zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). V dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol, že po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že dňa
1 písm. b/ Trestného poriadku trestné stíhanie vedené proti obvineným E. L. a K. F. zastavila. Uznesením Krajskej prokuratúry Košice I č. 1Kv 8/12 zo dňa
žalobcu nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov mu bolo znemožnené v období od
jeho tvrdenia znížila o 469.492,52 eur a zároveň mu za dané obdobie patrí aj úrok z omeškania počnúc dňom 22. januára 2002 vrátane, a to vo výške 15,5 % ročne
87/1995 Z.z., teda úrok z omeškania vo výške 15,5 % ročne zo sumy 1 167.280 eur od
ustanovení § 1, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 3, § 9 ods. 1, 2, 3, 4, § 17 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že
predmetného zákona štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zadržaním, zatknutím alebo iným obmedzením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe alebo nesprávnym úradným postupom, pričom tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť. Pri zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu a to pri splnení troch podmienok, ktorými sú - nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, pričom tieto tri podmienky musia byť splnené kumulatívne. Základnou podmienkou
citovaného zákona je teda existencia právoplatného alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené, pričom právo na náhradu škody možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok
osobitných predpisov. V danom prípade žalobca nešpecifikoval ani nekonkretizoval žiadne rozhodnutie, ktoré považuje za nezákonné a v dôsledku ktorého by mu mal vzniknúť nárok na náhradu škody, ktorej sa v konaní domáhal. Rovnako neuviedol ani žiadny konkrétny úradný postup, ktorý považuje za nesprávny a ktorý by mal zakladať nárok na náhradu škody. Neuviedol ani žiadne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, ktorého rozhodnutie považuje za nezákonné alebo ktorý postup považuje za nesprávny, napriek tomu, že bol opakovane vyzývaný na doplnenie žaloby a boli mu zaslané vyjadrenia žalovanej, ako aj ostatných pôvodne žalovaných, v ktorých opakovane namietali, že žalobca neuviedol základnú podmienku pre priznanie nároku na náhradu škody - právny titul. Už len z uvedeného dôvodu okresný súd nemohol nároku žalobcu uplatnenom v konaní vyhovieť a priznať mu náhradu škody voči štátu. Vo vzťahu k žiadosti žalobcu, ktorou v konaní pred súdom žiadal o poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa, okresný súd poukázal na to, že konanie je na súde vedené od roku 2015, t.j. viac ako tri roky, počas ktorých bol žalobca opakovane vyzývaný na preukázanie svojho nároku a na uvedenie podstatných skutočností, predovšetkým na konkretizovanie titulu, na základe ktorého sa domáha nároku na náhradu škody, avšak žalobca nevedel počas celého konania svoj nárok odôvodniť a neuviedol ani len základnú náležitosť, ktorou je špecifikácia právneho titulu, od ktorého svoj nárok odvodzuje. Návrhu žalobcu na poskytnutie lehoty na vyjadrenie preto súd prvej inštancie nemohol vyhovieť, a to predovšetkým s poukazom na ustanovenie § 153 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a ustanovenia § 157 a § 183 CSP. Tiež nemohol vyhovieť žiadosti žalobcu o poskytnutie lehoty na zvolenie si právneho zástupcu, nakoľko žalobca mal viac ako tri roky čas a priestor na zvolenie si právneho zástupcu, avšak tak neučinil. Navyše v konaní za žalobcu konal ako osoba oprávnená konať advokát, ktorý je riadne zapísaný do zoznamu advokátov vedený Slovenskou advokátskou komorou, pôsobiaci a vykonávajúci advokátsku prax. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie požiadavky žalobcu, na poskytnutí lehoty na vyjadrenie sa a na zvolenie si právneho zástupcu, vyhodnotil ako účelové a zavádzajúce, preto im nevyhovel. Napriek skutočnosti, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, od ktorého odvodzuje uplatnený nárok na náhradu škody, pre úplnosť súd prvej inštancie posúdil rozhodnutia vydané v rámci trestného konania ohľadom trestného stíhania a vrátenia zaistených finančných prostriedkov, ktoré žalobca uvádzal ako aj postup orgánov činných v trestnom konaní, pričom dospel k záveru, že žiadne z rozhodnutí, na ktoré žalobca v žalobe poukázal, t.j. 1/ rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VGPt397/04-9 zo dňa 2. decembra 2004, 2/ uznesenie PPZ, ÚBOK, ČVS: PPZ-29/BOK-V-I-2005 ako ani uznesenie 3/ Krajskej prokuratúry Košice I č. 1Kv/8/12-21 zo dňa 15. októbra 2012 nebolo zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť. Zdôraznil, že žiaden príslušný orgán nevyhodnotil zaistenie finančných prostriedkov ako rozhodnutie v rozpore so zákonom. Navyše žalobca ani pri jednom z uvedených rozhodnutí nepreukázal, či podal proti takémuto
jeho názoru nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok
osobitných predpisov, pretože len v takom prípade, t.j. v prípade podania riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu, je možné priznať nárok na náhradu škody s poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Zároveň zdôraznil, že rozhodnutie o zaistení peňažných prostriedkov zo dňa 21. januára 2002 bolo vydané štátnymi orgánmi Maďarskej republiky a preto Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za takéto rozhodnutie. Taktiež rozhodnutie o vznesení obvinenia voči osobám E. L. a K. F. bolo rozhodnutie štátnych orgánov Maďarskej republiky, za ktoré nie je možné uplatňovať si nárok na náhradu škody voči Slovenskej republike
zákona č. 514/2003 Z.z. V zmysle citovaného zákona Slovenská republika zodpovedá za nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci v Slovenskej republike a nie za nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci iného štátu. K namietanému nesprávnemu úradnému postupu súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca predmetný postup žiadnym spôsobom nekonkretizoval ani neuviedol, ktorý orgán sa vôbec mal dopustiť takéhoto postupu, pričom naviac ani z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by počas celého trestného konania, ktoré bolo vedené voči osobám E. L. a K. F. a v rámci ktorého boli zaistené finančné prostriedky žalobcu, bolo skonštatované, že v trestnom konaní došlo k nečinnosti alebo k porušeniu povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, k zbytočným prieťahom v konaní alebo k inému nezákonnému zásahu do práv žalobcu. Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu pritom možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru prokurátorom, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a žiadny takýto dôkaz z vykonaného dokazovania nevyplynul. Žalobca preto v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie ani len prvej základnej podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a to preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Okresný súd preto dospel k záveru, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu a z dôvodu nepreukázania prvej podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a podrobne sa už nezaoberal výškou uplatnenej náhrady škody, nakoľko to bolo neúčelné a logicky ani príčinnou súvislosťou medzi vznikom škody a existenciou nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol
1 CSP, keď úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, keďže trovy konania si neuplatnila a zo súdneho spisu žiadne jej trovy ani nevyplynuli.
1, 2 CSP žalobcom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 396 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 a § 255 ods. 1 CSP). Uviedol, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne a správne ustálil skutkový stav, ktorý správne posúdil aj po právnej stránke, keď dospel k záveru že nie sú splnené zákonom stanovené predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko tu absentuje rozhodnutie orgánu štátu, ktoré by bolo na základe opravného prostriedku uplatneného žalobcom pre nezákonnosť zrušené a rovnako tak nemožno postup orgánov činných v trestnom konaní v Slovenskej republike považovať za nesprávny úradný postup, ktorý by mohol viesť k vzniku zodpovednosti za škodu uplatnenej podanou žalobou. Prvoinštančný súd správne poukázal aj na to, že žalobca doposiaľ dostatočne konkrétne neoznačil nezákonné rozhodnutie ani nesprávny úradný postup, ktoré majú zakladať ním uplatnený nárok na náhradu škody. To však nič nemení na tom, že bez ohľadu na uvedené žiadne zo žalobcom označených rozhodnutí a postupov zodpovednosť žalovanej za tvrdenú škodu založiť nemôže. 2.1. K odvolacím námietkam žalobcu o 1/ porušení jeho práva na súdnu ochranu, lebo bola mu odňatá možnosť konať pred súdom, o 2/ porušení práva na "rovnosť zbraní", nakoľko okresný súd pri rozhodovaní prihliadal na písomné podania vo veci samej z 23. februára 2016, 10. marca 2016 a 14. apríla 2016, ktoré neboli žalobcovi riadne doručené a ďalej, že 3/ prvoinštančný súd v konaní nepostupoval
ustanovení § 168, § 170, § 171 ods. 1 CSP, o predbežnom prejednaní veci a k oboznámeniu, ktoré skutkové a právne tvrdenia sú v konaní sporné, došlo až na prvom pojednávaní, na ktorom okresný súd neposkytol žalobcovi lehotu na predloženie podrobného písomného vyjadrenia vo veci samej a napokon 4/ nerešpektoval ani jeho právo na právnu pomoc a zastupovanie zvoleným advokátom, v prítomnosti ktorého mal byť vykonaný aj ním navrhovaný výsluch, odvolací súd uviedol, že tieto námietky považuje za neopodstatnené. Konkrétne pokiaľ ide o písomné vyjadrenia žalovanej, z obsahu spisu vyplynulo, že tieto boli žalobcovi riadne doručené ešte v roku 2016, pričom žalobcovi bola súdom prvej inštancie na jeho žiadosť vyhotovená kópia celého spisu
stavu do
ustanovení zák. č. 58/1969 Zb., na ktoré v konaní upozorňoval. V závere svojho rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že samotná existencia rozhodnutia alebo postupu orgánu štátu, ktorým mohlo byť potenciálne nepriaznivo zasiahnuté do majetkovej sféry dotknutej osoby, na vznik zodpovednosti za prípadnú vzniknutú ujmu nepostačuje, keď pre jej vznik je v súlade s platnou právnou úpravou nevyhnutné, aby išlo o zásah nezákonný, za ktorý možno považovať výlučne rozhodnutie orgánu štátu zrušené pre nezákonnosť alebo kvalifikovaný nesprávny úradný postup. Ich existencia však v danej veci preukázaná nebola, preto neboli splnené ani predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu tvrdenú žalobcom a nemôže preto obstáť ani argumentácia žalobcu potrebou kompenzácie ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku dočasnej straty možnosti dispozície s peňažnými prostriedkami.
f/ CSP) žalobca videl v tom, že bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho konania, ďalej v tom, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore so skutočným stavom veci, v rozpore so zákonom, je arbitrárne, nezaoberajúce sa so všetkými podstatnými tvrdeniami a námietkami voči procesnému postupu skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. Bližšie k porušenie princípu kontradiktórnosti dovolateľ uviedol, že odvolací súd prihliadol pri svojom rozhodovaní na vyjadrenie protistrany, ktoré žalobcovi síce bolo doručené na vedomie prípisom odvolacieho súdu, avšak bez výzvy na vyjadrenie a tiež bez stanovenia lehoty na vyjadrenie. Uvedeným postupom došlo k porušeniu ustanovenia § 374 ods. 1 CSP. Odvolací súd tiež tým, že akceptoval vyjadrenie žalovanej k odvolaniu podanej po márnom uplynutí súdom stanovenej lehoty postupoval v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, čím neprípustne zvýhodnil žalovanú. Súd prvej inštancie v konaní nepostupoval ani
ustanovení § 168, § 170, § 171 ods. 1 CSP o predbežnom prejednaní veci, pričom svoj postup náležite nevysvetlil, vo veci rozhodol na prvom pojednávaní. V konaní bolo porušené právo na “rovnosť zbraní“, pretože žalobcovi neboli doručené riadne vyjadrenia žalovanej, čím súd prvej inštancie porušil jej základné právo na spravodlivý proces a základné princípy kontradiktórnosti civilného sporového konania vyplývajúce z čl. 9 CSP. Vzhľadom na procesný postup súdu prvej inštancie z dôvodu zložitosti veci, značného časového odstupu nevyhnutnosti preveriť a porovnať stav s rozsiahlym spisovým materiálom z trestného konania vedeného voči tretím fyzickým osobám aj v maďarskom jazyku, žalobca žiadal súd prvej inštancie, aby mu poskytol lehotu na predloženie podrobného písomného vyjadrenia vo veci samej, čo však súd prvej inštancie bez opodstatnenia neakceptoval. Žalovaná pritom mala vo svojej dispozícii kompletný spisový materiál z trestného konania vedeného voči iným tretím fyzickým osobám aj v maďarskom jazyku a tým, že tento kompletný spisový materiál nebol súdom zabezpečený, žalobca bol ukrátený na svojich právach v dôsledku postupu a rozhodnutí štátnych orgánov a napokon aj súdu. Dovolateľ ešte namietol, že okresný súd nerešpektoval jeho právo na právnu pomoc a zastupovanie zvoleným advokátom vyplývajúce z § 89 CSP a ustanovenia čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky; tiež, že súd prvej inštancie nevykonal riadne dokazovanie výsluchom, ktorý žalobca navrhoval vykonať v prítomnosti splnomocneného advokáta a to za účelom zabezpečenia ochrany a uplatňovania legitímnych práv klásť otázky vyslúchanej osobe. V závere podaného dovolania žalobca zopakoval chronologicky skutkový stav tak, ako vyplynul z vykonaného dokazovania. Dovolací súd žiadal, aby napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedla, že rozhodnutia súdov nižších inštancií sú zákonné a odôvodnené. Žalobca v konaní nešpecifikoval rozhodnutie, ktoré považuje za nezákonné a taktiež neopísal ani konkrétny úradný postup, ktorý by mal byť nesprávny. Všetky žalobcom uvádzané dovolacie dôvody (§ 420 písm. e/ a f/ CSP; § 421 ods. 1 CSP) neobstoja. Ustanovenie § 420 písm. e/ CSP preto, lebo žalobca namietanú zaujatosť sudkyne odvodzuje z jej procesného postupu v konaní a od jej rozhodovacej činnosti, čo sú dôvody, ktoré Civilný sporový poriadok v ustanovení § 49 odsek 3 výslovne vylučuje ako dôvody pochybnosti o sudcovej nezaujatosti. Ani ďalšie skutočnosti namietané žalobcom, a síce doručenie vyjadrenia žalovanej k jeho odvolaniu, bez výzvy na vyjadrenie neodôvodňujú záver o porušení princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Dovolací dôvod
1 CSP žalobca bližšie nešpecifikoval a preto neopodstatňuje dôvodnosť podaného dovolania. Žalovaná navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 písm. b/ CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu
f/ CSP je prípustné a tiež dôvodné; v dôsledku jeho účinku dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP).
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 8. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod (1Cdo/17/2019, 2Cdo/225/2018, 3Cdo/142/2018, 4Cdo/10/2018, 5Cdo/9/2019, 7Cdo/1/2018, 8Cdo/94/2018, 9Cdo/4/2020).
f/ CSP v zmysle ktorého, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces dovolací súd uvádza, že z hľadiska jeho prípustnosti nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti
tohto ustanovenia; rozhodujúci je výlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017, 9Cdo/4/2020). Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti.
ktorej má odvolateľ v odvolacom konaní vždy k dispozícii odvolanie a odvolaciu repliku a jeho protistrana vyjadrenie k odvolaniu a odvolaciu dupliku. Z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že je to strana sporu, ktorá musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jej odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jej strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/311/2018). 16.
1 CSP súd prvej inštancie doručí odvolateľovi vyjadrenie k odvolaniu a umožní mu vyjadriť sa k nemu najneskôr v lehote desať dní od doručenia. 17.
2 CSP, k vyjadreniu odvolateľa
odseku 1 môže protistrana podať vyjadrenie v lehote 10 dní od jej doručenia. 18.
3 CSP, podania
odsekov 1 a 2 doručí súd prvej inštancie ostatným subjektom. Ďalšie podania strán sa doručujú, len ak je to potrebné na zachovanie práva na spravodlivý proces.
pokynu sudcu z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.