Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/39/2021 Identifikačné číslo spisu: 4113241520 Dátum vydania rozhodnutia: 07.12.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Nemčeková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

jeho tvrdení) neplatne uzatvorenou zmluvou, súd ako predbežnú otázku skúmal platnosť zmluvy o finančnom leasingu. Z toho vyplýva, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určovacej žalobe (tu predstavovanej samostatným určovacím petitom). V súvislosti s dôvodmi neplatnosti zmluvy uplatnenými žalobcom súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo preukázané, že za žalovaného boli na základe plnomocenstva oprávnené uzatvárať zmluvy vždy dve fyzické osoby spoločne, pričom v tomto prípade bola zmluva o finančnom leasingu podpísaná iba jednou zamestnankyňou žalovaného. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na § 33 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej tiež „OZ“), v zmysle ktorého považoval zmluvu za konkludentným spôsobom dodatočne schválenú žalovaným, a teda za uzatvorenú platne. Ohľadom žalobcom uplatneného peňažného nároku na náhradu škody súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný neporušil žiadnu povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu strán, a preto nebola splnená zákonná podmienka na priznanie nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému [§ 373 a nasl. zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „ ObZ“]. Preto súd prvej inštancie žalobu zamietol v celom rozsahu.

1. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Nitre (ďalej tiež „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 15Cob/134/2015-159 zo dňa 18.10.2016 v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určenie neplatnosti zmluvy potvrdil a vo zvyšnej časti, o zaplatenie sumy 71 779,33 eur s príslušenstvom, rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd považoval prvoinštančný rozsudok v zrušenej časti za nedostatočne odôvodnený, nakoľko sa súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal s prípadnou existenciou iného právneho titulu na plnenie, než je náhrada škody. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že ak sa žalobca v konaní domáha peňažného plnenia, pričom tento nárok odôvodní s poukazom na právnu kvalifikáciu, nie je takto označená právna kvalifikácia pre súd záväzná.
2. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 23Cb/173/2013-413 zo dňa 02.05.2019 (druhým v poradí), konanie v časti o zaplatenie sumy 15 527,49 eur zastavil a žalobu vo zvyšku zamietol. Rozhodnutie vo výroku o čiastočnom zastavení konania vyplynulo zo žalobcovho dispozitívneho úkonu čiastočného späťvzatia žaloby, s ktorým žalovaný súhlasil. K zvyšnému nároku žalobcu na náhradu škody súd prvej inštancie s poukazom na úpravu v § 373 ObZ konštatoval, že na vznik daného nároku nebola splnená zákonná podmienka porušenia povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu, nakoľko žalobca nepreukázal, ktorú zmluvnú povinnosť žalovaný porušil a že v dôsledku tohto porušenia malo dôjsť k spôsobeniu škody žalobcovi. Súd prvej inštancie v intenciách kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu posudzoval žalobcom uplatňovaný nárok aj v zmysle právnej úpravy bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti konštatoval, že k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného a na úkor žalobcu nedošlo, aj preto, že od uzatvorenia zmluvy až do jej predčasného ukončenia mal žalobca predmet leasingu k dispozícii a mohol ho užívať, uhradené splátky predstavovali nájomné počas doby užívania predmetu leasingu.
3. Na odvolanie žalobcu odvolací súd rozsudkom č. k. 15Cob/121/2019-497 zo dňa 01.12.2020 (druhým v poradí) potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom (žalobu zamietajúcom) výroku (II.) ako aj vo výroku (III.) o náhrade trov konania a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Konštatoval, že odvolacie námietky žalobcu boli totožné s tými, ktoré uplatňoval už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. S poukazom na ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správne rozhodnutie a uviedol, že si osvojil jeho dôvody. Skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, sú

názoru odvolacieho súdu vecne správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Prvoinštančný súd dospel rovnako k správnemu právnemu záveru, že žalobca nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku titulom náhrady škody a ani titulom bezdôvodného obohatenia. V danom prípade žalobca nepreukázal, ktorú právnu povinnosť právny predchodca žalovaného ako leasingový prenajímateľ porušil a že porušenie tejto povinnosti malo za následok spôsobenie škody žalobcovi. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani ohľadom výšky škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku porušenia povinnosti právneho predchodcu žalovaného. Dôkazné bremeno preukázania splnenia týchto podmienok (náhrady škody) znáša poškodený (žalobca). Rovnako žalobca

odvolacieho súdu neuniesol dôkazné bremeno z hľadiska preukázania dôvodu na vydanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a ani výšky takého obohatenia.

1. K námietke žalobcu o protiprávnom konaní žalovaného, ktoré malo spočívať v tom, že po odobratí predmetu leasingu nebolo vykonané jeho ocenenie a následne došlo k predaju predmetu leasingu jeho dodávateľovi za cenu, ktorú žalobca považoval za nízku, odvolací súd uviedol, že pre žalovaného žiadna takáto povinnosť (ocenenia) z obsahu zmluvy o finančnom leasingu nevyplývala. V danom prípade predčasným ukončením zmluvy v dôsledku neuhrádzania leasingových splátok žalobcom, zanikol žalobcovi právny titul na držbu a užívanie predmetu leasingu. Odvolací súd tak v postupe žalovaného po ukončení zmluvy o finančnom leasingu nevzhliadol žiadne protiprávne konanie a žalobcom namietané konanie žalovaného nebolo možné posúdiť ani ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd v tejto súvislosti dodal, že žalobca nevyužil svoje právo reklamovať zistené vady predmetu leasingu, nezaobstaral znalecký posudok a nevyužil ani právo uplatňovať prípadné nároky z vád tovaru. Za danej situácie preto poukazovanie žalobcu na porušenie prevenčnej povinnosti žalovaného v zmysle § 415 OZ bolo neadekvátne.
2. K žalobcom uplatnenej peňažnej sume, zaplatenie ktorej požadoval od žalovaného, odvolací súd uviedol, že žalobca, ktorého v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok z hľadiska nároku na náhradu škody, nepreukázal porušenie povinnosti žalovaného, výšku škody a ani príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. S tvrdením žalobcu, že výška škody zodpovedá celej sume ním uhradených splátok, nemožno súhlasiť, pretože žalobca za obdobie užívania predmetu leasingu bol povinný platiť odplatu, a preto tvrdenie žalobcu, že si z dôvodu nemožnosti preukázať reálnu cenu tlačiarne zo strany žalovaného, uplatňuje celú sumu uhradených leasingových splátok, nemá žiadny právny základ. Z hľadiska nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd rovnako konštatoval, že v tomto smere žalobca (v ods. 13 sa chybne uvádza „žalovaný“; pozn. dovolacieho súdu) neuniesol dôkazné bremeno preukázania dôvodu na vydanie bezdôvodného obohatenia a ani výšky bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd naviac dodal, že v prípade, ak by žalovaný bol povinný vydať bezdôvodné obohatenie vo výške zaplatených súm leasingových splátok, žalobca by užíval predmet leasingu bezplatne, čo by naopak zakladalo bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej tiež „dovolateľ“) včas dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval kumulatívne z ust. § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP, pričom žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súčasne aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Prípustnosť dovolania vyvodzovaného z ust. § 420 písm. f) CSP dovolateľ odôvodnil tým, že odvolací súd sa náležite nezaoberal pre vec významnými argumentmi obsiahnutými v odvolaní žalobcu, v dôsledku čoho odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, a preto došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd

dovolateľa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, taktiež opomenul prihliadať na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí len zhrnul závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, avšak skutkové závery súdu prvej inštancie

dovolateľa nevyplývajú z vykonaného dokazovania. V tejto súvislosti dovolateľ uviedol, že v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a aj odvolacieho súdu existujú rozpory v tom, či si žalobca vady voči dodávateľovi predmetu leasingu uplatňoval, alebo nie. Dovolateľ konkretizoval, že v bode

1. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, je uvedené, že počas doby platenia splátok žalobca oznamoval dodávateľovi predmetu leasingu vady tovaru, ktoré dodávateľ priebežne odstraňoval. V tom istom bode odvolací súd uvádza, že žalobca nepreukázal, či si v zmysle bodu 4.1.
2. všeobecných podmienok finančného leasingu u dodávateľa predmetu leasingu uplatňoval niektorý zo zákonných nárokov z vadného plnenia, a preto nemohol žalovaný od kúpnej zmluvy odstúpiť. S takto zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil v plnom rozsahu napriek zrejmým nezrovnalostiam.

dovolateľa napriek oznámeniu vád predmetu leasingu dodávateľovi, nedošlo k ich odstráneniu. V dôsledku toho došlo k oznámeniu predmetných vád aj žalovanému, s výzvou na odstúpenie od kúpnej zmluvy uzatvorenej s dodávateľom z dôvodu, že nedošlo k odstráneniu vád. Dovolateľ záverom označil dôkazy, ktoré predložil na podporu svojich tvrdení. 10. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces

názoru dovolateľa spočíva v uvedenom rozpore záverov zistených z vykonaného dokazovania a tiež v absencii hlbšej argumentácie v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu o dovolateľom namietanej skutočnosti, že konanie žalovaného po skončení leasingovej zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi a so zásadou poctivého obchodného styku. Dovolateľ uviedol, že predmet leasingu mu bol odobratý za účelom testovania, pričom túto skutočnosť preukázal predložením čestného prehlásenia zo dňa 15.12.

1. Žalovaný však napriek tomu predmet leasingu predal, čím žalobcu uviedol do omylu. Uvedené konanie žalovaného považuje dovolateľ za konanie v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pričom odvolací súd sa s touto problematikou v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nevysporiadal.
2. Prípustnosť dovolania

§ 421ods.

1 písm. b) CSP dovolateľ videl v tom, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil, že v konaní nebolo preukázané riadne a bezodkladné uplatňovanie vád zo strany žalobcu. Taktiež v tejto súvislosti dovolateľ uviedol, že nakoľko žalovaný odmietol odstúpiť od kúpnej zmluvy uzavretej s dodávateľom, porušil prevenčnú povinnosť zakotvenú v § 415 OZ. 12. Vzhľadom k vyššie uvedenému, dovolateľ naformuloval jednotlivé právne otázky, od vyriešenia ktorých,

jeho názoru, záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (ďalej tiež „otázka 1/ až 6/“), nasledovne: 1/ „Je možné konanie žalovaného, vzhľadom na skutočnosť, že po odobratí predmetu leasingu z dispozičnej sféry žalobcu, žalovaný odpredal predmet leasingu dodávateľovi za jeho symbolickú cenu bez zistenia hodnoty predmetu leasingu a upovedomenia žalobcu s prihliadnutím na skutkové okolnosti daného prípadu (uvedenie žalobcu do omylu), posúdiť ako úmyselné konanie v rozpore s dobrými mravmi?“, 2/ „V prípade ak by bol záver na právnu otázku č. 1. taký, že konanie žalovaného nedosiahlo intenzitu úmyselného konania proti dobrým mravom, ktoré by zakladalo neplatnosť právneho úkonu odstúpenia od leasingovej zmluvy a následného uzavretia kúpnej zmluvy za účelom ďalšieho odpredaja predmetu leasingu, môže súd poskytnúť výkonu práva, na základe ktorého bolo realizované odobratie predmetu leasingu, právnu ochranu a je takýto výkon práva v súlade so zásadami poctivého obchodného styku?“, 3/ „Došlo v rámci právneho vzťahu založeného zmluvou o finančnom leasingu medzi zmluvnými stranami k platnému odstúpeniu od zmluvy zo strany žalovaného a možno vzhľadom na následné konanie zmluvných strán pokladať účinky odstúpenia za platné?“ 4/ „Ak je odpoveď na právnu otázku č. 3 kladná, je možné pokladať konanie zmluvných strán (dohoda o testovaní predmetu leasingu) po platnom odstúpení od leasingovej zmluvy zo strany žalovaného za konanie smerujúce k uzavretiu inominátnej zmluvy v zmysle ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka medzi zmluvnými stranami pôvodnej zmluvy o finančnom leasingu?“, 5/ „Bez ohľadu na to, aké je správne zodpovedanie predchádzajúcich nastolených právnych otázok, v prípade ak dôjde k predčasnému ukončeniu leasingovej zmluvy, majú sa uplatniť ustanovenia o bezdôvodnom obohatení na právny vzťah založený leasingovou zmluvou, ktorá bola ukončená a má dôjsť k vysporiadaniu vzájomných nárokov medzi zmluvnými stranami v zmysle zásad a ustanovení upravujúcich bezdôvodné obohatenie

ust. § 451 a § 457 Občianskeho zákonníka, a akým spôsobom?“, 6/ „Aké právne normy je nutné aplikovať pri posúdení právnej podstaty finančného leasingu v rámci právneho vzťahu medzi zmluvnými stranami založenými zmluvou o finančnom leasingu?“.

1. Prípustnosť dovolania vyvodzovaného z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ odôvodnil sformulovaním otázok 1/ až 4/. K otázkam 1/ a 2/ uviedol, že žalovaný si musel byť vedomý hodnoty predmetu leasingu, ktorá bola mnohonásobne vyššia než 2 800,- eur, napriek tomu predmet leasingu za túto cenu predal, v dôsledku čoho je možné úmysel žalovaného poškodiť žalobcu predpokladať. Dovolateľ dodal, že žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal hodnotu predmetu leasingu a napriek tomu, že sľúbil žalobcovi jeho testovanie, došlo k odpredaju predmetu leasingu, čím uviedol žalobcu do omylu. Odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu názoru pri aplikácii § 3 ods. 1 OZ, keďže nevzal do úvahy všetky okolnosti daného prípadu a nevysporiadal sa s otázkou posúdenia úmyslu žalovaného pri predaji predmetu leasingu dodávateľovi. Taktiež odvolací súd neaplikoval § 424 OZ.
2. K otázkam 3/ a 4 dovolateľ argumentoval, že

jeho názoru leasingová zmluva medzi žalobcom a žalovaným trvala aj v čase odobratia predmetu leasingu. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný síce listom zo dňa 22.10.2010 oznámil žalobcovi ukončenie zmluvy, žalobca sa však so žalovaným dňa 15.12.2010 dohodli, že budú zisťovať príčiny vád predmetu leasingu. Podpísaný protokol o prevzatí predmetu leasingu zo dňa 15.12.2010 má tak preukazovať, že sa strany dohodli na pokračovaní, resp. modifikácii ich zmluvného vzťahu. 15. Prípustnosť dovolania vyvodzovaného z ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ odôvodnil sformulovaním otázok 5/ a 6/.

jeho názoru odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu názoru vo vzťahu k naplneniu zákonných predpokladov bezdôvodného obohatenia, v dôsledku odklonenia sa od ustálenej rozhodovacej praxe pri posúdení otázky podstaty finančného leasingu. Taktiež je otázne, vzhľadom na absenciu právnej úpravy týkajúcej sa inštitútu finančného leasingu, aké ustanovenia možno na predmetný vzťah aplikovať. Dovolateľ poukázal na (bližšie nešpecifikované) teoretické vymedzenie pojmu finančného leasingu, v zmysle ktorého podstatou finančného leasingu je dočasné užívanie predmetu leasingu s cieľom nadobudnúť ho do vlastníctva po splnení podmienok leasingu. V súvislosti s tým dovolateľ uviedol, že v danom prípade spočíva podstata bezdôvodného obohatenia v tom, že si strany majú vrátiť plnenie, ktoré si vzájomne poskytli na základe právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol. Odvolací súd teda dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že v danom prípade nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, nakoľko nezohľadnil osobitosti a ekonomický účel finančného leasingu a ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na bližšie neoznačený rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Cob/80/2015 zo dňa 29.09.2016, na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/47/2017 zo dňa 23.03.2018, v odôvodnení ktorého zvýraznil, že: „K prevodu vlastníckeho práva nedochádza pri finančnom leasingu výlučne jednostranným výkonom oprávnenia nájomcu, ako je to pri zmluve o kúpe prenajatej veci. Leasingovú zmluvu, ktorá je trojstranným vzťahom, ktorý v sebe zahŕňa aj financujúcu stranu, je možné dojednať len ako nepomenovanú zmluvu“. Ďalej k otázke bezdôvodného obohatenia poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 11.10.2007, sp. zn. 28 Cdo 3113/2007 a rozsudok zo 14.12.2005, sp. zn. 29 Odo 211/2005. 16.

dovolateľa odvolací súd vec nesprávne právne posúdil tým, že ust. § 451 ods. 1 OZ v spojení s § 457 OZ nesprávne interpretoval a tým, „že na posúdenie otázky nároku z titulu bezdôvodného obohatenia neaplikoval ust. § 269 ods. 2 OBZ na predmetný záväzkový vzťah, na základe ktorého bol právny vzťah medzi stranami založený“. Vyjadril názor, že okamihom odpadnutia právneho dôvodu plnenia (

leasingovej zmluvy) sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením a ak by teda žalovaný zodpovedne pristúpil k ohodnoteniu predmetu leasingu po jeho odobratí žalobcovi a následne k jeho predaju za reálnu cenu, pri vyúčtovaní by bol povinný cenu tlačiarne žalobcovi vyplatiť, keďže žalobca ju v podobe splátok v sume 56 251,84 eur „už takmer celú“ uhradil.

1. K dovolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. Uviedol, že pôvodne sa žalobca domáhal len určenia neplatnosti zmluvy o finančnom leasingu, následne rozšíril žalobný petit o nárok na náhradu škody, pričom súd túto zmenu žaloby pripustil na pojednávaní dňa 20.10.
2. Žalobca od tohto momentu opakovane uvádza nové tvrdenia, ktoré neboli do konania vnesené procesne predpokladaným spôsobom, čiže nemôžu tvoriť predmet konania. Ďalej žalovaný tvrdí, že dovolateľ sa síce odvoláva na prípustnosť dovolania

§ 420písm.

f) CSP, ale odôvodňuje ju len skutkovými tvrdeniami, pričom v konaní mu nebolo znemožnené uskutočňovanie jeho práv, resp. nebolo porušené právo na spravodlivý súdny proces. Žalobca namieta nesprávne a neúplné skutkové zistenia, avšak to

názoru žalovaného nenapĺňa prípustný dovolací dôvod. Žalovaný vzhľadom na ust. § 440 ods. 2 ObZ poukázal na to, že uspokojenie, ktoré možno dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov z vád tovaru

§ 436a 437 Ob

Z, nemožno dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu. Zdôraznil, že práve žalobca neposkytol potrebnú súčinnosť pri testovaní predmetu leasingu znalcom Ing. R. Naništom, ktorý mailom dňa 16.09.2010 oznámil dodávateľovi, že žalobca neobjednal náplne potrebné k testovaniu, a teda nie je dôvod jeho účasti na testovaní daného zariadenia. K prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm.

1. a)a písm.
2. b)CSP žalovaný uviedol, že opäť sa jedná o snahu dovolateľa, aby dovolací súd posudzoval predmetnú vec zo skutkového, a nie právneho hľadiska. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody, príp. na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalovaný uviedol, že dovolateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie týchto nárokov. Rovnako nebola preukázaná existencia vád na predmete leasingu, ani uplatnenie nárokov z vád bez zbytočného odkladu. K odobratiu predmetu leasingu z dispozičnej sféry dovolateľa žalovaný poukázal na znenie bodu 5.1.9. Všeobecných podmienok finančného leasingu (ďalej tiež „všeobecné podmienky“), ktorý upravoval povinnosť vrátiť predmet leasingu (leasingovým nájomcom) pri predčasnom ukončení zmluvy. Žalovaný navrhol dovolanie podané žalobcom odmietnuť, prípadne zamietnuť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Žalobca v replike zopakoval dôvody svojho dovolania. 18. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas (§ 427 CSP) riadne zastúpená strana sporu (§ 429 ods. 1 CSP), v neprospech ktorej bolo vydané rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 424 CSP), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP), dospel k záveru, že dovolaniu žalobcu vyhovieť nemožno, keďže v časti nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi a vo zvyšnej časti, v ktorej je dovolanie prípustné [§ 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP], nie je dôvodné. K právnej úprave prípustnosti dovolania. 19. Z obsahu spisu vyplýva, že konanie vo veci samej začalo dôjdením žaloby zo dňa 13.12.2013 súdu, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb. v neskoršom znení, účinnom do 30.06.2016). Pre dovolacie konanie bolo určujúce, že dovolanie žalobcu z 20.04.2021 bolo podané za účinnosti nového civilného procesného kódexu [zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej tiež „CSP“)],

ust. § 470 ods. 1 ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 20. Aj za účinnosti CSP je potrebné dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj

novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (obdobne sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/10/2012, 7Cdo/92/2012 a 1Cdo/145/2018).

1. Už v rozhodnutiach vydaných do
2. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Posúdenie, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
3. Vo vzťahu ku všetkým mimoriadnym prostriedkom platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).
4. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/2003).
5. Uvedenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.

ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, len ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

1. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).
2. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).
3. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný (§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a/ až c/ citovaného ustanovenia). Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 v spojení s § 431 ods. 1 CSP a/alebo § 421 CSP v spojení s § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 59/2017 z

1. júna 2017).
2. Dovolací súd len pripomína, že pri preskúmaní veci v rozsahu dovolacích dôvodov je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho ustálil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne. Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého rozhodnutia (§ 431 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (§ 432 CSP).
3. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Zo zákonných ustanovení, upravujúcich otázku prípustnosti dovolania, je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody, a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.
4. Dovolateľ podal dovolanie

ust. § 420 písm. f) CSP a tiež

ust. § 421 ods. 1 písm.

1. a)a písm.
2. b)CSP K prípustnosti dovolania

§ 420písm.

f) CSP 31.

§ 420

CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 32.

§ 431ods.

1 a 2 CSP, dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

§ 420písm.

1. f)CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 37. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu zmätočnosti skutočne došlo. 38. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP, musí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov. 39. Dovolací súd z vyššie uvedených hľadísk preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP. 40. Dovolateľ vadu zmätočnosti

ustanovenia § 420 písm. f) CSP vidí v tom, že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku náležite a riadne nezaoberal pre vec významnými argumentmi ním prednesenými v odvolaní. Vytýka odvolaciemu súdu, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, a to napriek tomu, že tento dospel

dovolateľa na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v nadväznosti na to k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Za také považoval zistenia a závery súdu prvej inštancie, že žalobca právneho predchodcu žalovaného písomne nepožiadal o odstúpenie od kúpnej zmluvy, že žalobca neodstúpil od zmluvy o finančnom leasingu a nedal vypracovať znalecký posudok na posúdenie vád tovaru a ďalej, že žalovaný mohol od (kúpnej) zmluvy odstúpiť len zo zákonných alebo zmluvných dôvodov a v prípade, že dodaný predmet leasingu mal vady, žalobca ich mal preukázať predávajúcemu a uplatniť si nároky z vadného plnenia a v prípade ich neodstránenia mal vyzvať žalovaného na odstúpenie od zmluvy (s dodávateľom). V tomto ohľade žalobca nesúhlasil so záverom súdov, že nepostupoval zákonným spôsobom, nepreukázal splnenie zákonných predpokladov na odstúpenie od kúpnej zmluvy, a preto nemôže byť na ťarchu žalovanému pripisované porušenie zmluvy ani neodstúpenie od zmluvy. Taktiež to, že žalobca nepreukázal, ktorú zmluvnú povinnosť žalovaný porušil s následkom jeho zodpovednosti za náhradu škody voči žalobcovi. Dovolateľ vytkol odvolaciemu súdu, že vychádzal z týchto nesprávnych skutkových okolností, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, na základe čoho dospel k chybnému právnemu záveru vo vzťahu k posúdeniu zákonnosti postupu žalobcu a vo vzťahu k včasnosti oznámenia vád ako aj k uplatneniu nároku z vád predmetu leasingu.

1. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, a v rozsahu potrebnom pre dovolací prieskum (§ 440 CSP) i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, dovolací súd uvádza, že nezistil vady zmätočnosti vytýkané dovolateľom v zmysle § 420 písm. f) CSP. Ako už bolo povedané vyššie, muselo by ísť o nesprávny procesný postup súdu, tento nesprávny procesný postup by znemožnil dovolateľovi ako žalujúcej strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň intenzita tohto zásahu by dosahovala takú mieru, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V prvom rade je potrebné uviesť, že dovolateľ v tejto časti dovolania okrem výhrad k rozporným konštatovaniam v časti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v podstate napáda výsledky dokazovania a jeho hodnotenia, vykonaného pred súdom prvej inštancie, pričom vyjadruje nesúhlas a polemizuje so skutkovými zisteniami a závermi, ku ktorým tento súd dospel a ktoré z hľadiska potvrdzujúceho rozhodnutia (§ 387 ods. 1 a 2 CSP) prevzal do napadnutého rozhodnutia odvolací súd, stotožniac sa s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie. Dovolateľ sa tiež domáha prehodnotenia určitých listinných dôkazov, majúcich preukazovať a podporovať jeho tvrdenia o dodržaní zmluvných podmienok (všeobecné podmienky leasingovej zmluvy) a zákonných predpokladov (§ 436 a nasl. ObZ) pre riadne uplatňovanie nárokov z vád tovaru (predmetu leasingu) voči dodávateľovi. A napokon vyjadruje nesúhlas s právnym posúdením veci vyjadreným v odôvodnení rozsudkov oboch súdov nižších inštancií.
2. Dovolací súd k uvedenému zdôrazňuje, že v civilnom sporovom konaní súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie sporových strán (§ 185 ods. 1 CSP, resp. § 120 ods. 1 OSP s účinnosťou do
3. júna 2016). Súd hodnotí predložené dôkazy, resp. vykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a následne ich hodnotí

svojho uváženia v zmysle zákona (§ 191 CSP). Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku.

1. Vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP však nezakladá už to, ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, pretože to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčené (obdobne R 125/1999, R 6/2000). Rovnako, pokiaľ by aj súd niektorý z vykonaných dôkazov alebo i viaceré takéto dôkazy vyhodnotil nesprávne, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné. O prípad nepreskúmateľnosti (arbitrárnosti) rozhodnutia, založenej na takomto pochybení, by pritom mohlo ísť len vtedy, ak by dôkazy boli hodnotené v rozpore so zásadami elementárnej logiky, prípadne ak by závery boli vyvodzované z dôkazu, ktorý vôbec vykonaný nebol; o žiaden taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo.
2. Už z rozsudku súdu prvej inštancie bolo dostatočne zreteľné, že predmetom konania a dokazovania vo veci samej zostalo (prejudiciálne) určenie neplatnosti zmluvy o finančnom leasingu a peňažný nárok žalobcu na zaplatenie sumy 56 251,84 eur s príslušenstvom, súdom posudzovaný z hľadiska náhrady škody a naviac (v intenciách záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v jeho predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí) aj z hľadiska bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie uviedol, detailne špecifikujúc, ktoré dôkazy v celom konaní vykonal (ods. 8 a 29 odôvodnenia), ktoré skutkové tvrdenia považoval za preukázané (ods. 41) a dostatočne odôvodnil aj to ako vec právne posúdil tak vo vzťahu k záveru o platnosti (teda nie neplatnosti tvrdenej žalobcom) leasingovej zmluvy, ako aj vo vzťahu k záveru o nepreukázaní dôvodnosti primárne uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody v sume 56 251,84 eur. Uplatnený nárok od začiatku sporu dovolateľ vyvodzoval jednak z uzavretia neplatnej zmluvy o finančnom leasingu v dôsledku konania (vady podpisu) žalovaného, čo sa nepotvrdilo, a jednak z toho, že žalovaný porušil svoju povinnosť, keď neodstúpil od kúpnej zmluvy s dodávateľom predmetu leasingu. Podstatným pre zamietnutie žaloby bolo zistenie a záver súdu prvej inštancie, že na strane žalovaného nebola preukázaná zmluvná ani zákonná povinnosť odstúpiť od kúpnej zmluvy s dodávateľom predmetu leasingu.
3. K námietke nepreskúmateľnosti časti odôvodnenia pre „nejednotnosť vymedzených skutkových záverov“, dovolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v rozhodnutí v rámci rekapitulácie skutkových zistení uviedol aj to, že „(p)očas doby platenia splátok žalobca oznamoval predávajúcemu, BIBUS SK, s.r.o., vady tovaru, predávajúci vady priebežne odstraňoval“ (ods. 41). Súčasne v rámci odôvodnenia právneho posúdenia veci (ods. 43) súd prvej inštancie z hľadiska výkladu dojednania v čl. 4.1.6 všeobecných podmienok konštatoval, že leasingový prenajímateľ mohol od kúpnej zmluvy odstúpiť až po tom, ako žalobca uplatnil u predávajúceho nároky z vadného plnenia v zmysle § 436 a § 437 ObZ, pričom „(ž)alobca nepreukázal, že si u predávajúceho, BIBUS SK, s.r.o. riadne uplatnil niektorý zo zákonných nárokov či už pri podstatnom alebo nepodstatnom porušení kúpnej zmluvy...“. Uvedenú diskrepanciu žalobca (neskorší dovolateľ) namietal už v podanom odvolaní, pričom odvolací súd v napadnutom rozsudku podrobne opísal priebeh konania a podstatný obsah rozhodnutia súdu prvej inštancie (ods. 1 a 2), ako aj tieto žalobcove námietky (ods. 3), avšak zjavne ich (a contrario) nepovažoval za podstatné, keďže relevantným bol

neho záver o nepreukázaní dôvodnosti uplatneného nároku titulom náhrady škody a ani titulom bezdôvodného obohatenia, to, že žalobca nepreukázal, ktorú právnu povinnosť právny predchodca žalovaného ako leasingový prenajímateľ porušil a že toto porušenie malo mať za následok spôsobenie škody žalobcovi, ktorý neuniesol dôkazné bremeno (spočívajúce na strane poškodeného) ani k výške uplatňovanej škody, ani k príčinnej súvislosti medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou. Rovnako žalobca

odvolacieho súdu neuniesol dôkazné bremeno z hľadiska preukázania dôvodu na vydanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a ani výšky bezdôvodného obohatenia. V tomto smere je možné čiastočne vytknúť odvolaciemu súdu azda len to, že mohol podrobnejšie vysvetliť k úprave nárokov z vád tovaru v zmysle § 436 a nasl. ObZ, na ktorú všeobecne odkazoval vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie, potrebu preukázania kumulatívneho splnenia podmienky včasnej a riadnej notifikácie vád a voľby práva kupujúceho (napr. na odstránenie vád), avšak v danom prípade to nemožno považovať za nedostatok odôvodnenia rozhodnutia spôsobujúci nepreskúmateľnosť rozhodnutia v pre vec zásadných skutkových a právnych otázkach a v intenzite spôsobujúcej porušenie práva na spravodlivý proces (dosahujúcej až justičný omyl). V danom prípade totiž dovolateľ primárne opieral svoj nárok na náhradu škody na nesprávnej premise o porušení zmluvnej, resp. právnej povinnosti leasingovej spoločnosti (leasingového prenajímateľa) odstúpiť od kúpnej zmluvy s dodávateľom predmetu leasingu. Takáto povinnosť medzi stranami však dohodnutá nebola a pre leasingového prenajímateľa (subjekt poskytujúci finančný leasing, t. j. poskytovateľa leasingu) zo žiadnej normy v rámci právneho poriadku SR rovnako nevyplýva, čo síce stručne, avšak dostatočne a zreteľne konštatoval vo svojom rozhodnutí už súd prvej inštancie.

1. Je vhodné len na okraj dodať a zvýrazniť, že odstúpenie od zmluvy je v ObZ koncipované ako jeden zo zákonných spôsobov zániku nesplneného záväzku (§ 344 a nasl. ObZ), pričom v prípade naplnenia zmluvných alebo zákonných podmienok ide o možnosť oprávneného subjektu, teda právo a nie povinnosť, ako tvrdí dovolateľ. Zmluvné strany sa v rámci zmluvnej slobody môžu dohodnúť na tom, že jedna z nich alebo obidve sú oprávnené od zmluvy odstúpiť a zároveň dohodnúť si dôvody, kedy sú tak oprávnené urobiť. Táto dohoda nesmie odporovať kogentným ustanoveniam zákona. Od zmluvy je možné odstúpiť tiež vtedy, keď to umožňuje Obchodný zákonník alebo iný zákon (Vozár, Ďurica in: Patakyová, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár.
2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2006, s.672). Dôvodné odstúpenie od zmluvy je výkonom práva, ktoré vyplýva buď zo zákona alebo zo zmluvy (R 27/2002). Teda len to, že zmluvné strany obmedzili právo leasingového nájomcu na voľbu nárokov z vád tovaru (predmetu leasingu) okrem práva odstúpiť od kúpnej zmluvy s dodávateľom, neznamená založenie povinnosti leasingového prenajímateľa vyhovieť prípadnej požiadavke leasingového nájomcu na odstúpenie od zmluvy. V tejto súvislosti je žiaduce zvýrazniť tiež to, čo vyplýva z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, že nebol preukázaný ani základný predpoklad takéhoto postupu, a to skutočnosť, že si žalobca u dodávateľa predmetu leasingu riadne (t. j. spôsobom

zákonnej úpravy v § 436 a nasl. ObZ) uplatnil niektorý zo zákonných nárokov z tvrdených vád tovaru, či už pri podstatnom alebo nepodstatnom porušení kúpnej zmluvy. Bolo zmluvnou povinnosťou žalobcu najskôr si nároky z vadného plnenia uplatniť u dodávateľa predmetu leasingu a až následne mohol žalovaný k tomu zaujať postoj, avšak z ničoho nevyplývala jeho povinnosť odstúpiť od kúpnej zmluvy s dodávateľom, a už vôbec nemôže ísť o porušenie prevencie

§ 415

OZ v kontexte vád tovaru, k čomu sa taktiež vyjadril odvolací súd v napadnutom rozsudku. 47. Ak teda žalobca dovolaním namieta, že k vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením § 420 písm. f) CSP došlo v dôsledku toho, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nemá zákonom stanovené náležitosti, je nepreskúmateľné, arbitrárne a náležite (

predstáv dovolateľa) nereaguje na jeho odvolaciu argumentáciu, a to v miere, ktorá má zakladať porušenie jeho práva na spravodlivý proces, tak s dovolateľom nemožno súhlasiť. 48.

článku 2 Základných princípov CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty (odsek 1); právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (odsek 2, časť vety pred bodkočiarkou) a ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu (odsek 3). 49.

ust. § 387 ods. 2 a 3 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

§ 393ods.

2 a 3 CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté.

Občianskeho súdneho poriadku) dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa právnym posúdením účastníkovi (dnes strane sporu) neznemožňuje. Na tom zotrváva rozhodovacia prax najvyššieho súdu aj za účinnosti novej právnej úpravy (R 24/2017 a tiež 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). 56. Pokiaľ teda pod vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ (bod II. dovolania) podradil aj námietky voči súdmi nižších inštancií vyvodeným skutkovým zisteniam a na ich základe prijatým právnym záverom, keď výslovne vytýka dovolaciemu súdu stotožnenie sa so skutkovým a právnym záverom prvoinštančného súdu, „napriek skutočnosti, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v nadväznosti na čo došlo

názoru žalobcu zo strany súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci“, tak ako bolo už vyššie povedané, uvedené námietky netvoria prípustné dovolacie dôvody z hľadiska úpravy v ust. § 420 písm.

1. f)CSP. Ani prípadné nesprávne hodnotenie dôkazov (§ 191 CSP) nezakladá vadu konania v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP. Vydanie rozhodnutia v rozpore so zisteným skutkovým stavom a výsledkami dokazovania, záver súdu o neunesení dôkazného bremena, či postup súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania sú námietky týkajúce sa postupu súdu v procese dokazovania. Spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov súdom odchylne od tvrdení a názoru sporovej strany predstavuje skutkovú rovinu posudzovania sporu. V tomto ohľade dovolací súd poukazuje na § 442 CSP,

ktorého je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, z čoho vyplýva, že skutkový stav veci zistený odvolacím súdom (prípadne uzavretý už pred súdom prvej inštancie) nepodlieha prieskumu v dovolacom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, ale neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, akým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je v zásade v právomoci orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci. Z uvedeného vyplýva, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe zahŕňa právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné (I. ÚS 52/03). Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať. To však nie je prípad tu posudzovanej veci. Naopak z priebehu prvoinštančného konania ako vyplýva z obsahu spisu je zrejmé, že súd akceptoval návrhy strán a vykonal rozsiahle dokazovanie tak k tvrdeniam žalobcu ako aj k obrane žalovaného (okrem konkretizovaných listín tiež výsluchom viacerých svedkov; ods. 8., 29. až 34 rozsudku súdu prvej inštancie). 57. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 420 CSP. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 58. Je pravdou, že súčasťou judikatúry najvyššieho súdu je záver,

ktorého možnosť praktického prevzatia argumentácie súdu prvej inštancie odvolacím súdom (dnes § 387 ods. 2 CSP, skôr § 219 ods. 2 OSP) nezbavuje odvolací súd povinnosti hoc aj len veľmi stručne a úmerne okolnostiam konkrétneho prípadu reagovať na argumentáciu z odvolania (prinajmenšom tak, že sa poukáže na tie odvolacie námietky, ktoré sú iba opakovaním už súdom prvej inštancie neprijatej argumentácie, ku ktorej však takýto súd zaujal adresné stanovisko, alebo aspoň zrozumiteľne vysvetlil, prečo táto bola bez právneho významu a v prípade iných námietok odvolací súd ozrejmí, prečo spôsob nazerania na problém neboli spôsobilé ovplyvniť). Odvolací súd samozrejme nemusí dať odvolateľovi za pravdu, avšak odvolateľ musí dostať objektívne zrozumiteľnú odpoveď na svoj špecifický argument (tu porovnaj 7 Cdo 226/2017).

1. K vyššie uvedenému je však potrebné dodať, že by malo ísť o argument relevantný pre rozhodovanie vo veci, a teda ktorý by v konečnom dôsledku bol spôsobilý ovplyvniť vecnú správnosť rozhodnutia. Vyplýva to z toho, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo
3. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré boli obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (účinnom do

1. júna 2016, m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06), resp. sú obsiahnuté v Civilnom sporovom poriadku (účinnom od
2. júla 2016, m. m. I. ÚS 182/2019).
3. Dovolací súd k celej argumentácii dovolateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého odvolacieho rozsudku uzatvára, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že odvolací súd považoval ním preskúmavané rozhodnutie za vecne správne, a preto pokiaľ pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie postupoval v súlade s ust. § 387 ods. 1 až 3 CSP, nemožno tento jeho postup považovať za porušenie práva strany na spravodlivý proces. Rovnako, pokiaľ dovolateľ považoval napadnuté rozhodnutie za arbitrárne, a to preto, že vecne nevyhovelo jeho žalobe, tak ide len o prejav nespokojnosti žalobcu s výsledkom sporu, a nie o prípustné a dôvodné výhrady voči procesnému postupu súdov v prvoinštančnom a odvolacom konaní. Dovolací súd preskúmaním veci z hľadiska podaných dovolacích dôvodov nezistil arbitrárnosť v zmysle svojvôle súdov nižších súdov v konaní o spore, či pri formulovaní dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu napadnutého dovolaním. Rozhodnutie odvolacieho súdu obsahovalo dostatočnú právnu argumentáciu k relevantným odvolacím námietkam žalobcu a je dostatočne odôvodnené. Odvolacími námietkami žalobcu sa odvolací súd zaoberal a nie je možné vytýkať súdom oboch inštancií, že sa vo svojich rozhodnutiach nestotožnili s argumentáciou žalobcu a jeho názorom na skutkový a právny stav veci. Možno teda uzavrieť, že základom rozhodnutia o zamietnutí žaloby bol záver o neunesení dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k ním uplatnenému peňažnému nároku, čo je dostatočne a preskúmateľne zreteľné z odôvodnení oboch rozsudkov súdov nižších inštancií. To, že s týmito rozhodnutiami a ich dôvodmi žalobca (dovolateľ) nesúhlasí, v danom prípade nezakladá opodstatnenosť ním tvrdenej vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
4. Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že žalobca v priebehu celého konania pred súdmi nižších inštancií postupne rozširoval uplatnené nároky a dopĺňal svoju argumentáciu, keď žiadal určiť a) neplatnosť leasingovej zmluvy, neskôr b) zaplatenie sumy 71.779,33 eur (súčet všetkých leasingových splátok) titulom náhrady škody ako následku spôsobeného