Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/87/2022 Identifikačné číslo spisu: 5810201489 Dátum vydania rozhodnutia: 27.06.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Zemková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:5810201489.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín, so sídlom Trojičné námestie 185/2, Tvrdošín, IČO: 170 573 302, 2/ Ing. O. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, Q., obaja zastúpení JUDr. Veronika Leppová, advokátka, Medvedzie 45/19, Tvrdošín, proti žalovanému: ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo, so sídlom Tvrdošín, IČO: 00 191 175, zastúpený: Mgr. Igorom Paliderom, advokátom so sídlom Klinec II, Zubrohlava, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 2C/54/2010, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/22/2019 zo dňa 24. apríla 2020, takto rozhodol: Dovolanie žalobcu 1/ v celom rozsahu a dovolanie žalobcu 2/ v časti neprerušenia konania o d m i e t a. Vo vzťahu k žalobcovi 2/ zrušuje vo veci samej a v časti trov konania - rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/22/2019 z 24. apríla 2020 - rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k 2C/54/2010-785 z 11. septembra 2018 a vec vracia súdu prvej inštancie v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. Žalobca 1/ je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie. Odôvodnenie Rozsudok súdu prvej inštancie 1. Okresný súd Námestovo ( ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 2C/54/2010-785 z 11. septembra 2018: I. zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/ (výrok I.) doručenú na súd 08. apríla 2010 v znení pripustenej zmeny uznesením súdu č. k. 2C/54/2010-289 zo 17. júla 2015 (ďalej aj „žaloba“), ktorou sa domáhali určenia, že žalobca 1/ je vlastníkom pozemkov v podiele 669827/999999-ín k celku zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. a Obec Q. pod A ako parcely registra „C“ bližšie špecifikované v bode 1 odôvodnenia napadnutého rozsudku pod B 141 na meno žalovaného 2/. II. Návrh na prerušenie konania zamietol ( výrok II.). III. rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému 2/ priznal proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). 2. Uznesením č. k. 2C/54/2010-288 konajúci súd zastavil konanie o žalobe proti žalovanému 1/ z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti žalobcami a v súvislosti s čiastočným zastavením konania rozhodol aj o trovách konania. Nasledujúc toto rozhodnutie, odvolací súd v záhlaví svojho rozhodnutia žalovaného 2/ označil len ako žalovaného. Ak sa ďalej v texte uvádza žalovaný 2/ ide podľa preznačenia o žalovaného - ŽIAREC, poľnohospodárske družstvo. 3. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že po vykonanom dokazovaní okresný súd aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia § 139 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, (ďalej len „CSP“) a § 9 ods. 1, ods. 11 a § 12 ods. 1 zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách (ďalej len „zákon č. 97/2013 Z. z.“) a dospel k nasledovným záverom: V súdenom spore sa žalobca 1/ domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX pre Obec a kat. úz. Q.. Z odôvodnenia žaloby v znení jej pripustenej zmeny vyplynulo, že žalobca 2/ svoj nárok, ktorý nepremietol do petitu, v podstate odôvodnil tým, že na základe splnomocnenia podielových spoluvlastníkov označeného pozemkového spoločenstva zo dňa 02. augusta 1992 týchto zastupoval v konaní o vydaní nehnuteľností podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“) Z LV č. XXXX pre kat. úz. a Obec Q. súd zistil, že žalobca 2/ je spoluvlastníkom spoločnej nehnuteľnosti o veľkosti podielu 802/999999-ín, pričom žalobca 2/ netvrdil, že by mu mal prislúchať podiel v inom rozsahu. Súčasne netvrdil ani dôvod, na základe ktorého mal získať vlastnícke právo k pozemkom, ktoré sú predmetom sporu nad rozsah zapísaného podielu. Keďže žalobca 2/ ohľadom právneho dôvodu a titulu nadobudnutia jeho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam súdu neponúkol relevantné skutkové tvrdenia a neponúkol o nich dôkaz, čo sa naviac nepremietlo do jeho žalobnej žiadosti (petitu), súd jeho žalobu zamietol. Samotný odkaz na splnomocnenie žalobcu 2/ ostatnými podielovými spoluvlastníkmi na ich zastupovanie v tzv. reštitučnom konaní o vydaní nehnuteľností v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. nepostačovalo na unesenie bremena tvrdenia a bremena dôkazu a teda na úspech žaloby. Ak žalobca 2/ vystupoval ako štatutárny zástupca žalobcu 1/, nemohol sa zároveň domáhať určenia vlastníctva k totožnému predmetu sporu ako žalobca 1/, keďže by išlo o dva navzájom si odporujúce výroky. 4. Vo vzťahu k žalobcovi 1/ sa okresný súd primárne zaoberal jeho aktívnou vecnou legitimáciou a nedostatkom naliehavého právneho záujmu ako námietok vznesených zo strany žalovaného. V konaní nebolo sporným, že žalobca 1/ si uplatnil nárok na vydanie nehnuteľností podľa zákona č. 229/1991 Zb., o ktorom bolo naposledy rozhodnuté rozhodnutím Okresného úradu Námestovo z 11.11-2015 č. j. OÚ-NO-PLO- XXX-XXXXXX/dam, ktoré bolo na základe podanej žaloby zrušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 27. januára 2017 č. k. 29Sp/22/2016-639. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že žalobca 1/ si v dňoch 25. mája 1992, 14. decembra 1992 a 05. januára 1993 uplatnil nároky na vydanie nehnuteľností podľa zákona č. 229/1991 Zb., medzi nimi aj nehnuteľnosti zapísané v protokole č. 1 v kat. úz. Q.. Rozhodnutím Okresného úradu v Tvrdošíne č. 97/01675-013 z 29. septembra 1997 bol schválený zjednodušený register pôvodného stavu v kat. úz. Q. (ZRPS) a ešte predtým bolo bývalým Pozemkovým úradom v Dolnom Kubíne (okrem ďalších) vydané rozhodnutie č. ROK XXX-X-AX/XXXX z 24. januára 1995, ktorým bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľnosti oprávneným osobám z dôvodu uvedeného v § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb., na základe ktorého bol žalovaný 2/ (v záhlaví rozsudku označený už len ako „žalovaný“(poznámka dovolacieho súdu) zapísaný ako vlastník nehnuteľností na LV č. XXXX. 5. Uvedený nárok bol teda predmetom konania o navrátenie vlastníctva k pozemkom, v tzv. reštitučnom konaní, o ktorom, ako bolo súdmi zistené z tvrdení strán sporu a z citovaného rozsudku správneho súdu, nebolo rozhodnuté. Ak ešte nebolo rozhodnuté v tzv. reštitučnom konaní o vydaní sporných nehnuteľností žalobcovi 1/ podľa zákona č. 229/1991 Zb., nemôžu sa žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej aj „žalobcovia“) domáhať na základe určovacej žaloby podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) navrátenia/určenia vlastníctva. Ide tu o konkurenciu práva na navrátenie vlastníctva na základe tzv. reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. a deklarovanie vlastníctva v zmysle § 132 a nasl. OZ. Postup podľa všeobecného právneho predpisu (Občianskeho zákonníka) je možný iba vtedy, ak v špeciálnom (reštitučnom) predpise chýba osobitná právna úprava. Uvedené nevyplýva ani zo žaloby, ani z tvrdenia žalobcov. Na Okresnom úrade Námestovo, pozemkový a lesný odbor sa vedie reštitučné konanie pod č.j. OÚ-NO-PLO- XXX-XXXXXX/dam, ktorého predmetom sú aj nehnuteľnosti, ku ktorým sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva (z vyjadrenia splnomocneného zástupcu žalobcov na pojednávaní 27. júna 2017 vyplynulo, že z opatrnosti si uplatnili ten istý nárok v tomto aj v reštitučnom konaní), čo bolo napokon aj dôvodom ich procesného návrhu na prerušenie tohto súdneho konania. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak v reštitučnom konaní o nároku žalobcu 1/ ako oprávnenej osoby o vydanie nehnuteľností nebolo právoplatne rozhodnuté, žalobca 1/ nemôže mať naliehavý právny záujem na žiadanom určení podľa všeobecného právneho predpisu (§ 137 písm. c/ CSP). V tomto smere poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/130/2007 z 25. februára 2009. 6. Žalobu žalobcu 1/ súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú aj s odkazom na ustanovenie § 9 ods. 11 zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách ( ďalej len zákon č. 97/2013 Z. z.), pretože je nesporným, že žalobca 1/ je pozemkovým spoločenstvom, ktorého členmi sú všetci spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti alebo spoločne obhospodarovanej nehnuteľnosti. Len títo by sa mohli domáhať určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam za predpokladu, že podiel žalobcu 1/ ako spoločenstva na spoločnej nehnuteľnosti alebo na spoločne obhospodarovanej nehnuteľnosti by presiahol 49 %. Žalobca 1/ nepreukázal, že jeho podiel nepresiahol 49 %. teda, že mu svedčí aktívna vecná legitimácia. Keďže nepreukázal, že mu svedčí nárok vyplývajúci z hmotného práva, súd musel jeho žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie zamietnuť. Okresný súd dodal, že až novelou zákona č. 97/2013 Z. z. vykonanou zákonom č. 110/2018 Z. z. sa zákaz prevodu spoluvlastníckeho podielu na spoločenstvo obmedzil nad podiel spoločenstva o veľkosti 49 % podielu na spoločnej nehnuteľnosti. Až do 01. júla 2018 (kedy nadobudla účinnosť novela zákona č. 97/2013 Z. z.), bol prevod alebo prechod vlastníckeho práva na spoločenstvo úplne zakázaný. 7. Žalobcovia sa domáhali prerušenia konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP práve z dôvodu, že prebieha správne konanie - tzv. reštitučné konanie, v ktorom sa má riešiť otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Okresný súd konštatoval, že vo vzťahu k predmetu konania neexistuje žiadna prejudicialita, ktorú by súd nebol oprávnený riešiť a ktorá by bránila súdu vo veci samej rozhodnúť, prípadne ktorej posúdenie by patrilo výlučne tomuto správnemu orgánu, ktorý by bol pre súd v danej veci záväzný. Úlohou všeobecného súdu v konaní o určenie vlastníctva je zistenie právneho dôvodu a titulu strany sporu, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Podľa názoru okresného súdu ide skôr o konkurenciu práva, o ktorej sa vyjadroval v spojení s otázkou naliehavého právneho záujmu žalobcov na žiadanom určení. Konštatoval, že neboli splnené podmienky na prerušenie konania, a preto návrh na prerušenie konania zamietol. Vzhľadom na priebeh reštitučného konania, ako aj tejto veci, vyjadril presvedčenie o nehospodárnosti prerušenia konania a tento návrh zamietol v spojení s rozhodnutím vo veci samej podľa § 162 ods. 3 CSP. Rozhodnutie odvolacieho súdu 8. Proti rozsudku prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia 1/, 2/, o ktorom rozhodol odvolací súd, keď podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Krajský súd sa v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a to v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (pozri napr. III.ÚS 78/05, II.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08, IV.ÚS 350/09). Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalobcov uvedené v odvolaní a dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné, keď poukázal na zodpovednosť žalobcov za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). 9. V podanom odvolaní žalobcovia okrem formálnych nedostatkov napadnutého rozsudku namietali nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie v rozpore s § 181 ods. 2 CSP a v tejto súvislosti porušenie práva žalobcov na spravodlivé konanie, konkrétne nemožnosť žalobcov predložiť dôkazy na sporné skutočnosti a reagovať na právne posúdenie súdom a v konečnom dôsledku prekvapivosť rozhodnutia. Ďalej namietal predčasnosť rozhodnutia bez dostatočného zistenia skutkového stavu veci z dôkazov navrhnutých žalobcami, ako aj nedostatočné odôvodnenie nevykonaných dôkazov, ktoré nedostatky mali za následok nesprávnosť právneho posúdenia a rozhodnutia vo veci. 10. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie zamietol žalobu pre nedostatok naliehavého záujmu na požadovanom určení. Určovacia žaloba má preventívny charakter a jej podanie na súd prichádza do úvahy vtedy, keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom. Ďalej sa uplatní v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky zodpovedá obsahu a povahe príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi účastníkmi. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú s predpokladom naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať splnenie týchto funkcií, nie je daný naliehavý právny záujem na určení. Absencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je prvoradým dôvodom, pre ktorý nemôže žaloba obstáť. Pri zistení jeho absencie súdom je akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci nadbytočné. Existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení musí v konaní preukázať žalobca. V prípade, že súd prvej inštancie dospeje k záveru, že žalobca nemá naliehavý právny na požadovanom určení, bez ďalšieho rozhodne o zamietnutí žaloby. V opačnom prípade vykoná dokazovanie na základe návrhov obidvoch procesných strán a následne vo veci rozhodne. 11. V konaní považoval za nesporné, že ohľadne predmetných nehnuteľností stále prebieha reštitučné konanie v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. na príslušnom pozemkovom úrade (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie v štádiu po zrušení rozhodnutia pozemkového úradu v správnom súdnom konaní a vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 29Sp/22/2016 z 27. januára 2017, založený v súdnom spise na l.č. 660-677 a tiež na l.č. 755-772). Pre prebiehajúce reštitučné konania súd prvej inštancie nemohol rozhodnúť inak, ako žalobu žalobcov ako predčasne podanú zamietnuť, keďže o nároku na vydanie sporných nehnuteľností nebolo v reštitučnom konaní právoplatne rozhodnuté príslušným pozemkovým úradom. Naliehavosť právneho záujmu na takomto určení je daná až vtedy, ak je v spore o určenie vlastníckeho práva toto právo preukázané. Správne súd prvej inštancie poukázal na konkurenciu reštitučnej a vlastníckej žaloby a princípu, ktorým sa táto konkurencia riadi. V dôsledku princípu, podľa ktorého tam, kde existuje špeciálna právna úprava (reštitučné predpisy), nemožno použiť úpravu všeobecnú (úpravu podľa OZ), žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva a žalobca v danom prípade nemá právny záujem na požadovanom určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. V posudzovanom prípade ide o situáciu, že reštitučný nárok uplatnený bol, len o ňom doteraz nebolo právoplatne rozhodnuté. Preto nemožno súhlasiť s postupom žalobcov, že pod zámienkou akejsi „opatrnosti“ popri správnom konaní obstojí aj súdne konanie. Uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom, ktorý oprávnená osoba musí vykonať/vykonala na príslušnom orgáne štátnej správy (pozemkovom úrade) a zároveň vyzve/vyzvala povinnú osobu na vydanie veci. Reštitučný nárok na vydanie veci znamená iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na vrátenie vlastníckeho práva. Až po realizácii tohto práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t.j. domáhať sa vydania veci v zmysle jej faktického odovzdania, resp. vypratania, teda realizovať vlastnícke právo v celom jeho rozmere. 12. Súd je subjektom, ktorý určuje čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná. Súd nemusí vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranou sporu. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať je výlučne na súde (§185 ods. 1 CSP). Súd je povinný súčasne dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou, ak tento poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. O vykonaní alebo nevykonaní navrhnutého dôkazu súd rozhoduje priebežne počas konania, pričom svoje rozhodnutie o nevykonaní dôkazu je povinný uviesť v odôvodnení meritórneho rozhodnutia (§220 ods. 2 CSP). V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie sa výslovne zmienil o zamietnutí návrhov na vykonanie dokazovania - oboznámením obsahu spisu konajúceho súdu 6C/27/2009 a zákonných článkov prijatých ešte za Rakúsko-Uhorska v 19. a 20. storočí. Odvolávajúc sa na vyššie uvedené, pri absencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci nadbytočné. Preto absencia formálneho rozhodnutia o zamietnutí aj ďalších návrhov žalobcov na vykonanie dokazovania je bez akéhokoľvek dopadu na správnosť vecného rozhodnutia vo veci samej. Na tomto základe odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie zákonným spôsobom v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci a odvolacie námietky žalovaného k spôsobu vykonania a vyhodnotenia dokazovania okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Vzhľadom na absencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nie je dôvodné, aby sa odvolací súd zaoberal argumentáciou a dôkazmi, na ktoré odvolatelia poukázali vo svojom opravnom prostriedku. 13. Osobitne vytknutý nedostatok odvolateľov k nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci - neoboznámenie spisu Okresného úradu Námestovo, odbor pozemkový a lesný o reštitučnom konaní vo vzťahu k procesnému návrhu na prerušenie konania bolo podľa odvolacieho súdu bez právneho významu. Vo vzťahu k výroku o opätovnom zamietnutí návrhu na prerušenie konania (postupom podľa §162 ods. 3 CSP) smerujúce odvolanie žalobcov súdu s poukazom na ust. § 386 písm. c/ CSP odvolací súd odmietol. Civilný sporový poriadok nedáva procesnú možnosť preskúmať na podklade odvolania rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Podľa § 357 písm. n/ CSP je odvolanie prípustné len proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ a § 164, CSP t.j. len kladnému rozhodnutiu. 14. Aj keď zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 11. septembra 2018 na okresnom súde (l.č.778-783) výslovne nevyplýva splnenie procesnej povinnosti súdu podľa § 181 ods. 2 CSP, zároveň z nej nevyplýva ani žiadna výhrada zástupcu žalobcov voči jej nesplneniu, hoci bol prítomný na tomto pojednávaní. Súčasne je potrebné pripomenúť, že takúto procesnú povinnosť má súd bezprostredne po otvorení pojednávania vo veci a prednesení podstatných obsahov strán sporu k veci (žaloby a vyjadrenia k nej), pričom v danom prípade už išlo o rozpojednávanú vec a vyššie namietaná požiadavka nebola ani vznesená právnym zástupcom voči súdu. Z rozhodovacej činnosti NS SR (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/17/2017 zo dňa 22. februára 1917) vyplýva, že prípadné porušenie procesnej povinnosti súdu podľa § 181 ods. 2 CSP, nie je porušením práva strany na spravodlivý proces, pretože definitívne stanovisko k procesnému postupu, vykonaniu dôkazov a ich vyhodnoteniu súd prvej inštancie poskytuje v meritórnom rozhodnutí. Prípadné nedostatky v procesnom postupe prvoinštančného súdu tak môžu byť predmetom odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalobca v predmetnej veci aj využil. 15. K otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 1/odvolací súd uviedol, že žalobca 1/ sa domáhal určenia vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam ako pozemkové spoločenstvo, právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou, nedomáhal sa určenia, že vlastníkmi sporných nehnuteľností sú jednotliví členovia pozemkového spoločenstva (v tomto smere súd prvej inštancie nepripustil zmenu žaloby). Takto uplatnenému nároku zodpovedá aj záver okresného súdu o nepreukázaní aktívnej vecnej legitimácie pozemkového spoločenstva, že mu svedčí nárok z hmotného práva, t.j. domáhať sa určenia vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam (§9 ods. 11 zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách). Zákonné obmedzenie pre nadobúdanie vlastníckeho práva k podielu na spoločnej nehnuteľnosti alebo spoločne obhospodarovanej nehnuteľnosti spoločenstvom sa vzťahuje práve na tie prípady, v ktorých by spoločenstvo nadobúdalo podiely na takej spoločnej nehnuteľnosti alebo spoločne obhospodarovanej nehnuteľnosti, ktorá patrí členom tohto spoločenstva. 16. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi súdu prvej inštancie, pre ktoré bola zamietnutá žaloba voči žalobcovi 2/ a tieto sú uvedené v bode 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku, na ktorý v plnom rozsahu odkázal. 17. Odvolací súd sa oboznámil aj s podaním žalobcov 1/ a 2/, ktoré bolo doručené bezprostredne pred termínom verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu. Z hľadiska obsahu, pokiaľ ide o námietky porušenia kontradiktórnosti konania pred súdom prvej inštancie, odhliadnuc od všeobecnej formulácie tejto námietky poukázal na § 365 ods. 3 CSP. Pokiaľ odvolateľ odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie nedoplnil do uplynutia lehoty na podanie odvolania, na neskôr doplnené námietky môže odvolací súd prihliadať len za splnenia podmienok podľa § 366 CSP, čo v danom prípade nebolo naplnené. To isté platí aj k námietke, že žalobca 1/ bol riadne zastúpený výborom a v konaní má aktívnu legitimáciu. 18. Krajský súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania ako zodpovedajúci výsledku konania a aplikovaných ustanovení zákona. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej procesnej strane priznal proti žalobcom v rade 1/ a 2/ nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. Dovolanie žalobcov 1/ a 2/ 19. Žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej aj „žalobcovia“ aj „dovolatelia“) prípustnosť svojho dovolania vyvodzujú z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, keď tvrdia že postupom súdov oboch nižších inštancií došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces tým, že nesprávnym procesným postupom im znemožnili ako strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 20. Výrok č. l. rozsudku odvolacieho súdu považujú za neurčitý, pretože v ňom nie je konkrétne uvedené aké konkrétne výroky rozsudku súdu prvej inštancie boli potvrdené. Tvrdia, že odvolací súd /a aj súd prvej inštancie/sa neoboznámili s úplným a žurnalizovaným spisom Okresného úradu Námestovo, pozemkový a lesný odbor Č.j. OU-NO-PLO-XXXX/XXXXXX/dam, preto nemohli správne posúdiť či je prebiehajúce súdne konanie potrebné/nepotrebné prerušiť až do právoplatného skončenia správneho reštitučného konania. Odvolací súd využil zmenu právnej úpravy v CSP a odmietol ich odvolanie. Takýto postup odvolacieho súdu je v rozpore s princípom právnej istoty. 21. Už v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie dovolatelia poukázali na skutočnosť, že na pojednávaní konanom dňa 11. septembra 2018 súd prvej inštancie neposkytol stranám konania žiadne poučenie podľa § 181 ods. 2 CSP. Preto dovolatelia nevedeli, ktoré skutkové tvrdenia súd pokladá za sporné, ktoré skutkové tvrdenia súd pokladá za nesporné, ktoré dôkazy súd vykoná a ktoré dôkazy súd nevykoná. Súd prvej inštancie neoznámil stranám konania svoje predbežné právne posúdenie veci. Takýmto postupom súdu prvej inštancie malo byť porušené právo dovolateľov na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie dovolateľom takýmto svojím nesprávnym postupom v konaní znemožnil predložiť dôkazy na sporné skutočnosti a reagovať na právne posúdenie veci súdom. Za takéhoto stavu veci ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie súdu a o postup súdu v rozpore s kogentným ustanovením § 181 ods. 2 CSP. Podľa dôvodovej správy k CSP, obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení zo strany súdu a obligatórne predbežné právne posúdenie veci sú kľúčovými inštitútmi na zrýchlenie civilného sporového konania, ako aj prostriedkom na predídenie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Pritom musí ísť, o konkrétne poučenie a nie o všeobecné poučenie. 22. Právny názor odvolacieho súdu o nedostatku aktívnej legitimácie na podanie žaloby je v rozpore s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedenom v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky v Košiciach sp. zn. 111. ÚS 194/2012-50 zo dňa 2. júla 2013, o tom, že Urbárski spolumajitelia, pozemkové spoločenstvo Tvrdošín ako subjekt a jeho právny predchodca zákonným spôsobom nikdy nestratili vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Samotná skutočnosť že oprávnené osoby /a ich právny predchodcovia/ si včas a riadne uplatnili reštitučný nárok im nemôže byt' na ujmu, pretože týmto svojím konaním sa oprávnené osoby iba snažili chrániť svoje vlastnícke práva za nejasného právneho stavu, aký existoval v čase uplatnenia tohto reštitučného nároku. Uplatnením tohto reštitučného nároku oprávnených osôb sa na všetky nehnuteľnosti uvedené v ich návrhu uplatnil režim tzv. blokačného § 4 zákona č. 229/1991 Zb., podľa ktorého povinná osoba nemôže nakladať s týmito nehnuteľnosťami až do právoplatného ukončenia reštitúcie, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nemôže byt' vlastníkom predmetných nehnuteľností, pretože tieto nehnuteľnosti nikdy neprešli do vlastníctva štátu a ani do vlastníctva žalovaného. 23. Žalobca 1/ spĺňa všetky zákonné podmienky pozemkového spoločenstva definované v zákone č. 330/1991 Zb. o pozemkových spoločenstvách a preto nemohol stratiť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Dovolateľ tiež poukazuje na zásadu rovnosti zbraní podľa článku 9 Základných princípov CSP a právo strán sporu oboznámiť sa s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany, ktoré bolo v spore nižšími súdmi porušené. Právo na kontradiktórne konanie v zásade znamená rovnakú možnosť strán konania dozvedieť sa o všetkých dôkazoch a skutočnostiach zaznamenaných v súdnom spise, ktorých účelom je ovplyvniť rozhodovanie súdu a vyjadriť sa k nim. Koncepcia spravodlivého procesu zahrňuje totiž právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého musia mať účastníci príležitosť nielen predložiť každý dôkaz a argument nevyhnutný k tomu, aby obhájili svoje nároky, ale taktiež musia byt' oboznámení s každým dôkazom alebo stanoviskom, ktorého účelom je ovplyvniť rozhodovanie súdu, a musia mat' možnosť, sa k nim vyjadriť /rozsudok ESĽP vo veci Milatová proti Českej republike zo dňa 21. júna 2005/. Dovolatelia skonštatovali, že možnosť nahliadnuť do súdneho spisu dostatočným spôsobom negarantuje právo na kontradiktórne súdne konanie. Právo na nahliadnutie do súdneho spisu a možnosť vyhotovovať kópie písomných podaní nekompenzuje nedoručenie stanoviska alebo dôkazu protistrany druhému účastníkovi konania. Vychádza sa z toho, že nahliadanie do spisu je právom a nie povinnosťou strany /účastníka/ konania, pričom účastník konania nemôže byť neprimeraným spôsobom zaťažovaný respektíve nemožno od neho spravodlivo požadovať sústavné sledovanie dopĺňania súdneho spisu, nakoľko tento účastník konania nemá vedomosť, kedy bude určitá písomnosť doručená do súdneho spisu. Požiadavka kontradiktórnosti konania sa v judikatúre ESĽP chápe prísne formálne a preto sú všeobecné súdy povinné doručovať všetky vyjadrenia a stanoviská strán /účastníkov/ konania bez ohľadu na ich obsah tj. bez preskúmania ich relevantnosti a dôvodnosti a možnosti ovplyvniť rozhodnutie súdu /rozsudok ESĽP vo veci Lomaseita Oy a ostatní proti Fínskej republike zo dňa 5. júla 2005, Kessler proti Švajčiarskej konfederácii zo dňa 26. júla 2007, sťažnosť č. 10577/04; Asnar proti Francúzskej republike zo dňa 18. októbra 2007. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. 111. ÚS 220/2018 zo dňa 11. septembra 2018, kontradiktórnosť je nerozlučne spätá s princípom rovnosti zbraní a je univerzálnym právnym princípom platným v celom právnom poriadku. 24. Nie je pravdivé tvrdenie odvolacieho súdu uvedené v bode 28 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, že ide o „všeobecnú formuláciu tejto námietky". Už v priebehu konania na súde prvej inštancie tj. ešte pred podaním odvolania žalobcami proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie poukázali na to, že ich advokátovi JUDr. Jánovi Vajdovi nebolo doručené písomné vyjadrenie advokáta žalovaného zo dňa 8.8.2017 /doručené súdu dňa 10. augusta 2017/ a ani prílohy písomného vyjadrenia zo dňa 20. júna 2017 /doručené súdu dňa 21. júna 2017/. Nejde teda o dodatočné uvádzanie nových odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 3 CSP ako to naznačuje odvolací súd. 25. Na základe uvedeného dovolatelia navrhli, aby dovolací súd podľa §449 ods. 1, 2 CSP zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/22/2019 zo dňa 24. apríla 2020 a rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 2C/54/2010-785 zo dňa 11. septembra 2018 a vrátil vec Okresnému súdu Námestovo na nové konanie a rozhodnutie. V prípade úspechu v dovolacom konaní žalobcovia l/a 2/ voči žalovanému uplatnili nárok na 100 % náhradu trov celého konania. 26. K dovolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že dovolací dôvod § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.