č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. zák.) vedenej na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 5T 75/03, o dovolaniach, ktoré podali obvinené Mgr. D. L. a Mgr. M. Č., obidve zastúpené obhajcom JUDr. F. V., advokátom v Banskej Bystrici, proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. novembra 2010, sp. zn. 2To 240/10, takto r o z h o d o l :
1 Tr. por., z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., sa v y s l o v u j e , ţe uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. novembra 2010, sp. zn. 2To 240/10, a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanovení § 16 ods. 1 a § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. 2 3 Tdo 61/2011
2 Tr por. napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj predchádzajúci rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zo 14. mája 2010, sp. zn. 5T 75/03, sa z r u š u j ú . Z r u š u j ú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
1 Tr. por. Okresnému súdu Banská Bystrica sa p r i k a z u j e , aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. O d ô v o d n e n i e Rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo 14. mája 2010, sp. zn. 5T 75/03, obvinené Mgr. D. L. a Mgr. M. Č. boli uznané za vinné zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom
2, § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. v podstate na tom skutkovom základe, ţe od roku 1998 do
4 Tr. zák., s pouţitím § 39, § 40 ods. 1 Tr. zák., uloţil tresty odňatia slobody kaţdej na osemnásť mesiacov,
1 písm. a/ Tr. zák. výkon týchto trestov obvineným podmienečne odloţil, pričom
1 Tr. zák. obidvom určil skúšobnú dobu kaţdej na dva roky;
1 zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Trestný poriadok) poškodené firmy s ich nárokom na náhradu škody boli odkázané na konanie o občianskoprávnych veciach. Proti rozsudku okresného súdu obidve obvinené podali odvolania, ktoré uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. novembra 2010, sp. zn. 2To 240/10, boli ako nedôvodné
por. zamietnuté. Proti uzneseniu krajského súdu obidve obvinené (zastúpené obhajcom) podali dovolania, ktorými sa domáhali uznania ich dôvodov
1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por.; vyslovenia porušenia zákona, zrušenia napadnutého uznesenia a rozsudku súdu prvého stupňa a príkazu, aby vec bola v potrebnom rozsahu znovu prerokovaná a rozhodnutá. Dôvody dovolaní
1 písm. c/, písm. g/ Tr. por. obvinené videli v nedokonalosti znaleckého posudku, ktorý posudzoval duševný stav svedka R. R..
ich názoru znalec v danej otázke vychádzal len z časti spisového materiálu, čím sa celý posudok stal chybný; pokiaľ súdy tento akceptovali, ide o dôkaz vykonaný nezákonným spôsobom (§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.). Dovolateľky akceptáciu znaleckého posudku povaţovali aj za porušenie práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.), lebo neboli pri rozhodovaní brané do úvahy námietky vznesené obhajobou. Dovolateľky dôvod tohto mimoriadneho opravného prostriedku
1 písm. i/ Tr. por. (nesprávne právne posúdenie zisteného skutku) videli v tom, ţe ich konanie nenaplnilo zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania spotrebiteľa
1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu z 12. decembra 2002, sp. zn. 6 To 59/2002, dovolateľky vyslovili názor, ţe ak vôbec ich konanie je trestným činom, malo byť právne posúdené ako trestný čin poškodzovania veriteľa
2 písm. a/ Tr. zák. (účinného do 31. augusta 1999); 4 3 Tdo 61/2011 ich argumentácia bola v tom, ţe malo dôjsť k zmareniu uspokojenia veriteľa inej osoby, lebo ich firma (M.) bola inou právnickou osobou ako fyzické osoby obvinených a majetok firmy bol iným majetkom ako majetok obvinených. Prokurátor navrhol dovolania obvinených ako nedôvodné zamietnuť. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) primárne konštatoval, ţe dovolania sú prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), ţe boli podané oprávnenými osobami (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v stanovenej lehote a predpísaným spôsobom (§ 370 ods. 1 Tr. por.), ţe boli splnené jeho podmienky (§ 372, § 373 Tr. por.) a ich obsah zodpovedá ustanoveniu § 374 Tr. por.; napokon dospel k záveru, ţe je splnený dôvod obidvoch dovolaní
1 písm. i/ Tr. por., lebo rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Najvyšší súd v konaní o dovolaní správnosť a úplnosť zisteného skutku neskúma a nemení (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.), avšak musí skúmať, či týmto (zisteným skutkom), teda konaním obvinenej osoby, resp. spoločným konaním viacerých takých osôb, boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého bola taká osoba (osoby) právoplatne uznaná za vinnú. Okresný súd vo svojom rozsudku zistil, ţe obvinené protiprávne spôsobili škodu obchodným partnerom ich firmy v sume 4 310 630,80 Sk. Škoda musí predstavovať reálne zmenšenie majetku poškodeného, čo v rozhodovanej veci nie je moţné ustáliť vo vzťahu k poškodenej s.r.o. G. v B..
výroku rozsudku okresného súdu dlh obvinených (firmy) v sume 329 485 Sk bol firme G. uhradený. V danom prípade nie je rozhodujúce, za akých okolností bol dlh splatený, lebo bol naplnený účel zákona, teda nedošlo k zmareniu uspokojenia veriteľa a finálne majetok firmy G. nebol v dôsledku konania obvinených zmenšený. Ustanovenie § 256 Tr. zák. poskytovalo trestnoprávnu ochranu legálnosti a čistote obchodnoprávnych vzťahov, a preto splatenie dlhu, aj keď v rôznej forme je potrebné vziať do úvahy. Z dôvodu naplnenia účelu uvedeného zákonného ustanovenia je rozhodujúce, či došlo k zmareniu uspokojenia veriteľa a či majetok tohto bol reálne zmenšený. 5 3 Tdo 61/2011 Javí sa, ţe ide o skutkovú otázku, do ktorej Najvyšší súd nezasahuje (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.), avšak naznačená okolnosť spôsobila, ţe rozhodnutia súdov sú zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Okresný súd vzhľadom na výšku spôsobenej škody (4 310 630,80 Sk) túto označil za škodu veľkého rozsahu, pričom však nesprávne vychádzal z kritérií platných v dobe spáchania činu. Ako vyplýva z odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa, tento správne uviedol, ţe v zmysle § 89 ods. 13 Tr. zák. za škodu veľkého rozsahu sa povaţuje päťstonásobok minimálnej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve. Fatálnou chybou však je, ţe okresný súd vychádzal z minimálnej mzdy určenej v dobe spáchania činu na 3 000 Sk mesačne (č. 90/1996 Z.z.), z čoho vyvodil, ţe škoda veľkého rozsahu je daná sumou najmenej 1 500 000 Sk. Okresný súd týmto stanoviskom nekonal v intenciách § 16 ods. 1 Tr. zák.,
ktorého trestnosť činu sa posudzuje
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný;
neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Išlo o permanentné skúmania výšky škody v zmysle § 89 ods. 13 Tr. zák. pri rozhodovaní vo veci. Minimálna mzda bola pre potreby trestného konania upravovaná osobitným všeobecne záväzným predpisom, ktorý sa tak fakticky stal súčasťou trestnoprávneho kódexu. Súd rozhodujúci vo veci
zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov je povinný skúmať postupujúcu a viackrát zvyšovanú hranicu minimálnej mzdy, aby rozhodol pre páchateľa priaznivejšie (ako v čase spáchania deliktu), a to v zmysle princípu vyjadreného v ustanovení § 16 ods. 1 Tr. zák. Toto postupné a permanentné skúmanie hranice škody bolo zastavené teraz účinným trestným zákonom (zák. č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov), ktorý hranicu škody pre trestné konanie stanovil sumou 8 000 Sk (do
1 písm. i/ Tr. por., ktorého sa domáhali aj dovolateľky. Odôvodnenia ich mimoriadnych opravných prostriedkov súce nesmerovali k uţ uvedeným zisteniam, ale vzhľadom na porušenia zákona dovolací súd mohol o veci rozhodnúť na základe obvinenými uplatneného dôvodu dovolania. Do úvahy neprichádzala tieţ aplikácia ustanovenia § 371 ods. 4 Tr. por. (dôvod
1 písm. i/ Tr. por. nemoţno pouţiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného), lebo obvinené boli uznané za vinné zo spáchania prísnejšieho deliktu; uţ len z pohľadu moţných sankcií ide o váţnu zmenu v ich postavení. Najvyšší súd k záverom obvinených uvedeným v dovolaniach, ţe ich konanie by mohlo vykazovať znaky trestného činu poškodzovania veriteľa
2 písm. a/ Tr. zák., uzatvára, ţe názor vychádzajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu z 12. decembra 2002, uţ nie je moţné prijať. V tejto oblasti dlhším vývojom došlo k zmene justičnej praxe najmä v tom, ţe ak páchateľ deliktu je vlastníkom právnickej osoby (firmy) a koná inkriminovaným spôsobom, toto sa vzťahuje na dispozíciu jeho majetkom a nie s majetkom iného (dlţníka), a preto do úvahy prichádza moţnosť trestného postihu
1 Tr. zák. Najvyšší súd k rozhodovanej veci ešte poznamenáva, ţe spomínané chyby rozsudku okresného súdu mali viesť k inému rozhodnutiu súdu odvolacieho a nie k zamietnutiu odvolaní obvinených. Zároveň je potrebné konštatovať, ţe nie je evidentný dôvod, na akom základe krajský súd uvedené odvolania zamietol
č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov).
3 uvedeného Trestného poriadku totiţ vo veciach, v ktorých bola podaná obţaloba na okresný súd do 31. decembra 2005, konanie vykoná tento súd
doterajších predpisov;
týchto 7 3 Tdo 61/2011 tieţ krajský súd vykoná konanie o riadnom opravnom prostriedku. Uvedené predpisy sú zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Trestný poriadok) a
tejto procesnej normy mal krajský súd rozhodovať. V rozhodovanej veci súdy mali pri rozhodovaní predsa len pouţiť ustanovenie teraz účinného Trestného poriadku, a to § 567b (pri trestných činoch spáchaných pred 31. decembrom 2008 výšku škody je potrebné uviesť nielen v slovenských normách, ale v prepočte aj v eurách). Tento predpis sa nerešpektoval a je náleţité naň upozorniť. Najvyšší súd na toto pochybenie len upozorňuje, keďţe nemá vplyv na meritum veci. Podané dovolania v rozhodovanej veci uplatňovali aj ich dôvody
1 písm. c/ a písm. g/ Tr. por. Najvyšší súd však dospel k záveru, ţe tieto dôvody dovolaní neboli naplnené. Znalecký posudok týkajúci sa psychického stavu R. R. bol vypracovaný na základe dostatočných podkladov a bol tieţ riadne procesne vykonaný ako dôkaz. Jeho hodnotou sa zaoberal okresný i krajský súd, druhý z nich aj na základe odvolaní obvinených, pričom došlo k hodnoteniu tohto dôkazu. Námietky proti nemu uplatnené v konaní o dovolaniach v podstate smerujú hlavne proti hodnoteniu predmetného dôkazu, čo nie je patričné v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku; Najvyšší súd okrem toho nezistil dôvod na záver, ţe išlo o nezákonne vykonaný dôkaz. Od tohto sa odvíja aj tvrdenie, ţe zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.). Porušenie tohto práva (dokonca závaţným spôsobom) nie je moţné namietať len na základe toho, ţe súdy neakceptovali obhajobné tvrdenia či návrhy, ale musí ísť o zásadný zásah do práva na obhajobu, rovnajúci sa v princípe skoro úplnému popretiu tohto práva. Najvyšší súd na tomto základe dovolaniami uplatňované ich dôvody
1 písm. c/, písm. g/ Tr. por. neakceptoval, ale prijal za preukázané dôvody
1 písm. i/ Tr. por. Najvyšší súd potom vychádzajúc z tejto bázy
1 Tr. por. vyslovil porušenie zákona v ustanoveniach § 16 ods. 1 a § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. nielen napadnutým uznesením krajského súdu, ale aj v konaní, ktoré mu predchádzalo;
2 Tr. por. zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu, jemu predchádzajúci rozsudok súdu okresného, ako aj nadväzujúce rozhodnutia, a
1 Tr. por. Okresnému súdu v Banskej Bystrici prikázal vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 27. júna 2012 JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.