ustanovenia § 250j ods. 2 písm.
8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v platnom znení (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z.z.) rozhodol o zániku nároku náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania v ochranných lesoch v jednotkách priestorového rozdelenia lesa (ďalej len „JPRL“) č. 127A a 127B, ktoré sa nachádzajú na lesnom hospodárskom celku P., lesný užívateľský celok P. S. H., platný Lesný hospodársky plán na roky 1996 – 2005 na území prírodnej rezervácie P. s piatym stupňom územnej ochrany nachádzajúceho sa v Národnom parku Malá Fatra s druhým stupňom územnej ochrany vo vzťahu k pozemkom kat. úz. Z., na lesnom pozemku CKN č. X. časť prekryté parcelami registra EKN X., časť
výpisu LV č. X. a č. X. Správa katastra D.. Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na znenie ustanovenia § 61 ods.1, § 61 ods. 8 písm. i) zákona 543/2002 Z.z., ustanovenie § 2 ods.1 vyhlášky č. 5/1995 Z.z. MP SR o hospodárskej úprave lesov a § 17 zákona č. 543/2002 Z.z..
názoru krajského súdu, vysloveného v odôvodnení napadnutého rozsudku, z vykonaného dokazovania a obsahu spisu mal jednoznačne preukázané, že ochranné lesy nachádzajúce sa v jednotkách priestorového rozdelenia lesa JPRL č. 127A a 127B, ktoré sa nachádzajú v Lesnom hospodárskom celku P., sa nachádzajú na území prírodnej rezervácie P. s piatym stupňom ochrany, ktorá je začlenená a rozprestiera sa v ochrannom pásme Národného parku Malá Fatra. Náhrada, ktorú si uplatnil navrhovateľ za obmedzenie bežného obhospodarovania sa týka ochranných lesov, ktoré sú súčasťou Národného parku Malá Fatra. Poukázal na znenie ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 543/2002 Z.z.,
ktorého za chránené územia možno vyhlásiť aj národný park. V konaní nebolo sporným, že chráneným územím je Národný park Malá Fatra, do ktorej spadá prírodná rezervácia P., pričom aj s poukazom na § 17 ods. 1 písm. d) zákona č. 543/2002 Z.z. aj prírodná rezervácia upravená v § 22 citovanej normy, môže byť vyhlásená za chránené územie. V konaní nebolo sporným, že lesné porasty, ktoré boli začlenené v JPRL 127A a 127B sa nachádzajú 2Sžp/1/2010 3 v prírodnej rezervácii P., ktoré podlieha piatemu stupňu ochrany, a ktorá bola vyhlásená v roku 1980 za prírodnú rezerváciu s piatym stupňom ochrany a je zaradená v zozname chránených území Národného parku Malá Fatra. Krajský súd je toho názoru, že zákonodarca v ustanovení § 61 ods. 8 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z. stanovil, kedy nárok na náhradu
543/2002 Z.z. zaniká, okrem iného ak sa náhrada uplatňuje v ochranných lesoch a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody. Nárok na náhradu zaniká teda v prípade, ak sa uplatňuje v ochranných lesoch alebo lesoch osobitného určenia, pokiaľ by tieto ochranné lesy a lesy osobitného určenia neboli začlenené, alebo neboli súčasťou lesov v chránených územiach a iných častiach lesov významných z hľadiska ochrany prírody. Z gramatického výkladu citovaného ustanovenia nie je zrejmé, že by začlenenie lesov do chránených území a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody by sa vzťahovalo len k lesom osobitného určenia a nie aj k ochranným lesom. Jednoznačne z ustanovenia vyplýva, že výnimka lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody sa vzťahuje tak k ochranným lesom ako aj k lesom osobitného určenia.
názoru krajského súdu ochranné lesy alebo lesy osobitného určenia, pokiaľ by neboli začlenené a neboli súčasťou chránených území a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody, tak by nárok nezanikol v prípade, ak orgán ochrany prírody vydal rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým obmedzil postup vlastníka pozemku
osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch. Súd dospel k záveru, že zákonodarca mal v úmysle poskytnúť náhradu za obmedzenie bežného hospodárenia predovšetkým tým typom chránených lesov a lesov osobitného určenia, ktoré sú súčasťou chránených území a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody a to z toho dôvodu, že už samotným začlenením týchto lesov do týchto chránených území a iných častí významných z hľadiska ochrany prírody zo zákona sú v týchto lesoch
príslušného stupňa ochrany určené obmedzujúce opatrenia. Krajský súd zrušil rozhodnutie i z toho dôvodu, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nie sú zrejmé konkrétne dôvody, pre ktoré správny orgán tak rozhodol. Odôvodnenie správneho orgánu je síce rozsiahle, ale
názoru krajského súdu 2Sžp/1/2010 4 nadbytočné, jeho obsahom je iba opis korešpondencie navrhovateľa so správnym orgánom, súčasťou je aj citácia právnych noriem, avšak konkrétna úvaha správneho orgánu a výklad § 61 ods. 8 písm. i) zákona v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje. Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline podal odporca včas odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdí, resp. aby zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odporca je toho názoru, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ako i z dôvodu, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
výrokovej časti rozsudku krajského súdu rozhodnutie odporcu bolo zrušené
2 písm. d) OSP, avšak výrok rozhodnutia prvostupňového súdu nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutia,
ktorého súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné zrušiť z dôvodov
250j ods. 2 písm.
názoru odporcu gramatický výklad, na ktorý sa prvostupňový súd odvoláva sa v odôvodnení rozsudku nenachádza. Odporca v odvolaní ďalej uviedol, že súčasťou ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z. sú odkazy na osobitné predpisy, ktoré prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku opomenul, a ktoré by mali byť brané na zreteľ aj v rámci gramatického výkladu, nakoľko umožňujú náležitú analýzu použitých slovných spojení resp. pojmov, a to aj napriek tomu, že v súčasnosti sú už neplatné a nahradené novou úpravou. Pri pojme „ochranné lesy“ je uvedený odkaz na ustanovenia § 23 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch, pri pojme „lesy osobitného určenia“ odkaz na osobitný predpis absentuje. Je teda zrejmé, že zákonodarca nepokladá použité slovné spojenie resp. označenie „ochranné lesy“ a „lesy osobitného určenia“ za rovnocenné pojmy, keďže pojem „lesy osobitného určenia“ nevymedzuje odkazom na ustanovenie § 23 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch. 2Sžp/1/2010 5 Odporca poukazuje na to, že nie je zrejmé, aké prípady mal krajský súd na mysli v súvislosti s vydaním rozhodnutia o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutia s určenými obmedzujúcimi podmienkami v ochranných lesoch alebo lesoch osobitného určenia, ktoré sú súčasťou častí lesov nevýznamných z hľadiska ochrany prírody.
názoru odporcu veta v ustanovení § 61 ods. 8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z. umiestnená za bodkočiarkou – „nárok nezaniká.....“ potvrdzuje skutočnosť, že uplatnenie náhrady škody
časti ustanovenia je zužujúce len na lesy osobitného určenia, ktorými súd lesy v chránených územiach a iné časti lesov významné z hľadiska ochrany prírody. Ďalej uviedol, že z výroku napadnutého rozhodnutia odporcu je zrejmé, že žiadateľovi nebol priznaný nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania lesných pozemkov z dôvodu zániku jeho nároku
ustanovenia § 61 ods.2 psím.
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania
2 a § 214 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. apríla 2011 (§ 156 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku ). Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie č. 2009/00124-12/Kr zo dňa 27.mája 2009 a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie konanie. Odporca preskúmavaným rozhodnutím
525/2003 Z.z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 64 ods.1 písm. c) a § 61 ods. 9 zákona č. 543/2002 Z.z. na základe žiadosti navrhovateľa: P. S. H., vo veci úhrady náhrady za bežné obhospodarovanie na lesných pozemkoch žiadateľa, v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov a
8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z. rozhodol o zániku nároku náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania v ochranných lesoch, v jednotkách priestorového rozdelenia lesa č. 127A a 127B, ktoré sa nachádzajú na lesnom hospodárskom celku P., lesný užívateľský celok P. S. H., platnosť LHP 1996-2005, na území prírodnej rezervácie P. s piatym stupňom územnej ochrany
zákona, ktorá sa rozprestiera v ochrannom pásme Národného parku Malá Fatra s druhým stupňom územnej ochrany
zákona a ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území Z., na lesnom pozemku registra C-KN č. X. časť, prekryté parcelami E-KN č. X.,
výpisu z listu vlastníctva č. X. a č. X. vystaveným Katastrálnym úradom v Žiline, Správa katastra Dolný Kubín dňa 19.12.2008, ktoré sú v spoluvlastníctve členov pozemkového spoločenstva s právnou subjektivitou. Ako vyplynulo z odôvodnenia rozhodnutia odporcu
rozhodnutia Krajského lesného úradu v Žiline č.j. 2006/01213/SCH zo dňa 25. septembra 2006 vo výroku 2Sžp/1/2010 7 rozhodnutia „časť II.
1 zákona číslo 100/1977 Zb. v znení neskorších predpisov vyhlasuje JPRL...127AO, 127BO......za lesy ochranné v zmysle § 2 ods.1 písm.
názoru odporcu s poukazom na znenie ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z. (Poslanecká novela zákona o ochrane prírody čl. V zákona č. 364/2004 Z.z. účinná od 1.júla 2004, ktorá rozšírila okruh prípadov zániku nároku na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemkov) pokiaľ si vlastník pozemkov v chránenom území po 1.júli 2004 uplatnil na príslušnom orgáne ochrany prírody nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemkov v súvislosti s obmedzením výkonu obnovenej ťažby v ochranných lesoch, náhradu nie je možné priznať z dôvodu zániku nároku
a ods.7 OSP ak Najvyšší súd SR rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu rozhodovať v obdobných veciach rovnako, ktorá úzko súvisí s princípom právnej istoty. Na základe citovaného ustanovenia § 250ja ods.7 OSP Najvyšší súd Slovenskej republiky odkazuje na svoj rozsudok zo dňa 30. marca 2011, sp.zn. 6Sžp/3/2010, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie 2Sžp/1/2010 8 žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľa, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správny orgán rozhodoval o úhrade náhrady za obmedzenie bežného hospodárenia v ochranných lesoch nachádzajúcich sa v chránených územiach a v iných častiach lesov významných z hľadiska ochrany prírody
zákona č. 543/2002 Z.z.. Medzi účastníkmi preskúmavacieho konania v tomto štádiu konania ostala predovšetkým sporná aplikácia ustanovenia § 61 ods. 8, písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z.z.“), z ktorých dôvodov odvolací súd zameral svoju pozornosť najmä na výklad uvedenej právnej normy a na jej aplikáciu na uplatnený nárok navrhovateľa.
1, 2, 4, 8 písm. i/, ods. 9 zákona č. 543/2002 Z.z. účinného ku dňu 30.4.2010 vlastník pozemku je povinný strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe. Ak dochádza v dôsledku týchto obmedzení a opatrení k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, patrí mu náhrada vo výške zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania; to neplatí pre vlastníka súkromného chráneného územia a jeho ochranného pásma, ak sa obmedzenie týka bežného obhospodarovania v tomto území a na pozemkoch vo vlastníctve štátu. Bežným obhospodarovaním sa rozumie:
osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídaných škôd v lesoch, (§ 21 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 100/1977 Zb. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva v znení neskorších predpisov; § 3 ods. 1 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 244/1997 Z.z. o vyznačovaní a evidencii ťažby dreva), c) hospodárenie na inom pozemku, ako je uvedené v písmenách a) a b), ktoré je v súlade s podmienkami určenými v povolení činnosti
osobitných predpisov, (Napríklad § 13, 32, 33, 39, 39b, 39c a 40 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov, § 24 až 28 zákona č. 44/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, § 19 zákona Slovenskej národnej rady č. 51/1988 Zb. v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 499/1991 Zb., § 11 a 12 zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, § 7 a 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 164/1996 Z.z., § 29 zákona č. 143/1998 Z.z., § 47 zákona č. 195/2000 Z.z., § 4 zákona č. 338/2000 Z.z. o vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 29 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb., zákon č. 139/2002 Z.z.), najmä v rozhodnutí o využívaní územia, v rozhodnutí o určení ochranného pásma, v rozhodnutí o určení chráneného územia. Osobou oprávnenou na uplatnenie nároku
odseku 1 je vlastník pozemku, ktorého bežné obhospodarovanie bolo obmedzené; ak je vlastníkom pozemku štát, je touto osobou správca. Ak je pozemok v podielovom spoluvlastníctve, osobou oprávnenou na uplatnenie nároku je zástupca určený spoluvlastníkmi. Nárok na náhradu
odseku 1 zaniká, ak sa náhrada uplatňuje v ochranných lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody; (§ 2 ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 5/1995 Z.z.) nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým obmedzí postup vlastníka pozemku
osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona č. 326/2005 Z.z.). 2Sžp/1/2010 10 O nároku na náhradu
odseku 1 a o zániku tohto nároku
odseku 8 písm.
odseku 1 rozhoduje súd. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa nesúhlasí s právnym záverom žalovaného správneho orgánu, na základe ktorého navrhovateľovi ako žiadateľovi nepriznal úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania z dôvodu zániku jeho nároku
8 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z.. Z právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. vyplýva povinnosť vlastníka pozemku strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce zo zákonov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe. Čo sa rozumie pod bežným obhospodarovaním zákonodarca ustanovuje v právnej norme § 61 ods. 2 písm. a/ až c/ uvedeného zákona. Kto je oprávnenou osobou na uplatnenie nároku a podmienky uplatnenia nároku
1 zákonodarca ustanovuje v ods. 4, 5 a 7 § 61. V právnej norme ustanovenej v § 61 ods. 8 zákonodarca taxatívnym spôsobom ustanovuje právne skutočnosti, za splnenia ktorých dochádza k zániku nároku na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania. Zo zákonného znenia obsahu právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 1 písm. i/ vyplýva: „Nárok na náhradu
odseku 1 zaniká, ak sa náhrada uplatňuje v ochranných lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody; (§ 2 ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 5/1995 Z.z.) nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým obmedzí postup vlastníka pozemku
osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona č. 326/2005 Z.z.).“ Zákon č. 364/2004 Z.z. novelizoval zákon č. 543/2002 Z.z. v bode 11. tak, že v § 61 ods. 8 sa doplnili písmená f) až i), pričom
písm. i/ ak sa náhrada uplatňuje v ochranných lesoch“ (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody 2Sžp/1/2010 11 (§ 2 ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 5/1995 Z.z.".), s účinnosťou od 1.7.
osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona č. 326/2005 Z.z.“), s účinnosťou od 1.11.2005. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že pre posúdenie nároku navrhovateľa tvoriaceho aj predmet súdneho prieskumu, je rozhodujúca aplikácia uvedenej právnej normy v znení pred bodkočiarkou, ktorá právna úprava bola ustanovená novelou zákona č. 543/2002 Z.z. zákonom č. 364/2004 Z.z. a v podstate v neznemenej forme je účinná od 1.7.2004 doposiaľ. Predpokladom správnej aplikácie uvedenej právnej úpravy je jej výklad nielen z gramatického hľadiska, ale súčasne a to predovšetkým z hľadiska účelu zákona o ochrane prírody, ktorým zákonodarca sledoval naplnenie cieľa touto právnou úpravou, pričom treba vychádzať z koncepcie účelu tohto zákona ako celku a nie je možné vytrhnutie jednotlivých častí predmetnej právnej úpravy (§ 61 ods. 8, písm. i/, pred bodkočiarkou) z kontextu právnej normy tak, ako to urobil žalovaný správny orgán, ktorá skutočnosť vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia (str.5). Vychádzajúc z gramatického výkladu právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 8 písm. i/ zákona sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, na ktorý súčasne poukazuje. Odvolací súd taktiež zastáva názor, že na základe gramatického výkladu právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 8, písm. i/ pred bodkočiarkou zákona č. 543/2002 Z.z. predpokladom zániku nároku na náhradu za obmedzenie bežného hospodárenia je, ak sa náhrada uplatňuje v chránených lesoch a lesoch osobitného určenia, z takejto úpravy zákonodarca vyníma zákonnou výnimkou lesy v chránených územiach a iné časti lesov 2Sžp/1/2010 12 z hľadiska ochrany prírody. Iný gramatický výklad by bol nielen v rozpore so znením tejto právnej normy, ale súčasne s účelom zákona o ochrane prírody ako aj v rozpore s čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný správny orgán z uvedených dôvodov pochybil, keď aplikoval § 61 ods. 8, písm. i/ v znení, uvedenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 5) tak, „že
novelizovaného ustanovenia § 61 ods. 8, písm. i/ zákona o ochrane prírody nárok na náhradu zaniká, ak sa náhrada uplatňuje: a/ v ochranných lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení neskorších predpisov,), b/ lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častiach lesov významných z hľadiska ochrany prírody. Zo zákonného znenia právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 8, písm. i/ nevyplýva, že by zákonodarca zánik nároku rozdelil
toho, či žiadateľ uplatnil tento nárok k chráneným lesom pod písm. a/ a uplatnenie nároku k lesom osobitného určenia pod písm. b/, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán aplikoval ustanovenie § 61 ods. 8, písm. i/ zákona na základe vlastnej úpravy znenia predmetnej právnej normy, čo je neprípustné. Odvolací súd zdôrazňuje, že gramatický výklad právnej normy musí byť komfortný s logickým výkladom tejto právnej normy v súlade s účelom zákona majúc súčasne na zreteli jeho súlad s ústavou. Bolo by v rozpore so zákonom o ochrane prírody ako aj s ústavou, ak by vlastníkovi chráneného lesa, ktorý je súčasťou chráneného územia a z tohto dôvodu je povinný strpieť obmedzenia, v dôsledku ktorých dochádza k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, zaniklo právo na náhradu zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č. sp.zn. 35859/02 zo dňa 13.7.2006 vo veci Asociácia pre zabezpečovanie bývania vojnových invalidov a pre obete vojny v Atike a ostatní proti Grécku. Pokiaľ žalovaný správny orgán vytýkal súdu prvého stupňa, že v odôvodnení svojho rozhodnutia opomenul zreteľ na odkazy na osobitné predpisy, ktoré sú súčasťou § 61 ods. 8 2Sžp/1/2010 13 písm. i/ zákona, odvolací súd poukazuje na to, že odkaz zákonodarcu uvedený pod čiarou k príslušnému ustanoveniu zákona, nie je súčasťou právnej normy a nemá záväzný charakter ale len informačný. Súčasne odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ je aj pri ustanovení § 61 ods. 8 písm. i/ zákona odkaz pod čiarou na § 23 zákona č. 61/1977 Zb. v bod 93a, uvedený odkaz nemožno použiť, pretože zákon č. 61/1977 Zb. v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia nebol už účinný, keďže bol zrušený zákonom č. 326/2005 Z.z. o lesoch v znení neskorších predpisov účinného od 1.9.2005. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, a to predovšetkým, že správny orgán v danej veci na základe skutkových okolností vyvodil nesprávny právny záver. Krajský súd taktiež správne konštatoval, že v odôvodnení správneho orgánu absentuje právna úvaha, na základe ktorej správny orgán dospel k záveru zániku nároku navrhovateľa na náhradu za obmedzenie bežného hospodárenia a z ktorého dôvodu navrhovateľovi nepriznal úhradu tejto náhrady, s ktorou argumentáciou sa odvolací súd stotožnil. Rovnako
názoru odvolacieho súdu krajský súd správne uviedol, že rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné, a že nie je žiadnym spôsobom odôvodnený právny záver odporcu o zániku nároku na náhradu nákladov za bežné obhospodarovanie pozemkov v chránených územiach. Odvolací súd udáva, že je síce pravda, že krajský súd do výroku rozsudku uviedol ustanovenie § 250j ods.2 písm. d) OSP,
ktorého zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu, pričom napadnuté rozhodnutie, ako vyplynulo z jeho odôvodnenia, zrušil
ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) a d) OSP, avšak
názoru odvolacieho súdu uvedená skutočnosť nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu jednoznačne vyplynulo, že považoval rozhodnutie odporcu za rozhodnutie, ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a za rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Z uvedených dôvodov odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom opravnému prostriedku navrhovateľa vyhovel a rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil
2 písm. a), d) OSP, rozhodol vo veci 2Sžp/1/2010 14 správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 potvrdil. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1 OSP. Navrhovateľovi priznal právo na náhradu trov tohto konania, pretože v tomto konaní mal úspech. V odvolacom konaní navrhovateľovi vznikli trovy v dôsledku právneho zastúpenia advokátom za jeden úkon právnej služby – podanie vyjadrenia k odvolaniu odporcu vo výške 127,44 € (jeden úkon právnej služby po 120,23 €
3 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. + režijný paušál 7,21 €). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa 27. apríla 2011 JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.