Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/74/2022 Identifikačné číslo spisu: 1212212167 Dátum vydania rozhodnutia: 26.07.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Miroslava Janečková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK

§ 583Občianskeho zákonníka vylučuje.

Odvolací súd podľa názoru dovolateľky pripustil rozšírenie preklúzie aj na prípady, ktoré zákon výslovne nepredpokladá, preto je jeho právne posúdenie v rozpore s § 583 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa zároveň navrhla odložiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozsudku podľa § 444 ods. 2 CSP. 16. Žalobkyňa v úvodnej časti dovolania zhrnula skutkový stav veci, vychádzajúc z ustáleného skutkového stavu v súlade s rozhodnutiami konajúcich súdov. Opodstatnenosť uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm.

1. f)CSP dovolateľka videla v tom, že odvolací súd a rovnako súd prvej inštancie porušili jej právo na spravodlivý proces, keď zamietli žalobu o vrátenie plnenia z bankovej záruky s odôvodnením, že nárok žalobkyne na predĺženie lehoty výstavby zanikol, pretože žalobkyňa si svoj nárok neuplatnila v dohodnutej lehote 28 dní počítanej od 16. januára 2009 a teda vyplatenie bankovej záruky bolo dôvodné; zatiaľ čo sa nevysporiadali so všetkými argumentami žalobkyne, ktoré mali pre ich rozhodnutie podstatný význam. Dovolateľka konkretizovala o ktoré argumenty sa jednalo. Domnievala sa, že odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal s jej tvrdením, že žalobkyňa oznámila nárok na predĺženie lehoty výstavby z dôvodu legislatívnych zmien už 12. februára 2009, t. j. v rámci 28 dňovej lehoty počítanej od 16. januára 2009, ďalej sa nevysporiadal s jej argumentáciou, že časť článku 20.1 všeobecných zmluvných podmienok, podľa ktorej nárok na predĺženie lehoty výstavby zaniká, ak nebol uplatnený rámci 28 dňovej lehoty, je neplatná pre rozpor s kogentným ustanovením § 583 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd rovnako nereflektoval na argument žalobkyne, že lehotu 28 dní nebolo správne počítať od 16. januára 2009, keďže žalobkyňa nemala zmluvnú povinnosť automaticky prepracovať projekt tak, aby bol v súlade s novým cestným zákonom. Žalobkyňa sa dohodla so žalovanou, že projekt dopravného značenia sa prepracuje až na rokovaniach, ktoré sa konali 17. marca 2009 (nadväzujúc na rokovania z 18. februára 2009). Až následne sa žalobkyňa mohla dozvedieť o vzniku okolnosti, na základe ktorej jej vznikol nárok na predĺženie lehoty výstavby, pričom uvedená skutočnosť bola podľa žalobkyne medzi stranami nesporná. Žalobkyňa v danej súvislosti namietla, že konajúce súdy nezohľadnili všetky relevantné skutkové okolnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, dokonca rozhodli v rozpore s nimi, nevysporiadali sa so zásadnými argumentami a dôkazmi žalobkyne kľúčovými pre rozhodnutie sporu a nevykonali všetky dôkazy relevantné pre rozhodnutie vo veci. Dovolaním napadnuté rozhodnutie trpí tiež nedostatkom riadneho odôvodnenia a v dôsledku uvedeného je podľa dovolateľky arbitrárne a nepreskúmateľné. Arbitrárnosť skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu dovolateľka zhliadla i v tom, že súd zamietol žalobu napriek tomu, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa si uplatnila svoj nárok už 12. februára 2009, t. j. v rámci 28 dňovej lehoty počítanej od 16. januára 2009 a medzi stranami bolo nesporné, že žalobkyňa bez príslušného pokynu nebola povinná automaticky postupovať podľa nového Cestného zákona. Namietala, že odvolací súd nesprávne určil začiatok plynutia lehoty na 16. januára 2009. Uviedla, že ak by aj začiatok 28 dňovej lehoty pripadol na 16. januára 2009, žalobkyňa si svoj nárok uplatnila včas listom dňa 12. februára 2009 (doručeným v rovnaký deň). Dovolateľka preto namietla, že odvolací súd v napadnutom rozsudku nesprávne zreplikoval argument súdu prvej inštancie, podľa ktorého 28 dňová lehota na uplatnenie nároku na predĺženie doby výstavby z dôvodu legislatívnych zmien začala plynúť 16. januára 2009 (dňom zverejnenia cestného zákona v Zbierke zákonov SR) a tiež v odôvodnení uviedol, že žalobkyňa požiadala o predĺženie doby výstavby až oznámením zo 6. marca 2009. Domnieva sa, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa si uplatnila nárok na predĺženie lehoty z dôvodu zmeny legislatívy ( prijatím nového Cestného zákona) už 12. februára 2009, v dôsledku čoho si žalobkyňa uplatnila svoj nárok včas aj pre prípad, ak by sa 28 dňová lehota mala počítať od 16. januára 2009. V kontexte uvedeného dovolateľka doplnila, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením a skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, vrátane skutkového zistenia uvedeného v odseku 93 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, a to, že žalobkyňa si nárok na predĺženie lehoty uplatnila už 12. februára 2009 (poznámka dovolacieho súdu, v dovolaní bol nesprávne uvedený rok 2022 namiesto roku 2009). Záver odvolacieho súdu o zmeškaní lehoty na uplatnenie nároku na predĺženie lehoty výstavby dovolateľka považuje za nepochopiteľný, vyznačujúci sa atribútmi arbitrárnosti, pretože odvolací súd vychádzal z nesprávneho predpokladu, že žalobkyňa bola povinná automaticky postupovať podľa nového Cestného zákona. Dovolateľka je názoru, že žalobkyňa nemala povinnosť prepracovať projekt dopravného značenia automaticky v dôsledku prijatia Cestného zákona počas realizácie diela. Žalobkyňa sa totiž mohla dozvedieť o jej nároku až vtedy, keď sa dozvedela, že žalovaná bude vyžadovať úpravu projektu podľa nového Cestného zákona, k čomu došlo na rokovaniach, ktoré sa konali 17. marca 2009 (v nadväznosti na rokovania z 18. februára 2009) a ktorých závery boli následne formálne potvrdené pokynom stavebného dozoru dňa 16. apríla 2009. Bez uvedeného pokynu by žalobkyňa nemala zmluvnú povinnosť a ani právo zhotovovať dielo inak ako bolo pôvodne dohodnuté v zmluve o dielo. Bez uvedeného pokynu nemala žalobkyňa povinnosť ani právo pripravovať projektovú dokumentáciu pre určenie dopravného značenia. Podľa zmluvy o dielo bolo totiž projektovanie a dodanie všetkých povolení a dokladov potrebných na výstavbu ( vrátane určenia dopravného značenia) povinnosťou žalovanej ako objednávateľa s poukazom i na skutočnosť, že zmluva o dielo sa riadila tzv. Červenou knihou, v zmysle ktorej za projektovanie a povolenia bol zodpovedný objednávateľ, teda žalovaná. Žalobkyňa z opatrnosti aj s očakávaním, že jej bude poskytnutá nová dokumentácia alebo pokyn na jej prípravu opakovane podávala oznámenia o jej nároku na predĺženie lehoty výstavby listami z 12. februára 2009, 6. marca 2009 a 20. marca 2009. Z vyššie uvedeného podľa žalobkyne vyplýva, že bez zmeny zmluvy o dielo spôsobom predpokladaným zmluvou o dielo nemohla žalobkyni vzniknúť povinnosť dokončiť dielo podľa nového Cestného zákona. Prijatím Cestného zákona a vyhlášky 16. januára 2009 žalobkyni nevznikol ani nárok na predĺženie lehoty výstavby, ktorý by musela oznámiť stavebnému dozoru podľa čl. 20.1 všeobecných zmluvných podmienok. 28 dňová lehota preto v žiadnom prípade nemohla začať plynúť 16. januára 2009. Žalobkyňa ďalej v dovolaní uviedla, že posúdenie vplyvu projektovania a realizácie dopravného značenia na zmenu lehoty výstavby nie je otázkou právnou ale odbornou, ku ktorej je v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potrebné vykonať znalecké dokazovanie. Žalobkyňa navrhla vykonať znalecké dokazovanie ohľadom času potrebného na vyrobenie a realizáciu dopravného značenia už počas konania na súde prvej inštancie, avšak súd prvej inštancie ho odmietol vykonať, čím žalobkyni znemožnil uskutočniť jej procesné práva a odvolací súd sa k danej otázke žiadnym spôsobom nevyjadril. 17. Čo sa týka dôvodnosti uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP, dovolateľka ozrejmila, že od vyriešenia právnej otázky „Či si žalobkyňa a žalovaná mohli platne dohodnúť prekluzívnu lehotu v zmluve,

§ 583

Občianskeho zákonníka vylučuje“ záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pretože bez jej zodpovedania nebolo možné určiť, či žalobkyni zanikol nárok na predĺženie lehoty výstavby z dôvodu zmien právnych predpisov a či žalovanej vznikol nárok na náhradu za omeškanie podľa článku 8.7 všeobecných zmluvných podmienok alebo či žalovaná čerpala bankovú záruku v rozpore so zmluvou o dielo a všeobecnými zmluvnými podmienkami; pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi doposiaľ neinterpretoval článok 20.1 všeobecných zmluvných podmienok, ani nevyjadril právny názor k možnosti rozšírenia zmluvnej preklúzie na prípady, ktoré zákon výslovne nepredpokladá. Vzhľadom na zásadný právny význam týchto otázok je nevyhnutné, aby ich posúdil dovolací súd ako najvyššia súdna autorita, pričom uvedené zakladá prípustnosť dovolania aj podľa § 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP. Podľa dovolateľky právna úprava zmluvy o dielo v Obchodnom zákonníku predpokladá zánik nároku zhotoviteľa z dôvodu jeho neoznámenia v stanovenej lehote len v prípade nároku na určenie zvýšenia ceny určenej na základe rozpočtu, a to vtedy, ak zhotoviteľ „neoznámi potrebu prekročenia rozpočtovanej sumy a výšku požadovaného zvýšenia ceny bez zbytočného odkladu potom, čo sa ukázalo, že je nevyhnutné prekročenie ceny, ktorá bola určená na základe rozpočtu“. Poukázala na to, že citované ustanovenie § 547 ods. 6 Obchodného zákonníka sa však na posudzovaný prípad nevzťahuje, pretože žalobkyňa si neuplatňuje nárok na zvýšenie ceny, ale nárok na predĺženie lehoty výstavby a ustanovenie § 547 ods. 6 Obchodného zákonníka sa aplikuje len v prípadoch, keď nedochádza k zmene pôvodného diela. V predmetnej veci došlo k zmene projektu a teda aj k zmene diela. Nároky zhotoviteľa na úpravu ceny diela pri zmene diela upravuje § 549 ods. 2 Obchodného zákonníka, citované ustanovenie ale neupravuje žiadnu prekluzívnu lehotu. Zákonná úprava neobsahuje žiadnu prekluzívnu lehotu v prípade, ak zhotoviteľovi vzniká nárok na predĺženie lehoty výstavby z dôvodu zmien diela. Použitie prekluzívnej lehoty v § 547 ods. 6 Obchodného zákonníka preto nie je možné aplikovať na situáciu v danom spore. Dovolateľka v danej súvislosti namietla, že 28 dňová lehota vymedzená v článku 20.1. všeobecných zmluvných podmienok je jednoznačne prekluzívna, ku ktorému záveru dospeli vo svojich rozhodnutiach aj konajúce súdy. Povinnosť zhotoviteľa oznámiť nárok v 28 dňovej lehote predstavuje povinnosť zhotoviteľa uplatniť si jeho nárok v určenom čase. Odborná literatúra potvrdzuje, že uplatnenie práva v prekluzívnej lehote má typicky povahu notifikačnej povinnosti. Článok 20.1 všeobecných zmluvných podmienok preto nie je možné považovať za podmienku, uvedený článok predstavuje podľa dovolateľky preklúziu. Dovolateľka sa domnieva, že výklad článku 20.1. všeobecných zmluvných podmienok ako podmienky a teda platného ustanovenia by preto odporoval prípadne obchádzal § 583 Občianskeho zákonníka. 18. Návrh na odklad právoplatnosti podľa § 444 ods. 2 CSP žalobkyňa odôvodnila tým, že v súvisiacich konaniach vedených na iných súdoch si žalovaná uplatnila nárok na zaplatenie zvyšnej časti zmluvnej pokuty, ktorú nezískala plnením z bankovej záruky, pričom uvedené konania boli z dôvodu hospodárnosti prerušené až do skončenia predmetného konania, keďže otázka nároku žalobkyne na predĺženie lehoty je relevantná aj pre dané konania. Vzhľadom na to, že podanie dovolania nemá odkladný účinok, žalobkyňa očakáva, že tieto konania budú pokračovať ďalej napriek tomu, že otázka nároku žalobkyne na predĺženie lehoty výstavby bude riešená aj na dovolacom súde. Takýto postup by bol nehospodárny a v rozpore s čl. 8 CSP. Paralelne prebiehajúce konania, ktorých výsledok aj tak závisí od posúdenia otázky Najvyšším súdom Slovenskej republiky v predmetnom dovolacom konaní by zbytočne a neprimerane zaťažili strany sporu ako aj súdy na ktorých sú vedené súvisiace konania. 19. K dovolaniu žalobkyne podala žalovaná včas písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla pochybnosť, či dovolanie spĺňa náležitosti stanovené v § 428 CSP. Z pohľadu žalovanej, dovolanie neuvádza v akom rozsahu sa rozsudok odvolacieho súdu napáda. Jediný odkaz na rozsah napadnutia rozsudku odvolacieho súdu je v dovolaní možné vyčítať z dovolacieho návrhu, čo ale nemôže byť považované za jeho dostatočné vymedzenie, keďže podľa § 411 CSP, dovolací súd nie je dovolacím návrhom viazaný. 20. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
2. f)CSP žalovaná poznamenala, že v predmetnom spore s poukazom na doterajší postup konajúcich súdov nedošlo k naplneniu žiadneho z dôvodov predstavujúcich porušenie práva na spravodlivý proces. Ak žalobkyňa tvrdí, že odvolací súd postupoval a hodnotil skutkový a právny stav arbitrárne, čoho dôkazom má byť zamietnutie žaloby, žalovaná poukázala na to, že konajúce súdu mali v spore za jednoznačne preukázané, že pri plnení povinnosti žalobkyne prepracovať projekt dopravného značenia v súlade s novým Cestným zákonom a zabezpečiť príslušné rozhodnutie Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR o určení dopravného značenia došlo z dôvodov na strane žalobkyne k omeškaniu v trvaní najmenej 116 dní a vzniku zodpovedajúceho nároku žalovanej na zmluvnú pokutu (odškodnenie za omeškanie) podľa zmluvy o dielo, a to vo výške presahujúcej plnenie získané žalovanou z bankovej záruky. V dôsledku uvedeného mali konajúce súdy za preukázané, že žalovanej nesvedčí povinnosť takto získané plnenie vrátiť. Žalovaná dodala, že otázka riadneho a včasného uplatnenia nároku zhotoviteľa na predĺženie lehoty nebola pre rozsudok súdu prvej inštancie ako ani pre rozsudok odvolacieho súdu rozhodujúca. Existencia povinnosti zhotoviteľa postupovať podľa nového Cestného zákona bola v rozhodujúcom období (v čase kedy došlo k omeškaniu) nesporná. Žalovaná sa tiež domnieva, že v spore nebolo preukázané uplatnenie nároku žalobkyne listom z 12. februára 2009, podľa jej názoru, na súde prvej inštancie ako i na odvolacom súde bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa si svoj nárok uplatnila prvýkrát a aj to len čiastočne, až 6. marca 2009. Z listu žalobkyne zo 6. marca 2009 vyplýva, že potreba prepracovať projekty dopravného značenia prvýkrát vyplynula až z oznámenia žalovanej ako objednávateľa na rokovaní dňa 18. februára 2009. Tvrdenie žalobkyne, že v spore bolo preukázané, že žalobkyňa si svoj nárok na predĺženie lehoty výstavby uplatnila už listom z 12. februára 2009 je nesprávne a zavádzajúce, súd prvej inštancie opakovane v rozsudku konštatoval, že daný list nebol uplatnením nároku žalobkyne na predĺženie lehoty výstavby. Žalovaná ďalej vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že konajúce súdy svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnili a vysporiadali sa so všetkými relevantnými okolnosťami sporovej veci. Čo sa týka argumentu žalobkyne, že odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku nezaoberal kľúčovými argumentami žalobkyne, žalovaná sa domnieva, že argument žalobkyne o riadnom a včasnom uplatnení nároku na predĺženie lehoty výstavby je pre posúdenie nároku na plnenie získané z bankovej záruky irelevantný, k čomu sa dostatočným spôsobom vyjadril súd prvej inštancie vo svojom rozsudku. Odvolací súd sa danou časťou odôvodnenia rozsudku plne stotožnil. Ohľadom argumentu žalobkyne, či mala žalobkyňa zmluvnú povinnosť vypracovať projekt dopravného značenia a postupovať podľa nového Cestného zákona aj bez pokynu stavebného dozoru, žalovaná uviedla, že odvolací súd sa k momentu, od ktorého žalobkyňa bez akýchkoľvek pochybností vedela alebo mala vedieť o okolnostiach, ktoré by mohli zakladať jej nárok na predĺženie lehoty výstavby vyjadril v rozsudku veľmi jednoznačne, pričom daný moment určil dňom 16. január 2009. Naviazal tým na právny názor súdu prvej inštancie vyslovený v odseku 144 odôvodnenia rozsudku. Uvedený záver je z pohľadu žalovanej dostatočným vysporiadaním sa s otázkou žalobkyne a na ňu nadväzujúcimi argumentami žalobkyne, ktoré ale neboli pre rozhodnutie veci kľúčovými. Žalovaná tiež nesúhlasila s názorom žalobkyne o nemožnosti platnej dohody strán o preklúzii nároku na predĺženie lehoty pri márnom uplynutí lehoty na jeho uplatnenie podľa zmluvy o dielo. V danom smere ozrejmila, že odvolací súd sa i k tomuto argumentu žalobkyne vyjadril zreteľne, konkrétne v odseku 25 odôvodnenia rozsudku. Uvedený argument žalobkyne a otázka prípustnosti údajného zmluvného dojednania preklúzie nárokov zhotoviteľa taktiež neboli kľúčovými pre rozhodnutie vo veci. Porušenie práva na spravodlivý proces žalobkyňa videla i v postupe odvolacieho súdu, ktorý odmietol vykonať ňou navrhnutý dôkaz. Otázka vplyvu projektovania dopravného značenia na zmenu lehoty výstavby, ktorú žalobkyňa navrhla objasniť znaleckým dokazovaním, bola z pohľadu žalovanej pre posúdenie a rozhodnutie veci irelevantná, ktorý záver súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením zamietnutia návrhu žalobkyne na vykonanie príslušného znaleckého dokazovania obsiahnutým v odseku 178 rozsudku súdu prvej inštancie. 21. K dovolacej námietke nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP žalovaná vyslovila, že posúdenie právnej otázky, či si strany mohli platne dohodnúť prekluzívnu lehotu v zmluve,

§ 583

Občianskeho zákonníka vylučuje, ktorá podľa žalobkyne nebola v praxi dovolacieho súdu vyriešená, bolo podľa názoru žalovanej pre závery súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu vyslovené v rozsudkoch nepodstatné. Pre prípad, že by dovolací súd napriek uvedenému danú právnu otázku preskúmaval, žalovaná v tomto smere dodala, že záver odvolacieho súdu, že následky predĺženia lehoty výstavby nenastali kvôli oneskorenému podaniu oznámenia zo strany žalobkyne nebol založený na posúdení 28 dňovej lehoty ako lehoty prekluzívnej, ktorej márne uplynutie spôsobí zánik nároku zhotoviteľa. Odvolací súd v odseku 25 odôvodnenia rozsudku jednoznačne formuluje absenciu uvedených následkov ako výsledok nesplnenia podmienky pre ich vznik. Tvrdenie žalobkyne v bode 104 dovolania, že k záveru o prekluzívnej povahe uvedenej lehoty dospel aj odvolací súd preto podľa žalovanej nie je správne. Žalovaná sa nestotožňuje s tendenčným tvrdením žalobkyne, ktorým v bode 107 dovolania prirovnáva dojednanie článku 20.1 všeobecných zmluvných podmienok k prípadu keď právo zanikne lebo nebolo uplatnené pred márnym uplynutím času, a to v snahe preukázať, že ide o dojednanie o prekluzívnej lehote. Žalovaná sa domnieva, že predmetné dojednanie stanovuje ako následok márneho uplynutia lehoty na oznámenie zhotoviteľa zákaz následku predĺženia lehoty výstavby a nie zánik práva zhotoviteľa. Vzhľadom na uvedené, žalovaná má za to, že rozsudok odvolacieho súdu netrpí vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu ako ani súdu prvej inštancie vôbec nespočívalo na posúdení sformulovanej právnej otázky. Keďže argumenty žalobkyne obsiahnuté v dovolaní neosvedčujú predpoklad úspešnosti dovolania, žalovaná nevidí dôvod na odloženie právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu. 22. K vyjadreniu žalovanej k dovolaniu sa vyjadrila žalobkyňa a uviedla, že v plnom rozsahu zotrváva na argumentácii obsiahnutej v dovolaní tak v časti uplatnených dovolacích dôvodov, dovolacieho návrhu, ako i v časti návrhu na odloženie právoplatnosti rozsudku. K arbitrárnosti skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu žalobkyňa dodala, že napriek tomu, že žalobkyňa si svoj nárok uplatnila preukázateľne už listom 12. februára 2009, odvolací súd i súd prvej inštancie dospeli k záveru, že nárok bol uplatnený neskoro, keďže brali do úvahy iba neskoršie oznámenie žalobkyne zo 6. marca 2009. V odôvodnení rozhodnutí však podľa žalobkyne absentuje akékoľvek odôvodnenie prečo konajúce súdy nevzali do úvahy oznámenie žalobkyne z 12. februára 2009. K námietke žalovanej týkajúcej sa nedostatku náležitostí dovolania vo vzťahu k vymedzeniu rozsahu dovolania žalobkyňa poukázala na bod 127 dovolania, v ktorom výslovne uviedla, že napadnutý rozsudok navrhuje zrušiť v celom rozsahu, a teda ho napáda v celom rozsahu. Dovolanie obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom. Žalobkyňa ďalej vo svojom vyjadrení reagovala na tvrdenie žalovanej, že konajúce súdy zamietli žalobu preto, lebo aj keby si žalobkyňa uplatnila svoj nárok včas, bola by v omeškaní najmenej 116 dní a žalovanej by vznikol zodpovedajúci nárok na zmluvnú pokutu. Ozrejmila, že je pravda, že súd prvej inštancie sa vo svojom odôvodnení zaoberal otázkou, či by žalovanej vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v prípade, ak by si žalobkyňa svoj nárok uplatnila včas. Uvedená analýza súdu však nebola dôvodom na zamietnutie žaloby. Súd prvej inštancie ju uviedol len ako „obiter dictum“, teda dodatočnú podporu svojho záveru. Navyše záver vyplývajúci z tejto analýzy bol sám o sebe nedôvodný, resp. prinajmenšom predčasný, keďže súd prvej inštancie odmietol vykonať znalecké dokazovanie navrhnuté žalobkyňou, ktoré bolo potrebné na zodpovedanie odbornej otázky vo veci vplyvu projektovania a realizácie dopravného značenia na zmenu lehoty výstavby diela. Z odôvodnení rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu je jednoznačné, že žalobu zamietli výlučne z dôvodu údajného neskorého, prípadne nesprávneho uplatnenia nároku, pričom oba súdy vychádzali iba z oznámenia zo 6. marca 2009 a nevzali do úvahy oznámenie z 12. februára 2009 ani oznámenie z 20. marca 2009. Ohľadom arbitrárneho odmietnutia návrhu na vykonanie dôkazu žalobkyňa poznamenala, že súd prvej inštancie dospel k záveru o údajnom omeškaní žalobkyne v trvaní 116 dní absolútne iracionálne z dôvodov, ktoré bližšie špecifikovala v bode 17 vyjadrenia. Žalobkyňa preto namietala, že súd prvej inštancie bol povinný navrhované znalecké dokazovanie vykonať a porušenie tejto povinnosti napĺňalo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.

1. e)CSP. Odvolací súd namiesto zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie a nariadenia doplnenia dokazovania vykonaním znaleckého dokazovania žalobkyni vytkol, že „Pokiaľ žalobkyňa odôvodňovala opodstatnenosť nároku na vrátanie plnenia z bankovej záruky tým, že žalovanej nevzniklo právo na zaplatenie zmluvnej pokuty v dôsledku omeškania so zhotovovaním diela, nakoľko zhotoviteľ diela mal nárok na predĺženie lehoty výstavby v dôsledku zmien právnych predpisov, bolo nevyhnutné aby v konaní bolo preukázané nielen, že k takýmto zmenám došlo, ale musí byť preukázaná aj skutočnosť, že táto zmena zásadným spôsobom ovplyvnila zhotovovanie diela a mala dopad na všetky kľúčové činnosti potrebné pre včasné dokončenie diela“. Ako je zrejmé, odvolací súd tu výslovne hovorí o preukazovaní nároku na predĺženie lehoty výstavby „v dôsledku zmien právnych predpisov“ a nie nároku z dôvodu omeškania žalovanej s dodaním výkresovej dokumentácie. Konštatovanie odvolacieho súdu, že zmena právnych predpisov mala mať dopad na všetky kľúčové činnosti potrebné pre včasné dokončenie diela nie je na mieste. Práve naopak, ak mala zmena právnych predpisov a ďalšie okolnosti ňou podmienené negatívny dopad na čo i len jednu činnosť, ktorá bola potrebná pre dokončenie diela (v tomto prípade dopravné značenie a súvisiace technológie), tak práve táto jedna prekážka sama o sebe bránila žalobkyni v tom, aby mohla dokončiť celé dielo v pôvodne dohodnutom termíne podľa zmluvy o dielo. Žalobkyňa poukazujúc na uvedené je názoru, že postup odvolacieho súdu ako i súdu prvej inštancie pri vykonaní a hodnotení dôkazov predstavuje ďalší zásadný nedostatok napadnutého rozsudku, ktorý závažným spôsobom porušuje právo žalobkyne na spravodlivý proces. Žalobkyňa vo vyjadrení namietla i správnosť argumentácie žalovanej týkajúcej sa dostatočného odôvodnenia rozsudkov konajúcich súdov, pričom podrobné zdôvodnenie je obsiahnuté v bodoch 24 až 32 vyjadrenia. Žalobkyňa sa napokon v bode 33 a 34 podania vyjadrila i k argumentácii žalovanej ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci spôsobom, že v plnom rozsahu odkázala na časť E dovolania, z ktorej je zrejmé, že otázka platnosti článku 20.1 všeobecných zmluvných podmienok je podstatná pre rozhodnutie danej veci a jedná sa o prekluzívne dojednanie, ktoré je neplatné pre rozpor s § 583 Občianskeho zákonníka. 23. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa ust. § 35 CSP (ďalej aj „dovolací súd“ alebo „NS SR“) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote strana, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (ust. § 424 CSP), zastúpená advokátom (ust. § 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (ust. § 443 CSP) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. 24. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 25. Žalobkyňa vyvodila prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP, ako aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP. 26. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 27. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (sp. zn. II. ÚS 383/06). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (sp. zn. I. ÚS 46/05, sp. zn. II. ÚS 76/07). 28. Dovolateľka v dovolaní okrem iného namietala nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. 29. Z obsahu dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd konštatoval vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, konštatujúc, že z odvolania žalobkyne je zrejmé, že s argumentami, ktoré v ňom žalobkyňa uvádza sa súd prvej inštancie dostatočne a presvedčivo vysporiadal v napadnutom rozhodnutí, pričom žalobkyňa neuvádza žiadne nové, podstatné tvrdenia. Odvolací súd konštatoval (odsek 28 odôvodnenia jeho rozsudku), že súd prvej inštancie vyčerpávajúco posúdil a odôvodnil podstatné dôvody, ktoré vzhľadom na ustanovenia predmetnej zmluvy o dielo, ako aj vzhľadom na objektívne dôvody omeškania, viedli k záveru, že k omeškaniu žalobkyne s vykonaním došlo a nárok na zaplatenie bankovej záruky bol v čase jej uplatnenia dôvodný. Odvolací súd potvrdil záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa zmeškala 28-dňovú prekluzívnu lehotu na podanie oznámenia podľa článku 20.1 Podmienok a preto nemá nárok na predĺženie lehoty výstavby. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením a skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie. Vychádzajúc z uvedeného nepresvedčivo vyznieva jeho konštatovanie, že žalobkyňa požiadala o predĺženie doby výstavby až oznámením zo dňa 6. marca 2009, keď súd prvej inštancie v odseku 93 odôvodnenia svojho rozsudku uviedol „Z listu žalobkyne zo dňa 12. februára 2009 súd zistil, že žalobca si uplatnil nárok na predĺženie lehoty výstavby a to z dôvodu požiadavky objednávateľa sprejazdniť križovatku „Poprad západ“ vrátane súvisiacich objektov v predstihu pred zmluvným termínom, ako aj z dôvodu zmeny právnych predpisov“. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, určil začiatok plynutia lehoty na uplatnenie nároku na predĺženie doby výstavby z dôvodu legislatívnych zmien na 19. januára 2009 (deň zverejnenia nového Cestného zákona v Zbierke zákonov) bez toho, aby sa vysporiadal s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní, že žalobkyňa, ako zhotoviteľ, nebola okamžite povinná postupovať pri vyko