Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Cdo/180/2021 Identifikačné číslo spisu: 1116206096 Dátum vydania rozhodnutia: 22.06.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Soňa Mesiarkinová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 3

o dobrých mravoch, pri posudzovaní vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 25 tohto zákona, ako lex specialis a nesplnenie podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pre rozpor s dobrými mravmi. 3.2. Žalovaný zdôraznil, že nespochybňuje skutkový stav zistený v súdnom konaní, ani nenamieta vykonané dôkazy. Naopak namieta, že uvedené právne otázky, ktoré boli kľúčové pre posúdenie veci, boli súdom prvej inštancie a následne aj odvolacím súdom, nesprávne právne posúdené. 3.3. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom, vychádzajúc zo skutkového stavu veci argumentoval, že žalobca si svoje väzobné stíhanie zavinil sám. I keď sa neskôr v prípravnom konaní preukázalo, že konanie žalobcu nedosiahlo intenzitu trestného činu, je nepochybné, že k spáchaniu skutku zo strany žalobcu jednoznačne a preukázateľne prišlo. Žalovaný má za to, že vznesenie obvinenia žalobcovi ako aj jeho väzobné stíhanie bolo dôvodné, nakoľko v čase keď sa rozhodovalo o vzatí žalobcu do väzby existovalo dôvodné podozrenie, že žalobca sa dopustil zločinu, ktorý sa mu kládol za vinu, k spáchaniu skutku sa žalobca pred sudkyňou pre prípravné konanie sám priznal a zároveň hrozilo, že uskutoční, resp. bude pokračovať v páchaní skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, keďže s poškodenou žalobca žil v spoločnej domácnosti. Bolo preto nevyhnutné chrániť žalobcovu partnerku a deti, nakoľko hrozilo, že ak by žalobca do väzby nebol vzatý, resp. by sa vrátil do spoločnej domácnosti, mohol by pokračovať v násilnom správaní voči svojej partnerke a uskutočniť už skôr prezentované vyhrážky. Žalovaný vo vzťahu k otázke zavinenia si väzby žalobcom považuje za kľúčové nielen to, že dôkazná situácia v rozhodnom čase odôvodňovala vzatie žalobcu do väzby, ale aj tú skutočnosť, že žalobca sa k spáchaniu skutku priznal, t. j. žalobca sa priznal k fyzickému násilnému správaniu voči svojej partnerke, ktorú v stave opitosti chytil pod krk, vyhrážal sa jej fyzickou likvidáciou celej rodiny, použil na jej adresu hrubé vulgarizmy, a to všetko za prítomnosti maloletého syna. Žalovaný teda zastáva názor, že dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm.

1. c)Trestného poriadku v čase rozhodovania o väzbe žalobcu boli dané, keďže práve preventívna väzba má zabrániť tomu, aby obvinený v skutku, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie pokračoval. Žalobca sa k spáchaniu skutku priznal a bolo nevyhnutné poskytnúť ochranu osobám (partnerka a deti), ktoré boli správaním žalobcu ohrozené. Priznanie žalobcu k skutku, ktorý sa mu kládol za vinu a potreba ochrany osôb, ktoré boli správaním žalobcu ohrozené zakladá zavinenie si väzby žalobcom. 3.4. Podľa názoru žalovaného otázka, či priznanie sa k spáchaniu skutku, pri ktorom je zrejmé, že je potrebné chrániť tretie osoby pred páchateľom a dokonaním skutku, možno považovať za zavinenie si väzby páchateľom, napriek tomu že v neskoršom konaní sa preukáže, že skutok páchateľovi kladený za vinu nie je trestným činom, ale priestupkom, ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená a zakladá dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP. 3.5. Z hľadiska posudzovania procesnej prípustnosti dovolania a nastolenej právnej otázky žalovaný považoval za potrebné zdôrazniť niektoré aspekty známej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu. Dovolací súd vo svojich skorších rozhodnutiach poukazuje na správu prejednanú a schválenú plénom NS ČSSR z30.11.1977, sp. zn. Plsf 3/77, dopadajúcu aj na ustanovenie § 8 ods. 6 písm.
3. a)zákona č. 514/2003 Z. z. (napr. sp. zn. 2Cdo/154/2019). Závery z nej vyplývajúce ale na súdený prípad nedopadajú, keďže v tomto prípade žalovaná neargumentovala trestnou minulosťou žalobcu alebo odmietnutím vypovedať v trestnom konaní. Taktiež žalovaná poznajúc rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/68/2020, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté pre procesnú neprípustnosť, poukazuje na iné rozhodnutie dovolacieho súdu, sp. zn. 5Cdo/40/2019, v ktorom dovolací súd žalovanou položenú právnu otázku dotýkajúcu sa zavinenia väzby posúdil ako procesne prípustnú a dovolacím súdom ustálene nevyriešenú. Žalovaná na tieto rozhodnutia poukazuje výlučne z opatrnosti, pričom má za to, že hoci sa všetky dotýkali posúdenia zavinenia väzby poškodeným v konaní o náhradu škody, žiadne z nich sa explicitne nezaoberalo tým, či za zavinenie preventívnej väzby možno považovať priznanie sa k spáchaniu skutku, pri ktorom je potrebné poskytnúť ochranu tretím osobám pred páchateľom a dokonaním skutku. Zároveň žalovaný doplnil, že správne posúdenie nastolenej právnej otázky súdmi oboch inštancií by muselo mať za následok zamietnutie žalobcom uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v celom rozsahu. 3.6. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie a následne aj v odvolacom konaní k uplatnenému nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyslovil názor o potrebe zohľadnenia § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) ako aj § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v peniazoch, pričom uviedla, že v prípade žalobcu, ani ak by aj boli splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu (teda súd by sa nestotožnil s námietkou zavinenia väzby) nie je možné dospieť k záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v peniazoch, nakoľko v prípade žalobcu ide o také uplatňovanie práva, ktoré môže byť posudzované ako rozporné s dobrými mravmi. Uvedený záver odôvodňovala skutočnosťou, že žalobca si uplatňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom svojho väzobného stíhania, hoci k spáchaniu skutku došlo, žalobca sa k spáchaniu skutku sám priznal a žalobcovi bola za spáchanie tohto skutku (hoci v podobe priestupku proti občianskemu spolunažívaniu) aj uložená sankcia. Žalovaný vo vzťahu k predmetnému skutku poukazoval aj na charakter priestupku, keďže žalobca pod vplyvom alkoholu poškodenú fyzicky napadol, vulgárne jej nadával, a to za prítomnosti maloletej osoby. Súd prvej inštancie vo vzťahu k vyššie uvedenej argumentácii zaujal právny názor, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vznikol podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a teda ho nie je možné zamietnuť s odkazom na § 3 Občianskeho zákonníka, keďže hodnoty obdobné tým v ustanovení § 3 Občianskeho zákonníka sú obsiahnuté v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie taktiež uviedol, že sa mu javí ako neadekvátne analogicky posudzovať pravidlá všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu obsiahnutej v Občianskom zákonníku s pravidlami špeciálneho právneho predpisu, ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z., pričom podľa názoru súdu prvej inštancie zákon č. 514/2003 Z. z. obsahuje vlastné a úplné podmienky, za splnenia ktorých štát za vzniknutú škodu nesie zodpovednosť. Na súd prvej inštancie nadviazal aj odvolací súd. S uvedenými závermi súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu žalovaný zásadne nesúhlasí a mal za to, že ide o mylný právny názor oboch súdov. Vychádzajúc z § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. je zrejmé, že Občiansky zákonník je vo vzťahu k zákonu č. 514/2003 Z. z. lex generalis, a má sa subsidiárne použiť na tie právne vzťahy, ktoré zákon č. 514/2003 Z. z. neupravuje. Zákon č. 514/2003 Z. z. teda v uvedenom ustanovení zakotvuje priamu aplikáciu Občianskeho zákonníka. Z uvedeného teda možno vyvodiť, že na právnu vec žalobcu možno priamo aplikovať § 3 Občianskeho zákonníka o dobrých mravoch, keďže zákon č. 514/2003 Z. z. subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka predpokladá na vzťahy, ktoré sám (zákon č. 514/2003 Z. z.) neupravuje, avšak sú upravené v Občianskom zákonníku. S poukazom na vyššie uvedenú problematiku má žalovaná za to, že otázka priamej aplikácie ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka ako všeobecného právneho predpisu na nárok na náhradu škody, v tomto prípade v podobe náhrady nemajetkovej ujmy, uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nebola dosiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, čím je daný dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. 4. K dovolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý ho navrhol odmietnuť ako neprípustné, mal za to, že žalovaným uvedený dôvod prípustnosti v zmysle § 421 ods. 1 písm.
5. b)CSP nebol naplnený, nakoľko nie je možné sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že otázka zavinenia väzby nebola v doterajšej judikatúre Najvyššieho súdu SR vyriešená, pričom súčasne sa jedná predovšetkým o otázku skutkovú, pri ktorej je potrebné starostlivo hodnotiť každý prípad samostatne z hľadiska skutkových okolností. Namietal i opakujúce sa tvrdenia žalovaného, vytrhnuté z celkového kontextu, že sa priznal k skutku, ktorý následne nebol vyhodnotený ako trestný čin, ale len ako priestupok, za ktorý musel žalobca stráviť 156 dní vo väzbe, nakoľko len vo vyjadrení uviedol, že prehnal svoje správanie, ale nie, že sa dopustil skutku, za ktorý bol väzobne stíhaný. Vo vzťahu k otázke dobrých mravov podľa Občianskeho zákonníka vo vzťahu k zákonu č. 514/2003 Z. z., mal za to, že súdy správne vyhodnotili a odôvodnili nemožnosť jeho aplikácie. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že argumentácia žalobcu opodstatňuje záver o čiastočnej prípustnosti dovolania. 6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 ods. 1 CSP. 7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. 8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. 9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup. Dovolací súd opakovane konštatuje aj v súlade so závermi ústavného súdu, že dovolacie konanie má povahu typického „advokátskeho procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ, ktorý má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba, nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní. 10. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
6. b)CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Pokiaľ dovolateľ zastáva názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm.
7. b)CSP, musí v dovolaní v spojitosti s týmto tvrdením vysvetliť svoje presvedčenie, že odvolací súd riešil dosiaľ dovolacím súdom neriešenú otázku. 11. Ak v dovolaní absentuje vyššie uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa ustálila na názore, podľa ktorého sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, ale významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP. 12. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm.
8. b)CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 13. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm.
9. b)CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia. 14. Dovolací súd zdôrazňuje, že nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 písm.
10. b)CSP je, že ide o otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. 15. Osobitne významným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1 písm.
11. b)CSP je jej zásadný právny význam. Aj za účinnosti nových civilných predpisov je opodstatnené konštatovanie, že otázkou zásadného právneho významu je otázka, ktorá je významná nielen pre tú ktorú prejednávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky. Účelom § 421 ods. 1 písm.
12. b)CSP je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej právnej otázky (a „zaplnením bielych miest doterajšieho rozhodovania dovolacieho súdu prispieť k vytvoreniu jeho ustálenej rozhodovacej praxe“). 16. Žalovaný v podanom dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm.
13. b)CSP vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu vyslovil potrebu vyriešenia právnej otázky po „1/. možnosť považovať priznanie sa k spáchaniu skutku za zavinenie si väzby, keď v čase rozhodovania o vzatí do väzby je nevyhnutné chrániť osoby, voči ktorým útok žalobcu smeroval aj keď sa v neskoršom konaní preukáže, že konanie žalobcu nedosiahlo intenzitu trestného činu, ale priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, po 2/. možnosť aplikácie Občianskeho zákonníka ako lex generalis,

§ 3

o dobrých mravoch, pri posudzovaní vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 25 tohto zákona, ako lex specialis a nesplnenie podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pre rozpor s dobrými mravmi.“ 17. Žalovaný sám k položenej otázke doplnil, že: „ z hľadiska posudzovania procesnej prípustnosti dovolania a nastolenej právnej otázky žalovaný považoval za potrebné zdôrazniť niektoré aspekty známej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu. Dovolací súd vo svojich skorších rozhodnutiach poukazuje na správu prejednanú a schválenú plénom NS ČSSR z30.11.1977, sp. zn. Plsf 3/77, dopadajúcu aj na ustanovenie § 8 ods. 6 písm.

1. a)zákona č. 514/2003 Z. z. (napr. sp. zn. 2Cdo/154/2019). Závery z nej vyplývajúce ale na súdený prípad nedopadajú, keďže v tomto prípade žalovaný neargumentovala trestnou minulosťou žalobcu alebo odmietnutím vypovedať v trestnom konaní. Taktiež žalovaná poznajúc rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo 68/2020, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté pre procesnú neprípustnosť, poukazuje na iné rozhodnutie dovolacieho súdu, sp. zn. 5Cdo/40/2019, v ktorom dovolací súd žalovanou položenú právnu otázku dotýkajúcu sa zavinenia väzby posúdil ako procesne prípustnú a dovolacím súdom ustálene nevyriešenú. Žalovaná na tieto rozhodnutia poukazuje výlučne z opatrnosti, pričom má za to, že hoci sa všetky dotýkali posúdenia zavinenia väzby poškodeným v konaní o náhradu škody, žiadne z nich sa explicitne nezaoberalo tým, či za zavinenie preventívnej väzby možno považovať priznanie sa k spáchaniu skutku, pri ktorom je potrebné poskytnúť ochranu tretím osobám pred páchateľom a dokonaním skutku.“ 18. Dovolací súd k uvedenému udáva, že okruhom náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., sa dovolací súd zaoberá vo svojej rozhodovacej praxi neustále a v tomto smere pribúdajú aj ďalšie rozhodnutia dovolacieho súdu ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len ,,ústavný súd“). Z posledných rozhodnutí ústavného súdu poukazuje najmä na rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 273/2021, v ktorom okrem iného uviedol nasledovné. 18.1. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (okrem iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS 25/2011). 18.2. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že fyzická osoba čin nespáchala a že trestné stíhanie proti nej nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (m. m. III. ÚS 117/06, I. ÚS 320/2016, I. ÚS 395/2016, I. ÚS 540/2016). 18.3. Vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje s ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/152/2018 z 30. septembra 2020). 18.4. Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, II. ÚS 282/2014, II. ÚS 703/2014). 18.5. Špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je preto aj nárok fyzickej osoby, ktorá bola vzatá do väzby, ak bolo proti nej trestné stíhanie zastavené, bola oslobodená spod obžaloby alebo vec bola postúpená inému orgánu. Táto osobitná právna úprava zodpovednosti za škodu vychádza z čl. 5 ods. 5 dohovoru, podľa ktorého každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. 18.6. Predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú v zákone č. 514/2003 Z. z. vymedzené tak pozitívne (§ 8 ods. 5), ako aj negatívne (§ 8 ods. 6). Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku na náhradu škody je teda naplnenie niektorej z hypotéz predpokladaných v ustanovení § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j., že voči osobe, ktorá bola vzatá do väzby, bolo trestné stíhanie zastavené, bola spod obžaloby oslobodená alebo vec bola postúpená inému orgánu. Ide však len o prvý predpoklad vzniku tohto nároku, pretože vychádzajúc z logického a systematického výkladu zákona č. 514/2003 Z. z., je kumulatívnou podmienkou súčasné nenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne podľa § 8 ods. 6 (in concreto zavinenie väzby). Inak povedané, v prípade naplnenia niektorého z negatívnych predpokladov uvedených v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. [napr. (
2. i)zavinenie väzby, (
3. ii)zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, je celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený, alebo (iii) oslobodenie spod obžaloby, pretože osoba nie je trestne zodpovedná], nárok na náhradu škody nevznikne ani v prípade danosti niektorého z pozitívnych predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe ustanovených v § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody, zákon č. 514/2003 Z. z. bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody. Pri tomto rozhodovaní sa samozrejme musia vyvarovať svojvôle a svoje skutkové a právne závery riadne odôvodniť (I. ÚS 444/2012). 18.7. Na doplnenie dovolací súd dáva do pozornosti v texte rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I ÚS 273/2021, tú časť ,v ktorej ústavný súd pre porovnanie uvádza, že aj ÚS ČR v náleze č. k. Pl. ÚS 35/09 zo 6. decembra 2011, konštatoval, že „právní základ nároku jednotlivce na náhradu škody v případě trestního stíhání, které je skončeno zproštěním obžaloby, je třeba hledat nejen v ustanovení čl. 36 odst. 3 Listiny, ale v obecné rovině především v čl. 1 odst. 1 Ústavy České republiky, tedy v principech materiálního právního státu. Má-li stát být skutečně považován za materiální právní stát, musí nést objektivní odpovědnost za jednání svých orgánů či za jednání, kterým státní orgány nebo orgány veřejné moci přímo zasahují do základních práv jednotlivce. Stát nemá svobodnou vůli, nýbrž je povinen striktně dodržovat právo v jeho ideální (škodu nepůsobící) interpretaci. Na jednu stranu je jistě povinností orgánů činných v trestním řízení vyšetřovat a stíhat trestnou činnost, na druhou stranu se stát nemůže zbavit odpovědnosti za postup těchto orgánů, pokud se posléze ukáže jako postup mylný, zasahující do základních práv. V takové situaci není rozhodné, jak orgány činné v trestním řízení vyhodnotily původní podezření, ale to, zda se jejich podezření v trestním řízení potvrdilo.“. 19. Z hore uvedených záverov dovolací súd vychádza aj pri svojom názore, že otázka položená dovolateľom pod 1/. je len moderovaním už judikatórnych záverov z hľadiska skutkových záverov, ku ktorým dospeli okresný i krajský súd, ktoré vychádzali z riadne vykonaného dokazovania a svoj záver o nezavinení väzby žalobcom ktorý žiadal náhradu škody, riadne odôvodnili. Dovolateľ výslovne uviedol v dovolaní, že : „ nespochybňuje skutkový stav zistený v súdnom konaní, ani nenamieta vykonané dôkazy, naopak namieta, že uvedené právne otázky, ktoré boli kľúčové pre posúdenie veci, boli súdom prvej inštancie a následne aj odvolacím súdom, nesprávne právne posúdené.“ 20. Z toho vyplýva, že posúdenie otázky, ako ju formuloval dovolateľ, ktorý sám uviedol, či možnosť považovať priznanie sa k spáchaniu skutku za zavinenie si väzby, keď v čase rozhodovania o vzatí do väzby je nevyhnutné chrániť osoby, voči ktorým útok žalobcu smeroval aj keď sa v neskoršom konaní preukáže, že konanie žalobcu nedosiahlo intenzitu trestného činu, ale priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, je natoľko individuálne, že vo vzťahu k nej sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, a preto táto otázka nemôže byť relevantná pre založenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP. 21. Pokiaľ dovolateľ vymedzil druhú otázku : „ či je možnosť aplikácie Občianskeho zákonníka ako lex generalis,

§ 3

o dobrých mravoch, pri posudzovaní vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 25 tohto zákona, ako lex specialis a nesplnenie podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pre rozpor s dobrými mravmi.“ dovolací súd pristúpil k dovolaciemu prieskumu.

1. Dobré mravy patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom, teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných pravidlách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovať. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi. Požiadavka výkonu práv v súlade s dobrými mravmi umožňuje sudcovi zmierňovať neprimeranú tvrdosť zákona, a dáva mu priestor rozhodovať podľa pravidiel slušnosti a spravodlivosti, i keď by pri striktnom výklade formálneho práva dospel k inému záveru. Pojem "dobré mravy" nie je možné vykladať iba ako súbor mravných pravidiel užívaných ako doplňujúci obsahový faktor výkonu subjektívnych práv a povinností, ale ako príkaz sudcovi rozhodovať v súlade s ekvitou. Zásada súladu výkonu práv s dobrými mravy predstavuje významný korektív, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti.
2. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka o tom, že výkon práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi sa nepoužije, ak priama aplikácia príslušného ustanovenia zákona vedie k rovnakému výsledku, ku ktorému má viesť použitie tohto ustanovenia (NS ČR sp.zn. 22Cdo/1659/2000).
3. V zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade , ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následko