoré vložila do ich spoločného majetku na začiatku ich spoločného manželstva. Na druhej strane žiadala, aby súd vo vyrovnávacom podiele nezohľadnil stavebný úver, ktorého zvyšok vo výške 8.143,29 eur zaplatil žalobca sám po rozvode. K uvedenému odvolací súd uviedol nasledovné. Tzv. „šrotovné“ malo povahu štátom poskytnutého príspevku na kúpu vozidla a bez ďalšieho nie je samostatnou majetkovou hodnotou. Môže sa prejaviť iba pri prípadnom prejednávaní vzťahov k vozidlu, ktorého kúpna cena ním bola čiastočne uhrádzaná, čo nie je daný prípad. Naproti tomu vyplatenie zvyšku stavebného úveru sa priamo prenieslo do vzťahu spoluvlastníkov k nehnuteľnosti, ktorá bola pomocou úveru obstaraná, pretože išlo prenesene o vyrovnanie zvyšku kúpnej ceny. Pokiaľ ide o poistenie, ktoré žalovaná uhrádzala žalobcovi aj po zániku manželstva, správne konštatoval súd prvej inštancie, že platby poistného neboli realizované za trvania manželstva zo spoločného majetku na osobné poistenie žalobcu (osobnú potrebu žalobcu), preto na takto získanú hodnotu nie je možné prihliadať z hľadiska zásad platných pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pokiaľ ide o navýšené splátky do fondu údržby a opráv, išlo o náklady realizované zo spoločných prostriedkov, slúžiace na udržiavanie spoločného majetku, vynaložené so súhlasom oboch manželov a spotrebované počas manželstva. Z uvedeného dôvodu nemôže tvoriť predmet vyporiadania BSM. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku ako vecne a právne správny potvrdil. 2.
  10. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku. Keďže žalobca ani žalovaná nemali úspech v odvolacom konaní, odvolací súd ani jednej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal.
  11. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 3.
  12. Dovolateľka je názoru, že odvolací súd nesprávne zistil masu BSM, vykonal dôkazy - výsluchy G. U. a Z. T. na pojednávaní dňa 04.12.2003, ktoré prebiehalo bez účasti žalovanej z dôvodu práceneschopnosti. Tiež odvolací súd znemožnil žalovanej uskutočniť jej procesné práva na riadne zdôvodnenie rozhodnutia, jednak rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj napadnutého rozhodnutia, z akého dôvodu nevykonal žalovanou navrhované dôkazy; na riadne zdôvodnenie, prečo výšku úspor, ktoré žalobca počas manželstva vybral bez súhlasu žalovanej z účtu patrili do BSM; na dostatočné a riadne zistenie skutkového stavu; na riadne právne posúdenie všetkých uplatnených nárokov po právnej stránke a posúdenie, či tvrdené skutočnosti nemožno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy; na ustanovenie znalca súdom; ako aj na riadne zdôvodnenie, prečo odvolací súd neprihliadal na ďalšie procesné vady. 3.
  13. Dovolateľka má za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené. Právnou otázkou, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola explicitne vyriešená je, že peňažné prostriedky tvoriace BSM môže každý z manželov vyberať z účtu a používať pre bežnú spotrebu, avšak pri vyporiadaní BSM je potrebné prihliadnuť k sumám, ktoré boli vybrané z účtu, na ktorom boli uložené peňažné prostriedky a úspory patriace do BSM a následné bolo nakladanie s vybranými finančnými prostriedkami výlučne jedným manželom bez súhlasu, či vedomia druhého manžela. Tieto peňažné prostriedky a úspory patriace do BSM by mali byť zaradené do BSM a vyporiadané. 3.
  14. V dovolaní tiež uvádza, že každý z manželov má pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva právo požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Tým, že odvolací súd nezohľadňoval refundačný nárok žalovanej v dôsledku jej vnosu do BSM, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu sp. zn. 7Cdo/288/2013, R 43/1974, 6Cdo/202/2010, 3Cdo/330/
  15. 3.
  16. Dovolateľka navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zaviazal žalobcu na úhradu trov konania v celom rozsahu. Zároveň navrhla, aby dovolací súd zaviazal žalobcu na úhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.
  17. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že oba súdy dali odpovede na všetky (nielen podstatné) argumenty a dôkazné návrhy sporových strán v konaní o vyporiadanie BSM. Podľa názoru žalobcu tak nebolo porušené právo žalovanej na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutie. Pokiaľ sa však žalovaná domnieva, že obsahom tohto práva je úspech jej argumentov v konaní alebo rozhodnutie súdov podľa jej predstáv, tak sa samozrejme mýli. V konaní o vyporiadaní BSM medzi sporovými stranami sa nepreukázalo, že by žalobca míňal spoločné peniaze na svoje osobné účely alebo inak ich odčerpával pre svoje účely, ale tieto použil pre potreby rodiny a zabezpečovania potrieb spoločnej domácnosti a spoločného majetku (napr. bod
  18. rozhodnutia okresného súdu a body
  19. a
  20. rozhodnutia krajského súdu). Nie je preto dôvod, aby žalobca tieto peňažné prostriedky nahrádzal do masy BSM. Ani dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je neprípustné, lebo dovolateľka nešpecifikovala, o akú otázku zásadného právneho významu sa jedná a neposkytla ani odpoveď na ňou položenú právnu otázku podľa § 432 ods. 2 CSP. Uvedená otázka nie je relevantná na účely tohto konania, lebo sa jedná výlučne o hypotetickú právnu otázku, ktorá nemá relevanciu v tejto veci. Z podaného dovolania je ďalej evidentné, že skutočným záujmom žalovanej je (neprípustná) zmena skutkového stavu konania o vyporiadanie BSM v konaní pred dovolacím súdom, v rozpore s tým, ako bol ustálený nižšími súdmi. Žalobca si dovoľuje poznamenať, že

§ 443CSP je dovolací súd viazaný skutkovým stavom zisteným odvolacím súdom.

Žalovaný navrhol, aby dovolací súd v súlade s § 447 písm.

  1. f)CSP odmietol dovolanie ako neprípustné a priznal žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanej. 5. Dovolateľka vo svojom následnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k dovolaniu uviedla, že žalobca nepoprel realizáciu výberov spoločných úspor, ako to tvrdila žalovaná. Sporné bolo len použitie a výška týchto prostriedkov. Dovolateľka navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zaviazal žalobcu na úhradu trov konania v celom rozsahu. Zároveň navrhla, aby dovolací súd zaviazal žalobcu na úhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie podľa § 420 písm.
  2. f)CSP nie je dôvodné a dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.
  3. a)a
  4. b)CSP nie je prípustné. 7.

§ 419

CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 8. Podľa § 420 písm.

  1. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Žalovaná vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
  2. f)CSP namietala nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. 10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. 11. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces

ustanovenia § 420 písm.

  1. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). 12. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 13. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu, riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 14. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
  2. f)CSP. 15. V konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. 16. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka namietala nedostatočnosť dôvodov odvolacieho rozhodnutia, pričom najmä poukazovala na riadne zdôvodnenie, prečo výšku úspor, ktoré žalobca počas manželstva vybral bez súhlasu žalovanej z účtu patrili do BSM, na dostatočné a riadne zistenie skutkového stavu, a na riadne právne posúdenie všetkých uplatnených nárokov. 17. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti

§ 420písm.

f) CSP. Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti

ustanovenia § 393 CSP. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa v odôvodnení stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Oba súdy nižšej inštancie v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne popísali obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdili, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali, a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odvolací súd náležite zdôvodnil, že tzv. „šrotovné“ malo povahu štátom poskytnutého príspevku na kúpu vozidla a bez ďalšieho nie je samostatnou majetkovou hodnotou. Môže sa prejaviť iba pri prípadnom prejednávaní vzťahov k vozidlu, ktorého kúpna cena ním bola čiastočne uhrádzaná, čo nie je daný prípad. Naproti tomu vyplatenie zvyšku stavebného úveru sa priamo prenieslo do vzťahu spoluvlastníkov k nehnuteľnosti, ktorá bola pomocou úveru obstaraná, pretože išlo prenesene o vyrovnanie zvyšku kúpnej ceny. Pokiaľ ide o poistenie, ktoré žalovaná uhrádzala žalobcovi aj po zániku manželstva, správne konštatoval súd prvej inštancie, že platby poistného neboli realizované za trvania manželstva zo spoločného majetku na osobné poistenie žalobcu (osobnú potrebu žalobcu), preto na takto získanú hodnotu nie je možné prihliadať z hľadiska zásad platných pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pokiaľ ide o navýšené splátky do fondu údržby a opráv, išlo o náklady realizované zo spoločných prostriedkov, slúžiace na udržiavanie spoločného majetku, vynaložené so súhlasom oboch manželov a spotrebované počas manželstva. Z uvedeného dôvodu mal súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd názor, že nemohli tvoriť predmet vyporiadania BSM. 17.1. V reakcii na dovolacie argumenty žalovanej dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm.

  1. f)CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalovaná preto neopodstatnene namieta, že jej odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). 18. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm.
  2. f)CSP nemožno považovať to, že žalovaná sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila, a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasil a nestotožnil sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
  3. f)CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 19. Dovolateľka namietala aj nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, ako aj nesprávne vyhodnotenie a vykonanie niektorých vykonaných dôkazov. Najmä poukazovala na to, že nebola správne zistená masa BSM; súd vykonal dôkazy - výsluchy G. U. a Z. T., ktoré prebiehalo bez účasti žalovanej z dôvodu práceneschopnosti; na dostatočné a riadne zistenie skutkového stavu; na neustanovenie znalca súdom. 20. Dovolací súd k tejto námietke dovolateľky uvádza, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/212/2012, 4Cdo/125/2012, 5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale

už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015, 4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011). 20.

  1. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré dovolateľka naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Súdna prax sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011, 3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012). 20.
  2. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani

novšej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 01. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.

  1. f)CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. 20.3. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady nevykazuje. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom podľa názoru dovolacieho súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces. 20.4. Odvolací súd zo skutkového zistenia mal preukázané, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo ustálené, že masu bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) tvorí X-izbový byt č. XX v bytovom dome súp. č. XXXX v U., X-izbový byt č. C. v bytovom dome súp. č. XXXX v U. a pozemok parc. č. 178/23 o výmere 789 m2 - orná pôda v katastrálnom území F.. Drobný hnuteľný majetok tvoriaci zariadenie a vybavenie oboch vyššie označených bytov strany sporu zhodne považovali za amortizovaný s nulovou reálnou zostatkovou hodnotou. Zo správ jednotlivých peňažných ústavov súd prvej inštancie ustálil peňažný majetok, ktorý patrí do masy BSM v sume 571,24 eur. Ani jeden z manželov nežiadal túto sumu zahrnúť do rozdeľovaného majetku. Platby poistného z účtu žalovanej, na ktorých refundáciu si nárokovala žalovaná, od 02.04.2007 do 01.04.2008, súd prvej inštancie nepovažoval za náklady vynaložené na osobný majetok manžela, a na platby poistného od 01.04.2009 do 14.04.2011 (t. j. po rozvode) nemožno prihliadať, pretože neboli realizované za trvania manželstva a nemôžu tak byť predmetom sporu o vyporiadanie BSM. 20.5. Žalovaná tiež namietala, že súd prvej inštancie neakceptoval jej návrhy na vykonanie dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie tiež odmietol vykonať dôkaz lustrovaním účtov tretích osôb. Konkrétne žalovaná uviedla účty na meno J. T. (matka žalobcu), a to č. účtu XXXXXXXX/XXXX s vkladom 3.800 eur a č. účtu XXXXXXXX/XXXX s vkladom 15.000 eur, na ktorých je žalobca disponentom, pričom namietala, ako J. T., ktorá bola na starobnom dôchodku od roku 1982 a nezdedila žiaden finančný majetok, mohla disponovať s takýmto majetkom. Dedil jedine H. T. (otec žalobcu), za ktoré finančné prostriedky kúpil záhradu v Y. a postavil chatu. Tiež namietala, že tým, že žalobca ju nikdy nedal na žiadny účet ako disponenta, nekonal voči nej čestne. Ďalej žiadala opätovne podrobne preveriť účet, na ktorý si žalobca dal presmerovať výplatu a tiež, aby žalobca predložil pracovné zmluvy a výpisy, na ktoré mu chodili príjmy zo zahraničných aktivít. Vo väzbe na uvedené súdy konštatovali, že bolo povinnosťou žalovanej predkladať v konaní konkrétne relevantné dôkazy, ktoré je možné na pojednávaní priamo vykonať, majú právny význam a nemajú špekulatívnu povahu. Ak sa žalovaná domnievala, že žalobca ich spoločné úspory ešte pred rozvodom previedol na iné účty, mala tieto svoje úvahy riadnym spôsobom preukázať, čo sa jej však ani v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní nepodarilo, a to ani na úrovni indícií. 20.6. Čo sa týka nesprávneho vykonania dokazovania výsluchom svedkov pani G. U. a Z. T., ktoré navrhla vypočuť žalovaná, ale z účasti na pojednávaní bola ospravedlnená z dôvodu úrazu, súd prvej inštancie a odvolací súd vyhodnotili, že nepovažujú výsluchy týchto svedkov za relevantné pre rozhodnutie v danej veci, nakoľko svedkovia k predmetu sporu nemali čo povedať. Podľa žalovanej svedkyňa Z. T. mala potvrdiť, že spolu mali založené sporenie pre mladých a svedkyňa G. U., že žalobca už v roku 2000 niekoľkokrát s jeho bratom navštívil jej realitnú kanceláriu za účelom kúpy nehnuteľnosti. Čo sa týka výsluchu druhej svedkyne, ktorá mala potvrdiť, že spolu so žalovanou mali sporenie pre mladých, súd prvej inštancie považoval, na základe uvedeného dôkazu, túto skutočnosť za preukázanú, avšak prikázaním drobného hnuteľného majetku, tvoriaceho zariadenie X-izbového bytu, do výlučného vlastníctva žalovanej mal za to, že je to pre vyrovnanie postačujúce. Súd prvej inštancie a odvolací súd považoval opätovné opakovanie vykonania dôkazu na žiadosť žalovanej za nerelevantné a nadbytočné. 20.7. Samotná skutočnosť, že dovolateľka sa nestotožňuje so spôsobom vyhodnotenia týchto dôkazov, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 420 písm.
  2. f)CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97). 20.8. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 21. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaná neopodstatnene namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.
  3. f)CSP). 22. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu

§ 432ods.

2 CSP nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, či je táto otázka riešená dovolacím súdom rozdielne alebo nebola riešená. Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne označené jeho rozdielne rozhodnutie alebo rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil, riešiace otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu alebo tvrdenie, že táto právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená. 23. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je prístup maj

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.