názoru súdu prvej inštancie žalovaný pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou neporušil právo na rovné zaobchádzanie a na ochranu pred svojvoľným prepustením bez diskriminácie, ale posudzoval mieru zavinenia žalobkyne a jej nadriadených
služobných povinností upravených v opise činností ich štátnozamestnaneckých miest. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd
2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
2 zákona č. 207/2009 Z. z. o podmienkach vývozu a dovozu predmetu kultúrnej hodnoty. K tejto otázke už zaujal stanovisko i správny súd (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
Berniniho“ v sprievodnom liste pre komisiu, na rozdiel od špecifikácie busty jej vlastníkom v žiadosti o vývoz ako „od Berniniho“, nedošlo k zámene predmetu vývozu. Žalobkyňa jednak v sprievodnom liste neurčovala komisii (a už vôbec nie záväzne), či predmet vývozu je alebo nie je originálom diela, jednak na území Slovenska sa nenachádzali viaceré mramorové busty Pavla V., ktoré by bolo možné zameniť (opak sa netvrdil a nebol preukázaný). Predmet vývozu vyplýval zo žiadosti vlastníka a z listín, k nej pripojených (fotodokumentácia, posudok). V posudku sa rovnako neuvádzalo, že ide o dielo Berniniho, len, že je prisudzované (attributed) Berninimu. Druhý okruh dôvodov okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sa týkal činnosti komisie (porušenie povinnosti vrátiť komisii stanovisko, ak sa nekonalo riadne rokovanie komisie pri nadpolovičnej väčšine prítomných členov, resp. opomenutie riešenia formálnej činnosti komisie a pod.). Odvolací súd v tomto okruhu dôvodov považoval za potrebné doplniť dokazovanie výsluchom vedúcej komisie F. P.. Z výpovede tejto svedkyne vyplynulo, že nadriadená žalobkyne F.. E. E. bola pred kauzou Berniniho informovaná v priestoroch žalovanej priamo svedkyňou o nečinnosti komisie po tom, ako boli do komisie zariadený i mimobratislavskí experti. S ohľadom na uvedenú výpoveď svedkyne dôvody, týkajúci sa namietaného konania žalobkyne vo vzťahu ku komisii neboli dané. V kompetencii žalobkyne nebolo riešiť činnosť komisie, poradného orgánu ministra. Nadriadená žalobkyne po oznámení vedúcej komisie bola povinná riešiť nečinnosť komisie s generálnym riaditeľom sekcie, resp. s ministrom. Odvolací súd argumentáciu žalovanej v okamžitom skončení ohľadom porušenia povinnosti žalobkyňou vo vzťahu ku komisii považuje preto za nedôvodnú. Pokiaľ žalobkyňa do sprievodného listu pre komisiu uviedla, že predmetom posudzovania je busta
Berniniho, následne akceptovala stanovisko komisie a vypracovala formulár povolenia vývozu predmetnej busty, neporušila závažným spôsobom svoje štátnozamestnanecké povinnosti. Busta bola dva roky v ponuke spoločnosti SOGA, žiadna inštitúcia na Slovensko o jej získanie do zbierkových fondov neprejavila záujem, dielo bolo zakúpené mimo dvakrát neúspešne konanej dražby. Z výpovede predsedníčky komisie vyplýva, že odborníci, s ktorými vec konzultovala, dielo nepovažovali za originál a originalita vyvezeného diela naďalej nie je istá. I keď predmetom tohto konania nie je otázka autorstva busty Berninim, bezpochyby, pokiaľ by sa neobjavili medializované informácie o tom, že ide o originál, okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru by nebolo dané. Z týchto dôvodov odvolací súd v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel (§ 388 CSP). V časti uplatnenej náhrady mzdy odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, keď pre nesprávne právne posúdenie veci súdu prvej inštancie v tejto časti nevykonal žiadne dokazovanie a toto by presiahlo rámec odvolacieho konania. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie (ďalej len „dovolateľ“), ktoré odôvodnil ustanovením § 420 písm. b), § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 3.1. Žalovaný vyvodzujúc dovolanie z ustanovenia § 420 písm. b) CSP vôbec nezdôvodnil a
f) CSP namietal, že v spore nie je vecne legitimovaný pre vady žaloby, pretože je v žalobe označený len štátny orgán - Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky.
žalovaného Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako štátny orgán je len oprávnené konať v mene štátu, pričom žaloba žalobkyne mala smerovať proti štátu - Slovenskej republike. Poukazuje pritom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/193/2011 z
názoru žalovaného je tiež dovolanie prípustné
1 písm. a) CSP (odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) a vidí ho tom, že odvolací súd nesprávne aplikoval zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok a nesprávnym právnym posúdením veci pripustil, že žalobkyňa mohla svojvoľne zmeniť predmet správneho konania a odvolací súd sa ani nezamýšľal nad možnosťou aplikácie Správneho poriadku vo vzťahu k zmene predmetu podania. Poukázal na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu 3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018 (bez poukázania v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu). Navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu z dôvodu hodného osobitného zreteľa. 4. Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu vyjadrila a navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobcu
f) CSP odmietol alternatívne
CSP zamietol, nakoľko dovolanie nie je dôvodné a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnej výške. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. 6.
1 CSP ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho vykonateľnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. 7. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia
ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. 8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 9.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 12. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f) CSP, kde namietal, že v spore nie je vecne legitimovaný pre vady žaloby, pretože je v žalobe označený len štátny orgán - Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky.
žalovaného Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako štátny orgán je len oprávnené konať v mene štátu, pričom žaloba žalobkyne mala smerovať proti štátu - Slovenskej republike. Poukazuje pritom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/193/2011 z
hmotného práva. Výnimočne môže byť procesná subjektivita priznaná i tomu, kto nemá právnu subjektivitu
hmotného práva. V procesnom zmysle predstavuje procesná subjektivita tzv. procesnú podmienku. Procesnou podmienkou rozumieme určitú procesnú danosť, ktorá musí existovať, aby súd vo veci mohol konať a rozhodnúť. Procesná subjektivita predstavuje procesnú podmienku sporovej strany, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti počas celého konania. Od procesnej subjektivity treba odlišovať tzv. vecnú legitimáciu strany - aktívnu či pasívnu, ktorá znamená hmotnoprávny vzťah strany sporu k prejednávanej veci. Má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Vecná legitimácia a jej nedostatok je z hľadiska prípustnosti dovolania právne bezvýznamná. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2010, sp. zn. 2Cdo/205/2009). Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/192/2004). Pokiaľ súd pri skúmaní procesných podmienok konania má pochybnosti o ich splnení, potom nemôže konanie pre tento nedostatok zastaviť, ale túto otázku musí riešiť pozitívne, teda vec musí prejednať. Opačným výkladom by bol porušený princíp zákazu denegatio iustitiae, spočívajúci v tom, že súd je povinný vykonávať súdnictvo. Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že neexistuje dôvodná pochybnosť o tom, že Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, ako služobný úrad v postavení zamestnávateľa, je právnická osoba so samostatnou právnou subjektivitou, ktorá koná, vystupuje vo svojom mene a na vlastnú zodpovednosť v zmysle § 18 ods. 2 písm. d) a nasl. Občianskeho zákonníka. Zákon číslo 400/2009 Z. z. o štátnej službe vo svojom ustanovení § 125 hovorí, že ,,spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy“. Pasívne vecne legitimovaným je v danom spore Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, konajúc nie v zastúpení Slovenskej republiky, ale vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Štát nebol pre žalobkyňu služobný úrad. Služobným úradom je v zmysle § 9 ods. 1 písm. a) zákona číslo 400/2009 Z. z. o štátnej službe ministerstvo, a preto pasívne legitimovaným subjektom v tejto veci je žalovaný - Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako služobný úrad. V konaní začatom na základe žaloby zamestnanca alebo zamestnávateľa či už
z. o štátnej službe alebo
Zákonníka práce je pasívne vecne legitimovaný druhý účastník štátnozamestnaneckého/pracovného pomeru, ktorého neplatnosť je predmetom sporu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
názoru žalovaného je tiež dovolanie prípustné
1 písm. a) CSP (odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) a vidí ho tom, že odvolací súd nesprávne aplikoval zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok a nesprávnym právnym posúdením veci pripustil, že žalobkyňa mohla svojvoľne zmeniť predmet správneho konania a odvolací súd sa ani nezamýšľal nad možnosťou aplikácie Správneho poriadku vo vzťahu k zmene predmetu podania. Poukázal na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu 3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018 (bez poukázania v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu). 22. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaným uvedené rozhodnutia dovolacieho súdu danú dovolaciu otázku že ,,krajský súd nesprávne aplikoval zákon číslo 71/1967 Zb. Správny poriadok, ak nesprávnym právnym posúdením veci pripustil, že žalobkyňa mohla svojvoľne zmeniť predmet správneho konania“ neriešia. Žalovaným uvedené rozhodnutia dovolacieho súdu riešia rozdiel medzi skutkovými otázkami a právnymi otázkami a vplyv riešenia týchto otázok na možnosť uplatnenia dovolacích dôvodov
Rozhodnutia na ktoré poukázal žalovaný sú postavené na právnom názore,
ktorého i keď je od vyriešenia skutkovej otázky závislé vyriešenie právnej otázky, nič to nemení na tom, že keď je v dovolaní nastolená otázka skutková, táto nemôže byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania
tohto ustanovenia. 23. Odvolací súd svoje rozhodnutie postavil na prijatom právnom názore,
ktorého žalobkyňa žiadnym z konaní, ktoré bolo vymenované v okamžitom skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne zo dňa
1 písm.
konkrétnych skutkových okolností, pri ktorých je potrebné rozoznávať určité typové situácie (typové skutkové okolnosti), pre posúdenie ktorých možno používať skoršiu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Ak však nejde o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú podobu, aplikácia skorších súdnych rozhodnutí nie je namieste. II. Ak najvyšší súd nesprávne vyhodnotí analógiu v skutkovom stave a toto posúdenie má za následok odmietnutie dovolania, ide o porušenie práva na spravodlivý proces. Od najvyššieho súdu sa očakáva citlivý a dôsledný prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale aj reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku. Len tak možno naplniť cieľ dovolania, ktorým je riešenie právnych otázok a zjednocovanie judikatúry, čo sú podstatné prvky naplňovania princípu právnej istoty“.
1 písm. a) CSP je skutočnosť, že žalovaným uplatnený dovolací dôvod nebol vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 tohto právneho predpisu.
názoru dovolacieho súdu podmienky prípustnosti dovolania
CSP neboli splnené, keď žalovaný v dovolaní neoznačil rozhodnutia dovolacieho súdu vyjadrujúce právne názory, od ktorých sa odvolací súd odklonil a zaujal iný právny názor, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal dovolací súd vo svojich rozhodnutiach a rovnako neoznačil rozhodnutia dovolacieho súdu vyjadrujúce rozdielne právne názory v analogickom skutkovom stave. 29. Nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu z hľadiska § 432 ods. 2 CSP s akcentom na konkrétne označenie právnej otázky, ktorú
dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, čo umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.
1 písm. a) mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018, 6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a 8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 32. Nad rámec dovolací súd dodáva, že žalobkyňa pri plnení svojich štátnozamestnaneckých povinností nekonala v postavení správneho orgánu, ale v postavení štátnej zamestnankyne v štátnozamestnaneckom pomere u žalovaného. Žalobkyňa
zverených štátnozamestnaneckých úloh a interných predpisov žalovaného nedisponovala žiadnou právomocou samostatne autoritatívne rozhodovať o právach a povinnostiach účastníkov správneho konania. Rozhodovaciu právomoc v otázke povolenia vývozu predmetu kultúrnej hodnoty (PKH) do zahraničia mali iné osoby. 33. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného v časti, v ktorej namietal vady zmätočnosti
f) CSP odmietol
f) CSP, ako dovolanie, v ktorom dovolacieho dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným § 431 až § 435 CSP.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.