← Slovensko

2 416,69 eur s prísl.

Obsah (6)§ 419§ 421§ 431§ 432§ 440§ 447

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/16/2022 Identifikačné číslo spisu: 6118300743 Dátum vydania rozhodnutia: 25.07.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Nemčeková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 419

CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 21. Podľa ust. § 420 písm.

  1. c)CSP, dovolanie je prípustné, ak strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník. 22. Podľa ust. § 420 písm.
  2. f)CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 23.

§ 421ods.

1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

  1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
  2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 24.

§ 431ods. 1 a 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

(2)Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom spočíva táto vada. 25.

§ 432ods. 1 a 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

(2)Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 26.

§ 440CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

27.

§ 447písm.

c) CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. 28.

§ 447písm.

  1. f)CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435. 29. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu zmätočnosti skutočne došlo. K prípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 420 písm.
  2. c)CSP 30. O vadu zmätočnosti uvedenú v ustanovení § 420 písm.
  3. c)CSP ide výlučne v prípade, ak strana sporu nemala spôsobilosť konať samostatne pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník. 31. Dovolateľ vadu podľa ust. § 420 písm.
  4. c)CSP videl v tom, že za žalovanú stranu, ktorou je akciová spoločnosť, má konať a podpisovať predseda predstavenstva spoločne s jedným ďalším členom predstavenstva, a to tak, že k vytlačenému alebo napísanému obchodnému menu spoločnosti a k svojím menám a funkciám pripoja svoj podpis, pričom v konaní na súde prvej inštancie konal za žalovaného samostatne iba predseda predstavenstva a takéto konanie je v rozpore so spôsobom konania za spoločnosť zapísaným v obchodnom registri. 32. Dovolací súd primárne uvádza, že uvedená námietka netvorila predmet odvolacieho konania a napadnutého rozhodnutia, keďže ju žalobca nezahrnul do ním podaných odvolacích dôvodov a vzniesol ju až v dovolacom konaní. V takom prípade nemôže tvoriť ani relevantný dovolací prieskum zo strany dovolacieho súdu, ktorý sa môže zaoberať prieskumom napadnutého rozhodnutia len z hľadiska prípustných dovolacích dôvodov. Medzi také dôvody nepatria námietky novo nastolené dovolateľom až v dovolaní, ktoré netvorili predmet napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Úlohou dovolacieho súdu nie je nahrádzať rozhodovaciu činnosti odvolacieho súdu, ale dovolací prieskum prípustnosti a následne vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska tých dôvodov, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a teda ktoré už museli byť zahrnuté do odvolania v konaní neúspešnej strany, keďže aj odvolací súd je pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd je teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Odvolací súd vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované. Žalobca sa pritom v priebehu prvoinštančného konania sám vyjadril (pojednávanie 24.10.2018), že na svojej námietke „že odpor podala neoprávnená osoba netrvám, mám za to kvôli efektívnosti, že odpor bol podaný oprávnenou osobou a žiadam, aby súd konal“. 33. Dovolací súd ďalej vo všeobecnosti uvádza, že stranami civilného sporového konania sú žalobca a žalovaný (§ 60 CSP). Procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva (§ 61 CSP). Každý môže pred súdom samostatne konať v rozsahu, v akom má spôsobilosť na právne úkony (§ 67 CSP). 34. Od procesnej subjektivity, t.j. spôsobilosti byť stranou konania je potrebné odlišovať procesnú spôsobilosť, t.j. spôsobilosť pred súdom samostatne konať. Táto sa odvíja od hmotnoprávnej spôsobilosti vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. Procesná spôsobilosť strany je jednou z podmienok civilného procesu, vyjadruje oprávnenie strany konať samostatne pred súdom, a teda realizovať jednotlivé procesné úkony v konaní. Procesnú spôsobilosť majú strany v takom rozsahu, v ako majú spôsobilosť na právne úkony podľa hmotného práva. Bez splnenia procesnej podmienky, a to existencie procesnej spôsobilosti strany, nie je možné vo veci konať a meritórne rozhodnúť, pričom na jej splnenie musí súd prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania (§ 161 ods. 1 CSP). 35. Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú okrem fyzických osôb aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Právnické osoby vznikajú dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného alebo iného zákonom určeného registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje ich vznik inak (§ 19 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak (§ 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka). 36. „Právnické osoby a štáty majú procesnú spôsobilosť bez obmedzenia, preto vo vzťahu k týmto subjektom nemôže vzniknúť jej nedostatok.“ (Števček M., Ficová, S. Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: c. H. Beck, 2016, s. 1362). Naproti tomu nedostatok procesnej spôsobilosti sa môže reálne vyskytnúť na strane fyzickej osoby ako účastníka alebo jeho zákonného zástupcu. 37. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 420 písm.
  5. c)CSP ako prípustný dovolací dôvod sa vzťahuje len na situáciu, ak strana sporu nemala spôsobilosť konať samostatne pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, čo sa však môže týkať výhradne fyzických a nie právnických osôb. Preto tento dovolací dôvod vyvodzovaný dovolateľom z § 420 písm.
  6. c)CSP, avšak v skutočnosti spočívajúci v námietke voči spôsobu konania za akciovú spoločnosť, v danom prípade prípustný nie je. 38. Dovolací súd len okrajovo poznamenáva, že podľa ust. § 20 ods. 1 a 2 veta prvá Občianskeho zákonníka právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány). Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Konanie štatutárneho orgánu v mene spoločnosti je prejavom vôle obchodnej spoločnosti a priamo ju zaväzuje. Z výpisu z obchodného registra vyplynulo, že žalobca bol jedným z dvoch členov predstavenstva v žalovanej spoločnosti, pričom čo do spôsobu konania sa u tejto spoločnosti aplikuje, že za spoločnosť koná a podpisuje predseda predstavenstva spoločne s jedným ďalším členom predstavenstva a to tak, že k vytlačenému alebo napísanému obchodnému menu spoločnosti a k svojim menám a funkciám pripoja svoj podpis. Skutočnosť, že predmetom sporu je nárok na vyplatenie odmeny pre žalobcu za funkciu člena predstavenstva v tu žalovanej akciovej spoločnosti, pričom v danom čase spoločnosť mala predstavenstvo zložené len z dvoch osôb/členov, a to predsedu predstavenstva a žalobcu ako člena predstavenstva, v podstate vylučovala (spoločné) konanie štatutárneho orgánu spoločnosti, keďže ako žalobca pred súdom vystupuje jeden z (dvoch jedine možných) členov predstavenstva PTH a v opačnom procesnom postavení je práve táto žalovaná právnická osoba. Na konanie právnickej osoby pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za právnickú osobu (§ 72 CSP). V takomto prípade konfliktu záujmov na strane žalobcu, ktorý by mal ako jeden z dvoch súčasne konajúcich členov predstavenstva konať v civilnom procese aj v mene žalovanej strany, nejde o nedodržanie spôsobu konania spoločnosti zapísaného v obchodnom registri, podľa § 13 a § 191 ObZ, pričom na prípadne vznesenú námietku takého konania členom predstavenstva, ktorý je súčasne ako žalujúca strana priamo v konflikte záujmov s ním žalovanou akciovou spoločnosťou, súd nemôže prihliadať. 39. Dovolací súd pre úplnosť len poznamenáva, že na uvedené nemajú vplyv závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v Náleze z 26. novembra 2019, sp. zn. I. ÚS 191/2019, ktorý sa týkal návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v spore medzi akcionárom a akciovou spoločnosťou (PTH) a riešil právne otázky splnomocnenia (poverenia) daného len jednému členovi predstavenstva v kontexte obchádzania vôle akcionárov vyjadrenej v stanovách, aby o veciach spoločnosti rozhodovali určité osoby ako kolektívny štatutárny orgán a zákazu obchádzania tzv. pravidla štyroch očí. 40. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobcu vyvodzované z dôvodov podľa § 420 písm.
  7. c)CSP nie je prípustné, keďže nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, čo zakladá dôvod pre rozhodnutie o jeho odmietnutí podľa § 447 písm.
  8. f)CSP. K prípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 420 písm.
  9. f)CSP 41. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces videl dovolateľ v tom, že oba súdy nižších inštancií sa mali dopustiť zásadných chýb pri odôvodňovaní nimi prijatých rozhodnutí. Podľa dovolateľa sú odôvodnenia týchto rozhodnutí nedostačujúce, absentuje v nich veľká časť odôvodnenia, resp. sú v nich obsiahnuté vzájomne sa vylučujúce a protirečivé skutočnosti, odôvodnenie je nepresvedčivé, pretože neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie odvolacieho súdu, v dôsledku čoho došlo na strane dovolateľa k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. 42. Dovolateľ k tejto časti dovolania výslovne argumentoval judikátom najvyššieho súdu R 2/2016. K námietke nepreskúmateľnosti súdnych rozhodnutí dovolací súd vo svojich niektorých rozhodnutiach vydaných po 1. júli 2016 naďalej odkazoval aj na závery zjednocujúceho stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3. decembra 2015 pod č. R 2/2016, podľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť“ rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Dovolací súd však v tomto smere poukazuje na názor ústavného súdu vyslovený napr. v uznesení sp. zn. I. ÚS 44/2021 z 26. januára 2021, vo vzťahu k aplikabilite len druhej vety stanoviska R 2/2016 po 1. júli 2016. V zmysle tohto názoru aktuálnosť stanoviska po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy dovolania je potrebné chápať v tom zmysle, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
  10. f)CSP. Včlenením formulácie o práve na spravodlivý proces do textu zákona sa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia neliberalizovali, ale naopak, sprísnili (obdobne sp. zn. II. ÚS 120/2020). 43. Dovolací súd taktiež uvádza, že za zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm.
  11. f)CSP, t.j. za porušenie práva na spravodlivý proces, sa považuje v zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu aj situácia, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodní a nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sporovými stranami, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. V takom prípade všeobecný súd svojím postupom založí nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. 44. K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril ústavný súd aj tak, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17). To však nie je prípad tu posudzovanej veci. 45. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo sporovej strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Kraska proti Švajčiarsku z 29.04.1993, nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 410/06). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 220 ods. 2 CSP (pre rozhodnutie odvolacieho súdu tiež v § 393 ods. 2 CSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 46. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súd dospel, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). 47. Podľa ust. § 387 ods. 2 a 3 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody

(2). Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní
(3). 48. Podľa § 393 ods. 2 a 3 CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté.
(2)Ak sa súd (odvolací - pozn. najvyššieho súdu) odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozhodnutia obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu
(3). 49. Z hľadiska rešpektovania vyššie uvedeného rámca pre riadne, zákonné a preskúmateľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, dovolací súd uvádza, že preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo väzbe na konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, dospel k záveru, že o taký prípad zmätočnosti, ako namieta dovolateľ v danej veci, nejde. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že ním bol v dotknutej, žalobu vo zvyšku zamietajúcej časti, potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 aj 2 CSP, avšak s výhradou čiastočne odlišného právneho posúdenia veci. I v takom prípade konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich jednotu. Odvolací súd teda vo svojom rozhodnutí prebral skutkové závery súdu prvej inštancie a zameral sa predovšetkým na vysvetlenie svojho odlišného právneho posúdenia veci, pričom vo výsledku považoval zamietnutie zvyšnej časti žalobou uplatneného peňažného nároku žalobcu za vecne správne rozhodnutie. 50. Preskúmaním danej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje, oproti súdu prvej inštancie čiastočne odlišné, právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil a nevybočil nimi z rámca relevantnej právnej úpravy a jej ústavno - konformnej interpretácie. 51. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v rámci danom rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu vo vzťahu k ním uplatnenému peňažnému nároku a argumentácii strán, s poukazom na obsah spisu a vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie dostatočne a primerane k veci zdôraznil, že v dobe rozhodnej pre ustálenie výšky odmeny žalobcu ako člena predstavenstva, (predchádzajúci) členovia predstavenstva PTH boli okrem členstva v predstavenstve zároveň zamestnancami žalovaného, pričom odmena členov predstavenstva bola dozornou radou schvaľovaná tak, že 20% odmeny predstavovalo odmenu z mandátneho vzťahu a 80% tvorilo odmenu z pracovného pomeru. Odmena vyplývajúca z uzavretej mandátnej zmluvy bola teda stanovená v rozsahu 20% celkovej odmeny odsúhlasenej dozornou radou. Súd konštatoval, že obvyklá odmena za výkon funkcie člena predstavenstva u žalovaného za rozhodné obdobie nebola 29 000 euro, keď táto za výkon funkcie člena predstavenstva predstavovala vždy 20% z celkovej sumy (z 29 000 euro), čo vyplývalo z dokazovania, predovšetkým zo zápisov zo zasadnutí dozornej rady a výpovedí svedkov. V zhode so súdom prvej inštancie odvolací súd uzavrel, že žalobcovi patrí za žalované obdobie príslušná pomerná časť odmeny obvyklej za výkon funkcie člena predstavenstva, t.j. za jeden mesiac vo výške 483,- eur brutto. Pokiaľ teda súd prvej inštancie v podstate z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom vo zvyšku jeho nárok zamietol, tak odvolací súd sa s takýmto rozhodnutím stotožnil, hoci z čiastočne odlišných právnych dôvodov. Tie odvolací súd zreteľne vyjadril najmä v ods. 33 a 34 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd považuje závery odvolacieho súdu za dostatočne odôvodnené a preskúmateľné, pričom odôvodnenie v napadnutom rozhodnutí sa nevymyká rámcu ústavne konformného spôsobu odôvodnenia relevantných právnych záverov, majúcich oporu v zistenom skutkovom stave. 52. Z rozhodnutia tak odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie bolo možné vyrozumieť, že žalobca založil svoj nárok (tu v zamietnutej časti) na tvrdení, že odmena pre člena predstavenstva PTH v rozhodnej dobe mala predstavovať 29 000 euro, avšak z dokazovania vyplynulo, že uvedená suma zahŕňala z 20% odmenu pre člena resp. predsedu predstavenstva za výkon jeho funkcie titulom existencie (zmluvne založeného resp. zo zákona vyplývajúceho) mandátneho vzťahu so žalovaným a z 80% odmenu titulom existencie pracovnoprávneho vzťahu (t.j. podľa pracovnej zmluvy za iné činnosti než za výkon funkcie člena predstavenstva). Z rozhodnutia taktiež jasne vyplynulo, že ak žalobca žiadnu činnosť podľa pracovnej zmluvy pre žalovaného nevykonával (nesporne bol zamestnancom iného subjektu), potom priznaná mu mohla byť len odmena (jej náhrada) spojená s jeho funkciou člena predstavenstva. Pokiaľ ide o námietky proti zohľadneniu spôsobu odmeňovania podľa rozhodnutia dozornej rady v zmysle zápisu z 5. mája 2011, tak odvolací súd jednoznačne konštatoval, že tieto zostali v rovine nepreukázaných tvrdení, pričom podľa dovolacieho súdu samotné dovolacie dôvody ako ani napadnuté odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nedávali žiaden základ pre záver o vybočení z rámca úpravy hodnotenia dôkazov daného ust. § 191 ods. 1 CSP, a to v intenzite zmätočnostnej vady procesného postupu súdu vyžadovanej ustanovením § 420 písm.
  1. f)CSP. Dovolací súd zvýrazňuje, že pokiaľ dovolateľ poukazoval na relevantnosť rozhodnutí dozornej rady z 11. júna 2013 a 20. mája 2015, tak tieto sa síce týkali schválenia celkovej výšky odmien pre predsedu a členov predstavenstva PTH, avšak podľa záverov odvolacieho súdu zreteľne vyjadrených v závere ods. 33 napadnutého rozhodnutia, súčasne nebol zmenený spôsob odmeňovania (prijatý dozornou radou 5. mája 2011) a podľa ktorého odmena predsedu resp. člena predstavenstva pozostáva z „80% za výkon pracovnej činnosti a 20% za výkon mandátu“. Tieto zistenia a závery boli pre rozhodnutie podstatné, pričom sa logicky a právne konformne opierali tak o vykonané dokazovanie ako aj o odvolacím súdom aplikovanú právnu úpravu, zahrnutú do odôvodnenia rozhodnutia. 53. Odvolací súd sa naviac (ods. 35, 36) zaoberal aj ďalšou argumentáciou žalobcu ohľadom prekročenia právomoci dozornej rady, do ktorej nepatrí schvaľovanie odmien za činnosť predsedu resp. členov predstavenstva pre žalovaného podľa pracovnej zmluvy. Ani takýto exces však podľa odvolacieho súdu nemal vplyv na kompetenciu dozornej rady pokiaľ ide o rozhodovanie o schválení zmlúv a odmien týkajúcich sa výkonu funkcie členov/predsedu predstavenstva žalovaného. Taktiež súd považoval za právne neprípustné, bez opory v zákonnej úprave ako aj v skutkovom stave, priznanie predmetného nároku žalobcovi prostredníctvom inštitútu obchodných zvyklostí (§ 264 ods. 1 ObZ). 54. Dovolací súd teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu považuje za preskúmateľne, konzistentné a s dostatočne vyjadrenými dôvodmi k pre vec rozhodujúcim skutkovým a právnym otázkam. 55. Dovolateľ sa v podstate prostredníctvom tohto dovolacieho dôvodu v skutočnosti snažil o prehodnotenie súdom prijatých skutkových a právnych záverov, ktoré tvorili základ napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd je však skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd viazaný (§ 442 CSP). Takým bolo aj žalobcom namietané zistenie, vyplývajúce z odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov nižších inštancií, že rozhodnutie dozornej rady z 05.05.2011 o spôsobe odmeňovania predsedu/členov predstavenstva nebolo doteraz zmenené. 56. Taktiež pokiaľ obsah dovolania (§ 124 ods. 1 CSP vo väzbe na § 438 ods. 1 CSP) naznačoval, že žalobca vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm.
  2. f)CSP aj z právnych záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie, tak dovolací súd uvádza, že už v režime skoršej úpravy občianskeho súdneho konania (účinnej do 30. júna 2016 podľa Občianskeho súdneho poriadku) dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa právnym posúdením účastníkovi (dnes strane sporu) neznemožňuje. Na tom zotrváva rozhodovacia prax najvyššieho súdu aj za účinnosti novej právnej úpravy (R 24/2017 a tiež 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo 94/2017, 4 Cdo 47/2017, 5 Cdo 145/2016, 7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 76/2018). 57. Na zdôraznenie uvedeného dovolací súd dáva do pozornosti, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Uvedený záver je plne aktuálny aj v rozhodovanej veci. 58. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil dovolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako neopodstatnenú a dospel k záveru, že v konaní pred odvolacím súdom nedošlo ani k dovolateľom namietanej vade zmätočnosti uvedenej s ustanovení § 420 písm.
  3. f)CSP. Dovolanie podané proti rozhodnutiu, ktoré takouto procesnou vadou netrpí, je potrebné považovať za dovolanie podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v takom prípade boli splnené podmienky pre jeho odmietnutie podľa § 447 písm.
  4. c)CSP. K prípustnosti dovolania z dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm.
  5. a)a
  6. b)CSP 59. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky:
  7. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
  8. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená, alebo
  9. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 60. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je však limitovaná odsekom 2 uvedeného zákonného ustanovenia a taktiež aj ustanovením § 422 ods. 1 písm.
  10. a)CSP. 61. Podľa § 422 ods. 1 písm.
  11. a)CSP, dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení (s výnimkou sporov s ochranou slabšej strany) neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. Na určenie výšky minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Podľa § 422 ods. 2 CSP na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. 62. Z citovaných ustanovení vyplýva, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je obmedzená nielen ustanovením § 421 ods. 2 CSP ale aj ustanovením § 422 CSP. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je dovolanie neprípustné v tzv. bagateľných veciach. Skutočnosť, či ide o bagateľnú vec je limitovaná predmetom konkrétneho konania, teda tým, o čo strane v tej ktorej posudzovanej veci ide (II. ÚS 165/2017, III. ÚS 885/2016, I. ÚS 218/2017). Ak sa jedná o bagateľnú vec, dovolací súd dovolanie odmietne bez toho, aby skúmal správnosť právnych záverov odvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej inštancie). 63. V danom spore sa žalobca v dovolacom konaní domáha zaplatenia peňažného plnenia v sume 1 978,68 euro (žalovaná suma 2 438,69 euro mínus priznaná suma 438 euro). Minimálna mzda ku dňu začatia konania na súde prvej inštancie (29. júna 2018) predstavovala podľa nariadenia vlády č. 278/2017 Z. z. sumu 480 euro a jej desaťnásobok 4 800 euro. Dovolací súd tak konštatuje, že v posudzovanom prípade ide o bagateľnú vec, keďže nie je splnená podmienka uvedená v ustanovení § 422 ods. 1 písm.
  12. a)CSP, v zmysle ktorej pre prípustnosť dovolania, podaného podľa § 421 ods. 1 CSP, musí výška dovolateľom žiadaného peňažného plnenia prevyšovať desaťnásobok minimálnej mzdy ku dňu začatia konania a v danom prípade uplatnený nárok v sume 1.978,68 euro, je nižší ako desaťnásobok minimálnej mzdy ku dňu 29. júna 2018, t. j. 4.800 euro. 64. Dovolací súd uzatvára, že nakoľko v rozhodovanej veci nie je daná prípustnosť dovolania z hľadiska namietaných vád zmätočnosti uvedených v ustanovení § 420 CSP a prípustnosť dovolania nebola založená ani

§ 421ods.

1 písm.

  1. a)a
  2. b)CSP z dôvodu tzv. majetkového cenzu, najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol

§ 447písm.

  1. c)a písm.
  2. f)CSP bez toho, aby skúmal vecnú správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. 65. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 66. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.