Obsah (6)

§ 420§ 181§ 118§ 447§ 421§ 444

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/150/2021 Identifikačné číslo spisu: 1512201151 Dátum vydania rozhodnutia: 28.06.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Lubor Šebo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

podlahovej plochy. Poukázal na to, že žalobca rešpektoval aj uznesenie zo schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov zo dňa

1. septembra
2. Vyúčtovania za rok 2009 a 2010 boli v zmysle tohto uznesenia, keďže za časť roka 2009 a celý rok 2010 dodávateľ pri rozpočítaní spotrebovaného množstva tepla ohľadom nebytového priestoru žalovanej postupoval

skutočne spotrebovaného objemu tepla, t. j.

skutočne nameraných dielikov/hodnôt, čo dokladoval vyúčtovaniami ISTA Slovakia, s.r.o. zhodujúcimi sa s protokolmi o odpočte tepla, ktorých správnosť žalovaná potvrdila svojim podpisom. Pri výpočte spotrebovaného tepla množstva za rok 2009 bola žalovanej spotreba tepla vypočítaná len za obdobie odo dňa namontovania meračov, t. j. od 19. novembra 2009 do 31. decembra 2009 bez dopočtu spotreby tepla

podlahovej plochy. V zmysle vyhlášky, t. j.

podlahovej plochy, bolo množstvo spotrebovaného tepla v danom nebytovom priestore určované len za rok 2008, keďže dňa

1. novembra 2009 boli v nebytovom priestore žalovanej namontované nové merače model Doprimo III. 1.
2. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná v priebehu konania rozporovala všetky výpočty žalobcu, dal súd prvej inštancie vypracovať znalecký posudok. Poukázal na to, že znalec uviedol, že aj keď nedisponoval všetkými dostupnými podkladmi požadovanými za roky 2008 - 2010 z dôvodu neplatnosti použitia modelu a typu RVN (rozdeľovača Doprimo III namontovaného u žalovanej
3. novembra 2009), museli by sa vyúčtovať náklady ústredného kúrenia

vykurovacej plochy. Súd prvej inštancie však v tomto prípade poznamenal, že v danej súvislosti išlo o zjavnú chybu znalca, keďže z obsahu znaleckého posudku vyplývalo, že sa má jednať o podlahovú plochu. Keďže znalcom bolo konštatované, že v bytovom dome malo byť vykonané rozdelenie nákladov medzi byty a nebytové priestory

určenej metodiky, žalobca v konaní predložil nový náhradný výpočet nákladov ústredného kúrenia

výmeru podlahových plôch nebytových priestorov za rok 2009 - 2011 v zmysle § 7 ods. 5 vyhlášky (rok 2008 sa postupovalo

podlahovej plochy). Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe predmetného výpočtu tak predstavoval náklad na teplo na ústrednom kúrení, prepočítaný

záverov znalca o 444,70 eura vyššiu hodnotu oproti hodnote, ktorú si žalobca vypočítal pôvodne,

nových pomerových rozdeľovačov (RVN) a ktorú žalobca aj pôvodne žaloval. S poukazom na závery znalca sa súd prvej inštancie stotožnil s argumentáciou žalobcu v plnom rozsahu. Uviedol, že žalovaná v priebehu konania nenavrhla vykonať žiadny dôkaz, predvolať znalca, ktorým by potvrdila jej tvrdenia, že sa má jednať o vykurovanú plochu a že výmera nebytových priestorov je menšia ako 153, 96 m

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie žalovanej rozsudkom z
3. júna 2020 sp. zn. 16Co/232/2018 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 2.
4. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov a akých právnych predpisov vychádzal pri posudzovaní dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uviedol, že v konaní bolo nesporné, že v roku 2008 nebolo objektívne možné vykonať vyúčtovanie nákladov za teplo za základe merača tepla, ktorý bol namontovaný v nebytovom priestore žalovanej, pretože tento nebol kompatibilný s meračmi namontovanými v ostatných priestoroch. Správca bol teda povinný postupovať

vyhlášky a spotrebnú zložku nákladov na teplo rozpočítať

podlahovej plochy.

odvolacieho súdu nebolo možné súhlasiť s tvrdením žalovanej, že súd prvej inštancie pri vyúčtovaní nákladov za roky 2009 - 2010 považoval za správny výpočet žalobcu

odpočtov meračov, hoci

znalca odpočty skutočne spotrebovaného tepla boli merané meračmi, ktoré boli nevhodné pre rebrové radiátory, pretože súd prvej inštancie sa dôsledne vysporiadal so zistením, keď poukázal na to, že

vyjadrenia znalca, mali byť v tomto prípade náklady na teplo rozpočítané

podlahovej plochy, pričom zároveň poukázal na výpočet žalobcu (

podlahových plôch), kde náklady žalovanej boli o 444,77 eur vyššie ako tie, ktoré boli vyúčtované

nameraných hodnôt. Námietka žalovanej, že žalobca pri tomto výpočte mal vychádzať z podlahovej plochy všetkých bytov a nebytových priestorov nebola opodstatnená, pretože nebolo sporné, že bytový dom má dve samostatné odberné miesta tepla, osobitne pre byty a osobitne pre nebytové priestory, pričom v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) vyhlášky, náklady na dodané teplo sa určia na základe údaja určeného meradla na meranie množstva dodaného tepla na vykurovanie na odbernom mieste. 2.2. Pokiaľ žalovaná poukazovala na pochybenia právneho predchodcu žalobcu pri výmene meračov v roku 2007 a porušenia povinností vyplývajúcich mu zo všeobecne záväzných právnych predpisov a uzavretej zmluvy o výkone správy, odvolací súd poukázal na to, že predmetom tohto konania bola pohľadávka ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov voči žalovanej, ktorú žalobca vymáhal na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov, predmetom tohto konania nebolo rozhodovanie o tom, či žalovanej vznikol alebo nevznikol nárok na náhradu škody. Pochybenia správcu pri výmene meračov však nezbavujú vlastníka bytu či nebytového priestoru povinnosti podieľať sa na úhrade nákladov za spotrebované teplo, rámec rozpočítania nákladov je totiž daný všeobecne záväzným právnym predpisom. Odvolací súd konštatoval, že výsledkom rozpočítavania nákladov na teplo v bytových domoch je vždy len priblíženie sa k spravodlivému rozdeleniu nákladov, aj v prípade, že bytový dom má namontované merače, sa vlastník vždy podieľa na úhrade nákladov za spotrebované teplo

podlahovej plochy bytu či nebytového priestoru pomerom nákladov, ktoré sú zahrnuté v tzv. základnej zložke (§ 7 ods. 1 vyhlášky). 2.

1. Za neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovanej ohľadom výmery podlahovej plochy nebytového priestoru, ktorá vyplýva jednak z obsahu zmluvy č. XX X XXXX XX uzavretej medzi Hlavným mestom SR Bratislava ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcim zo dňa
2. februára 2004 a najmä z výpisu z listu vlastníctva,

ktorého podiel žalovanej na spoločných častiach a zariadeniach domu je 15396/7045433, pričom veľkosť spoluvlastníckeho podielu je určená podielom podlahovej plochy bytu alebo nebytového priestoru k úhrnu podlahových plôch všetkých bytov a nebytových priestorov v dome. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka") dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm.

1. f)a z § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP. Dovolateľka žiadala, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolateľka zároveň podala návrh na odloženie právoplatnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 444 ods. 2 CSP. 3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľka videla v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie, keďže mala za to, že súdy v základnom konaní opomenuli vykonať dôkazy a nevysporiadali sa so zásadnými argumentmi žalovanej vyvracajúcimi tvrdenia žalobcu vrátane neakceptovania znaleckého posudku.

dovolateľky súdy nižšej inštancie opomenuli zohľadnenie skutočnosti ohľadom tvrdenia znalca, že nebolo možné preveriť správnosť rozúčtovania a zároveň odvolací súd nevzal do úvahy skutočnosť, že súd prvej inštancie pripustil počas konania zmenu metodiky - postupu žalobcu pri výpočte nákladov na dodávku tepla. Dovolateľka namietala, že právny predchodca žalobcu porušil povinnosti mu vyplývajúce z uzatvorenej zmluvy o výkone správy. Zároveň uviedla, že súdy nižšej inštancie nesprávne postupovali, keď sa priklonili k tvrdeniu žalobcu, že žalovaná neposkytla potrebnú súčinnosť pri výmene meračov, keďže mala za to, že nebytové priestory žalovanej slúžia ako predajňa a sú prístupné verejnosti. Žalovaná ďalej namietala aj samotnú plochu nebytového priestoru, pričom mala za to, že žalobca ako správca domu bol povinný disponovať projektovou dokumentáciou a dôkazné bremeno o tom, aká je v skutočnosti vykurovaná plocha nebytového priestoru ležalo na ňom. V dovolaní zároveň upriamila pozornosť na zápisnicu z domovej schôdze, kde schôdza vlastníkov prejavila súhlas s tým, aby žalovanej bola meraná spotreba tepla

osadených meračov tepla., pričom uviedla, že znalec o tejto skutočnosti nemohol vedieť, pretože mu zápisnica nebola predložená, hoci sa príslušnej dokumentácie domáhal. Na základe uvedeného si žalobca (správca) nesplnil povinnosť akceptovať rozhodnutie vlastníkov. Nesprávny procesný postup súdov v základnom konaní spočíval

dovolateľky aj v porušení práva na predvídateľnosť rozhodnutia (nesplnenie súdu uviesť predbežné právne posúdenie) a neoznámení miesta verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu. 3.

1. Nesprávne právne posúdenie v zmysle dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 písm. a) žalovaná videla pri riešení otázky posúdenia dôkazného bremena, ktoré má v konaní žalobca, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
2. Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Dovolanie

§ 420písm.

f) CSP 6. Dovolateľka porušenie práva na spravodlivý proces videla v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku s tým, že sa odvolací súd nevysporiadal s jej námietkami a opomenul vykonať dôkazy. Nesprávny procesný postup súdov v základnom konaní spočíval

dovolateľky aj v porušení práva na predvídateľnosť rozhodnutia (nesplnenie súdu uviesť predbežné právne posúdenie) a neoznámení miesta verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu. 7. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.

1. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti. 8. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
2. f)CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 9. Podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetlenie, objasnenie a „obhájenie" toho, ako súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol), a ako také nemôže byť od doterajšieho procesného postupu oddelené. Rozhodnutie je vyvrcholením procesného postupu súdu a samotné súdne rozhodnutie je najdôležitejším procesným úkonom súdu. Rozhodnutie odvolacieho súdu a jeho odôvodnenie je spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu pri tvrdenom porušení práva na spravodlivý proces

§ 420písm.

f) Civilného sporového poriadku (II. ÚS 120/2020).

1. Dovolací súd súčasne pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
2. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Z odôvodnenia rozhodnutí nižších inštancií je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Z rozhodnutia oboch súdov vyplýva, na základe akých skutočností dospeli k záveru, že žalobca preukázal svoj nárok na zaplatenie 4 206,97 eura s príslušenstvom. Súd prvej inštancie odôvodnil priznanie nároku tým, že vychádzal zo zistenia, že žalovaná v roku 2007 neposkytla súčinnosť a zabránila namontovaniu nových pomerových rozdeľovačov tepla Doprimo III, preto sa v roku 2008 spotreba tepla v nebytových priestoroch žalovanej určovala v zmysle § 7 ods. 4 vyhlášky, teda

podlahovej plochy. Žalobca

neho rešpektoval aj uznesenie zo schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov zo dňa

1. septembra
2. Vyúčtovania za rok 2009 a 2010 boli v zmysle tohto uznesenia, keďže za časť roka 2009 a celý rok 2010 dodávateľ pri rozpočítaní spotrebovaného množstva tepla ohľadom nebytového priestoru žalovanej postupoval

skutočne spotrebovaného objemu tepla, t. j.

skutočne nameraných dielikov/hodnôt. Pri výpočte spotrebovaného tepla množstva za rok 2009 bola žalovanej spotreba tepla vypočítaná len za obdobie odo dňa namontovania meračov, t. j. od 19. novembra 2009 do 31. decembra 2009 bez dopočtu spotreby tepla

podlahovej plochy. V zmysle vyhlášky, t. j.

podlahovej plochy, bolo množstvo spotrebovaného tepla v danom nebytovom priestore určované len za rok 2008, keďže dňa 19. novembra 2009 boli v nebytovom priestore žalovanej namontované nové merače model Doprimo III.

dovolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval v súlade so znaleckým dokazovaním, keď mal za to, že v bytovom dome malo byť vykonané rozdelenie nákladov medzi byty a nebytové priestory

určenej metodiky znalca, pričom žalobca v konaní predložil nový náhradný výpočet nákladov ústredného kúrenia

výmeru podlahových plôch nebytových priestorov za rok 2009 - 2011 v zmysle § 7 ods. 5 vyhlášky (rok 2008 sa postupovalo

podlahovej plochy) v zmysle metodiky. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe predmetného výpočtu tak predstavoval náklad na teplo na ústrednom kúrení, prepočítaný

záverov znalca o 444,70 eura vyššiu hodnotu oproti hodnote, ktorú si žalobca vypočítal pôvodne,

nových pomerových rozdeľovačov (RVN) a ktorú žalobca aj pôvodne žaloval. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že žalovaná v priebehu konania nenavrhla vykonať žiadny dôkaz, predvolať znalca, ktorým by potvrdila jej tvrdenia, že sa má jednať o vykurovanú plochu a že výmera nebytových priestorov je menšia ako 153, 96 m2. Vo väzbe na uvedené potom rozhodol aj odvolací súd, ktorý zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, jeho postup vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie nemožno považovať za neodôvodnený, pričom odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. 12.

dovolacieho súdu boli odvolacím súdom zohľadnené aj námietky žalovanej. Odvolací súd poukázal na to, že pri vyúčtovaní nákladov za roky 2009 - 2010 považoval za správny výpočet žalobcu

odpočtov meračov, hoci

znalca odpočty skutočne spotrebovaného tepla boli merané meračmi, ktoré boli nevhodné pre rebrové radiátory, pretože súd prvej inštancie sa dôsledne vysporiadal so zistením, keď poukázal na to, že

vyjadrenia znalca, mali byť v tomto prípade náklady na teplo rozpočítané

podlahovej plochy, pričom zároveň poukázal na výpočet žalobcu (

podlahových plôch), kde náklady žalovanej boli o 444,77 eur vyššie ako tie, ktoré boli vyúčtované

nameraných hodnôt. Námietka žalovanej, že žalobca pri tomto výpočte mal vychádzať z podlahovej plochy všetkých bytov a nebytových priestorov nebola opodstatnená, pretože nebolo sporné, že bytový dom má dve samostatné odberné miesta tepla, osobitne pre byty a osobitne pre nebytové priestory, pričom v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) vyhlášky, náklady na dodané teplo sa určia na základe údaja určeného meradla na meranie množstva dodaného tepla na vykurovanie na odbernom mieste. Vo vzťahu k námietke žalovanej ohľadom porušenia povinností právneho predchodcu žalobcu z uzatvorenej zmluvy o výkone správy, odvolací súd správne poukázal na to, že predmetom tohto konania bola pohľadávka ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov voči žalovanej, ktorú žalobca vymáhal na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov, predmetom tohto konania nebolo rozhodovanie o tom, či žalovanej vznikol alebo nevznikol nárok na náhradu škody. Pochybenia správcu pri výmene meračov nezbavovalo vlastníka bytu či nebytového priestoru povinnosti podieľať sa na úhrade nákladov za spotrebované teplo, rámec rozpočítania nákladov je totiž daný všeobecne záväzným právnym predpisom. Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou žalovanej ohľadom výmery podlahovej plochy nebytového priestoru, ktorá vyplývala jednak z obsahu zmluvy č. XX X XXXX XX uzavretej medzi Hlavným mestom SR Bratislava ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcim zo dňa 18. februára 2004 a najmä z výpisu z listu vlastníctva,

ktorého podiel žalovanej na spoločných častiach a zariadeniach domu je 15396/7045433, pričom veľkosť spoluvlastníckeho podielu je určená podielom podlahovej plochy bytu alebo nebytového priestoru k úhrnu podlahových plôch všetkých bytov a nebytových priestorov v dome. Dovolací súd zároveň poukazuje na to, že odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Za vadu zmätočnosti nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. 13. Pokiaľ dovolatelia považovali za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP nesprávny právny záver súdov nižších inštancií, dovolací súd uvádza, že už

predchádzajúcej úpravy občianskeho súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a tiež sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014).

právneho názoru najvyššieho súdu nie je po

1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá žalobcami tvrdenú vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (por. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).
2. Nesprávny procesný postup súdov v základnom konaní spočíval

dovolateľky aj v porušení práva na predvídateľnosť rozhodnutia (nesplnenie súdu uviesť predbežné právne posúdenie) a neoznámení miesta verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu. 15.

§ 181ods.

2 CSP po úkonoch

odseku 1 (najmä prednese žaloby a vyjadrenia k nej) súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.

§ 118ods.

2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP", účinného od 15. októbra 2008, pozn.) po vykonaní úkonov

odseku 1 (najmä prednese žaloby a vyjadrenia k nej) sudca

doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

1. V danej veci bola žaloba žalobcu doručená súdu prvej inštancie dňa
2. januára 2012, t. j. za účinnosti predchádzajúcej procesnej úpravy (OSP) a v rámci predbežného prejednania sporu platil režim § 118 ods. 2 OSP, ktorý režim procesnej úpravy bol úspornejší; najmä neobsahoval povinnosť súdu uviesť predbežné právne posúdenie veci.
3. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, aj s ohľadom na existenciu predchádzajúcej procesnej úpravy (§ 118 ods. 2 OSP), neobstojí potom strohá dovolacia námietka dovolateľky, že strany sporu neboli oboznámené s predbežným právnym názorom súdu. Prvé otvorené pojednávanie na súde prvej inštancie vo veci samej sa uskutočnilo dňa
4. júla 2013 (č. l. 202 spisu), teda ešte v čase, kedy súd postupoval

§ 118ods.

2 OSP a nie

§ 181ods.

2 CSP, a teda nebolo povinnosťou prvostupňového súdu na tomto prvom pojednávaní uviesť jeho predbežné právne posúdenie veci. 18. Najvyšší súd rovnako už uviedol, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú

posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú

názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv (7Cdo/111/2020, 1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020). V uznesení sp. zn. 4Cdo/167/2012 z 28. mája 2013 najvyšší súd uviedol, že striktné nedodržanie postupu

§ 118ods.

2 OSP zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorá sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP (teraz § 420 písm. f) CSP). Z judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu

ustanovenia § 118 ods. 2 OSP (predchádzajúca procesná úprava), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci. Podobne ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 366/2018 odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keď ani v ďalej uvedenom právnom závere Krajského súdu v Prešove nezistil porušenie namietaných práv. „Je pravdou, že prvoinštančný súd nepostupoval

§ 181ods.

2 CSP. Prvoinštančný súd neuviedol stranám sporu počas konania ... ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré súd považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a taktiež neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 CSP vydaním rozhodnutia vo veci samej sa konvaliduje. V rozhodnutí o veci samej prvoinštančný súd svoje názory oznámil a tým zhojil tento procesný nedostatok a prípadné odňatie práva na spravodlivý súdny proces stranám sporu. Preto tento dôvod odvolací súd nepovažuje za dôvod, pre ktorý by bolo potrebné napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie" (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/7/2017 z

1. januára 2018).
2. Vo vzťahu k neoznámeniu miesta verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že nebolo možné sa stotožniť s touto argumentáciou dovolateľky, keďže zo spisu vyplýva, že bolo oznámené miesto verejného vyhlásenia napadnutého rozsudku a to na úradnej tabuli a webovej stránke (č. l. 676)
3. So zreteľom na vyššie uvedené najvyšší súd uzatvára, že žalovaná namieta porušenie § 420 písm. f) CSP neoprávnene, preto jej dovolanie ako procesne neprípustné odmietol

§ 447písm.

c) CSP. Dovolanie

§ 421ods.

1 písm. a) CSP 21. Dovolanie prípustné

§ 421

CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 22. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní. Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí, nie už tým, pod ktoré písmeno § 421 CSP ju podradí. 23. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm.

1. a)CSP, je charakteristický „odklon" jej riešenia odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu". Dovolací súd vo svojej súdno-aplikačnej (judikátornej) činnosti k tomu už v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne tiež v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017, 6Cdo/123/2017, 7Cdo/140/2017, 9Cdo/315/2020, 9Cdo/2/2021) uviedol, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, dovolateľ by mal:
2. a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,
3. b)vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
4. c)uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená jasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom. Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí. 24. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach; ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať" aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382). 25. V preskúmavanej veci dovolateľka v dovolaní síce uviedla, že uplatňuje dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 432 ods. 1 CSP, ktorý postavila na konštatovaní o tom, že odvolací súd i súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdili, keď za nesprávne boli označené ich závery v otázke posúdenia dôkazného bremena. K tejto otázke však neformulovala žiadne právne otázky a preto ich ani náležite nemohla vymedziť (teda v zmysle § 421 ods. 1 písm.
5. a)CSP neuviedla ako takú právnu otázku riešil odvolací súd; nedoložila ani nevysvetlila označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia dovolacieho súdu v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; neuviedla, ako by mala byť táto otázka správne riešená). V danom prípade dovolateľka podrobila kritike konanie a rozhodovanie odvolacieho súdu, obšírne vysvetľovala, v čom vidí nesprávnosť záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie, avšak ani pri posudzovaní podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) nemožno ustáliť, konkrétne ktorú právnu otázku (resp. otázky) riešenú odvolacím súdom považoval za podstatnú z hľadiska § 421 ods. 1 CSP. 26. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalovanej, v ktorom namietala nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm.
6. a)CSP, odmietol

§ 447písm.

f) CSP ako dovolanie, v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. 27.

§ 444ods.

2 CSP, ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, ustanovenie § 230 tým nie je dotknuté.

1. Najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 2 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019, 4Cdo/108/2019, 9Cdo/72/2020).
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
3. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
4. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.