4 Trestného poriadku z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Ntc/4/2023, z 29. júna 2023. II.
1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii sa uznáva vo výroku o vine a vo výroku o treste odňatia slobody a vykoná sa rozsudok Krajinského súdu St. Pölten, sp. zn. 17 Hv 89/22p, z
1 číslica 5, § 129 ods. 1 číslica 1, § 130 ods. 1 prvý prípad, ods. 2 druhý prípad, 15 Trestného zákonníka Rakúskej republika, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že A/ A. N., čiastočne sám, čiastočne vo vedomej a chcenej spolupráci ako spolupáchatelia (§ 12 rakúskeho Trestného zákona) so Z. N. s úmyslom odcudzením vecí seba alebo tretie osoby neoprávnene obohatiť, cudzie hnuteľné veci, ktorých celková hodnota u A. N.L. presahuje 5.000,00 Eur, ďalej uvedeným disponentom odcudzili, respektíve pokúsili sa odcudziť, pričom A. N. krádeže vlámaním (dolu k I./), respektíve A. N. a Z. N. krádeže v obchodoch (dolu k II./, respektíve III./) spáchali s úmyslom zabezpečiť si opakovaným páchaním po dlhšiu dobu nielen nízky priebežný príjem a obaja konali na jednej strane za nasadenia osobitných schopností a prostriedkov, a síce A. N. (dolu k 1./) prostredníctvom profesionálneho vylomenia dverí pivníc pomocou páky a rezného zariadenia a z motorových vozidiel pomocou predmetu podobného skrutkovaču, respektíve A. N. a Z. N. (dolu k II./, respektíve III./) prostredníctvom koordinovaného odcudzenia vecí za použitia preparovanej tašky odolnej voči poplachovým systémom, čo predpokladá opakované páchanie, na druhej strane obidvaja spáchali viac ako dva takéto skutky, a síce I./ A. N. sám a k tomu vlámaním sa do iného uzatvoreného priestoru, a síce do pivníc, respektíve do dopravných prostriedkov, a síce do motorových vozidiel, 1./ v noci zo
2 Trestného poriadku a § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, odsúdený A. N. bude pokračovať vo výkone trestu odňatia slobody bez jeho premeny v ústave na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Odôvodnenie Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom, sp. zn. 4Ntc/4/2023, z 29. júna 2023 (č. l. 75 a nasl. spisu) tak, že
1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii (ďalej aj len ,,zákon č. 549/2011 Z. z." alebo ,,zákon", ak z nižšie konštatovaného nevyplýva iné) rozsudok Krajinského súdu St. Pölten, spisová značka 17 Hv 89/22p, z
1 číslica 1, § 130 ods. 1 prvý prípad, ods. 2 druhý prípad, 15 Trestného zákonníka Rakúskej republiky, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej časti aj tohto rozsudku a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 31 (tridsaťjeden) mesiacov. Krajský súd zároveň rozhodol, že A. N. „
odsek 2 písmeno a) Trestného zákona sa na výkon tohto trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia". Krajský súd uviedol v odôvodnení vyššie zmieneného rozsudku nasledujúce podstatné závery. ,,Spolkové ministerstvo spravodlivosti Rakúskej republiky 23. februára 2023
odsek 1 zákona číslo 549/2011 Zbierky zákonov o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona číslo 221/2006 Zbierky zákonov o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon") podalo na Krajský súd v Bratislave podanie z
, § 127, § 128 ods. 1 číslica 5,§ 129 ods. 1 číslica 1, § 130 ods. 1 prvý prípad, ods. 2 druhý prípad, 15 Trestného zákonníka Rakúskej republiky a v bode B/ z trestného činu utajenia dokladov
1 Trestného zákonníka Rakúskej republiky, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 32 (tridsaťdva) mesiacov. Vzhľadom na skutočnosť, že skutok v bode B/ rozsudku Rakúskej republiky kvalifikovaný ako trestný čin utajenia dokladov, ktorého skutková podstata je citovaná v osvedčení, nie je trestným činom
právneho poriadku Slovenskej republiky, Krajský súd v Bratislave sa na podklade § 17 odsek 1 zákona obrátil na justičné orgány štátu pôvodu. Krajinský súd St. Pölten v reakcii na výzvu krajského súdu na zaujatie stanoviska vydal
právneho poriadku Slovenskej republiky s poukazom na § 4 ods. 2 zákona a dospel k záveru, že skutky v bode A/ možno v súhrne posúdiť ako pokračovací trestný čin krádeže
1 písm. b), ods. 2 písm. a) Trestného zákona Slovenskej republiky spáchaný sčasti v štádiu pokusu
Trestného zákona Slovenskej republiky a sčasti formou spolupáchateľstva
Za týchto okolností súd s prihliadnutím na dohodu Ministerstva spravodlivosti Rakúskej republiky na podklade rozhodnutia súdu o modifikácii trestu s vykonávajúcim justičným orgánom nezistil dôvody odmietnutia uznania a výkonu vyššie označeného cudzozemského rozhodnutia v zmysle § 16 zákona, pričom s poukazom na článok 6 bod 2 písm. a) Rámcového rozhodnutia neskúmal, či odsúdený s uznaním rakúskeho rozhodnutia súhlasí, pretože odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, kedy sa súhlas odsúdeného nevyžaduje. Na základe uvedeného súd uznal upravený rozsudok rakúskeho súdu a rozhodol o jeho uznaní a vykonaní na území Slovenskej republiky. Dôsledkom tohto uznania je, že slovenské orgány prevezmú na seba povinnosti a právomoci vo vzťahu k výroku o treste, pričom časti týkajúce sa výrokov o vine zostávajú v zmysle medzinárodnoprávnej úpravy v celom rozsahu v dispozícii rozhodnutia štátu pôvodu. Rozhodnutie o uznaní a výkone rozhodnutia na území Slovenskej republiky sa stáva súdnym rozsudkom tohto štátu a musí byť na jeho území aj reálne vykonateľné. Vzhľadom na to, že uznávaný rozsudok neobsahuje výrok o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody, čo je nevyhnutný predpoklad vykonateľnosti rozhodnutia o uložení trestu odňatia slobody, bolo potrebné režim výkonu trestu odsúdeného určiť
zákonných kritérií vnútroštátneho právneho poriadku. Z odpisu registra trestov odsúdeného vyplýva, že tento bol v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, a preto by mal byť v zmysle § 48 ods. 2 písm.
4 Trestného zákona zaradil odsúdeného A. N.L. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti rozsudku krajského súdu podal odsúdený prostredníctvom obhajcu odvolanie(č. l. 82 a nasl. spisu), argumentujúc nasledovne: ,, ... mám za to, že nebola splnená podmienka uznania a výkonu rozhodnutia
1 zákona č. 549/2011 Z. z. ... v súvislosti s pojmom ,obvyklý pobyt´ upriamujem pozornosť na tú skutočnosť, že ide o pojem skutkový, ktorý vyžaduje relatívne hlbokú analýzu a nemožno ho preukázať jednoduchým listinným dôkazom ako napr. informáciou z registra obyvateľov či predložením občianskeho preukazu. Obvyklý pobyt treba považovať za miesto, ktoré predstavuje efektívne centrum života, najmä s porovnaním s inými miestami pobytu, ktoré prichádzajú do úvahy. Dĺžka pobytu na jednom mieste môže hrať rolu v posúdení, ale nehrá rolu rozhodujúcu. Na základe uvedeného možno konštatovať, že obvyklý pobyt definujú dve kvalifikačné skutkové kritériá, a síce žitie na území predmetného štátu a žitie, viac či menej trvalého charakteru. Pri obvyklom pobyte ide o miesto ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia do sociálneho prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré sa v danom štáte udržiavajú. V nadväznosti na to považujem za potrebné zdôrazniť, že svoj obvyklý pobyt mám v Rakúskej republike, čo preukazuje v zásade určite trvanie, ktoré odzrkadľuje primeraný stupeň stability. V Rakúskej republike som si vytvoril stále a obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom, aby toto malo trvalý charakter ... v Rakúskej republike mám sesternicu, p. H. C. ... ktorá je mojou blízkou osobou a s ktorou udržiavam rodinné väzby trvalého charakteru, pričom v dôsledku uznania a výkonu tohto rozhodnutia v Slovenskej republike by došlo k pretrhnutiu týchto rodinných väzieb trvalého charakteru, nakoľko by sa p. H. C. podstatne sťažilo vykonávanie návštev v ústave na výkon trestu v Slovenskej republike, a to s ohľadom najmä, nie však výlučne, na vzdialenosť ústavu na výkon trestu v Slovenskej republike od jej bydliska v Rakúskej republiky ... práve väzby spojené s obvyklým pobytom u mňa na území Slovenskej republiky už nepovažujem za natoľko silné, aby bola splnená základná, už naznačená podmienka uznania, resp. vykonania uloženého trestu odňatia slobody na území Slovenskej republiky. Napriek protiprávnemu konaniu, za ktoré som odsúdený, mám v úmysle aj po odpykaní uloženého trestu zotrvať na území Rakúskej republiky a ďalej tu žiť. Na základe vyššie uvedených skutočností opätovne uvádzam, že sa týmto odvolaním domáham, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok tunajšieho súdu, keďže sa tunajší súd v odvolaním napadnutom rozsudku nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, pretože nebral do úvahy môj obvyklý pobyt v Rakúskej republike, v nadväznosti na čo mám za to, že nebola splnená podmienka uznania a výkonu rozhodnutia
1 zákona. Zároveň týmto odvolaciemu súdu navrhujem, aby vec vrátil tunajšiemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, resp. aby odvolací súd vo veci sám rozhodol rozsudkom". Prokurátor sa k podanému odvolaniu vyjadril (viď č. l. 87 a nasl. spisu) v podstate tak, že: ,, ... odsúdený A. N. ničím nepreukázal, že by mal mať svoj obvyklý pobyt v Rakúskej republike, neuviedol, že by mal na nejakej konkrétnej adrese bývať, že by tu bol prihlásený na pobyt, prípadne že by sa na nejakom mieste v Rakúskej republike zdržiaval. Skutočnosť, že jeho sesternica má pobyt v Rakúskej republike nijakým spôsobom nezakladá obvyklý pobyt odsúdeného v Rakúskej republike, pretože tento je samostatnou individuálnou osobou, ktorú treba hodnotiť ako samostatný subjekt, pretože ani nepreukázal, že by s uvedenou sesternicou udržiaval intenzívnejší kontakt ... námietky odsúdeného považujeme v celom rozsahu za účelové a jeho tvrdenie o obvyklom pobyte v Rakúskej republike za nepodložené a nepravdivé. Navyše je potrebné konštatovať, že odsúdenému bolo tiež uložené administratívne vyhostenie na základe rozhodnutia Spolkového cudzineckého a azylového úradu zo 17. mája 2017, IFA: 411495400 na obdobie 10 rokov, z čoho vyplýva, že odsúdený sa na území Rakúskej republiky ani nemôže aktuálne legálne zdržiavať. ... som toho názoru, že dôvody na zmenu či zrušenie rozsudku prvostupňového súdu nie sú dané; preto navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie odsúdeného zamietol v celom rozsahu ako nedôvodné". Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo (vyjmúc ex lege vyplývajúce obmedzenie
5 veta druhá zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí) a zistil, že odvolanie odsúdeného je dôvodné, avšak pre iné skutočnosti ako uviedol v odvolaní. Krajský súd sa dopustil - z formálneho hľadiska - pochybenia vo výroku o treste, a síce v tom, že v dotknutom výroku absentuje ustanovenie § 517 ods. 2 Trestného poriadku a vyslovenie, že menovaný bude pokračovať vo výkone trestu odňatia slobody bez jeho premeny. Tu je potrebné zdôrazniť, že zák. č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii je lex specialis ku konaniu
Trestného poriadku. Explicitne to vyplýva z § 29 zákona č. 549/2011 Z. z., ktorý znie: „Ak tento zákon neustanovuje inak na konanie
tohto zákona sa použije Trestný poriadok". Zákon č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii v ustanovení § 17 ods. 2 stanovuje nasledovné: ,,Ak sa rozhodnutím uložila trestná sankcia spojená s odňatím slobody, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd rozhodnutím
odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou, ktorú by mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbá o to, aby takto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšej miere zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii. Trestnú sankciu spojenú s odňatím slobody nemožno nahradiť peňažným trestom". Ustanovenie § 17 ods. 3 stanovuje nasledovné: ,,Ak sa rozhodnutím o trestnej sankcii uložila trestná sankcia v trvaní, ktoré nie je zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd rozhodnutím
odseku 1 trvanie trestnej sankcie primerane upraví. Takto upravená dĺžka trvania trestnej sankcie nesmie byť kratšia ako najdlhšie trvanie ustanovené pre rovnaké trestné činy
právneho poriadku Slovenskej republiky". Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákon č. 549/2011 Z. z. síce berie do úvahy prípady, pri ktorých dochádza k uloženiu sankcie, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo jej trvanie (dĺžka) nie je zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, avšak nezohľadňuje prípady, kedy dĺžka trvania a druh trestu odňatia slobody uloženého uznaným cudzím rozhodnutím sú zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky - inými slovami-zákon č. 549/2011 Z. z. rieši len situáciu, keď trest uložený v štáte pôvodu nie je zlučiteľný s právnym poriadkom Slovenskej republiky, ale nerieši situáciu, ak uložený trest v štáte pôvodu je zlučiteľný s právnym poriadkom Slovenskej republiky. V takom prípade, keďže nemožno postupovať
zák. č. 549/2011 Z. z. (tento zákon to nerieši) je nevyhnutné s ohľadom na § 29 zák. č. 549/2011 Z. z. rozhodnúť
2 Trestného poriadku, ktorý znie: ,,Ak dĺžka trvania a druh trestu odňatia slobody uloženého uznávaným cudzím rozhodnutím sú zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd v rozhodnutí o uznaní súčasne rozhodne, že sa bude vo výkone trestu uloženého cudzím rozhodnutím pokračovať bez jeho premeny
odseku 1. Tento postup je vylúčený, ak súd uzná cudzie rozhodnutie len pre niektorý z viacerých trestných činov, ktorých sa cudzie rozhodnutie týka". Toto ustanovenie je osobitnou, zjednodušenou formou exequaturu. Súd rozhoduje, že sa bude pokračovať vo výkone trestu "uloženého cudzím rozhodnutím" (teda v takej dĺžke a v takom druhu, ako ho uložil cudzí súd) a bez jeho premeny
odseku 1, teda bez premeny na trest, ktorý by uložil slovenský súd, keby sám konal v trestnej veci. To však neznamená, že pri postupe
2 nedochádza k "premene trestu". Súd preberá cudziu sankciu do svojho vlastného uznávacieho rozsudku, a teda "premieňa trest" uložený v cudzom rozhodnutí na "svoj" trest tým, že ho prevezme do slovenského rozhodnutia. Pri danom postupe sa od súdu nevyžaduje, aby vykonal hĺbkovú analýzu cudzieho rozhodnutia. Ak usúdi, že dĺžka a druh trestu odňatia slobody sú zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda zodpovedajú trestným sadzbám za konkrétny trestný čin a spôsobu výkonu trestu (napr. kategória ústavu pre výkon trestu) tak, ako ich predvída slovenský právny poriadok, jednoducho sankciu udelenú cudzím justičným orgánom "prevezme" do výroku svojho uznávacieho rozsudku a rozhodne, že sa vo výkone tohto trestu bude pokračovať bez jeho premeny na trest, ktorý by uložil
slovenského právneho poriadku, keby sám konal vo veci. Na základe uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že ak bol dotknutej osobe uložený uznávaným cudzím rozhodnutím trest zlučiteľný s právnym poriadkom Slovenskej republiky (zákon č. 549/2011 Z. z. takúto situáciu nerieši) súd Slovenskej republiky je povinný (§ 29 zákona č. 549/2011 Z. z.) rozhodnúť o uznaní cudzozemského rozhodnutia aj tak, že sa vo výkone trestu bude pokračovať bez jeho premeny v zmysle § 517 ods. 2 Trestného poriadku. Pokiaľ súd nerozhodne
2 Trestného poriadku nastáva situácia, že uznaným rozhodnutím by odsúdený mal vykonať celý trest v pôvodnej dĺžke na území Slovenskej republiky tak, ako mu bol uložený v štáte pôvodu, hoci by už časť takto uloženého trestu mal vykonanú v štáte pôvodu (nejde o tento prípad, ide ale o principiálnu povinnosť uložiť trest správne a v súlade so všetkými ustanoveniami týkajúcimi sa výroku o treste). Ustanovenie § 29 zák. č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii (ďalej len zákon č. 549/2011 Z. z.), znie: „Ak tento zákon neustanovuje inak na konanie
tohto zákona sa použije Trestný poriadok". Z povahy veci vyplýva, že ide najmä o tie ustanovenia Trestného poriadku, ktoré obsahovo vo všeobecnosti upravujú konanie o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia, a teda konanie
prvého dielu tretej hlavy piatej časti Trestného poriadku - uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia - § 515 - 521 Trestného poriadku a samozrejme i ustanovenia o rozsudku (§ 163 a nasl. Trestného poriadku a pod.). Označené konanie je konaním lex specialis ku konaniu
šiestej hlavy tretej časti Trestného poriadku - odvolanie a konanie o ňom, ktoré ako podporné subsidiárne dopĺňa konanie špeciálne.
4 tretia veta Trestného poriadku. „Ak (poznámka - najvyšší súd) odvolanie nezamietne, zruší napadnuté rozhodnutie po doplnení konania, ak je potrebné, sám rozhodne rozsudkom, či cudzie rozhodnutie uznáva alebo neuznáva". Najvyšší súd je teda povinný (bez možnosti zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu) rozhodnúť o podanom odvolaní s konečnou platnosťou, a preto musí vždy preskúmať napadnutý rozsudok ako celok a napraviť každý chybný výrok v rozsudku o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia. Preto najvyšší súd rešpektujúc ustanovenie § 518 ods. 4 Trestného poriadku a postupujúc v súlade s ním zrušil celý rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vo veci sám rozhodol. Najvyšší súd poznamenáva, že súd pri postupe
2 Trestného poriadku nevykonáva hĺbkovú analýzu cudzieho rozhodnutia a ani podmienok na uloženie primeraného druhu trestu a jeho výmery
ustanovení slovenského Trestného zákona. Neoddeliteľnou súčasťou tohto výroku je rozhodnutie o zaradení odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody do toho ktorého ústavu na výkon trestu. Pri tomto rozhodnutí rešpektujúc ustanovenie § 17 ods. 4 zák. č. 549/2011 Z. z. nezohráva rozhodujúcu úlohu otázka podmienečného prepustenia, či preradenia na výkon trestu do miernejšieho ústavu na výkon trestu, pretože Slovenská republiky nevyužila možnosť
4 rámcového rozhodnutia rady ustanoviť, že pri každom rozhodnutí o predčasnom, alebo podmienečnom prepustení sa môže brať ohľad aj na tie ustanovenia vnútroštátneho práva uvedené štátom pôvodu,
ktorých má daná osoba nárok na predčasné a podmienečné prepustenie v istom stanovenom čase. Z toho vyplýva, že pri rozhodovaní o výkone trestu, nejde o otázku podmienečného prepustenia, ktorá sa eventuálne bude v ďalšom priebehu konania riešiť
Trestného zákona Slovenskej republiky. Podstatným je, aby v zmysle § 17 ods. 4 zák. č. 549/2011 Z. z. nedošlo k uloženiu prísnejšej trestnej sadzby z hľadiska jej druhu alebo výmery. Všetky ostatné úvahy a závery krajského súdu týkajúce sa nezistenia dôvodov na odmietnutie uznania cudzozemského rozhodnutia a splnenia všetkých zákonom predpokladaných podmienok na pozitívne rozhodnutie
1 zák. č. 549/2011 Z. z., prezentované v odôvodnení napadnutého rozsudku, považuje najvyšší súd za relevantné, opodstatnené a dostatočné. Preto nepovažuje za nevyhnutné tieto opakovane rozoberať a ďalej na ne v úplnostiach odkazuje. Čo sa týka konkrétnych námietok odsúdeného obsiahnutých v odvolaní tak najvyšší súd sa s nimi nestotožnil a tieto nemohol akceptovať s poukazom na úvahy rozvedené nižšie. Pokiaľ odsúdený uvádza, že uznaniu a vykonaniu odvolaním napadnutého ,,uznávacieho" rozsudku krajského súdu (v spojení s ,,aktuálnym" rozsudkom najvyššieho súdu) bráni práve nenaplnenie podstatných znakov pojmu obvyklý pobyt v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2011 Z. z., takáto argumentácia naráža na niekoľko vzájomne rozporuplných a popri sebe fakticky významovo neudržateľných skutočností. V prvom rade totiž platí, že ,,zámer" odsúdeného ,,usadiť sa" po vykonaní trestu odňatia slobody na území Rakúskej republiky je úplne negovaný rozhodnutím Spolkového cudzineckého a azylového úradu Rakúskej republiky (Bundesamt für Fremdwesen und Asyl), vydaného pod č. IFA 411495400, zo 17. mája 2017, ktorým predmetný orgán verejnej správy Rakúskej republiky uložil odsúdenému zákaz pobytu na území Rakúskej republiky vo výmere 10 (desať) rokov, naostatok viď odpis registra trestov odsúdeného, konkrétne bod 11., z ktorého vyplýva, že menovaný bol odsúdený súdom Rakúskej republiky práve v roku 2017, zatiaľ čo vo vzťahu k dotknutému odsúdeniu orgánom štátu pôvodu ,,prebehlo" medzičasom aj ,,uznávacie" konanie
zákona č. 549/2011 Z. z., a síce v zmysle rozsudku Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 1Ntc/15/2017, z
1 zák. č. 549/2011 Z. z., prezentované v odôvodnení napadnutého rozsudku, tieto považuje najvyšší súd za relevantné, opodstatnené a dostatočné, vyjmúc vyššie podrobne konkretizované formálne pochybenie krajského súdu. Najvyšší súd uzatvára, že v predmetnej veci sú druh trestu - odňatia slobody i jeho výmera - zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, a preto najvyšší súd nemal žiadny dôvod ani zákonný podklad na to, aby tento trest zmenil. Svojím rozsudkom v podstate len napravil formálne pochybenie krajského súdu na podklade podaného odvolania tak, aby nedošlo k zhoršeniu postavenia odsúdeného A. N., rozsudok krajského súdu zrušil v celom rozsahu a rozhodol sám o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia spôsobom, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Riadiac sa vyššie vyjadreným rozhodol najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Výrok tohto rozsudku bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.