← Slovensko

náhradu škody

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/192/2021 Identifikačné číslo spisu: 6114227354 Dátum vydania rozhodnutia: 15.12.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Halušková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:6114227354.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu S.. S. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX/XX, XXX XX H., zastúpeného JUDr. Miroslavom Ivanovičom, advokátom so sídlom Štúrova 11, 811 02 Bratislava, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska ul. 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 20C/268/2014, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

  1. marca 2021 sp. zn. 14Co/54/2020 takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a. Žalobcovi voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie
  2. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 27.02.2020 č. k. 20C/268/2014-591 žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 35 200 eur v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi podľa pomeru úspechu v konaní vo výške 79,30 %, ktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanej v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania za deň pojednávania dňa 22.08.2017 voči žalobcovi v plnej výške, ktoré je žalobca povinný žalovanej zaplatiť v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. 1.
  3. Z dôvodov rozsudku vyplýva, že dňa 21.07.2004 bolo uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície KR PZ Banská Bystrica ČVS:KRP-9/OEK-BB-2004 začaté trestné stíhanie za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona a za pomoc k trestnému činu krátenia dane a poistného. Dňa 03.12.2010 vyšetrovateľ zmenil právnu kvalifikáciu na trestný čin krátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 5 Trestného zákona spáchaný formou pomoci. Žalobca si uplatnil nemajetkovú ujmu z titulu uznesenia KR PZ Banská Bystrica, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odbor ekonomickej kriminality zo dňa 21.07.2004, ktorým bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny a za účastníctvo na trestnom čine skrátenia dane a poistného a aj za dobu väzby, do ktorej bol vzatý dňa 21.07.2004 o 11.40 hod. uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. Tb/61/2004 (správne má byť Tp, pozn. dovolacieho súdu) zo dňa 24.07.2004 podľa § 67 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku. Z väzby bol prepustený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu č. k. Pš/40/2004 zo dňa 26.11.2004 pre absenciu dôvodov väzby. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR č. k. VII./1Gv 239/2009-1553 zo dňa 12.03.2013 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené. Žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy titulom vyššie uvádzaných nezákonných rozhodnutí za štyri mesiace trvania väzby odo dňa 24.07.2004 do 26.11.2004 (125 dní) a za trvanie trestného stíhania od 21.07.2004 do 26.03.2013 (104 mesiacov). Žalobca požiadal podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o predbežné prerokovanie nároku Ministerstvo vnútra SR, ktoré písomnú žiadosť postúpilo Ministerstvu spravodlivosti SR. 1.
  4. Okresný súd aplikujúc ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 8 ods. 1, § 15 a § 16 zák. č. 514/2003 Z. z.. Uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. S odkazom na závery prezentované Krajským súdom v Banskej Bystrici v uznesení zo dňa 30.10.2019 č. k. 14Co/73/2018-569, ktorým bol zrušený druhý výrok rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 08.02.2018 č. k. 20C/268/2014-451 o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 35 200 eur a výrok o trovách konania okresný súd konštatoval, že právo žalobcu na náhradu škody vzniklo momentom vydania nezákonného rozhodnutia, a to uznesenia o začatí trestného stíhania zo dňa 21.07.2004 a uznesenia (o vzatí do väzby, pozn. dovolacieho súdu) zo dňa 24.07.
  5. Súd prvej inštancie vysvetlil, že ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané pred 01.01.2009, súd posudzuje vec podľa § 17 účinného do 31.12.2008, ktoré v období od 01.07.2004 do 31.12.2008 obsahovalo len dva odseky, bez neskôr zavedenej obmedzujúcej zložky. Konštatoval, po porovnaní znenia § 17 účinného do 31.12.2008 a jeho znenia účinného od 01.01.2009, že zákonom č. 517/2008 Z. z. bol novelizovaný zákon č. 514/2003 Z. z. doplnením §-u 17 o odseky upravujúce kritériá, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje a zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá sa bude odvíjať od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR (§ 17 ods. 4) a aj o určenie povinnosti poškodeného uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1, 2 (§ 17 ods. 5 zákona s odkazom na rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo/145/2011). Aj s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/262/2015 uviedol, že ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané pred 01.01.2009, súd posudzuje vec podľa § 17 účinného do 31.12.
  6. Novela zákona č. 514/2003 Z. z. vykonaná zákonom č. 412/2012 Z. z., účinná od 01.01.2013, ktorou v § 17 došlo k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. Okresný súd vysvetlil, že aplikovať § 17 v znení novely zákonom č. 412/2012 Z. z. na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 01.01.2013 by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale spôsoboval by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by porušením zákazu retroaktivity. 1.
  7. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.07.2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018, v ktorom najvyšší súd uviedol, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí byť zohľadnená aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). Okresný súd vykonal komparáciu s výškou odškodnenia upravenej zákonom č. 215/2006 Z. z. tak, že i v súlade s priznávaním odškodnenia vo výške 50-násobku minimálnej mzdy by v roku 2004 50-násobok odškodnenia predstavoval sumu 11 000 Eur. Súd priznal odškodnenie za štyri mesiace väzby vo výške 4 000 Eur, čo je deň väzby 33 Eur. Poukázal na rozsudok ESĽP zo dňa 28.05.2002 vo veci Stafford proti Spojenému kráľovstvu a uviedol konkrétne výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej súdmi v Spojenom kráľovstve, v Taliansku, vo Fínsku, rovnako posúdenie rumunských súdov, výšku nemajetkovej ujmy za väzbu priznanú maďarskými súdmi, poukázal na úpravu holandského trestného poriadku a uviedol, že v Slovinsku neexistujú presné pravidlá, ktoré by sudca mohol použiť pri určovaní výšky škody, ale výška sa odvíja od kritérií miery zavinenia, miery fyzickej a psychickej ujmy. Ďalej poukázal na úpravu a rozhodovaciu činnosť v Poľsku, Nórsku a Českej republike. 1.
  8. Náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie na základe nezákonného rozhodnutia, trvajúce spolu 104 mesiacov (od 21.07.2004 do 26.03.2013) si žalobca uplatňoval vo výške 1375 eur mesačne. Ako primeranú i zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti súd prvej inštancie priznal žalobcovi za každý mesiac trestného stíhania sumu 300 eur, čo je 10 eur denne. Prihliadol na to, že žalobcovi vznikla v dôsledku neprimerane dlho trvajúcej neistoty ujma napĺňajúca ust. § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Okresný súd mal za to, že jednak vzhľadom na dĺžku trestného stíhania, ako aj na rozhodovaciu činnosť súdov vyššie uvedenú ide o primeranú sumu. Z dôvodu zákazu retroaktivity nie je možné prihliadnuť na to, že je tu daná horná hranica, ktorú súd nemôže prekročiť. Pokiaľ i určil vyššiu náhradu ako je horná hranica určená zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorá sa však nevzťahuje na nezákonné rozhodnutie v danej veci, v čase vydania oslobodzujúceho rozsudku v roku 2013 bola minimálna mzda 338 eur a jej 50-násobok by predstavoval 16 900 eur. V roku 2020 bola minimálna mzda 580 eur a jej 50-násobok 29 000 eur. Trestné stíhanie žalobcu trvalo od roku 2004 až do roku 2013, čo je značná doba, za ktorú sa žalobca aj jeho rodina museli vyrovnávať s dôsledkami trestného stíhania. Uvedenú dĺžku trestného stíhania súd prvej inštancie považoval za závažný aj dostatočný dôvod pre priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 10 eur za deň trestného stíhania, kedy po dobu 10 rokov dochádzalo k zásahu do najzákladnejších práv žalobcu vo všetkých oblastiach jeho života. V prevyšujúcej časti potom žalobu ako nedôvodnú zamietol majúc za to, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy zodpovedá všeobecnej predstave spravodlivosti, je adekvátna a primeraná. O trovách rozhodol okresný súd podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania podľa § 255 CSP a § 256 ods. 1 CSP. Žalobca sa domáhal náhrady škody spolu vo výške 340 000 eur. V priebehu konania vzal žalobu v časti o zaplatenie ušlého zisku vo výške 190 000 eur späť, čím zavinil zastavenie konania. Predmetom konania zostala suma 150 000 eur, priznaných bolo 35 200 eur. Celková priznaná suma istiny predstavuje 10,35 % úspech žalobcu a 89,65 % úspech žalovanej, takže viac úspešnému žalovanej svedčí 79,30 % úspech.
  9. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa
  10. marca 2021 sp. zn. 14Co/54/2020 rozsudok súdu prvej inštancie v (odvolaním žalovanej) napadnutom prvom a druhom výroku potvrdil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov odvolacieho konania. 2.
  11. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vo veci samej stotožnil a skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 1, 2 CSP). Nadväzujúc na závery prezentované v skoršom (zrušujúcom) uznesení doplnil, že v odôvodnení rozsudku okresného súdu je obsiahnutá komparácia i s osobitným právnym predpisom zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi aj vyhodnotenie dosahov trestného stíhania žalobcu na jeho osobný aj rodinný život a vnímanie osoby žalobcu v ostatnom spoločenskom živote. Súd prvej inštancie osobitne odôvodnil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu v trvaní 4 mesiacov a za vedenie trestného stíhania ako takého v trvaní 104 mesiacov. V odsekoch
  12. a
  13. odôvodnenia rozsudku vyhodnotil vykonané dokazovanie a zistený dopad väzby a trestného stíhania na život žalobcu a jeho osobnú sféru. V ods.
  14. odôvodnenia rozsudku okresný súd porovnal výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na existujúcu judikatúru najvyšších súdnych autorít v Slovenskej republike i s poukazom na existujúcu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, keď konštatoval výšku priznávanej náhrady za väzbu a za vedenie trestného stíhania v konkrétnych konaniach v jednotlivých tam uvedených krajinách Európskeho spoločenstva. Po porovnaní okresný súd žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v zmysle nezákonného rozhodnutia, ktoré trvalo 104 mesiacov (od 21.07.2004 do 26.03.2013), a to z uplatnenej náhrady 1 375 eur za každý mesiac sumou 300 eur za každý mesiac, ktorú považoval za primeranú vzhľadom na všetky osobité okolnosti prípadu a za zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti. Odvolací súd vzhľadom na judikatúru v obdobných veciach považoval tento záver súdu prvej inštancie za vecne správne a odôvodnenie určenia konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za riadne, dostatočné, akceptovateľné a tiež presvedčivé. 2.
  15. Žalovaná v odvolaní namietla neprimeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie a tiež to, že okresný súd mal dôsledne aplikovať § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (ďalej aj len „zákon č. 514/2003“) obsahujúci limitáciu maximálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolacia námietka, že súd prvej inštancie konštatoval, že žiadne limity neohraničujú výšku náhrady nemajetkovej ujmy podľa odvolacieho súdu predstavuje nepresne vyabstrahovaný záver z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý zrozumiteľne uviedol, prečo - z dôvodu zákazu retroaktivity - neaplikoval § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013, upravujúci maximálnu prípustnú výšku náhrady na nárok žalobcu vzniknutý pred novelou zákona č. 514/2003 Z. z. zákonom č. 412/2012 Z. z.. Okresný súd nárok na náhradu nemajetkovej ujmy priznal len čiastočne, vychádzajúc z ostatnej súdnej praxe v obdobných prípadoch, vyhodnotiac osobitné okolnosti prejednávanej veci, tieto porovnajúc s ostatnými rozhodnutiami súdov v Slovenskej republike aj v európskom priestore a vo zvyšku žalobu zamietol. Okresný súd dostatočne uvážlivo zohľadňoval, aby priznaný nárok výrazne neprekračoval sumy priznávané v súdnej praxi v obdobných veciach, aby priznaná suma nebola premrštená, nadhodnotená a aby predstavovala formu primeraného zadosťučinenia za trestné stíhanie žalobcu, nie spôsob nenáležitého obohatenia sa žalobcu (na úkor štátu). Týmito limitmi však v danom prípade správne nebola maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy stanovená v § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.
  16. 2.
  17. K námietke o neprimerane vysokej náhrade nemajetkovej ujmy priznanej napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy nemožno jednoducho ustáliť, či určiť výlučne mechanickým porovnaním, či určením priemeru súdom priznávaných súm v obdobných veciach. Súd konajúci o konkrétnej uplatnenej žalobe je pri rozhodovaní povinný prihliadať na všetky individuality prejednávanej veci a vyhodnotiť konkrétne okolnosti, tvrdený a preukazovaný dopad vedeného trestného stíhania (prípadne väzby) na život osoby, ktorá bola nezákonne trestne stíhaná, na jeho osobnú sféru, rodinný život, pracovný život, postavenie a vnímanie trestne stíhanej osoby v ostatnom spoločenskom živote. Pri svojej rozhodovacej činnosti ale konajúci súd prihliada i na ostatnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v obdobných veciach. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 05.12.2017 sp. zn. II. ÚS 288/2017 uviedol: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ 2.
  18. Odvolací súd konštatoval, že každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale len samotný fakt trestného stíhania je záťažou. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný súd ČR, nález sp. zn. I. ÚS 554/04 zo dňa 31.03.2005). Odvolací súd uviedol, že niet dôvodu dospieť k odlišnému záveru v prípade žalobcu, ktorý nebol spod obžaloby oslobodený, ale obžaloba ani nebola po temer deviatich rokoch vedeného trestného konania podaná a trestné stíhanie bolo zastavené. Za osobitnú okolnosť označil i skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní stíhali žalobcu ako obvineného po dobu deviatich rokov a za uvedené neprimerane dlhé obdobie nezabezpečili dôkazný stav trestnej veci tak, aby bolo dôvodné na žalobcu podať obžalobu. Samotná neprimeraná dĺžka takto vedeného a následne zastaveného trestného stíhania je podstatnou i vzhľadom na vek, v akom bol žalobca v čase vedenia trestného stíhania (37 rokov v čase vznesenia obvinenia), mal založenú rodinu a maloleté deti. Žalobca tak bol deväť rokov trestne stíhaný v produktívnom veku, kedy je predpoklad budovania kariéry a dosahovania pracovných mét a cieľov, čo trestné stíhanie významne sťažuje, či dokonca znemožňuje; naopak samotné vedenie trestného stíhania nepochybne znamená neistotu z budúcnosti a značnú psychickú záťaž v podobe obáv o ďalší osud nielen svoj, ale aj rodiny, ktorá bola na neho naviazaná v rovine materiálnej a ekonomickej existencie aj blízkymi rodinnými vzťahmi. Odvolací súd doplnil, že náhle odlúčenie žalobcu od rodiny z dôvodu väzby po dobu štyroch mesiacov a len minimálny kontakt s manželkou a maloletými deťmi znamenalo výrazný zásah do žalobcovho osobného a rodinného života a nepriaznivo vplývalo nielen na žalobcu, ale na všetkých jeho rodinných príslušníkov. Významné zhoršenie rodinného a partnerského vzťahu následne vyústilo do rozpadu funkčného manželského vzťahu žalobcu, keď žalobca a jeho manželka žili roky oddelene a opätovne sa zblížili až po diagnostikovaní manželkinho onkologického ochorenia. Stigmatizácia osoby žalobcu z dôvodu trestného stíhania a výkonu väzby a v tom dôsledku i stigmatizácia žalobcovej rodiny v malej obci, kde žalobca býval, viedla žalobcu ku zmene bydliska mimo uvedenú obec, do mesta G. G., do prostredia väčšej anonymity. Uvedené znamená i nutnosť budovania nových vzťahov a väzieb žalobcu aj jeho rodiny. V súdenej veci tak mal odvolací súd za to, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch neporušuje princíp primeranosti k iným odškodneniam, zohľadňuje osobitosť daného prípadu, nevytvára priestor na obohatenie sa žalobcu, ale znamená pre neho spravodlivé zadosťučinenie, pretože je primeraná intenzite ujmy danej dĺžkou trvania zásahu v oblasti profesijnej, rodinnej a spoločenskej s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho doterajší život, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, keď žalobca v najproduktívnejšom období svojho pracovného a rodinného života de facto stratil všetko dovtedy vybudované. V konaní žalobca preukázal (predovšetkým svedeckými výpoveďami) tento mimoriadne nepriaznivý dopad vedeného trestného stíhania na jeho osobný a rodinný život. Odvolací súd zdôraznil, že dopad väzby a celého trestného konania na jednotlivé sféry života žalobcu, ustálený vykonaným dokazovaním, podrobne uviedol a odôvodnil vo svojom rozsudku súd prvej inštancie. 2.
  19. K záveru o primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k iným obdobným veciam odvolací súd doplňujúco poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
  20. júna 2016 sp. zn. 6MCdo/12/2014, v ktorom konaní bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňovaný na základe trestného stíhania osoby s osobitným postavením (príslušníka Policajného zboru) vedeného od roku 2003 do roku 2008, t. j. po dobu piatich rokov a trestné stíhane bolo vedené v konkrétnej fáze i väzobne (po dobu takmer štyroch mesiacov). Okresný súd priznal žalobcovi náhradu škody 6 277,60 eur a náhradu nemajetkovej ujmy 20 000 eur. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti náhrady škody zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namietol porušenie zákona rozsudkami súdov nižšieho stupňa v časti priznania nemajetkovej ujmy 20 000 eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie odmietol. 2.
  21. Odvolací súd tiež uviedol, že k posúdeniu primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy osoby trestne stíhanej, ktorá bola spod obžaloby oslobodená alebo voči ktorej bolo trestné stíhanie zastavené, sa vo svojej rozhodovacej činnosti vyjadril i Ústavný súd Slovenskej republiky. V náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.01.2017 uviedol: „Ústavný súd je toho názoru, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo namieste nezohľadniť. V každom prípade však pokiaľ vo veci sťažovateľky, v ktorej trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer 55 mesiacov a väzba takmer 3 mesiace, bola žalobcovi priznaná celková náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35 000 eur, už len napríklad s odkazom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v Českej republike (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010 zo dňa 11.01.2012, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR, zošit č. 4/2012, pod R 52/2012, S 327 a nasl. ako aj v ňom uvedená široká komparácia rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov iných európskych štátov), ktoré nepovažujú za neprimerané odškodnenie väzby vo výške 1.000,- Eur za mesiac jej trvania, nemožno považovať odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620,- Eur za mesiac trvania trestného stíhania za neadekvátne. Ústavný súd po zohľadnení povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania a väzby, preukázaných dopadov trestného stíhania a väzby do osobnostnej sféry žalobcu a okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, považuje priznanú náhradu nemajetkovej ujmy nielen za primeranú, ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti.“ S poukazom na okolnosti zistené a preukázané v prejednávanej veci, s prihliadnutím na všetky osobité okolnosti daného prípadu a prihliadnuc i na judikatúru všeobecných súdov aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolací súd dospel k záveru, že výška náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu priznaná odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie nie je premrštená, či neprimerane vysoká, ale zodpovedá primeranému zadosťučineniu za vedené trestné stíhanie. 2.
  22. K argumentácii žalovanej o nutnosti limitácie hornej hranice výšky náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení novely zákonom č. 412/2012 Z. z., účinnej od 01.01.2013 odvolací súd poukázal na jednoznačné stanovisko vyslovené v skoršom (zrušujúcom) uznesení č. k. 14Co/73/2018-569 zo dňa
  23. októbra 2019, od ktorého nemá dôvod ustúpiť alebo tento meniť. Na podporu uvedeného právneho záveru a vyriešenie polemiky ohľadom tvrdenej retroaktivity poukázal zhodne so súdom prvej inštancie na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.01.2017, v ktorom o i. ústavný súd uviedol: „Ústavný súd najprv považuje za potrebné konštatovať, že samotná právna úprava zákona č. 58/1969 Zb. výslovne nestanovuje kritériá na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V súčasnosti tieto kritériá napríklad (nie taxatívne) určuje § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý sa stal súčasťou právneho poriadku dňa 01.01.
  24. Podľa dnes účinného znenia tohto ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. S účinnosťou od 01.01.2013 bolo zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 514/2003 Z. z. doplnené ustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to, že kritériá stanovené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno aplikovať na prípady, keď (nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti (t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 01.01.2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred 01.01.2013), všeobecné súdy vo veci sťažovateľky týmito viazané neboli, a preto bolo vecou všeobecných súdov, aby z právneho poriadku kritériá, podľa ktorých posúdia výšku náhrady nemajetkovej ujmy, vyvodili. Všeobecné súdy takto postupovali a vymedzili kritériá, ktorých naplnenie skúmali na základe výsledkov vykonaného dokazovania“. Ústavný súd konštatoval, že ustanovenia zákona upravujúce limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy zavedenú do zákona č. 514/2003 Z. z. novelou č. 412/2012 Z. z., nemožno aplikovať na prípady, keď uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia ich účinnosti, t. j. vo vzťahu k § 17 ods. 3 pred 01.01.2009 a vo vzťahu k § 17 ods. 4 pred 01.01.
  25. Odvolací súd poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/262/2015 zo dňa 16.03.2016, v ktorom konštatoval, že problematiky ustanovenia § 17 o náhrade nemajetkovej ujmy sa dotkli dve novely zákona č. 514/2003 Z. z. vykonané zákonom č. 517/2008 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2009 a zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.
  26. Novela vykonaná zákonom č. 517/2008 Z. z. stanovila kritériá určovania výšky nemajetkovej ujmy doplnením § 17 ods. 3 a zaviedla minimálnu výšku nemajetkovej ujmy pre odškodňovanie väzby (§ 17 ods. 4). Podľa jej prechodného ustanovenia § 27 b ods.1 podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za nesprávny úradný postup pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa riadi predpismi účinnými do 31.12.
  27. Dovolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12.12.2012 sp. zn. 7Cdo/145/2011, v zmysle ktorého, ak bolo (nezákonné) rozhodnutie vydané pred 01.01.2009 má súd vec posudzovať podľa § 17 účinného do 31.12.
  28. Novela zák. č. 514/2003 Z. z. vykonaná zákonom č. 412/2012 Z. z. (od 01.01.2013), ktorá neobsahovala prechodné ustanovenia, v § 17 vypustila minimálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby a zaviedla limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentnom vydania nezákonného rozhodnutia vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok (napr. oslobodenie obžalovaného). Preto aplikovať ust. § 17 v zmysle tejto novely na prípad, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 01.01.2013 by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zák. č. 412/2012 Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto postup by podľa dovolacieho súdu popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale spôsoboval by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu a bol by aj porušením nákazu retroaktivity. Dovolací súd uviedol, že krajský súd svojím rozhodnutím popiera navrhovateľovi princíp úplného odškodnenia na satisfakciu, neprípustne odňal navrhovateľovi už existujúce právo a porušil aj zákaz retroaktivity. 2.
  29. V súdnej veci možno podľa odvolacieho súdu konštatovať, že súd prvej inštancie zohľadnil povahu trestnej veci a závažnosť trestného činu resp. činov, za ktoré bol žalobca trestne stíhaný, prihliadal a vyhodnotil dĺžku trestného konania (od roku 2004 do roku 2013) a zohľadnil následky spôsobené trestným stíhaním žalobcu v jeho osobnostnej sfére, keď sa so všetkými uvedenými otázkami (kritériami) vysporiadal v odsekoch
  30. až
  31. odôvodnenia svojho rozhodnutia. V súdenej veci vzhľadom na všetky osobitné okolnosti a na závery vyslovené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/
  32. Aj odvolací súd považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300 eur za každý mesiac vedeného trestného stíhania, ktoré bolo v celkovej dĺžke 104 mesiacov a náhradu nemajetkovej ujmy za každý deň výkonu väzby vo výške 33 eur, pričom väzba žalobcu trvala 4 mesiace, za primeranú, dostatočnú a predstavujúcu primerané zadosťučinenie vzhľadom na to, že trestným stíhaním, ktoré bolo po takmer 9 rokoch zastavené, bola dotknutá predovšetkým osobná sféra žalobcu, jeho pracovný, rodinný a osobný život vo sfére rodinných, pracovných a širších spoločenských vzťahov, avšak nedošlo k ujme na živote, či na zdraví; vedenie trestného konania malo i difamujúci vplyv na meno a povesť žalobcu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v okresným súdom priznanej výške považoval odvolací súd zároveň za primeraný i s prihliadnutím na ostatnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v obdobných veciach. 2.
  33. Odvolací súd konštatoval správnosť aj závislého výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie. Tretí výrok rozsudku okresného súdu o priznaní nároku na náhradu trov konania za pojednávanie zo dňa 22.08.2017 žalovanej voči žalobcovi v plnej výške zostal nedotknutý. 2.
  34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Procesne úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, preto odvolací súd uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady trov odvolacieho konania.
  35. Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 31 200 eur, ako aj proti súvisiacemu výroku o náhrade trov konania podala žalovaná dovolanie z dôvodov podľa § 420 písm. f/, § 421 ods. 1 písm. a/ CSP navrhnúc, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti zrušil a vec v časti zrušenia vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Navrhla tiež odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozsudku. 3.
  36. Existenciu tzv. vady zmätočnosti (§ 420 písm. f/ CSP) žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) videla v nedostatočnom odôvodnení a nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu, ktoré nereflektuje na viaceré (podstatné) odvolacie námietky žalovanej. Vytkla odvolaciemu súdu, že ponechal bez povšimnutia rozhodnutia dovolacieho súdu, na ktoré poukázala žalovaná v konaní („celú plejádu rozhodnutí“), v ktorých sa tento zaoberal primeranosťou výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch podobných prejednávanému a odkazoval na rozhodnutia pre vec nepodstatné (napr. sp. zn. 6MCdo/12/2014), resp. selektívne vybraté rozhodnutia neaplikoval do dôsledkov (napr. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 754/2016). Odvolací súd neuviedol dostatočné a presvedčivé argumenty zdôvodňujúce potrebu odklonu v predmetnej veci. Odvolací súd ani marginálne nereflektoval na konkrétne namietané nesprávne skutkové závery ovplyvňujúce priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, napr. zmena povahy a závažnosti trestného činu v priebehu trestného konania, meniaca sa intenzita zásahu primerane s dĺžkou trestného konania, nemožnosť zohľadnenia ochorenia manželky, zmarenia podnikateľského zámeru atď. Dovolateľka tvrdila prekvapivosť rozsudku odvolacieho súdu s ohľadom na celkový priebeh súdneho konania a najmä závery, ktoré prijal odvolací súd v zrušujúcom uznesení (v ktorom poukazoval na rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6Cdo/15/2012, 3Cdo/19/2018). Uviedla, že odvolací súd na námietku o neprimerane vysokej náhrade za trestné stíhanie priznanej napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie reagoval výlučne konštatovaním, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy nemožno ustáliť výlučne mechanickým porovnaním, určením priemeru súdom priznaných súm v obdobných veciach, na druhej strane zdôraznil potrebu prihliadať na všetky individuality prejednávanej veci, čo však neurobil a neodôvodnil priamu úmernosť závažnosti ujmy s výškou priznanej náhrady v kontexte námietok, ktoré žalovaná formulovala v odvolaní. Nemožno považovať za pravdivý záver odvolacieho súdu, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je primeraná s prihliadnutím na ostatnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v obdobných veciach (bod
  37. odôvodnenia), lebo odvolací súd ku komparácii obdobných vecí rozhodovaných všeobecnými súdmi nepristúpil. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevysvetlil, z akého dôvodu žalobcovi priznal za jeho trestné stíhanie náhradu nemajetkovej ujmy vo väčšej výške ako za jeho väzbu, hoci väzbu možno považovať za závažnejší zásah než trestné stíhanie. Nereagoval ani na námietku žalovanej, že intenzita zásahu nemohla byť počas celého trestného konania rovnaká, keď v jeho priebehu došlo k významnej zmene trestnoprávnej kvalifikácie skutku, pre ktorý bol žalobca stíhaný (uznesením z 21.07.2004 bol žalobca trestne stíhaný pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a za účastníctvo k trestnému činu krátenia dane a poistného, dňa 03.12.2010 vyšetrovateľ zmenil právnu kvalifikáciu na krátenie dane a poistného formou pomoci); odvolací súd nereflektoval na tvrdenia žalovanej, že neistota žalobcu ohľadom negatívnych dopadov trestného stíhania a druhu a prísnosti trestu sa významne v priebehu trestného stíhania zmiernila. Uvedená skutočnosť pritom výrazne oslabovala možnosť priznania rovnakej - paušálnej sumy náhrady za celú dobu trvania trestného stíhania. Ponechaním tejto podstatnej argumentácie žalovanej bez povšimnutia odvolací súd nesprávne konštatoval, že pri rozhodovaní vo veci bola zohľadnená povaha trestnej veci a závažnosť trestných činov. Odvolací súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalovanej, že negatívne dopady začatého trestného stíhania do osobnosti človeka môžu byť zvýraznené či naopak potlačené podľa intenzity naplnenia povahy trestnej veci a dĺžky trestného konania. Odôvodnenie rozhodnutia je v časti (bod 25.) postavené iba na predpokladoch (napr. budovania kariéry), ktoré nie sú preskúmateľné a keďže ide len o predpoklady, t. z. očakávania, nemôžu byť podkladom pre rozhodovanie o kompenzácii nenaplnenia týchto očakávaní. Dovolateľka v rámci nedostatkov odôvodnenia rozsudku spochybnila záver odvolacieho súdu, že v konaní žalobca dôkazmi (predovšetkým svedeckými výpoveďami) preukázal mimoriadne nepriaznivý dopad vedeného trestného stíhania na jeho osobný a rodinný život (záver bodu
  38. odôvodnenia). Uviedla, že ani z výsledkov dokazovania nemožno dospieť k záveru o takej intenzite zásahu, ktorý by odôvodňoval primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti citovala časti svedeckých výpovedí svedkov Z. I., F. G. a Y. I. a uviedla, že z týchto svedeckých výpovedí ako aj výpovede samotného žalobcu bolo nemožné odlíšiť následky väzby od následkov spojených s trestným konaním, keď sa tieto výpovede dotýkali najmä výkonu väzby, a nie samotného trestného stíhania. Mala za to, že v prípade náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie došlo bez uvedenia relevantných dôvodov k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v sume, ktorá sama osebe presahuje maximálnu mieru odškodnenia podľa zák. č. 215/2006 Z. z. a odvolací súd nemohol mať za preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi jednotlivými právnymi titulmi a ich následkami. 3.
  39. Odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) dovolateľka videla v riešení právnej otázky primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie tvrdiac, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nie je v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi aj iné finančné kompenzácie (zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov resp. predchádzajúce právne predpisy), súdnou praxou, rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva a zásadou spravodlivého zadosťučinenia. Zdôraznila, že aj pred stanovením zákonných limitov (t. j. aj za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. a zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012) všeobecné súdy aplikovali vo vzťahu k obmedzeniu primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy teleologický výklad a zásadu spravodlivého zadosťučinenia. Najvyšší súd SR judikoval, že všeobecné súdy rozhodujúce o priznávaní a určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú povinné vychádzať z hmotnoprávnych predpisov, ktoré priamo určujú výšku náhrady za spôsobenú ujmu, ako aj z relevantných rozhodnutí Ústavného súdu SR či ESĽP. Argumentovala, že k najzásadnejším zásahom u žalobcu (začatie trestného stíhania a výkon väzby) došlo v roku 2004, kde bola minimálna mzda 216 eur, jej desaťnásobok 2160 eur a päťdesiatnásobok pripadajúci do úvahy ako maximálna náhrada nemajetkovej ujmy 10 800 eur. Odvolací súd priznal žalobcovi za jeho trestné stíhanie a väzbu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35 200 eur bez náležitého zdôvodnenia, v čom je žalobcom pociťovaná ujma spojená s vedením trestného stíhania v celkovej dĺžke 104 mesiacov a väzbou v trvaní štyroch mesiacov väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za samotnú väzbu vo výške 4 000 eur sa javí súladné s vyššie uvedenými právnymi závermi, predstavuje sumu približne jednej tretiny maximálnej prípustnej sumy náhrady nemajetkovej ujmy. Aj podľa rozhodovania ESĽP by priznaná finančná náhrada nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko). Najvyšší súd SR konštatoval, že „priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach“ (rozsudok sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.04.2006). Vo vzťahu k primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy je možné poukázať aj na rozhodnutia ESĽP v prípade Winkler proti Slovenskej republike (odškodnený sumou 8 000 eur), Kormoš proti Slovenskej republike (odškodnený sumou 12 000 eur), Petrov proti Slovenskej republike (odškodnený sumou 8 000 eur), ktorí sťažovatelia boli vo väzbe bez rozhodnutia príslušného orgánu. Z uvedeného vyplýva, že ESĽP priznáva oveľa nižšie sumy za neporovnateľne závažnejší zásah orgánu štátu do osobnej slobody jednotlivca (držanie vo väzbe bez rozhodnutia príslušného orgánu). Dovolací súd v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6MCdo/15/2012, 6Cdo/37/2012, 3Cdo/7/2017, 2Cdo/112/2017, 3Cdo/19/2018, 3Cdo/25/2019, 2Cdo/30/2019 opakovane uviedol, že pri úvahách o určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné zohľadniť iné právne predpisy slovenského právneho poriadku upravujúce odškodnenie, rozhodnutia ESĽP a Ústavného súdu SR. Dovolateľka zdôraznila, že je nevyhnutné zachovanie primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní s odškodnením za poškodenie zdravia alebo za spôsobenie smrti. Ak odvolací súd dôvodil aj neprípustnosťou retroaktivity právnej normy, podľa názoru žalovanej nesprávne identifikoval právny predpis, ktorý bolo nevyhnutné v danej veci aplikovať (zák. č. 514/2003 Z. z. účinný v čase rozhodovania o uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy). Žalovaná citovala z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/19/2018 zo dňa 14.07.2018 (vydanom po rozhodnutí najvyššieho súdu zo dňa 16.03.2016 sp. zn. 7Cdo/262/2015, ktorým odvolací súd odôvodňuje nemožnosť aplikovania § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.), v ktorom uviedol: „Na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel Najvyšší súd SR už skôr v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenil neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z. z. ani zákon č. 412/2012 Z. z.. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej umy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.“ Dovolateľka dôvodila, že ujma za stratu na živote nemôže byť odškodňovaná sumou neporovnateľne nižšou ako ujma pociťovaná na povesti občana. Zdôraznila, že nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu v tomto prípade primárne nespočíva v prijatí právnych záverov, ale v tom, ako boli tieto závery aplikované na daný prípad, resp. že tieto neboli korektne aplikované na daný prípad. 3.
  40. Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 24.01.2017 č. k. III. ÚS 754/2016-42 v časti, v ktorej nebolo sťažnosti žalovanej vyhovené, dovolateľka uviedla, že Ústavný súd SR nebadal taký extrémny rozpor s princípmi spravodlivosti, ktorý by dosiahol intenzitu porušenia práva garantovaného Ústavou SR, čo však nemožno považovať za prekonanie ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke posudzovania primeranosti výšky priznávanej náhrady nemajetkovej ujmy, na ktorú žalovaná opakovane poukazovala. Uvedené nevylučuje možnosť, že použitá interpretácia síce bola v rozpore s princípmi spravodlivosti, ale nepredstavovala taký extrém, ktorý by dosiahol až úroveň ústavnosti.
  41. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu, po odcitovaní časti
  42. odseku odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu uviedol, že odvolací súd rešpektoval názor dovolacieho súdu (rozhodnutie sp. zn. 7Cdo/262/2015) zo dňa 16.03.2016, v rozpore s ktorým je argumentácia žalovanej. Rozhodnutia dovolacieho súdu, na ktoré poukázal odvolací súd v zrušujúcom uznesení (sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6Cdo/15/2012, 3Cdo/19/2018), sa týkali predovšetkým požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia; dôvodom zrušenia prvého rozsudku okresného súdu bolo nedostatočné odôvodnenie rozsudku, nie samotná výška priznaného nároku. Zdôraznil, že právna úprava zák. č. 514/2013 Z. z. účinná od 01.07.2004 do 31.08.2007 nestanovila nijaké kritériá na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a túto ani nelimituje. V kontexte záverov aktuálneho nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016 okresný aj krajský súd vec posúdili správne, keď nevychádzali z ustanovenia § 17 ods. 4 uvedeného zákona. Odôvodnenia ich rozsudkov obsahujú konkrétne argumenty a konkrétne kritériá pre určenie výšky priznaného nároku; v tejto súvislosti žalobca poukázal na konkrétne sumy uvádzané v náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016 (odškodnenie za 52 mesiacov trestného stíhania sumou 620 eur za každý mesiac a 1 000 eur za mesiac trvania väzby). V kontexte rozhodovacej praxe sa nepovažuje za neprimeranú ani náhrada trojnásobne prevyšujúca náhradu priznanú v tomto konaní žalobcovi. Vo vzťahu k tvrdeniu o nedostatočnom odôvodnení rozsudku žalobca poukázal na rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/54/2019, podľa ktorého z doterajšej judikatúry ústavného súdu Slovenskej republiky, z Ústavy SR ani z Dohovoru nemožno vyvodzovať, že odôvodnenie rozhodnutia súdom sa musí zaoberať zvlášť každým žalobným bodom, aj keď niektorý z účastníkov konania môže určitý argument považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (I. ÚS 56/01). Žalobca navrhol zamietnutie nedôvodného dovolania uplatniac si nárok na náhradu trov konania.
  43. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej aj „najvyšší súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), spĺňajúca podmienku podľa § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.
  44. Podľa § 420 písm. f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu dovolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. 251/03). Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona teda treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.
  45. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 CSP, § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z
  46. apríla 1993). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
  47. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
  48. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z
  49. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
  50. februára 1998).
  51. Dovolací súd po preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvej inštancie (konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu - m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) dospel k záveru, že ich odôvodnenia sú logické, primerané a ústavne akceptovateľné, nevybočujú z limitov spravodlivého procesu. Obidva súdy svoje právne názory odôvodnili úvahami, ktoré sú zrozumiteľné, konzistentné a spätne preskúmateľné. Rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, rozsudok odvolacieho súdu obsahuje náležitosti odôvodnenia dané v § 393 ods. 2 CSP a ani jeden nemožno považovať za neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenia rozsudkov zodpovedajú základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj ich všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudkov vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia súdov je koherentná a ich rozhodnutia konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v nich zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe súdy dospeli sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Žalovaná v dovolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v konaní pred súdmi nižších inštancií.
  52. Ak žalovaná namietla, že odvolací súd poukázal na rozhodnutie pre vec nepodstatné (sp. zn. 6MCdo/12/2014, keď iné dovolateľka neoznačila), dovolací súd uvádza, že v konaní sp. zn. 6MCdo/12/2014 najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z procesných dôvodov (žalovaná samotná dovolanie nepodala). K meritórnemu prieskumu rozhodnutí súdov nižších inštancií dovolacím súdom teda síce nedošlo, no rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I z
  53. júna 2011 č. k. 25C/202/2009-124 (potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo
  54. augusta 2013 sp. zn. 2Co/371/2011) o priznaní nemajetkovej ujmy sumou 20 000 eur na základe nezákonného trestného stíhania osoby s osobitným postavením (príslušníka Policajného zboru) vedeného od roku 2003 do roku 2008, t. j. po dobu piatich rokov, v konkrétnej fáze i väzobne (po dobu takmer štyroch mesiacov) nadobudlo právoplatnosť.
  55. K dovolacej výtke, že odvolací súd konštatoval primeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na ostatnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, hoci ku komparácii obdobných vecí rozhodovaných všeobecnými súdmi nepristúpil, dovolací súd považuje za prioritné zdôrazniť, že súdy nižších inštancií svoje rozhodnutia založili na právnom závere o zákaze retroaktívnej aplikácie zákonných obmedzení maximálnej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch na skutkový stav prejednávanej veci, v nadväznosti na ktorý vychádzali z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 754/2016 (v zmysle ktorého nie je možné mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či ESĽP, čo však neznamená, že by takúto rozhodovaciu prax nebolo na mieste zohľadniť), ale aj z rozsudku ESĽP vo veci Stafford proti Spojenému kráľovstvu či rozhodovacej praxe v iných európskych krajinách (uvedených v bode
  56. odôvodnenia rozsudku okresného súdu).
  57. Dovolateľka tvrdila, že odvolací súd ani marginálne nereflektoval na konkrétne namietané nesprávne skutkové závery ovplyvňujúce priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie (zmena povahy a závažnosti trestného činu v priebehu trestného konania, zmena trestnoprávnej kvalifikácie, meniaca sa intenzita zásahu primerane s dĺžkou trestného konania, nemožnosť zohľadnenia ochorenia manželky a zmarenia podnikateľského zámeru) a nevysvetlil, z akého dôvodu žalobcovi priznal za jeho trestné stíhanie náhradu nemajetkovej ujmy vo väčšej výške ako za jeho väzbu, hoci väzbu možno považovať za závažnejší zásah než trestné stíhanie, čo výrazne oslabovalo možnosť priznania rovnakej - paušálnej sumy náhrady za celú dobu trvania trestného stíhania. Dovolací súd pripomína, že trestné stíhanie a v rámci neho aj výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej integrity a ústavou chránenej osobnej slobody človeka, ktorý stráca možnosť žiť nezávislý život autenticky podľa vlastných túžob. Trestné stíhanie samotné prináša negatívne dopady nielen na jeho osobný, ale aj na rodinný a profesijný život a spoločenské postavenie. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a do jeho povesti, je spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu, ktoré je garantované článkom 17 ods. 1 ústavy, obmedziť či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti zaručenej článkom 19 ods. 1, 2 ústavy. Bez akýchkoľvek pochybností je trestné stíhanie spôsobilé vyvolať okrem vzniku majetkovej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv jednotlivca. Súd prvej inštancie v rozsudku podrobne uviedol, akým spôsobom sa už len dĺžka trestného stíhania prejavila v živote žalobcu, ktorému sa nikto neospravedlnil a ujma, ktorú utrpel nie je reparovateľná. Odvolací súd na tieto závery poukázal a zdôraznil (bod
  58. odôvodnenia), že na žalobcu ani po temer deviatich rokoch trestného stíhania nebola podaná obžaloba a trestné stíhanie bolo zastavené. Priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch neporušuje princíp primeranosti k iným odškodneniam, zohľadňuje osobitosť daného prípadu, nevytvára priestor na obohatenie sa žalobcu, ale znamená pre neho spravodlivé zadosťučinenie, pretože je „primeraná intenzite ujmy danej dĺžkou trvania zásahu v oblasti profesijnej, rodinnej a spoločenskej s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho doterajší život, závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo, keď žalobca v najproduktívnejšom období svojho pracovného a rodinného života de facto stratil všetko dovtedy vybudované“. Z takéhoto odôvodnenia podľa dovolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd už len samotnú neštandardnú dĺžku trestného stíhania (takmer desaťročie ľudského života) bez ohľadu na meniacu sa trestnú kvalifikáciu skutku považoval v spojení s negatívnymi dôsledkami v živote žalobcu (vrátane 104 mesiacov trvajúcej neistoty žalobcu z budúcnosti a značnej psychickej záťaže v podobe obáv o svoj osud a osud svojej rodiny) za dôvod pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
  59. K porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj prekvapivosťou rozhodnutia - vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie. Dovolateľka tvrdila prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k záverom jeho skoršieho zrušujúceho uznesenia, v ktorom poukazoval na rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6Cdo/15/2012 a 3Cdo/19/
  60. Dovolací súd z obsahu predmetného uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 30.10.2019 sp. zn. 14Co/73/2018 zistil, že (bod 38.) odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď sa nevysporiadal s relevantnými argumentami žalovanej o neprimeranosti odškodnenia (ktoré by podľa nej nemalo presiahnuť náhradu odškodnenia priznávanú poškodeným trestným činom, ktorým bola spôsobená smrť a násilným trestným činom) a o nutnosti ustálenia primeranej výšky odškodnenia s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných obdobných prejednávaných veciach, ani s obranou žalovanej, v zmysle ktorej by mal súd ustanovenie § 17 ods. 4 zákona pri určení výšky odškodnenia zohľadňovať. Ďalej odvolací súd (bod 39.) uviedol, že: „Nemožno priznávať neprimerané či premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli až k bezdôvodnému obohacovaniu sa (najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/171/2005). Tiež Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/37/2012 vyjadril, že je súd povinný vo svojom rozhodnutí odôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi strany o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia prerokovávanej veci v iných obdobných veciach. Vo veci sp. zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd uviedol, že pri úvahe o výške primeranej náhrady nemajetkovej ujmy treba vziať do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z., v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu určuje limit odškodnenia vo výške 10-násobku minimálnej mzdy. Súd preto musí vziať do úvahy to, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím, resp. väzbou väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou ujmou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania“. V bode
  61. odvolací súd v zrušujúcom uznesení odcitoval časť rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/19/2018 týkajúcu sa určenia primeranej výšky náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím (ktorá je uvedená nižšie) a v bode
  62. uzavrel, že: „Pokiaľ teda súd prvej inštancie neprihliadol pri riešení predmetnej otázky na túto problematiku a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu o potrebe určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, zároveň ju neposúdil aj v kontexte s rozhodnutiami Ústavného súdu SR a ESĽP, odklonil sa od ustálenej praxe a rozhodol vecne nesprávne“ a rozsudok okresného súdu zrušil z dôvodov podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, nevykonanie navrhnutých dôkazov, pozn. dovolacieho súdu). Dovolací súd vo vzťahu k dovolaním napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu a citáciám konkrétnych častí rozhodnutí najvyššieho súdu uvedeným v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu potom dospel k názoru, že súd prvej inštancie odvolacím súdom vytýkané pochybenia odstránil. Na odvolaciu námietku o neprimerane vysokej náhrade za trestné stíhanie reagoval v bode
  63. odôvodnenia rozsudku uvedúc, že: „Odvolací súd na námietku o neprimerane vysokej náhrade priznanej napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, považuje však za nevyhnutné uviesť, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy nemožno jednoducho ustáliť, či určiť výlučne mechanickým porovnaním, či určením priemeru súdom priznávaných súm v obdobných veciach, avšak súd konajúci o konkrétnej uplatnenej žalobe, je pri svojom rozhodovaní povinný prihliadať na všetky individuality prejednávanej veci a vyhodnotiť konkrétne okolnosti, tvrdený a preukazovaný dopad vedeného trestného stíhania (prípadne väzby) na život osoby, ktorá bola nezákonne trestne stíhaná, na jeho osobnú sféru, rodinný život, pracovný život, postavenie a vnímanie trestne stíhanej osoby v ostatnom spoločenskom živote. Pri svojej rozhodovacej činnosti však konajúci súd prihliada i na ostatnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v obdobných veciach. Uvedené bolo judikované i v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 288/2017 z 05.12.2017... .“ Dovolací súd považuje takéto, stručné, odôvodnenie za jasné a zrozumiteľné. Vo vzťahu k tvrdenej prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu možno potom uzavrieť, že odvolací súd nevydal rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať.
  64. Žalovaná zdôraznila, že dovolanie nepodáva z dôvodu nesprávneho zistenia skutkového stavu, preto sa dovolací súd jej dovolacími tvrdeniami, spochybňujúcimi skutkový záver o intenzite zásahu odôvodňujúcej primeranosť výšky priznanej nemajetkovej ujmy ani jej hodnotením svedeckých výpovedí a iba všeobecným spochybnením existencie príčinnej súvislosti, nezaoberal. Uvedené platí aj vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej o duplicitnom priznaní náhrady nemajetkovej ujmy za ob

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.