2 Trestného zákona účinného do
1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť obvineného JUDr. G. Z. zamieta. Odôvodnenie Obvinený JUDr. G. Z. (ďalej tiež „obvinený“) je trestne stíhaný, aktuálne v konaní pred Špecializovaným trestným súdom (ďalej tiež „špecializovaný súd“) na podklade obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podanej 1. júla 2022, pod sp. zn. VII/3 Gv 57/21/1000 pre prečin nepriamej korupcie
2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2020 (v skutkoch v bode 1/ a 3/) a zločin zasahovania do nezávislosti súdu
1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona (v skutku v bode 2/), na skutkovom základe uvedenom v tejto obžalobe. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5Tost/29/2022 vedie konanie, ktorého predmetom je rozhodnúť o sťažnosti obvineného proti uzneseniu špecializovaného súdu z
3 Trestného poriadku, že sudca JUDr. Peter Štift nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5Tost/29/
článku 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“) a jeho práva na slobodu a bezpečnosť
článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tiež „dohovor“) v kontexte porušenia práva na zákonného sudcu. Prostredníctvom obhajcu totiž písomnosťou z 8. decembra 2022 žiadal najvyšší súd o oznámenie zloženia senátu rozhodujúceho o námietke zaujatosti voči sudcovi JUDr. Štiftovi. Ignoráciou tejto žiadosti mu bolo opätovne znemožnené namietať potenciálnu zaujatosť sudcu JUDr. Klemaniča, resp. iného sudcu, ktorý by mohol namiesto menovaného z rôznych dôvodov nastúpiť ako člen senátu, v ďalšom citujúc závery už vyššie označeného nálezu ústavného súdu. Je názoru, že ignorácia tohto nálezu a jeho záverov (ako aj vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu) je iba ďalšou zo závažných skutočností vyvolávajúcich dôvodnú obavu zo zaujatosti tohto sudcu. Sudca JUDr. Štift bol totiž členom senátu najvyššieho súdu, ktorý v pomere 3:0 potvrdil prvostupňové rozhodnutie o jeho vzatí do väzby, pričom toto potvrdzujúce rozhodnutie a jeho väzba bola následne nálezom ústavného súdu vyhodnotená ako protiústavná. Je nepochybné, že predmetný nález a jeho obsah je namietanému sudcovi ako osobe, ktorá sa na protiústavnom obmedzení jeho osobnej slobody podieľala, dobre známy. V dôsledku uvedeného postupu senátu, ktorý prijal rozhodnutie o nevylúčení sudcu JUDr. Štifta v pomere 3:0 a členom ktorého bol aj sám tento sudca, vznikol teda úplne nový dôvod zakladajúci nedostatok objektívnej nestrannosti tohto sudcu, pretože sa opätovne vedome podieľal na postupe nerešpektujúcom závery ústavného súdu spočívajúce v povinnosti oboznámiť obvineného so zložením senátu, ktorý bude rozhodovať o jeho námietke zaujatosti. V ďalšej časti sťažnostnej argumentácie (označenej v bode II. ako „Môj vzťah k namietanému sudcovi JUDr. Petrovi Štiftovi“) uviedol, že z argumentácie, ako aj formulácie viet v napadnutom uznesení srší opovrhovanie jeho ústavným právom na osobnú slobodu v súvislosti s právom na zákonného sudcu, ako aj hrubá neúcta k utrpeniu jeho rodiny s dvoma maloletými deťmi, ktoré bolo spôsobené nezákonným, politicky a očakávaniami mediálnej propagandy motivovaným arbitrárnym rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu JUDr. Buvalu a na neho nadväzujúcim rovnako arbitrárnym a navyše právo na zákonného sudcu porušujúcim rozhodnutím senátu najvyššieho súdu, ktorého členom bol aj voči jeho osobe nepriateľsky zaujatý sudca JUDr. Štift. Túto neúctu možno vyvodiť predovšetkým z arbitrárnych a úplne iracionálnych tvrdení súdu o „vykonštruovanom charaktere tvrdení obvineného“, o „nesprávnom vnímaní dlhodobo nepriateľského vzťahu medzi namietaných sudcom a obvineným zo strany obvineného“ a o „irelevantnej a tendenčne nadinterpretovanej námietke obvineného“. Súd totiž pri týchto povrchných účelových záveroch racionálne nevysvetlil aký dôvod by mal mať, aby dôvody námietky „vykonštruoval“ práve voči sudcovi JUDr. Štiftovi, keď rovnako ako jeho pozná aj množstvo ďalších sudcov a sudkýň trestného úseku najvyššieho súdu, tyká si s nimi, avšak nemá s nimi žiaden bližší vzťah, naopak ide o bežný profesijný styk nepresahujúci priateľský alebo nepriateľský vzťah a preto týchto sudcov v priebehu svojho väzobného stíhania nenamietal. Z predchádzajúcich skúseností s ním uplatnenými procesnými postupmi (legálnymi a legitímnymi bez akéhokoľvek náznaku procesných obštrukcií) počas jeho väzobného trestného stíhania, ako aj celého trestného konania, teda súd nemôže inak ako svojvoľne a arbitrárne vyvodzovať vykonštruovaný charakter jeho tvrdení, pretože nemá žiadny dôvod požívajúci elementárnu úroveň logiky, aby si nespôsobilosť sudcu JUDr. Štifta rozhodovať o ňom v ďalšom konaní z dôvodu nedostatku nestrannosti iba účelovo vymýšľal. Naopak, súd neuviedol ani jeden racionálny dôvod prečo mu ako bezúhonnej osobe, požívajúcej stále napriek už takmer tri roky trvajúcej účelovej mediálnej diskreditácii dobrú povesť, neverí, keď jeho tvrdenia potvrdil (aj keď zámerne iba čiastočne) aj namietaný sudca JUDr. Štift a prečo by si vymyslel existenciu negatívneho vzťahu práve k tomuto sudcovi. Keďže jeho legitímnym, zákonným a oprávneným záujmom je, aby o jeho trestnej veci nerozhodoval voči nemu nepriateľsky zaujatý sudca, ktorý navyše svojimi protiústavnými rozhodnutiami porušujúcimi jedno z najvýznamnejších ústavných práv - právo na osobnú slobodu - opakovane deklaruje svoju absolútnu odbornú nespôsobilosť (celkovo minimálne 7 mediálne známych protiústavných rozhodnutí vo väzobných trestných veciach), je logické, že jeho (pravdivé) tvrdenia o nenávisti sudcu JUDr. Štifta voči nemu „sú prostriedkom na dosiahnutie cieľa, ktorým je úspešné uplatnenie námietky zaujatosti voči JUDr. Štiftovi“. V priebehu jeho už takmer trojročnej protiústavnej kriminalizácii nenamietal okrem sudcov JUDr. Klimenta a JUDr. Štifta žiadneho iného sudcu najvyššieho súdu, preto tvrdenie súdu o vykonštruovanom charaktere námietky je úplne svojvoľné a argumentačne povrchné. Na tomto mieste čestne prehlasuje, že ním tvrdené skutočnosti o vzájomnom negatívnom vzťahu k namietanému sudcovi sú pravdivé a fakt, že si s týmto sudcom týka, poznajú sa niekoľko rokov a počas tohto obdobia mali opakované vzájomné negatívne konfrontácie, potvrdil aj namietaný sudca (aj keď opäť len obmedzene, keď uviedol, že tento vzťah nepovažoval za nepriateľský). V tejto súvislosti je zarážajúce z čoho pramení všetkými zistenými okolnosťami minimálne spochybniteľný, a teda svojvoľný záver súdu o jeho subjektívnych pocitoch a vnímaní založených na existujúcich objektívnych skutočnostiach, ako o pocitoch vyplývajúcich len z nesprávneho vnímania dlhodobého nepriateľského vzťahu zo strany obvineného. Tento záver súdu je opovrhovaním a znevažovaním jeho osobnosti, pretože nemá žiaden racionálny dôvod účelovo namietať ktoréhokoľvek sudcu, ale len takého sudcu, o ktorom má na podklade dostupných skutočností, ktoré preukázal, legitímne právo domnievať sa, že v jeho trestnej veci nebude rozhodovať bez predsudkov a zákonne. Práve naopak, v očiach každého nestranného pozorovateľa musí byť prítomný súhlas s existenciou jeho legitímnej obavy klienta, že namietaný sudca bude rozhodovať tendenčne v jeho neprospech, v dôsledku osobného záujmu tohto sudcu, aby „podržal“ v rozhodovaní o ňom zaujatú sudkyňu Mgr. Záleskú, ktorá ho verejne v justičných kruhoch označuje za sviňu, o ktorej vine nepochybuje, v snahe dosiahnuť tak aspoň čiastočnú legitimizáciu svojho protiústavného rozhodnutia, ktorým obmedzil jeho osobnú slobodu. Namietaný sudca s vedomím skutočnosti, že ho poslal protiústavne do väzby, v ktorej strávil protiústavne 7 mesiacov, teda nie je spôsobilý bez toho, aby ohrozil sám seba, nestranne a nezaujato rozhodnúť o jeho námietke voči sudkyni Mgr. Záleskej tak, že túto vylúči z rozhodovania o ňom, pretože u tejto sudkyne sa môže spoľahnúť (keďže sa verejne vyjadrila, že o jeho vine nepochybuje), že by v súlade aj s jeho presvedčením o jeho vine, ktoré vyjadril vo svojom protiústavnom rozhodnutí, ktorým ho vzal do väzby, rozhodla o jeho vine aj napriek absolútnej dôkaznej núdzi. Namietaný sudca tak bude mať tendenciu ponechať uvedenú sudkyňu rozhodovať o ňom, pretože má záujem na jeho odsúdení a súčasne táto sudkyňa trpí rovnakými vadami nestrannosti a nezaujatosti ako on, čo je z perspektívy elementárnej, nie to až normatívnej spravodlivosti absolútne neprípustné. Totižto v prípade vyhlásenia oslobodzujúceho rozsudku v jeho trestnej veci by sudca JUDr. Štift musel pripustiť absolútne odborné aj ľudské zlyhanie, pretože vzal slobodu nevinnému človeku, a to iba na základe krivého obvinenia kajúcnikov, ktorým bez existencie akéhokoľvek materiálneho dôkazu účelovo, pod politickým a mediálnym tlakom, uveril. Z perspektívy tak subjektívnej ako aj objektívnej zaujatosti je absurdné čo i len uvažovať o tom, že v jeho trestnej veci by mohla rozhodovať sudkyňa Mgr. Záleská, čo rovnako platí o sudcovi JUDr. Štiftovi, ktorý ho nenávidí. Je až neuveriteľné, že sú sťažnostné súdy zaťažované nutnosťou rozhodovať o flagrantnej zaujatosti sudcov ako JUDr. Štift a Mgr. Záleská (u ktorých absentuje elementárny cit pre vnímanie objektívnej reality, keďže žijú vo vlastnej bubline, ktorej uverili, teda cit, ktorý by im umožnil pochopiť, že za daných okolností by žiaden objektívny pozorovateľ nemohol považovať ich rozhodnutie o ňom za nezaujaté a nestranné). Uvedené skutočnosti uvádza ako občan, ktorý ako prokurátor a sudca viac ako 20 rokov slúžil štátu a ktorý čelí už tretí rok absurdnej protiústavnej kriminalizácii v rozpore s článkom 17 ods. 2 ústavy a § 2 ods. 1 Trestného poriadku pri úplnej absencii dôkazov na základe izolovaných krivých obvinení s režimom štátnej korupcie kolaborujúcich kajúcnikov a z dôvodu výkonu advokácie pri zastupovaní predstaviteľov súčasným režimom prenasledovanej politickej opozície. Senát, ktorý vydal napadnuté uznesenie, si nepochybne uvedomuje, že (obvinený) nedisponuje obrazovými a zvukovými záznamami, ktorými by bolo možné preukázať opakovanú tvrdú verbálnu konfrontáciu s namietaním sudcom, ktorá svedčí o ich vzájomnom nepriateľskom vzťahu a preto namiesto aplikácie minimálne „teórie zdania“, ktorá jednoznačne zakladá zaujatosť sudcu JUDr. Štifta už len na základe jeho tvrdení, ktoré potvrdil aj namietaný sudca, súd pre nedostatok argumentov pre odmietnutie „teórie zdania“ pristúpil k použitiu štandardizovaných právnych floskúl typu „pravdivosť, ani len hodnovernosť tvrdených skutočností obžalovaný nijako nepreukázal“. Namietaný sudca si pritom bol vedomý existencie vážnych pochybností o svojej nezaujatosti pre svoj pomer k jeho osobe (obvineného), čo pramení najmä z toho, že vo svojom vyjadrení v zásade potvrdil jeho tvrdenia o vzájomnej konfrontácii, v dôsledku čoho sa dostal do situácie, kedy sám iniciatívne nikdy pred tým (v rozpore s Trestným poriadkom) neinformoval o existencii objektívnej skutočnosti potenciálne zakladajúcej jeho možnú zaujatosť, ale naopak, čakal či si uvedenú skutočnosť takpovediac „niekto všimne“. Napriek tomu sa konajúci senát, ktorý namietaného sudcu z trestného konania nevylúčil, iracionálne uspokojil s tvrdením namietaného sudcu, ktorý poprel jeho tvrdenia o ich vzájomnom vzťahu len v rovine hodnotenia jeho kvality, teda osobného, subjektívneho hľadiska, ktoré nie je rozhodujúce a musí byť vždy podriadené tomu objektívnemu. Z uvedeného teda vyplýva (ako sám sudca JUDr. Štift potvrdil), že medzi ním a týmto sudcom v minulosti prebehla (minimálne jedna) negatívna konfrontácia, resp. vzájomná skúsenosť objektívne spôsobilá vyvolať pochybnosti o nezaujatosti. So sudcom JUDr. Štiftom sa však rozchádzajú v osobnom pocitovom hodnotení danej objektívnej skutočnosti, teda v rovine subjektívnej, ktorá je však sekundárna a je pomyselne vertikálne podriadená primárnemu objektívnemu hľadisku. Celá účelová argumentácia súdu (ktorého členom je aj namietaný sudca) vedúca k nevylúčení namietaného sudcu je zdrojom úplne nového dôvodu nedostatku objektívnej nestrannosti a nezaujatosti tohto sudcu v očiach nezávislého pozorovateľa a je iba ďalším potvrdením jeho osobnej zaujatosti, pretože inak nemožno s nevyhnutným nadhľadom a racionálne hodnotiť nástojčivú snahu namietaného sudcu za každú cenu v jeho trestnej veci rozhodovať. Striktne priamo nemožno dokázať, že ho namietaný sudca nenávidí, resp. k nemu prechováva nepriateľský vzťah, bližším a predovšetkým nezaujatým pohľadom na celú vec to však možno nepochybne odvodiť z tej skutočnosti, že sa namietaný sudca podieľal na protiústavnom rozhodnutí a nikdy predtým sám neuviedol, že mal s ním konfrontáciu (ani pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby, ani pri rozhodovaní o sťažnosti proti zaujatosti sudkyne Mgr. Záleskej), kým na túto skutočnosť sám (obvinený) opakovane nepoukázal. Rovnako nemožno priamo preukázať ani tú skutočnosť, že v justičných kruhoch na najvyššom súde je verejným justičným tajomstvom, že senát 5T rozhoduje
direktív sudcu JUDr. Klimenta, a to bez ohľadu na to, či je tento sám v tej - ktorej trestnej veci vylúčený alebo nie. Tieto skutočnosti však v kontexte všetkých ďalších preukázaných faktov nemožno ignorovať. Ide napríklad o už vyššie uvedenú skutočnosť, že senát 5T, ktorý rozhodol o nevylúčení sudcu JUDr. Štifta, aj keď rozhodoval v zložení bez vylúčeného sudcu JUDr. Klimenta, opakuje rovnaké postupy, ktoré mu ústavný súd v minulosti vytkol ako nezlučiteľné s právom obvinených osôb na zákonného sudcu (ignorácia žiadosti jeho právneho zástupcu o oznámenie zloženia senátu). Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia úmyselne zavádza, keď tvrdí, že sudcu JUDr. Štifta nenamieta skôr. Pravdou je, že tohto sudcu bezodkladne preventívne namietal už v sťažnosti proti ponechaniu vo väzbe z
článku 6 dohovoru. Porušenie ústavného práva na zákonného sudcu v súvislosti s (
jeho dôvodného podozrenia) účelovým pridelením sudcov JUDr. Klimenta a JUDr. Štifta do senátu 4T (sp. zn. 4Tost/45/2020) predstieraním práceneschopnosti dvoch členiek zákonného senátu, ako aj v súvislosti s podozreniami manipulácie elektronickej podateľne najvyššieho súdu pri pridelení jeho trestnej veci (sťažnosť proti rozhodnutiu o nevylúčení sudkyne Mgr. Záleskej) práve senátu 5T (sp. zn. 5Tost/29/2022) je v súčasnosti aj predmetom trestného konania vedeného na OR PZ, OKP Bratislava V pod ČVS : ORP-811/1-VYS-B5-2022, pre podozrenie zo zločinu zasahovania do nezávislosti súdu
1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. V tejto súvislosti uvádza, že si je vedomý ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít pojednávajúcej o nespôsobilosti založiť nedostatok nestrannosti sudcu na základe podania trestného oznámenia na jeho osobu. Zároveň však upriamuje pozornosť sťažnostného súdu na tú skutočnosť, že predmetné trestné konanie sa nevedie pre podozrenie z trestného činu priamo nesúvisiaceho s jeho trestnou vecou ale práve pre trestný čin zasahovania do nezávislosti súdu v súvislosti s pôvodnými podozreniami manipulácie elektronickej podateľne najvyššieho súdu pri prideľovaní jeho trestných vecí. Ide teda o trestné konanie priamo kauzálne prepojené s činnosťou senátu 5T, ktorého rozhodovanie o politických a mediálne exponovaných trestných veciach určitého okruhu obvinených sa stalo takmer notorietou. Súčasne jeho pripojenie sa k trestnému oznámeniu ďalších dotknutých osôb v súvislosti s podozreniami z manipulácie pri prideľovaní trestných vecí senátu 5T nemožno označiť za žiadnu zámernú snahu s cieľom zmariť účel jeho prebiehajúceho trestného konania a práve naopak ide len o využitie jedného so zákonom aprobovaných postupov, ktorým sa legitímne snaží zabezpečiť efektívnu realizáciu svojho ústavného práva na zákonného sudcu (v súvislosti s významom ústavného práva na zákonného sudcu poukázal na
neho aj na daný prípad aplikovateľné závery nálezov ústavného súdu č.k. IV. ÚS 44/2003 - 28 a I. ÚS 475/2022 - 66). V ďalšom (bod IV. sťažnostnej argumentácie) poukázal na protiústavnosť rozhodnutia senátu 4T (sp. zn. 4Tost/45/2020) o jeho vzatí do väzby, ktorého členmi boli aj sudcovia JUDr. Kliment a JUDr. Štift. V tej súvislosti zdôraznil, že jeho ústavná sťažnosť proti uvedenému rozhodnutiu najvyššieho súdu o jeho väzbe bola ústavným súdom prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu argumentácie sťažovateľa, teda nielen z dôvodu porušenia jeho práva na zákonného sudcu, pričom ústavný súd sa v náleze, ktorým vyslovil porušenie jeho ústavných práv na osobnú slobodu, nevenoval jeho argumentácii súvisiacej s neexistenciou materiálnych podmienok väzby nie preto, že by bola nedôvodná, ale z dôvodu že (v citácii) : „posudzovanie ostatných námietok sťažovateľa smerujúcich k spochybneniu dôvodnosti, respektíve zákonnosti väzby ústavným súdom vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré ústavný súd zrušil z dôvodu porušenia práva sťažovateľa na zákonného sudcu, by malo len čisto akademicky význam bez akéhokoľvek reálneho vplyvu na osobnú slobodu sťažovateľa “. Skutočnosť, že súd v napadnutom uznesení (za účasti sudcu JUDr. Štifta) účelovo polemizuje s dôvodmi, pre ktoré ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu o jeho väzbe vyhodnotil ako protiústavné, je opäť iba ďalším dôvodom zakladajúcim vážne pochybnosti o zaujatosti sudcu JUDr. Štifta. Ani povrchná argumentácia súdu s cieľom zľahčovať závery nálezu ústavného súdu o porušení jeho práva na osobnú slobodu, ani absolútna neúcta k jeho ústavnému právu na zákonného sudcu, nikdy nezbaví namietaného sudcu spoluzodpovednosti za utrpenie jeho rodiny a predovšetkým jeho maloletých detí, ktoré spôsobil obmedzením jeho osobnej slobody svojim protiústavným a arbitrárnym rozhodnutím, ktorým v „revolučnom období“ v rozpore s § 30 ods. 2 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich realizoval dopyt vládnucich politických elít a režimových médií po jeho uväznení. Z vyjadrenia sudcu JUDr. Štifta k nálezu ústavného súdu zo
Trestného zákona a súvisiacich daňových trestných činov, z ktorých je dôvodne podozrivý práve rodinný príbuzný namietaného sudcu advokát JUDr. H. A., čo vyplýva nielen z medializovaných informácií zverejnených na portáli plus7dni (s uvedením internetového odkazu), ale aj z vlastných mediálnych vyjadrení JUDr. H. A.. Výhody poskytované kajúcnikovi Ing. A.H. ako spolupracujúcemu obvinenému, ktorého zastupuje rodinný príbuzný namietaného sudcu JUDr. Štifta advokát JUDr. H. A., a súčasne postup vo vzťahu k potenciálnemu trestnému stíhaniu advokáta JUDr. H. A., závisí od vôle špeciálneho prokurátora JUDr. G. Z., ktorého prokuratúra dozoruje trestné kauzy Ing. A.P. a ktorá je výhradne vecne príslušná pre objasňovanie trestného činu legalizácie výnosov z trestnej činnosti
Od sudcu JUDr. Štifta nemožno očakávať v jeho trestnej veci nestranné a zákonné rozhodnutie, pretože vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je dôvodné predpokladať, že namietaný sudca rozhodne v jeho neprospech a nevylúči namietanú zaujatú sudkyňu Mgr. Záleskú z rozhodovania o jeho trestnej veci, aby táto rozhodla v zmysle svojich neprípustných vyjadrení o tom, že o jeho vine, ako svini, nepochybuje, aby tak udržala nezákonnú obžalobu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry podriadeného špeciálnemu prokurátorovi JUDr. G. Z.. Namietaný sudca súčasne môže mať reálny osobný záujem na tom, aby Úrad špeciálnej prokuratúry nezačal trestné stíhanie jeho rodinného príbuzného JUDr. H. A. pre podozrenie zo závažnej trestnej činnosti a aby naďalej poskytoval neprimerané benefity jeho klientovi kajúcnikovi Ing. A.H. a preto svojim rozhodnutím vyhovie záujmu svojho osobného priateľa špeciálneho prokurátora JUDr. Daniela Z. (od ktorého závisí osud trestného stíhania JUDr. H. A. ako aj osud trestných káuz jeho klienta Ing. A.P.), ktorým je rozhodnutie zaujatej sudkyne Mgr. Záleskej v jeho neprospech, ktorým zabezpečí „úspech“ nezákonnej obžaloby podanej na jeho osobu. S poukazom na tzv. teóriu zdania, ktorej podstatu v ďalšom v podrobnostiach rozvádza (bod VII. sťažnostnej argumentácie) a závery z nej vyplývajúce, vyslovil názor, že súd, ktorý sudcu JUDr. Štifta nevylúčil z rozhodovania v jeho trestnej veci, úplne rezignoval pri hodnotení jeho nestrannosti a nezaujatosti na aplikáciu tejto teórie. Z hľadiska tejto teórie je nepochybné, že žiadny objektívny nezávislý pozorovateľ nemôže v kontexte všetkých vyššie uvedených závažných skutočnosti dospieť k záveru, že u namietaného sudcu neexistujú relevantné dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti a nestrannosti pre jeho pomer k veci ako aj pre jeho pomer k jeho osobe (osobe obvineného). Navrhol preto, aby sťažnostný súd napadnuté uznesenie zrušil a sám rozhodol tak, že sudcu JUDr. Petra Štifta vylúči z ďalšieho vykonávania úkonov v jeho trestnej veci, pretože je nepochybné, že tento sudca je
1 Trestného poriadku v tejto trestnej veci zaujatý pre pomer k veci ako aj pomer k osobe obvineného. V doplnení sťažnosti doručenom
neho v plnom rozsahu aplikovateľné aj na jeho trestnú vec a korešpondujú s jeho argumentáciou a ktoré bolo prijaté v senáte zloženom aj z predsedníčky JUDr. Jany Kostolanskej a sudcu JUDr. Petra Kaňu, ktorí sú aj súčasťou päťčlenného senátu určeného na rozhodovanie o jeho aktuálne posudzovanej sťažnosti. Citujúc z odôvodnenia tohto uznesenia zdôraznil, že najvyšší súd v danej trestnej veci vylúčil v zmysle tzv. teórie zdania trinástich sudcov konkrétneho okresného súdu, ktorí nastúpili do funkcie po odchode obvinenej z tohto súdu s tým odôvodnením, že obvinená pôsobila pred dvanástimi rokmi na danom súde (určitý čas ako predsedníčka) a následne takmer rok na krajskom súde a potom v pozícii štátnej tajomníčky na ministerstve spravodlivosti (bez akejkoľvek kreačnej a funkčnej pôsobnosti, či akejkoľvek inej právnej či faktickej právomoci vo vzťahu k týmto trinástim sudcom). V tejto veci obvinená argumentovala aj v tom smere, že delegácia v trestnej veci na Okresný súd Trnava by spôsobila, že funkčne nadriadeným súdom by bol Krajský súd v Trnave, ktorý už v minulosti porušil jej základné práva nezákonným väzobným stíhaním (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 347/2021). Z tohto dôvodu namietala, že sudcovia označeného krajského súdu disponujú osobným záujmom na tom, aby bola odsúdená. Najvyšší súd jej dal v tomto smere za pravdu a konštatoval, že aj táto skutočnosť ho viedla k rozhodnutiu o odňatí trestnej veci a jej prikázaní okresnému súdu, ktorý sa nenachádza v obvode označeného krajského súdu. Tento správny právny záver je materiálne identický s jeho námietkou uvedenou v bode II. sťažnosti, kde namieta existenciu osobného záujmu namietaného sudcu JUDr. Štifta spočívajúceho v jeho záujme ponechať v rozhodovaní o jeho osobe zaujatú sudkyňu (ktorá ho vo verejnej sudcovskej komunikácii označuje za sviňu, o ktorej vine nepochybuje), v snahe dosiahnuť tak aspoň čiastočnú legitimizáciu svojho protiústavného rozhodnutia, ktorým obmedzil jeho osobnú slobodu. Táto materiálna totožnosť vyplýva v oboch prípadoch práve z existencie protiústavných rozhodnutí tých subjektov, ktoré sa majú v budúcnosti podieľať na rozhodovaní o obvinených. V zmysle objektívnej stránky nestrannosti a nezaujatosti sudcu totiž existuje oprávnená obava na strane obvinených, ako aj v očiach nezainteresovaného objektívneho laického pozorovateľa, že tieto subjekty sa budú snažiť neoprávnene prispôsobiť svoju rozhodovaciu činnosť takým spôsobom, aby smerovala v neprospech obvinených a tým nepriamo legitimizovali svoj predchádzajúci protiústavný postup v danej trestnej veci. Pre úplnosť v tomto smere uvádza, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keď práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánov verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010 a iné). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty a k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06, IV. ÚS 499/2011). V závere vyjadril presvedčenie, že aktuálne rozhodnutie najvyššieho súdu vo vzťahu k objektívnej zaujatosti, ako aj rozhodnutie najvyššieho súdu vo vzťahu k subjektívnej zaujatosti, na ktoré poukazuje, budú pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti nevylúčeniu JUDr. Petra Štifta v plnej miere zohľadnené a preto navrhuje, aby sťažnostný súd napadnuté uznesenie zrušil a sám rozhodol tak, že sudcu JUDr. Petra Štifta vylúči z ďalšieho vykonávania úkonov v jeho trestnej veci. * * * Najvyšší súd - iný senát než senát, ktorý rozhodol o námietke zaujatosti obvineného proti sudcovi JUDr. Petrovi Štiftovi, v päťčlennom zložení - preskúmal na podklade riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou v zmysle § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že sťažnosť obvineného JUDr. G. Z. nie je dôvodná. Z relevantnej právnej úpravy najvyšší súd primárne poukazuje na zákonné ustanovenia podstatné z pohľadu posudzovaných otázok :
1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je (okrem iných) vylúčený sudca, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci, alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
2 Trestného poriadku (okrem iných) sudca je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca, obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného alebo spoločný zástupca poškodených.
3 Trestného poriadku dôvodom vylúčenia sudcu alebo senátu nie je skoršie rozhodnutie sudcu alebo senátu o obvinenom, spoluobvinenom alebo o iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia.
4 veta prvá Trestného poriadku z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem vylúčenia
odseku 2 vylúčený (okrem iných) sudca, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa, a naopak.
3 Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako
odseku 2 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.
6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne
5 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch
. Ďalej tiež pripomína, že
článku 46 ods. 1 ústavy „každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“ Týmto článkom ústavy priznané právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v sebe zahŕňa aj právo na nestranného sudcu. Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov, či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale len na predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo znamená, že je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu prezumuje až do predloženia dôkazu o opaku (rozhodnutia ESĽP Piersack proti Belgicku z 1. októbra 1982, Le Compte a ďalší proti Belgicku z 23. júna 1981). Objektívna nestrannosť sa posudzuje
vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania,
ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán i verejnosti. Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. Pri objektívnej nestrannosti stačí, ak sú tu okolnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o nestrannosti súdu.
Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné „ísť ďalej než ako sa vec javí“. Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná (rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Delcourt proti Belgicku zo
subjektívneho stanoviska sudcu, ale nepochybne aj
objektívnych symptómov. V prípade, ak sa vecnými a relevantnými argumentmi nepreukáže absencia predsudkov alebo predpojatosti u konajúceho sudcu, potom nie je možné vysloviť, že sú dané predpoklady na zaujaté konanie a rozhodovanie, a tým existencia dôvodu či dôvodov na jeho vylúčenie. Rozhodnutie o vylúčení sudcu z dôvodov uvedených v § 31 Trestného poriadku predstavuje výnimku z ústavnej zásady,
ktorej nesmie byť nikto odňatý svojmu zákonnému sudcovi s tým, že príslušnosť sudcu aj súdu ustanoví zákon. Sudcu preto možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania v pridelenej veci iba celkom výnimočne, a to iba zo závažných zákonných dôvodov uvedených v § 31 Trestného poriadku, ktoré sudcovi bránia rozhodovať v súlade so zákonom objektívne a nezaujato (ÚS 2/2005). Konkrétne dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, sú uvedené v § 31 ods. 1 až ods. 4 Trestného poriadku. Zákonného sudcu možno vylúčiť z vykonávania úkonov v trestnom konaní len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré sú založené na vzťahoch, ktoré sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti, konkrétne pre jeho pomer k prejednávanej veci, k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k ich zástupcom alebo k inému orgánu činnému v tomto konaní (§ 31 ods. 1 Trestného poriadku). Dôvody uvedené v § 31 ods. 2 a ods. 4 Trestného poriadku predstavujú osobitné prípady pomeru k prejednávanej veci, ktorý je daný tým, že sudca v nej bol činný v inom procesnom postavení, resp. na súde iného stupňa. Zo znenia týchto zákonných ustanovení zároveň vyplýva, že vždy musí ísť o vzťah medzi zákonným sudcom a konkrétnou vecou, ktorú má prejednať a z ktorej má byť na základe námietky strany alebo vlastného oznámenia vylúčený, resp. vzťah medzi ním a konkrétnymi osobami, ktoré v takejto veci vystupujú či už ako osoby, ktorých sa vec priamo týka, alebo ako ich zástupcovia, prípadne ako iný orgán činný v danom konaní. Pokiaľ ide o pomer sudcu k prejednávanej veci, týmto sa v praxi rozumie najmä situácia, v ktorej sudca alebo jemu blízka osoba boli poškodení prejednávanou trestnou činnosťou, resp. boli jej svedkami. Pomerom k veci naopak nie sú procesné aspekty, ktoré majú svoj základ v rozhodovacej činnosti sudcu, či už v identickej trestnej veci alebo aj v inej trestnej veci, resp. veciach, v ktorých identický sudca rozhoduje voči identickému obvinenému, a to bez ohľadu na to či ide o trestné veci skoršie, právoplatne skončené alebo paralelne prebiehajúce iné trestné konania. Tento záver má svoj právny základ a priamo vyplýva z § 32 ods. 6 Trestného poriadku, v zmysle ktorého (ani o) námietke zaujatosti strany, ak je dôvodom námietky len procesný postup súdu v konaní, sa nekoná, a ďalej z § 31 ods. 3 Trestného poriadku, z ktorého priamo vyplýva, že dôvodom vylúčenia sudcu nie je jeho skoršie rozhodnutie alebo rozhodnutie senátu (ktorého je členom) o obvinenom, spoluobvinenom alebo o iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia, z čoho je zrejmé, že procesný postup sudcu, pod ktorý spadá aj jeho rozhodovacia činnosť, ex lege nie je obsahovo integrovaný ako súčasť pomeru sudcu k veci v zmysle § 31 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného následne vyplýva, že pomer sudcu k veci a teda ani dôvod jeho vylúčenia nemôže predstavovať rozhodnutie, ktoré v postavení sudcu urobil, resp. na ktorom sa ako člen senátu v tzv. senátnej veci zúčastnil, a to dokonca ani vtedy, ak by také rozhodnutie následne bolo v akomkoľvek type opravného konania vyhodnotené ako nesprávne (resp. nezákonné, protiústavné). Tým skôr potom nemôže predstavovať pomer sudcu k veci už len samotný rozpor medzi procesným postupom sudcu alebo jeho skorším rozhodnutím a subjektívnymi predstavami alebo právnymi názormi procesnej strany (t.j. aj obvineného). Dikciu § 32 ods. 6 vety za bodkočiarkou Trestného poriadku,
ktorej sa nekoná (ani) o námietke zaujatosti založenej na iných dôvodoch než uvedených v § 31 Trestného poriadku, je nevyhnutné vykladať vo vzťahu k § 31 ods. 1 Trestného poriadku tým spôsobom, že vyjadruje zákonnú požiadavku, aby súd nekonal, a teda ani nerozhodoval, o takých námietkach zaujatosti, ktorými procesné strany uplatňujú voči sudcovi námietky vecne (obsahovo) nezodpovedajúce zákonným dôvodom na jeho vylúčenie. Takáto námietka zaujatosti teda nevyvoláva právny účinok zodpovedajúci povinnosti súdu
3 Trestného poriadku o takej námietke konať, a tým aj povinnosti o nej rozhodnúť, a to ani v prípade, že procesná strana sa síce formálne dovoláva existencie pomeru sudcu k veci alebo osobám, avšak skutočnosti (okolnosti), v ktorých taký pomer (subjektívne) vidí, tento pomer obsahovo nenapĺňajú. Opakom vyjadrené, subjektívny a objektívny test nezaujatosti sudcu sa uplatní (aktivuje) len v prípade, že strana vznášajúca námietku zaujatosti aj vecne (obsahovo) v argumentácii uvádza také skutočnosti, ktoré v prípade ich preukázania zakladajú dôvod pre vylúčenie sudcu pre jeho pomer k veci alebo osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v opačnom prípade sa o námietke zaujatosti
6 Trestného poriadku nekoná. * * * Aplikujúc vyššie uvedené zákonné ustanovenia a základné východiská (pre posudzovanie dôvodnosti vylúčenia konkrétneho sudcu z konania a rozhodovania v konkrétnej trestnej veci na podklade námietky zaujatosti strany) na posudzovaný prípad, je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že obvinený JUDr. G. Z. namietal sudcu JUDr. Petra Štifta tak pre jeho pomer k nemu ako osobe obvineného, ako aj pre pomer k veci, uplatňujúc v tomto smere viacvrstevnú argumentáciu. Námietka zaujatosti obvineného proti tomuto sudcovi bola primárne založená na tvrdení obvineného o nepriateľskom vzťahu sudcu k nemu, pričom však táto námietka zostala výlučne v rovine jeho vlastných tvrdení, vo vzťahu ku ktorým obvinený nepredložil akýkoľvek dôkaz ani nepredostrel spôsob ako by jeho tvrdenia mohli byť bližšie verifikované. Sám obvinený v skutočnosti nekonkretizoval akýkoľvek konflikt medzi ním a namietaním sudcom, ktorý by mal výlučne osobný rozmer, keď jeho tvrdenia sa vyznačovali vysokou mierou všeobecnosti (bez konkretizácie konfliktných situácií - viď odseky 20 až 22 námietky zaujatosti) a výlučne hodnotiacimi závermi k i
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.