← Slovensko

50 688,48 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obdo/32/2022 Identifikačné číslo spisu: 7117204429 Dátum vydania rozhodnutia: 31.05.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Lenka Praženková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:7117204429.3 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Lenky Praženkovej, členiek senátu JUDr. Gabriely Mederovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore žalobcu HODEX s.r.o., Košice, Trieda SNP 29, IČO: 36 570 711, zastúpeného advokátskou kanceláriou POLÁČEK & PARTNERS s.r.o., Bratislava, Hurbanovo nám. 1, IČO: 50 568 124, proti žalovanej obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s., Košice, Mlynská 31, IČO: 36 599 361, zastúpenej advokátskou kanceláriou KVAŠŇOVSKÝ & PARTNERS/ADVOKÁTI, s. r. o., Bratislava, Dunajská 32, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 50.688,48 eura, vedenom na Okresnom súde Košice I, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. septembra 2019 č. k. 2Cob/101/2019-1073 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. novembra 2019 č. k. 2Cob/101/2019-1110 a s opravným uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 1. apríla 2022 č. k. 2Cob/101/2019-1472, takto rozhodol: I. Návrh žalobcu na prerušenie dovolacieho konania do skončenia konania Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti Rvp 352/2020 z a m i e t a . II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. septembra 2019 č. k. 2Cob/101/2019-1073 v znení opravného uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. novembra 2019 č. k. 2Cob/101/2019-1110 a v znení opravného uznesenia Krajského súdu Košice zo dňa 1. apríla 2022 č. k. 2Cob/101/2019-1472, ako aj rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 20. septembra 2018, č. k. 31Cb/17/2017-506 vo výroku II. a III. z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie. Odôvodnenie 1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 20. septembra 2018, č. k. 31Cb/17/2017-506 prvým výrokom konanie zastavil v časti úrokov z omeškania špecifikovaných v danom výroku? druhým výrokom žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 50.688,48 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 50.688,48 eura od 28. februára 2017 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a tretím výrokom žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 99 %. 2. Žalobca uplatnil proti žalovanej nárok na zaplatenie sumy 50 688,48 eura s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktorú žalobca zaplatil mesačne po 2 112,02 eura v období od februára 2014 do marca 2016 na základe faktúr žalovanej z titulu neplatnej zmluvy. Žalobca podaním zo dňa 16. marca 2018 vzal žalobu čiastočne späť, a to v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, teda predmetom konania po tomto čiastočnom späťvzatí bol žalobcom uplatnený nárok od žalovanej na zaplatenie sumy vo výške 50 688,48 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 50 688,48 eura od 28. februára 2017 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Podľa dôvodov žaloby žalovaná je prevádzkovateľom distribučnej sústavy, do ktorej je pripojený žalobca. Dňa 11.7.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej aj „ÚRSO“) vydal Vyhlášku č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej aj „Vyhláška“). Vyhláška pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorá sa uplatňuje od 1.1.2014 (ďalej len „platba za prístup“). V zmysle Vyhlášky mal každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovanej (t.j. prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“). Žalobca so žalovanou nikdy neuzavrel zmluvu o prístupe a celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovenia Vyhlášky, a to bez akéhokoľvek zmluvného základu. Platbu za prístup uhrádzal žalobca na základe ustanovenia Vyhlášky, ktoré bolo následne Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) označené za neústavné. Na uhrádzanie platby preto neexistoval žiaden právny dôvod. Podľa žalobcu mal uzatvoriť so žalovaným zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. zmluvy ZPV/2014/413 (pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že správne je ,,ZPV/2014/296“ zo dňa 14.01.2014 (ďalej len „Zmluva o prístupe“). 3. Podľa súdu prvej inštancie v konaní medzi stranami bolo sporné posúdenie pojmu prístupu do distribučnej sústavy, nakoľko zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike rozlišuje medzi pripojením a prístupom do distribučnej sústavy a to, že či je Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/296 zo dňa 14.01.2014 platná, a či žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie sumy 50 688,48 eura s prísl. voči žalovanej. 4. S poukazom na stranami sporu predložené listinné dôkazy, podania a prednesy strán súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 11 ods. 1 písm. c/ a e/ a § 40 ods. 1 zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach, podľa § 2 písm. c/ a e/, § 3 písm. c/ a e/, § 26 ods. 23 vyhlášky ÚRSO č. 221/2013 Z. z., ktorým sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, § 2 písm. a/ bod 22. a 23., § 21 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 písm. a/ zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike účinného do 31.8.2012 a § 2 písm. a/ bod 11 a 12 a písm. b/ body 4 a 15, § 15 ods. 1 a 2, § 26 ods. 3, 5 a 9, § 27 ods. 1 písm. a/ a b/ a ods. 2 písm. a/, § 35 ods. 1 písm. a/ až c/, § 96 ods. 7 až 9 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike účinného od 1.9.2012, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby, § 261 ods. 1, § 1 ods. 1 a 2, § 340 ods. 2, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 37, § 39,§ 49a, § 451 ods. 1 a 2 , § 456 vety prvej a § 458 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, § 41, § 41a ods. 1 až 3, § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, čl. 125 ods. 3 Ústavy SR a nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 22.6.2016 sp. zn. PL. ÚS 17/2014 a mal za nepochybné, že žalobcom uplatnený nárok je dôvodný. 5. Súd prvej inštancie sa najprv zaoberal posúdením pojmu prístupu do distribučnej sústavy, nakoľko zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike rozlišuje medzi pripojením a prístupom do distribučnej sústavy. Bolo ním poukázané na to, že žalobca ako výrobca elektriny, vyrobenú elektrinu dodáva do distribučnej sústavy žalovanej, ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Na to, aby danú elektrinu mohol dodať do distribučnej sústavy, musí byť k tejto sústave fyzicky pripojený. To sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení, ktorú uzatvorí výrobca s prevádzkovateľom. Výrobca elektriny odovzdáva vyrobenú elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy na odovzdávacom mieste. K odovzdaniu elektriny dochádza na hranici s distribučnou sústavou a výrobca elektriny tak vôbec distribučnú sústavu nevyužíva. Využívaním prístupu výrobca si zabezpečuje prepravu vyrobenej elektriny k iným účastníkom trhu. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že v zmysle vyššie citovaného zákona o energetike zákon záväzne definuje pojem prístup, ako aj upravuje špecifické zmluvné vzťahy. Zákon o energetike vyžaduje aby prístup bol dohodnutý na základe Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. 5.1. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právnym základom pre platbu za prístup je len Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny uzatvorená podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike. Zmluva o prístupe uzatvorená žalobcom so žalovanou (ZPV/2014/296 zo dňa 14.01.2014) , resp. takýto typ zmluvy nie je uzavretý podľa zákona o energetike, je uzavretá v rozpore s obsahom a účelom tohto zákona, a teda neplatná. To znamená, že platba za prístup sa plnila na základe neplatného právneho úkonu, keďže nebola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ani nemôže elektrinu distribuovať a dodávať inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, lebo v opačnom prípade by prišiel o zákonnú podporu podľa z. č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby (zákon o podpore OZE). 5.2. Súd prvej inštancie poukázal na odôvodnenie Nálezu, z ktorého vyplývajú tieto skutočnosti a závery: „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm.

  1. b)zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm.
  2. a)zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov, či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“ 6. Následne ako predbežnú otázku súd prvej inštancie riešil, či uzavretá zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/296 zo dňa 14. januára 2014 je platná a účinná, ktorú zmluvu posúdil ako je aj vyššie uvedené, že je neplatná z dôvodu rozporu so zákonom, resp. jeho obchádzaním. Nevylúčil možnosť uzavretia zmluvy podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“), avšak v tejto zmluve nebola jasne, zrozumiteľne a určite dohodnutá cena „platba za prístup do regionálnej distribučnej sústavy“. Podľa Čl. II zmluvy žalovaná mala vystaviť faktúru za prístup vo výške podľa platných a účinných rozhodnutí ÚRSO a všeobecne záväzných právnych predpisov, pričom cena za takýto prístup nebola a nie je určená žiadnym platným a účinným rozhodnutím ÚRSO, ani žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom. Vyhláška ÚRSO stanovuje len cenu za prístup v zmysle zákona o energetike, nakoľko aj z ust. § 2 a 3 tejto vyhlášky vyplýva, že sa jedná o určenie spôsobu výpočtu ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Vzhľadom na uvedené žalovaná nemohla v zmysle predmetnej zmluvy o prístupe účtovať (fakturovať) cenu za prístup do distribučnej sústavy na základe vyhlášky. Vychádzajúc aj zo stanoviska Ústavného súdu SR prezentovaného v Náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna 2016 týkajúceho sa zmluvy o prístupe v zmysle zákona o energetike mal za to, že zmluva (o prístupe) uzavretá medzi žalobcom a žalovanou dňa 14. januára 2014 je v rozpore so zákonom č. 251/2012 Z.z., resp. ho obchádza, teda je neplatná. V konaní nebolo žalovanou preukázané, že by medzi žalobcom a žalovanou bola uzatvorená zmluva o prístupe v zmysle ustanovení zákona č. 251/2012 Z.z. a v súlade s Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna 2016. 6.1. S poukazom na odôvodnenie nálezu ústavného súdu (bod 21.5) súd prvej inštancie uviedol, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká podľa zákona č. 251/2012 Z. z. výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, a pokiaľ dotknutá časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky ukladala výrobcom elektriny povinnosť hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú nemali, išlo o povinnosť nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v Zákone č. 251/2012 Z. z. čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad v zmysle Zákona č. 250/2012 Z. z. upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav. 7. Súd prvej inštancie nezohľadnil pri svojom rozhodovaní žalovanou predložené odborné stanovisko doc. Ing. Karola Klucha, PhD., č. 39/2018 zo dňa 10. apríla 2018 s poukazom na dôvody nálezu ústavného súdu a v odôvodnení rozsudku vyslovený právny záver, že zmluvou o prístupe v zmysle zákona č. 251/2012 Z. z. je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. 8. Návrh na vykonanie výsluchu žalovanou navrhnutých svedkov zamietol s poukazom na sudcovskú koncentráciu s uvedením, že i v prípade, ak by návrh na výsluch uvedených svedkov bol podaný žalovanou riadne a včas, súd by od uvedených výsluchov upustil, nakoľko títo svedkovia sa mali vyjadriť len k technickej otázke pripojenia a prístupu, pričom pre konanie je rozhodujúce posúdenie právnej otázky - či bola oprávnená platba za prístup alebo nie. Rovnako súd prvej inštancie neprihliadol na stanovisko Ministerstva hospodárstva SR z dôvodu, že jeho výklad nie je pre súd právne záväzným. 9. Úroky z omeškania priznal súd prvej inštancie podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka tak, že žalovaná je povinná vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie bez zbytočného odkladu po tom, čo bol žalobcom na jeho vydanie vyzvaný. V konaní bolo preukázané, že žalobca listom právneho zástupcu zo dňa 21. februára 2017 - Upovedomenie o prevzatí právneho zastúpenia a výzvu na vrátenie uhradených platieb a upustenie od protiprávneho konania, doručeným žalovanej dňa 22. februára 2017 vyzval žalovanú na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy do troch dní odo dňa doručenia výzvy. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania až odo dňa 28. februára 2017. Na základe vyššie uvedeného mal teda súd nepochybne za preukázané, že nárok žalobcu na zaplatenie 50 688,48 eura, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 50 688,48 do zaplatenia je čo do dôvodu a výšky nepochybne preukázaný, skutkovo a právne dôvodný. 10. O odvolaní žalovanej podanom proti II. a III. vete výroku rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) dňa 24. septembra 2019 č. k. 2Cob/101/2019-1073 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. novembra 2019 č. k. 2Cob/101/2019-1110 a s opravným uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 1. apríla 2022 č. k. 2Cob/101/2019-1472 tak, že v prvom výroku potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 50 688,48 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 50 688,48 eura od 28. februára 2017 do zaplatenie v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku o náhrade trov konania. Druhým výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 11. V odôvodnení konštatoval, že predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý napadnutým rozsudkom uložil žalovanej zaplatiť sumu 50 688,48 eura s prísl. a nahradiť trovy konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku, spĺňajúcom všetky požiadavky podľa § 220 ods. 2 CSP, v ktorom sa súd prvej inštancie správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto odvolací súd odvolaním napadnuté výroky súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 378 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 12. Ďalej na doplnenie a zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, že Civilný sporový poriadok ukladá stranám sporu povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v rámci tzv. prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany (§ 149 CSP). Súd v civilnom procese nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Preto sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalovanej uvedenou v odvolaní, že súd prvej inštancie nevykonal žalovanou navrhované dôkazy, čím neúplne zistil skutkový stav, nakoľko proces dokazovania v súdnom konaní slúži k preukázaniu skutkových tvrdení uplatnených v žalobe (resp. obrane žalovanej proti žalobe) s tým, že súd prvej inštancie je vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku vyjadreného v žalobnom petite oprávnený rozhodnúť, ktoré z navrhovaných dôkazov je potrebné pre meritórne rozhodnutie vykonať. Ak zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe alebo ostatných podaniach žalobcu, či jeho prednesoch na pojednávaní, bez pochybností vyplýva, že uplatnený nárok je po právnej stránke nedôvodný, žalobcom navrhnuté dôkazy nevykoná. 13. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie dôvodiac tým, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, najmä na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. 14. Podľa odvolacieho súdu ani jeden z ďalších odvolacích dôvodov nebol relevantný, a preto nemohol vyvolať žalovanou navrhovanú zmenu rozsudku. 15. Záverom bolo opäť poukázané na Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. júna 2016, pričom po zhodnotení vyššie uvedených skutočností sa krajský súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu spolu s príslušenstvom ako pohľadávku žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovanej neoprávneným účtovaním platby za prístup do distribučnej sústavy žalobcovi v nadväznosti na konštatáciu účinkov Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 ex tunc, t.j. keď jeho účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním tohto rozhodnutia, pretože prednosť má princíp ústavnosti. 16. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) včas dovolanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 420 písm.
  3. f)zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) ako aj z ust. § 421 ods. 1 písm. a),
  4. b)a písm.
  5. c)CSP. 17. Dovolateľka mala za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia nasledovných právnych otázok, z ktorých vyvodzovala prípustnosť podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a),
  6. b)a c), a to: 1/ Nesprávna interpretácia pojmu „prístup do sústavy“ a jeho legálnej definície obsiahnutej v ustanovení § 2 písm.
  7. a)bod 12.2. zákona o energetike (ďalej aj ako ,,prvá otázka“). Podľa dovolateľky sa výkladom pojmu „prístup do sústavy“, legálnej definícii obsiahnutej v ustanovení § 2 písm. a/ bod 12.2 zákona o energetike, ani výkladu § 26 ods. 5 zákona o energetike a § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike sa dovolací súd ešte v čase vyhotovenia a podania dovolania vo svojej rozhodovacej praxi ešte nezaoberal a táto ešte nebola predmetom jeho jednoznačného ustáleného právneho posúdenia, preto ho považuje za prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm.
  8. b)CSP. V súvislosti s touto otázkou žalovaná zároveň tvrdila nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď sa tieto nevysporiadali s jej argumentáciou prezentovanou v priebehu doterajšieho konania ohľadom výkladu pojmu „prístup do sústavy“ a zákonných ustanovení s tým súvisiacich, ktorý podľa nej nezohľadňuje vôľu zákonodarcu pri tvorbe legálnej definície tohto pojmu. 2/ Od nesprávneho právneho posúdenia (ne)platnosti zmluvy o prístupe užívateľa do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/296 zo dňa 14.01.2014 (ďalej aj ako ,,druhá otázka“). Podľa dovolateľky sa súdy nižšej inštancie pri posudzovaní platnosti zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/296 zo dňa 14.01.2014 a jej interpretácie výrazne odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a svoju činnosť zamerali na vyhľadávanie dôvodov neplatnosti posudzovaného právneho úkonu, v dôsledku čoho dospeli k záveru o neplatnosti posudzovaného právneho úkonu v zmysle § 39 OZ, a preto považuje dovolanie v zmysle § 421 ods. 1 písm.
  9. a)CSP za prípustné. 3/ Od právneho posúdenia otázky vzájomnej synalagmatickej previazanosti plnení oboch strán sporu s prihliadnutím na odplatnosť žalovanou žalobcovi poskytovanej služby prístupu do distribučnej sústavy žalovanej a aplikovateľnosti inštitútu bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), v prípade užívania distribučnej sústavy žalovanej zo strany žalobcu bez právneho dôvodu (ďalej aj ako ,,tretia otázka“). Podľa dovolateľky otázka posúdenia aplikovateľnosti inštitútu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ v prípade užívania distribučnej sústavy žalovanej zo strany žalobcu bez právneho dôvodu a vzájomnej synalagmatickej previazanosti plnení oboch strán sporu s prihliadnutím na odplatnosť žalovanej žalobcovi poskytovanie služby prístupu do distribučnej sústavy žalovanej nebola ešte riešená, preto považuje dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm.
  10. b)CSP. 4/ Od posúdenia hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako ,,štvrtá otázka“). Dovolateľka mala za to, že otázka posúdenia hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu bola v rámci rozhodovacej praxe dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne s rôznymi právnymi závermi o hmotnoprávnych účinkoch derogačného nálezu ex tunc/ ex nunc, z ktorých nie je zrejmá jednoznačná odpoveď na otázku hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu v prípade v čase vydania derogačného nálezu ukončených a skonzumovaných právnych vzťahov. Dovolanie preto považovala v tejto otázke za prípustné podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
  11. c)CSP. 18. Vo vzťahu k prvej právnej otázke týkajúcej sa správnej interpretácie pojmu „prístup do distribučnej sústavy“ vo vzťahu k subjektu v postavení výrobcu elektriny a jeho legálnej definície v ust. § 2 písm. a/ bod 12.2 zákona o energetike dovolateľka uviedla, že aj keď pojem „prístup do sústavy“ bol kľúčovým pre rozhodnutie vo veci samej, nebol jeho výklad plnohodnotne obsiahnutý v rozhodnutiach súdov nižšej inštancie. Mala za to, že implicitne bolo možné súdmi nižšej inštancie zvolený spôsob interpretácie pojmu ,, prístup do sústavy“ vyvodiť z bodu 60. rozhodnutia súdu prvej inštancie, kde však tento bez bližšieho odôvodnenia konštatuje záver o nevyužívaní distribučnej sústavy žalobcom a nepotrebnosti prístupu pre žalobcu a zároveň formuloval, že ,,využívaním prístupu si výrobca zabezpečuje prepravu vyrobenej elektriny k iným účastníkom trhu.” Odvolací súd sa s právnym názorom súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a bližšie sa výkladom pojmu „prístup do sústavy” vo svojom rozsudku nezaoberal. S ohľadom na neexistenciu bližšieho odôvodnenia úvah súdov nižšej inštancie, sa dovolateľka môže v otázke interpretácie dotknutej právnej normy, ako aj právnej úvahy súdov pri formulovaní ich záverov len domnievať o smere ich úvah, čoho dôsledkom pri odôvodňovaní tohto právneho posúdenia trpí rozsudok odvolacieho súdu aj vadou zmätočnosti podľa ust. § 420 písm.
  12. f)CSP. 18.1. Dovolateľka má ďalej za to, že súdy nižšej inštancie zaujali bez bližšieho odôvodnenia nesprávny právny názor, že užívaním distribučnej sústavy sa rozumie až samotná distribúcia elektriny distribučnou sústavou ďalším užívateľom distribučnej sústavy, pričom bez distribúcie nemôže k užívaniu distribučnej sústavy dochádzať. Konajúce súdy považujú distribúciu za imanentnú súčasť prístupu, a teda vyvodzujú záver, že prístup bez distribúcie nemôže existovať. Poukázal na pôvodný zákon č. 656/2004 Z. z., za ktorého účinnosti vzájomný vzťah medzi stranami sporu vznikol, a ktorý rozlišuje práva a povinnosti jednotlivých účastníkov na trhu s elektrinou, pričom medzi práva výrobcu elektriny neradí právo na distribúciu, ako ani právo uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy zmluvu o distribúcii elektriny. Právo na distribúciu, ako aj právo uzatvoriť zmluvu o distribúcii, pôvodný zákon č. 656/2004 Z. z. priznáva výlučne účastníkom na trhu s elektrinou v postavení odberateľa, dodávateľa a obchodníka s elektrinou, nie však výrobcovi, ktorému označený zákon v § 21 písm. a/ priamo zakotvuje povinnosť uzatvoriť zmluvu o prístupe a pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy. Zo znenia pôvodného zákona o energetike je tak zrejmé, že povinnosťou výrobcu je mať zabezpečené pripojenie a prístup do sústavy, nie však distribúciu, nakoľko pôvodný zákon č. 656/2004 Z. z., nespája distribúciu s výrobcom elektriny. Preto ak zákon č. 656/2004 Z. z., nepriznával žalobcovi právo na distribúciu, ale zároveň mu ukladal povinnosť mať uzatvorenú zmluvu o prístupe, distribúcia nemôže byť nevyhnutnou súčasťou prístupu, ako to súdy nesprávne konštatovali. 18.2. V ďalšom texte dovolateľka poukázal na novelu zákona o energetike č. 309/2018 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 309/2009 Z. z., o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela”), ktorá priamo odstraňuje výkladové rozpory pojmu prístup do sústavy a spresňuje legálnu definíciu pojmu prístup do sústavy, v zmysle ktorej: „...prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity a ak ide o výrobcu elektriny, prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy.“ 18.3. Dovolateľka poukázala aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-239/07 vo veci Sabatauskas a iní, ktorého závery boli potvrdené aj vo veci C-492/14, na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.6.2016, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/18/2019, kde súd vyslovil, že pojem prístup do sústavy je potrebné považovať za pojem obsahovo širší ako pojem distribúcia a tieto pojmy nie je možné stotožňovať. Samotná existencia prístupu je nevyhnutným predpokladom tak distribúcie, ako aj akéhokoľvek iného spôsobu využívania distribučnej sústavy, či už v podobe dodávky elektriny do sústavy alebo odberu elektriny zo sústavy. Uviedol, že prístup a distribúcia sú dve samostatné navzájom oddelené faktické kategórie, ktorá skutočnosť vyplýva z ich legálnych definícií obsiahnutých v zákone o energetike, pričom každá z nich môže byť predmetom samostatnej dohody medzi účastníkmi na trhu s elektrinou, alebo tieto môžu byť súčasťou jednej a tej istej dohody. Dovolateľka odkazom na novelu zákona o energetike a dôvodovú správu tvrdí, že k prístupu v prípade výrobcov dochádza už pri dodávke elektriny do distribučnej sústavy. Prístupom je podľa nej potrebné rozumieť už samotné právo žalobcu dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy žalovanej, do ktorej je výrobca pripojený, pričom je na voľbe a uvážení samotného výrobcu, či toto svoje právo využije alebo nie. Zdôraznila, že z vôle zákonodarcu je zrejmé, že tento považuje za legitímne, aby výrobcovia za takúto službu uhrádzali, obdobne ako odberatelia primeranú odplatu, pričom túto skutočnosť potvrdil dovolací súd už v rozhodnutí sp. zn. 3Obdo/18/2019, ktorý v bode 23.3. konštatoval, že povinnosti prevádzkovateľa distribučnej sústavy umožniť výrobcovi elektriny prístup do distribučnej, zodpovedá právo prevádzkovateľa distribučnej sústavy požadovať od výrobcu elektriny odplatu za takúto poskytnutú službu, vrátane platby za prístup. Dovolací súd v danom rozhodnutí dospel aj k záveru, že zmluva o prístupe uzatvorená podľa pôvodného zákona č. 656/2004 Z. z., napriek absencii dojednania o distribúcii, nie je v rozpore so zákonom č. 251/2012 Z. z., a táto neodporuje novej právnej úprave. Poukazom na uvedené má dovolateľka za to, že distribúcia v zmysle pôvodného zákona č. 656/2004 Z. z., ani v zmysle zákona o energetike č. 251/2012 Z. z., platného a účinného v žalovanom období, nebola a ani tohto času nie je nevyhnutnou súčasťou pre prístup výrobcu do sústavy. 19. Vo vzťahu k druhej právnej otázke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia (ne)platnosti zmluvy o prístupe užívateľa do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/296 zo dňa 14.01.2014, vyvodila dovolateľka prípustnosť podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
  13. a)CSP, nakoľko podľa nej súdy nižšej inštancie pri posudzovaní platnosti a interpretácii predmetnej zmluvy o prístupe opomenutím aplikácie § 266 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka v spojení s § 35 ods. 1 a 2 OZ, odmietnutím princípu priority výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a aplikáciou prílišného formalizmu dospeli k nesprávnemu právnemu názoru o neplatnosti vyššie uvedenej zmluvy, čím sa odklonili od nižšej uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Mala za to, že súdy nižšej inštancie pri posudzovaní platnosti predmetnej zmluvy o prístupe zo dňa 14.01.2014 a jej interpretácii svoju činnosť zamerali na vyhľadávanie dôvodov neplatnosti posudzovaného právneho úkonu, v dôsledku čoho dospeli k záveru o neplatnosti posudzovaného právneho úkonu v zmysle § 39 OZ z dôvodu údajného ,,obchádzania zákona resp. rozporu so zákonom? a k záveru o neplatnosti posudzovaného právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 OZ z dôvodu údajnej ,,nejasnosti, nezrozumiteľnosti a neurčitosti dohodnutia ceny?. 19.1. Ohľadne namietanej neplatnosti právneho úkonu dovolateľka poukázala na viacero nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré sa zaoberali posúdením otázky platnosti/neplatnosti právneho úkonu apelujúc na deklarovaný princíp preferencie platnosti právneho úkonu, zdôrazňujúc, že neplatnosť právneho úkonu je možné konštatovať len vtedy, ak tieto nedostatky nemožno preklenúť ani použitím interpretačných pravidiel stanovených v § 35 ods. 1 a 2 OZ a § 266 od. 1,2 a 3 Obchodného zákonníka (viď nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 15/2014; IV. ÚS 340/2012; I. ÚS 242/2007; I. ÚS 640/2014; I. ÚS 243/2007 a II. ÚS 294/2018) a uznesení najvyššieho súdu (sp. zn. 5Cdo/205/2008 a sp. zn. 1Cdo/58/2010). Taktiež bolo uvedené, že dôvod neplatnosti je potrebné v odôvodnení rozhodnutia všeobecného súdu riadne vymedziť a podrobne vysvetliť, ktoré dojednania týkajúce sa práv a povinností strán sporu z posudzovanej zmluvy považuje za dojednané v rozpore so zákonom, a prečo, a s ktorými kogentnými ustanoveniami zákona je obsah právneho úkonu nesúladný. Podľa dovolateľky súd prvej inštancie vo svojom texte len alibisticky konštatuje neplatnosť zmluvy o prístupe v zmysle § 39 OZ z dôvodu údajného ,,obchádzania zákona, resp. rozporu so zákonom? a následne v ďalšom texte neplatnosť zmluvy o prístupe v zmysle § 37 ods. 1 OZ z dôvodu údajnej ,,nejasnosti, nezrozumiteľnosti a neurčitosti dohodnutia ceny?. Ďalej bolo uvedené, že súdy nižšej inštancie neprihliadli ani na účel zákonodarcu a rovnako ani na vôľu strán sporu, ako ani na následné správanie strán sporu počas trvania predmetnej zmluvy o prístupe. 19.2. Súd prvej inštancie len stroho konštatoval v bode 61. a 65. neplatnosť Zmluvy o prístupe, nakoľko podľa neho právnym základom pre platbu za prístup je len Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny uzatvorená podľa § 26 ods.5 zákona o energetike, a keďže Zmluva o prístupe uzatvorená žalobcom so žalovanou (ZPV/2014/296 zo dňa 14.01.2014), resp. takýto typ zmluvy, nebol uzavretý podľa zákona o energetike, mal za to, že je uzavretá v rozpore s obsahom a účelom tohto zákona, a teda neplatná. To znamená, že platba za prístup sa plnila na základe neplatného právneho úkonu, keďže nebola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s čím bolo spojené neoprávnené účtovanie platby za prístup do distribučnej sústavy žalobcovi. Odvolací súd sa s právnym posúdením súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil. Podľa dovolateľky zo samotného textu bodu 61., ani z bodu 65. rozhodnutia súdu prvej inštancie, nie je zrejmé, o ktorý prípad neplatnosti zmluvy o prístupe ako právneho úkonu sa jedná a v čom súdy nižšej inštancie vidia takú vadu tohto právneho úkonu. Preto v súvislosti s namietanou právnou otázkou namietla aj vadu zmätočnosti a nepreskúmateľnosti v zmysle § 420 písm.
  14. f)CSP, nakoľko závery súdov nižšej inštancie o neplatnosti Zmluvy o prístupe užívateľa do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. ZPV/2014/296 zo dňa 14.01.2014 považuje za nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a ústavne nekonformné. 19.3. Okrem už spomenutých dôvodov neplatnosti Zmluvy o prístupe dovolateľka upozornila aj na to, že súd prvej inštancie v bode 65. svojho napadnutého rozsudku konštatuje neplatnosť zmluvy o prístupe z dôvodu „rozporu so zákonom, resp. jeho obchádzania“, t.j. dôvod neplatnosti v zmysle § 39 OZ (pričom je zrejmé, že nerozlišuje medzi dôvodom neplatnosti právneho úkonu z dôvodu rozporu so zákonom a dôvodom neplatnosti právneho úkonu z dôvodu obchádzania zákona) a následne v druhej vete toho istého bodu konštatuje neplatnosť tej istej zmluvy z dôvodu „nejasnosti, nezrozumiteľnosti a neurčitosti dojednania ceny“, t.j. dôvod neplatnosti v zmysle § 37 ods. 1 OZ (pričom je zrejmé, že taktiež vôbec nerozlišuje medzi dôvodom neplatnosti právneho úkonu z dôvodu nezrozumiteľnosti a dôvodom neplatnosti právneho úkonu z dôvodu jeho neurčitosti). 19.4. Ohľadne súdmi nižšej inštancie tvrdeného dôvodu neplatnosti ,,rozporu so zákonom, resp. jeho obchádzania“ v zmysle § 39 OZ dovolateľka argumentovala potrebou skúmania účelu zákona a zámeru zákonodarca, a to konkrétne ustanovenia § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 o energetike, odkazujúc na bod 61. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Podľa dovolateľky z ustanovenia § 26 zákona o energetike nevyplýva žiadny zákonný zákaz a rovnako ani žiadnej zákonný príkaz. Z dôvodovej správy k § 26 zákona o energetike vyplýva, že cieľom dotknutého ustanovenia bolo vymedziť hlavné typy zmlúv na trhu s elektrinou, pričom z uvedeného ustanovenia nemožno vyvodiť záver, že by sa v prípade § 26 zákona o energetike malo jednať o taxatívny výpočet zmluvných vzťahov vylučujúci uzatvorenie akéhokoľvek iného zmluvného vzťahu medzi účastníkmi trhu s elektrinou. Podľa nej však samotným odôvodnením, že sa malo jednať o úpravu ,,hlavných typov zmlúv“ zákonodarca naznačil, že výpočet zmluvných vzťahov obsiahnutých v § 26 zákona o energetike nie je konečný a ponecháva priestor pre zmluvnú voľnosť účastníkov trhu s elektrinou. Bolo poukázané aj na to, že zákon o energetike nezakotvuje sankciu v podobe neplatnosti v prípade neobsiahnutia niektorých obsahových náležitostí určitého konkrétneho zmluvného typu, t.j. ani v prípade zmluvného typu upraveného § 26 ods. 5 zákona o energetike. Jediným následkom neobsiahnutia určitej obsahovej náležitosti v rámci dohody strán môže byť nemožnosť podriadiť určitú zmluvu pod konkrétny zmluvný typ, čo však nemá žiaden vplyv na platnosť posudzovaného právneho úkonu. Bolo poukázané na skutočnosť, že sám súd prvej inštancie (s potvrdením správnosti jeho úvahy aj odvolacím súdom) napriek svojmu právnemu záveru obsiahnutého v prvej vete bodu 64. svojho rozhodnutia priznal možnosť uzavrieť zmluvu podľa § 269 ods. 2 ObZ. 19.5. Súdom nižšej inštancie dovolateľka vytkla aj nesprávnu interpretáciu a aplikáciu § 2 písm.
  15. a)bod 12.2. zákona o energetike a § 27 ods. 1 písm.
  16. b)zákona o energetike, v dôsledku čoho došli k nesprávnemu právnemu posúdeniu o neplatnosti posudzovanej zmluvy o prístupe uzavretej medzi stranami sporu pre jej rozpor so zákonom alebo obchádzanie zákona, naplnenie ktorých skutkových podstát videli v tom, že obsahom zmluvy o prístupe nie je dojednanie o distribúcii, resp. preprave, žalobcom vyrobenej elektriny konkrétnemu koncovému odberateľovi. Podľa dovolateľky sa súdy nižšej inštancie primárne zaoberali aplikáciou § 26 ods. 5 zákona o energetike v spojení s § 2 písm. a/ bod 12.2 zákona o energetike, avšak opomenutím aplikácie ustanovenia § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike. Ich porovnaním je možné dospieť k záveru, že ust. § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. sa vzťahuje na všetkých účastníkov trhu (výrobcov aj odberateľov), kým § 27 ods. 1 zákona č. 251/2012 Z.z. sa týka len výrobcov, priznávajúce výrobcom výlučné právo uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy. Teda vzhľadom na ustanovenie § 27 ods. 1 písm.
  17. b)zákona o energetike s prihliadnutím na pôvodný zákon o energetike č - 656/2004, novelu zákona o energetike, je možné podľa dovolateľky dospieť k názoru, že žalobca uzatvára vo vzťahu k odovzdávaciemu miestu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ktorej predmetom nevyhnutne nemusí byť, a ani nie je, distribúcia elektriny. V zmysle vyššie uvedeného mal za to, že žalobca nebol dodávateľom v zmysle zákona o energetike, bol len výrobcom, ktorý nemal dôvod uzatvárať zmluvu aj na službu distribúcie elektriny. Uviedol, že ani Ústavný súd SR v jeho Náleze PL. ÚS 17/2014 neviaže prístup na distribúciu a s poukazom na bod 21.1., ako aj na bod 21.5., viaže platbu za prístup do distribučnej sústavy na existenciu zmluvy o prístupe medzi stranami sporu. Nepomenúva túto zmluvu aj širším pojmom obsahujúcim distribúciu. Ústavný súd v súvislosti so zmluvou o prístupe použil iba slovné spojenie ,,zmluva o prístupe“ do distribučnej sústavy, pričom neuvádza aj „o distribúcií“ a odkazuje na vyslovene na znenie ustanovenia § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike, podľa ktorého výrobca elektriny má právo uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky prístupu sústavy. Z uvedeného je zrejmé, že vyššie uvedené ustanovenie nehovorí o distribúcii. Dovolateľ zároveň poukázal na dôvodovú správu k novele zákona o energetike účinnej od 01.01.2019, ktorá uvádza, že sa ňou spresňuje definícia zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny tak, že zmluva o prístupe a distribúcii elektriny nemusí nutne obsahovať aj distribúciu elektriny, ak túto službu výrobca elektriny nevyužíva. Uzatvorenie zmluvy o prístupe stranami sporu obsahujúcej v súlade s § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike len dojednanie prístupu ako zákonom predpokladanej náležitosti takéhoto zmluvného vzťahu, preto nemôže byť sankcionované neplatnosťou takejto uzatvorenej zmluvy z dôvodu jej rozporu so zákonom alebo obchádzania zákona, nakoľko zákon o energetike č. 251/2012 zakotvuje v § 27 ods. 1 právo výrobcu uzavrieť zmluvu o prístupe, avšak bližšie nedefinuje jej náležitosti. Skutočnosť, že distribúcia nie je povinnou náležitosťou zmluvy o prístupe medzi stranami sporu vyplýva aj zo záverov rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/18/2019, ktorý v bode 23.5. konštatuje, že zmluva o prístupe ako súčasť zmluvy o pripojení uzatvorenej v zmysle pôvodného zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike ,,neodporuje novej právnej úprave, a preto nie je potrebné, aby medzi zmluvnými stranami bola uzavretá nová zmluva podľa zákona č. 251/2012. 19.6. Ohľadne súdmi nižšej inštancie tvrdeného dôvodu neplatnosti posudzovaného právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 OZ z dôvodu ,,nejasnosti, nezrozumiteľnosti a neurčitosti dohodnutia ceny? bolo poukázané na správanie žalobcu a jeho záujem pôsobiť na trhu s elektrinou, poukazujúc na uzatvorenú zmluvu v roku 2011, na základe ktorej sa rozhodol byť výrobcom elektriny, čím prejavil vôľu užívať prístup do distribučnej sústavy, a teda vstúpiť do zmluvného vzťahu so žalovanou a za týmto účelom uzatvoriť zmluvu o prístupe v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu obsiahnutého vo vyššie vymenovaných uzneseniach (viď napr. uznesenie sp. zn. 3Obdo/18/2019). Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno podľa dovolateľky akceptovať právny názor súdov nižšej inštancie o tom, že vôľa žalobcu bola neurčitá a rovnako ani to, že obsah zmluvy bol nejasný, či nezrozumiteľný, alebo že nezakladala žiadne práva a povinnosti. Vo vzťahu k určitosti alebo zrozumiteľnosti dojednania platby za prístup namieta právny záver súdu prvej inštancie obsiahnutý v bode 65. jeho rozhodnutia spočívajúci v tom, že ,,žalovaná nemohla fakturovať cenu za prístup do distribučnej sústavy na základe vyhlášky o cenovej regulácií, nakoľko z ustanovenia § 2 a 3 tejto vyhlášky vyplýva, že sa jedná o určenie spôsobu výpočtu ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny ?. Podľa dovolateľky súdy nižšej inštancie ohľadne daného aplikovali reštriktívny výklad ustanovení § 2 a 3 vyhlášky o cenovej regulácií bez toho, aby vzali do úvahy to, že sa jedná o spojenie dvoch samostatných skutočností, ktoré môžu, ale nevyhnutne nemusia, vždy tvoriť jeden ucelený celok, berúc zároveň do úvahy aj ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácií, ktorá výslovne obsahuje spôsob matematického výpočtu platy za prístup do distribučnej sústavy, ktorý mechanizmus bol odobrený aj zo strany Ústavného súdu SR v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014. V tejto veci bolo poukázané na cenové rozhodnutia ÚRSO, ktoré v časti A. Tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny pre užívateľov distribučnej sústavy, s výnimkou odberateľov v domácnostiach, v článku I, v bode 8.18 alebo 9.18 určuje, že výška mesačnej platby za prístup do distribučnej sústavy a rezervovaná kapacita odovzdávajúceho miesta užívateľa distribučnej sústavy je určená v zmysle § 26 ods. 23 až ods. 26 cenovej vyhlášky ÚRSO. Najviac dovolateľka zdôraznila, že uvedený spôsob výpočtu platby za prístup nebol zo strany žalobcu spochybňovaný. 20. Vo vzťahu k tretej právnej otázke, týkajúcej sa právneho posúdenia vzájomnej synalagmatickej previazanosti plnení oboch strán sporu, s prihliadnutím na odplatnosť žalovanou žalobcovi poskytovanej služby prístupu do distribučnej sústavy žalovanej a aplikovateľnosti inštitútu bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. OZ v prípade užívania distribučnej sústavy žalovanej zo strany žalobcu bez právneho dôvodu, uviedla, že táto nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu jednotne ustálene vyriešená, čo odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
  18. b)CSP. 20.1. Poukázala na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý vylúčil aplikáciu inštitútu bezdôvodného obohatenia ako možného titulu na platby žalobcu za užívanie distribučnej sústavy žalovanej. Odvolací súd mal nesprávnym formalistickým výkladom záverov nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 a nesprávnou aplikáciou ust. § 2 ods. 1 OZ a ust. § 451 a nasl. OZ vylúčiť aplikáciu inštitútu bezdôvodného obohatenia ako prípadného právneho titulu na úhradu za užívanie distribučnej sústavy žalovanej žalobcom a užívanie služieb žalovanej s tým spojených. Odvolací súd mal vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia samotnej povahy úhrad žalobcu voči žalovanej, ako aj opomenutia vzájomnej synalagmatickej previazanosti plnení oboch strán sporu a odplatnosti žalovanou poskytovaných a žalobcom dobrovoľne užívaných služieb súvisiacich s prístupom žalobcu do distribučnej sústavy žalovanej. Odplatnosť prístupu do siete dovolateľka dôvodila aj odkazom na článok 32 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES z 13.07.2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, a rovnako aj právnym názorom vyjadreným v uznesení najvyššieho súdu (viď sp. zn. 3Obdo/18/2019). 20.2. Dovolateľka mala za to, že aj sám zákonodarca poukazoval na to, že služba prístupu je službou odplatnou a v prípade, ak ju výrobcovia využívajú, sú povinní za takúto službu žalovanému uhrádzať odplatu, pričom spôsob výpočtu ceny (odplaty za prístup do sústavy) bol jednoznačne určiteľný a nebol medzi stranami spochybnený. Odvolací súd mal formalisticky naviazať odplatnosť prístupu na existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. Podľa dovolateľky prípadná skutočnosť, že zmluva o prístupe neexistuje automaticky nepreukazuje, že žalobca prístup reálne nevyužíva a nie je povinný zaň uhrádzať žalovanému zodpovedajúcu odplatu. Súdy nižšej inštancie formalisticky naviazali odplatnosť prístupu do distribučnej sústavy žalovanej na existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny so všetkými náležitosťami v zmysle § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike (vrátané tých, ktoré sú v prípade subjektu v postavení výrobcu nerealizovateľné), v dôsledku čoho vylúčili možnosť žalovanej dosahovať zisk ako imanentnú súčasť výkonu svojej podnikateľskej činnosti. Naviazanie odplatnosti za užívanie distribučnej sústavy žalovanej a poskytovanie služieb súvisiacich s prístupom na existenciu konkrétneho typu zmluvy bez možnosti uplatnenia inštitútu bezdôvodného obohatenia je podľa dovolateľky právne nesúladné a ústavne nekonformné. 20.3. Záverom k uvedenej právnej otázke uviedla, že v prípade správnej interpretácie pojmu „prístup do sústavy“ na zistený skutkový stav je zrejmé, že žalobcom počas celého žalovaného obdobia dochádzalo a stále dochádza k užívaniu distribučnej sústavy žalovanej vo forme prístupu, na základe čoho má žalovaná nárok na úhradu odplaty ako relevantného protiplnenia za užívanie distribučnej sústavy žalovanej a služieb s tým súvisiacich. Zo strany konajúcich súdov bolo nevyhnutné vysporiadať sa nielen s otázkou následkov ne/existencie právneho dôvodu žalobcom poskytovaných plnení, ale tiež s otázkou následkov ne/existencie právneho dôvodu žalovanou poskytovaných a žalobcom prijímaných a užívaných protiplnení. Odvolací súd teda vylúčením aplikácie inštitútu bezdôvodného obohatenia na právny nárok žalovanej, bezdôvodne vylúčil synalagmatickosť vzájomných plnení strán sporu, ako aj samotnú odplatnosť žalobcom poskytovanej služby v podobe prístupu, čím z jeho strany došlo k nesprávnemu posúdeniu záväzkového vzťahu strán sporu a jeho obsahu. 21. K štvrtej právnej otázke ohľadom posúdenia hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu dovolateľka uviedla, že vzhľadom na to, že odvolací súd dospel k záveru o ustanovení § 26 ods. 23 Vyhlášky ako právnom titule žalobcom realizovaných úhrad bez ďalšieho zaoberania sa plneniami poskytovanými v žalovanom období 2/2016 až 6/2016 žalovanou žalobcovi, bolo podľa dovolateľky povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa právnym posúdením hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014. Dovolateľka mala za to, že touto otázkou sa dovolací súd ako aj ústavný súd vo svojej praxi viackrát zaoberal, pričom bola rozhodovaná rozdielne s rôznymi právnymi závermi o hmotnoprávnych účinkoch derogačného nálezu ex tunc/ex nunc, preto považuje dovolanie podľa ust § 421 ods. 1 písm. c/ CSP za prípustné. 21.1. Poukázala na nálezy ústavného súdu sp. zn. Plz. ÚS 1/2006, sp. zn. I. ÚS/51/2006 a sp. zn. II. ÚS 72/2006, ktoré konštatovali, že hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade napadnutého právneho predpisu s ústavou zverejneného v zbierke zákonov Slovenskej republiky pred právoplatným skončením konania pred všeobecným súdom, v ktorom sa má napadnutý právny predpis aplikovať, nastávajú ex tunc. 21.2. Ďalej poukázala na rozhodnutia konštatujúce, že hmotnoprávne účinky derogačného nálezu ústavného súdu nastávajú ex nunc, a to uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2018, sp. zn. III. ÚS 24/2006, sp. zn. II. ÚS 40/2006, sp. zn. PL. ÚS 13/98, sp. zn. PL. ÚS. 17/2008 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Obdo/11/2009. S ohľadom na rozporné právne názory ústavného súdu nie je podľa dovolateľky jednoznačne zrejmá odpoveď na otázku hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 pre prípad v čase vydania derogačného nálezu ukončených a skonzumovaných právnych vzťahov (predmet sporu). 21.3. Právny názor súdov nižšej inštancie o účinkoch nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 ex tunc (spätne) k momentu vzniku dotknutej právnej normy obsiahnutej v bode 156-157 rozhodnutia odvolacieho považovala dovolateľka za nesprávny. Vo vzťahu k uvedenému dovolateľka namietala aj existenciu vady zmätočnosti podľa ust. § 420 písm.
  19. f)CSP, nakoľko v napadnutom rozhodnutí nie sú obsiahnuté úvahy, akými sa súdy nižšej inštancie riadili pri konštatovaní účinkov derogačného nálezu sp. zn. Pl. ÚS 17/2014. 21.4. Dovolateľka tvrdila, že pri posudzovaní hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu je potrebné rozlišovať medzi ich aplikáciou na práva a povinnosti vzniknuté v súlade s napadnutou právnou úpravou, ktoré už boli dobrovoľne splnené v čase pred vydaním derogačného nálezu ústavného súdu, a na práva a povinnosti vzniknuté v súlade s napadnutou právnou úpravou, ktoré sa majú plniť až v čase po vydaní derogačného nálezu ústavného súdu. Preto v prípade povinností, ktoré boli v čase vydania derogačného nálezu ústavného súdu už splnené, či už nútene alebo dobrovoľne, sa týchto účinky derogačného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 nedotýkajú. Tvrdí, že nakoľko ústavný súd vo svojom zjednocujúcom stanovisku sp. zn. Plz. 1/2006 posudzoval iný právny aj skutkový stav, než aký je predmetom sporu, nemôžu byť jeho závery analogicky aplikované na predmet sporu. Vzhľadom na uvedené má dovolateľka za to, že nález ústavného súdu PL. ÚS 17/2014 o nesúlade časti napadnutého ust. § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii nemôže mať v posudzovanom spore účinky do minulosti - ex tunc, ako mu priznávajú súdy nižšej inštancie. 21.5. Dovolateľka mala za to, že dôsledkom derogačného nálezu ústavného súdu nie je neplatnosť právneho predpisu, ale jeho nezáväznosť pre protiústavnosť. Uviedla, že retroaktívny účinok derogačného nálezu ústavného súdu ex tunc, presadený odvolacím súdom, je spojený so stratou platnosti, kde sa vyžaduje neaktivita normotvorcu, ktorý nechá 6 mesačnú lehotu márne uplynúť. Ďalej tvrdila, s ohľadom na formuláciu ust. § 125 ods. 3 ústavy, že prijatie novej právnej úpravy v ústavou stanovenej 6 - mesačnej lehote je spôsobilé zvrátiť prípadné účinky nálezu pôsobiace ex tunc. V danom prípade však nedošlo k zániku platnosti napadnutého ustanovenia vyhlášky márnym uplynutím lehoty na jej zosúladenie s dotknutými ustanoveniami ústavy, nakoľko ÚRSO splnilo povinnosť zosúladiť napadnutú právnu normu v súlade so závermi nálezu ústavného súdu sp. zn. PL ÚS 17/2014 v zákonom stanovenej lehote. 21.6. K namietanému právnemu posúdeniu hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu ústavného súdu v prípade horizontálneho vzťahu strán sporu uviedla, že je nevyhnutné posudzovať prioritne povahu právneho vzťahu, ktorý je predmetným nálezom ústavného súdu (PLz. ÚS 1/06-4) dotknutý. Poukazovala na to, že postavenie subjektov, ktorých sa napadnuté zákonné ustanovenia a následné posudzovanie hmotnoprávnych účinkov týkali, nebolo v prípade nálezu sp. zn. PL. ÚS 38/03-89 a naň nadväzujúceho zjednocujúceho stanoviska PL z. ÚS 1/2006-4 rovnocenné, ako to je v prípade daného sporu. V uvedenej veci na jednej strane vystupoval subjekt verejnej správy, vystupujúci v postavení nadradenosti voči druhému dotknutému subjektu. 21.7. Dovolateľka aplikáciu záverov zjednocujúceho stanoviska sp. zn. PLz. ÚS 1/2006-4 pri vyhodnocovaní hmotnoprávnych účinkov nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 týkajúceho sa čisto súkromnoprávneho vzťahu medzi dvomi subjektmi súkromného práva ako podnikateľskými subjektmi, nepovažuje za správne. Mal za to, že takýmto postupom by sa priznala neprimeraná ochrana práv jednej skupine subjektov súkromného práva na úkor druhej skupiny subjektov súkromného práva, a že pri uplatňovaní účinkov nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo strany súdu prvej inštancie malo byť na súkromnoprávnu povahu dotknutého právneho vzťahu prihliadané a mali byť z jeho strany dodržané princípy právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. 22. Dovolateľka v podanom dovolaní namietala aj existenciu vady zmätočnosti podľa ust. § 420 písm.
  20. f)CSP, ktorú videla v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov nižšej inštancie. Namietala, že odvolací súd v danom prípadne nedostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri interpretácii pojmu „prístup do sústavy“ a dotknutej právnej normy ust. § 2 písm. a/ bod 12. 2 zákona o energetike, v ktorej je obsiahnutá jeho legálna definícia, interpretácii § 26 ods. 5 zákona o energetike, § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike, posudzovaní náležitostí a formy dohody o prístupe do distribučnej sústavy, platnosti písomnej zmluvy o prístupe uzavretej medzi stranami sporu a s tými súvisiace argumenty týkajúce sa právneho titulu užívania distribučnej sústavy žalobcom, a teda aj pohľadávok žalovanej a ako sa vysporiadal s kľúčovými argumentami žalovanej pre vyvodzovanie akýchkoľvek záverov v predmetnej právnej veci. 23. Na záver navrhla dovolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a žalovanej priznal náhradu trov dovolacieho konania, resp. aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a priznal jej náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania. 24. Žalobca sa k dovolaniu žalovanej písomne vyjadril v rozsiahlom vyjadrení (75 strán), pričom s argumentáciou žalovanej v dovolaní nesúhlasil. Prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
  21. b)CSP podľa žalobcu nie je daná, nakoľko dovolanie neobsahuje jasne položené právne otázky (zásadného právneho významu), ktoré má dovolací súd riešiť. K prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
  22. a)CSP uviedol, že ani táto nie je daná, nakoľko dovolanie neobsahuje jasne položenú právnu otázku. Prípustnosť podľa ust. § 421 ods. 1 písm.
  23. c)CSP nie je podľa žalobcu rovnako daná, keďže dovolateľka nepredložila relevantnú judikatúru dovolacieho súdu. Zároveň nie je možné vyvodiť ani prípustnosť dovolania podľa ust. § 420 písm.
  24. f)CSP, nakoľko k porušeniu práva na spravodlivý proces v danom prípade nedošlo. 25. Vo vzťahu k prvej otázke vymedzenej dovolateľkou žalobca uviedol, že dovolateľka opomína fakt, že prístup je legálne definovaným pojmom. Pri jeho výklade nielen, že postupuje ako keby išlo o neurčitý právny pojem, ale navyše účelovo vychádza len z prvej časti podstaty prístupu uvedenej v dotknutom rozhodnutí Ústavného súdu, a to práva ,,vpustiť elektrinu?. Prehliada však druhú podstatnú vec, a to že zmluva o prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že vyrobená elektrina má byť distribuovaná (prepravená) do stanoveného miesta. Uvedené podľa žalobcu vyplýva z definície prístupu podľa § 2 písm. a/ bodu 12 zákona o energetike, tak aj z definície zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike a rovnako aj z dotknutého Nálezu Ústavného súdu. 25.1. Ďalej bolo poukázané na to, že platba za prístup nie je platbou za umožnenie dodávky (,,vpúšťanie?) elektriny do sústavy. V tejto súvislosti žalobca zdôrazňuje pojem „distribučná kapacita“, ktorý dovolateľka opomína, a to napriek tomu, že jej využívanie je pojmovým znakom definície prístupu podľa zákona o energetike. Distribučná kapacita predstavuje údaj o množstve elektriny, ktorá má byť od výrobcu elektriny prepravená inému subjektu, a to pomocou, resp. s využitím distribučnej sústavy. Práve distribučná kapacita je jednou z podstatných náležitostí zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Dovolateľka sa snaží presvedčiť, že pre využívanie distribučnej kapacity nie je potrebné, aby dochádzalo k využitiu služby distribúcie, čo je podľa žalobcu logicky nesprávny záver. Žalobca dodal, že v dôsledku toho, že dodáva elektrinu do sústavy, nie je povinný platiť prevádzkovateľovi distribučnej sústavy žiadny poplatok, nakoľko túto povinnosť mu neukladá žiadny zákonný predpis a už vôbec nemožno konštatovať, že ide o prísne regulovanú platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá má svoje zákonné vymedzenie (žalobca dodáva elektrinu na základe Zmluvy o dodávke). 25.2. Poukázal na zmenu definície pojmu ,,prístup“ do distribučnej sústavy, v zmysle ktorej od 1.1.2019 sa pod daným pojmom rozumie aj dodávka elektriny výrobcom do distribučnej sústavy, čo potvrdzuje, že v čase účtovania platieb za prístup, ktoré sú predmetom tohto sporu (t.j. do 31.12.2018) tomu tak nemohlo byť. Uvedené podľa žalobcu potvrdzuje aj to, že novela zásadným spôsobom zmenila i podstatné náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Dovolateľka si podľa žalobcu zamieňa pojem ,,prístup? s pojmom ,,pripojenie?. Podľa vysvetlenia žalobcu, práve pripojenie slúži na to, aby sa zabezpečila schopnosť sústavy odobrať vyrobenú elektrinu od výrobcu, pričom uvedené je zrejmé už zo zmluvy o pripojení, podľa ktorej sa prevádzkovateľ distribučnej sústavy zaväzuje zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške .....a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy. Podľa žalobcu takýto výklad prístupu nemá oporu v hmotnom práve, vo svojej argumentácií ignoruje právny pojem distribučná kapacita, a to aj napriek tomu, že jej využívanie je pojmovým znakom samotnej definície prístupu v § 2 písm. a/ bodu 12 zákona o energetike, pričom práve distribučná kapacita sa ako jedna z podstatných náležitostí dohaduje v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike. Zákon o energetike podľa žalobcu jednoznačne definuje o aké využívanie distribučnej sústavy ide v prípade využívania prístupu, a teda ide o využívanie distribučnej kapacity, a to na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike. Prístup do distribučnej sústavy je podľa legálnych definícií neoddeliteľne spojený s prepravou elektriny distribučnou sústavou koncovému odberateľovi. 25.3. Vo vzťahu k právnym aktom Európskej únie žalobca poukázal na Nález ústavného súdu, v ktorom sám ústavný súd uviedol, že vo vzťahu k výberu poplatkov za prístup do distribučných sústav smernica v týchto článkoch mlčí. Zároveň rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-239/07, Sabatuskas a iní, kde dovolateľka odkazuje na názor generálnej advokátky, že „prístup do sústavy sa chápe ako právo užívať elektrické sústavy a že pripojenie zodpovedá fyzickému spojeniu so sústavou“, nemá podľa žalobcu s našou právnou úpravou nič spoločné a dovolateľka opomenula riešiť to, akým spôsobom boli v danom členskom štáte preberané ustanovenia primárneho a sekundárneho práva Európskej únie v oblasti energetiky. 26. Vo vzťahu k druhej otázke podľa žalobcu konajúce súdy nižšej inštancie jednoznačne ustálili, že povinnosť platiť platbu za prístup možno dohodnúť len v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny so všetkými náležitosťami podľa ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike, čiže právnym základom je výlučne vyššie uvedená Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii, čo podľa nich založilo absolútnu neplatnosť uvedenej zmluvy pre rozpor so zákonom. Rozhodujúce pre výsledok v konaní bola totiž tá skutočnosť, že žalovanej zmluva o prístupe nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny uzatvorenou podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorá podľa Nálezu ako jediná predstavuje právny titul k inkasovaniu platieb za prístup, z čoho plynie aj záver, že súdy nižšej inštancie konali v súlade s Nálezom. Bolo zdôraznené, že prístup do distribučnej sústavy sa realizuje výlučne podľa konkrétneho typu zmluvy, ktorým je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom zákon o energetike priamo prostredníctvom zákonnej definície vymedzuje čo je prístup do distribučnej sústavy, a zároveň uvádza v akej zmluve je tento prístup do distribučnej sústavy možné dohodnú

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.