Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/13/2022 Identifikačné číslo spisu: 7217219664 Dátum vydania rozhodnutia: 29.06.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Adamcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 581ods.

3 OZ. Započítanie daru je inštitút dedičského práva a realizuje sa v dedičskom konaní. 4.1.3. Ďalšou dovolacou otázkou bolo, či je možné započítať dar v konaní o vydanie dedičstva, a či je plnenie žalovanej 1/ a jej započítanie pohľadávok určité a teda platné. Dovolateľ uviedol, že započítanie daru

§ 484

OZ je odlišný inštitút od započítania

§ 580OZ.

Argumentoval, prečo v prejednávanej veci nemožno započítať

§ 580OZ (nie sú splnené podmienky), ani podľa § 484 OZ (len v dedičskom konaní).

I samotné započítanie považoval dovolateľ za neurčité. 4.1.

1. Piatou otázkou nastolil žalobca problematiku vhodnosti priznania podielu na pohľadávke v konaní o vydanie dedičstva. Správne mu mala byť priznaná peňažná náhrada. Uviedol viacero dôvodov, prečo nie je náhrada „in natura“ vhodná, napr. nemá k pohľadávke žiadne doklady, nemá vedomosť, či bola premlčaná alebo splnená. Stav pohľadávky sa môže neustále meniť, žalobca nevie ovplyvniť nedbanlivosť žalovanej 1/ a pod. 4.1.
2. Šiesta otázka sa týkala náhrady trov konania žalovanej 1/, či mala úspech v plnom rozsahu. Dovolateľ poukázal, že podľa rozhodnutia súdu prvej inštancie uspel na približne 50 percent. K úhradám došlo až v priebehu odvolacieho konania po doručovaní odvolaní a jednotlivých vzájomných podaní jednotlivým stranám, nie je preto namieste tvrdenie odvolacieho súdu, že žalovaná 1/ bola v konaní na súde prvej inštancie úspešná. Nesúhlasil ani s tým, že bol údajne pasívny, keď sa zúčastňoval všetkých pojednávaní na okresnom i krajskom súde. Ani v odvolacom konaní nemala žalovaná 1/ plný úspech. 4.1.
3. Siedmu otázku dovolateľ zameral smerom, či existujú dôvody osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania žalovaných 2/ a 3/. Poukázal napr. na skutočnosť, že žalovaní 2/ a 3/ vedeli, že je jedným z dedičov, ale pri dedičskom konaní to vedome zamlčali, pričom žalovaná 2/ má právnické vzdelanie a je sudkyňou na Krajskom súde v Košiciach. Obidvaja sú veľmi dobre zabezpečení, naopak žalobca je len študentom. Úkony advokáta žalovaných v zásade neboli nijako rozširované len z dôvodu, že zastupoval aj žalovaných 2/ a 3/. Aj keby títo žalovaní neboli, išlo by vlastne stále o tie isté procesné podania. Aj z tohto dôvodu by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby boli trovy takto zbytočne zvyšované, pokiaľ advokát nemusel kvôli väčšiemu počtu žalovaných nijako modifikovať svoje podania. 4.1.
4. V ďalšej časti namietal nesprávny postup súdu, keď zrušil rozsudok v časti úrokov z omeškania a vec vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru dovolateľa zbytočne odvolací súd roztrieštil vec na dve konania a mal správne o úrokoch rozhodnúť sám. 4.1.
5. V tejto časti namietal, že odvolací súd nerozhodol o časti výroku I. týkajúcej sa uvedených troch deliteľných pozemkov. Výrok I. v tejto žalovanou 1/ napadnutej časti ani nepotvrdil, ani nezmenil, ani nezrušil. 4.1.
6. Odvolací súd síce rozhodol, že žalovaná 1/ má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, avšak nebol zrušený a zmenený výrok č. VIII. rozsudku súdu prvej inštancie. 4.
7. Dovolateľ namietal aj zaujatosť sudcov Krajského súdu v Košiciach, keďže tam žalovaná 2/ pracuje ako sudkyňa. Upozornil na problematický postup odvolacieho súdu pri hodnotení niektorých vyjadrení a všeobecne na neštandardný postup. 4.
8. Napokon žalobca namietal, že napadnutý rozsudok je arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Podľa názoru dovolateľa výklad jednotlivých otázok uvedených v bodoch 4.1.
9. až 4.1.10., ktorý si osvojil odvolací súd, považuje za extrémny interpretačný exces odvolacieho súdu.
10. Žalovaní sa k podanému dovolaniu vyjadrili spoločným podaním, v ktorom navrhli dovolaciemu súdu, aby dovolanie odmietol a priznal im nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Uviedli, že vydanie majetku sa týka len majetku získaného z dedičstva, naviac žalobca v tomto konaní nepreukázal existenciu bezdôvodného obohatenia v rozsahu 1/8 majetku, ktorý žiada vydať (relevantné k § 485 OZ), ani existenciu akéhokoľvek iného právneho titulu zakladajúceho nárok na jeho vydanie. Ako potvrdili konajúce súdy, otázka vyporiadania BSM je pre prejednávanú vec právne irelevantná. K daru/plneniu výživného uviedli, že je nepochybné, že právnym titulom, na základe ktorého došlo k prevodu podielových listov (t. j. k zmene ich majiteľa) nedošlo a ani nemohlo dôjsť na základe „dohody“ poručiteľa a matky žalobcu, že týmto spôsobom bude plnená vyživovacia povinnosť, pretože takýto spôsob nadobudnutia vlastníctva cenných papierov zákon nepripúšťa. Aj započítanie predmetného daru považovali za určité a zákonné. Poukázali na vhodnosť priznania pohľadávky vzhľadom k možným negatívnym následkom na žalovanú 1/. Pokiaľ šlo o ďalšie dôvody vrátane tých, ktoré žalobca uplatnil v zmysle ustanovenia § 420 CSP, považovali žalovaní celé dovolanie za neprípustné.
11. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je prípustné a aj dôvodné, a preto rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok prvoinštančného súdu v rozsahu dovolania zrušil (§ 449 ods. 1, 2 CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
12. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/126/2017, 1Cdo/206/2017, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 3Cdo/132/2017, 4Cdo/89/2017, 4Cdo/207/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/221/2017).
14. V ustanovení § 421 CSP je zakotvená záväznosť judikatúry ako nepriama záväznosť vyplývajúca z jej osobitnej povahy, kde rozpor s judikatúrou zakladá možnosť dovolacieho prieskumu.
15. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Civilný sporový poriadok v § 432 ods. 2 CSP uvádza spôsob, ako má dovolateľ dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia vymedziť. Dovolateľ je povinný uviesť právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. V danom prípade žalobca namietol desať oblastí, v ktorých odvolací súd pri právnom posúdení pochybil, z ktorých vyvodil prípustnosť jeho dovolania podľa ustanovení ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. 10.
16. V prvom rade považuje dovolací súd za potrebné poukázať na ustanovenie § 421 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

§ 357písm.

m) CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. V dovolaní sa nárokom na náhradu trov konania zaoberajú právne otázky č. 6, 7 a

1. Týkajú sa síce častí rozsudkov nižších súdov, ale ako vyplýva z dlhoročnej jednotnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, má výrok o náhrade trov konania povahu uznesenia i keď je súčasťou rozsudku. Dovolanie preto, pokiaľ sa týka týchto otázok, nie je v zmysle § 421 ods. 2 CSP prípustné. 10.
2. Rovnako dovolanie nie je prípustné

§ 421ods.

1 CSP, ani pokiaľ ide otázku č. 8, keďže smeruje proti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Dovolací súd sa z hľadiska prípustnosti dovolania zaoberal posúdením, či dovolanie žalobcu smeruje v tejto časti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie. V súlade s vyššie uvedeným dospel k záveru, že v tomto prípade nejde o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, a teda o rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie podľa § 421 CSP prípustné (pozri sp. zn. 8Cdo/183/2017 zverejnené v ZSP pod č. 86/2020). 10.

1. Napokon sa dovolací súd nezoberal ani právnou otázkou č. 9 nastolenou v dovolaní, pretože namietaný nedostatok (odvolací súd nerozhodol o tzv. deliteľných pozemkoch) bol odstránený na návrh žalobcu vyhlásením dopĺňacieho rozsudku odvolacieho súdu z
2. septembra 2021 sp. zn. 5Co/68/2020, ktorým bol tento (skôr procesný) nedostatok zhojený.
3. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom.
4. Pokiaľ ide o otázku č. 2, ktorú vymedzil v dovolaní žalobca, treba povedať, že ide o otázku, od ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo a teda nespĺňa podmienku prípustnosti

§ 421ods.

1 CSP. Odvolací súd na svojich záveroch o dôvodnosti disparity pri vyporiadavaní BSM medzi poručiteľom a žalovanou 1/ rozhodnutie nezaložil a argumentoval nimi iba ako tzv. obiter dictum, ktorým krajský súd podporil svoj právny názor ďalšími dôvodmi. V tejto časti teda nie je dovolanie odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi. Vzhľadom k tomu, že problematika oprávnenosti či neoprávnenosti disparity vysporiadania BSM úzko súvisí s problematikou možnosti uspokojenia oprávneného dediča i z majetku BSM vyporiadaného v dedičskom konaní, v ktorom nebol oprávnený dedič účastníkom, ktorá je predmetom otázky č. 1, zaoberá sa ňou bližšie dovolací súd v ďalšom texte, kde je podrobne posudzovaná dovolacia právna otázka č.

1. 12.
2. Nad rámec uvedeného, okrem toho, že hodnotenie oprávnenosti disparity vysporiadania BSM je zo strany odvolacieho súdu nadbytočné a nenáležité, má dovolací súd za to, že jeho argumenty sú i nesprávne, nedostatočne odôvodnené a nemajúce reálny základ v súdnom spise. Napriek tomu, že ide v zásade o nezáväznú časť odôvodnenia odvolacieho rozsudku, nie je možné, aby takúto otázku odvolací súd posudzoval natoľko neurčito, viac na základe domnienok ako na základe preukázaných faktov zo spisu. Dovolací súd dopĺňa, že základnou zásadou vyporiadania BSM je, že podiely oboch manželov sú rovnaké (princíp parity). Existujú samozrejme v danej súvislosti i výnimky (prihliadnutie na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, a pod.), ktorých presnejšie vymedzenie rozvinula právna teória i súdna prax. Každú výnimku treba vykladať reštriktívne (CIRÁK, J., HANZELOVÁ, I., KRAJČO, J., ĽALÍK, M., MAZÁK, J., NESROVNAL, V., ONDRÁČEK, M., PLANK, K., ŤAPÁK, J., VOJČÍK, P., Občiansky zákonník - komentár, § 150, [Systém ASPI]. Iura Edition [cit. 2023-5-16]. ASPI_ID KO40_1964SK. Dostupné z: www.aspi.sk. ISSN 2336-517X.). Určeniu iného než rovnakého pomeru podielu by však musel predchádzať dokonale zistený skutkový stav, z ktorého by bolo možné odôvodnenosť tejto nerovnosti jednoznačne vyvodiť. Výšku podielov môže ovplyvniť napr. skutočnosť, že niektorý z manželov sa napriek svojim schopnostiam a možnostiam nestaral o rodinu, že sa nepričinil (hoci mohol) o nadobudnutie a zveľadenie svojich vecí a pod. (Jaromír Svoboda a kol.: Občiansky zákonník I. diel, Eurounion Bratislava 1996 s. 199, 200). Prípadný odklon od rovnomerného stanovenia podielov v týchto prípadoch by mal byť vždy výsledkom starostlivej úvahy súdu a odôvodnený mimoriadnymi okolnosťami. Iba skutočnosť, že jeden z manželov dosahoval počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva hoci aj zásadne vyššie príjmy v porovnaní s druhým manželom, nie je dôvodom na paušalizované uplatňovanie nerovnomerného určenia podielov v takýchto prípadoch. Zohľadniť treba vždy osobitné okolnosti každého jednotlivého prípadu a do úvahy vziať aj ostatné skutočnosti relevantné z hľadiska úvahy súdu v zmysle § 150 OZ a § 18 ZR. (FABIANOVÁ, Zuzana, § 150 [Zásady vyporiadania]. In: ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol., Občiansky zákonník I,
3. vydání, Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1236, marg. č. 2). 12.
4. V súdenej veci nemožno hovoriť, že by sa poručiteľ vyhýbal práci alebo inej ekonomickej aktivite, zásadne zadlžil spoločný alebo svoj osobný majetok, počínal si nezodpovedne voči rodine, nestaral sa o jej potreby, spôsobil veľkú škodu ani nič podobné. Naopak aj žalovaná 1/ uviedla, že jeho zárobkové pomery boli podstatne vyššie ako jej, takže je predpoklad, že do spoločného majetku prispel väčšou časťou. „Úkony, ktoré sú v rozpore s uvedeným zákonným ustanovením, resp. úkony, ktoré možno podľa všeobecného náhľadu považovať za negatívne ovplyvňujúce vzájomné spolužitie manželov, môžu viesť k úvahe o odklonu od rovnosti podielov, pokiaľ sa významným spôsobom premietajú do hospodárenia so spoločným majetkom alebo na starostlivosti o rodinu. Odklon od rovnosti podielov nebude daný akýmkoľvek negatívnym konaním, ale iba takým, ktoré sa významnejšie premieta do majetkovej sféry zákonného majetkového spoločenstva manželov alebo do starostlivosti o rodinu. Zistené okolnosti je však potrebné dôsledne pomerovať v pomeroch každého individuálneho prípadu, pretože variabilita vzájomných vzťahov manželov sťažuje vyslovenie všeobecných, vždy aplikovateľných záverov.“ (Rozsudok Najvyšší súd Českej republiky z 05.03.2012 sp. zn. 22Cdo/3637/2010). 12.
5. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že odvolací súd vyslovil svoje závery bez toho, aby reflektoval obsah spisu a kritériá, kedy je prípustná výnimka z ustanovenia vety prvej § 150 OZ, ako ich ustanovuje právna úprava, súdna prax i právna veda. Naviac, žalobca sa v konaní nedomáhal disparity v prospech podielu poručiteľa, ale len rovnomerného stanovenia podielov. Bez významu je argumentácia odvolacieho súdu s poukazom na ustanovenie § 205 CSP.
6. Predmetom dovolacieho prieskumu teda ostala tá časť konania a napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorú vymedzil dovolateľ v otázkach č. 1, 3, 4 a
7. Dovolací súd v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z
8. mája 2021 alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z
9. júna 2020) z obsahu dovolania v danom prípade vyvodil, že dovolateľ zákonu zodpovedajúcim spôsobom vymedzil nasledovné právne otázky:
10. V prvej otázke vo svojej podstate dovolateľ namieta nesprávny záver odvolacieho (aj prvoinštančného) súdu o tom, že v konaní o žalobe na ochranu oprávneného dediča nie je možné uspokojiť oprávneného dediča z majetku, ktorý patril do BSM poručiteľa a jeho manželky/manžela, ak BSM zaniklo smrťou poručiteľa a bolo vyporiadané v tom istom konaní, ako bolo rozhodnuté o nadobudnutí dedičstva. Podľa žalobcu nie je v konaní o ochranu oprávneného dediča súd viazaný rozhodnutím notára o vyporiadaní BSM, rovnako ako nie je viazaný rozhodnutím o nadobudnutí dedičstva. 14.
11. Súd prvej inštancie uviedol, že ochrana

§ 485

OZ spočíva v tom, že oprávnený dedič sa môže proti nepravému dedičovi domáhať, aby mu vydal majetok, ktorý má z dedičstva. Žalobcovi vznikol nárok domáhať sa voči žalovanej 1/ len na vydanie majetku, ktorý žalovaná 1/ nadobudla z dedičstva v dedičskom konaní. Majetok, ktorý žalovaná 1/ nadobudla na základe rozhodnutia súdu o vyporiadaní BSM poručiteľa a žalovanej 1/ do jej výlučného vlastníctva nie je majetkom, ktorý nadobudla z dedičstva titulom dedenia, a ktorý by mala povinnosť žalobcovi vydať v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 485 Občianskeho zákonníka. Judikatúra, na ktorú poukazuje žalobca v konaní, sa podľa okresného súdu nevzťahuje na prípad nezaradenia majetku do aktív dedičstva z dôvodu, že predmetný majetok bol v rámci vyporiadania BSM v dedičskom konaní určený do výlučného vlastníctva manžela poručiteľa. 14.2. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 194 ods. 1 a 2 CSP, odkázal na rozhodnutia sp. zn. 3Cz 82/82 a 2Cz 6/68 o tom, že rozhodnutie v dedičskom konaní nie je možné zrušiť v súdnom konaní o ochrane oprávneného dediča alebo o zrušení zmieru. Ďalej odkazoval na rozhodnutie R 6/1976, podľa ktorého, ak po zániku BSM v dôsledku rozhodnutia súdu v trestnom konaní nedošlo k vyporiadaniu tohto BSM dohodou spoluvlastníkov alebo rozhodnutím súdu, súd v občianskom súdnom konaní v inej veci nemôže riešiť vyporiadanie BSM ako predbežnú otázku. V konaní o ochranu oprávneného dediča je podľa krajského súdu nutné vychádzať z majetku, ktorý žalovaná 1/ z dedičstva nadobudla. Ak by aj odvolací súd pripustil, že dohoda o vyporiadaní BSM nie je záväzná, musel by sa žalobca vysporiadať, prečo by na dohodu nemal súd prihliadať a mal by z nej vychádzať ako z listinného dôkazu. Rovnako by rozhodnutie o BSM zrušiť súdy nemohli, len by prihliadali v rámci bezdôvodného obohatenia, či bolo vyporiadané v rámci zásad na vyporiadanie BSM

§ 150OZ.

14.3. Dovolateľ naopak v dovolaní opätovne poukázal na judikatúru použitú v analogických prípadoch i odbornú spisbu, pričom dospel k záverom:

1. a)výsledky dedičského konania nie sú záväzné pre iné konania, pokiaľ je okruh sporových strán v novom konaní iný;
2. b)výsledky dedičského konania sú záväzné len pre účastníkov dedičského konania;
3. c)súd je povinný a oprávnený v novom konaní s iným (novým) okruhom sporových strán sám posúdiť predmetnú právnu otázku. Poukázal ďalej na účel žaloby oprávneného dediča, ktorou je zabezpečiť, aby získal taký majetkový prospech, aký by mu patril, ak by účastníkom dedičského konania bol. Napokon sa vyporiadal s tým, ako svoj záver odôvodnil odvolací súd, pričom použitie jednotlivých ustanovení považoval za nesprávne a judikatúru, na ktorú odvolací súd odkazoval za nevhodnú na použitie v tejto situácii. Dovolací súd považoval v tejto časti dovolanie za prípustné

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP. 15. Otázku interpretácie § 485 OZ, pokiaľ išlo o možnosť uspokojenia oprávneného dediča aj z majetku, ktorý vlastnil poručiteľ v BSM, pokiaľ bolo bez účasti oprávneného dediča rozhodované v dedičskom konaní i o tomto BSM, doposiaľ dovolací súd neriešil. Dovolateľ síce poukázal na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu, tak ako ju chápe judikatúra najvyššieho súdu, tá však rieši len čiastkové otázky a jednotlivé rozhodnutia sú skôr vodítkom k chápaniu a výkladu istých čiastkových problémov, ktoré vymedzená právna otázka otvára. Nemožno teda hovoriť o odklone od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ale skôr o právnej otázke dovolacím súdom ešte neriešenej, čo zakladá eventuálne prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP a nie písm. a), ako je uvedené v dovolaní. Ak dovolateľ „netrafil“ dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP, nie je to prekážkou preskúmania správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom v dovolacom konaní. 16.

§ 485ods.

1 OZ, ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča. 16.1.

§ 175lzákona č.

99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účinného v čase, keď sa rozhodovalo o vyporiadaní BSM poručiteľa a žalovanej 1/ aj o nadobudnutí dedičstva po poručiteľovi:

§ 195zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CMP“)

§ 485ods.

1 OZ znamená, že neoprávnený dedič je povinný vydať oprávnenému dedičovi všetko, čo nadobudol z dedičstva, v rozpore s dedičským právom, teda účelom a cieľom citovaného ustanovenia je dosiahnutie stavu, aký by nastal, ak by oprávnený dedič riadne nadobudol majetok poručiteľa podľa dedičského práva, t. j. podľa jeho dedičského podielu; v prípade smrti bez zanechania závetu podľa jeho zákonného podielu; a to na celom majetku, ktorý bol predmetom dedenia, resp. ktorý bol známy najneskôr do skončenia dedičského konania, ktorého nebol účastníkom. 19.

1. Ako vyplýva z vyššie uvedeného cieľom i účelom predmetného ustanovenia je dosiahnuť uspokojenie pravého dediča, aby nebol ukrátený na majetku, ktorý by mu náležal, ak by bol zahrnutý do dedičského konania. Tu treba zdôrazniť, že ak je naplnená hypotéza právnej normy ustanovenia § 195 a § 196 CMP (§ 175l OSP), tak vyporiadanie BSM je obligatórnou súčasťou konania o dedičstve. V tomto možno súhlasiť s dovolateľom, že vylúčenie oprávneného dediča z uspokojenia majetku v BSM, ktoré bolo súčasťou dedičského konania, by mohlo viesť k absurdným, až extrémne nespravodlivým situáciám, kedy by ostatní dedičia v spolupráci s manželom (manželkou) poručiteľa, mohli vymedziť rozsah BSM vlastnou dohodou na 100 percent majetku a oprávnený dedič by nemohol byť uspokojený vôbec, čo v žiadnom prípade nemohlo byť v súlade s vôľou zákonodarcu pri konštitúcii ustanovenia § 485 OZ a je zjavne v rozpore s jeho účelom. Aj prostredníctvom tohto argumentum ad absurdum sa javí výklad zvolený okresným i krajským súdom ako nesprávny.
2. Podstatnou je povaha konania o ochranu oprávneného dediča, kedy sa nanovo neprejednáva dedičstvo, prípadne BSM, o ktorom sa tiež rozhodovalo v dedičskom konaní. Úlohou súdu v tomto konaní je rozhodnúť o vydaní bezdôvodného obohatenia z majetku, ktorý nadobudol v dedičskom konaní na úko