Najvyšší súd 5Sž/35/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr.

§ 53zákona č.

610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (účinného do 31. októbra 2011) v znení účinnom a platnom v rokoch poskytovania univerzálnej služby (ďalej aj „zákon č. 610/2003 Z. z.“ alebo „zákon o elektronických komunikáciách“) nepriznáva žalobcovi kompenzáciu straty za poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2007 a 2008, pretože poskytovanie univerzálnej služby nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie. Žalobca vytýkal žalovanému nesprávne právne posúdenie veci s odkazom na znenie § 53 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z., majúc za to, že podnik poskytujúci univerzálnu službu má právo na náhradu vynaložených nákladov len za splnenia podmienky, že výnosy za poskytovanie univerzálnej služby sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na jej poskytovanie, pretože nie je zrejmé prečo by mal žalobca financovať z vlastného majetku poskytovanie univerzálnej služby vo verejnom záujme, ktorej poskytovanie mu nariadil žalovaný. Zároveň žalobca nesúhlasil s názorom Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky (ďalej aj „Úrad“), že podmienkou vzniku nároku na úhradu je neprimeranosť zaťaženia, pretože takýto výklad je v rozpore so znením § 53 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z.. Žalobca ďalej poukázal na ústavnú ochranu vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), z ktorého vyplýva garancia, že žalobca nebude nútený „dotovať“ zo svojho majetku poskytovanie univerzálnej služby, ktorej poskytovanie mu bolo prikázané vo verejnom záujme. Žalobca pre prípad, že by nadmerné zaťaženie bolo uznané ako podmienka úhrady nákladov na univerzálnu službu, odkázal na § 53 ods. 3 zákona č. 610/2003 Z. z. a zároveň kritizoval skutočnosť, že Úrad nepristúpil k výpočtu čistých nákladov a oprel svoju argumentáciu o rozsudok Európskeho súdneho dvora [dnes Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj „ESD“ alebo „SD EÚ“)] č. C-389/08, ktorý konštatoval, že „z ustanovení článku 13 smernice 2002/22 naopak vyplýva, že iba na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby, ktorý je upravený v článku 12 tejto smernice, môžu národné regulačné orgány konštatovať, že podnik určený za poskytovateľa univerzálnej služby skutočne znáša nespravodlivé zaťaženie, a členské štáty potom musia 3 5Sž/35/2011 na žiadosť tohto podniku rozhodnúť o prijatí pravidiel náhrady z dôvodu týchto nákladov“. Žalobca mal za to, že telekomunikačný úrad má povinnosť vypočítať čisté náklady a až následne, na základe tohto údaju, môže dospieť k záveru, či podnik znáša alebo neznáša neprimerané zaťaženie. Ďalej žalobca namietal aj Úradom zvolený postup určenia kritérií neprimeraného zaťaženia tvrdiac, že žalovaný nesprávne a účelovo nastavil kritériá pre posúdenie otázky neprimeraného zaťaženia.

názoru žalobcu metodika vyhodnocovanie neprimeraného zaťaženia musí byť vopred všeobecne a objektívne jednoznačne stanovená, musí byť proporcionálna a zohľadňovať výlučne právom aprobované aktivity.

žalobcu rozhodujúcim kritériom nemôže byť schopnosť žalobcu, resp. jeho skupiny ako celku, financovať náklady zo svojho zisku, pretože žalobca nesmie byť „trestaný“ núteným bezodplatným poskytovaním univerzálnej služby za to, že je ziskový, resp., že je významným podnikom na trhu. Z tohto uhľa pohľadu, základné pochybenie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky (ďalej aj „predseda Úradu“)

názoru žalobcu spočívalo v tom, že pokladal primárne neprimerané zaťaženie ako nevyhnutnú podmienku výpočtu a úhrady čistých nákladov v predmetnom správnom konaní. Pokiaľ ide o kritériá zvolené pre posúdenie neprimeraného zaťaženia, žalobca namietal, že boli vybrané s účelom poukázať na významné postavenie žalobcu na trhu elektronických komunikácií. K rozhodujúcim kritériám uviedol, že v oblasti kritéria podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok žalobcu na trhu Úrad nevzal do úvahy náklady na zriadenie pripojenia a prístup k verejnej telefónnej službe, v čoho dôsledku nemohol relevantne posúdiť výdavky napr. na zriadenie a údržbu verejných telefónnych automatov, ktoré v rámci trhu Slovenskej republike poskytuje len žalobca. Ďalej žalobca nesúhlasil so stanoveným kritériom ziskovosti a s tým, že by rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie zaťaženia by mala byť schopnosť poskytovateľa univerzálnej služby ho financovať, pričom kritérium ziskovosti posúdil bez hlbšej analýzy hospodárskych výsledkov žalobcu v rokoch 2007 a 2008. Vytýkal tiež žalovanému, že navyše nevzal do úvahy posudzovanie ukazovateľa ziskovosti na základe žalobcom navrhnutých ukazovateľov návratnosti vloženého kapitálu a WACC ako váženého priemeru nákladov na kapitál.

žalobcu pokles jeho podielu na trhu z 22,91 % v roku 2007 na 20,23 % v roku 2008 mohol súvisieť napr. so zvýšením počtu prevádzkovaných verejných telefónnych automatov ako jednej z povinností univerzálnej služby, čo však nebolo pri rozhodovaní žalovaného vzaté do úvahy. 4 5Sž/35/2011 Žalobca namietal tiež hranicu významnosti nákladov na úrovni 5 % na univerzálnu službu na jeho celkových nákladoch, pričom výška tejto hranice nekorešponduje s priemerom čistých nákladov na univerzálnu službu na prevádzkovom zisku a je značne nadhodnotená. Navyše táto hranica bola určená pomocou modelu poštového sektora, ktorý je odlišný od trhu elektronických komunikácií. Neobjektívnosť spôsobil aj fakt, že žalovaný posudzoval zaťaženie žalobcu vo vzťahu k celkovým nákladom skupiny Slovak Telecom (ďalej aj „ST“), a teda nie individuálne náklady žalobcu. V ďalšej skupine argumentov žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu na posúdenie veci. Vytkol žalovanému, že v procese zisťovania skutkového stavu sa obmedzil len na posúdenie jedinej otázky, a síce či poskytovanie univerzálnej služby je/nie je pre žalobcu neprimeraným zaťažením. V dôsledku toho sa žalovaný nezaoberal všetkými dôkazmi a podkladmi, ktoré mal k dispozícii. Tvrdil, že rozhodujúce tvrdenia ako napr. otázka percentuálneho určenia hranice významnosti zaťaženia o výške 5 %, primeranosť financovania nákladov univerzálnej služby zo zisku žalobcu neboli náležite zdôvodnené. V rozpore so zákonom žalobca nepristúpil k povinnostiam posúdiť, či boli povinnosti univerzálnej služby zabezpečované nákladovo efektívnym spôsobom, vypočítať čisté náklady a zohľadniť trhové výhody. Žalobca poukázal aj na nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov rozhodnutí žalovaného, keďže výber aplikovaných kritérií posúdenia neprimeraného zaťaženia, nebol dostatočne zdôvodnený tak, aby nepredstavoval žiadnu pochybnosť berúc do úvahy, že na posúdenie neprimeraného zaťaženia je nutné stanoviť objektívne kritériá. Tým bol

žalobcu porušený aj § 47 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Navyše predseda Úradu pri rozhodovaní o rozklade nevzal do úvahy vyjadrenie žalobcu k podkladom predmetného rozhodnutia pred jeho vydaním, v ktorom žalobca zahrnul nové skutočnosti a návrhy, čo predstavuje vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Domáhal sa preto zrušenia rozhodnutí žalovaného v oboch stupňoch a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu žalobcu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Uviedol, že pokiaľ ide o vznik nároku na úhradu čistých nákladov, toto právo je podmienené kumulatívnym splnením štyroch podmienok, a to že: 5 5Sž/35/2011

žalovaného vyplýva, že predovšetkým schopnosť podniku poskytujúceho univerzálnu službu 6 5Sž/35/2011 financovať vzniknuté náklady má byť skúmaná vo vzťahu neprimeraného zaťaženia. Uvedenému rozhodnutiu ESD zodpovedá aj výber kritérií uskutočnený Úradom. Predmetom skúmania bol prípadný negatívny dopad na postavenie žalobcu spôsobený poskytovaním univerzálnej služby a možnosť ovplyvnenia jeho pozície na trhu z pohľadu poskytovania univerzálnej služby. Preto je nevyhnutné preukázanie príčinnej súvislosti medzi poskytovaním univerzálnej služby a negatívnymi dopadmi zaťaženia na podnik. Žalovanému sa nepodarilo preukázať negatívny dopad, pričom ani samotný žalobca nepreukázal svoju neschopnosť niesť nákladové zaťaženie bez zhoršenia svojho stavu. Preto ani nevznikol dôvod na spravodlivú úhradu čistých nákladov, slúžiacu ako kompenzáciu za ťarchu spojenú s poskytovaním univerzálnej služby. Pokiaľ ide o jednotlivé kritériá, žalovaný v oblasti podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok žalobcu na trhu uviedol, že tento fakt je dôkazom najvýznamnejšieho postavenia žalobcu na relevantnom trhu, pričom nedošlo k zhoršeniu jeho postavenia na tomto trhu. V rámci kritéria ziskovosti žalovaný zistil, že žalobca je schopný vytvárať primeraný zisk napriek zaťaženiu poskytovaním univerzálnej služby, pričom použil ukazovatele ziskovosti EBITBA, EBIT, EBT a EAT. Pokles podielu žalobcu na trhu

žalovaného nesúvisí s univerzálnou službou, ale najmä s rozvojom služieb alternatívnych operátorov. Pokiaľ ide o vzor percentuálnej hranice nákladov na univerzálnu službu z celkových nákladov, 5 %-ná hranica by mala byť považovaná za nízku, a teda nemožno ju považovať za neprimerané zaťaženie, pričom tu nejde o presné vyčíslenie hranice, ale o výsledok štúdií čistých nákladov v poštovom sektore. Žalovaný tvrdil, že pritom zohľadnil rozdielnu štruktúru sektorov a daná hranica sama osebe nie je rozhodujúca, ale musí sa vykladať spolu s ostatnými kritériami. Žalovaný poukázal na svoju metodiku postupu v správnom konaní, pričom postupoval od skúmania kumulatívnych podmienok náhrady nákladov na univerzálnu službu až k výpočtu čistých nákladov, ktoré je podmienené neprimeraným zaťažením, a preto žalovaný postupoval v súlade s § 53 zákona č. 610/2003 Z. z.. Žalovaný mal za to, že náležite zdôvodnil svoje rozhodnutie zrozumiteľným a logickým spôsobom v súlade s § 32 ods. 1 a 2 správneho poriadku. Tvrdil, že keďže nebolo preukázané neprimerané zaťaženie, nebolo ani relevantné pristupovať k výpočtu čistých nákladov na univerzálnu službu, pretože by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti správneho konania

§ 3ods.

3 správneho poriadku, ak by žalovaný vykonal rozsiahle a nákladné zisťovanie, ktoré s ohľadom na absenciu neprimeraného zaťaženia nemohlo nijako ovplyvniť výsledok správneho konania. Žalovaný odmietol aj obvinenie žalobcu, že nevzal 7 5Sž/35/2011 do úvahy jeho vyjadrenia tvrdiac, že žalobca zmeškal lehotu určenú žalovaným bez toho, že by o odpustenie tejto lehoty požiadal. V replike na vyjadrenie žalovaného zo dňa 30. decembra 2011 žalobca namietol tvrdenie žalovaného, že nárok na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby

§ 53zákona č.

610/2003 Z. z. sa má realizovať len v prípade, ak sú kumulatívne splnené štyri podmienky ustanovené údajne zákonom.

žalobcu nie je zrejmé, z čoho žalovaný pri tejto konštrukcii vychádzal. Takýto postup nemá oporu v ustanoveniach zákona č. 610/2003 Z. z., keď ustanovenie § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. neumožňuje žalovanému podmieňovať úhradu preukázateľne vzniknutých čistých nákladov na univerzálnu službu existenciou neprimeraného zaťaženia poskytovateľa univerzálnej služby, v tomto prípade žalobcu. Preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že postupoval pri prejednávaní veci v súlade s ustanoveniami zákona č. 610/2003 Z. z.. Z ustanovení zákona č. 610/2003 Z. z.

žalobcu nevyplýva, že právo podniku na úhradu čistých nákladov je viazané na skutočnosť, že poskytovanie univerzálnej služby je pre telekomunikačný podnik neprimeraným zaťažením. Argumentácia žalovaného o podmienenosti úhrady nákladov univerzálnej služby je

názoru žalobcu zjavne protiprávnou, svojvoľnou a účelovou aplikáciou zákona č. 610/2003 Z. z., ktorá je v rozpore aj s Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne jej článkom 2 ods.

1. Konštrukcia úhrady nákladov na univerzálnu službu poskytovanú žalobcom v § 53 zákona č. 610/2003 Z. z., t. j. úhrada rozdielu medzi nákladmi a výnosmi z jej poskytovania, je tiež garanciou skutočnosti, že žalobca nebude nútený „dotovať‘ zo svojho majetku poskytovanie univerzálnej služby, ktorú mu žalovaný prikázal vo verejnom záujme. Tento zákonný princíp náhrady nákladov odzrkadľuje ústavné právo žalobcu na ochranu jeho vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ústavy. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca sa sám dožadoval poskytovania univerzálnej služby, a teda v žiadnom prípade nebolo poskytovanie univerzálnej služby žalobcovi vo verejnom záujme nanútené, žalobca podotkol, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva nenamietal v súvislosti s určením žalobcu za poskytovateľa univerzálnej služby, ale v súvislosti s nesprávnou aplikáciou zákona č. 610/2003 Z. z. v konaní vo veci úhrady čistých nákladov vzniknutých pri poskytovaní univerzálnej služby v rokoch 2007 a
2. V roku 2005 žalobca prejavil záujem poskytovať univerzálnu službu, pričom priamo v konaní vo veci určenia poskytovateľa univerzálnej služby a určenia jednotlivých povinností deklaroval, že poskytovanie univerzálnej služby bude predstavovať čisté náklady viac ako 5 8 5Sž/35/2011 mld. Sk ročne (list ST 1566/12/05 zo dňa 30.11.2005). Žalobca prirodzene vstupoval do poskytovania univerzálnej služby s predpokladom, že bude predstavovať čisté náklady a s vedomím, že právna úprava počíta s kompenzáciou týchto nákladov z osobitného účtu univerzálnej služby.

žalobcu, ak žalovaný na str. 5 svojho vyjadrenia uvádza, že predseda Úradu vo svojom rozhodnutí o proteste prokurátora v analogickom konaní týkajúcom sa rokov 2005 a 2006 určil, že na to, aby Úrad priznal žiadateľovi určitú náhradu ako kompenzáciu straty, Úrad musí posúdiť, či boli náklady vynaložené nákladovo efektívnym spôsobom. Predseda úradu ako nadriadený správny orgán takto jasne formuloval svoj právny názor smerom k povinnosti výpočtu čistých nákladov a prevereniu, či boli vynaložené nákladovo efektívnym spôsobom, čím v podstate vyložil ustanovenie § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. rovnako ako žalobca. Napriek tomu žalovaný postupoval v napadnutom správnom konaní v rozpore s preň záväzným právnym názorom predsedu vyjadreného v odôvodnení obdobného rozhodnutia, a to iba na základe ničím neodôvodneného záveru, že takýto výpočet čistých nákladov a overenie efektívneho vynaloženia prostriedkov sa majú realizovať iba v prípade, ak sú kumulatívne splnené všetky podmienky relevantné pre priznanie kompenzácie straty z poskytovania univerzálnej služby. Z čoho žalovaný vychádzal pri formulácii tohto svojho názoru nevedno, nakoľko takýto záver nemožno dôvodiť ani zo znenia smernice o univerzálnej službe, a už vôbec nie z príslušnej judikatúry ESD podrobne popísanej v žalobe, keďže obe dotknuté rozhodnutia ESD akcentujú práve povinnosť príslušného regulátora vypočítať čisté náklady. Zákon č. 610/2003 Z. z. v § 53 ods. 3 stanovuje, že Úrad „vypočíta čisté náklady“, bez možností úvahy správneho orgánu v tejto otázke. Rovnako

Smernice o univerzálnej službe je výpočet čistých nákladov nevyhnutným predpokladom konštatovania existencie neprimeraného zaťaženia, čo podporujú aj oba dotknuté judikáty ESD, ako už uviedol aj v žalobe. Ďalej žalobca uviedol, že aj napriek ostrému odmietnutiu ich tvrdení Úradom je spoločnosť Slovak Telekom, a. s., nútená zotrvať na svojej výhrade o nevhodnosti a nezákonnosti zvolených kritérií pre posúdenie neprimeraného zaťaženia. Žalovaný vo svojom vyjadrení tvrdí, že riešenie tejto otázky ponecháva správny poriadok v kompetencii žalovaného. Európska úprava pritom vyžaduje, aby národné regulátory stanovili všeobecné a neosobné kritériá pomocou ktorých možno určiť hranice, ktoré keď sa prekročia, zaťaženie môže byť považované za nadmerné či neprimerané. Sedem kritérií (najvyšší súd upresňuje, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že v skutočnosti ide o osem kritérií) určených Úradom však rozhodne nemožno považovať za transparentné, všeobecné a už vôbec 9 5Sž/35/2011 nie neosobné. Tieto kritéria žalobca považuje za zjavne účelové, ktoré majú odôvodniť vopred prijatý záver žalovaného. Úrad absolútne nedostatočne odôvodnil voľbu práve týchto kritérií a odmietol posudzovanie neprimeraného zaťaženia na základe kritérií navrhnutých renomovanými poradenskými spoločnosťami (PricewaterhouseCoopers a Ernst & Young), resp., na základe kritérií použitých v iných členských krajinách Európskej únie. Žalovaný zvolil tento laxný a netransparentný prístup napriek tomu, že sa pohybuje, ako aj sám konštatuje, v oblasti, ktorá nie je presne upravená slovenskou ani európskou legislatívou, a teda na transparentnosť, primeranosť, odôvodnenosť a zrozumiteľnosť postupu a rozhodovania správneho orgánu sú kladené podstatne vyššie nároky z dôvodu vylúčenia akéhokoľvek svojvoľného postupu správneho orgánu. Námietka žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci je teda

názoru žalobcu plne dôvodná. Žalobca mal za to, že ak žalovaný na jednej strane rozporuje tvrdenie žalobcu, že obmedzil proces zisťovania skutkového stavu v dotknutom správnom konaní v rozpore s právnou úpravou a rozhodnutím predsedu Úradu o proteste prokurátora v predchádzajúcom správnom konaní, na druhej strane ďalej sám uvádza, že nepristúpil k výpočtu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby, primárne z dôvodu, že poskytovanie univerzálnej služby nie je pre účastníka neprimeraným zaťažením (str. 10 vyjadrenia žalovaného), potom uvedené treba vnímať tak, že žalovaný sám priznáva, že zisťovanie skutkového stavu veci v tomto správnom konaní bolo nedostatočné. Žalobca ďalej s poukazom k použitej metóde uviedol, že: ,,súčasťou požiadavky právnej istoty je aj požiadavka stabilného používania výkladových metód. ....Korektný výklad právnej normy by mal byť iba jeden bez ohľadu na metódu alebo metódy, ktoré k nemu viedli. ....Základnou a prvou metódou výkladu a uplatnenia všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte je metóda doslovného výkladu“ (Ústava Slovenskej republiky – Komentár).“. Citujúc ustanovenie § 53 ods. 3 zákona č. 610/2003 Z. z. poukázal na to, že pri posudzovaní skutočného (čl. 13 smernice o univerzálnej službe), nie domnelého, resp. predpokladaného (možného) zaťaženia ako je tomu pri posudzovaní

čl. 12 smernice, a za súčasného použitia imperatívu ,,vypočíta čisté náklady“ v predmetnom ustanovení § 53 ods. 3 zákona č. 610/2003 Z. z., nie je možné tak metódou doslovného, systematického ako aj logického výkladu prísť k iným záverom ako takým, že Úrad je povinný kalkulovať čisté náklady pred každým výrokom (záverom) o tom, že poskytovanie univerzálnej služby je/nie je pre určený podnik skutočným neprimeraným zaťažením. Akýkoľvek iný záver je v rozpore so Smernicou o univerzálnej službe ako aj zákona 10 5Sž/35/2011 č. 610/2003 Z. z., preto ak žalovaný použil metódu logického výkladu, dospel k nepodloženým záverom, t. j. aplikoval ju v rozpore s právom. Na záver svojho vyjadrenia žalobca poprel tvrdenie žalovaného, že zo spisu správneho konania vyplýva, že žalobca dal svoje vyjadrenie na poštovú prepravu až po lehote určenej úradom, t. j. po

1. septembri 2011, poukazujúc na obsah žaloby, že vyjadrenie k podkladom rozhodnutia odovzdal na poštovú prepravu
2. septembra
3. Dôkazom je kópia podacieho lístka, ktorú pripojil. Žalobca trval na tom, že predseda Úradu pochybil zásadným spôsobom, keď nevzal do úvahy vyjadrenie žalobcu k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním, ktoré obsahovalo nové skutočnosti a návrhy, ktoré mohli mať zásadný vplyv na rozhodnutie. Takto potom žalobca považoval všetky svoje argumenty uvedené v žalobe za relevantné a dôvodné zotrvávajúc na názore, že rozhodnutie o rozklade, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné. Žalobca bol zároveň toho názoru, že žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa
4. decembra 2011 neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by vyvrátili tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe. Dňa
5. apríla 2012 žalobca doložil do súdneho spisu vyjadrenie poukazujúce na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
6. februára 2012 sp. zn. 6Sž/13/2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky v obdobnej veci v prospech žalobcu, zrušil rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. 09/01/2011 zo dňa
7. apríla 2011 a rozhodnutie Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. 54/14/2011 zo dňa
8. januára
9. Žalobca v
10. bodoch poukázal na skutočnosti, ktoré najvyšší súd uviedol v rozhodnutí 6Sž/13/2011, ktoré pripája žalobca k svojmu vyjadreniu a je súčasťou súdneho spisu. Žalobca uviedol, že v konaní pod č. 6Sž/13/2011 najvyšší súd potvrdil viaceré tvrdenia žalobcu v žalobe, a to najmä: - žalovaný je povinný uskutočniť výpočet čistých nákladov univerzálnej služby a až na základe neho posúdiť, či spoločnosť ST znáša neprimerané zaťaženie, - metódy a kritériá použité pri posudzovaní miery zaťaženia ST musia byť v súlade s účelom zákona o elektronických komunikáciách a s účelom Smernice o univerzálnej službe. Žalovaný je povinný náležité odôvodniť použitú metodiku v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej, - postup hodnotenia neprimeraného zaťaženia musí byť transparentný a zrozumiteľný aj pre laickú verejnosť. Metodika hodnotenia neprimeraného zaťaženia nemusí byť stanovená vopred, ale žalovaný sa bude musieť zaoberať obsahom spisu – aj doteraz 11 5Sž/35/2011 vypracovanými metódami hodnoteniami neprimeraného zaťaženia (Pricewaterhouse Coopers, Ernst&Young) a zdôvodniť ich prípadné odmietnutie ako podkladu rozhodnutia vo veci, - žalovaný musí preukázať, že 5 % hranica významnosti nákladov na celkových nákladoch spoločnosti ST je odôvodnená. Žalovaný musí pri posudzovaní ekonomických kritérií brať do úvahy len výsledky ST, nie skupiny ST. Na nariadenom ústnom pojednávaní žalobca zdôraznil, že na niektoré námietky uvedené v žalobe už bolo najvyšším súdom zodpovedané jeho rozsudkom, ktorý sa týkal náhrady za univerzálnu službu za roky 2005 –
11. V tomto rozsudku už najvyšší súd zaujal právny názor, že pri poskytnutí náhrady nemôže byť zohľadňovaná celá skupina Slovak Telekom, a. s., ale len žalobca a taktiež, že žalovaný nevysvetlil kritéria pre hranicu primeranej náhrady 5 % a neprimeraného zaťaženia. Tiež do istej miery bola daná odpoveď, že v daných súvislostiach nemožno okolnosti dôležité pre rozhodnutie posudzovať staticky, ale dynamicky. Zároveň pripustil, že v rokoch 2007 a 2008 mala spoločnosť žalobcu vyššie zisky avšak tie za rok 2007 boli najmä z predaja radiotelekomunikácii, čiže jednalo sa o jednorazový príjem a za rok 2008 to bola výplata dividend, ktoré ale boli prevedené akcionárom. K uvedenému založil do súdneho spisu prehľad týchto ziskov. Taktiež zdôraznil, že žalovaný nepostupoval správne, keď hodnotil viacero operátorov a výsledky spriemeroval. K postupu žalovaného v konaní poukázal najmä na to, že žalovanému zaslali svoje vyjadrenie, ktoré tento nezohľadnil v odôvodnení, že bolo podané po lehote, pričom samotné konanie trvalo dva roky a žalovaný nepočkal dva dni, aby zobral do úvahy stanovisko žalobcu. Založil do spisu podací lístok, z ktorého je zrejmé, že vyjadrenie bolo žalovanému doručené, vyjadrenie bolo podané na poštu v žalovaným stanovenej lehote. Žiadal preto zrušiť rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie. Náhradu trov konania uplatnil za zaplatený súdny poplatok. Žalovaný sa na ústnom pojednávaní vyjadril k jednotlivým námietkam žalobcu tak, že pokiaľ ide o bod 1 písm. d/ - nesprávne vyhodnotenie kritérií neprimeraného zaťaženia, tieto kritéria vyberá žalovaný a on ich aj hodnotí. V tomto smere poukázal na rozhodnutie ESD C-14/83, ktoré hovorí o požiadavkách na eurokonformný výklad. Ďalej citoval z rozhodnutia ESD C-389/08 body
12. a 42., z ktorých vyplýva správnosť postupu žalovaného. Znova zdôraznil, že výber kritérií je na úrade a tento ho hodnotí v rámci voľnej úvahy. Tieto kritéria sú v rozhodnutí aj keď nie explicitne, ale rozhodne implicitne 12 5Sž/35/2011 vyhodnotené. K bodu 1 písm. c/ vyjadrenia žalobcu na č.
13. 28 opätovne citoval z rozsudku ESD C 389/08, a to body
14. a
15. Osobitne poukázal na to, že k výpočtu čistých nákladov môže dôjsť až potom, keď úrad dospeje k názoru, že zo strany subjektu by mohlo dôjsť k neprimeranému zaťaženiu. Ak k takémuto záveru nedospeje, nie je na mieste čisté náklady vypočítavať. V prípade, že by k tomu dospel, potom je jeho povinnosťou vypočítať čisté náklady a tie sú potom podkladom pre posúdenie neprimeraného zaťaženia. Ďalej zástupca žalovaného poukázal na ročné správy Slovak Telekom, a. s. z roku 2008 a 2009, z ktorých cituje list akcionárom a ktoré sa síce týkajú celej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., ale súčasne sa týkajú aj žalobcu. Kópiu časti týchto správ založil do spisu. K otázke súdu, aby sa vyjadril k námietke žalobcu, že žalobca nebol posudzovaný individuálne, ale bola posudzovaná celá skupina Slovak Telekom, a. s. žalovaný uviedol, že vybrali sedem kritérií, ktoré posudzovali a z ktorých niektoré sa týkali síce celej skupiny, ale niektoré sa týkali len žalobcu. K ďalšej otázke súdu týkajúcej sa výkladu § 53 zákona č. 610/2003 Z. z., z ktorého žalovanému vyplynulo, že musia byť kumulatívne splnené štyri podmienky, žalovaný uviedol, že dve podmienky sú priamo zakotvené v uvedenom ustanovení, ale v podstate

jeho názoru sú tam všetky štyri podmienky. Pri uvedenom výklade vychádzali zo smernice. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky (§ 246 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 74 ods. 4 zákona č. 610/2003 Z. z.), prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250g OSP) dňa 28. júna 2012 napadnuté rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu a konania mu predchádzajúce postupom

§ 247a nasl.

OSP, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu včítane prednesov účastníkov na ústnom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Predmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky a postup mu predchádzajúci, ktorým rozhodnutím bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2007 a 2008 tak, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2007 a 2008 nepredstavovalo pre spoločnosť žalobcu 13 5Sž/35/2011 neprimerané zaťaženie, a preto jej nebola priznaná kompenzácia straty

§ 53zákona o elektronických komunikáciách účinného do 31.

októbra

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z
2. februára 2012 sp. zn. 6Sž/13/2011 zrušil rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. 09/01/2011 zo
3. apríla 2011 a rozhodnutie Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. 54/14/2011 z
4. januára
5. Právna i skutková situácia v konaniach vedených na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod zn. 6Sž/13/2011 a 5Sž/35/2011 je totožná, až na drobné odlišnosti najmä v kontexte historického vývoja právnej úpravy. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky k posúdeniu danej veci na úvod považuje za vhodné upriamiť pozornosť na krátky exkurz do histórie od roku 1992, kedy bola bývalá Ústredná správa spojov nahradená štátnym podnikom Slovenské telekomunikácie, ktorý mal zabezpečenú infraštruktúru na poskytovanie telekomunikačných služieb. Neskôr do podniku pristúpil súkromný akcionár Deutsche Telekom. Dôsledkom liberalizácie sektora vstúpili na trh aj iní poskytovatelia, čo viedlo k odbúranie štátneho monopolu a konkurencia priniesla aj zvýšené požiadavky na kvalitu a rýchlosť služieb, teda nevyhnutne sa infraštruktúra musela modernizovať plus sa postavili nové siete, najmä v oblasti internetu a mobilných služieb. Je síce pravdou, že Slovak Telekom, a. s. mal najlepšie podmienky na poskytovanie univerzálnej služby, ktorá sa zaviedla v dôsledku transponovania smernice. Táto smernica požaduje, aby bol jeden alebo viacero podnikov poskytujúcich telekomunikačné služby ustanovený ako poskytovateľ univerzálnej služby, pričom jej poskytovanie je vnímané ako uloženie povinnosti. Z pohľadu progresívneho technického rozvoja treba mať na pamäti, že infraštruktúra, ktorú Slovak Telekom, a. s. zdedil od svojho predchodcu, vyžadovala modernizáciu. Nie je sporné, že v oblasti poskytovania prístupu k verejnej telefónnej sieti na pevnom mieste mal podnik ST najlepšie podmienky. Poskytovanie verejnej telefónnej siete predstavuje však len jednu povinnosť vyplývajúcu z univerzálnej služby. Do úvahy treba vziať najmä náklady ST na vybudovanie sietí internetového pripojenia a zriadenie a údržbu verejných telefónnych automatov, ktoré sú spravované výlučne ST a iné podniky takéto služby neposkytujú. Navyše ST má ako jediný operátor povinnosť zabezpečiť prístup k verejne dostupným telefónnym službám pre zdravotne postihnutých užívateľov a primeranej dostupnosti verejných telefónnych automatov (VTA) s bezbariérovým prístupom a osobitným vybavením. Otázka poskytovania univerzálnej služby je preto primárne otázkou technickou a vyžaduje vynaloženie nevyhnutných nákladov. 14 5Sž/35/2011 Z obsahu pripojeného spisového materiálu, osobitne administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky, odbor ekonomickej regulácie ako príslušný orgán štátnej správy

§ 6ods.

1 písm. b/, ods. 6 zákona č. 610/2003 Z. z. a

§ 5, § 6 ods.

2 správneho poriadku rozhodol o žiadosti spoločnosti Slovak Telekom, a. s., so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, IČO 35 763 469, vo veci úhrady čistých nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2007 a 2008 tak, že

§ 53zákona č.

610/2003 Z. z. nepriznal spoločnosti Slovák Telekom, a. s. kompenzáciu straty za poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2007 a

1. Svoje rozhodnutie č. 315/14/2011 zo 16.06.2011 odôvodnil tým, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z nasledovných právnych aktov: - smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo dňa 07.03.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby), - oznámenia Európskej komisie Rade, Európskemu parlamentu. Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a výboru regiónov o revízii rozsahu univerzálnej služby v súlade s článkom 15 Smernice 2002I22IES, - zákona č. 610/2003 Z. z., - vyhlášky Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 501/2004 Z. z. o zriaďovaní a spravovaní osobitného účtu univerzálnej služby a o súvisiacich podrobnostiach, - rozhodnutia o rozklade č. 33/01/2006 zo dňa 04.04.2006 – určenie poskytovateľa univerzálnej služby, - opatrenia Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky z 22.04.2004 č. O–4/2004, ktorým sa ustanovujú podrobnosti poskytovania verejných telefónnych automatov a služieb pre zdravotne postihnutých užívateľov, - opatrenia Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky z 01.06.2007 č. O-15/2007, ktorým sa ustanovujú podrobnosti poskytovania verejných telefónnych automatov a služieb pre zdravotne postihnutých užívateľov, - opatrenia Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky z 22.04.2004 č. O-5/2004, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o kvalitatívnych ukazovateľoch a cieľových hodnotách vrátane podrobností o forme, rozsahu, obsahu a spôsobe zverejnenia informácií, - analýzy plnenia povinností univerzálnej služby podnikom ST v rokoch 2007, 2008, 15 5Sž/35/2011 - rozhodnutia predsedu úradu o proteste prokurátora č. 73/01/2010 zo dňa 03.12.
2. Telekomunikačný úrad ďalej vychádzal aj z rozhodnutia predsedu úradu o proteste prokurátora č. 73/01/2010 zo dňa 03.12.2010, v ktorom bolo konštatované, že musí postupovať

§ 53zákona č.

610/2003 Z. z. a nie len

vyhlášky.

prvostupňového rozhodnutia Úrad štyrmi kumulatívnymi podmienkami:

§ 5správneho poriadku a § 53 zákona č.

610/2003 Z. z. potvrdil prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 315/14/2011 zo dňa 16.06.2011 a rozklad žalobcu zamietol. Rozhodnutie o rozklade č. 40/01/2011 zo dňa 14.09.2011 odôvodnil o. i. tým, že pri svojom rozhodovaní vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci a objektívne posúdil žiadosť žalobcu, pričom postupoval v súlade so zákonom č. 610/2003 Z. z., ako aj v súlade s čl. 12 Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo dňa 07.03.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby). 16 5Sž/35/2011 Zo obsahu spisového materiálu je zrejmé, že medzi účastníkmi súdneho prieskumu je predovšetkým sporná aplikácia § 53 zákona č. 610/2003 Z. z., ako zákonný predpoklad rozhodnutia o žiadosti žalobcu na priznanie úhrady čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby ako aj výklad čl. 12 a 13 Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo dňa 07.03.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby).

§ 50ods.

1 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom a platnom v rokoch 2007 - 2008 univerzálna služba je minimálny súbor služieb, ktoré sú dostupné v určenej kvalite na celom území štátu všetkým koncovým užívateľom bez ohľadu na ich geografickú polohu a za prijateľnú cenu, ktorou je cena zohľadňujúca úroveň spotrebiteľských cien a príjmy obyvateľov.

§ 50ods.

2 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom a platnom v rokoch 2007 - 2008 predmetom univerzálnej služby sú tieto povinnosti:

1. a)vyhovieť všetkým primeraným požiadavkám na pripojenie k verejnej telefónnej sieti na pevnom mieste a prístup k verejným telefónnym službám na pevnom mieste pripojenia k sieti vrátane faksimilného prenosu informácií a prenosu dát s prenosovými rýchlosťami umožňujúcimi funkčný prístup k internetu pri zohľadnení prevládajúcich technológií používaných väčšinou užívateľov a technickej uskutočniteľnosti,
2. b)poskytovanie aspoň jedného úplného telefónneho zoznamu účastníkov pravidelne aktualizovaného aspoň raz za rok, v elektronickej alebo v tlačenej forme, prípadne v oboch formách, odsúhlasenej úradom; úplný telefónny zoznam obsahuje údaje o všetkých účastníkoch verejných telefónnych služieb, okrem tých, ktorí požiadali o nezverejnenie svojich osobných údajov a telefónneho čísla. Úplný telefónny zoznam sa poskytne účastníkovi na jeho žiadosť vo forme schválenej úradom,
3. c)zabezpečenie primeranej dostupnosti verejných telefónnych automatov,
4. d)poskytovanie bezplatného a nepretržitého prístupu k číslam tiesňových volaní vrátane jednotného európskeho čísla tiesňového volania 112, vrátane prístupu z verejných telefónnych automatov bez použitia akýchkoľvek platobných prostriedkov,
5. e)poskytovanie a prevádzkovanie aspoň jednej úplnej informačnej služby o telefónnych číslach, 17 5Sž/35/2011
6. f)zabezpečenie prístupu k verejne dostupným telefónnym službám pre zdravotne postihnutých užívateľov a primeranej dostupnosti verejných telefónnych automatov s bezbariérovým prístupom a osobitným vybavením.

§ 50ods.

3 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom a platnom v rokoch 2007 - 2008 podrobnosti poskytovania verejných telefónnych automatov a služieb pre zdravotne postihnutých užívateľov ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá úrad.

§ 50ods.

4 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom a platnom v rokoch 2007 - 2008 úrad určí na základe výsledku konzultácií jeden alebo viac podnikov na poskytovanie univerzálnej služby a uloží im povinnosti

odsekov 1 a 2 tak, aby bolo pokryté celé územie štátu s tým, že môže určiť rôzne podniky alebo skupinu podnikov, ktoré budú zabezpečovať len niektoré povinnosti univerzálnej služby, pokrývať rôzne časti územia štátu alebo zabezpečovať len niektoré povinnosti univerzálnej služby a pokrývať rôzne časti územia štátu.

§ 53ods.

1 zákona č. 610/2003 Z. z. podnik poskytujúci univerzálnu službu má právo na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby, ak jeho výnosy z tejto služby sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie univerzálnej služby. Žiadosť o úhradu čistých nákladov s podkladmi môže podnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia finančného roka, v ktorom vznikli. Uplynutím tejto lehoty právo na úhradu zaniká.

§ 53ods.

2 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom k 28.12.2007 úrad na základe žiadosti podniku, ktorá obsahuje podklady na výpočet čistých nákladov, posúdi, či podnik zabezpečuje povinnosti vyplývajúce z poskytovania univerzálnej služby nákladovo efektívnym spôsobom a jej poskytovanie je pre podnik neprimeraným zaťažením. Podklady môže overiť odborne spôsobilá a od zainteresovaných strán nezávislá osoba poverená úradom.

§ 53ods.

2 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom od 29.12.2007 úrad na základe žiadosti podniku, ktorá obsahuje podklady na výpočet čistých nákladov, posúdi, či podnik zabezpečuje povinnosti vyplývajúce z poskytovania univerzálnej služby nákladovo efektívnym spôsobom a jej poskytovanie je pre podnik neprimeraným zaťažením. Podklady 18 5Sž/35/2011 na výpočet čistých nákladov môže úrad sám alebo prostredníctvom ním poverenej odborne spôsobilej a nezávislej osoby overovať a kontrolovať a nahliadať do účtovných kníh a záznamov; výsledky overenia podkladov úrad zverejní.

§ 53ods.

3 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom k 28.12.2007 úrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný podnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby. Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj postup určenia podnikov na poskytovanie povinností univerzálnej služby

§ 50ods.

4. Vypočítané čisté náklady úrad zverejní.

§ 53ods.

3 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom od 29.12.2007 úrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný podnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby a rozhodne o výške kompenzácie straty. Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj postup určenia podnikov na poskytovanie povinností univerzálnej služby

§ 50ods.

4. Vypočítané čisté náklady úrad zverejní. Vychádzajúc z ústavnej požiadavky, že každý má právo, aby sa v jeho veci rozhodovalo

relevantnej právnej normy, nárok na úhradu nákladov na univerzálnu službu sa posudzuje

právnej úpravy účinnej v dobe poskytovania univerzálnej služby.

§ 54ods.

1 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom a platnom v rokoch 2007 - 2008 úrad v prípade potreby zriadi a spravuje osobitný účet univerzálnej služby (ďalej len „osobitný účet“) na úhradu čistých nákladov, do ktorého je povinný prispievať podnik poskytujúci verejné siete, verejné služby alebo verejné siete a verejné služby, ktorého podiel ročného obratu na vnútroštátnom trhu verejnej siete, verejnej služby alebo verejnej siete a verejnej služby sa rovná alebo je vyšší ako 0,2 percenta; do obratu sa nezapočítavajú výnosy z poskytovania služby retransmisie.

§ 54ods.

7 zákona č. 610/2003 Z. z. podrobnosti o univerzálnej službe, o zriadení a spravovaní osobitného účtu ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo. 19 5Sž/35/2011

§ 78ods.

1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách, účinného od 01.11.2011 konania začaté do 31.10.2011 sa dokončia

doterajších predpisov. Konania začaté

doterajších predpisov, ktoré s ohľadom na ustanovenia tohto zákona nie je potrebné dokončiť, úrad zastaví.

§ 78ods.

11 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách účinného od 01.11.2011 poskytovateľ univerzálnej služby, ktorý bol určený na poskytovanie univerzálnej služby do 31.10.2011, sa považuje za poskytovateľa univerzálnej služby určeného

tohto zákona a je povinný uložené povinnosti univerzálnej služby poskytovať až do právoplatnosti rozhodnutia úradu

§ 50ods.

3. Úrad vydá rozhodnutie

§ 50ods.

3 do deviatich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona. Zákonom č. 610/2003 Z. z. bola prevzatá okrem ďalších aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/22/EC zo 07.03.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov súvisiacich s elektronickými komunikačnými sieťami a službami (smernica univerzálnej služby), Ú.v. ES č. L 108 z 24.04.2002, s. 51 (ďalej aj „smernica univerzálnej služby“).

článku 12 smernice univerzálnej služby (Kalkulácia nákladov záväzkov univerzálnej služby) bod 1/ ak národné regulačné orgány usúdia, že poskytovanie univerzálnej služby

článkov 3 až 10 môže predstavovať nespravodlivé zaťaženie podnikov určených na poskytovanie univerzálnej služby, budú kalkulovať čisté náklady za jej poskytovanie. Na tento účel národné regulačné orgány:

1. a)vykalkulujú čisté náklady na plnenie záväzku univerzálnej služby, berúc do úvahy každú trhovú výhodu, ktorá vyplynie pre podnik určený na poskytovanie univerzálnej služby, v súlade s prílohou IV, časť A; alebo
2. b)použijú čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby identifikovanej mechanizmom určovania v súlade s článkom 8 ods. 2 Bod 2/ čiastky a/ alebo ďalšie informácie slúžiace ako základňa pre kalkuláciu čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby

odseku 1 písm. a/ kontroluje alebo overuje národný regulačný orgán alebo orgán nezávislý na príslušných stranách a schvaľuje národný regulačný orgán. Výsledky kalkulácie nákladov a závery auditu sú verejne dostupné.

článku 13 smernice univerzálnej služby (Financovanie záväzkov univerzálnej služby) bod 1/ ak na základe kalkulácie čistých nákladov uvedených v článku 12 národný 20 5Sž/35/2011 regulačný orgán zistí, že podnik znáša neprimerane zaťaženie, členské štáty na žiadosť určeného podniku rozhodnú o: a/ zavedení mechanizmu, ktorým sa podniku za transparentných podmienok uhradia stanovené čisté náklady z verejných fondov; a/ alebo b/ rozdelení čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby medzi poskytovateľov elektronických komunikačných sietí a služieb. Výkladom čl. 12 smernice univerzálnej služby sa podrobne zaoberal Európsky súdny dvor v dvoch rozhodnutiach, a to v rozsudku vo veci č. C-389/08 zo 06.10.2010, predmetom ktorého bola žiadosť na rozhodnutie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu čl. 12 uvedenej smernice (Base NV, Euphony Benelux NV, Mobistar SA, Uninet International NV, T2 Belgium NV, KPN Belgium NV v. Ministerraad) a v rozsudku vo veci C-222/08 zo 06.10.2010 (Európska komisia proti Belgickému kráľovstvu), ktorého predmetom bola žaloba Komisie európskeho spoločenstva proti Belgickému kráľovstvu pre nesplnenie povinnosti na základe článku 226 ES, ktorou sa komisia domáhala, aby súdny dvor určil, že Belgické Kráľovstvo tým, že plne nepreviedlo čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ako i prílohu IV časť A uvedenej smernice, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z tejto smernice a z čl. 249 ES. Súdny dvor v rozsudku zo 06.10.2010 vo veci č. C-222/08 zaoberajúc sa výkladom čl. 12 smernice univerzálnej služby uviedol, že: „treba konštatovať, že hoci ustanovenia článku 12 ods. 1 druhého odseku a prílohy v smernici 2002/22 upravujú, ako majú byť vypočítané čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby v prípade, že národné regulačné orgány usúdia, že jej poskytovanie môže predstavovať nespravodlivé zaťaženie, ani z uvedeného článku 12 ods. 1, a ani z iného ustanovenia tejto smernice nevyplýva, že by zákonodarca Spoločenstva mal v úmysle sám stanoviť podmienky, za ktorých majú uvedené orgány už vopred rozhodnúť, že toto poskytovanie môže byť takýmto nespravodlivým zaťažením.“. „Naopak z ustanovení článku 13 smernice 2002/22 vyplýva, že len na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby

článku 12 tejto smernice môžu národné regulačné orgány konštatovať, že podnik poverený poskytovaním univerzálnej služby je skutočne nespravodlivo zaťažený a že členské štáty musia na Žiadosť tohto podniku rozhodnúť o podmienkach odškodnenia z dôvodu týchto nákladov.“ 21 5Sž/35/2011 „

ustanovení článku 12 ods. 1 druhého pododseku písm. a/ smernice 2002/22, ako aj prílohy IV tejto smernice musí byť takýto výpočet urobený pre každý podnik určený na poskytovanie univerzálnej služby.“ „Z odôvodnenia č. 21 smernice 2002/22 vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva mechanizmy úhrady čistých nákladov, ktoré môžu vzniknúť podniku pri poskytovaní univerzálnej služby, spája s existenciou nadmerného zaťaženia tohto podniku. Tvrdiac, že čisté náklady univerzálnej služby nie sú nutne nadmerným zaťažením pre všetky dotknuté podniky, bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť, aby sa všetky čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby automaticky uhrádzali formou nároku na odškodnenie. Za týchto podmienok nespravodlivým zaťažením, ktoré národný regulačný orgán musí konštatovať ešte pred akýmkoľvek odškodnením, je zaťaženie, ktoré je pre každý dotknutý podnik nadmerné z hľadiska jeho schopnosti znášať zaťaženie v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej a finančnej situácie, ako aj jeho podielu na trhu.“ „Z vyššie uvedeného vyplýva, že členské štáty bez toho, aby porušili povinnosti vyplývajúce zo smernice 2002/22, nemôžu konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby je skutočne nespravodlivým zaťažením, za ktoré sa poskytne odškodnenie, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov, ktoré toto zaťaženie predstavuje pre každý podnik, ktorý je povinný službu poskytovať, a posúdenia, či náklady sú pre tento podnik nadmernou záťažou. Ďalej členské štáty nemôžu prijať systém odškodnenia, ktorý by nesúvisel s týmito čistými nákladmi.“ Zhodný výklad čl. 12 a čl. 13 smernice univerzálnej služby konštatoval Európsky súdny dvor aj v rozsudku vo veci C-389/08 zo 06.10.2010 Base NV, Euphony Benelux NV, Mobistar SA, Uninet International NV, T2 Belgium NV, KPN Belgium NV v. Ministerraad (ďalej aj „Base NV a ďalší“) v bodoch 36, 37, 40, 42 a

1. K námietke žalobcu na obmedzenie jeho vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky najvyšší súd uvádza, že pokiaľ by došlo k neprimeranému zaťaženiu, tak potom nie je možné, aby uvedené náklady pripadli iba na ťarchu žalobcu. K námietke žalobcu, že žalovaný nesprávne podmienil priznanie nároku na úhradu čistých nákladov vynaložených žalobcom z vlastných zdrojov na poskytnutie univerzálnej služby vo verejnom záujme existenciou neprimeraného zaťaženia, najvyšší súd v zmysle 22 5Sž/35/2011 citovaného ustanovenia § 53 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z., článkov
2. a
3. smernice univerzálnej služby a rozsudku ESD č. C-222/08 považuje za potrebné zdôrazniť, že neprimerané zaťaženie predstavuje podmienku pre vznik nároku na úhradu nákladov na poskytovanie univerzálnej služby, ktorá skutočnosť bola deklarovaná i v rozsudku ESD C- 389/08 tak, že „z odôvodnenia čl. 21 smernice 2002/22 v tomto ohľade vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva zamýšľal naviazať mechanizmy náhrady čistých nákladov, ktoré môžu podniku vzniknúť na základe poskytovania univerzálnej služby, s existenciou nadmerného zaťaženia pre tento podnik. Zákonodarca Spoločenstva, ktorý sa domnieval, že čisté náklady na univerzálnu službu nepredstavujú nevyhnutne nadmerné zaťaženie pre všetky dotknuté podniky, chcel v tejto súvislosti vylúčiť, aby akékoľvek čisté náklady na univerzálnu službu automaticky viedli k vzniku práva na náhradu.“. Preto túto námietku žalobcu najvyšší súd nemohol uznať za relevantnú. Čiastočne dôvodná bola námietka žalobcu ohľadom povinnosti žalobcu vždy vypočítať čisté náklady na poskytnutie univerzálnej služby. Najvyšší súd vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 53 ods. 2 a 3 zákona č. 610/2003 Z. z. a opätovne z čl. 12 a čl. 13 smernice univerzálnej služby, uvádza, že k výpočtu čistých nákladov dochádza po tom, keď úrad na základe vybraných kritérií posúdi, či by mohlo dôjsť k neprimeranému zaťaženiu. Následne, ak k takémuto záveru dospeje, čisté náklady je povinný vypočítať. Takýto výklad nesporne vyplýva zo systematického zaradenia uvedených zákonných ustanovení a článkov. Takto potom, čo sa týka výpočtu čistých nákladov v zmysle čl. 12 Smernice o univerzálnej službe, tvrdenie žalovaného, rovnako ako jeho tvrdenie, že je na úvahe Úradu, aké kritéria pre posúdenie neprimeraného zaťaženia zvolí, malo síce oporu v zákone, avšak výber kritérií pre posudzovanie neprimeraného zaťaženia, nemôže byť svojvoľný a neodôvodnený. Tento záver explicitne vyplýva z rozsudku ESD C-222/08, ktorý rozhodol, „že Belgické kráľovstvo si tým, že: - jednak do výpočtu čistých nákladov na poskytovanie sociálnej zložky univerzálnej služby nezahrnulo ekonomické výhody, vrátane nehmotných výhod, ktoré získavajú podniky poverené jej poskytovaním, a - jednak tým, že všeobecne a na základe výpočtu čistých nákladov poskytovateľa univerzálnej služby, ktorý bol predtým jediným poskytovateľom tejto služby, stanovilo, že všetky podniky, ktoré sú povinné poskytovať túto službu, skutočne z tohto dôvodu znášajú nespravodlivé zaťaženie, pričom konkrétne nepreskúmalo čisté náklady, ktoré predstavuje poskytovanie univerzálnej služby pre každého dotknutého operátora, a ani neskúmalo 23 5Sž/35/2011 všetky vlastnosti operátora ako napr. úroveň jeho zariadení alebo jeho ekonomickú a finančnú situáciu, - nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 12 ods. 1 a článku 13 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 07.03.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby).“. V intenciách tohto rozsudku mal žalovaný postupovať i v preskúmavanej veci. Z uvedeného rozsudku je tiež zrejmé, že je potrebné vykonať špeciálnu kalkuláciu čistých nákladov predtým, ako tieto náklady bude možné kvalifikovať ako „nespravodlivé zaťaženie“, čo a contrario znamená, že špeciálna kalkulácia čistých nákladov je potrebné aj k tomu, aby Úrad mohol konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby pre žalobcu neprimerané zaťaženie nepredstavovalo. K námietke výberu kritérií pre posúdenie neprimeraného zaťaženia najvyšší súd uvádza, že tento je síce ponechaný na úvahe národného regulačného orgánu, avšak Úrad má povinnosť zvoliť také metódy a kritériá, ktoré sú v súlade s účelom zákona č. 610/2003 Z. z. ako aj smernice univerzálnej služby a v rozhodnutí vo veci samej náležite odôvodniť, z akých dôvodov a na základe čoho použil pre posúdenie zaťaženia podniku (žalobcu) zvolenú a použitú metodiku tak, aby jeho postup bol transparentný a zrozumiteľný nielen pre odbornú, ale aj laickú verejnosť.

názoru najvyššieho súdu zvolený postup určenia kritérií neprimeraného zaťaženia pre posúdenie otázky neprimeraného zaťaženia žalovaný nastavil nesprávne a účelovo. Žalovaný metodiku vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia určil neobjektívne, keď neprimerané zaťaženie žalobcu neposudzoval individuálne, ale bola v rámci celej skupiny Slovak Telekom, a. s. tak, že z vybraných kritérií, ktoré posudzoval sa niektoré sa týkali celej skupiny a iba niektoré sa týkali len žalobcu, čo žalovaný priznal i v konaní pred súdom. Tým v postupe žalovaného jednoznačne chýba princíp objektívnosti, transparentnosti a proporcionality. K uvedenému treba dodať, že ak nárok na náhradu nákladov na univerzálnu službu má podnik poskytujúci túto službu, bolo povinnosťou žalovaného zisťovať a posudzovať skutočnosti relevantné pre posúdenie miery zaťaženia len v prípade žalobcu, nie celej skupiny Slovak Telekom, a. s. (pozri bližšie rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej 24 5Sž/35/2011 republiky vo veci 6Sž/13/2011, s. 28 – www.nsud.sk). Takto potom

názoru najvyššieho súdu neobstojí tvrdenie žalovaného o výbere kritérií, keďže bolo preukázané, že žalovaný zvolil metódu ktorá nie je v súlade zo zákonom č. 610/2003 Z. z. a ani zo smernicou univerzálnej služby a rozhodnutím EDS, ktorý priamo vo rozsudku zo 06.10.2008 C-389/08 konštatoval, že „článok 13 smernice 2002/22 bráni tomu, aby uvedený orgán rovnakým spôsobom a na základe rovnakej kalkulácie konštatoval, že tieto podniky v dôsledku poskytovania tejto služby skutočne znášajú nespravodlivé zaťaženie bez toho, aby konkrétne preskúmal situáciu každého z nich.“. V tejto súvislosti preto obstojí i konkrétna námietka žalobcu, že v rozhodujúcich kritériách v oblasti kritéria podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok žalobcu na trhu Úrad nevzal do úvahy náklady na zriadenie pripojenia a prístup k verejnej telefónnej službe, v čoho dôsledku nemohol relevantne posúdiť výdavky napr. na zriadenie a údržbu verejných telefónnych automatov, ktoré v rámci trhu Slovenskej republike poskytuje len žalobca. Žalovaný

názoru najvyššieho súdu dostatočne neodôvodnil ani žalobcove námietky k ukazovateľom jeho ziskovosti za roky 2007 a 2008. Čo sa týka námietky žalobcu ohľadom hranice významnosti nákladov na úrovni 5 % na univerzálnu službu najvyšší súd uvádza, že žalovaný musí tiež podrobne odôvodniť, že 5 % hranica významnosti nákladov na celkových nákladoch spoločnosti ST je objektívna. Z obsahu spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že Úradom stanovená hranica nie je ničím podložená, a preto ju za objektívnu možno len ťažko považovať. Uvedenú hranicu ani

názoru najvyššieho súdu nemožno určiť pomocou poštového sektora, ktorý je odlišný od trhu elektronických kom