F. a obžalovaného K. K. J. o prepustenie z väzby na slobodu takto rozhodol: I.
1, ods. 3 Trestného poriadku, § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku súd prepúšťa obžalovaného A. F., nar. XX. F. XXXX, trvale bytom Š., S. XXXX/XX, t. č. v Ústave na výkon väzby a v ÚVTOS Ilava, na slobodu. II.
1 písm. c), ods. 2 Trestného poriadku súd väzbu obžalovaného
1 písm. c) Trestného poriadku nahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka. III.
1 písm. a), písm. e), písm. f) Trestného poriadku obžalovanému A. F. ukladá tieto obmedzenia a povinnosti: - zákaz vycestovať do zahraničia, - zákaz vzďaľovať sa z miesta pobytu alebo z obydlia okrem podmienok, ktoré vymedzí probačný a mediačný úradník, - povinnosť pravidelne, v čase určenom probačným a mediačným úradníkom, dostaviť sa k nemu. Prvýkrát 15. augusta 2023 dostaviť sa na Okresný súd Galanta k probačnému a mediačnému úradníkovi najneskôr do 11.00 hod. IV.
2 Trestného poriadku obžalovanému A. F. ukladá povinnosť oznámiť súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu. V.
3 Trestného poriadku plnenie a kontrolu uložených povinností a obmedzení bude u obžalovaného vykonávať probačný a mediačný úradník Krajského súdu v Trnave s miestom výkonu práce Okresný súd Galanta. VI.
4 Trestného poriadku nariaďuje obžalovanému A. F. kontrolu technickými prostriedkami - zariadením na určenie polohy kontrolovanej osoby
č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov. VII.
1, ods. 3 Trestného poriadku, § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku súd prepúšťa obžalovaného K. K. J., nar. X. S. XXXX, bez prihlásenia bytom D., N. XXX/XX, Slovenská republika, t. č. v Ústave na výkon väzby a v ÚVTOS Bratislava, na slobodu. VIII.
1 písm. c), ods. 2 Trestného poriadku súd väzbu obžalovaného
1 písm. c) Trestného poriadku nahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka. IX.
1 písm. a), písm. e), písm. f) Trestného poriadku obžalovanému K. K. J. ukladá tieto obmedzenia a povinnosti: - zákaz vycestovať do zahraničia, - zákaz vzďaľovať sa z miesta pobytu alebo z obydlia okrem podmienok, ktoré vymedzí probačný a mediačný úradník, - povinnosť pravidelne, v čase určenom probačným a mediačným úradníkom, dostaviť sa k nemu. Prvýkrát 15. augusta 2023 dostaviť sa na Okresný súd Námestovo k probačnému a mediačnému úradníkovi najneskôr do 11.00 hod. X.
2 Trestného poriadku obžalovanému K. K. J. ukladá povinnosť oznámiť súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu. XI.
3 Trestného poriadku plnenie a kontrolu uložených povinností a obmedzení bude u obžalovaného vykonávať probačný a mediačný úradník Krajského súdu v Žiline s miestom výkonu práce Okresný súd Námestovo. XII.
4 Trestného poriadku nariaďuje obžalovanému K. K. J. kontrolu technickými prostriedkami - zariadením na určenie polohy kontrolovanej osoby
č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2T/1/2022 z 8. decembra 2022 tak, že v bode I. výrokovej časti zmieneného rozsudku (okrem iných) obžalovaného A. F. uznal za vinného pre skutok 2/ zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm.
zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do II. skupiny psychotropných látok, s tým, že N. F. a X. S. už boli právoplatne odsúdení. Za to mu bol
4 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) rokov.
3 písm. b) Trestného zákona bol zaradený na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
3 Trestného zákona obžalovanému uložil trest prepadnutia majetku a
1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad vo výmere 3 (tri) roky. Tým istým rozsudkom bol obžalovaný K. K. J. uznaný za vinného pre skutok 4/ zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm.
zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do II. skupiny psychotropných látok s tým, že: W. S. je trestne stíhaný v samostatnom konaní a o jeho vine ešte nebolo rozhodnuté, N. F., X. S. a K. Z. už boli právoplatne odsúdení. Za to mu bol
4 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 22 (dvadsaťdva) rokov.
3 písm. b) Trestného zákona bol zaradený na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
3 Trestného zákona obžalovanému uložil trest prepadnutia majetku a
1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad vo výmere 3 (tri) roky. Obžalovaní A. F. a K. K. J. boli v bode II. naposledy citovaného rozsudku
a) Trestného poriadku oslobodení spod obžaloby Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 20/21/1000-346, podanej na Špecializovaný trestný súd 4. marca 2022, za skutok 1/ právne kvalifikovaný ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
Trestného zákona, ktorého sa mal (spolu s ďalšími) dopustiť takto v presne nezistenom čase, najskôr však od roku 2007, sa v Trnavskom kraji, popri existujúcom zoskupení osôb, ktorého hlavným predstaviteľom bol nebohý K. J., začala postupne formovať zločinecká skupina nazývajúca sa „A.", pozostávajúca z jednotlivých členov, ako aj osôb činných pre zločineckú skupinu, kde na najvyššej riadiacej a koordinačnej úrovni bol K. C., ktorý riadil a koordinoval jej nižšie hierarchicky postavených členov pri páchaní rôznorodej trestnej činnosti, špecifikujúcej sa predovšetkým na drogovú trestnú činnosť, ktorá takto kompaktne fungovala až do zadržania najvyšších činiteľov tejto zločineckej skupiny, následne v presne nezistenom čase, najskôr však od roku 2010, sa v Trnavskom kraji, popri existujúcom zoskupení osôb, ktorého hlavným predstaviteľom bol nebohý K. J., začala postupne formovať zločinecká skupina nazývajúca sa „L.", pozostávajúca z jednotlivých členov, ako aj osôb činných pre zločineckú skupinu, kde na najvyššej riadiacej a koordinačnej úrovni bol I. L., ktorý riadil a koordinoval jej nižšie hierarchicky postavených členov pri páchaní rôznorodej trestnej činnosti, špecifikujúcej sa predovšetkým na drogovú trestnú činnosť, ktorá takto kompaktne fungovala až do zadržania najvyšších činiteľov tejto zločineckej skupiny, kde na stredných úrovniach hierarchie v skupine sa nachádzali, okrem iných, osoby v rámci zločineckej skupiny tzv. „A." S. S., K. S., X. J., K. N., a v rámci zločineckej skupiny tzv. „L." A. K., X. S., N. F., X. J., Z. J., K. P., ktorí plnili svoje úlohy v rámci skupiny pri páchaní najmä drogovej trestnej činnosti, pričom každý člen na nižšom stupni zabezpečoval, či už osobne, alebo prostredníctvom ďalších členov skupiny, resp. doteraz presne nezistených páchateľov, výrobu drog - metamfetamínu, ktorý následne distribuovali hlavne v Trnavskom kraji a jeho okolí, pričom pre zločineckú skupinu tzv. „A." boli činné osoby T. I., K. R., N. K., T. K., K. J., N. J., U. I., N. J., K. K. a K. K. a pre zločineckú skupinu tzv. „L." X. O., K. O., A. F., K. Z., obv. K. K. J., W. Z., W. S., K. J., N. J., V. J., ktoré konali na základe pokynov členov zločineckej skupiny, kde postavenie a činnosť osôb v rámci skupiny bolo nasledovné; N. F. a X. S. si zabezpečovali tabletky a aj iné prekurzory na výrobu metamfetamínu, a to najmä od osôb X. J., K. N., K. O., K. Z. prostredníctvom K. K. J., z ktorých N. F. a X. S., resp. prostredníctvom tzv. „varičov", ku ktorým patril W. J. a N. B., Z. J., X. O., W. Z., vyrábali metamfetamín, ktorý prostredníctvom svojej siete dílerov, ku ktorým patril okrem iných aj A. F., N. J., V. J., predávali metamfetamín menším, doposiaľ nestotožneným dílerom, resp. konečným spotrebiteľom; K. C., S. S. a K. S. si zabezpečovali tabletky, a aj iné prekurzory na výrobu metamfetamínu, a to najmä od osôb X. J., K. N., kde prostredníctvom tzv. „varičov", ku ktorým patril okrem iných T. I., vyrábali metamfetamín, ktorý prostredníctvom svojej siete dílerov, ku ktorým patrili okrem iných aj K. R., N. K., T. K., K. J., N. J., U. I., N. J., K. K., K. K., predávali metamfetamín menším, doposiaľ nestotožneným dílerom, resp. konečným spotrebiteľom, kde K. J. takto získaný metamfetamín odpredával, okrem iných, aj A. K., pričom obidve tieto skupiny sa navzájom tolerovali, rešpektovali, vzájomne medzi sebou kooperovali, a to v záujme zabezpečenia čo najlepších podmienok pri páchaní drogovej trestnej činnosti, ktoré spočívali najmä v zadovažovaní liekov obsahujúcich pseudoefedrín, komponentov slúžiacich na výrobu metamfetamínu, personálnej stability pri samotnej výrobe metamfetamínu, čím garantovali plynulé fungovanie oboch skupín, a tým pádom ich dlhoročnú dominanciu v rámci predaja omamných a psychotropných látok na území celej Slovenskej republiky, pričom celá, takto riadená a dôsledne koordinovaná činnosť, bola vykonávaná za účelom zisku pre jednotlivých členov a osôb činných pre zločineckú skupinu, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli stíhaní. Proti tomuto rozsudku Špecializovaného trestného súdu podali odvolanie aj obžalovaní A. F. a K. K. J.. Predmetná trestná vec obžalovaný K. O. a spol. je odo dňa nápadu 9. februára 2023 vedená na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1To/2/2023 . + + + Obžalovaný A. F. doručil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 19. júla 2023 prostredníctvom obhajkyne žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú písomne odôvodnil nasledovne: „V predmetnej trestnej veci sa nepretržite nachádzam vo výkone väzby, a to odo dňa môjho zadržania, t. j. od 04. mája 2021, kedy mi bolo zároveň vznesené obvinenie, a to Uznesením vyšetrovateľa PZ zo dňa 04. 05. 2021 v bode č. 1 predmetného rozhodnutia zo spáchania trestného činu právne kvalifikovaného ako zločin založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny
§-u 296 Trestného zákona a v bode č. 2 predmetného rozhodnutia zo skutku právne kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
§-u 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm.
1 c) Trestného poriadku tak, ako boli doposiaľ ustálené a preto žiadam, aby som bol prepustený z väzby na slobodu.". Vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu doručenej Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky rovnako
ust. § 296 Trestného zákona bolo od počiatku iluzórne, a teda aj napriek viacerým námietkam obhajoby a vedomosti o tejto skutočnosti zo strany súdu, bola celá vec v rámci prípravného konania a konania pred súdom prvého stupňa týmito vedená ako orgánmi nepríslušnými na prejednanie veci a rozhodnutie o nej. Dávame tunajšiemu súdu do pozornosti rozhodné skutočnosti, na ktoré súd do teraz neprihliadal, a to že s liekmi obsahujúcimi efedrín alebo pseudoefedrín (ako aj s inými liekmi) mala obchodovať spoločnosť N., teda právnická osoba s trestnoprávnou subjektivitou, ktorej nebolo vznesené obvinenie, ale zároveň mne obvinenie vznesené bolo. Je nepochybné, že ,moje podnikanie, a teda ani mnou vykonávaná činnosť nebola v rozpore so zákonom, s poukazom na Uznesenie Súdneho dvora z 2. marca 2017, vo veci C-497/16 Juraja Sokáča (ČR),
ktorého: „lieky (obsahujúce účinné látky
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 273/2004 o prekurzoroch drog, ako je efedrín a pseudoefedrín) sú vylúčené z rozsahu pôsobnosti Nariadenia č. 1258/2013 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1259/2013, ktorým sa mení Nariadenia Rady (ES) c. 111/2005 ." Súdny dvor Európskej únie skonštatoval, že lieky s obsahom efedrínu alebo pseudoefedrínu nie je možné v zmysle práva Európskej únie považovať za prekurzor. Tento rozsudok, vo veci C-497/16, sa vzťahuje aj na Slovenskú republiku a je pre slovenské súdnictvo záväzný. Je potrebné preto ustáliť, že „medicínske výrobky, ktoré obsahujú efedrín alebo pseudoefedrín, nie sú zahrnuté do skupiny prekurzorov, sú považované za lieky". Samotná trestná činnosť spočíva v obchodovaní s prekurzorom ako čistou účinnou látkou efedrín a pseudoefedrín alebo spočíva v zneužití liečiv, chemickým procesom na výrobu metamfetamínu, teda na iný účel, na aký boli lieky vyrobené pre konečného užívateľa. Ja som sa však nedopustil ani jedného z uvedených konaní, a preto nemožno hovoriť o splnení prvej materiálnej podmienky. Dávam opätovne do pozornosti, že moje spoločnosti disponovali príslušnými licenciami na obchodovanie s liečivami, o čom bol do spisu založený aj príslušný listinný dôkaz. Z pohľadu otázky väzby je však podstatný fakt, že touto sa súdy reálne zaoberali naposledy pred viac ako troma mesiacmi, pričom je na mieste konštatovať, že opodstatnenosť mojej väzby k dnešnému dňu nebola skúmaná viac ako 3 kalendárne mesiace. Po celú dobu, a to odo dňa môjho zadržania som vždy zotrvával na mojich vyjadreniach, moje vyjadrenia som nemenil a logicky, ako aj systematicky som objasnil moje vzťahy aj konflikty medzi mnou a osobou svedka, K. Z., ktorá pramení zo spoločných podnikateľských aktivít, za ktoré bolo z mojej strany tiež podané trestné oznámenie. Výpovede menovaného svedka boli v zásade neustále aplikované ako argument na ‚obhájenie' mojej väzby, a to po celú dobu prípravného konania. Mám za to, že doba 21 mesiacov vo väzbe je neprimerane dlhá a s odkazom na skutočnosť, že neprávoplatne rozhodnuté vo veci bolo v období 12/2022. Ustálená judikatúra zakotvuje, že v prípade neriešenia a neskúmania dôvodov väzby po dobu 3 kalendárnych mesiacov ide o neprimeraný zásah do osobnej slobody jednotlivca. V mojom prípade je na mieste konštatovať kvalifikované uplynutie uvedenej doby. Som teda naďalej väzobne stíhaný bez akéhokoľvek preukázania opodstatnenosti zásahu do mojej osobnej slobody, čo mi ničí nielen osobnosť v prostredí, ako je ÚVV, ale tiež rodinné vzťahy, priateľské väzby, podnikanie, ktoré som dlhé roky budoval a podobne. Nehovoriac o tom, že nie som v takmer žiadnom kontakte so svojou dcérkou. Vo svojej podstate v súčasnosti väzba mojej osoby neplní funkciu, ktorú jej prideľuje zákonodarca, ale priamo nahrádza samotný trest, ktorý mi však nebol právoplatne uložený. Z môjho pohľadu ako väzobne stíhanej osoby si dovoľujeme tvrdiť, že nájsť správnu mieru intenzity zásahu do základných ľudských práv v mojom konkrétnom prípade možno použitím prostriedkov monitorovania pohybu, zavedením obmedzujúcich opatrení, ktoré by spočívali v zákaze vycestovania do zahraničia, pohybu len v rámci súdom vymedzenej oblasti, zákazu kontaktu a priblíženia k určitým osobám a okrem iného tiež dohľadom probačného a mediačného úradníka. V prípade prepustenia na slobodu by som sa naďalej zdržiaval na území Slovenskej republiky, a to v priestoroch bytu č. X na adrese N.Á. XXX/XX, XXX XX D., Slovenská republika (byt je vo vlastníctve obchodnej spoločnosti, kde jedinú majetkovú účasť tvorí podiel mojej manželky). Žiaľ, nateraz sa všeobecné a teoretické odôvodnenia rozhodnutí Najvyššieho súdu o ponechaní ma vo väzbe neopreli o konkrétne aktivity, pri ktorých vzniká tak zásadná obava o také moje správanie, ktoré by nasvedčovalo tomu, že by som mal pokračovať v páchaní trestnej činnosti. S poukazom na doterajšiu ustálenú súdnu prax, z ktorej vyplýva, že ‚konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi obavu z možného väzobného následku sa rozumejú len také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú takúto obavu. Nepostačuje preto len akési hmlisté, neisté a konkrétnymi skutočnosťami dostatočne neodôvodnené podozrenie z následku predpokladaného v ust. §71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku. Viedlo by to totiž k nedôvodným zásahom do Ústavou SR zaručenej osobnej slobody' (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.02.2010, sp. zn. 3Tost 3/2010). Ako je nesporné, takáto obava v mojom prípade nielenže nebola zadokumentovaná, avšak ani nevyplýva zo žiadnych relevantných skutočností. V záveroch judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, pre počiatočné štádium väzby postačuje existencia, resp. trvanie dôvodného podozrenia, že zadržaná osoba spáchala trestný čin. Po uplynutí určitého času však už splnenie tejto podmienky nestačí a treba zisťovať, či sú dané aj iné dôvody ospravedlňujúce pozbavenie slobody a či sú relevantné a dostačujúce. Tieto dôvody v súčasnej dobe nevidím a naopak vidím veľký priestor na využitie inštitútov nahradzujúcich väzobné stíhanie. Nemožno badať iný zmysel a účel, ako využitie väzobného trestného stíhania ako nástroja na mučenie. Nepoznám žiaden dôvod, ktorý by bránil viesť trestné stíhanie voči mojej osobe bez mojej izolácie od spoločnosti za plného rešpektovania môjho práva na osobnú slobodu, ako aj dodržania princípu prezumpcie neviny. Rovnako opakovane zdôrazňujem (čo už bolo niekoľkokrát uvedené), že mám stabilné rodinné zázemie, trestnému stíhaniu sa vyhýbať nebudem, budem sa zdržiavať v mieste pobytu tak, ako uvádzam vyššie (byt v D., SR), ktoré je orgánom činným v trestnom konaní známe, ako aj na miestach povolených z titulu voľného pohybu, budem preberať doručované zásielky, zúčastňovať sa na všetkých úkonoch a podrobím sa všetkým obmedzeniam zo strany súdu a orgánov činných v trestnom konaní, ktoré mi budú uložené. Nakoľko mám za to, že uvedené skutočnosti značne oslabujú pomyselné dôvody pre moje väzobné trestné stíhanie, ako aj trestné stíhanie samotné, a tiež vzhľadom na skutočnosť, že nemožno za žiadnych okolností hovoriť o splnení podmienok pre moje ďalšie držanie ako obvineného vo väzbe,
ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, týmto žiadam o prepustenie z väzby na slobodu za prípadného súčasného nariadenia príslušných obmedzujúcich opatrení, aby tak mohol byť naplnený účel trestného konania aj bez ďalšieho využitia najintenzívnejšieho zásahu do mojich základných práv, ako je obmedzenie osobnej slobody v ústave na výkon väzby. Mám za to a navrhujem, aby súd rozhodol o mojom prepustení z väzby na slobodu, a to vzhľadom na skutočnosť, že v prípade mojej osoby v tejto trestnej veci naďalej nejestvuje väzobný dôvod
ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Ak konajúci súd vzhliadne, že v danej veci pri mojej osobe jestvuje väzobný dôvod
ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, žiadam, aby bola väzba nahradená niektorým zo širokej škály inštitútov, ktoré právny poriadok roku 2023 ponúka, a síce; - dohľadom probačeného a mediačného úradníka za prípadného súčasného uloženia obmedzujúcich opatrení spočívajúcich v: -zákaze vycestovania do zahraničia okrem prípadov povolených probačným a mediačným úradníkom a povinnosti odovzdať svoj cestovný pas, -zákaz vzďaľovať sa z miesta obydlia, kde sa budem nachádzať v prípade prepustenia na slobodu - bytu č. X na adrese N. XXX/XX, XXX XX D., Slovenská republika (ktorá je vo vlastníctve obchodnej spoločnosti mojej manželky); okrem prípadov vymedzených probačným a mediačným úradníkom, -povinnosť v lehotách stanovených probačným a mediačným úradníkom dostaviť sa na určené miesto, -zákaz styku a kontaktu s určenými osobami, ktoré sú obvinené alebo môžu byť svedkami v trestnej veci, a to aj za súčasného nariadenia kontroly technickými prostriedkami
ust. § 82 ods. 4 Trestného poriadku." Z výsluchu obžalovaného A. F. zo
1 písm. c) Trestného poriadku. - Uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 2T/1/2022 zo
3 Trestného poriadku zamietnutá žiadosť obžalovaného A. F. o prepustenie z väzby na slobodu a väzba obžalovaného nebola nahradená peňažnou zárukou ani dohľadom probačného a mediačného úradníka. - Dňa
1 písm. c) Trestného poriadku]. - Následne rozhodoval Špecializovaný trestný súd na základe žiadosti o prepustenie z väzby uznesením zo
Z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (viď napr. uznesenie sp. zn. 1Tost-š/9/2022 zo 6. apríla 2022) napokon vyplýva, že ani zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a jeho vrátenie na doplnenie dokazovania a rozhodnutie vo veci nemôže samo osebe postačovať ako dôvod, resp. preukaz oslabenia dôvodného podozrenia v miere automaticky vedúcej ku konštatovaniu záveru o nenaplnení materiálnych podmienok väzby. K oslabeniu dôvodného podozrenia by totiž mohlo dôjsť v zásade vtedy, ak by ďalšie dokazovanie podstatným spôsobom narušilo vierohodnosť dôkazov preukazujúcich vinu (m. m. I. ÚS 35/2016), čo sa však v predmetnej trestnej veci nestalo (o čom svedčí obsah predloženého spisu). Zo strany najvyššieho súdu je ďalej potrebné pripomenúť, že v tejto ,,typovo" rozdielnej fáze trestného konania - pri rozhodovaní o väzbe obžalovaného - všeobecné súdy posudzujú, či z obsahu predloženého spisu možno dospieť k spoľahlivo podloženému záveru o tom, že sa obžalovaný mal dopustiť skutkov, pre ktoré už bola podaná obžaloba, resp. vydaný neprávoplatný odsudzujúci rozsudok a či je skôr spomínané dôvodné podozrenie dostatočne posilnené dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní, resp. skutočnosťami explicitne konštatovanými v rámci skutkových a právnych úvah obsiahnutých v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku. Ani v tomto, zásadne pokročilom štádiu trestného konania, neprislúcha všeobecným súdom, ktoré konajú a rozhodujú o väzbe obžalovaného, s konečnou platnosťou hodnotiť vykonané dôkazy, ako ani z nich plynúce závery. Preto možno uviesť, že intenzita dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného činu rozhodne nezoslabla, a to tak čo do jeho faktickej ,,sily", nieto do miery, ktorá by opodstatňovala vysloviť jeho úplný zánik. Odvolací súd pritom nijak nespochybňuje právo obžalovaného hodnotiť súčasný dôkazný stav, výsledky vykonaných procesných úkonov, ako aj skôr prezentované konštatovania Špecializovaného trestného súdu [na podklade ktorých dospel Špecializovaný trestný súd (aj) k záveru o vine obžalovaných] ním zvoleným spôsobom. K samotnej dôvodnosti podozrenia z páchanej trestnej činnosti však najvyšší súd poznamenáva, že táto sa nemôže jednoducho ,,rozplynúť" v dôsledku údajných prieťahov, ktoré sú obžalovanými pociťované v nimi subjektívne vyjadrenej miere. Takto formulovanú argumentáciu preto odvolací súd nemohol prijať, nakoľko prvky spáchaných trestných činov a s tým spojené skutkové okolnosti sú totiž v konkrétnom štádiu trestného konania dokumentované detailne a pre úplné pochopenie je ich potrebné vnímať v logickej postupnosti a nadväznosti. Samozrejme platí, že rozsudok Špecializovaného trestného súdu bol voči odsudzujúcemu výroku napadnutý odvolaniami i obžalovaných, avšak tieto ešte len budú posudzované odvolacím súdom v odvolacom konaní a nie v konaní a rozhodovaní o ,,paralelne" jestvujúcej okolnosti, ktorou je otázka potreby ďalšieho väzobného stíhania obžalovaného. Za tohto právneho stavu neexistuje pre odvolací súd relevantný dôvod, aby sa odklonil v otázke dôvodnosti trestného stíhania obžalovaných od vyššie konštatovaných úvah, nakoľko azda najvýznamnejším ,,argumentom" pre vyslovenie pozitívneho záveru o dôvodnosti ich trestného stíhania je prioritne obsah odsudzujúceho rozsudku Špecializovaného trestného súdu, ktorý je síce neprávoplatný, ale má nepopierateľnú výpovednú hodnotu v tom zmysle, že Špecializovaný trestný súd svojím meritórnym rozhodnutím v podstate uznal dôvodnosť podanej obžaloby. Preto je namieste pripomenúť notoricky známu skutočnosť vyplývajúcu z ustálenej súdnej praxe,
ktorej rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím o vine či nevine, hoci aj už neprávoplatne odsúdenej väzobne stíhanej osoby a súd sa pri rozhodovaní o väzbe nezameriava na hodnotenie viny obžalovaného a jeho obhajoby alebo dôkazov spôsobom upraveným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Naopak, súd pri rozhodovaní o väzbe skúma predovšetkým to, či sú splnené formálne a materiálne podmienky rozhodnutia o väzbe, resp. existencia dôvodného podozrenia zo spáchania činu je nielen dostačujúca, ale priamo určujúca a limitujúca, keďže rozhodnutím o väzbe nemožno vysloviť vinu (m. m. II. ÚS 115/2016, II. ÚS 626/2016, I. ÚS 417/2018). V aktuálnom kontexte, t. j. súdneho rozhodovania o väzbe obžalovaných v rámci doposiaľ právoplatne neskončeného súdneho konania trestného preto platí, že najvyšší súd odmieta zaoberať sa čo i len náznakom polemiky obžalovaných so záverom Špecializovaného trestného súdu vyjadrenej v rovine ,,vina - nevina". Predbežné hodnotiace úsudky, ktoré sú v rámci rozhodovania o väzbe obžalovaného zverené všeobecným súdom rozhodujúcim vo fáze trestného konania po podaní obžaloby, nemožno stotožňovať s finálnym ,,sumarizovaním" dôkaznej situácie, resp. s konštatovaním viny alebo neviny trestne stíhanej osoby. Preto platí, že rozhodnutie o väzbe - napriek tomu, že v predmetnej trestnej veci ide o procesne pomerne ,,vzácnu" situáciu spočívajúcu v paralelnej existencii tak vydania doposiaľ neprávoplatného odsudzujúceho rozsudku, ako aj rozhodovania o väzbe obžalovaných - nie je rozhodnutím o ich vine alebo nevine. Tento záver konvenuje tomu, že súdy sa pri rozhodovaní o väzbe nezameriavajú na hodnotenie viny obžalovaného, jeho obhajoby alebo dôkazov spôsobom upraveným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, ale skúmajú to, či sú splnené formálne a materiálne podmienky rozhodnutia o väzbe (II. ÚS 626/2016 z 10. augusta 2016). Z pohľadu materiálnych podmienok väzby predovšetkým posudzujú, či v danom štádiu trestného konania zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú podozrenie, že konkrétna osoba je páchateľom skutku, v ktorom sa vidí trestný čin. Tieto skutočnosti, na ktorých sa podozrenie zakladá, logicky nemôžu byť na rovnakej úrovni ako skutočnosti potrebné k odôvodneniu odsúdenia (resp. podaniu obžaloby), čo je predmetom inej a v zásade izolovanej časti trestného konania. Vyššie vyjadrená dôvodnosť podozrenia, opierajúca sa o tam podrobne rozvedené konkrétne skutočnosti, plne postačuje aj štandardom plynúcim z rozhodovacej činnosti ESĽP, ktorá pre dôvodnosť podozrenia vyžaduje určité množstvo faktov, alebo informácií umožňujúcich objektívnemu pozorovateľovi urobiť si záver o tom, že osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie, mohla spáchať trestný čin (viď Campbell a Hartley v. Veľká Británia). Aplikujúc tento tzv. ,,test objektívneho pozorovateľa", dospel najvyšší súd k záveru, že v predmetnej veci sú vyššie vymedzené podmienky splnené. K dôvodu väzby
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku ani v tejto fáze trestného konania nepominul. Najvyšší súd dopĺňa, že dôvod väzby
1 písm. c) Trestného poriadku možno naďalej spoľahlivo podoprieť o nasledovné konkrétne skutočnosti. Je to hlavne obava, že by zo strany obžalovaných mohlo dôjsť k ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti rovnakého druhu, pre ktorú boli postavení pred súd, za účelom zabezpečovania si finančných prostriedkov. Ďalšie skutočnosti odôvodňujúce väzobné stíhanie obžalovaných môžu spočívať v druhovej povahe stíhanej trestnej činnosti a spôsobe jej údajného spáchania - avšak len v sekundárnom význame s poukazom na takto pokročilé štádium trestného konania. V tomto smere je možné poukázať jednak na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to napr. sp. zn. IV. ÚS 124/2003, III. ÚS 38/2009, III. ÚS 54/2017, ako i na sp. zn. II. ÚS 246/2021 zo 6. mája 2021. Menovaní mali totižto spáchať obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku. Dôvodnosť väzobného trestného stíhania tak obžalovaného A. F., ako aj obžalovaného K. K. J. i v tomto štádiu trestného konania súd nachádza v povahe, závažnosti a mimoriadne vysokej spoločenskej škodlivosti trestnej činnosti, ktorá sa im kladie za vinu. Najvyšší súd opakuje, že obžalovaní spolu s ďalšími osobami mali participovať na rozsiahlej drogovej trestnej činnosti, premyslene, dlhodobo, cielene a organizovane - so zištným motívom a v nie nemalom rozsahu. Drogová trestná činnosť, ktorá mala byť páchaná aj obžalovanými, je rozsiahla, sofistikovaná, bola zabehnutá, mala svoj systém a z hľadiska spoločenského dosahu a aj rozsahu výrazne nebezpečná. Vzhľadom na vysokú ziskovosť je predpoklad, že mala slúžiť ako zdroj finančných prostriedkov obžalovaných. Potrebné je tiež uviesť, že Špecializovaný trestný súd síce odmietol údajné konanie obžalovaných právne kvalifikovať ako spáchané niektorou z foriem trestnej súčinnosti (či už ako spáchané organizovanou skupinou
2 Trestného zákona, resp. zločineckou skupinou v zmysle ods. 4 naposledy označeného ustanovenia Trestného zákona) - v tejto súvislosti je ale podstatným záver, že celkový kontext dotknutej trestnej veci predstavuje mimoriadne ,,silný" predpoklad pre prípadné pokračovanie obžalovaných v trestnej činnosti z dôvodu jej možno skôr čo do jednotlivých subjektov účastného obchodovania s omamnými a psychotropnými látkami, resp. ich prekurzormi a ich výrobou ,,náhodilej" povahy, avšak čo do pomerne ,,frekventovaného" rozsahu a prezumovanej dĺžky takéhoto údajného konania. Naďalej platí a zostáva v naznačenej súvislosti, že aj druh, charakter a najmä rozsah a závažnosť stíhanej trestnej činnosti môžu byť tými okolnosťami, na základe ktorých možno posúdiť určité konanie obvineného z pohľadu existencie dôvodu väzby
1 písm. c) Trestného poriadku. Je treba rozlišovať medzi konaním spočívajúcim v jednorazovom akte a takou - v kontexte predmetnej trestnej veci čo do existencie dôvodného podozrenia silne ,,spravdepodobnenou" - eventualitou, keď ide o pokračovanie v trestnej činnosti alebo jej opakovanie po určitú dobu. Najmä ak ku charakteru trestnej činnosti pristúpia aj určité okolnosti rezonujúce z osobného života obžalovaného pred vzatím do väzby. Práve to sú tie skutočnosti spadajúce pod druh, charakter, rozsah a závažnosť stíhanej trestnej činnosti, ktoré musí súd zohľadniť pri rozhodovaní o väzbe, a to samozrejme uvedením konkrétnych skutočností z nich vyplývajúcich, ktoré zakladajú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti, dokonania trestného činu, o ktorý sa obžalovaný pokúsil, či vykonania činu, ktorý pripravoval, alebo ktorým hrozil. To, že uvedené je možné zohľadniť pri rozhodovaní o väzbe, vyplýva z ustálenej súdnej praxe, ktorú dlhodobo aplikujú všeobecné súdy (k tomu napr. III. ÚS 178/2008, IV. ÚS 375/2008, II. ÚS 466/2012, II. ÚS 282/2016, III. ÚS 488/2016, III. ÚS 183/2018, I. ÚS 384/2019, III. ÚS 227/2020, I. ÚS 552/2020, II. ÚS 31/2021, III. ÚS 202/2021). Skutočnosť, že Špecializovaný trestný súd nesúhlasil s právnou kvalifikáciou konania obžalovaných aj ako zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny (s tým súvisiacim štrukturálnym a hierarchickým členením, resp. ,,jasným cieľom" ako znakmi typickými práve pre takto pôsobiace skupiny osôb), nemôže byť vnímaná neprípustne zjednodušeným spôsobom tak, že žiadna údajná trestná činnosť takého alebo onakého druhu ,,neexistovala". V tom spočíva zásadný rozdiel oproti ,,sile" daného dôvodu väzby v prípade ,,klasického" rozloženia zločineckej skupiny, resp. napríklad v prípade korupčných trestných činov páchaných verejnými činiteľmi, kedy okamih ,,rozkrytia", prípadne ,,straty" účinnej možnosti ďalej pokračovať v údajnej trestnej činnosti je spravidla naviazaný (a to takmer bytostným spôsobom) na okamih vzatia ,,rozhodujúceho" článku do väzby, vzdaním sa funkcie a pod. V posudzovanom prípade je práve povaha skutkového deja tak, ako Špecializovaný trestný súd uviedol tomu zodpovedajúcim spôsobom vo výrokovej časti rozsudku a tento opísal v jeho odôvodnení. Konkrétne žiadna skutočnosť v zásade nebráni obžalovaným v možnosti ďalšieho ,,fungovania na trhu" podobne v zmysle doteraz produkovaných výsledkov vykonaného dokazovania. Takto formulované a dôkazne podrobným spôsobom dokumentované dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu osobitne závažnej povahy v sebe prirodzene poníma potrebu osobitne precízneho skúmania všetkých skutočností viažucich sa tak k osobám obžalovaných, ako aj prognózovaniu ich konania v prípade ďalšieho stíhania na slobode. Za súčasného stavu preto nezostáva nič iné než uzatvoriť, že dôvodnosť obavy z prípadného pokračovania v trestnej činnosti naberá v spojení s vyššie konkretizovanými skutočnosťami vysokú intenzitu, ktorá nateraz naďalej prevažuje nad právom obžalovaných na osobnú slobodu. Ohľadom konkrétnych sťažnostných námietok obžalovaných možno uviesť, že tieto sú v zásade koncentrované na existenciu prieťahov, ktorými mal konanie vo veci samej zaťažiť tak Špecializovaný trestný súd, ako aj sám najvyšší súd v zmysle formulovanej argumentácie obsiahnutej v predmetných žiadostiach o prepustenie z väzby. A sekundárne k tejto zásadne izolovanej otázke možno poukázať na hodnotenie dôkazov a s tým súvisiace výhrady obžalovaných. Napriek rozporom, na ktoré je opakovane poukazované aj v odvolaniach obžalovaných, sa napokon v kontexte tohto uznesenia možno s touto skutočnosťou vysporiadať zákonne konformným a z daného hľadiska úplne postačujúcim spôsobom - poukazom na hodnotenie týchto rozporov Špecializovaným trestným súdom v odvolaním napadnutom rozsudku (ako aj tam uvádzanými dôvodmi ich vzniku). Tento faktor ale patrí prioritne do sféry hodnotenia dôkazov pri rozhodovaní vo veci samej - a výnimku neurobí odvolací súd ani v tomto uznesení, ktorého predmetom nie je rozhodnutie vo veci samej, avšak konanie a rozhodovanie o osobnej slobode obžalovaných. Toto boli dôvody, na ktorých podklade odvolací súd argumentáciu obžalovaných obsiahnutú v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu vyhodnotil ako nedôvodnú. S poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že dôvod väzby
1 písm. c) Trestného poriadku je u obžalovaných stále daný. Tento je,
názoru najvyššieho súdu, naďalej spoľahlivo daný s poukazom na vyššie uvádzané skutočnosti, a to v intenzite, ktorá je priamo úmerne zodpovedajúca súčasnému (aj keď pokročilému) štádiu trestného konania. Najvyšší súd, pokiaľ ide o tretiu materiálnu podmienku väzby (viď § 71 ods. 1 Trestného poriadku „... a ak vzhľadom na osobu obvineného, povahu alebo závažnosť trestného činu, pre ktorý je trestne stíhaný, nie je v čase rozhodovania o väzbe možné väzbu nahradiť
alebo § 81"), uvádza, že nakoľko väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného a jej podstatou je nevyhnutné pozbavenie osobnej slobody obvineného, ide napriek tomu o procesný prostriedok len fakultatívnej povahy. Obmedzenie ďalších práv a slobôd, ktorých výkon nie je zlučiteľný s výkonom väzby, ktoré umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu uskutočnenie a skončenie trestného konania za súčasnej existencie dôvodov väzby, prioritizuje možnosť nahradenia väzby menej invazívnym procesným prostriedkom, teraz v zmysle naposledy citovaného ustanovenia dokonca povinnosťou, čo však nebolo nič neobvyklé ani za predchádzajúceho právneho stavu. Pri rozhodovaní o väzbe musí súd dôsledne zvažovať, či a do akej miery ponechanie obvineného na slobode zvyšuje nebezpečnosť jeho konania zakladajúceho väzobný dôvod a či obmedzenie osobnej slobody obvineného výkonom väzby nie je celkom zjavne neprimerané k miere zvýšenia rizika, ktoré by vyplývalo z jeho zotrvania, či ponechania na slobode. Najvyšší súd preto zároveň obligatórne skúmal, či by väzbu obžalovaných nebolo možné nahradiť procesnými prostriedkami nahrádzajúcimi väzbu (
alebo § 81 Trestného poriadku), a to možnosťou nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka
1 písm. c), písomným sľubom
1 písm. b), resp. s poukazom na ods. 2 veta tretia označeného ustanovenia Trestného poriadku a peňažnou zárukou
1 Trestného poriadku. Najvyšší súd v podstate v zhode s návrhmi oboch obžalovaných dospel k záveru, že v súčasnom štádiu trestného konania už možno konštatovať také výnimočné okolnosti prípadu, ktoré označené nahradenie väzby podmieňujú, keďže obžalovaní sú stíhaní pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi
1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm.
1 písm. c), ods. 2 veta tretia Trestného poriadku]. Podmienka zisťovania takýchto výnimočných okolností na nahradenie väzby pritom aj
ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky sleduje legitímny cieľ a je ústavne udržateľná. Najvyšší súd ich väzbu nahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka a za uloženia primeraných povinností a obmedzení prepustil obžalovaných z väzby na slobodu. Súčasne nariadil kontrolu uložených povinností a obmedzení technickými prostriedkami. Výnimočné okolnosti prípadu umožňujúce nahradenie väzby sú veľmi špecificky a pre tento konkrétny prípad tvorené súhrnom - mozaikou viacerých skutočností. Predovšetkým s poukazom na pokročilé štádium trestného konania, vykonané dokazovanie, s tým súvisiacu „rozpracovanosť" danej veci a celkovú dĺžku trvania väzby - pri obžalovanom A. F. skoro 2 a pol roka, u obžalovaného K. K. J. takmer 2 roky, a síce len podporne, ale aj jeho starostlivosť o dcéru, zároveň by obaja mali mať umožnené pracovné zaradenie do života, preto možno uzavrieť, že kladný efekt nahradenia väzby menovaných dohľadom probačného a mediačného úradníka a primeraných povinnosti a obmedzení, konkrétne majúc na mysli najmä kontrolu technickými prostriedkami - zariadením na určenie polohy kontrolovanej osoby, je v tomto momente skôr v reálne očakávateľnej a pre nahradenie väzby nevyhnutnej rovine. Do úvahy vzal najvyšší súd aj to, že dĺžku konania, a teda aj trvania väzby, obžalovaní žiadnym spôsobom negatívne neovplyvnili. Najvyšší súd má v tejto súvislosti za vecne správne a zákonne súladné právne úvahy, ktoré jasne odôvodňujú prijatý pozitívny záver o možnosti náhrady väzby obžalovanými označenými procesnými prostriedkami. Riadiac sa vyššie uvedeným, rozhodol najvyšší súd tak, ako je vyjadrené vo výroku tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.