Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/32/2021 Identifikačné číslo spisu: 1212205696 Dátum vydania rozhodnutia: 27.06.2023 Meno a priezvisko: Mgr. Peter Melicher Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 72ods.

3 prvá veta Zákona o rodine a tiež či je možné rozhodovať naraz o priznaní nároku aj o predĺžení doby podľa § 72 ods. 3 druhá veta Zákona o rodine, alebo či podmienkou predĺženia doby je už existujúci (súdom priznaný) nárok na príspevok. Tieto otázky skutočne sú právnymi otázkami. Dovolací súd však dospel k záveru, že tieto otázky neboli pre rozhodnutie odvolacieho súdu (a ani súdu prvej inštancie, ktorého rozhodnutie odvolací súd potvrdil) kľúčové. 13. Je pravdou, že oba súdy v odôvodneniach rozsudkov rozvíjali právne úvahy o tom, či je možné návrh na určenie výživného na rozvedeného manžela podať až po uplynutí päťročnej doby podľa § 72 ods. 3 prvá veta Zákona o rodine a či návrh navrhovateľky bol podaný včas alebo nie, pričom každý z nich pristúpil k tejto otázke z iného pohľadu (čo však bolo v podstatnej miere spôsobené tým, že odvolací súd korigoval skutkové zistenia súdu prvej inštancie o dátume právoplatnosti rozsudku o rozvode), avšak oba súdy napriek tomu pristúpili aj k vecnému posúdeniu nároku navrhovateľky. Takto súd prvej inštancie síce konštatoval, že návrh bol podaný po uplynutí piatich rokov od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode, napokon však vychádzal z výkladu priaznivejšieho pre navrhovateľku v tom zmysle, že návrh na určenie výživného môže bývalá manželka podať aj po uplynutí piatich rokov od právoplatnosti rozsudku o rozvode a následne vecne posúdil nárok navrhovateľky. Podobne odvolací súd síce vyjadril právny názor, že predĺženie doby poberania príspevku podľa § 72 ods. 3 druhá veta Zákona o rodine je možné len za predpokladu, že súd už tento príspevok priznal, napriek tomu však pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie aj z pohľadu existencie či neexistencie vecných dôvodov nároku navrhovateľky na predmetný príspevok. 14. Teda otázkami, ktoré nastolila dovolateľka ako právne otázky podľa § 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP, sa síce odvolací súd a súd prvej inštancie zaoberali, avšak skôr len akademicky. Súdy nezamietli návrh navrhovateľky z dôvodu, že bol podaný po päťročnej dobe podľa § 72 ods. 3 prvá veta Zákona o rodine, ani z dôvodu, že mu nepredchádzal už priznaný nárok podľa § 72 ods. 1 v spojení s § 72 ods. 3 prvá veta Zákona o rodine (v prípade takýchto dôvodov zamietnutia návrhu by mali dovolateľkou nastolené právne otázky relevanciu). Z odôvodnenia rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu (ktoré treba interpretovať spoločne ako jeden celok) vyplýva, že obidva súdy posúdili nárok navrhovateľky vecne, t. j. preskúmali, či navrhovateľka spĺňa hmotnoprávne podmienky priznania nároku podľa § 72 ods. 1 v spojení s § 72 ods. 3 druhá veta (a dospeli k záveru, že nespĺňa - k skutkovému posúdeniu veci viď nižšie). 15. Vzhľadom k tomu, že dovolateľkou nastolené otázky neboli takými právnymi otázkami, od ktorých vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, bolo potrebné aj vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu dovolanie odmietnuť podľa § 447 písm.
2. f)CSP, pretože dovolací dôvod nebol vymedzený spôsobom zakladajúcim prípustnosť dovolania. 16. V nadväznosti na to je možné konštatovať, že neobstojí argument dovolateľky, že dovolací súd založil svoje rozhodnutie na odlišnom právnom posúdení, o ktorom sa ona dozvedela až z odôvodnenia rozsudku. Otázka právneho posúdenia možnosti podať návrh na priznanie výživného na rozvedeného manžela v

§ 72ods.

3 prvá veta Zákona o rodine a súčasne požadovať predĺženie tejto doby podľa § 72 ods. 3 druhá veta Zákona o rodine nebola pre rozhodnutie odvolacieho súdu kľúčová. Odvolací súd nárok navrhovateľky aj vecne preskúmal a dospel k záveru o správnosti skutkových zistení i právnych záverov súdu prvej inštancie (že navrhovateľka nespĺňa predpoklady pre priznanie nároku na výživné na dobu presahujúcej päť rokov od právoplatnosti rozvodu). V tomto zmysle nebol rozsudok odvolacieho súdu vôbec prekvapivý ani nebol založený na odlišnom právnom posúdení oproti rozsudku súdu prvej inštancie.

1. Vo vzťahu k výživnému za jediný deň - deň podania návrhu (ktorý bol súčasne posledným dňom päťročnej doby podľa § 72 ods. 3 prvá veta Zákona o rodine, v rámci ktorej by navrhovateľka nemusela spĺňať také prísne kritériá ako pri nároku za obdobie presahujúce päť rokov) dovolací súd poukazuje na § 422 CSP, ustanovujúci majetkový cenzus pre rozhodovanie dovolacieho súdu o dovolacích dôvodoch podľa § 421 CSP. Navrhovateľka podala návrh v roku 2012, keď minimálna mzda bola 327,20 eura, teda navrhovateľkou uplatnený nárok po prepočte na jeden deň (1890 eur : 30 dní = 63 eur) nedosahoval ani úroveň samotnej minimálnej mzdy.
2. K tomu je však potrebné uviesť, že pri zamietnutí nároku na určenie výživného na obdobie presahujúce päť rokov od rozvodu, a to (ako bolo uvedené vyššie) z vecných dôvodov, považoval aj dovolací súd zhodne s odvolacím súdom rozhodovanie o nároku na výživné za jeden jediný deň (

§ 72ods.

3 prvá veta Zákona o rodine) za zbytočné zaťažovanie súdov a za zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu (Článok 5 Základných princípov CSP). 19. Pokiaľ ide o dovolacie dôvody podľa § 420, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). 20. Podľa § 420 písm. b), písm. c), písm.

1. f)CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 21. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
5. b)CSP navrhovateľka neuviedla žiadnu konkrétnu okolnosť, z ktorej by bolo možné vyvodzovať, že niektorý z účastníkov konania nemal procesnú subjektivitu. Procesná subjektivita je spôsobilosť byť nositeľom procesných práv a povinností. Procesnú subjektivitu má každý, kto má právnu subjektivitu podľa hmotného práva (t. j. spôsobilosť na práva a povinnosti). Výnimočne môže byť procesná subjektivita priznaná i tomu, kto nemá právnu subjektivitu podľa hmotného práva (§ 61 CSP). Hmotnoprávna aj procesná subjektivita zaniká pri fyzickej osobe jej smrťou a pri právnickej osobe jej zánikom bez právneho nástupcu. Zo súdneho spisu ani z dovolania navrhovateľky žiadna takáto skutočnosť nevyplýva. 22. Ani k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
6. c)CSP navrhovateľka neuviedla takú okolnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že niektorý účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu. Každý môže pred súdom samostatne konať v rozsahu, v akom má spôsobilosť na právne úkony (§ 67 CSP). Túto spôsobilosť nadobúdajú fyzické osoby v zásade plnoletosťou a strácajú ju obmedzením spôsobilosti na právne úkony v rozsahu, v ktorom im bola táto spôsobilosť obmedzená súdom. Dovolaciemu súdu nie je známe, že by niektorý z účastníkov konania nemal plnú spôsobilosť na právne úkony a ani takáto skutočnosť nevyplýva zo súdneho spisu a ani z dovolania navrhovateľky. 23. Pokiaľ navrhovateľka (pravdepodobne k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
7. c)alebo písm.
8. f)CSP) namietala, že v pozícii vedľajšieho účastníka konania a neskôr intervenienta na strane jej bývalého manžela vystupovala jeho súčasná manželka M. O., dovolací súd po preskúmaní súdneho spisu zistil, že M. O. nikdy nebola pribratá do konania ako vedľajší účastník, resp. intervenient (v mimosporových konaniach je intervencia podľa § 11 CMP vylúčená), ani do konania v tejto pozícii nevstúpila a ani fakticky s ňou súdy ako s vedľajším účastníkom, resp. intervenientom nekonali. 24. Zo súdneho spisu je zrejmé, že M. O. vystupovala v konaní pred súdom prvej inštancie ako splnomocnená zástupkyňa. Po tom, čo súd prvej inštancie uznesením z 15. januára 2013 č. k. 61P/34/2012-114 nepripustil zastupovanie bývalého manžela navrhovateľky JUDr. Pavlom Polakovičom z dôvodu podľa vtedy účinného ustanovenia § 27 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a odvolací súd toto uznesenie potvrdil, bývalý manžel navrhovateľky prišiel na pojednávanie súdu prvej inštancie dňa 28. mája 2015 spolu s M. O. a oznámil, že táto je jeho splnomocnenou zástupkyňou. Na základe toho sudkyňa v zápisnici o pojednávaní uviedla M. O. ako zástupkyňu odporcu (bývalého manžela navrhovateľky). Takúto formu procesného udelenia plnej moci, prednesenú ústne priamo účastníkom konania na pojednávaní, je potrebné akceptovať. Z toho vyplýva, že M. O. vystupovala v konaní (na pojednávaniach pred súdom prvej inštancie dňa 28. mája 2015 a dňa 15. marca 2018) ako splnomocnená zástupkyňa bývalého manžela navrhovateľky na základe ním platne udelenej plnej moci. Nie je pravdou, že M. O. bola v tomto konaní vypočutá aj ako svedok. Súd prvej inštancie ani odvolací súd nikdy nevykonávali jej výsluch v pozícii svedka a ani takto nehodnotili jej vyjadrenia v odôvodneniach svojich rozsudkov. 25. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
9. f)CSP dovolateľka uviedla, že súdy ju v konaní nevypočuli a nedali jej možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam a dôkazom. K tomu je potrebné poznamenať, že tento dôvod uvádzala navrhovateľka už v odvolaní a práve preto, že odvolací súd považoval túto jej argumentáciu za čiastočne dôvodnú (najmä pokiaľ išlo o neumožnenie záverečného vyjadrenia), nariadil odvolacie pojednávanie. Na tomto pojednávaní odvolacieho súdu, ako vyplýva z nahrávky z pojednávania, odvolací súd oboznámil listinné dôkazy (osobitne prečítaním oboznámil listiny, o ktorých navrhovateľka uviedla, že jej neboli doručené) a dal možnosť navrhovateľke (zastúpenej advokátom) vyjadriť sa k nim. Po rozsiahlom vyjadrení právneho zástupcu navrhovateľky dostala priestor na vyjadrenie druhá strana (bývalý manžel navrhovateľky a jeho zástupca), pričom keď začala navrhovateľka vstupovať do ich prednesu, sudkyne ju zastavili, avšak po vyjadrení druhej strany jej umožnili stručne sa opäť vyjadriť. Napokon zástupcovia oboch účastníkov konania dostali priestor na záverečné vyjadrenia. Tento postup bol plne v súlade s ustanoveniami CSP, navrhovateľke nebola odňatá možnosť predkladať a navrhovateľ dôkazy, ani možnosť vyjadriť sa k dôkazom, k skutkovej a právnej stránke veci. Na rozdiel od trestného konania, v civilnom konaní (sporovom aj mimosporovom) nemá strana/účastník právo tzv. posledného slova. Ak je účastník zastúpený (advokátom alebo iným splnomocneným zástupcom), je postačujúce, ak záverečnú reč prednesie tento zástupca; nie je potrebné dávať možnosť záverečného vyjadrenia ešte aj účastníkovi osobne. 26. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
10. f)CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 27. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné zákonu zodpovedajúce konanie súdov. 28. Pokiaľ navrhovateľka v dovolaní namietala, že sa súdy nevysporiadali s tým, že jej bola vykrádaná poštová schránka, dovolací súd uvádza, že to nemožno považovať za skutočnosť, ktorá by mohla byť všeobecne známa alebo známa súdu z jeho činnosti. Naopak, takéto tvrdenie strany/účastníka konania, ak má mať relevanciu pre posudzovanie doručenia a plynutia lehôt, musí byť účastníkom preukázané. V tomto konaní však takéto dokazovanie ani nebolo potrebné, keďže súd prvej inštancie aj odvolací súd napriek právnym úvahám o možnej neprípustnosti podanej žaloby (návrhu) napokon návrh nezamietli len z dôvodu časovej neprípustnosti požadovaného nároku (kvôli uplynutiu päťročnej doby), ale zaoberali sa aj vecnými dôvodmi (viď vyššie). Nebolo teda potrebné zisťovať, kedy presne navrhovateľka prevzala rozsudok o rozvode - súdy (najmä odvolací súd) vychádzali z alternatívy, ktorá bola pre ňu priaznivejšia. To, že si navrhovateľka zriadila na doručovanie P.O.Box, nemalo priamy vplyv na doručovanie listín súdmi, keďže navrhovateľka bola zastúpená, teda súdy doručovali zásielky jej zástupcovi a pokiaľ považovali za potrebné ju vypočuť, na pojednávaní bola osobne prítomná, takže právo vyjadriť sa jej bolo zachované. 29. K námietke, že súdy sa nevysporiadali so skutočnosťou, že po rozvode sa jej stav dramaticky zhoršil z dôvodov konania proti dobrým mravom voči nej zo strany jej bývalého manžela a jeho súčasnej manželky je potrebné uviesť, že nebolo zrejmé, aké konkrétne konanie proti dobrým mravom mala dovolateľka na mysli. Pokiaľ uvádzala týranie, takáto skutočnosť v konaní nevyšla najavo a navrhovateľka ani nepredložila žiadne konkrétne dôkazy o psychickom, fyzickom alebo inom týraní. 30. Neobstojí námietka dovolateľky, že súdy sa nevysporiadali s jej zdravotným postihnutím a jej minimálnym príjmom. Práve naopak, ako už bolo uvedené vyššie, súdy pristúpili k vecnému posúdeniu nároku navrhovateľky. Teda, povedané slovami dovolateľky, súdy vecne skúmali všetky okolnosti, ktoré mali preskúmať pri takomto type konaní. Súd prvej inštancie i odvolací súd správne rozlišovali medzi podmienkami priznania nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela/manželku na obdobie do piatich rokov od rozvodu a (prísnejšími) podmienkami pre predĺženie tejto doby, resp. pre priznanie príspevku po uplynutí tejto doby. Pritom zdôraznili, že samotná nespôsobilosť rozvedeného manžela/manželky sám/sama sa živiť je predpokladom pre priznanie príspevku na obdobie piatich rokov od rozvodu (§ 72 ods. 1 Zákona o rodine). Predĺženie tejto doby, resp. priznanie príspevku po jej uplynutí zákon výslovne formuluje ako „výnimočné“ (§ 72 ods. 3 druhá veta Zákona o rodine), z čoho súdy správne vyvodili záver, že nespôsobilosť samostatne sa živiť je len prvým nevyhnutným predpokladom (conditio sine qua non) priznania nároku po uplynutí piatich rokov od rozvodu, ku ktorému však musia pristúpiť ešte ďalšie okolnosti, napĺňajúce podmienku výnimočnosti. Ustanovenie § 72 ods. 3 Zákona o rodine niektoré z týchto výnimočných okolností uvádza: ide o manžela, ktorému bolo zverené dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom alebo ktorý sám má nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru. 31. Súd prvej inštancie aj odvolací súd sa v rámci vecného preskúmania nároku navrhovateľky dostatočne zaoberali jej zdravotným stavom, keď súd prvej inštancie výslovne konštatoval, že po uplynutí päťročnej doby od rozvodu sa už vyžadujú prísnejšie objektívne dôvody, pre ktoré nie je rozvedený manžel schopný sa živiť, pričom pokiaľ by mal byť dôvodom dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, zákon uvádza ako podmienku nevyhnutnosť sústavnej opatery, ktorá nie je v prípade navrhovateľky splnená. Navrhovateľka v celom konaní nepredložila žiaden dôkaz o svojej odkázanosti na sústavnú opateru. Súd prvej inštancie správne dodal, že výpočet dôvodov predĺženia doby poskytovania príspevku nad päť rokov od rozvodu je síce demonštratívny, avšak akýkoľvek v zákone neuvedený dôvod predĺženia by mal byť rovnako závažný ako tie dôvody, ktoré sú v zákone uvedené. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že navrhovateľka žiadny takýto dôvod neuviedla. Dovolací súd, stotožňujúc sa s vecným posúdením nároku navrhovateľky súdom prvej inštancie, zopakoval, že pre priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela po uplynutí piatich rokov od právoplatnosti rozvodu musí byť daná výnimočnosť prípadu, ktorá v danej veci nie je, keďže - pokiaľ by dôvodom mal byť nepriaznivý zdravotný stav - navrhovateľka nespĺňa podmienku nevyhnutnosti sústavnej opatery. Vzhľadom na tieto skutkové zistenia a právne závery už nebolo potrebné, aby sa súdy zaoberali príjmami a výdavkami oboch účastníkov konania. 32. Vzhľadom k vyššie uvedenému dovolací súd nezistil existenciu niektorej z dovolateľkou tvrdených vád podľa § 420 písm. b), písm. c), písm.
11. f)CSP, preto dovolanie ako neprípustné podľa § 447 písm.
12. f)odmietol. 33. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.