← Slovensko

o zapl. 5 987 366,73 eur s prísl.

Najvyšší súd 5 Obo 114/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Markovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a JUDr. Dariny Ličkovej v právnej veci ţalobcu: A., s. r. o., Š.B., IČO: X. proti ţalovanému: JUDr. M.Š., T.Ţ., zastúpeného advokátom JUDr. J.K., L.T., o zaplatenie 5 987 366,73 eur /180 375 409,90 Sk/ s prísl., o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z

  1. júna 2010, č. k. 34 Cb 12/01-438, takto r o z h o d o l: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
  2. júna 2010, č. k. 34 Cb 12/01-438 v napadnutej časti potvrdzuje. Ţalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e: Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom z
  3. júna 2010, č. k. 34 Cb 12/01-438 zmenu návrhu doručenú Krajskému súdu dňa 10.03.2008 nepripustil, uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 3 319 391,89 eur /100 000 000 Sk/, úrok z úveru 5 Obo 114/2010 2 vo výške 524 048,98 eur /15 787 499,70 Sk/, úrok z omeškania vo výške 85 194,70 eur /2 566 575,60 Sk/, poplatok za vedenie účtu 11,95 eur /360 Sk/ a úrok z omeškania vo výške 14,5% ročne z kaţdej nezaplatenej mesačnej splátky úveru vo výške 49 543,19 eur /1 492 538 Sk/, splatnej k
  4. dňu kalendárneho mesiaca, počnúc dňom 21.1.1994 aţ do 14.1.1999, pričom posledná splátka je vo výške 49 541,66 eur /1 492 492 Sk/. Tieţ uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi zo sumy 3 319 391,89 eur /100 000 000 Sk/ úrok z omeškania vo výške 14,5% ročne od 15.1.1999 aţ do zaplatenia. Vo zvyšku návrh zamietol. Uloţil tieţ ţalovanému povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 5 510,19 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 14 770,80 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe podaným návrhom si právny predchodca ţalobcu S., a. s., B. uplatnil voči ţalovanému právo na zaplatenie sumy 180 375 409,90 Sk so 17,88% úrokom z omeškania ročne zo sumy 100 000 000 Sk od
  5. novembra 1996 do zaplatenia tak, ako to ţalobca upresnil v podaní doručenom krajskému súdu dňa
  6. júla
  7. Na pojednávaní dňa
  8. júna 2010 súd uznesením ţalobcom navrhovanú zmenu zo dňa 10.03.2008 nepripustil, pretoţe ţalobca nenavrhol vstup ďalšieho účastníka na strane ţalovaného do konania postupom podľa § 92 O. s. p., a to z dôvodu existencie dohody o pristúpení k záväzku dňa
  9. apríla 1998, uzavretej medzi S., a. s., B. a spoločnosťou M., a. s., Č. /v súčasnosti L., a. s., P. v konkurze/, podľa ktorej táto spoločnosť pristúpila ako dlţník k dlhu ţalovaného popri pôvodnom dlţníkovi. Súd právne posúdil nárok ţalobcu poukazom na ust. § 497, § 501, § 502, § 503, § 506, § 511, § 533, § 369 ods. 1 Obch. zák., § 1 ods. 2, 3, § 13 Zák. o konkurze a vyrovnaní. Vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, ţe na poţiadanie ţalovaného mu poskytol ţalobca na základe úverovej zmluvy uzavretej dňa 14.1.1993 z dohodnutej sumy 100 000 000 Sk sumu 50 000 000 Sk v hotovosti, pričom druhú časť úveru v tej istej výške prevzal ţalovaný dňa 22.1.
  10. Ţalovaný bol v čase uzavretia úverovej zmluvy podnikateľom, preto bol úver poskytnutý v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou na nákup kamiónov, ktorý sa nezrealizoval. Ţalovaný prevzatie finančných prostriedkov nepoprel, avšak úver nebol schopný splácať v lehote dohodnutej v úverovej zmluve, v dôsledku čoho oznámil ţalobcovi, aby na splatenie úveru vo výške 100 000 000 Sk predal záloh - diamanty, ktoré tvorili predmet záloţnej zmluvy. Z výsluchu pracovníkov S., a. s., B., 5 Obo 114/2010 3 ako aj generálneho riaditeľa Ing. O. je nepochybné, ţe diamanty predané neboli, pretoţe ich hodnota vyčíslená pred predajom nekorešpondovala s hodnotou uvedenou v pôvodnom znaleckom posudku, vypracovanom pred tým, neţ bola uzavretá záloţná zmluva. V konaní sa nepodarilo ani navrhovateľovi ani odporcovi preukázať, ţe úverový vzťah zanikol na základe odstúpenia S., a. s. od úverovej zmluvy. List právneho predchodcu ţalobcu zo dňa 19.2.1993 neobsahuje ţiadne podstatné náleţitosti jednostranného právneho úkonu - odstúpenia od zmluvy - tak, ako to vyplýva z ust. § 351 Obch. zák. Odstúpenie od úverovej zmluvy by muselo byť doručené ţalovanému, aby mohli nastať jeho účinky, avšak ani to ţalovaný v konaní nepreukázal. K zániku úverového vzťahu nedošlo, a to ani výpoveďou a ani dohodou zmluvných strán, v dôsledku čoho dospel súd k záveru, ţe úverový vzťah trval aţ do
  11. januára 1999, kedy bola splatná posledná splátka úveru a po tomto termíne sa záväzkový vzťah zmenil na zodpovednostný, v rámci ktorého sa ţalovaný dostal do omeškania, resp. pokračoval v omeškaní so splatením celého úveru. Ţalovaný z poskytnutých finančných prostriedkov nevrátil ţalobcovi ţiadnu sumu, preto povinnosť ţalovaného vrátiť 100 000 000 Sk spolu s úrokmi naďalej trvá. Ţalobca aj po dátume 19.2.1993 opakovanými výzvami vyzýval ţalovaného na splnenie povinnosti z úverovej zmluvy a rozdiel v cene úveru, ktorý právny predchodca ţalobcu vyčíslil vo výške 97 228 000 Sk si ţalobca uplatnil v rámci trestného konania vedeného proti ţalovanému titulom náhrady škody. Konanie, ktoré začalo voči ţalovanému na základe vzneseného obvinenia krajskou prokuratúrou, bolo po podaní obţaloby zastavené. Námietka ţalovaného o prekáţke prv začatého konania, ţe ide o tú istú pohľadávku medzi tými istými účastníkmi nie je preto v čase rozhodovania krajského súdu dôvodná /§ 405 Obch. zák./. Rovnako nemohol prihliadať súd ani na argumenty ţalovaného o tom, ţe uznesenie, č. k. 27 Cb-24K 90/97 zo dňa 16.01.2003, ktorým bol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok ţalovaného ako dlţníka zamietnutý, je prekáţkou res iudicata len preto, ţe rozhodnutie konkurzného súdu deklaruje, ţe ţalobca nepreukázal, ţe má voči dlţníkovi pohľadávku z úverovej zmluvy č. 8283046 zo dňa
  12. januára 1993, pretoţe v rámci konkurzného konania nebolo vykonané ţiadne dokazovanie na ţalobcom tvrdenú skutočnosť a ani na obranu ţalovaného. Návrh na vyhlásenie konkurzu musel byť zamietnutý uţ i z toho dôvodu, ţe ţalobca, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu, nepreukázal a nedoloţil 5 Obo 114/2010 4 existenciu viacerých veriteľov, v dôsledku čoho neboli splnené základné zákonné podmienky pre vyhlásenie konkurzu. Takéto rozhodnutie nemá povahu rozhodnutia vo veci samej, preto nemôţe zakladať ani preukáţku veci uţ raz právoplatne rozhodnutej. V úverovej zmluve zmluvné strany dohodli úroky, ktoré sú odplatou za poskytnutie peňaţných prostriedkov na základe úverovej zmluvy, ktoré je dlţník povinný platiť od okamihu reálneho poskytnutia peňazí aţ do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či uţ včasného alebo oneskoreného. Úrok za poskytnutie úveru bol dohodnutý medzi zmluvnými stranami vo výške 5% nad základnú sadzbu stanovenú NBS v čase vzniku úverového vzťahu, t. j. ku dňu
  13. januáru 1993, ktorý podľa zistenia súdu z prehľadu úrokových sadzieb za jednotlivé roky predstavoval 9,5% ročne. Úrok z úveru tak bol dohodnutý zmluvnými stranami na 14,5% ročne z kaţdej nezaplatenej splátky. Zároveň bola dohodnutá jeho splatnosť, a to mesačne spolu s inkasom jeho výšky z účtu ţalovaného špecifikovaného v úverovej zmluve. Pre výpočet úrokov sa podľa bankových zvyklostí počíta rok ako 360 dní, pričom z ust. § 264 Obch. zák. vyplýva, ţe pri určení obsahu záväzkového vzťahu sa prihliada k obchodným zvyklostiam, ktoré neodporujú zmluve alebo zákonu. Rovnako § 1 ods. 2 Obch. zák. predpokladá aplikáciu zvyklostí, ak riešenie určitej otázky z Obchodného zákonníka nevyplýva inak. Výpočet úroku z úveru vyplýva z aktuálneho výpisu z úverového účtu predloţeného ţalobcom ku dňu
  14. januáru 2001, pričom je z neho zrejmé, ţe splatnosť mesačných splátok, tak ako to bolo dohodnuté v úverovej zmluve, bola odloţená aţ do termínu prvej splátky ku dňu
  15. júlu 1993, pričom od poskytnutia prvej časti úveru vo výške 50 000 000 Sk, t. j. od
  16. januára 1993, ako aj z druhej splátky od
  17. januára 1993 vyúčtoval ţalobca ţalovanému úrok z úveru v dohodnutej výške, pričom v účtovaní úroku z úveru pokračoval aj potom, ako ţalovaný nezaplatil
  18. júla 1993 prvú splátku, a to aţ do
  19. decembra 1993, dokedy si úrok z úveru ţalobca voči ţalovanému uplatnil. Výšku úroku z úveru podľa zmluvy vypočítal ţalobca v sume 15 787 498 Sk a ďalší úrok z úveru si uţ voči ţalovanému ani nevyúčtoval ani v konaní neuplatnil. Uplatnil si aj právo na úrok z omeškania za oneskorenú úhradu úroku z úveru, ktorý ţalovaný nezaplatil, rovnako ako ani splátky úveru a ktorý vyčíslil ţalobca ku dňu
  20. decembru 1993 v sume 2 566 575,60 Sk. Ţalobca si zároveň uplatnil aj poplatok za vedenie účtu vo výške 360 Sk bez bliţšej špecifikácie. Ďalší úrok z omeškania si ţalobca uplatnil za obdobie od
  21. januára 1994 do 26.11.1996 vo výške 17,88% ročne, pričom ho označil v „aktuálnom výpise“ ako úrok 5 Obo 114/2010 5 zákonný, na ktorý by mu bolo vzniklo právo len za predpokladu, ţe by bol v konaní preukázal, ţe úverový vzťah ku dňu
  22. decembru 1993 zanikol. Ţalobcovi však nevzniklo právo účtovať zákonný úrok z omeškania vo výške 17,88%, pretoţe v úverovej zmluve úrok z omeškania zmluvné strany dohodli v čl. IV tak, ţe tento zodpovedá rozdielu medzi dohodnutým úrokom z úveru a výškou 29%, t. j. výšku úroku z omeškania zmluvné strany dohodli na 14,5% ročne. Krajský súd preto nemohol priznať ţalobcovi ním stanovenú výšku úroku 17,88%, ale len 14,5% ročne tak, ţe namiesto ţalobcom uplatnenej sumy, ktorú presne nešpecifikoval, a to napriek viacerým výzvam a ktorú označil len ako úroky z omeškania zákonné, ktorý údaj nebol preskúmateľný, tak, ţe priznal ţalobcovi úrok z omeškania vo výške 14,5% ročne z kaţdej mesačnej splátky úveru, ktorá bola dohodnutá zmluvnými stranami vo výške 1 492 538 Sk, splatnej k 20 dňu kalendárneho mesiaca, počnúc dňom
  23. januára 1994, a to aţ do
  24. januára 1999, dokedy bol dohodnutý úverový vzťah. Posledná splátka bola dohodnutá vo výške 1 492 492, preto je táto uvedená v inej výške, neţ splátky predchádzajúce. Súd priznal ţalobcovi aj právo na úrok z omeškania zo sumy 100 000 000 Sk, avšak nie vo výške 17,88%, tak ako si to ţalobca uplatnil, ale len v dohodnutej výške 14,5% ročne od
  25. januára 1999 aţ do zaplatenia. Vo zvyšku, a to v rozdiele medzi uplatnenou a priznanou úrokovou sadzbou z omeškania súd návrh ţalobcu zamietol. Krajský súd modifikoval petit navrhnutý ţalobcom, avšak mu nepriznal viac, neţ v návrhu ţiadal. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p. tak, ţe ich náhradu priznal ţalobcovi, pretoţe bol v časti - 66% úspešný - pomer úspechu ţalobcu k úspechu ţalovaného v konaní predstavoval v konečnom vyjadrení 33,2%. Trovy konania predstavujú zaplatený súdny poplatok vo výške 16 596,96 eur, z čoho 33,2% je 5 510,19 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 14 770,80 eur. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie ţalovaný, a to podaním zo dňa 05.08.
  26. Odvolanie ţalovaný podal v časti rozsudku, ktorým bolo návrhu ţalobcu vyhovené z dôvodu, ţe tento je vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, nesprávnych skutkových zistení, nesprávneho právneho posúdenia veci a prekáţky veci právoplatne rozhodnutej. Ţalovaný od začatia konania navrhoval návrh ţalobcu ako nedôvodný zamietnuť z dôvodov, ţe ţalobca nepreukázal existenciu pohľadávky. 5 Obo 114/2010 6 V priebehu konania sa zistilo, ţe ten istý ţalobca podal voči ţalovanému návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorý bol uznesením Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 27 Cb-24K 90/97 zo dňa 16.01.2003 zamietnutý, okrem iného aj z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal, ţe má ţalovanú pohľadávku. Podľa názoru ţalovaného, teda o nároku ţalobcu uplatňovaného v predmetnom konaní, bolo uţ raz rozhodnuté tak, ţe tento návrh bol zamietnutý a nárok neuznaný, čo má za následok prekáţku veci právoplatne rozhodnutej a zároveň je aj dôkazom podporujúcim obranu ţalovaného, ţe ţalobca svoju pohľadávku dostatočne nepreukázal. Ďalej sa zistilo, ţe Polícia ČR, Útvar korupcie a finančnej kriminality vedie trestné konanie pre podozrenie zo spáchania trestných činov podvodu a skrátenie cla, dane a podobných povinných platieb, a to v súvislosti s jednaním osôb konajúcich za obchodnú spoločnosť L., a. s. so sídlom v P.. V spise sa nachádzajú listinné dôkazy preukazujúce, ţe spoločnosť L., predtým s názvom M., a. s. dňa 7.4.1998 pristúpila ako dlţník k dlhu - nesplatenému úveru, ktorého zaplatenie je predmetom sporu. Ţalovaný poukazoval na skutočnosť, ţe pokiaľ je vedené trestné stíhanie pre trestný čin skrátenia dane, je pravdepodobné, ţe táto spoločnosť ako dlţník s predmetnou pohľadávkou nakladala spôsobom, ţe vykázala jej vyrovnanie, čím si ju zahrnula do svojho účtovníctva ako náklad a v takom prípade bola pohľadávka splnená spoludlţníkom. Súd tejto skutočnosti nevenoval dostatočnú pozornosť, riadne nezistil, či a v akom rozsahu spoludlţník dlh splnil. V priebehu konania ţalovaný taktieţ namietal prekáţku začatého konania a poţadoval konanie zastaviť, keďţe si ţalobca pred podaním návrhu uplatnil totoţný nárok v trestnom konaní, ktoré bolo proti ţalovanému vedené a ktoré bolo právoplatne zastavené aţ v roku
  27. Podstatnú námietku o zániku úverového vzťahu dňom 19.2.1993 na základe dvojstrannej dohody oboch účastníkov úverového vzťahu súd neuznal. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, ţe účastníci uzavreli dňa 14.1.1999 úverovú zmluvu, v ktorej si nedohodli ţiadne osobitné podmienky pre ukončenie úverovej zmluvy. To znamená, ţe v zmysle § 449 Obch. zák. mali účastníci zmluvy právo vyuţiť zásadu zmluvnej voľnosti, teda dohodnúť sa na ukončení úverovej zmluvy. Toto právo bolo plne vyuţité, keď ţalovaný listom zo dňa 10.2.1993 navrhol ţalobcovi ukončiť zmluvný vzťah a jeho záväzky z toho vzťahu vyplývajúce vyrovnať realizáciou záloţného práva. Ako dôvod ţalovaný uviedol platobnú neschopnosť a záujem zamedziť narastaniu svojho dlhu. Ţalobca na tento návrh 5 Obo 114/2010 7 prostredníctvom svojho štatutárneho zástupcu neodkladne reagoval listom zo dňa 19.2.1993, keď mu oznámil, ţe pristupuje k návrhu ţalovaného a k výkonu záloţného práva. Podľa názoru ţalovaného ide nepochybne o dva zrozumiteľné právne úkony smerujúce k uzavretiu dohody o ukončení úverovej zmluvy. Neobstojí tvrdenie krajského súdu, ţe list ţalobcu zo dňa 19.3.1993 neobsahuje ţiadne podstatné náleţitosti jednostranného právneho úkonu podľa § 351 Obch. zák. Ţalobca nespochybnil ani, ţe by ţalovanému list zo dňa 19.3.1993 nebol doručený. Doručenie tohto listu preukazuje aj obsah samotného trestného spisu, pretoţe aj v trestnom konaní ţalovaný na túto skutočnosť poukazoval. Ţalovaný taktieţ namieta postup krajského súdu pri zabezpečovaní dôkazov, keď v priebehu konania vyzýval ţalobcu na predloţenie presnej špecifikácie uplatneného nároku. Svojim postupom súd naznačil pochybnosti o oprávnenosti a preukázanosti výšky uplatneného nároku ţalobcom. Ţalovaný navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a ţalobu v celom rozsahu zamietnuť. Uplatnil si náhradu trov konania. Ţalobca sa napriek výzve súdu k odvolaniu ţalovaného nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. Dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného nie je dôvodné. Ţalovaný v odvolaní neuviedol, o ktorý konkrétny odvolací dôvod opiera odvolanie, avšak z obsahu odvolania moţno vyvodiť, ţe uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/ O. s. p., ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., pretoţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo a v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ţe jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ani jeden z tvrdených odvolacích dôvodov nie je v prejednávanej veci daný. Odvolací súd sa stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa, ktorý povaţoval námietky ţalovaného týkajúce sa tej skutočnosti, ţe v tej istej veci bolo uţ skôr začaté konanie (prekáţka litispendencie) a ţe v tej istej veci bolo uţ skôr právoplatne rozhodnuté (prekáţka rei iudicatae), neodôvodnené. Z uznesenia Krajskej prokuratúry Bratislava zo 14.11.2006 5 Obo 114/2010 8 2 KV 76/05, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.03.2008 vyplýva, ţe prokurátor krajskej prokuratúry trestné stíhanie obvineného JUDr. M.Š. zastavil, pretoţe tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V danom prípade taktieţ nebolo preukázané, ţe o veci bolo uţ právoplatne rozhodnuté. Výklad pojmu „tá istá vec“ znamená, ţe musí ísť o tých istých účastníkov a ten istý predmet konania (t. z. ide o totoţný nárok uplatnený z totoţného skutkového základu medzi totoţnými účastníkmi konania - nie je pritom rozhodujúce, či pôvodní účastníci vystupujú v pôvodných procesných postaveniach). Ak sa teda konanie netýka tých istých subjektov, nemoţno hovoriť o prekáţke právoplatne rozhodnutej veci a výrok právoplatného rozhodnutia súdu nie je v tomto prípade záväzný pre súd, ktorý prejednáva inú právnu vec. Podľa konštantnej judikatúry o prekáţku právoplatne rozhodnutej veci nejde v prípadoch, ak si súd určitú otázku v konaní posúdi prejudiciálne. Prejudiciálna otázka a jej posúdenie môţe byť poňaté do výroku súdneho rozhodnutia a keďţe výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, nemôţe tvoriť prekáţku právoplatne rozhodnutej veci. Právoplatný výrok uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
  28. januára 2003, č. k. 27 Cb-24K 90/97, ktorým bol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok ţalovaného ako dlţníka zamietnutý a ktorý v odôvodnení konštatuje, ţe ţalobca nepreukázal, ţe má voči dlţníkovi pohľadávku a ţe navrhovateľ nepreukázal a nedoloţil existenciu viacerých veriteľov, netvorí prekáţku právoplatne rozhodnutej veci voči tejto ţalobe na plnenie. Ţalovaný ďalej v odvolaní namietal, ţe súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd konštatuje, ţe súd prvého stupňa vykonal všetky ţalobcom i ţalovaným navrhnuté dôkazy a tieto boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu, čo je zrejmé z obsahu spisu. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132, a to vzhľadom na to, ţe buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré zaloţil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závaţnosti, dôleţitosti, zákonnosti, pravdivosti, 5 Obo 114/2010 9 eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 aţ § 135 O. s. p. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, ţe súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul ţiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo. Jeho skutkové zistenia nie sú zaloţené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závaţnosti (dôleţitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 aţ § 135 O. s. p. Úvaha krajského súdu, týkajúca sa vzniku úverovej zmluvy, poskytnutie peňaţných prostriedkov vo výške 100 000 000 Sk ţalovanému na základe úverovej zmluvy, porušovanie povinnosti ţalovaného vyplývajúce z úverovej zmluvy nesplácaním úveru v lehote dohodnutej v úverovej zmluve, posúdenie otázky zániku úverovej zmluvy, ustálenie výšky peňaţného záväzku ţalovaného, úrokov z úveru i úrokov z omeškania, nebola svojvoľná či neprimeraná, naopak, má racionálny podklad, ktorý vychádzal z predmetu sporu a obrany ţalovaného smerom k zisťovaniu skutkového stavu veci. Nemoţno konštatovať, ţe by krajský súd aplikoval zákonné ustanovenia o dokazovaní v občianskom súdnom konaní tak, ţe by tým poprel ich účel a význam. V konaní nebolo preukázané, ţe by k zániku záväzku z úverovej zmluvy došlo splnením povinného, resp. realizáciou záloţného práva, ktoré zabezpečovalo návratnosť úveru. Odvolací súd sa tieţ stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, kde v konaní nebolo preukázané, ţe úverový vzťah zanikol na základe odstúpenia od zmluvy S., a. s. K zániku úverového vzťahu nedošlo ani výpoveďou ani dohodou zmluvných strán, a preto správne ustálil, ţe úverový vzťah trval aţ do
  29. januára 1999, t. j. v zmysle záverečných ustanovení bod VIII bod 1/ úverovej zmluvy zo dňa 14.1.
  30. Ţalovaný v odvolaní taktieţ namietal, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd má za to, ţe súd pouţil správny právny predpis, správne ho vyloţil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, to znamená z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Keďţe súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu, Najvyšší súd Slovenskej 5 Obo 114/2010 10 republiky rozsudok súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 219 O. s. p. v napadnutej časti potvrdil, keďţe tento je vo výroku vecne správny. S prihliadnutím na výsledok odvolacieho konania je správny tieţ výrok rozsudku súdu prvého stupňa o náhrade trov konania. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešnému ţalobcovi trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. V Bratislave
  31. apríla 2011 JUDr. Anna Marková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.